Videokanál poslanca

Pán kolega Hrušovský, na začiatok som bol vcelku rád, keď si povedal, že vlastne si uveril v takú nejakú úprimnú deklarovanú snahu SMER-u. Lebo som si predstavil aj ja sám seba pred tým rokom, že rovnako asi ako ty, starý parlamentný vlk, som bol úprimne prekvapený tým, akú rétoriku nasadil hlavne Robert Fico a vlastne taký ten ústretový postoj, že však vlastne áno, samozrejme, ÚVO, NKÚ, patria tieto posty opozícii, rešpektujeme to. Ale čo som v podstate rád, tak, že nenachytali iba mňa ako nového človeka v politike, ale aj teba ako 20 rokov starého parlamentného vlka. Takže nenaletel som iba ja, ktorý sa nevyznám.
Ale teda k tomu, čo si hovoril, že všetky rozhodnutia sú v parlamente politické. No ja si práve myslím, že tým, že ste to teraz politicky, chopili sa, že čisto je to politický kandidát, alebo nominovaný časťou politického spektra, alebo časťou opozície, tak sme sa zbavili možnosti, aby prvýkrát Slovensko nominovalo do tohoto postu a využilo ten prvotný prísľub premiéra spred jedného roku a nominovalo do tohto postu čisto nepolitického kandidáta. Lebo ak by sme hneď do prvej voľby prišli s verejným výberovým konaním, s apolitickým kandidátom, ktorý s politickými stranami nemal nikdy nič spoločné, verím tomu, že vzhľadom na to, že by to bolo veľmi rýchlo po tom sľube Roberta Fica, že by asi pravdepodobne musel, aj keď nechtiac, ten svoj splniť. Takto už po roku, už ľudia dávno zabudli. Ako poslanci SMER-u veľakrát hovoria, že ľudia majú krátku pamäť, že pamätajú si šesť mesiacov, takže oni asi týmto kalkulujú, že keď ten sľub zaznel pred rokom, teraz je už dvakrát šesť mesiacov, dvakrát zabudli, bez problémov si teraz môžu zvoliť svojho.

Kolega Solymos, plne s tebou súhlasím v tom, čo si konštatoval, že SMER si hľadá len výhovorku. A myslím si, že každému z nás, aj teda vám, ktorí teraz stojíte trošku na inej strane, teda máte svojho kandidáta, chcete si ho pretlačiť, aj tí, ktorí možno chceli od vás, alebo my, ktorí sme chceli od vás verejné výberové konanie na kandidáta, v tomto si myslím, že všetci sme zajedno, že je to evidentné, že SMER systematicky a celý rok hľadá iba výhovorky ako koniec koncov svoj pôvodný sľub nesplniť.
A pripadá mi to také hranie sa naozaj a vyžívanie sa v tom hraní, ako hra mačky s myšou. Až mi to pripadá, až primitívne a nízke to, čo robia. Ale na druhej strane si myslím, že by sme boli omnoho, omnoho silnejší, ak by sme toho kandidáta neponúkali politicky, ak by sme ho naozaj vybrali vo verejnom výberovom konaní, nepolitického, apolitického, a celá opozícia spoločne. Čiže myslím si, že čiastočne si za to, že sa teraz takto zahráva s nami SMER, môžeme aj sami.
Ale je to jednoznačne jasné, že SMER svoju totalitu chce uzavrieť, a po tom, ako ovláda naplno políciu, súdy, prokuratúru, prezidenta, vládu, Úrad pre verejné obstarávanie, chýba mu do "paclu" už iba, či puzzlu, či jak sa to volá, NKÚ. Čiže jednoducho je to ich taktika, hra na totalitu moci, návrat pred rok 1989.

Pán poslanec Frešo, mňa len trochu mrzí, že Ľudová platforma išla touto cestou a v podstate sa oddelila možno od ostatnej časti opozície. A ak by ste pristúpili na návrh, ktorý sme predkladali opakovane, a vlastne stále k nemu ako vyzývam, aby celá opozícia urobila čisté, transparentné verejné výberové konanie na spoločného kandidáta, ktorého by sme ponúkli SMER-u, myslím si, že v tejto situácii by sme asi, pravdepodobne neboli, lebo by sa veľmi ťažko SMER-u odmietal takto čisto vybraný kandidát.
Čo sa týka vašej požiadavky na verejnú voľbu, priznám sa, úplne nerozumiem tomu, lebo ste iba Ľudová platforma. Prezentujete pred kamerami svoju jednotu, že si navzájom dôverujete. A keď si navzájom dôverujete, naozaj ste jeden tím, tak musí vám byť jedno, či budete voliť vo verejnej alebo v tajnej voľbe, vždy presne plný počet vašich hlasov váš kandidát získa. Všetko ostatné, čo bude navyše, sú hlasy SMER-u. Takže úplne presne nerozumiem, či tým vlastne chcete naznačiť, že nie ste až tak jednotní.
Ale chcel by som vás tak isto poprosiť z tohto miesta, ja som raz videl, som síce len kúsok z toho, ale boli ste v relácii s premiérom Ficom, a on vás tam verejne obvinil z toho, že ste sa poklonkovali a chodili za ním a vlastne poza chrbát ostatnej opozície ste vyjednávali podporu pre vašeho kandidáta. Ona to bola veľmi rýchla taká replika, vy ste sa bránili voči tomu, ale vzhľadom na to, že to bolo v televízii, možno za 5 sekúnd bolo potom, ja si myslím, že by to stálo zato, vystúpiť potom ešte v ústnej rozprave a očistiť sa takto verejne a povedať naozaj, ako to bolo.
Lebo stále, priznám sa, je to na vás nalepené. Myslím si, že aj verejnosť to tak vníma, že ste sa chodili poza chrbát opozície poklonkovať premiérovi a poza chrbát opozície vyjednávať o podpore vášho kandidáta.

Pán poslanec Kvasnička, trošku sa obávam, že síce to vaše vystúpenie, svojím spôsobom ako príspevok do hip-hopu, bolo zaujímavé, ale bojím sa, že proti feminizmu ste vytiahli takú dosť zase silnú opačnú zbraň a možno idete síce s klinom na klin alebo z extrému do extrému, ale potom zabúdame naozaj na ten skutočný problém slovenských žien. A naozaj na Slovensku, a my, chlapi, to nemôžeme zažiť, keď sa slovenská matka rozhodne byť matkou, tak rovno sa rozhoduje, že bude fungovať v znevýhodnenom prostredí. Každá jedna matka s malými deťmi je automaticky, sa na ňu pozerá cez prsty. Hovorím o priemerných firmách. Česť všetkým firmám, ktoré takýmto spôsobom na mladé matky nepozerajú. Každá jedna matka, čím viacej detí, čím viacej v podstate našich budúcich občanov, ktorí budú pracovať na naše dôchodky, tým viac je vlastne zaznávaná, tým horšie sa na ňu pozerajú, tým menšie možnosti zamestnanca na adekvátnom mieste jej vzdelaniu, jej schopnostiam. Toto by sme mali riešiť a o tomto možno hovorí aj tá správa. Ale vy ste to posúvali naozaj do takého galaktického trošku súboja, a potom zabúdame naozaj na tento problém.
Takisto by som očakával od vás, že spomeniete to, že priemerná slovenská matka je v podstate otrokyňou, lebo z jedného zamestnania, ktoré má zaplatené, prichádza do druhého zamestnania a na rozdiel od matky v západných krajinách, kde ten príjem je väčší, kde si môže dovoliť nakúpiť niektoré služby, tak jednoducho tá slovenská to všetko musí odmakať. Poctivo, s vlastnými rukami a zadarmo. A toto mi tam chýbalo, v tom vašom vystúpení, aby ste sa týmito konkrétnymi problémami slovenských matiek zaoberali. Matiek, ktoré chcú mať deti, a len preto, že chcú si plniť materskú povinnosť, sú zaznávané, a tých matiek, ktoré po ôsmich hodinách v práci, robia doma päť, šesť hodín zadarmo.

Pani kolegyňa Vaľová, keď som aj hovoril o tých úradníkoch na ministerstvách, aby sme úplne pozorne počúvali, ja som nehovoril o tom, že všetci úradníci, ktorí tvoria zákony, nikdy v živote nepodnikali, nikdy v živote nevytvorili pracovné miesto, ale hovoril som o tom, že jednoducho mnohokrát zákony práve o nastavení podnikateľského prostredia takíto ľudia vytvárajú. Ja si myslím, že jednoducho je to chyba, a som upozorňoval hlavne na ten dôraz komunikácie s odborármi o vytváraní dobrého podnikateľského prostredia, to by sa ale malo komunikovať s podnikateľmi v prvom rade a hlavne ich počúvať, nielen iba si ich vypočuť, ale ich aj počúvať.
A keď potom hovoríte o tom, že domáca spotreba práčovne, no tak ja vám skúsim ten návrh ešte raz zopakovať, to, čo som hovoril. Hovoril som konkrétne o tom, že ak by ste tých 25 mil. eur napríklad, ktoré ste dali do SCP Ružomberok, to je 750 mil. korún, napríklad rozdelili tak, že zoberiete 750-tisíc korún, to je 25-tisíc eur a poviete, toto dáte jednej práčovni, jednej ženskej, kde to bude časť na samotný nákup práčky, mangľa, žehličky, neviem čoho treba ešte k tomu, a druhá časť toho príspevku, tá podstatná, bude vlastne dotácia toho pracovného miesta. Čiže kvázi to bude veľký sociálny podnik, ktorý bude mať tisíc zamestnancov po Slovensku, ale bude to pravidelné rozmiestnenie po Slovensku, bude to tisíc zamestnankýň dlhodobo nezamestnaných, ktorým zaplatíte odvody, dane zo štátu (zaznievanie gongu) a umožníte, aby si tam tie rodiny alebo ženy mohli dať za symbolický doslova poplatok, ktorý by už nebol trhový, lebo vy ste hovorili o podnikateľoch, ja som hovoril o vlastne sociálnom mieste vytvorenom takomto, aby si mohli dať oprať a ožehliť, tak je to úplne niečo iné, ako ste to pochopili vy, ale však to sa môžeme potom porozprávať bokom.
