Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, milí kolegovia, predkladám návrh zákona, ktorý podľa môjho názoru zavádza takú základnú spravodlivosť do volebného systému, a to v situácii, keď vieme, že v ústave máme napísané, že sme si všetci vlastne rovní v možnosti byť volení a zároveň voliť. Bohužiaľ, sa nazdávam, že v možnosti voliť, áno, sme si všetci rovní a zatiaľ som neregistroval v žiadnych nejakých voľbách, že by niekomu bolo zamedzené, aby voliť mohol, avšak o možnosti byť volený si myslím, že náš volebný systém nie je v súlade s ústavou, lebo keď na jednej strane ústava hovorí, že sme si rovní v možnosti byť volení, tak nepovažujem zákon, ktorý hovorí, že vlastne do napríklad Národnej rady môžu kandidovať len poslanci, ktorých politické strany si vyberú a dajú na svoju kandidátku, za rovnosť v práve byť volený. A nepovažujem preto ani zákon o voľbách do Národnej rady za súlad s Ústavou Slovenskej republiky. Na druhej strane rešpektujem, že sme parlamentná väčšina. Keď parlamentná väčšina si takýto volebný zákon schváli, tak pravdepodobne nemám ani ja, ani pár poslancov z nášho klubu nemá tú silu zahlasovať aj za tých ostatných, aby sme dosiahli väčšinu a zmenili volebný systém. Preto by som vám chcel navrhnúť aspoň takú zmenu, ktorá by podľa môjho názoru dosť zásadne ovplyvnila možnosť politických strán opakovane nominovať do parlamentu aj takých ľudí, ktorí v parlamente dlhodobo nerobia, minule som to tu, myslím, aj spomínal, ktorí si vlastne za svoj cieľ zvolia nejakým spôsobom sa tu tých pár volebných období preváľať do dôchodku, respektíve sa prestravovať.
Dnešný systém, keď politická strana vlastne na svoju kandidátku si vyberá ľudí, ktorých na kandidátku dá, pričom potom rozhodne o ich umiestnení, považujem za de facto také pošliapavanie nie každodenné, ale pošliapavanie demokracie počas každých volieb, kde by sme, ktoré teda navrhujem odstrániť tak, aby sme zaviedli, zjednodušene povedané, takú zásadu „jedenkrát a dosť“. A to by znamenalo, že by iba jedenkrát politická strana mohla určiť poradie kandidáta na kandidátke a v ďalších voľbách by kandidát, ktorý už predtým niekedy vykonával mandát poslanca, musel byť na kandidátke automaticky na konci kandidátky zaradený abecedne. Znamenalo by to asi to teda, že vlastne prvýkrát keď človek nebol nikdy v politike, politická strana ho môže dať na nejaké preferované miesto, lebo nemá nejakú verejnú známosť, tie štyri roky ten nový politik sa snaží predkladať návrhy, počúvať ľudí, riešiť problémy, možno aj mediálne sa prezentovať alebo mediálne prezentovať svoje riešenia, po štyroch rokoch, ak chce znova kandidovať, už musí ísť na koniec kandidátky abecedne zoradený v danej politickej strane medzi tými, ktorí by na tej kandidátke boli. A už takýmto spôsobom by vlastne skladal účty svojim voličom. A mne sa zdá, že by to bolo fér voči novým ľuďom, ktorí by do politiky mali parametre možno vstúpiť. Ale politické strany si ich dnes nevyberajú, lebo jednoducho dajú tam tie svoje poslušné ovečky, lojálnych ľudí, ktorí síce vo voľbách získajú tristo, štyristo, päťsto krúžkov, ale poslúchajú na slovo, tak ich zaradíme na zvoliteľné miesto kandidátky. A toto by sme vlastne takýmto spôsobom odstránili.
Myslím si, že by to pomohlo viacerým veciam, ktoré si dovolím odcitovať z dôvodovej správy.
Čiže predkladaný návrh zákona zavádza efektívnu a spravodlivú zásadu „jedenkrát a dosť pre neaktívnych poslancov Národnej rady a sleduje päť kľúčových cieľov. Z nich je prvý prijímať všetkých poslancov Národnej rady k aktívnej a zodpovednej politickej práci počas celej doby trvania ich mandátu, druhý dať voličom vo voľbách reálnu možnosť posúdiť kvalitu práce svojich poslancov, tretí zamedziť opakovanému a dlhodobému pobytu neaktívnych poslancov v Národnej rade, štvrtý umožniť novým kandidátom vstúpiť do vrcholovej politiky ako náhrada za neaktívnych poslancov, s prácou ktorých ľudia nie sú spokojní, a preto ich už neprekrúžkovali, a piaty zvýšiť tak dôveryhodnosť Národnej rady a funkcie poslanca.
