Videokanál poslanca

Pán predseda, pán minister, kolegyne, kolegovia, ja som si teraz spočítal tak narýchlo, že dnes je 23 rokov, šesť mesiacov, šesť dní od 17. novembra 1989. Nie je to žiadny nejaký významný dátum, ale hovorím to iba tak, aby sme si uvedomili, koľko uplynulo doby, keď nám politici začali sľubovať čoskoro zmeny. A pamätám si Mečiara, že hovoril, že do desiatich rokov sa budeme mať tak ako v Rakúsku, Švajčiarsku. A od tých desiatich rokov, od toho termínu, ktorý si vtedy stanovil, už uplynulo, povedzme, teda ďalších tých trinásť rokov, ale vlastne dokopy od revolúcie uplynulo 23 rokov a nejako Rakúsko sa nedostavilo. A realita je úplne iná. Slovensko za to obdobie malo štyroch premiérov, ktorí vládli dokopy viac ako jeden rok. Bol to Mečiar, Dzurinda, Fico a Radičová. Viete, čo majú všetci títo štyria premiéri spoločné, čo sa týka nezamestnanosti? Každý jeden končil s nezamestnanosťou vyššou, ako začínal, či to bol Mečiar, či to bol Dzurinda za jeho dve vlády dokopy, či to bola Radičová alebo teda Fico ako prvý alebo či to bola Radičová. Každý jeden končil za súvislé obdobie, pri Dzurindovi treba zrátať tie dve obdobia dokopy, čiže od roku 1998 do roku 2006, s vyššou nezamestnanosťou, ako začínal. Možno je to celkom zaujímavý fakt, o ktorom ste nevedeli. To znamená, že tí premiéri najviac ovplyvnili vývoj Slovenska, za vládnutia ani jedného z nich sme nezamestnanosť nedokázali znížiť. Keďže to boli premiéri, ktorí boli raz sprava, raz zľava, teraz neviem, pri Mečiarovi čo mám povedať, či to bolo zľava alebo sprava, tak nedá sa asi hovoriť o tom, že nezvládajú tento problém iba ľavičiari alebo pravičiari alebo, opačne, pravičiari ho zvládajú. Je to jednoducho náš spoločný problém, evidentne sa nám spoločne nedarí nezamestnanosťou nejako pohnúť dopredu.
Áno, musím aj jedným dychom dodať, že v prípade druhej Dzurindovej vlády po prijatí nejakých tých zásadnejších zmien sa nezamestnanosť začala dosť dramaticky v krátkom období znižovať, keď Slovensko malo dosť dramatické ekonomické rasty, ale keď aj teda Európe sa trošku lepšie darilo ako dnes, ale tieto časy sú asi za nami. Slovensko už takéto rasty asi mať nebude za situácie, v akej sa nachádzame, tie hviezdy vo svete už sú niekde inde. Už sú trošku východnejšie alebo možno paradoxne v Afrike. A rasty typu šesť, sedem, osem, desať percent asi tak ľahko Slovensko už nezažije.
Keď si ale teda porovnáme napríklad to Slovensko s Rakúskom, kde sme mali sľúbené, že za desať rokov ho dobehneme po revolúcii, tak Rakúsko svoju nezamestnanosť za tých 23 rokov tak znížilo, že dnes ju má najnižšiu v celej Európskej únii, čiže približne 4,5 %. Na druhej strane Slovensko z nulovej nezamestnanosti, ja beriem, okej, bola trošku umelá, sa dostalo na dnešných skoro pätnásť. Keď sa pozrieme na vývoj nezamestnanosti počas krízy, tak Rakúsko udržalo mieru nezamestnanosti plus-mínus, Nemecko ju znížilo na polovičku voči tomu, s akou nezamestnanosťou do krízy vstupovalo, a Slovensko ju zvýšilo na dvojnásobok, lebo keď sme do krízy vstupovali, boli sme niekde na 7,5 % a dnes sme skoro na pätnástich. Keď si pozrieme napríklad podiel ľudí, ktorí pracujú na čiastočný pracovný úväzok napríklad v tom Rakúsku a na Slovensku, tak v Rakúsku približne 30 % ľudí pracuje na čiastočný pracovný úväzok, na Slovensku sú to približne 4 % ľudí. Aj to môže byť také vodítko na to, kde by sme sa možno mali pozerať a akou cestou ísť.
Keď sa pozrieme na produktivitu práce počas krízy, Slovensko je zaujímavá krajina. Má nadpriemerný rast produktivity práce v porovnaní s priemerom Európskej únie a zároveň nadpriemerný nárast nezamestnanosti. Preložené do ľudskej reči to znamená, že na Slovensku menej ľudí v podstate robí v priemere viac. Čiže produktivita nám rastie, nezamestnanosť takisto. Čiže produktivita rastie a vlastne menej ľudí urobí prácu za tých ostatných, a teda prepustíme ľudí, lebo však už s menším počtom ľudí to dokážeme urobiť. Bohužiaľ, sme v takejto nejakej pasci. Hovorí sa nám, že približne tie tri percentá ekonomického rastu alebo rastu HDP môžu generovať aj znižovanie nezamestnanosti, nejaké markantnejšie. Ak ten rast je menší ako tie tri percentá, tak nárast produktivity práce nám paradoxne môže spôsobovať to, že nám nezamestnanosť bude vzrastať, napriek tomu, že budeme rásť, a v tejto situácii práve my sa nachádzame, nám rastie HDP, ekonomicky rastieme, ale keďže nám produktivita práce rastie rýchlejšie, nám nezamestnanosť rastie takisto. A to je pasca, v ktorej sa nachádzame. My nevyhnutne potrebujeme buď naštartovať rast nad rast miery produktivity práce, alebo hľadať iné zdroje, kde treba podporiť nové pracovné miesta, možno práve v sektore služieb, ktoré doteraz, si myslím, sme dosť zásadne zanedbávali na Slovensku. Ale k tomuto sa vrátim až neskôr.
A ešte keď som hovoril o tej miere ľudí, ktorí pracujú na čiastočný úväzok, tak napríklad v Holandsku je to zaujímavé, ktoré má skoro 50 % ľudí na čiastočný úväzok, na Slovensku stále hovorím o 4 %. Je jasné, asi na Slovensku moc ľudí si nemôže dovoliť pracovať na čiastočný úväzok, lebo z tej almužny delenej dvoma by asi už vôbec nevyžili. A v tom Holandsku asi aj tá polovička trebárs mzdy z priemernej im stále stačí na bezproblémovú životnú úroveň. Ale je to aj o nastavení filozofie firiem, akože o nabádaní k tomu, aby umožňovali vznik aj možno takýchto tých čiastočných pracovných miest.
Keď si pozrieme mieru dlhodobej nezamestnanosti, tak tu je Slovensko jednoznačne kráľom, tu stojíme na piedestáli Európy, lebo máme najvyšší podiel dlhodobo nezamestnaných zo všetkých nezamestnaných. Približne dve tretiny ľudí na Slovensku sú dlhodobo nezamestnanými, čo je veľmi veľký problém. A osobne ho považujem za najväčší problém našej slovenskej nezamestnanosti.