Samozrejme, Ďuro Droba, právo na prácu bolo myslené tak, že žiadna povinnosť podnikateľa zamestnať. Hovoril som to tak, že buď podnikateľ zamestná, a keď nie, musí štát poskytnúť miesto pre týchto ľudí, lebo to je veľmi dôležité.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, milé kolegyne, milí kolegovia, keďže opakovanie je matka múdrosti a včera večer nás tu nebolo nejako príliš, tak skúsim zopakovať 17 konkrétnych dôvodov, prečo si myslím, že nezamestnanosť na Slovensku je taká, aká je.
Robím to aj preto, lebo včera som bol tak trošku, trošku nemilo prekvapený, keď som dostal po mojom vystúpení takú informáciu, že chodím na ministerstvo, zisťujem, čo vlastne ministerstvo bude robiť, a potom to tu čítam ako svoje návrhy. Takže bolo mi to smiešne, pretože jednoducho neviem vôbec, čo ministerstvo robiť bude, a všetko to, čo tu hovorím, tak je na základe toho, ako to vlastne vnímam, takže dovolím si to zopakovať ešte raz. Skúsim byť ale stručnejší, lebo včera to trvalo 52 minút, tak dneska to bude trvať trošku kratšie, pôjdem rýchlejšie potom.
Každopádne po novembri nám politici sľúbili, že budeme mať za 10 rokov Rakúsko alebo Švajčiarsko, realita je taká, my sme im mnohí uverili alebo tí naši rodičia im uverili, realita je taká, že Rakúsko má dnes najnižšiu mieru nezamestnanosti v Európe a my ju máme jednu z najvyšších, čiže Rakúsko má 4,5 %, my máme 14 %. Keď pozriem si vývoj nezamestnanosti počas krízy, tak Rakúsko si plus-mínus udržalo, Nemecko počas krízy znížilo nezamestnanosť na polovičku, my sme zvýšili na dvojnásobok, zo 7,5 % v roku 2008 niekedy v auguste na skoro 15 % v tomto roku. Čo je zaujímavé, počas krízy produktivita slovenského zamestnanca rástla, ale počet nezamestnaných klesal. Znamená, že vlastne s menším počtom ľudí sme boli schopní urobiť vlastne viacej práce, čo asi teda nie je úplne fér, ale vlastne takýto efekt môže nastať iba preto, lebo náš pracovný trh nie je vystavený dostatočnému nejakému konkurenčnému tlaku, to znamená, že alebo je tam práve príliš veľká konkurencia, lebo je príliš veľa nezamestnaných, príliš veľa ľudí stojí pred fabrikami, ktorí čakajú na prácu, a tým pádom firmy nemajú dôvod nejako zvyšovať mzdy ľudom a tlačia skorej na produktivitu práce, lebo jednoducho majú menej zákaziek a takýmto spôsobom si snažia udržať si ziskovosť. Keďže som teda povedal, čo vidím teda ako najväčší problém slovenskej nezamestnanosti, je to, že sme vlastne na špičke v celej Európskej únii v percentuálnom podiele dlhodobo nezamestnaných na našej nezamestnanosti. Na Slovensku je 2 tretiny ľudí dlhodobo nezamestnaných a v tomto sme jednoducho číslo jedna, aspoň v niečom sa môžme v Európe chváliť.
Čiže keď som povedal 17 konkrétnych dôvodov a 17 konkrétnych riešení, čo urobiť z nezamestnanosťou, tak prvý dôvod je to, že pozeráme na všetkých nezamestnaných na Slovensku rovnako ako jednu homogénnu skupinu, pozeráme sa, že ako kebyže máme 400-tisíc rovnakých nezamestnaných, ale v skutočnosti máme dve skupiny alebo podskupiny tejto jednej masy. A to jedna je, že sú nezamestnaní zamestnateľní a druhá - nezamestnaní nezamestnateľní. Rozdiel medzi týmito dvomi skupinami je aj taký, že tí zamestnateľní, to sú tí ľudia, ktorí majú doma pozitívny vzor, vedia, že vlastne peniaze sú za prácu, majú vzdelanie, majú motiváciu a majú majú možno aj nejaké to zázemie doma, že sú v podstate, možno nemusia rozmýšľať zo dňa na deň, že či teda budú dnes, že či im naprší do domu, alebo nenaprší.
Tá druhá skupina - zjednodušujem veci - druhá skupina sú nezamestnateľní, zvyčajne ľudia bez vzdelania, bez pozitívnych vzorov doma. Keď majú nejaký vzor doma, ktorý niekedy vzor bol, tak iba taký, že vlastne áno, otec niekedy pred dvadsiatimi rokmi robotu mal, ale odvtedy ju nemá, vtedy robil smetiara, ale potom už im tí bieli im tú robotu zobrali a teraz už ani toho smetiara nerobí a už má vlastne iba taký vzor, podľa mňa negatívny vzor, že áno, peniaze sú na pošte a peniaze nie sú za prácu.
Čiže sú tu dve skupiny ľudí a problém tej našej dlhodobej nezamestnanosti je práve to, že my sa na tú skupinu dlhodobo nezamestnaných, nezamestnateľných ľudí pozeráme rovnakou optikou ako na tých druhých, a myslíme si, že niekto týchto ľudí zamestná. Nikto v živote ich nezamestná dovtedy, dokedy budeme mať nastavené podmienky tak, ako máme. Ak si, zjednodušene povedané, zamestnávateľ môže vybrať, keď má v..., ja neviem, povedzme si, v Spišskej Novej Vsi pred fabrikou tisíc ľudí, ktorí patria do jednej skupiny, a tisíc ľudí do druhej, tak najprv zamestná prípadne tých tísíc prvých, ale tých, ktorí nemajú ani vzdelanie, nemajú pozitívne vzory, nemajú návyky, tak tých tak veľmi ľahko za súčasných podmienok nezamestná. Aj v čase, keď sme mali najnižšiu mieru nezamestnanosti, dostali sme sa na nejakých 7,5 %, obavám sa, že zo súčasného nastavenia systému, aj kebyže, sám neviem ako, Slovensku začne rásť, tak týchto ľudí vlastne na Slovensku nikto nezamestná, lebo jednoducho to je asi strop našich možností.
Čiže riešenie - pozerať sa na tieto dve skupiny nezamestnaných, na tých zamestnateľných a nezamestnateľných ako dve samostatne skupiny a prijímať riešenia pre jednu a druhú skupinu samostatne, neutrálne a mať možno minimálnu mzdu pre tú jednu skupinu ako ochranný nejaký parameter, ale pre tú druhú skupinu ľudí, ktorí sú nezamestnateľní, pre nich vymýšľať spôsoby, ktoré možno budú také, ktoré tu už medzičasom v tých vystúpeniach boli spomenuté, ako: medzitrhy práce, príspevok na odvody, odpustenie možno nejakého daňového zaťaženia, ak niekto sa zmiluje nad takýmito ľuďmi a zamestná ich a vytvorí vlastne takéto pracovné, pracovné miesta.
Druhé, samozrejme, čo by veľmi pomohlo, je z pozície úradu práce a je to možné na základe súčasného zákonu urobiť vlastne, aby úrad práce fungoval ako agentúra dočasného zamestnávania hlavne pre tých ľudí, ktorí teda spadnú už do tejto kategórie dlhodobo nezamestnaných ľudí a zároveň trebárs nemajú vzdelanie, aby tam úrad práce vystupoval voči podnikateľskému prostrediu ako agentúra, do ktorej si podnikateľ zavolá a povie: "Potrebujem desať chlapov na 4 dni." A kontaktný dôstojník na úrade práce povie: "Áno, zajtra tam máš 10 chlapov na 4 dni." A keď druhý deň zavolá chlapík z firmy, že vieš čo, ale s Dežom, s Janom a Ferom som není spokojný, pošli mi náhradu, pošle sa náhrada, ukončí sa práca, príde faktúra z úradu práce bez akejkoľvek byrokracie, bez nahlasovania sociálku, do zdravotných poisťovní a podobne bez podpisovania pracovných zmlúv, jediný vzťah medzi úradom práce a podnikateľom, objednávka, faktúra, späť. Čiže takýmto vlastne úplne debyrokratizovaným spôsobom umožniť, zamestnávať dlhodobo nezamestnaných a nekvalifikovaných ľudí na nárazové roboty, čiže urobiť z úradu práce agentúru dočasného zamestnávania pre týchto ľudí. To je riešenie.
Druhý dôvod je nevhodné vzdelanie absolventov, dlhodobý tlak badám na Slovensku z pozície škôl, ze chceme mať čo najlepšie teoretické znalosti týchto ľudí alebo teda študentov, ale vôbec nepozeráme na to, aby tie decká sa v reálnom svete uplatnili. Vôbec nepozeráme na to, že vlastne tieto deti potom prídu do trhového prostredia, kde to bude kto z koho, a nedávame im znalosti trebárs o podnikaní. Návrh zaviesť povinný predmet podnikanie pre všetkých stredoškolákov bez milosti, to poviem, lebo nikto z tých stredoškolákov nevie, ako sa mu to zíde. Možno bude dva-tri roky chodiť na niečo, čo nebude vidieť úplne zmysel, ale možno práve po tej škole, keď narazí na realitu a zistí, že vlastne nikto mu prácu neponúka zrazu a narazí alebo stratí ilúzie, tak vtedy sa mu možno práve to, že chodil na nejaké praktické cvičenia, kde si mohol testovať zakladať fiktívnu firmu, skúšať v niečom podnikať, inovovať, prichádzať s nápadmi, tak zistí, že ako by to našiel. Jednu hodinu, dve hodiny týždenne ubrať z teórie a dať namiesto toho podnikanie a dať na miesto podnikanie, urobíme veľmi dobrú vec. Aby sme dosiahli, aby sa naše deti po skončení školy nepýtali, kto ich zamestná, ale aby si kládli otázku, v čom budú podnikať.