Začal by som od toho konca. Keď hovorím o piatom nejakom cieli, ktorý by sme týmto vedeli dosiahnuť, že by sme vedeli zvýšiť dôveryhodnosť Národnej rady, tak myslím si, že bola by to určite pravda. Ak dnes keď sa ľudí na ulici opýtame, ktorých poslancov poznajú aj zo svojej vlastnej strany, ktorú volili, a sú mnohí ľudia, ktorí vedia vymenovať jedného, dvoch, troch z nich, zvyčajne predsedu a pár naozaj tých najznámejších mediálne ľudí zo svojej vlastnej strany, ktorú volili, myslím si, že niekde je problém. A nemyslím si, že sme natoľko bohatá krajina, aby sme si mohli dovoliť mať v parlamente 150 poslancov a z toho možno 100 neaktívnych a 50 aktívnych. Zjednodušujem, prepáčte. Ak by sme zaviedli systém, kde by vlastne prípadne aj neaktívny poslanec mal šancu sa udržať v parlamente iba jedno volebné obdobie a v nasledujúcich voľbách by vypadol z kola von, lebo jednoducho jeho ľudia, jeho voliči by ho neboli ochotní prekrúžkovať dopredu, tak postupne behom možno dvoch-troch volebných období by v parlamente boli iba ľudia, ktorí by boli aktívni, ktorí by počúvali ľudí, navrhovali riešenia, presadzovali riešenia a aj mediálne by ich možno odprezentovali tie riešenia, ktoré oni navrhujú. Čiže ak by parlament vlastne takýmto spôsobom dosiahol stav, keď by tu boli ľudia, ktorí naplno robia, ktorí sa nepotrebujú zašívať, hoci teda jedným dychom dodávam, že nepovažujem za jedinú prácu poslanca sedieť v pléne, ak by sme takýto stav dosiahli, pomohlo by to nám navzájom a vo vzťahu k ľuďom alebo k našim voličom, ale aj k vážnosti Národnej rady samotnej.
Dovolím si ešte teda odcitovať jednu časť, že po prijatí návrhu politické strany dostanú možnosť len jedenkrát umiestniť vybraného kandidáta na popredné zvoliteľné miesto kandidátky. V ďalších voľbách už takúto výhodu kandidát nebude môcť získať. A poslanecký mandát získa len v tom prípade, že presvedčí dostatočný počet voličov o zmysluplnosti svojej práce. A títo ho z konca kandidátky prekrúžkujú na zvoliteľné miesto.
Tým som chcel teda upozorniť na tie ostatné ciele, ktoré návrhom sledujem, spopularizovať vlastne krúžkovanie pomedzi ľudí, lebo ľudia si, bohužiaľ, zvykli za 23 rokov, ktorými fungujeme pri súčasnom nastavení systému volebného hlavne do Národnej rady, že mnoho ľudí vlastne ani nepozerá, koho vlastne v skutočnosti krúžkuje. Ľudia dôverujú politickej strane, a tak automaticky iba pekne zakrúžkujú prvých dvoch, troch, štyroch na kandidátke alebo jedného, alebo nikoho. Ja si myslím, že toto je práve zlé, že keď my odosobňujeme ten vzťah voliča alebo ľudí k svojim politikom, ktorých volia, tak vlastne vytvárame takú umelú bariéru medzi samotnou politiku a ľuďmi alebo teda voličmi danej politickej strany. Čiže práve tým, s čím sme my s Jozefom, Erikou a Martinom pred tromi rokmi začali na kandidátke SaS, keď sme boli vlastne na konci kandidátky a chceli sme síce v tom prípade ani nieže skladať účty, ale vlastne zaujať z konca kandidátky v minulých voľbách, keď sme sa vlastne my štyria postavili na koniec kandidátky a chceli sme vlastne takýmto spôsobom naplniť aj tento návrh, ktorý dnes predkladám, tak sme už skladali účty vlastne z našej práce za dva roky a spoliehali sme sa na to, že ľudia slobodne posúdia, či sú spokojní alebo nie sú spokojní. A myslím si, že by bolo veľmi dobré, ak by v podstate všetci poslanci Národnej rady, ktorí chcú nabudúce kandidovať, boli na všetkých kandidátnych listinách zaradení na konci a všetci sme vlastne takýmto spôsobom ľuďom skladali účty. Samozrejme, pre tých z nás, ktorí vieme, že sme sa sem dostali 300, 500, 1 600 krúžkami a tie štyri roky nevyužijeme na to, aby sme reálne niečo pre ľudí urobili a neodprezentovali to, čo pre nich urobíme, tak asi by to bol taký Damoklov meč.