Čiže to som iba vymenovával možno nejaký teda ten stav, v akom sa nachádzame, a chcel som to konfrontovať s tým, čo nám bolo po revolúcii politikmi sľúbené, že do desať rokov plus-mínus budeme v Rakúsku, budeme vo Švajčiarsku. Figu borovú sme tam, lebo sme v realite, v slovenskej realite, kde máme jednu z najvyšších mier nezamestnanosti. A sused, ktorému sme sa chceli podobať, má ju dnes v Európe najnižšiu, hovorím o Rakúsku.
Pán minister, na mimoriadnej schôdzi som o niektorých týchto bodoch hovoril, ale som to teraz tak zocelil, lebo vtedy som si to tak rýchlo, iba za polhodinku pripravil. Vtedy to bolo dvadsať konkrétnych bodov a dôvodov, prečo nezamestnanosť na Slovensku je taká, aká je z môjho pohľadu, a dvadsať konkrétnych riešení. Teraz som ich trošku prelúskal, je ich sedemnásť, možno symbolicky k tomu sedemnástemu novembru po sedemnástom novembri, keď nám sľubovali pomaly raj na zemi. Je to sedemnásť konkrétnych dôvodov, prečo nezamestnanosť, si myslím, na Slovensku je taká, aká je, ale sedemnásť aj konkrétnych riešení na to, čo s tým spraviť.
Čiže prvý dôvod, ktorý vnímam a dotýka sa tej dlhodobej nezamestnanosti, tak je to, že vlastne pozeráme na všetkých nezamestnaných ako na jednu kompaktnú masu ľudí, na štyristotisíc ľudí, ako štyristotisíc nezamestnaných. A myslím si, že je to veľmi, veľmi hlboký omyl. My sa musíme pozerať na týchto štyristotisíc ľudí ako na dve skupiny ľudí, na dvestotisíc nezamestnaných a dvestotisíc druhých, doslova nezamestnateľných. To sú tí ľudia, keď sme boli na špici v ekonomickom raste a pred krízou, keď sme boli s nezamestnanosťou na 7,5 %, pri ktorých vlastne už vtedy firmy hovorili, že nie je koho zamestnať. Čiže my sme sa vtedy dostali v podstate, dá sa povedať, na hranice našich možností. Čiže, ako v Rakúsku je možno ich hranica možností 2 %, možno majú 2 % ľudí, ktorí si nezamestnateľní, my, bohužiaľ, vzhľadom na prístup, aký sme volili, možno aj teda, poviem to potom neskôr, aj k vzdelávaniu vlastne ľudí a prístup k takýmto ľuďom, sme sa dostali tam, že u nás je tá miera nezamestnateľných ľudí niekde možno až okolo 7 %. Približne dvestotisíc ľudí je na Slovensku nieže nezamestnaných alebo nieže len nezamestnaných, ale zároveň nezamestnateľných. To je obrovský problém, ktorý máme, a zároveň obrovské bremeno, ktoré si nesieme, pri nezamestnateľných, poviem, samozrejme, pri nastavení súčasných podmienok, lebo keď mi niekto chce povedať, že keď sa dostaneme na 7-percentnú nezamestnanosť, že niektorý podnikateľ bude hurá zamestnávať ľudí z osád, ktorí nemajú ani vzdelanie, ani návyky, ani nejaké tie kultúrne vzorce a sú presvedčení dlhodobo štátom, že peniaze sú na pošte, a nie za prácu, tak jednoducho ich nezamestná. Takíto ľudia sú za súčasného nastavenia podmienok za minimálnu mzdu nezamestnateľní.
Preto keď som pomenoval ten problém, že pozeráme na celú túto masu ako na kompaktnú homogénnu masu štyristotisíc nezamestnaných, tak jediná cesta je pozerať sa na dva celky, dvestotisícové, alebo rozdeľovať tú masu na zamestnateľných a nezamestnateľných a robiť, aplikovať na obidve tieto skupiny samostatné nástroje trhu práce a vymýšľať spôsoby, ako dostať na trh práce ľudí dnes nezamestnateľných a zrejme dosť zásadne zmeniť aj systém pre týchto ľudí a ako zamestnať ľudí, ktorí už minulosti prácu mali a ktorí majú tie pracovné návyky, majú vzdelanie, majú zázemie a majú murovaný dom, napríklad taký, v ktorom je splachovací záchod. Čiže to je to. Takisto v prípade tých dlhodobo nezamestnaných a zároveň nevzdelaných alebo ľudí teda bez vzdelania, ktorí sú veľkou podskupinou tých ľudí nezamestnateľných, alebo doslova v podstate všetkých si myslím, že je nevyhnutné, aby sme urobili z úradu práce agentúru dočasného zamestnávania, kde by úrad práce vystupoval voči podnikateľom ako agentúra dočasného zamestnávania, kde by si podnikatelia mohli doslova najímať krátkodobo na dočasný výkon nejakých prác týchto dlhodobo nezamestnaných a ľudí bez vzdelania, kde odbremeníme podnikateľov úplne od byrokracie spojenej s uzatváraním pracovného vzťahu. Ale to, samozrejme, vyžaduje trošku tú odvahu, aby sme urobili krok týmto smerom, ale základ je na začiatku si rozdeliť ten náš pohľad, máme dve oči, pozerajme sa na tieto dve skupiny každým jedným okom, takže na tých zamestnateľných aj na tých za súčasných podmienok nezamestnateľných. To bol prvý, teda konkrétny dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, hlavne teda tá dlhodobá nezamestnanosť, prečo my sme sa aj trebárs v tej dobe konjunktúry nevedeli stlačiť nižšie. Samozrejme, riešenie tejto veci nie je niečo populárne a vyžaduje to okrem odvahy aj taký pohľad ďalej ako horizont nejakého najbližšieho volebného obdobia alebo najbližších volieb. Ak toto naozaj, úprimne dúfam, že pán minister taký je, a som o tom presvedčený, že taký je, chce pán minister úprimne riešiť, musí sa na to pozerať z nadhľadu niekoľkých volebných období, v horizonte desiatich, dvadsiatich rokov, lebo efekt iného prístupu k týmto ľuďom nebude niečo, čo sa prejaví alebo za čo bude môcť brať nejaké plusové body už pri najbližších voľbách.
Druhý dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, je nevhodné vzdelávanie absolventov. Hovorím to tak, zovšeobecňujem to. Ale, samozrejme, myslím tým, v mnohých absolventoch máme ľudí, ktorí sú nepoužiteľní iba, lebo študovali školu, ktorá sa najľahšie vyštuduje. Je to úplná blbosť. Štát, keď podporuje takýto systém vzdelávania, kde na jednej strane sme doslova vykynožili učňovky a kde fabriky, ktoré by aj ľudí prijali na dobré, teda možno aj platené miesto, jednoducho nemajú kde loviť a máme 14-percentnú nezamestnanosť, 400 tisíc nezamestnaných, ale nie je koho zamestnať, jednoducho niekde sa asi stala chyba. A to je naozaj nevhodné vzdelávanie absolventov v tom prípade, čo som povedal, pri rušení učňoviek. Ale druhá vec je aj podľa mňa systémová chyba celkovo v našom školstve. A to je výrazný dôraz na teóriu. Snažíme sa natlačiť našim deťom do hlavy kvantum vecí, aby mali vysoko IQ, ale vôbec nás nezaujíma tzv. PQ, to znamená practical quotient, to znamená schopnosti prežiť v reálnom svete, schopnosti prežiť v konkurenčnom trhovom prostredí, naše školstvo je dlhodobo nastavené na toto: Natlačme informácie, čo je v knižkách popísané. Ale to, ako reálne dať tým deťom omakať, čo to je podnikanie, čo to je zamestnať človeka, čo to je vymyslieť si nejaký podnikateľský biznis, plán, toto nás nezaujíma.