Tretí dôvod je obrovská miera korupcie, ktorá deformuje podnikateľské prostredie. Znižuje chuť podnikať, znižuje efektivitu štátu a tak potom vytvára vlastne tlak na vyššie daňové a odvodové zaťaženie a s tým súvisiaci je dôvod - dotácie vyvoleným podnikateľom, presne to isté v podstate to spôsobuje, strácajú chuť podnikať tí podnikatelia, ktorí nedostanú dotáciu. Svetlý príklad sú dotácie na fotovoltaické elektrárne, kde vlastne vaša garnitúra zabezpečila, že 4,5 mld. eur sme sa zaviazali, že v najbližšej, že v najbližších vlastne 15 rokoch od roku 2009 do roku 2024 vlastne všetci sa každý rok budeme skladať 300 mil. eur na to, aby vyvolení mohli mať biznis, aby sme od nich kupovali o 800 % drahšiu elektriku, jako je, jako je fér, alebo za čo si môžme kúpiť na trhu, a všetci ostatní sa na to zložia cez vyššie ceny energie, toto, na základe takýchto vašich krokov ľudia strácajú chuť podnikať. Jednoducho nie je to fér a zbytočne vlastne zaťažujeme ostatných, ktorí za tie peniaze mohli vytvoriť pracovné miesta a tieto miesta nevytvárajú, a tým pádom nám zvyšuje sa tu nezamestnanosť. Presne rovnaký efekt majú eurofondy pre súkromné firmy, nehovorím o verejnoprospešných účeloch, tam, samozrejme, eurofondy vítam, stavajme za ne diaľnice, školy, nemocnice, chodníky, škôlky, ale nekrivme podnikateľské prostredie, že niekde, kde si niekto to postaví fabriku alebo penzión z vlastných peňazí, ideme tu kriviť tým, že dáme tam eurofondy, jemu susedovi na ulici, a zrazu ten, kto si to spravil za vlastné a poctivo, to má zadarmo len iba preto, lebo si to niekde vybavil. Čiže návrh eurofondy len pre verejnoprospešné účely a zrušiť eurofondy pre súkromný sektor.
Ďalší dôvod - alebo dám také dva dokopy - je nestabilita podnikateľského prostredia - alebo jeden - nestabilita podnikateľského prostredia znamená, že to, čo je tu na Slovensku už 23 rokov zvykom, že každá garnitúra mení zákony na svoj obraz, načerveno, namodro, jednoducho kedy my ťaháme pílku, tak vtedy, alebo kedy sme pri moci, tak vtedy ťaháme pílku, lebo vtedy nám do toho nehovorte, vtedy my musíme plniť záväzky voči odborárom a zmeniť Zákonník práce v prospech odborárov, potom zase pravičiari v prospech podnikateľov. Toto nikam nevedie, iba zbytočne to zneisťuje ľudí, ktorí by mohli vstúpiť na trh, ktorí by mohli podnikať, ktorí by mohli vytvárať pracovné miesta, ale práve toto, takéto robenie si trhacieho kalendára zo Zákonníka práce, z daňových zákonov, z odvodových zákonov ničomu, ničomu, ničomu nepomáha. Čiže riešenie v tomto prípade, tie základné nastavenia podnikateľského prostredia hlavne v Zákonníku práce, v odvodových a daňových veciach - skúsme hľadať cestu spoločnú naprieč politickým spektrom, hľadať nejaké ústavné ukotvenie tých základných parametrov, aby v tomto bola istota, možno cestou, jako je snaha pri dôchodkových veciach niečo stabilizovať cez ústavný zákon, takisto je to na vás, vy dnes vládnete, od vás musí prísť tá iniciatíva, bez vás ústavná väčšina vzniknúť nemôže v týchto veciach. Pokúsme sa urobiť nejaký kompromis a zobrať túto tému. Ja viem, nebude to potom možno, nebudete mať možno ani jedni, ani druhí tému Zákonníka práce a podobne.
Ale keď urobíme stabilný Zákonník práce a nebudú sa politici tu o ňom sa naťahovať, nebudú deptať vlastne podnikateľský sektor, som presvedčený, že niekoľko tisíc miest určite vznikne navyše.
Ďalší dôvod - nevymožiteľnosť práva. To znamená dlhodobá tolerancia podvodníkov podnikateľov, akože "podnikateľov", by som skôr povedal podnikavcov, ktorí si postavili svoj biznis na neplatení faktúr tým možno poctivým podnikateľom, a tiež to znova spôsobuje nechuť podnikať tým, ktorí možno čestným spôsobom do toho podnikania išli, lebo vidia, že vlastne začali podnikať a zrazu sa na nich nalepili ako muchy práve tí podvodníci, ktorí si vydobyli nejaké faktúry na splatnosti, nepoplatili faktúry. Do problémov sa dostanú iba tí poctiví a štát dlhodobo toleruje tých hajzlíkov, ktorí si potom vytunelujú jednu firmu, vytunelujú druhú, založí tretiu firmu, bielych koňov krížom-krážom. Vieme aj sami, že mnohí rodinní príslušníci aj niektorých tuná prítomných alebo v politike pôsobiacich vysokopostavených politikov prepísali svoje firmy na biele kone a takýmto spôsobom sa vlastne vyhli plateniu faktúr práve tým poctivým podnikateľom.
Čiže riešenie - zaviesť napríklad povinnosť platiť faktúry do poradia. Možno odvážne, možno kontroverzné, ale ja nevidím dôvod, aby podnikateľ nemohol platiť, nemohol mať vlastne, keď vidíme, že dlhodobo ten problém nevieme riešiť, nemohol podliehať vlastne pravidlu, ktoré platí pre podnikateľov, ktorí sú už v predĺžení alebo teda už sú vlastne v čase, kedy nie sú schopní splácať záväzky. Tak pre nich vlastne vtedy hovoríme o trestnom čine uprednostňovania veriteľa. Čiže, inak povedané, takýto podnikateľ už podľa aj súčasného znenia zákonov musí platiť vlastne faktúry do poradia. Nemôže nikoho uprednostňovať. Ja nevidím dôvod, aby sme to neurobili na všetkých. Prečo by to malo byť o tom, že veľkým, silným, tým, ktorí ma držia v šachu, musím platiť včas a tým malým, drobným, ktorých môžem nahradiť, tak tým môžem platiť potom hocikedy. Ja si myslím, že by to malo byť rovnako - zaplatiť malému papiernictvu, ktoré mi dodalo papier za 120 eur, jako veľkej elektrárni, ktorá mi dodala elektriku možno za 7-8-tisíc eur. Ako nech pekne v poradí každý jeden vie, že tento podnikateľ platí možno faktúry na 38. deň po splatnosti alebo po dodaní tovaru, tento na 161. a tento na tretí. Ale toto, môžme sa k takejto informácii sa dopracovať iba vtedy, ak zavedieme povinnosť faktúry platiť do poradia. Čiže toto je konkrétny návrh riešenia, ktorý vyžaduje, samozrejme, odvahu, ale bolo by to fér. Bolo by to jednoznačne v prospech ochrany tých malých, drobných, zraniteľných, ktorých si tí veľkí, silní vedia nahradiť druhými. To papiernictvo si nahradí papiernictvo z druhej ulice. Tú elektráreň si nenahradí s druhou elektrárňou, takže bolo by to, alebo mobilného operátora, jednoducho stratí číslo a je tlačený do toho, že musí zaplatiť rovnako, že musí zaplatiť včas, kedy chcú. Veľakrát ešte možno aj dopredu. Ale nevidím žiadny dôvod, aby znova takto krivili vlastne v prospech veľkých, silných prostredie, lebo teda tí majú niečo v rukách, lebo majú monopol v niečom, či v telekomunikáciách, alebo možno v tých energiách. A tí malí, drobní, aby na to doplácali. Čiže zavedie platenie faktúr do poradia. Pomôžeme vyčistiť podnikateľské prostredie a to znamená rovno vznik nových pracovných miest alebo udržanie existujúcich pracovných miest.
Ďalší dôvod - rozsiahle daňové úniky. Inštitút finančnej politiky spočítal 2,3 mld. eur. Suma dvojnásobne vyššia, ako sú všetky dane z príjmu všetkých zamestnancov a živnostníkov. Toto nám ročne uteká na daňových únikoch. Riešenie - je to na vás. Neviem, či na to môžte použiť eurofondy, čokoľvek, ale pome a my sme k tomuto určite nápomocní. Pome spoločne vytvoriť v spoločnosti atmosféru, že nie ten, kto kradne, okráda svoju rodinu, ale ten, kto neplatí dane, okráda všetkých ostatných, ktorí dane platia. Pome takúto atmosféru medzi ľuďmi navodiť a urobme zo všetkých 4 mil. ľudí na Slovensku dospelých si daňových kontrolórov. Nie pár sto ľudí je, ktorých teraz nejaké daňové kontroly robia, a myslia si, že niečo teda takto vyriešia. Niečo vyriešia. Ale úplne lepšie, omnoho lepšie bude, keď budeme tak, ako je to vo vyspelých demokraciách zvykom, možno si jeden druhého strážiť, ale jednoducho nedopustíme, aby niekto okrádal koniec koncov všetkých ostatných iba tým, že bude robiť niečo bez faktúry, bez bločku, načierno, zamestnávať ľudí načierno. Aj vy predkladáte, pán minister, návrhy zákonov, ktorými chcete eliminovať čiernu prácu. Ale pome si urobiť tých bojovníkov proti čiernej práce - všetkých ľudí. Pome vytvoriť atmosféru, že jednoducho neplatiť dane, obchádzať platenie daní, odvodov, zamestnávať ľudí načierno je to, na čo doplácajú všetci tí poctiví. Ak spoločne takúto atmosféru vytvoríme, ja budem prvý, ktorý sa s vami postaví pred mikrofón, a pome to hľadať spôsob, ako to vytvoriť v tej spoločnosti, tak bude omnoho menší tlak aj na vás, aby ste zvyšovali dane, zvyšovali odvodové zaťaženie a takýmto spôsobom vlastne deptali to podnikateľské prostredie. A môžme možno mať polovičné dane, ak všetci budú platiť dane. A takáto vízia, si myslím, že ľudí mohla nabudiť k tomu, aby sme to spoločne dokázali.