Na druhej stane ak by sme všetci vedeli, že toto nás na konci volebného obdobia čaká, že budeme musieť skladať účty, tak si myslím, že veľakrát by sme také zbytočné politikárčenie odložili bokom, veľakrát by sme sa snažili možno v salóniku vzadu alebo niekde inde baviť spoločne o veciach, čo ľudí trápi, a hľadať nejaké riešenie, aby sme ich aj spoločne predkladali. A myslím si, že by to napomohlo možno aj takej opozično-koaličnej spolupráci poslancov Národnej rady. Ale, nehnevajte sa, mne to niekedy pripadá, že my sme tu iba taká handra, o ktorú si vláda ošúcha svoje nohy, a my odhlasujeme to, čo treba odhlasovať. My sme zákonodarný zbor, ktorý by mal v prvom rade prichádzať s tým, že bude riešiť problémy ľudí a bude navrhovať zákony, a nemal by byť slúžkou vlády a hlasovať poslušne ako pajác za to, čo vláda nám sem predloží, ale ktorý by mal minimálne nájsť rozumný kompromis medzi tým, čo predkladá vláda, a tým, čo vlastne vznikne na pôde Národnej rady. Myslím, že aj tento návrh by pomohol aj práve tomu, aby aj poslanci si nezvykli na svoju rolu, na ktorú si mnohí, bohužiaľ, z nás zvykajú tak, že sa od nich iba očakáva, že budú poslušne stláčať tie správne gombíčky, pričom keď ich poslušne budú štyri roky stláčať, tak na budúce budú na tom správnom mieste kandidátky.
Ja som pred necelým rokom a pol, ale bolo to vlastne asi dva týždne predtým, ako bola Gorila zverejnená, tu pred Vianocami 2011 s kolegami porozdával banány na poslanecké lavice. Možno niektorí z vás si to pamätáte, ako ste to dostali. A niektorí ste banány aj koštovali. Boli malé, ale niektorí, ktorí si vypýtali dupľu, tak dali sme aj dupľu. Mali sme ich zásobu. Ale vtedy niektorí teda z tých ľudí, ktorí tu boli, tak si myslím, že to bolo preto, lebo na Vianoce že to majú ako vianočný darček. A preto sme rozdali nejaký vianočný darček do každej lavice. Potom sme k tomu spravili taký malý brífing. A ono to bol skôr taký akt zúfalstva, kde som vlastne takýmto spôsobom cítil potrebu vyjadriť názor, že predtým tesne nejaký deň alebo hodinu, nepamätám sa na to presne, sme hlasovali o nejakej dôležitej veci, ktorá bola čisto apolitická, kde bez najmenších problémov, si myslím, ak by sme hlasovali naozaj v súlade so svojím svedomím, tak by ten zákon získal možno viac ako 100 hlasov. Napriek tomu čistá politika zahrala svoju rolu a to politikárčenie znovu zabezpečilo, že dobrý návrh, ktorým sme niečo navrhovali, neprešiel. A ja som preto aj tie banány inicioval, že som cítil také vyjadrenie, že keď sa niekto správa ako cvičená opica, tak potom nech papá stravu, ktorú papá cvičená opica. Ja naozaj nikoho tu nechcem teraz obviňovať, že sa tak správa alebo nespráva. Ale myslím si, že je nedôstojné, a tí ľudia to vidia, že keď niekedy aj je zlá vec a ľudia, ktorí majú možno aj v názve strany napísané niečo o sociálnom cítení, odrazu zahlasujú za nejaký antisociálny zákon, ani sa voči tomu neozvú a, presne opačne, keď možno liberálny poslanec zrazu tu bojuje proti nejakej slobode v niečom. A myslím si preto, že takýto Damoklov meč nad každého jedného z nás poslancov, kde by z nás každý žil s vedomím, že iba štyri roky má na to, aby sa prvýkrát zapísal a snažil, a potom už bude skladať účty svojim vlastným voličom, pričom keď sa oni rozhodnú, že ma neprekrúžkujú, tak jednoducho v parlamente už nebudem, by bol dosť slušný katalyzátor alebo taký motivátor pre každého z nás na to, aby sme tie štyri roky zmysluplne využili, aby sme odložili nejaké politikárčenie a snažili sa pre ľudí urobiť čo najviac.