Riešenie konkrétne, keďže som povedal, že pri každom jednom poviem aj konkrétne riešenie, si myslím, je napríklad zaviesť jednoznačne povinný predmet podnikania pre všetkých stredoškolákov, to je jedno, čo ten človek bude študovať, akú školu bude študovať. Sami vieme, že mnohí z nás sú podnikatelia alebo boli podnikatelia, že mali sme školu nejakú a začali sme podnikať v úplne niečom inom. Toť, na Ľuda pozerám, podniká v niečom a určite to neštudoval alebo aspoň si myslím, že to neštudoval. Čiže každému tomu decku na tej strednej škole, ktoré ešte vôbec nevie, akým smerom sa ten jeho životný príbeh vyvinie, sa zíde to, že bude naozaj vedieť, čo to podnikanie je. Urobme to, uberme radšej z tej teórie. Jeden takýto predmet, praktické nejaké naozaj nabádanie k podnikaniu im naschne odmalička. Od tých de facto 15 rokov veku im to nasaďme do hlavy. A keď im dáme povinný predmet podnikania, na jednej strane to síce vyzerá odstrašujúco, že to bude niečo povinné, ale keď to bude namiesto nejakej nudnej teórie, myslím si, že aj študenti to privítajú. Tu je naozaj ten taký, ja používam ten príklad, rozdiel pohľadu na svet absolventov vo Švajčiarsku a na Slovensku. Mladý absolvent vo Švajčiarsku sám sebe si kladie otázku, v čom bude podnikať. Mladý absolvent na Slovensku otŕča ruku a pýta sa, či štát mu dá alebo ho niekto zamestná. A toto musíme zmeniť. Dnes je čas na to, aby sme začali masívne podporovať malé, stredné podniky, služby, malé rodinné firmičky. A tuto nám môžu práve tí mladí ľudia pomôcť, že nakopnú možno tých ľudí, tých starších, aj svojich rodičov, ktorí už tú odvahu na to podnikanie nemali, ale musíme im dať nejaké základy. A ten základ im môže dať tá škola. Nahraďme im jednu hodinu aspoň, dve hodiny týždenne teórie reálnym podnikaním, niečím, čo ich prichystá do reálneho konkurenčného trhového prostredia.
Tretí dôvod je obrovská miera korupcie, s ktorou sa stretávame všade. A myslím si, že ani pán minister nebude hovoriť, že neexistuje. Vieme o nej, je tu, tu sa nachádza, kroky malinké, niekedy krôčiky sa dejú, ale ja si osobne myslím, že stále robíme málo.
Najväčší krok v tejto veci, čo vidím za posledné roky, tak je naozaj to zverejňovanie minimálne zmlúv na tom internete. Myslím, že veľmi veľa nám to pomohlo v boji proti korupcii, ale zároveň si aj toto myslím a ponúkam to ako riešenie, že keď si chceme s korupciou pomôcť, otvorme verejné financie maximálne ľuďom k dispozícii, úplne hrajme s otvorenými kartami. Keď akýkoľvek úradník robí akýkoľvek výber, akúkoľvek faktúru, akúkoľvek zmluvu, čokoľvek, čo robí, nech zamestnanci na tom úrade, nech ľudia, ktorých to zaujíma, môžu verejne kontrolovať toho človeka. A keď pod takýmto drobnohľadom tí správcovia verejných financií budú, tak tá korupcia nám dramatickým spôsobom môže klesnúť. Dnes stále máme také biele miesta hocijakých inštitúcií, viem, že minule tu bola otázka tuším pri Matici slovenskej, kde si niektorí vysvetľujú, že ten zákon sa ich až tak netýka, že nemusia zverejňovať zmluvy. Vyčistime tieto biele miesta, otvorme verejnú správu úplne verejnej kontrole, otvorme ju ľuďom, aby sa mohli realizovať a pozerať na prsty úradníkom, politikom, ktorí s verejnými financiami narábajú, a tak korupcia nám pôjde určite na minimum, nebudeme potrebovať policajtov, prokurátorov, sudcov, stačí nám využiť zamestnancov na tých úradoch, ktorí tam pracujú.
Štvrtý dôvod sú dotácie vyvoleným podnikateľom. Podľa môjho názoru výrazne deformujú podnikateľské prostredie, znižujú chuť podnikať tým, ktorí ich nedostávajú, jednoducho sú demotivovaní. A na jednej strane my si síce myslíme, že keď dáme niekde 25 miliónov eur, že sme tým zachránili a vytvorili nejaké pracovné miesta, ale ani sami nevieme, čo to robí s tými desiatkami tisíc drobných podnikateľov, ktorí si povedia, že jednoducho, za toto nezaplatia o tisíc eur viac, nezaplatia tomu Ficovi alebo tej Radičovej, alebo komukoľvek inému, kto tie dotácie rozdával, lebo cítia nejakú krivdu. Keď z mojich daní niekto si podporí, niekedy to aj býva, bohužiaľ, sponzorov, tak títo ľudia nám to v drobnom vrátia. My to, samozrejme, nevidíme, lebo to je v drobnom, ale je to jednoducho naivné. A podľa mňa tým pádom tie dotácie škodia.
A riešenie, ktoré v tejto veci ponúkam, je zrušiť tieto dotácie, nedávať ich radšej.
Poviem ten príklad tých fotovoltaických elektrární. Je to biznis, ktorý, bohužiaľ, teda schválila dnešná vládna strana, ho nastavila. A to je za 15 rokov 4,5 mld. eur z peňazí všetkých zamestnancov a podnikateľov na Slovensku, ktorí platia dane cez zvýšené ceny elektriny, nie priamo cez dane, ale rafinovane cez zvýšené ceny elektriny. Ale to je de facto tak isto niečo, len teda nezaplatíte zo zisku, len ten zisk si znížite. Je to 300 miliónov eur ročne. A 4,5 mld. eur vlastne zoberieme ľuďom podnikateľom na to, aby sme dali niektorým, na to, aby sme kupovali elektriku o 800 % drahšie, ako si ju môžeme kúpiť na trhu. Aká je to logika? Aké je to efektívne správanie štátu? Je to iba preto, lebo nejaká Európska únia od nás chcela, že do roku 2020 máme mať nejaký podiel obnoviteľných zdrojov? Do roku 2020 je ešte kopa rokov. Ten vývoj tak dramaticky pokračuje, že verím tomu, že dva roky pred uplynutím termínu sa elektrika z fotovoltaických elektrární bude dať vyrábať za porovnateľnú cenu, ako sa vyrába zo súčasných zdrojov. Len nie, my sme boli friškí, našli sme priestor, kde môžu zbohatnúť veľakrát naši sponzori, tak sme rýchlo rozdali 4,5 mld. eur z našich peňazí na 15 rokov dopredu.