Ďalší dôvod, prečo nezamestnanosť je taká, aká je, je vaše vlastne tu zvýšenie daní, odvodov, ktoré ste zaviedli. Určite nepomohlo veci, aj keď mnohokrát počujeme, že zmena zákonov ani Zákonníka práce neovplyvnila počet pracovných miest. Určite ovplyvnila. Jasné, otázka miery, ale určite vplyv to malo. Sami viete, jak by ste teraz chceli ísť podnikať, či pán minister, alebo ktorýkoľvek poslanec SMER-u, a ak by sa mal rozhodnúť, či teraz bude investovať v Albánsku povedzme, tak bude sa pýtať, ako sú tam stabilné zákony, či sa tam zdvihli dane, aká je tam tá výška daní. Ak budeme vidieť, že tam je 10 % a všade inde bude 30 % trebárs výška daní, odvodov, bude to atraktívne, budete nad tým uvažovať. Ak odrazu vám tam tie dane zvýšia, už si poviete, hops, už to nie je také atraktívne. Takto isto opačne nad nami uvažujú podnikatelia z Nemecka. Pozerajú sa možno na nás ako na to Albánsko, kde vidia a majú pocit takej neistoty, nestability tej krajiny, a keď si merajú stabilitu tej krajiny, tak pozerajú na stabilitu toho zákonného prostredia, ktorú tá krajina má, a pozerajú na to, ako vyvíja, ako sa vyvíjajú daňové sadzby, odvodové sadzby, Zákonník práce. A na základe toho, toto sú argumenty, keď je to atraktívne, kde prelomia v sebe ten strach z tej krajiny a povedia si, že do toho Albánska - z pohľadu Nemecka na Slovensko - si povedia, že no, dobre, idem tam investovať. Ale keď vidia, že v tom Albánsku zdvíhajú daňové sadzby, odvodové a zrazu ich majú vyššie ako v tom druhom Albánsku - v Maďarsku, v tom druhom Albánsku - v Poľsku, tak si povie, že idem investovať radšej do toho druhého Albánska - Maďarska, lebo to Slovensko už dostatočne pre mňa atraktívne nie je. Čiže určite nám to nepomohlo, čiže riešenie: záväzok, ktorý teda registrujem, že sa tak nejako k tomu máte po výzve podnikateľskej sféry, že by sa rysuje z vašej strany záväzok, že nebudete zvyšovať dane, odvody, ale druhá vec, dať si naozaj aj cieľ čím skorej ich vrátiť na pôvodnú úroveň.
Desiaty dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, je zbytočná byrokracia pri podnikaní. Keď mnohí podnikatelia, budúci podnikatelia ešte predtým, ako začnú podnikať si povedia, že radšej podnikať nepôjdem, lebo počul som o tom, že tam musíš účtovníctvo, papierov a zabiješ kopu času s tým a to ja nie. Ja mám iba nejaký nápad a ja by som si aj niečo urobila a niečo by som niekde začala možno nejaké medovníky piecť, ale ak mám mať s tým nejaké problémy a opletačky a potom mi prídu ešte nejaké kontroly a budú ma tam vláčiť po úradoch, tak radšej ani do toho nejdem a idem na sociálku jednoducho alebo sa zamestnám niekde na čierno. Čiže tá debyrokratizácia je veľmi dôležitá.
Čiže riešenie - robíte mnoho auditov - urobte jeden poriadny a dajte to urobiť naozaj podnikateľom v prvom rade - debyrokratický audit komplet podnikateľského prostredia. Skúste identifikovať, kde je problém alebo kde vlastne vyžadujeme viac, ako možno ešte nejaké smernice od nás vyžadujú, a kde jednoducho môžme zmenšiť byrokraciu, zmenšime tú byrokraciu, lebo nám to ubližuje, či už reálnym podnikateľom, alebo tým ľuďom, ktorí by podnikať chceli, takisto pri tom rozhodovaní aj toho zahraničného investora. Keď on vidí, že niekde má podnikateľské, podnikateľsky ústretovo nastavené prostredie, že tá byrokracia je minimálna, vie vybaviť veci elektronicky a v tom "Albánsku" - z pohľadu Nemca na Slovensko - to vyzerá trochu prebyrokratizované. Tak tiež to zohráva pre neho rolu. Čiže návrh: debyrokratický audit, potom ďalší taký podľa mňa odvážaný návrh - počas prvého roka skúste dať také gesto urobiť z pohľadu štátu voči akémukoľvek podnikateľovi, či živnostníkovi, alebo eseročke, jednoducho právnickej osobe povedať, že naša podpora voči tebe bude taká, že prvý rok si berieme komplet celú byrokraciu a náklady s ňou spojené na svoje triko. Dáme ti profesionálnu účtovníčku k dispozícii, vybavovača povolení na ministerstvách, jednoducho komplet celú byrokraciu si zoberieme na svoje triko. Povedz nám, príď za nami iba, aký máš nápad, zoženiem si peniaze, ale túto časť byrokracie, ktorú my ako štát sme zaviedli, si zoberieme na seba. Myslím si, že bolo by to omnoho lepšia podpora, ako vyberať si vybraných podnikateľov a tým dávať milióny eur z peňazí nás všetkých. Urobiť takýto ústretový krok vlastne voči každému, kto má chuť podnikať. My keď sa chceme, by som povedal, vymotať z tej, z dlhodobého problému, z ktorého máme na triku všetci, a to je dlhodobá nezamestnanosť, musíme k tomu prizvať v prvom rade podnikateľov alebo tých ľudí, v ktorých ten potenciál podnikať je. Čiže tých ľudí, ktorí majú v hlave niečo, majú talent, lebo k podnikaniu treba talent, podnikať zase nemôže každý, to si nenahovárajme, ale skúsme tomu talentu dávať čo najmenšie prekážky. Čiže podchyťme ho, dajme mu úplnú súčinnosť. Keď už iba tie papierovačky si zoberie štát na seba a necháme jemu priestor na rozlet, tak nám títo ľudia vytvoria pracovné miesta. A najviac si myslím, že by to mohli byť práve mladí, talentovaní ľudia, ktorí nám odchádzajú veľakrát do zahraničia, že by sme im sme fakt vytvorili taký, my máme po Slovensku, to sa volá podnikateľské inkubátory, ale ja si predstavujem štát ako podnikateľský inkubátor, ktorý poviem, že ja štát som zaviedol byrokraciu, ja štát ťa tej byrokracie minimálne na ten prvý rok zbavím a ty sa venuj prvý rok naozaj iba tomu, aby tá tvoja idea sa čo najlepšie rozbehla a uplatnila v praxi. Začni podnikať a prosím ťa, zamestnávaj ľudí.
Jedenásty dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, je zbytočné politikárčenie. Politikárčením nazývam v tomto prípade to, že badám takú neochotu počúvať druhú stranu. Badám, aj keď tu, ja neviem, aj ten Ľudo Kaník, nemusíte ho mať rád, ja neviem, Jožo Mihál alebo ľudia, ktorí, ktorí vedia, čo to podnikateľské prostredie znamená, alebo podnikali, cítim z tej druhej strany také, by som povedal, že nepočúvanie a hľadanie si zámienky v polhodinovom nejakom prejave jednej vetičky, jedného slova, ktorého sa chytím, a to mu vytknem a považujeme to, že toto, takýmto spôsobom som ho zrušil, ale vôbec nepozerám na to, že možno v tých ďalších vetách boli povedané veci, ktoré by nám asi pomohli, ktoré by, hovorím, nám asi pomohli, nám asi pomohli, lebo nezamestnanosť je náš problém. Je to problém nás všetkých, či sme opozícia alebo vládna strana. S týmto problémom sa musíme vysporiadať všetci. Tak ako daňové úniky je náš spoločný problém, tak aj nezamestnanosť je náš spoločný problém. A preto ma mrzí politikárčenie a takéto politikárčenie v prístupe, že nepočúvame politických oponentov, nepočúvame možno návrhy, ktoré tí ľudia majú, a tvárime sa, že teraz vládneme my, vy mlčte, teraz my sme tí najmúdrejší. Toto Slovensku nepomáha. Toto nepomáha 400-tisíc nezamestnaným. Toto nepomáha ďalším, tým pádom 400-tisíc rodín, v ktorých tí nezamestnaní bývajú, ktorých súčasťou vlastne sú.
Riešenie, keďže som sľúbil, že pri každom poviem aj riešenie - odložme politiku bokom v prípade nezamestnanosti. Bavme sa spoločne na túto tému. Medzi vami sú podnikatelia, ľudia, ktorí majú talent zamestnávať ľudí. Medzi opozíciou sú takíto ľudia. Máme v okolí takých ľudí, medzi svojimi priateľmi, známymi. Poďme spoločne hľadať riešenie, ako si s nezamestnanosťou poradiť. Ja za seba, za náš klub viem povedať, keď spoločne vám pomôžeme v tejto veci, vy vládnete, my vám vôbec nebudeme závidieť, že možno na základe našich návrhov sa vám podarila znížiť nezamestnanosť o tisíc, o 10-tisíc a 50-tisíc ľudí. My budeme iba radi.
Dvanásty dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, na Slovensku a prečo sa nám s ňou nedarí hýbať, je odtrhnutie od reality mnohých ľudí, ktorí zákony tvoria. Jednoducho mnoho ľudí, ktorí vymýšľajú, nadstavujú podnikateľské prostredie, nikdy v živote nepodnikali. Mnoho ľudí nikdy v živote nezamestnalo žiadneho človeka. A trošku preženiem. Mnoho ľudí nikdy v živote ani nebolo zamestnaných, lebo profesionálne od svojej maličkosti robia politiku. Ako môže človek, ktorý nikdy v živote nevytvoril žiadne pracovné miesto, nikdy v živote nikoho nezamestnal, ako takýto človek môže cítiť ten tep podnikateľského prostredia, že o čom to je, vlastne je zamestnať človeka, vytvoriť pozitívne podnikateľské prostredie? Nemôže. Zároveň tam badám takú snahu, doslova mi to pripadá až úchylka - spoliehať sa na odborárov, že však poďme s odborármi sa baviť o tom, že ako nastavíme podnikateľské prostredie. Odborár žiaden nevytvoril žiadne pracovné miesto. Odborári majú svoj zmysel, majú svoje miesto v spoločnosti, ale baviť sa s odborárom o vytváraní podnikateľského prostredia alebo zlepšení podnikateľského prostredia nemá zmysel. Skúste si, preto navrhujem riešenie, možno to je iba taká zásada, že prijať si zásadu, že čím vyššia nezamestnanosť - a na Slovensku ju teda máme veľmi vysokú -, tým menej počúvať odborárov a tým viac počúvať podnikateľov alebo teda ľudí, ktorí majú schopnosť vytvárať pracovné miesta.
Čiže ubrať možno v týchto veciach z debát odborármi a viacej počúvať podnikateľov.