Čiže nakoniec si dovolím iba zopakovať ten návrh. Navrhujeme zásadu „jedenkrát a dosť“ pre neaktívnych poslancov Národnej rady. Čiže prvýkrát rozhodne politická strana o tom, kam kandidáta umiestni. Je na ľubovôli politickej strany, či ho tam dá na prvé alebo posledné miesto, na ktorékoľvek, ale v každých ďalších voľbách, v ktorých by človek, ktorý už raz v parlamente bol, ak by chcel kandidovať v každých ďalších voľbách automaticky, by tento človek bol umiestnený na konci kandidátky a skladal by účty svojim voličom zo svojej práce, ktorú za tie štyri roky urobil. Prečo to tak navrhujem, už som povedal viackrát, už sa opakovať nebudem. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem, pán predseda. Ďakujem zároveň, že ste počkali, musel som si na chvíľku odskočiť.
Tento návrh zákona, milé kolegyne, milí kolegovia, rieši takú podľa môjho názoru spravodlivú zásadu, aby sme zaviedli systém, že,... prepáčte, som zadýchaný, ... politická strana si kandidátov na poslancov vlastne môže jedenkrát určiť, kde bude umiestnený na kandidátke, a v ďalšom volebnom období automaticky všetci kandidáti aby boli umiestnení na konci kandidátky a takýmto spôsobom skladali vlastne účty svojim voličom. Viacej o tom poviem v rozprave. Ďakujem.

Pán kolega Jarjabek, bol mi sympatický taký váš konštruktívny prístup k veci. A teda páčilo sa mi, skorej ten odborný potom pohľad na to, a teda, že ste to podkuli vlastne takým odborným stanoviskom, čo sa vám na zákone nepáči. Na druhej strane si myslím, že to sú výčitky, ktoré by sa dali bez najmenších problémov za ten mesiac a pol, koľko nás čaká vlastne do ďalšej schôdze, myslím teda do toho druhého čítania, odstrániť. A chápem síce na druhej strane, že chcete teda možno nejakú takú širšiu diskusiu, či s tvorcami, s vysielateľmi, ale myslím si, že určite, ak by bolo trošku dobrej vôle, tak ste ten zákon mohli posunúť do druhého čítania a tieto výčitky sa mohli opraviť alebo teda námietky opraviť v druhom čítaní.
Na druhej strane obávam sa trošku, že keď hovoríte o tom, že to jazykové kritérium, ktoré Jozef vlastne navrhuje, ak by sme išli cestou úplne odstránenia toho jazykového kritéria, tak zase by sme asi nedosiahli úplne to, čo by sme chceli. Že možno by to mala byť taká kombinácia viacerých kritérií, kde by sme vlastne možno určovali pomer slovenskej hudby v prípade inštrumentálnej tvorby a v prípade teda spievanej, alebo neviem jak sa presne nazýva, tvorby, by tam bolo to jazykové kritérium. Lebo ja by som sa nechcel dožiť toho, že už nebudem svojim frajerkám hovoriť "láska", ale budeme im hovoriť "bejby". Nebudeme peniazom hovoriť "peniaze", ale "many", nebudeme namiesto jasné, alebo teda, keď budeme namiesto "jasné" hovoriť "okej", alebo namiesto "ahoj" "helov".
A toto si myslím, že je taký ten druhý prínos, ktorý by tento zákon mohol zabezpečiť, že mladí ľudia žijúci na Slovensku, že by tú slovenčinu počuli možno aj v tej hudbe a nesnažili sa opičiť iba po zahraničných výstrelkoch v zahraničnej hudbe. A vôbec si nemyslím, že mladí tvorcovia majú priestor sa dnes rozvíjať. Určite sú za súčasného stavu znevýhodnení.