Čiže riešenie je neposkytovať dotácie súkromnému sektoru. Deformuje to trh, znižuje to efektivitu štátu, a tak to vytvára vlastne tlak na vyššie daňové odvodové zaťaženie a tým pádom nám to zvyšuje nezamestnanosť. Nepomáha to, zrušme to.
Úplne rovnaký je dopad eurofondov. Poviem príklad. Na Orave je dedina, kde na jednej ulici sú dva penzióny. Z nich jeden je postavený z peňazí, na ktoré sa zložila široká rodina. Je to penzión približne pre 15 ľudí. Široká rodina sa naň zložila. Ešte si zadlžili jeden byt v Dolnom Kubíne. A ten penzión sa vlastne takýmto horko-ťažkým spôsobom postavil a prevádzkujú ho. Na tej istej ulici je penzión, ktorý má 30 lôžok, ktorý je postavený z eurofondov. Aký pocit by ste mali vy, ak by ste boli ten majiteľ penziónu, ktorý si založil svoj vlastný byt na to, aby si postavil penzión, na to, aby si drankal od celej rodiny, aby mohol rozbehnúť nejaký takýto rodinný biznis, keď zrazu na tej vašej ulici, keď vy si tam rozbehnete biznis, vám niekto postaví konkurenciu, čo nestálo v podstate nič, lebo to je z eurofondov za predražené peniaze. Eurofondy, rovnako, deformujú podnikateľské prostredie, znižujú chuť podnikať, znižujú vlastne tým pádom atraktivitu toho podnikateľského prostredia, aby vytváralo pracovné miesta. Čiže pri eurofondoch do súkromných zdrojov, znova, si iba myslíme, že nám znižujú nezamestnanosť. De facto nám nakoniec kazia to prostredie, ktoré tu máme. Použime radšej tie peniaze čisto iba na verejnoprospešné účely. To je to riešenie.
Šiesty dôvod, nestabilita podnikateľského prostredia. Bohužiaľ, na tom najväčší podiel majú politici. A to je to, že robíme si trhací kalendár doslova, čo prebieha volebné obdobie, to sa mení Zákonník práce, to sa menia daňové zákony, odvodové zákony, všetky, ktoré súvisia v podstate s tým podnikateľským prostredím, veľakrát iba čisto z takých nejakých populistických dôvodov, lebo jednoducho sľúbili sme to niekomu, našim voličom, či raz podnikateľom, či druhýkrát zamestnancom, robíme si trhací kalendár zo zákonov, ktoré by mali byť možno tie najstabilnejšie v štáte. Jednoducho, zase, sami na seba sa pozrite, ak by ste niekam mali investovať a niekde sa rozhodnúť, či tam si tú fabriku otvoríte, tak asi bude vás vyrušovať to, keď dostanete informáciu, že tam sa tie zákony menia jedna radosť, či tam prídu červení alebo modrí, tak to vymaľujú raz načerveno, potom namodro, so slovami: „Vieš ty čo, tam je to nejaké nestabilné, neodporúčal by som to tam.“ A brali by ste to do úvahy? Ja by som to bral do úvahy do určitej miery, na 100 %. Môžeme si nahovárať koľkokoľvek, že zmena zákonov neovplyvňuje mieru nezamestnanosti. Na 100 % ju ovplyvňuje. Jasné, je otázka tej miery, ale určite ju ovplyvňuje.
Riešenie v tomto probléme je to, že tie zásadné nastavenia podnikateľského prostredia v Zákonníku práce, v daňových a odvodových zákonoch by sme mali podchytiť ústavným zákonom. To je výzva voči vládnej strane. My sme takejto debate určite otvorení. Uvedomujem si, že bolo by to potom o kompromisoch, o nevyhnutnosti uzavrieť nejaké kompromisy. Ale to prostredie by sme takto stabilizovali. Nemôžeme naďalej vystavovať de facto ľudí, nezamestnaných tak, že budú v područí politikov, ktorí sa chcú zaľúbiť teraz tej práve svojej skupine voličov, a na to doplatia vlastne tí nezamestnaní a ich rodiny, lebo jednoducho niekto to premaľováva. Možno z toho dôvodu 50 tisíc ľudí na Slovensku nemá prácu. Nikto nevie toto odmerať. Každopádne má to určite obrovský vplyv, nevypočítateľnosť prostredia, do ktorého chcete investovať, určite má vplyv na to, či sa rozhodnete alebo nerozhodnete a v akej miere do toho prostredia investovať.
Ďalší dôvod je nevymožiteľnosť práva. Bohužiaľ, je to dlhodobo a nevidím tam žiadnu výnimku počas tých 23 rokov, sú poctiví podnikatelia nie účinne chránení pred tými, ktorí si svoj biznis postavili na neplatení faktúr. Máme nastavený systém, v ktorom bez problémov si žijú kapri, ktorí zneužívajú slabých, tých, ktorí chcú robiť biznis poctivo. Vyvážajú sa potom v nejakých svojich fárach, užívajú si s milenkami, predvádzajú sa, sú možno v nejakej Smotánke veľakrát predvádzaní alebo prezentovaní, ale máme tu tých slabých, ktorí možno z úprimného dôvodu išli do podnikania, chceli s tým začať, zobrali možno tie rodinné úspory. A takíto hajzli ich položili na kolená. Takto máme nastavený systém a toto nám ničí, znova, podnikateľské prostredie, čo sa prejavuje na tom, že ľudia strácajú chuť podnikať, nezamestnávajú ľudí, zvyšuje nám to nezamestnanosť.
Ôsmy dôvod sú rozsiahle daňové úniky. Znova, sú tu tí poctiví. Samozrejme, keď štát zdvihne dane, tak kto ich zaplatí? Kto na to doplatí? Iba tí poctiví. Ten, kto dane neplatí, kto ich obchádza, kto berie bez bločku, bez faktúry alebo akýmkoľvek spôsobom tuneluje v podstate možno svoju vlastnú firmu, tak ten na to zvyšovanie daní nedoplatí, jeho to nezaujíma, ten má salám, párky, možno ešte má lepší pocit, lebo viacej ušetril, lebo si povie, že: „Však teda, dobre, to zdvihli mi z 19 na 23 %, tak už som neušetril 19, už som ušetril 23 %.“ Doplatia na to vždy znova iba tí poctiví. A tuto by zase mala byť taká tá brzda, samobrzda vás, ktorí vládnete, alebo aj teda tých, ktorí vládnuť budú, že sa v takýchto situáciách pozerajú na tých poctivých a si uvedomia, že keď urobíme takéto niečo, tak iba tí poctiví na to doplácajú a nemali by to urobiť bez toho, kým neklepnú po prstoch tým podvodníkom.