Trinásty dôvod je to, že lejeme peniaze do betónu a prácu dávame veľakrát zbytočne strojom. Myslím tým to, že rozprávame tu o veľkolepých vodných dielach, kde prídu tatrovky alebo neviem čo to už, aké autá dnes robia, kde prídu miešačky, kde príde relatívne málo ľudí, veľa strojov, veľa betónu a nepozeráme a zavrhujeme projekty ako hrádzky niekde v teréne, v lesoch, kde kvantá, desiatky tisíc ľudí vlastne v minulom volebnom období robili a robili na dobrej veci, ktoré nám pomáha skrášliť krajinu, zachytiť vodu priamo tam, kde tá voda padá, priamo v prírode a vlastne berieme prácu ľuďom a dávame ju a chceme ju dávať strojom, lebo možno nejaká vodohospodárska loby. Takisto pri prácach nejakých možno kopacích, radšej si zavoláme bager a nezavoláme tam Cigánov z hornej-dolnej osady, ktorí by nám to vykopali možno rovnako draho, ale aspoň tí ľudia by mali nejakú prácu alebo by si odpracovali sociálne dávky. Vždy by to bolo na prospech veci, vždycky lepšie ako zaplatiť za stroj, ktorý bol vyrobený niekde v Kanade.
Čiže riešenie v tejto veci - navrhujem zaviesť zákonnú povinnosť pre verejných obstarávateľov, zohľadňovať tzv. sociálny benefit obstarávania, t. j., ak sa práca dá urobiť s ľuďmi rovnako efektívne ako so strojmi, obstarávateľ bude vyžadovať variant s ľuďmi.
Štrnáste riešenie či štrnásty problém, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, že dlhodobo kazíme ľudí systémom alebo princípom koláče bez práce. Sme naučili vyslovene, možno zo zúfalstva, že sme nevedeli, sme zrazu videli, že pracovné miesta sa strácajú, tak sme zrazu naučili ľudí na to, že peniaze nie sú za prácu, ale sú, sú na pošte a naučili sme ich poprieť vlastne to, čo nás stáročiami naši predkovia učili, že koláče sú za prácu, že jednoducho keď niekto, alebo, inak povedané, že kto nepracuje, nech neje. My sme naučili, že netreba pracovať, treba prísť na poštu a to je práca, prísť na poštu. Toto nám veľmi robí zle v tom, že po prvé ľudí, ktorí niekedy mali pracovné návyky, tým pracovným, tie pracovné návyky strácajú, ale čo osobne vidím omnoho, omnoho väčší dôvod alebo problém, je to, že títo ľudia, ktorí tie pracovné návyky strácajú, čiže tí dospelí, ktorí si chodia pre sociálne dávky bez akejkoľvek protihodnoty, sú vzorom pre svoje deti doma. A tie ich deti vlastne vidia v svojich otcoch a v svojich mamách, že áno, peniaze sú na pošte. A tie deti potom, keď stretnú sa s realitou, alebo by boli vystavení možno aj pracovnej ponuke, tak si budú ťukať na čelo, že prečo, však vlastne toto je pohodlnejšie, chodiť na poštu a brať si peniaze odtiaľ. A toto je teraz problém, ktorý na krku máme, že dlhodobo sme odučili ľudí alebo učili sme ľudí, že peniaze môžu byť aj bez akejkoľvek protihodnoty.
Riešenie v tejto veci je presmerovať sociálne dávky či podnikateľom, štátu, samosprávam a dlhodobo nezamestnaným oznámiť, že vaša sociálna dávka sa nachádza oddnes u vašeho nového zamestnávateľa. Možno to je obec, kde musíš pozametať každý deň hodinku aspoň niečo, možno to bude nejaký podnikateľ, u ktorého poprekladáš nejaké drevo na dvore, možno to bude ktokoľvek iný, ale aspoň teda tam je nejaká protihodnota za tie sociálne dávky. Ja viem, že voči tým dlhodobo nezamestnaným, možno si poviete, nie, mnohí ľudia povedia, však sú to vlastne chudáci, ktorí žijú iba z tých sociálnych dávok. Ale udržať si pracovné návyky, udržať si ten, ten, tú spravodlivosť vnútornú, kde budem vidieť, že vlastne naozaj peniaze neprichádzajú len z neba ako manna, ale je to niečo, čo dostávam za prácu, aj keď takú, ktorá je taká nejaká pomocná, ktorú mi možno aj ten štát vymýšľa, len aby som si niečo odrobil, tak je to veľmi, veľmi dôležité na udržanie návykov a pozitívny vzor pre deti, ktoré títo ľudia vychovávajú.
Pätnásty dôvod, prečo nezamestnanosť je taká, aká je, je, že veľmi neefektívne využívame systém alebo inštitút aktivačných prác, kde desiatky tisíc ľudí, si trúfnem povedať, berú peniaze iba za to, že sa raz do mesiaca podpíšu. Vykazuje sa činnosť, videli sme to sami, ako jedna televízia robila taký trošku seriál, pravdepodobne ste postrehli v správach, kde teda prišli do jednej konkrétnej dediny, videli kvantum odpadkov a zároveň niekoľko sto ľudí na sociálnych či na aktivačných prácach. Po tých viacerých navštíveniach tej televízie zrazu tí ľudia pracovali a už tá tretia reportáž bola o tom, že dedina vyčistená, ľudia si zvykli plus-mínus aspoň trošku robiť, ale presne toto musíme robiť a nesmieme viac dopustiť, aby sa aktivačné práce rozdávali iba za podpis. Znova, aj keď iba hodinka-dve možno denne, možno päť hodín týždenne, to už je otázka miery, ako nadstavia, čo sme schopní zabezpečiť, ale nedávajme peniaze zadarmo. Kazí to tých ľudí a kazí to ich deti, keď vidia takýto vzor svojich rodičov. Lebo aj tie deti potom si zvyknú, že najľahšie sú peniaze, ktoré sú zadarmo, a keď sa mi ich nepodarí získať ako sociálnu dávku, tak si ich ukradnem. Jednoducho kazíme morálku v tej, v tej rodine, kazíme vzory, deformujeme to.
Šestnásty dôvod, prečo nezamestnanosť je taká, aká je, je, že tie naše také dlhodobé slovenské zameranie sa na výrobu a zanedbávanie podpory malého podnikania a služieb. Žijeme, mi to pripadá, v takej, v takej nejakej ilúzii, že znova k nám budú chodiť fabriky, len teda nadstavme to prostredie, dajme nízke dane alebo čo a znova budú k nám chodiť veľké fabriky, ďalšia KIA, ďalší Peugeot, ďalší Volkswagen a ďalší montovači káblov a výrobcovia LCD obrazoviek. Obávam sa, že tu sme dosiahli svoj vrchol a ďalší už budú prichádzať veľmi, veľmi sporadicky. Jediná cesta je znova pozrieť sa do sveta a nehľadať koleso. Koleso je vymyslené. Pozrime sa do rozvinutých demokracií, tie stoja na malých, doslova na malých podnikateľoch, rodinných firmičkách a na službách. Tuto si hľadajme, toto je náš priestor, tu to tlačme, tu vytvárajme podmienky tým malým drobným, nech začnú podnikať. Raz z tej malej drobnej možno vyrastie aj veľká firma, ale aj keď celý život budú zamestnávať dvoch-troch ľudí alebo iba svoju rodinu, vždycky lepšie, ak títo ľudia by mali byť zavesení na sociálnom systéme. Takisto podpora služieb, ktoré dnes, dnes sú v nejakom útlme alebo sú vystavené konkurenčnému prostrediu a prirodzene nevznikajú. Konkrétny príklad poviem, napríklad, alebo vznikajú veľmi pomaly, sú to možno upratovacie služby v domácnostiach, môže to byť žehlenie, pranie v domácnostiach, ktoré, a nieže v domácnostiach, ale teda to, čo máme vlastne doma, a ktoré vlastne naše ženy doslova ako otrokyne po pracovnej dobe v podstate tieto služby vykonávajú pre rodinu. Skúsme sa zamyslieť, či našim ženám, ktoré po jednej pracovnej zmene - tých 8 hodín v robote - prichádzajú možno na ďalších v priemere 5-6 hodín do domácej pracovnej zmeny, či im nevieme odľahčiť tým, že tú podporu namiesto toto, aby sme dali v Ružomberku kamarátovi 25 mil. eur, či radšej z tohto nezaplatiť pár tisíc malých práčovničiek s jedným manglom, s jednou práčkou v každom druhom činžiaku po Slovensku, kde vlastne by sme povedali, že toto je naša podpora voči vám, a ľudia, keď máte takúto prácu a môžte si to dovoliť, samozrejme, každý si to nebude môcť dovoliť, tak skúste vytvoriť, zamestnajte si toho vašeho človeka, tú vašu ženu, ktorá je povedzme v týchto troch činžiakoch nezamestnaná, dajte jej tú prácu, nebojte sa, dajte jej to svoje prádlo. Ona vám ho operie, ožehlí, objednajte si u nej umytie okien raz do mesiaca. Urobme takto podporu toho malinkého, naozaj v tomto prípade malinkého, drobného podnikania. Bude to omnoho lepšie použité peniaze, ako, keď poviem ešte raz ten príklad, ako 25 miliónov eur dať kamarátovi do Ružomberka, ako 25 miliónov eur rozdeliť možno pár tisíc ženám, ktoré sú dnes nezamestnané a ktoré odľahčia rodiny a hlavne matky od tej otrokárskej práce, ktorú doma doslova robia. Ako čo si tá žena užije vlastne svojho života alebo koľko sa môže venovať rodine, keď vlastne popri práci je jej práca iba starať sa o tú domácnosť a vlastne nemôže posunúť nič vlastne na nejakú ženu trebárs druhú, ktorá dnes prácu nemá a ktorej by sme mohli vytvoriť pracovné miesto. (Reakcie z pléna.) Čiže riešenie v tomto prípade je cielene podporovať rozvoj podnikania v tých službách, ktoré zvyšujú komfort rodinného života a zároveň generujú nové pracovné miesta. Povedal som tu teda doslova konkrétny príklad, kde by som osobne videl priestor na to a veľmi efektívne a zároveň aj teda s tým, s tou pridanou hodnotou, že by sme vytvorili podmienky na lepší rodinný život. (Ruch v sále.) Viem, že zvyčajne ten, kto reční, poprosí predsedajúceho, aby ukľudnil sálu. Ja by som poprosil vás, že, počujem asi 10 rozhovorov naraz, zle sa mi rozpráva. (Zaznievanie gongu.)