Štefan, presne tak. Ako na jednej strane máme 10 000 potratených detí do roka, na druhej strane niekoľko desiatok tisíc bezdetných párov. Ja si myslím, že aj tí ľudia, ktorí pozerajú na všetko okolo nás iba cez čísla, a to citové im príliš veľa nehovorí, tak aj v tomto prípade tam môžu nájsť tie čísla alebo tú surovú ekonomiku. A tak ako sa aj v ekonomike hovorí, že spárujeme dopyt s ponukou, tak takisto si myslím, že našou úlohou je vymyslieť, ako spárovať tú ponuku, tie deti, ktoré sú v lonách matiek, ktoré ich nechcú mať, s tou, s tým dopytom na druhej strane tých rodín, ktoré nemôžu mať deti.
A teraz toto, nebavíme sa o tom, že poďme zakázať interrupciu, len poďme nájsť spôsob, ako ženám, matkám dať nejakú víziu, že môžu, že existuje aj ďalšia alternatíva, že môžu úplne bez problémov, že tá spoločnosť ich nebude za to odsudzovať, keď donosia to svoje dieťa. A že môžu ho donosiť. A je úplne normálne, že niektoré ženy svoje deti donosia a vychovávajú ich, a je úplne normálne, keď niektoré ich iba donosia a poskytnú ich druhým matkám, aby ich vychovávali. Toto, bohužiaľ, my v tejto veci sme ešte hlboko v stredoveku, kedy pozeráme na tie ženy, že ako by, ako by urobili niečo zlé, ak svoje dieťa poskytnú druhej nešťastnej matke.
Takže ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, milá kolegyňa, milá spravodajkyňa, kolegyne a kolegovia, ja som veľmi rád, že tento zákon kolegyňa Horváthová predložila. A ešte radšej som, že sa vlastne pod neho podpísali ako predkladatelia aj moja teda kolegyňa, od nás z Obyčajných ľudí, Erika Jurinová, ale teda aj dvaja poslanci SMER-u Ján Podmanický a Viera Šedivcová.
Myslím si, že možno toto by mohla byť cesta na to, aby sme postupne také, také možno na prvý pohľad aj maličkosti, ale odstraňovali také nezmysly a paradoxy, ktoré v súčasnom právnom poriadku máme. A toto je jeden z nich. Príklad, kedy vlastne my trestáme rodičov, ktorí sa rozhodnú vychovávať postihnuté dieťa. Trestáme ho tým, že vlastne majú, sú vystavení vyšším nákladom na cestovanie, možno práve za tým lekárom, kde to dieťa niektoré dennodenne musí byť, je si myslím, že veľmi zvláštny paradox v právnom systéme. A možno jednotlivé ministerstvá si takéto drobnosti v zákonoch nevšímajú, ale to je asi úloha takej tej mravčej práce nás poslancov, ktorí sme v dennodennom kontakte so svojimi voličmi, alebo teda s ľuďmi, ktorí nás volili a ktorí nás na takúto abnormalitu v zákonoch upozornia.
A preto som rád, hovorím, že, a myslím si aj do budúcna by to mohla byť cesta, aby sme takéto drobnosti možno aj takou tou opozično-koaličnou, alebo vládnou spoluprácou poslancov v parlamente odstraňovali. Určite je spravodlivé, aby tí rodičia, ktorí možno napriek tomu, že im lekár odporučil potrat vzhľadom na postihnutie ich dieťaťa, ktorí sa rozhodnú napriek tomu, že to dieťa donosia, alebo tá matka, že to dieťa donosí, aby sme takýchto rodičov podporovali v tom, že urobili niečo pre život toho dieťaťa a na úkor svojho vlastného komfortu.
Možno je aj tak trošku príznačné, že dnes je práve Deň počatého dieťaťa. Trošku súvisí a nesúvisí, odpustite mi, ale tak možno dve, tri minútky, ale súvisí to s tým práve, o čom som teraz hovoril, že mnohé z týchto postihnutých detí sa narodia práve preto, lebo sa ich rodičia rozhodnú donosiť to dieťa a dať mu ten život. Rozhodnú sa nesiahnuť na jeho život, nepodstúpiť umelé prerušenie tehotenstva a rozhodnú sa dobrovoľne si skomplikovať svoj vlastný život.
A ja si myslím, že by sme týchto ľudí mali práve oceniť a dať pomocnú ruku takýmto rodičom a takýmto matkám. Zároveň dnes je Deň zápasu za ľudské práva, ktorý teda bol ustanovený v Slovenskej republike preto, lebo dnes je výročie sviečkovej manifestácie spred dvadsiatich piatich rokov. A ja si myslím, že aj toto je taký malý boj, alebo veľký boj pre malých ľudí, ktorí sa ešte nenarodili, kedy rodičia vlastne bojujú za ľudské práva nenarodeného dieťaťa.