Inštitút finančnej politiky pri ministerstve financií, a myslím si, že nikto z nás nespochybňuje kvalitu práce tohto inštitútu, odhadol daňové úniky na Slovensku na 2,3 mld. eur; 2,3 mld. eur je suma približne dvojnásobok toho, čo zaplatia všetci zamestnanci a živnostníci na Slovensku do roka ako daň z príjmu. Čiže 2,3 mld. eur tu niekto nezaplatí na daňových podvodoch alebo únikoch a všetci ostatní sa na to skladáme, možno aj tými vyššími sadzbami. A potom vy to tu znášate tým, že teda možno za to vás zase kritizujeme, lebo ste to nesľúbili alebo sľubovali ste trošku niečo iné. Na druhej strane sme vo výbere daní v Európe druhí najhorší za Gréckom. A to, si myslím, už je čo povedať, keď sme druhí najhorší. Veď sme tam boli možno niekde v strede, okej, povedzme si, ale druhí najhorší byť vo výbere daní je hanba.
Riešenie, ktoré v tejto veci chcem ponúknuť, je, aby ste investovali veľmi veľa, a myslím si, že by to boli veľmi dobre investované peniaze, do vytvorenia povedomia medzi ľuďmi, ale nie medzi pár daňovými kontrolórmi alebo zamestnancami finančnej správy, ale vyslovene medzi všetkými ľuďmi, že neplatenie daní doplácame my všetci, a využiť tým pádom všetkých ľudí následne na to, ktorým teda vlastne na Slovensku záleží a pochopia ten princíp, že keď niekto neplatí, tak vlastne ja to za neho zaplatím, keď som poctivý, na spoločný boj voči neplatičom daní. My musíme jednoducho zmeniť atmosféru, my musíme zmeniť to komunistické, ktoré u nás hlboko je vryté, že kto nekradne, okráda svoju vlastnú rodinu. Toto musíme ľuďom vymyť z hlavy. A musíme ľuďom vysvetliť, že dane keď niekto neplatí, okráda všetkých tých ostatných, ktorí dane platia. Samozrejme, to musí byť ruka v ruke s tým, s maximálnou snahou, čo som hovoril pri korupcii, že tí ľudia vám uveria iba vtedy, keď budú vidieť, že naozaj vám záleží na tom, že chcete spravovať verejné financie čisto a tým pádom ste otvorení úplne verejnej kontrole a chcete všade mať naozaj spravodlivo nastavené pravidlá pri rozdeľovaní verejných financií. Inak vám to ľudia neuveria.
Ďalší dôvod, deviaty, je zvyšovanie daní a odvodov. Chcem veľmi stručne iba k tomu, aj keď opakovane počúvame, že to nemalo vplyv na podnikateľské prostredie, povedať, že určite nepomohlo veci, že ste zvýšili dane a odvody. Svojou mierou to určite ovplyvnilo to podnikateľské prostredie, aktivitu hlavne možno tých podnikateľov, ktorí na ten trh by chceli vstúpiť alebo chceli by zvýšiť nejakú svoju investíciu. Je pravda zároveň, že pre mnohých to možno až takú veľkú rolu nehrá, lebo jednoducho nemajú základ dane, z ktorého by dane platili, jednoducho ledva točia. Ale tá motivácia, že keď už niečo zarobím, aby mi z toho zostalo čo najviac vo vačku, je veľmi pri podnikaní dôležitá. A čím vyššia tá hranica bude, čím vyššie budú dane a odvody, lebo zaťažíme v tomto prípade prácu, tak tým menšia chuť podnikať bude. Takže myslím si, že to nebol vôbec dobrý krok.
To riešenie, ktoré by som v tejto veci chcel ponúknuť, je zároveň s tými predošlými krokmi, čiže znižovanie korupcie, eliminácia daňových únikov, čím najskôr dane znížiť a hlavne teda zaviazať sa dane do budúcna už nezvyšovať, aspoň teda v tomto vašom volebnom období, ktoré máte pod kontrolou.
Ďalší dôvod je zbytočná byrokracia pri podnikaní, kde vlastne medzi ľuďmi, ktorí by aj podnikať možno chceli, hlavne v tom menšom, v tom drobnom, v ktorých ja vidím budúcnosť, tak vytvára povedomie, že to je príliš zložité, tam možno nachytať na hruškách, radšej do toho ani neísť.
A tu, si myslím, by pomohlo urobiť jeden seriózny taký debyrokratický audit, naozaj si prejsť všetky tie zákony, ktoré sa týkajú podnikateľského prostredia z pohľadu toho, či tá byrokracia niekde nie je neúmerne nastavená, a urobiť všetko pre to, aby sme vlastne vyžadovali iba tú minimálnu mieru byrokracie, ktorú by sme vyžadovať od podnikateľov mali, a takýmto spôsobom zjednodušiť život ľuďom, teda podnikateľom v tomto prípade.
Ďalšie riešenie, ktoré by som vám chcel ponúknuť, je skúsiť sa zamyslieť nad alternatívou voči tomu, čo vlastne doteraz tu trebárs fungovalo, že sme na požiadanie vedeli dať 4 tisíc eur na začiatok podnikania, a mnohokrát tí ľudia vôbec nepodnikali, iba pro forma sa tvárili, že podnikajú, ale tak štát mal jedného nezamestnaného z krku a vlastne sme toho človeka odnaučili hodnote peňazí, lebo má peniaze zadarmo, tak miesto tohto zaviesť taký dosť odvážny systém, ktorý by bol, že počas prvého roka u začínajúceho podnikateľa by sme mu poskytli kompletný byrokratický servis na náklady štátu, lebo štát je ten, kto zaviedol tú byrokraciu do podnikania. Nech si štát zoberie toto na seba, ak by štát prišiel s týmto: „Nieže dám ti peniaze, ale chceš podnikať, tak stačí, že máš nápad. Možno keď potrebuješ peniaze, dobre, vybav si niekde peniaze. Alebo ich máš. Ale ja ako štát, ktorý som zaviedol tie byrokratické pravidlá, si toto beriem na seba. Dám ti účtovníčku. Potrebuješ vybaviť neviem čo, bezpečnosť ochrany práce, potrebuješ niečo na daňovom úrade, nejakého daňového poradcu, potrebuješ neviem vybaviť niekde nejaké povolenie na nejakom ministerstve k tomu tvojmu podnikaniu.“ Bude to veľmi dobrá investícia, lebo, po prvé, naučíme toho človeka od začiatku robiť ten biznis čisto, po druhé, tú bariéru vstupu do toho podnikania zrušíme alebo teda eliminujeme. A myslím si, že bude to aj taký spravodlivý prístup štátu, ktorý tú byrokraciu vlastne nastavil a vymyslel. Keď nie sme schopní ju rýchlo odstrániť, tak skúsme ju takto vlastne si prebrať na seba ako štát. Verím, že štát by to dokázal spraviť veľmi efektívne. A myslím, že by to bol dobrý krok na podporu hlavne tých drobných podnikateľov.