Sedemnásty dôvod, úplne posledný, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, je, že kašleme na mladých ľudí, doslova na nich kašleme, lebo potom, ako vyjdú zo školy, ako sú vlastne, to sú tí absolventi ako ich nazývame, tak niektorých necháme ako v pohode utiecť za hranice a ešte, ešte pomaly sme radi, že však vlastne nech utekajú, nech, ako nech sa zamestnajú v zahraničí, a už vôbec nepozeráme na to, že my sme jej zaplatili školu, snažili sme sa ich, možno do nich investovať, aby niekedy prispievali k tomu, aby Slovensko sa malo lepšie, a zrazu začnú robiť na niekoho iného dôchodky niekde v zahraničí a vôbec nepozeráme na to, že rozbíjame rodinu, že tí, rodiny, tí rodičia, ktorí si vychovali svoje deti, porodili, vychovali, snažili sa ich, urobiť im podmienky na dobrý život, že zrazu iba preto, lebo štát nie je schopný vytvoriť dobré podmienky na to, aby sa chytili na tom pracovnom trhu, im utekajú z hniezda a zrazu tie rodiny sú opustené, otec, mamka zostávajú sami doma a vidia svoje deti možno raz za pol roka, že keď si zmyslia, že prídu z Anglicka za nimi. Toto nie je správne. Nemôže byť ambíciou štátu, svoje, svoje mláďatá púšťať z hniezda von a tváriť sa, že to je správne. Nie je to správne. Druhých mladých nechávame nezmysluplne na sociálnych dávkach. Ďalším rozdávame príspevok na podnikanie a vôbec ich nekontrolujeme, či naozaj zmysluplne využili ten príspevok na podnikanie, a učíme ich od malička vlastne buď sa zavesiť na štát ako sociálny vlastne prípad, buď vlastne mať pocit toho, že ten štát som obabral, lebo som si zobral 4-tisíc eur na podnikanie, ale v skutočnosti sa musím, stačí mi iba sa tváriť, že podnikám ale vlastne mám veget a hrám sa rok nejaké, nejaké hry a akože podnikám. A teda potom sú tí ďalší, ktorí niekam utečú do zahraničia. Nepodchytáme mladých ľudí, máme, myslím si, pán minister určite vie, ale mne sa zdá, že jednu z najvyšších, keď nie najvyššiu mieru znova aj nezamestnanosti mladých. Sa mi zdá, že niekde okolo 60 %, priznám sa, že neviem úplne presne toto číslo. Čiže 60 %, približne viac ako polovička to je určite, absolventov zostáva mimo práce. A vtedy, v tom veľmi dôležitom období, kedy vlastne prvýkrát sú v styku s realitou a strácajú vlastne veľmi rýchlo ilúzie, my ich nechávame napospas strate ilúzií. Preto riešenie v tejto veci je znova možno trochu odvážne, ale myslím si, že mali by sme naňho nabrať odvahu, a to je to, žeby sme zaviedli doslova práva, zákonné právo na prvé zamestnanie pre absolventov, či teda stredných alebo vysokých škôl. (Ruch v sále.) Obmedziť ho možno na nejaké tri roky, ale urobiť všetko preto. Buď teda podmienky nadstaviť tak, aby ich zamestnal ten podnikateľský sektor, ale ak ten štát zlyhá v tej svojej funkcii a nebude schopný zabezpečiť podmienky na to, aby podnikateľský sektor zabezpečil alebo vytvoril to pracovné miesto pre mladých, tak vtedy by mal byť štát ten garantom aspoň tých prvých troch rokov po absolvovaní školy, aby ten študent vlastne získal to pracovné miesto a aby ten styk s realitou nebol taký, aký je dnes, že žije v ilúzii, že však budem študovať, potom sa budem mať lepšie, budem mať prácu a potom zrazu narazí. To je veľmi kľúčové obdobie, zlomové obdobie, kedy práve tá strata ilúzií môže mnohých mnohých mladých priviesť k depresiám, hľadaní si zlých chodníčkov, niekedy možno ich navedie na to, aby si hľadali nejakú zlú spoločnosť. Môžu byť za tým drogy, môže byť za tým čokoľvek, ale vtedy ja základ, vtedy je základ jeho profesionálneho pracovného života, hneď vtedy, jak skončí školu. Urobme takéto odvážne riešenie, dajme mladým ľuďom aspoň na tri roky garanciu pracovného miesta. Urobíme veľmi veľa pre týchto ľudí aj pre spoločnosť do budúcna.
Čiže, pán minister, tu je 17 najzávažnejších príčin, prečo je slovenská nezamestnanosť taká, aká je, zároveň 17 konkrétnych riešení, čo s ňou urobiť. Ešte raz hovorím, zopakoval som to, čo som hovoril aj včera večer, ale keďže tu bolo omnoho menej ľudí a mal som pocit, že niektorí nepočúvajú, opakovanie je matkou múdrosti. Snažil som sa byť maximálne apolitický. Chcel som byť zároveň aj stručnejší, čo sa mi o trošku podarilo. Keď to budem opakovať, keď to nezaberie, budem opakovať aj tretí-, aj štvrtý-, aj desiatykrát na najbližších príležitostiach. Možno potom to urobím aj pod polhodinku.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za reakcie. Iba možno kolegovi Bublavému poviem niečo.
Si ma tu kritizoval za eurofondy, že som navrhoval ich zrušiť a z čoho by sa inak stavali škôlky a opravovali školy. Ale, naozaj, na budúce trošku lepšie počúvaj a potom vyprávaj. Som to povedal po tvojom a po mojom. Naozaj som hovoril o tom, aby sme zrušili eurofondy pre súkromníkov. To znamená, o to viac by nám zostalo peňazí na tie verejné investície, na tie škôlky, školy a chodníky, o ktorých si hovoril, že ich treba stavať. Takže lepšie počúvaj.
A potom si sa dotkol toho, že som hovoril, aby sme nahradili stroje ľuďmi. Samozrejme, som to hovoril potom presne v tom duchu, ako ty si tam potom povedal, že kde sa to dá. „Áno,“ ty si povedal. A takto isto som to povedal aj ja, tam, kde je ponuka jedna, druhá, bude rovnaká, že vieš to urobiť za tú istú cenu a vieš, že v tomto prípade to bude jeden bagrista a bager a v tomto druhom to bude 30 Cigánov z osady, len to bude možno trvať o týždeň dlhšie, tak štát alebo ten verejný obstarávateľ aby bol povinný zamestnať tých 30 Cigánov z osady, lebo jednoducho takýmto spôsobom dá štát alebo verejný obstarávateľ týmto ľuďom prácu. Tak som to myslel. A myslím si, že na tom nie je nič zlé a nie je to žiadny návrat do nejakého storočia. Je to naša povinnosť. Omnoho lepšie je tým ľuďom takto dať prácu, ako dávať im sociálne dávky a kaziť ich a stále ich učiť a utvrdzovať v tom, že peniaze nie sú za prácu, ale peniaze sú na pošte.

Pán predseda, pán minister, kolegyne, kolegovia, ja som si teraz spočítal tak narýchlo, že dnes je 23 rokov, šesť mesiacov, šesť dní od 17. novembra 1989. Nie je to žiadny nejaký významný dátum, ale hovorím to iba tak, aby sme si uvedomili, koľko uplynulo doby, keď nám politici začali sľubovať čoskoro zmeny. A pamätám si Mečiara, že hovoril, že do desiatich rokov sa budeme mať tak ako v Rakúsku, Švajčiarsku. A od tých desiatich rokov, od toho termínu, ktorý si vtedy stanovil, už uplynulo, povedzme, teda ďalších tých trinásť rokov, ale vlastne dokopy od revolúcie uplynulo 23 rokov a nejako Rakúsko sa nedostavilo. A realita je úplne iná. Slovensko za to obdobie malo štyroch premiérov, ktorí vládli dokopy viac ako jeden rok. Bol to Mečiar, Dzurinda, Fico a Radičová. Viete, čo majú všetci títo štyria premiéri spoločné, čo sa týka nezamestnanosti? Každý jeden končil s nezamestnanosťou vyššou, ako začínal, či to bol Mečiar, či to bol Dzurinda za jeho dve vlády dokopy, či to bola Radičová alebo teda Fico ako prvý alebo či to bola Radičová. Každý jeden končil za súvislé obdobie, pri Dzurindovi treba zrátať tie dve obdobia dokopy, čiže od roku 1998 do roku 2006, s vyššou nezamestnanosťou, ako začínal. Možno je to celkom zaujímavý fakt, o ktorom ste nevedeli. To znamená, že tí premiéri najviac ovplyvnili vývoj Slovenska, za vládnutia ani jedného z nich sme nezamestnanosť nedokázali znížiť. Keďže to boli premiéri, ktorí boli raz sprava, raz zľava, teraz neviem, pri Mečiarovi čo mám povedať, či to bolo zľava alebo sprava, tak nedá sa asi hovoriť o tom, že nezvládajú tento problém iba ľavičiari alebo pravičiari alebo, opačne, pravičiari ho zvládajú. Je to jednoducho náš spoločný problém, evidentne sa nám spoločne nedarí nezamestnanosťou nejako pohnúť dopredu.
Áno, musím aj jedným dychom dodať, že v prípade druhej Dzurindovej vlády po prijatí nejakých tých zásadnejších zmien sa nezamestnanosť začala dosť dramaticky v krátkom období znižovať, keď Slovensko malo dosť dramatické ekonomické rasty, ale keď aj teda Európe sa trošku lepšie darilo ako dnes, ale tieto časy sú asi za nami. Slovensko už takéto rasty asi mať nebude za situácie, v akej sa nachádzame, tie hviezdy vo svete už sú niekde inde. Už sú trošku východnejšie alebo možno paradoxne v Afrike. A rasty typu šesť, sedem, osem, desať percent asi tak ľahko Slovensko už nezažije.
Keď si ale teda porovnáme napríklad to Slovensko s Rakúskom, kde sme mali sľúbené, že za desať rokov ho dobehneme po revolúcii, tak Rakúsko svoju nezamestnanosť za tých 23 rokov tak znížilo, že dnes ju má najnižšiu v celej Európskej únii, čiže približne 4,5 %. Na druhej strane Slovensko z nulovej nezamestnanosti, ja beriem, okej, bola trošku umelá, sa dostalo na dnešných skoro pätnásť. Keď sa pozrieme na vývoj nezamestnanosti počas krízy, tak Rakúsko udržalo mieru nezamestnanosti plus-mínus, Nemecko ju znížilo na polovičku voči tomu, s akou nezamestnanosťou do krízy vstupovalo, a Slovensko ju zvýšilo na dvojnásobok, lebo keď sme do krízy vstupovali, boli sme niekde na 7,5 % a dnes sme skoro na pätnástich. Keď si pozrieme napríklad podiel ľudí, ktorí pracujú na čiastočný pracovný úväzok napríklad v tom Rakúsku a na Slovensku, tak v Rakúsku približne 30 % ľudí pracuje na čiastočný pracovný úväzok, na Slovensku sú to približne 4 % ľudí. Aj to môže byť také vodítko na to, kde by sme sa možno mali pozerať a akou cestou ísť.