Dovoľte mi, aby som sa možno tak trošku ospravedlnil za tričko, ktoré mám, a pred dvomi rokmi, keď sme si toto tričko obliekli s Erikou Jurinovou, tak niektorí poslanci povedali, že dehonestujeme parlament. Ja som ho tak trochu oprášil. Myslím si, že pred rokom nebol parlament a nezasadal, ale myslím, že práve s touto témou súvisí. To tričko hovorí o tom, že urobme všetko pre to, aby ženy nepodstupovali potraty, ale spropagujeme v maximálnej možnej miere adopcie. Lebo na Slovensku zažívame znova paradox tak, ako pri predkladanom zákone, kedy desaťtisíc detí ročne je na základe slobodnej vôle matky potratených, alebo zoberieme im šancu na život. A na druhej strane máme niekoľko desiatok tisíc bezdetných párov, ktorí sa márne pokúšajú o dieťa, ktorí by dieťa chceli mať, ale, bohužiaľ, sa im nedarí mať svoje vlastné. A tieto páry by veľmi radi si adoptovali dieťa, ale nie je možno dieťa, ktoré by im vyhovovalo, k dispozícii, a tým pádom ten ich život nemá príliš veľký zmysel, lebo ho vidia v deťoch.
A chcel som týmto tričkom aj pred dvomi rokmi s Erikou, aj dnes upozorniť na to, že Slovensko sa veľmi podľa mňa pokrytecky správa k ženám, ktoré sa rozhodnú svoje dieťa donosiť a uznajú si, že nedokážu toto dieťa vychovávať z akýchkoľvek dôvodov, či už preto, lebo partner si to nepraje, alebo ich ekonomická situácia to nedovoľuje, a rozhodnú sa toto dieťa venovať na adopciu.
Myslím si, že ako spoločnosť sme veľmi pokryteckí, keď ženu, ktorá takéto niečo urobí, ktorá donosí svoje dieťa s vedomím, že nie je schopná ho z akýchkoľvek dôvodov vychovávať a dá ho na adopciu, považujeme za krkavčiu mater alebo nejakého vyvrheľa spoločnosti, a, paradoxne, ženu, ktorá potichu podstúpi umelé prerušenie tehotenstva, pozeráme na ňu, akoby podstúpila iba nejaký obyčajný medicínsky zákrok. Myslím si, že nie je to fér voči týmto ženám, ktoré sa rozhodnú urobiť tisíckrát lepšie rozhodnutie, a myslím si, že nastala doba na Slovensku, ktoré má extrémne nízku pôrodnosť žien, kedy priemerná Slovenka porodí jedno dieťa, a pôrodnosť na 1,4 dieťaťa nám ťahajú iba rómske ženy v osadách, v tejto situácii, keď doslova zahadzujeme do koša deti, ktoré sa mohli narodiť. Čiže bol by som veľmi rád, aby sme spoločne, takisto ako pri tomto predkladanom návrhu zákona, našli odvahu na také opozično-koaličné riešenie, opozično-koaličný prístup na riešenie problému, na menenie hodnôt možno, alebo pohľadu spoločnosti na matky, ktoré chcú donosiť svoje dieťa a dať ho na adopciu. Myslím si, že mali by sme zbúrať tabu, že nielen tá matka, ktorá svoje dieťa aj donosí, porodí, aj vychová, je dokonalou matkou.
Slovensko akútne potrebuje aj matky, ktoré iba donosia a porodia svoje deti, a dajú ho alebo zveria ho do výchovy ostatných matiek, ktoré možno nemôžu mať svoje vlastné deti.
O toto som vás chcel poprosiť. A prepáčte, že trošku nesúvisiacou s predkladanou témou tohto zákona. Potrat určite nie je riešenie, ale ak urobíme podmienky alebo vytvoríme podmienky pre ženy v spoločnosti, aby mohli donosiť svoje deti a dať ho na adopciu, urobíme, zachránime život a urobíme pre spoločnosť omnoho viac, ako si všetci v tejto sále myslíme.
Ďakujem pekne.