Zároveň by som teda chcel navrhnúť opakovane, aby sme naozaj zaviedli tie licencie pre drobných živnostníčkov. Obuvník niekde však vie to robiť, jasne, bol tu ten návrh, ale nepamätám si ho presne, ale to bol tuším do 15 tisíc eur obrat mesačne alebo neviem, čo to bolo, bolo to strašne vysoké. To, si myslím, bol uletený návrh. Ale ľuďom, ktorí majú príjem fakt tisíc, 1 500 eur maximálne možno mesačne, dajme tú licenciu, nech zaplatia. Človek príde, jedenkrát to zaplatí, máme pokoj. Spravme to, pri holičkách, možno kaderníčkach, tak či tak tie peniaze idú bokom, tak či tak tam sú stabilné zákazníčky, ktoré platia bez bločku. Urobme to, povedzme, že im dobre zaplatíš, neviem, strelím číslo, tuto 800 eur za rok, a máš odo mňa pokoj. A tá kaderníčka si vtedy povie, že: „Dobre, za toto kreslo som zaplatila 800 eur a už bez problémov môžem si blokovať, už ma to nezaujíma, lebo viem, že už ma nikto nikdy nemôže pristihnúť pri tom, že som neplatila dane alebo že niečo obchádzam.“ A my budeme radi, lebo nakoniec možno vyberieme to isté, keď nie viac od týchto ľudí, ale budeme mať pokoj. Aj tie daňové úrady odbremeníme od kontroly subjektov, ktoré jednoducho takýmto spôsobom si tú daňovú povinnosť vyriešia. Zjednoduší to život aj finančnej správe, vzniknú nám možno kvôli tomu pracovné miesta a eliminuje to čiernu prácu. Eliminujeme tým čierny trh alebo teda tú šedú ekonomiku.
Jedenásty dôvod je zbytočné politikárčenie. Všetko sú to dôvody, aby som to zopakoval, hovorím o nezamestnanosti, prečo si myslím, že nezamestnanosť je taká, aká je, čo nám vlastne každou nejakou desatinkou percenta, niekedy možno stotinkou prispieva k tomu, že nezamestnanosť máme takú, akú ju máme. Je zbytočné politikárčenie. Jedenásty dôvod a to politikárčenie by som nazval ako takú neochotu počúvať politických oponentov len preto, lebo sa držíme hesla: Teraz vládneme my, teraz rozhodujeme my. Ja si myslím, že to je na škodu veci. Čiže v tejto veci a v otázke nezamestnanosti sme všetci na jednej lodi. A mali by sme aj brať to tak, jednoducho každú jednu hlavu, ktorá vie k tomuto niečo povedať, dupľom tých z nás, v tomto prípade z opozície, ktorí možno podnikali a zamestnávali ľudí. Tak zo strany vás ako vládnej moci alebo zo strany ministerstva práce by som sa snažil čo najviac zatiahnuť všetkých ľudí, aj teda opozičných, teda aj konkurentov politických do tohto procesu, lebo keď sa nám podarí spoločne znížiť nezamestnanosť, tak pomôže to nám všetkým. Jednoducho tak iba zmeníme prostredie, v ktorom budeme konkurovať, ale bude to v prvom rade váš úspech. Keď akýkoľvek nápad by bol, ktorý by pomohol znížiť nezamestnanosť, bude to v prvom rade váš úspech, na vaše triko. A ja si myslím, že ste v dosť veľkej pasci za súčasného stavu, aj keď teraz tu môžem povedať, že nám tuším 0,28 % či koľko stotín percenta klesla nezamestnanosť, ale ja som pozeral rok predtým a tam to bolo 0,29 %, čiže zrejme sú to sezónne práce. Čiže my zrejme s nezamestnanosťou stojíme plus-mínus, prešľapujeme na mieste. A tým pádom si myslím, že budete vystavení veľkým otázkam od vašich voličov, čo ste pre nich urobili. Ale keď budete štyri roky stáť na mieste a neznížite tú nezamestnanosť, tak myslím si, že nebude to príjemné, čo vám tí ľudia na to povedia. Takže ja by som v tomto prípade, čo sa týka nezamestnanosti určite nešiel v duchu hesla: Teraz vládneme my.
Čiže riešenie je odložiť politiku maximálne bokom, lebo politikárčenie ľuďom prácu berie, nie im ju dáva.
Dvanásty dôvod je odtrhnutie od reality. A to je to, že zákony, bohužiaľ, mnohokrát menia ľudia, ktorí nikdy nevytvorili ani jedno pracovné miesto. A robia to často na základe rád od odborárov, ktorí taktiež nikdy žiadne pracovné miesto nevytvorili. Je to podľa mňa zvrátené, lebo odborári nezvýšia ľuďom platy, mzdy. Vedia im ich zvýšiť tak krátkodobo, na určitú dobu, na rok, áno, s tým, že sa dosiahne nejaký rast platov, možno na budúce, potom znova. Ale z dlhodobej perspektívy jediní, ktorí zvýšia ľuďom platy, tak sú podnikatelia, ktorí zamestnajú ľudí a znížia nezamestnanosť na takú úroveň, že firmy začnú si konkurovať medzi sebou a začnú nedostatok pracovnej sily riešiť tým, že začnú si preplácať ľudí. Jediná cesta k zvyšovaniu platov na Slovensku vedie cez zníženie nezamestnanosti, ale k zníženiu nezamestnanosti nás neprivedie vyššia regulácia na základe odborárskych tlakov, ale to, že umožníme podnikateľom podnikať a vytvárať pracovné miesta. Ak stlačíme nezamestnanosť do stavu, aká bola v roku 2008, niekde 7,5 %, kde sa dostaneme do stavu, že už nebude koho zamestnať, lebo tí ďalší budú de facto nepoužiteľní, vtedy začne rast platov. Kým tu budeme na 14 % a podobne, dovtedy nám platy budú plus-mínus oscilovať s infláciou. A tí ľudia budú de facto živoriť na tej istej životnej úrovni. Ja pevne verím, že nie je pravda to, čo mnohí hovoria, že vám vlastne vyhovuje vysoká nezamestnanosť, lebo sú to vaši voliči. Ja pevne verím, že aj vám záleží na tom, aby tie rodiny neboli nešťastné, aby tie deti videli, že doma majú pozitívny pracovný vzor, že chcete, aby nezamestnanosť klesala, a že možno dnes ste iba trošku takí zúfalí, že neviete, ako na to. Ja naozaj vás nabádam k tomuto: Poďme spoločne ten problém riešiť. A ja aj preto vám dnes hovorím o šestnástich konkrétnych riešeniach, bez problémov si ich zoberte.
Čiže to riešenie v tomto prípade, by som povedal, toho počúvania odborárov alebo teda toho odtrhnutia od reality, je to, že som navrhoval taký princíp, ktorý by ste si zaviedli, že čím je vyššia nezamestnanosť, treba počúvať tým viac podnikateľov a treba počúvať tým menej odborárov. Keď to bude opačne, okej, počúvajte viacej odborárov, keď už bude tá nezamestnanosť možno klesať, ale tie mzdy vtedy už vyrieši ten trh aj bez odborárov. Ale čím je vyššia nezamestnanosť, tým menej treba počúvať odborárov a tým viac treba počúvať podnikateľov, lebo podnikatelia vedia, ako vytvoriť pracovné miesto, lebo žiadny odborár žiadne pracovné miesto nikdy nevytvoril.