Keď sa pozrieme na produktivitu práce počas krízy, Slovensko je zaujímavá krajina. Má nadpriemerný rast produktivity práce v porovnaní s priemerom Európskej únie a zároveň nadpriemerný nárast nezamestnanosti. Preložené do ľudskej reči to znamená, že na Slovensku menej ľudí v podstate robí v priemere viac. Čiže produktivita nám rastie, nezamestnanosť takisto. Čiže produktivita rastie a vlastne menej ľudí urobí prácu za tých ostatných, a teda prepustíme ľudí, lebo však už s menším počtom ľudí to dokážeme urobiť. Bohužiaľ, sme v takejto nejakej pasci. Hovorí sa nám, že približne tie tri percentá ekonomického rastu alebo rastu HDP môžu generovať aj znižovanie nezamestnanosti, nejaké markantnejšie. Ak ten rast je menší ako tie tri percentá, tak nárast produktivity práce nám paradoxne môže spôsobovať to, že nám nezamestnanosť bude vzrastať, napriek tomu, že budeme rásť, a v tejto situácii práve my sa nachádzame, nám rastie HDP, ekonomicky rastieme, ale keďže nám produktivita práce rastie rýchlejšie, nám nezamestnanosť rastie takisto. A to je pasca, v ktorej sa nachádzame. My nevyhnutne potrebujeme buď naštartovať rast nad rast miery produktivity práce, alebo hľadať iné zdroje, kde treba podporiť nové pracovné miesta, možno práve v sektore služieb, ktoré doteraz, si myslím, sme dosť zásadne zanedbávali na Slovensku. Ale k tomuto sa vrátim až neskôr.
A ešte keď som hovoril o tej miere ľudí, ktorí pracujú na čiastočný úväzok, tak napríklad v Holandsku je to zaujímavé, ktoré má skoro 50 % ľudí na čiastočný úväzok, na Slovensku stále hovorím o 4 %. Je jasné, asi na Slovensku moc ľudí si nemôže dovoliť pracovať na čiastočný úväzok, lebo z tej almužny delenej dvoma by asi už vôbec nevyžili. A v tom Holandsku asi aj tá polovička trebárs mzdy z priemernej im stále stačí na bezproblémovú životnú úroveň. Ale je to aj o nastavení filozofie firiem, akože o nabádaní k tomu, aby umožňovali vznik aj možno takýchto tých čiastočných pracovných miest.
Keď si pozrieme mieru dlhodobej nezamestnanosti, tak tu je Slovensko jednoznačne kráľom, tu stojíme na piedestáli Európy, lebo máme najvyšší podiel dlhodobo nezamestnaných zo všetkých nezamestnaných. Približne dve tretiny ľudí na Slovensku sú dlhodobo nezamestnanými, čo je veľmi veľký problém. A osobne ho považujem za najväčší problém našej slovenskej nezamestnanosti.
Čiže to som iba vymenovával možno nejaký teda ten stav, v akom sa nachádzame, a chcel som to konfrontovať s tým, čo nám bolo po revolúcii politikmi sľúbené, že do desať rokov plus-mínus budeme v Rakúsku, budeme vo Švajčiarsku. Figu borovú sme tam, lebo sme v realite, v slovenskej realite, kde máme jednu z najvyšších mier nezamestnanosti. A sused, ktorému sme sa chceli podobať, má ju dnes v Európe najnižšiu, hovorím o Rakúsku.
Pán minister, na mimoriadnej schôdzi som o niektorých týchto bodoch hovoril, ale som to teraz tak zocelil, lebo vtedy som si to tak rýchlo, iba za polhodinku pripravil. Vtedy to bolo dvadsať konkrétnych bodov a dôvodov, prečo nezamestnanosť na Slovensku je taká, aká je z môjho pohľadu, a dvadsať konkrétnych riešení. Teraz som ich trošku prelúskal, je ich sedemnásť, možno symbolicky k tomu sedemnástemu novembru po sedemnástom novembri, keď nám sľubovali pomaly raj na zemi. Je to sedemnásť konkrétnych dôvodov, prečo nezamestnanosť, si myslím, na Slovensku je taká, aká je, ale sedemnásť aj konkrétnych riešení na to, čo s tým spraviť.
Čiže prvý dôvod, ktorý vnímam a dotýka sa tej dlhodobej nezamestnanosti, tak je to, že vlastne pozeráme na všetkých nezamestnaných ako na jednu kompaktnú masu ľudí, na štyristotisíc ľudí, ako štyristotisíc nezamestnaných. A myslím si, že je to veľmi, veľmi hlboký omyl. My sa musíme pozerať na týchto štyristotisíc ľudí ako na dve skupiny ľudí, na dvestotisíc nezamestnaných a dvestotisíc druhých, doslova nezamestnateľných. To sú tí ľudia, keď sme boli na špici v ekonomickom raste a pred krízou, keď sme boli s nezamestnanosťou na 7,5 %, pri ktorých vlastne už vtedy firmy hovorili, že nie je koho zamestnať. Čiže my sme sa vtedy dostali v podstate, dá sa povedať, na hranice našich možností. Čiže, ako v Rakúsku je možno ich hranica možností 2 %, možno majú 2 % ľudí, ktorí si nezamestnateľní, my, bohužiaľ, vzhľadom na prístup, aký sme volili, možno aj teda, poviem to potom neskôr, aj k vzdelávaniu vlastne ľudí a prístup k takýmto ľuďom, sme sa dostali tam, že u nás je tá miera nezamestnateľných ľudí niekde možno až okolo 7 %. Približne dvestotisíc ľudí je na Slovensku nieže nezamestnaných alebo nieže len nezamestnaných, ale zároveň nezamestnateľných. To je obrovský problém, ktorý máme, a zároveň obrovské bremeno, ktoré si nesieme, pri nezamestnateľných, poviem, samozrejme, pri nastavení súčasných podmienok, lebo keď mi niekto chce povedať, že keď sa dostaneme na 7-percentnú nezamestnanosť, že niektorý podnikateľ bude hurá zamestnávať ľudí z osád, ktorí nemajú ani vzdelanie, ani návyky, ani nejaké tie kultúrne vzorce a sú presvedčení dlhodobo štátom, že peniaze sú na pošte, a nie za prácu, tak jednoducho ich nezamestná. Takíto ľudia sú za súčasného nastavenia podmienok za minimálnu mzdu nezamestnateľní.
Preto keď som pomenoval ten problém, že pozeráme na celú túto masu ako na kompaktnú homogénnu masu štyristotisíc nezamestnaných, tak jediná cesta je pozerať sa na dva celky, dvestotisícové, alebo rozdeľovať tú masu na zamestnateľných a nezamestnateľných a robiť, aplikovať na obidve tieto skupiny samostatné nástroje trhu práce a vymýšľať spôsoby, ako dostať na trh práce ľudí dnes nezamestnateľných a zrejme dosť zásadne zmeniť aj systém pre týchto ľudí a ako zamestnať ľudí, ktorí už minulosti prácu mali a ktorí majú tie pracovné návyky, majú vzdelanie, majú zázemie a majú murovaný dom, napríklad taký, v ktorom je splachovací záchod. Čiže to je to. Takisto v prípade tých dlhodobo nezamestnaných a zároveň nevzdelaných alebo ľudí teda bez vzdelania, ktorí sú veľkou podskupinou tých ľudí nezamestnateľných, alebo doslova v podstate všetkých si myslím, že je nevyhnutné, aby sme urobili z úradu práce agentúru dočasného zamestnávania, kde by úrad práce vystupoval voči podnikateľom ako agentúra dočasného zamestnávania, kde by si podnikatelia mohli doslova najímať krátkodobo na dočasný výkon nejakých prác týchto dlhodobo nezamestnaných a ľudí bez vzdelania, kde odbremeníme podnikateľov úplne od byrokracie spojenej s uzatváraním pracovného vzťahu. Ale to, samozrejme, vyžaduje trošku tú odvahu, aby sme urobili krok týmto smerom, ale základ je na začiatku si rozdeliť ten náš pohľad, máme dve oči, pozerajme sa na tieto dve skupiny každým jedným okom, takže na tých zamestnateľných aj na tých za súčasných podmienok nezamestnateľných. To bol prvý, teda konkrétny dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, hlavne teda tá dlhodobá nezamestnanosť, prečo my sme sa aj trebárs v tej dobe konjunktúry nevedeli stlačiť nižšie. Samozrejme, riešenie tejto veci nie je niečo populárne a vyžaduje to okrem odvahy aj taký pohľad ďalej ako horizont nejakého najbližšieho volebného obdobia alebo najbližších volieb. Ak toto naozaj, úprimne dúfam, že pán minister taký je, a som o tom presvedčený, že taký je, chce pán minister úprimne riešiť, musí sa na to pozerať z nadhľadu niekoľkých volebných období, v horizonte desiatich, dvadsiatich rokov, lebo efekt iného prístupu k týmto ľuďom nebude niečo, čo sa prejaví alebo za čo bude môcť brať nejaké plusové body už pri najbližších voľbách.
Druhý dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, je nevhodné vzdelávanie absolventov. Hovorím to tak, zovšeobecňujem to. Ale, samozrejme, myslím tým, v mnohých absolventoch máme ľudí, ktorí sú nepoužiteľní iba, lebo študovali školu, ktorá sa najľahšie vyštuduje. Je to úplná blbosť. Štát, keď podporuje takýto systém vzdelávania, kde na jednej strane sme doslova vykynožili učňovky a kde fabriky, ktoré by aj ľudí prijali na dobré, teda možno aj platené miesto, jednoducho nemajú kde loviť a máme 14-percentnú nezamestnanosť, 400 tisíc nezamestnaných, ale nie je koho zamestnať, jednoducho niekde sa asi stala chyba. A to je naozaj nevhodné vzdelávanie absolventov v tom prípade, čo som povedal, pri rušení učňoviek. Ale druhá vec je aj podľa mňa systémová chyba celkovo v našom školstve. A to je výrazný dôraz na teóriu. Snažíme sa natlačiť našim deťom do hlavy kvantum vecí, aby mali vysoko IQ, ale vôbec nás nezaujíma tzv. PQ, to znamená practical quotient, to znamená schopnosti prežiť v reálnom svete, schopnosti prežiť v konkurenčnom trhovom prostredí, naše školstvo je dlhodobo nastavené na toto: Natlačme informácie, čo je v knižkách popísané. Ale to, ako reálne dať tým deťom omakať, čo to je podnikanie, čo to je zamestnať človeka, čo to je vymyslieť si nejaký podnikateľský biznis, plán, toto nás nezaujíma.