Sa dostavil. Na hanbu SaS 0 poslancov a 1, teda najstarší člen zákonodarného zboru za KDH. Je tu 10 poslancov SMER-u, 7 poslancov z Obyčajných ľudí, myslím si, že hovorí to za všetko. Je mi to teda veľmi ľúto.
Samozrejme, súhlasím s neefektívnym alebo teda upozornením na neefektívne čerpanie, čo urobila pani ombudsmanka verejných zdrojov na predražený prenájom, ale teda dovolím si ťa upozorniť na jedno. Urobil si podľa mňa rovnakú chybu, ako urobila svojho času tu pred mesiacom Lucia Nicholsonová, kedy povedala, že Slovensko je hnusná krajina. Ty zase hovoríš o Slovensku ako mizernej krajine, ale skús sa zamyslieť nad tým, že nie krajina je mizerná, nie Slovensko je mizerné, nie Slovensko je hnusné, ale ľudia, ktorí uzatvárajú takéto nevýhodné zmluvy. Ľudia, ktorí obchodujú so svojimi politickými súkmeňovcami, so svojimi sponzormi, kamarátmi. Robia s nimi, uzatvárajú predražené zmluvy, tí sú mizerní, tí sú hnusní. Čiže niektorí ľudia, ktorí túto krajinu vedú 23 rokov, tí sú mizerní, tí sú hnusní. Slovensko je krásne, takže poprosím ťa do budúcna, nehovor Slovensku, že je mizerné alebo hnusné, ako Nicholsonová.

Lojzo, dovolím si najprv alebo teda dovolím si najprv súhlasiť s kolegyňou Vaľovou, lebo je, myslím si, že v celku príznačné pre našu opozíciu alebo pre pravicové strany, že vlastne tu je jeden jediný zástupca štyroch pravicových strán, ktoré svojho času súčasnú pani ombudsmanku nominovali do tohto postu. Je na hanbu SDKÚ, že tu je 0 poslancov, na hanbu MOST - HÍD, že tu je 0 poslancov. Jeden? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Skúsim od konca.
Ďuro, neviem, ja som iba zopakoval presne to isté, čo som hovoril vtedy, keď sa ma novinári pýtali, prečo som Martinovi vysypal nejaké striekačky symbolicky na hlavu. Ja som ho nikdy nekritizoval za to, že sa priznal k užívaniu drogy. To by sme mali takýchto ľudí, a keď to spraví možno aj ústavný činiteľ, práveže by sme ich mali za to pochváliť, lebo práve možno tým, že sa prizná k tomu a povie, akým spôsobom sa z tohto pokušenia alebo závislosti prípadne dostal, tak to môže byť ako pozitívny príklad voči mladým ľuďom a je to podľa mňa oceniteľné a nie odsúdeniahodné.
Čo mne ale teda vadí, a to som znova povedal to isté, čo predtým, aj teraz, je to, že vlastne neuvážene podľa mňa, a doteraz to neoľutoval, hovoril medzi tisíc vetami o tom, že čistý heroín je pre telo neškodný. Ale tí mladí ľudia si z toho nezapamätajú nič iné, iba to, že heroín je neškodný. A toto bolo z jeho strany nezodpovedné a to naďalej odsudzujem.
Čo sa týka Martina, á, Tóna Martvoňa, hovorí, že sudcovia môžu dať podmienku aj teraz. No jednoducho nemôžu. Ak presiahne, ak jednoznačne ten človek bol identifikovaný ako díler, tak mu podmienku nemohol dať a dostal napríklad, jak som spomínal, dostal 4 roky natvrdo, lebo bol díler. Ale, bohužiaľ, teraz, my predtým, jako oddelíme dôsledne užívateľov od dílerov v zákone, aby sme, a necháme ich vlastne de facto v jednom paragrafe, tak so snahou znížiť prípadne trest pre, alebo zabezpečiť podmienku pre užívateľa, ktorý si napríklad prevezie cez hranice jednu marihuanovú cigaretu, zároveň aj znižujeme dolnú sadzbu pre dílerov a vystavujeme nečestných sudcov pokušeniu podľahnúť tomu pokušeniu a dať aj dílerovi podmienku. A to je jednoducho neprijateľné. Ja by som práve ešte išiel úplne opačným smerom. Dílerom natvrdo najmenšiu sadzbu aj 10 rokov a užívateľov beztrestných, jak udajú dílera.
Ale toto je, ideme presne opačným smerom. Zavádzame beztrestnosť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)