Trinásty dôvod je, že lejeme peniaze do betónu a dávame prácu veľakrát zbytočne strojom. To som tak trošku obrazne povedal, že ich lejeme do betónu. Ale teda dva príklady uvediem. Hrdíme sa tým, ako ideme stavať priehrady. Dáme tam tie domiešavače betónu, tam budeme valiť, ale tej ľudskej práce tam bude veľmi, veľmi málo. Na druhej strane máme projekty, ktoré si chvália aj smerácki starostovia. Ja s tým projektom nemám nič, myslím, že to bol človek od Ivety Radičovej alebo teda nejaký jej možno spriaznenec, Kravčík sa volal, ktorý rozbehol ten projekt tých hrádzok rovno v teréne, tam, kde tá voda padá, ktoré budovali dlhodobo nezamestnaní, veľmi efektívne v prepočte na metre kubické zadržanej vody. Ale dalo to prácu ľuďom. A toto je presne ten príklad. Nie, my sa teraz ideme búšiť do pŕs, ako ideme stavať veľkolepé vodné diela, hoci tam by sme mohli desiatky tisíc ľudí zamestnať na pár rokov, kým by vybudovali toľko tých hrádzok, koľko ich vlastne v tej krajine potrebujeme. Ani nehovorím o tom, a by som vám rád tú knižku ukázal, akože čo je výstup z toho budovania tých hrádzok, ako krásne tá krajina vyzerala, keď zrazu tam bolo niekoľko desiatok jazierok po tej hore, kde začali rásť nejaké rastliny v okolí, kde sa srnky chodili napájať, a jednoducho tá krajina ožila. Tá veľká priehrada nám, tej krajine nepomôže, ale takéto možno malé vodné dielka, kde zamestnáme desiatky tisíc ľudí, by nám pomohli, a to dupľom vtedy, keď sú to vlastne vyslovene práce pre dlhodobo nezamestnaných a nekvalifikovaných ľudí. Druhý dôvod je teda ten rozdiel, že teda dávame veľakrát zbytočne prácu strojom, že mnohé verejné obstarávania prebiehajú tak, že pozeráme iba, iba, iba na cenu a nepozeráme na to, že vlastne možno sme mohli vykopať si tie základy, vykopať si tie stovky kilometrov rýh pre káble. Ináč, teraz taký nejaký tender je, neviem, kto ho presne robí, tuším ho robí Úrad vlády. By som vás poprosil, pán minister, či by ste opýtali, či sa tam počíta s tým, je to natiahnutie optických sietí do nejakých neviem 1 500 obcí po Slovensku, či sa počíta s tým, že to budeme kopať ručne a budú to kopať nezamestnaní, lebo to je úplne ideálna robota práve pre nich s tým, že zase môže mať niekoľko tisíc ľudí možno na mesiace, možno na roky prácu a že my v tom verejnom obstarávaní nemáme nič, čo by vlastne nútilo verejného obstarávateľa k tomu, aby v prípade, ak sa to isté dá urobiť s ľuďmi možno rovnako efektívne, to urobil ten verejný obstarávateľ použitím ľudí, možno na výkope tých základov alebo výkope tých rýh na zakopanie kanálov, a vlastne necháme na verejnom obstarávateľovi, aby si vybral, zvyčajne si vyberie potom ten spôsob, ktorý to vykope niekde nejaký ten bager a stroj. Na druhej strane státisíce ľudí nemajú prácu alebo žijú len zo sociálnych dávok. Jednoducho myslím, že to nie je fér.
Čiže riešenie je zaviesť zákonnú povinnosť pre verejných obstarávateľov s ohľadom na tzv. sociálny benefit obstarávania. To znamená, že keď mám jednu ponuku, druhú ponuku a vidím, že pri tejto zamestnám viacej ľudí, aby mal povinnosť verejný obstarávateľ automaticky brať ponuku, pri ktorej sa zamestná viacej ľudí.
Štrnásty dôvod vysokej nezamestnanosti na Slovensku je, že dlhodobo kazíme ľudí systémom koláče bez práce. To znamená, že možno aj toto nejaké také heslo, ktoré naši predkovia možno pred stovkami rokov, možno tisíc rokmi, vymysleli, možno v nejakej obdobnej podobe, že koláče by nemali byť bez práce, my sme pokazili, že tak ako sme z minulosti boli nastavení na toto myslenie, že peniaze sú za prácu, sme mnoho ľudí, a to nie je malý počet ľudí, je to niekoľko desiatok tisíc ľudí, naučili, že peniaze sú na pošte, a nie za prácu. Čo to je? Spôsobuje to práve to pokrivenie vnímania alebo prístupu k peniazom a znižuje, samozrejme, to aj tie pracovné návyky.
Riešenie, ktoré chcem navrhnúť, je presmerovať sociálne dávky, podnikateľom, štátu, samosprávam a dlhodobo nezamestnaným oznámiť, že koláče už nebudú na pošte, ale musia si ich aspoň pár hodinami odrobiť u svojho nového zamestnávateľa, ktorého som menoval, či už to bude možno súkromník, štát alebo samospráva, cez nejaké možno pomocné práce. Nech to bude iba o tom, že si musí nájsť zamestnávateľa, u ktorého si odrobí možno desať hodín do mesiaca, že bude zametať u neho dvor, to je jedno. Ale podnikateľa to nebude nič stáť, iba poskytne to pracovné miesto. Ale on nedostane tie sociálne dávky zadarmo. Čiže to je veľmi dôležitý prvok, zaviesť zásluhovosť aj pri tejto sociálnej dávke, a teda veľmi dôležité z pohľadu udržania pracovného návyku, aj keď obmedzeného, ale pracovného, že bude vedieť aspoň kedy-tedy niečo odrobiť a za to, čo odrobí, má tú sociálnu dávku.
Pätnásty dôvod sú veľmi neefektívne aktivačné práce, keď veľakrát peniaze sa poskytujú len za podpis. Registrujem snahu v tejto veci niečo riešiť. Ale obávam sa, že ešte stále to bude o tom, že to veľakrát môže dopadnúť o tom podpise.
A preto to riešenie je naozaj aktivačný príspevok vyplácať len za skutočne odvedenú prácu, čiže dať si záležať na tom, že to nebude len tak, aby niekto mohol ten systém okašľať a dostať sa k peniazom zadarmo.
Šestnásty dôvod je slovenské dlhodobé zameranie na výrobu a zanedbanie podpory malého podnikania a služieb. Veľké fabriky už k nám chodiť nebudú. Vyliečme sa z tejto ilúzie. Toto obdobie je za nami. Tie veľké fabriky už budú chodiť na Ukrajinu, možno chvíľku ešte do Rumunska, do Afriky, do Ázie. Na Slovensko už hromadne, ako sem niekedy chodili, chodiť nebudú. Vidíme to, aké máme prázdne priemyselné parky, vystavané a nič. Aj možno tuším z Nitry, či kde to tam je, alebo Levíc, kde aj nejaké tie fabriky boli, tak ešte aj odišli. K nám už chodiť nebudú takíto tí veľkí, tie linky, kde tí ľudia môžu montovať nejaké tie kábliky, bohužiaľ. Už tu nebude toto. Ani takáto práca sem nepríde. A preto je naivné sa spoliehať na to, že toto je riešenie. Obávam sa a myslím si zároveň, že jediná cesta je v podpore malého podnikania, rozvoja služieb.
Preto ako riešenie chcem ponúknuť cielene podporovať rozvoj podnikania v tých službách, ktoré zvyšujú komfort rodinného života a zároveň generujú nové pracovné miesta. Poviem také možno zamyslenie, že my porovnávame veľakrát naše platy s Nemcami, s Rakúšanmi a podobnými, ale porovnávané v podstate platy sa týkajú toho obdobia, budem hovoriť o žene, ktorá pracuje v Rakúsku alebo v Nemecku osem hodín, na Slovensku osem hodín, a za to porovnávame plat, ale rozdiel medzi slovenskou ženou a nemeckou alebo rakúskou je to, že ona po tých ôsmich hodinách sa domácim prácam venuje tak možno hodinku a ostatný čas trávi s rodinou. A za ten ostatný čas si nakúpi služby, ktoré pomôžu vykonávať tie domáce práce jej, ale aj tomu mužovi, samozrejme. Jednoducho objednajú si človeka, ktorý im kosí záhradu, objednajú si ženu, ktorá im umyje okná raz do mesiaca, objednajú si ženu, ktorá im operie, ožehlí, možno poupratuje dom, objednajú si ženu alebo si nakupujú niekde polotovar uvarený. A nevarí si takáto žena všetko sama ona doma. Slovenské ženy sú z tohto pohľadu otrokyne, ktoré majú osem hodín v práci a potom päť, šesť hodín ešte doma domácich prác, ktoré im nevykazujeme ani v HDP, nikde, čo, si myslím, by sme aj v podstate mali robiť, lebo je to vlastne práca, ktorá je vykonaná. Ale HDP nám to nepodchytáva. Ale by sme mali, myslím si, našim ženám tento čas uľahčiť a podporiť práve vznik služieb, ktoré som spomínal, aby niekto rozbehol firmu možno na umývanie okien, upratovanie v domácnostiach, žehlenie. Takéto firmičky niektoré tu sú. Ale mohli by sme si dovoliť možno viacej takýchto firiem, ak by konkrétne cielene by sme takéto firmy alebo služby podporovali. Zabili by sme tých dve muchy jednou ranou, vznikli by nám pracovné miesta, odľahčili by sme naše ženy, ako som povedal, otrokyne v tomto prípade od prác, ktoré dnes robia. Čiže pomohli by sme zároveň aj tej rodine, lebo by trávila viacej času spolu. A možno by tie peniaze alebo ten čas minuli niekde, že by išli možno za nejakým kultúrnym vyžitím. Čiže by to tej ekonomike pomohlo aj tak multiplikačne. Čiže to riešenie, som povedal, je podporovať cielene rozvoj podnikania v takýchto službách alebo celkovo v službách a malé stredné podnikanie.
Sedemnásty a posledný dôvod je, že kašleme na mladých ľudí. Niektorým z nich dáme po skončení školy podporu na akože podnikanie, niektorých necháme utiecť za hranice, zvyčajne tých lepších študentov, niektorých necháme na sociálnych dávkach. A jednoducho ich po škole necháme napospas osudu. Títo ľudia po pár takto strávených mesiacoch, kde buď sú na sociálnych dávkach, alebo zobrali nejaký príspevok na podnikanie, ale v skutočnosti nepodnikajú, len vykazujú, že podnikajú, podľa mňa úplne strácajú ilúzie o štáte ako o inštitúcii, ktorá im pomôže v nejakej tej správnej chvíli, keď sú oni možno v problémoch a kedy by tú pomoc oni potrebovali. Doslova pri týchto mladých ľuďoch ma to veľmi mrzí. Ešte na druhej strane si môžeme pozrieť, že nám niekoľko desiatok tisíc dôchodcov pracuje a týchto mladých vlastne nechávame takto napospas osudu s tým, že nech sa zariadia.
Preto ako riešenie chcem v tejto veci ponúknuť možno niečo odvážne, ale ja by som sa za to určite prihovoril, zaviesť pre mladého človeka, pre absolventa doslova zákonné právo na prvé zamestnanie, aby každý absolvent v nejakej tej ochrannej dobe, povedzme si, prvých troch rokov po skončení školy, mal od štátu garantované jedno pracovné miesto. Nech je to buď cez podporu súkromného sektora na vytvorenie takého miesta, alebo štátne miesto, bez problémov. Ja nemám problém aj so sociálnym podnikom, ak bude dobre nastavený. A nechať týchto ľudí, aby oni vlastne ten prvý dotyk s realitou mali taký, že žijú zo sociálnej dávky alebo možno ani tú sociálnu dávku nemajú a vlastne od začiatku sú podľa starej rétoriky príživníkmi alebo ich takto naučíme a takto vlastne v nich tú ilúziu zabijeme, ktorú možno pestovali počas strednej školy, je nezodpovedné. A štát, ktorý to robí, je nezodpovedný štát a zlyháva vo svojich základných funkciách. Skúsme sa nad tým zamyslieť. Možno vám to nie je proti srsti, ale je to odvážne. Ale dajme mladým ľuďom po skončení strednej školy alebo vysokej školy doslova ústavné právo na prvé zamestnanie. Prvé tri roky nech má absolvent garantované pracovné miesto. Rozkrájajme sa preto, aby sme to pracovné miesto vytvorili. A hovorím ja za seba, na 100 % sa za také niečo prihlásim a také niečo podporím.
Čiže vymenoval som vám možno trošku za dlhší čas, 52 minút, to som ani neplánoval. Máte tu sedemnásť konkrétnych dôvodov, prečo si myslím, že nezamestnanosť je taká, aká je. Snažil som sa byť maximálne apolitický, lebo ten problém, si myslím, je apolitický. Nemám rád, ak si robíme z akejkoľvek skupiny ľudí, ktorí doplácajú na rozhodnutia politikov, rukojemníkov a robíme to a vykresľujeme tento problém čisto iba červeno a modro. Nie, toto je náš spoločný problém.
Ja vám, pán minister, týchto sedemnásť vecí alebo tých konkrétnych pomenovaní tých problémov dám aj s tými sedemnástimi riešeniami. Ak si z toho vyberiete jedno alebo sedemnásť, ja budem vždy rád, ak to bude viac ako nula. Je to iba na vás. A ak vy budete mať záujem, máme kedykoľvek záujem sa s vami na túto tému baviť a spoločne hľadať riešenia.
A vôbec ma nebude mrzieť, že vy budete tí, ktorí znížia nezamestnanosť možno na základe nejakého nami navrhnutého riešenia. Vôbec ma to nebude mrzieť, lebo toto nie je problém o tom, kto zníži nezamestnanosť, toto je problém o osude 400 tisíc ľudí, dokopy je to možno 400 tisíc priamo dotknutých rodín, čiže dokopy je to problém možno 1,5 milióna ľudí na Slovensku, ktorí majú priamy dotyk s dôsledkami nezamestnanosti. My vám v nezamestnanosti chceme pomôcť, máme aj iné riešenia, možno o ktorých sa s vami chceme baviť. Ak budeme z vašej strany vidieť úprimnú snahu alebo akúkoľvek snahu sa na túto tému s nami baviť, sme tomu otvorení. Čiže ja vám iba odovzdám týchto sedemnásť riešení. Ďakujem veľmi pekne.