Riešenie konkrétne, keďže som povedal, že pri každom jednom poviem aj konkrétne riešenie, si myslím, je napríklad zaviesť jednoznačne povinný predmet podnikania pre všetkých stredoškolákov, to je jedno, čo ten človek bude študovať, akú školu bude študovať. Sami vieme, že mnohí z nás sú podnikatelia alebo boli podnikatelia, že mali sme školu nejakú a začali sme podnikať v úplne niečom inom. Toť, na Ľuda pozerám, podniká v niečom a určite to neštudoval alebo aspoň si myslím, že to neštudoval. Čiže každému tomu decku na tej strednej škole, ktoré ešte vôbec nevie, akým smerom sa ten jeho životný príbeh vyvinie, sa zíde to, že bude naozaj vedieť, čo to podnikanie je. Urobme to, uberme radšej z tej teórie. Jeden takýto predmet, praktické nejaké naozaj nabádanie k podnikaniu im naschne odmalička. Od tých de facto 15 rokov veku im to nasaďme do hlavy. A keď im dáme povinný predmet podnikania, na jednej strane to síce vyzerá odstrašujúco, že to bude niečo povinné, ale keď to bude namiesto nejakej nudnej teórie, myslím si, že aj študenti to privítajú. Tu je naozaj ten taký, ja používam ten príklad, rozdiel pohľadu na svet absolventov vo Švajčiarsku a na Slovensku. Mladý absolvent vo Švajčiarsku sám sebe si kladie otázku, v čom bude podnikať. Mladý absolvent na Slovensku otŕča ruku a pýta sa, či štát mu dá alebo ho niekto zamestná. A toto musíme zmeniť. Dnes je čas na to, aby sme začali masívne podporovať malé, stredné podniky, služby, malé rodinné firmičky. A tuto nám môžu práve tí mladí ľudia pomôcť, že nakopnú možno tých ľudí, tých starších, aj svojich rodičov, ktorí už tú odvahu na to podnikanie nemali, ale musíme im dať nejaké základy. A ten základ im môže dať tá škola. Nahraďme im jednu hodinu aspoň, dve hodiny týždenne teórie reálnym podnikaním, niečím, čo ich prichystá do reálneho konkurenčného trhového prostredia.
Tretí dôvod je obrovská miera korupcie, s ktorou sa stretávame všade. A myslím si, že ani pán minister nebude hovoriť, že neexistuje. Vieme o nej, je tu, tu sa nachádza, kroky malinké, niekedy krôčiky sa dejú, ale ja si osobne myslím, že stále robíme málo.
Najväčší krok v tejto veci, čo vidím za posledné roky, tak je naozaj to zverejňovanie minimálne zmlúv na tom internete. Myslím, že veľmi veľa nám to pomohlo v boji proti korupcii, ale zároveň si aj toto myslím a ponúkam to ako riešenie, že keď si chceme s korupciou pomôcť, otvorme verejné financie maximálne ľuďom k dispozícii, úplne hrajme s otvorenými kartami. Keď akýkoľvek úradník robí akýkoľvek výber, akúkoľvek faktúru, akúkoľvek zmluvu, čokoľvek, čo robí, nech zamestnanci na tom úrade, nech ľudia, ktorých to zaujíma, môžu verejne kontrolovať toho človeka. A keď pod takýmto drobnohľadom tí správcovia verejných financií budú, tak tá korupcia nám dramatickým spôsobom môže klesnúť. Dnes stále máme také biele miesta hocijakých inštitúcií, viem, že minule tu bola otázka tuším pri Matici slovenskej, kde si niektorí vysvetľujú, že ten zákon sa ich až tak netýka, že nemusia zverejňovať zmluvy. Vyčistime tieto biele miesta, otvorme verejnú správu úplne verejnej kontrole, otvorme ju ľuďom, aby sa mohli realizovať a pozerať na prsty úradníkom, politikom, ktorí s verejnými financiami narábajú, a tak korupcia nám pôjde určite na minimum, nebudeme potrebovať policajtov, prokurátorov, sudcov, stačí nám využiť zamestnancov na tých úradoch, ktorí tam pracujú.
Štvrtý dôvod sú dotácie vyvoleným podnikateľom. Podľa môjho názoru výrazne deformujú podnikateľské prostredie, znižujú chuť podnikať tým, ktorí ich nedostávajú, jednoducho sú demotivovaní. A na jednej strane my si síce myslíme, že keď dáme niekde 25 miliónov eur, že sme tým zachránili a vytvorili nejaké pracovné miesta, ale ani sami nevieme, čo to robí s tými desiatkami tisíc drobných podnikateľov, ktorí si povedia, že jednoducho, za toto nezaplatia o tisíc eur viac, nezaplatia tomu Ficovi alebo tej Radičovej, alebo komukoľvek inému, kto tie dotácie rozdával, lebo cítia nejakú krivdu. Keď z mojich daní niekto si podporí, niekedy to aj býva, bohužiaľ, sponzorov, tak títo ľudia nám to v drobnom vrátia. My to, samozrejme, nevidíme, lebo to je v drobnom, ale je to jednoducho naivné. A podľa mňa tým pádom tie dotácie škodia.
A riešenie, ktoré v tejto veci ponúkam, je zrušiť tieto dotácie, nedávať ich radšej.
Poviem ten príklad tých fotovoltaických elektrární. Je to biznis, ktorý, bohužiaľ, teda schválila dnešná vládna strana, ho nastavila. A to je za 15 rokov 4,5 mld. eur z peňazí všetkých zamestnancov a podnikateľov na Slovensku, ktorí platia dane cez zvýšené ceny elektriny, nie priamo cez dane, ale rafinovane cez zvýšené ceny elektriny. Ale to je de facto tak isto niečo, len teda nezaplatíte zo zisku, len ten zisk si znížite. Je to 300 miliónov eur ročne. A 4,5 mld. eur vlastne zoberieme ľuďom podnikateľom na to, aby sme dali niektorým, na to, aby sme kupovali elektriku o 800 % drahšie, ako si ju môžeme kúpiť na trhu. Aká je to logika? Aké je to efektívne správanie štátu? Je to iba preto, lebo nejaká Európska únia od nás chcela, že do roku 2020 máme mať nejaký podiel obnoviteľných zdrojov? Do roku 2020 je ešte kopa rokov. Ten vývoj tak dramaticky pokračuje, že verím tomu, že dva roky pred uplynutím termínu sa elektrika z fotovoltaických elektrární bude dať vyrábať za porovnateľnú cenu, ako sa vyrába zo súčasných zdrojov. Len nie, my sme boli friškí, našli sme priestor, kde môžu zbohatnúť veľakrát naši sponzori, tak sme rýchlo rozdali 4,5 mld. eur z našich peňazí na 15 rokov dopredu.
Čiže riešenie je neposkytovať dotácie súkromnému sektoru. Deformuje to trh, znižuje to efektivitu štátu, a tak to vytvára vlastne tlak na vyššie daňové odvodové zaťaženie a tým pádom nám to zvyšuje nezamestnanosť. Nepomáha to, zrušme to.
Úplne rovnaký je dopad eurofondov. Poviem príklad. Na Orave je dedina, kde na jednej ulici sú dva penzióny. Z nich jeden je postavený z peňazí, na ktoré sa zložila široká rodina. Je to penzión približne pre 15 ľudí. Široká rodina sa naň zložila. Ešte si zadlžili jeden byt v Dolnom Kubíne. A ten penzión sa vlastne takýmto horko-ťažkým spôsobom postavil a prevádzkujú ho. Na tej istej ulici je penzión, ktorý má 30 lôžok, ktorý je postavený z eurofondov. Aký pocit by ste mali vy, ak by ste boli ten majiteľ penziónu, ktorý si založil svoj vlastný byt na to, aby si postavil penzión, na to, aby si drankal od celej rodiny, aby mohol rozbehnúť nejaký takýto rodinný biznis, keď zrazu na tej vašej ulici, keď vy si tam rozbehnete biznis, vám niekto postaví konkurenciu, čo nestálo v podstate nič, lebo to je z eurofondov za predražené peniaze. Eurofondy, rovnako, deformujú podnikateľské prostredie, znižujú chuť podnikať, znižujú vlastne tým pádom atraktivitu toho podnikateľského prostredia, aby vytváralo pracovné miesta. Čiže pri eurofondoch do súkromných zdrojov, znova, si iba myslíme, že nám znižujú nezamestnanosť. De facto nám nakoniec kazia to prostredie, ktoré tu máme. Použime radšej tie peniaze čisto iba na verejnoprospešné účely. To je to riešenie.
Šiesty dôvod, nestabilita podnikateľského prostredia. Bohužiaľ, na tom najväčší podiel majú politici. A to je to, že robíme si trhací kalendár doslova, čo prebieha volebné obdobie, to sa mení Zákonník práce, to sa menia daňové zákony, odvodové zákony, všetky, ktoré súvisia v podstate s tým podnikateľským prostredím, veľakrát iba čisto z takých nejakých populistických dôvodov, lebo jednoducho sľúbili sme to niekomu, našim voličom, či raz podnikateľom, či druhýkrát zamestnancom, robíme si trhací kalendár zo zákonov, ktoré by mali byť možno tie najstabilnejšie v štáte. Jednoducho, zase, sami na seba sa pozrite, ak by ste niekam mali investovať a niekde sa rozhodnúť, či tam si tú fabriku otvoríte, tak asi bude vás vyrušovať to, keď dostanete informáciu, že tam sa tie zákony menia jedna radosť, či tam prídu červení alebo modrí, tak to vymaľujú raz načerveno, potom namodro, so slovami: „Vieš ty čo, tam je to nejaké nestabilné, neodporúčal by som to tam.“ A brali by ste to do úvahy? Ja by som to bral do úvahy do určitej miery, na 100 %. Môžeme si nahovárať koľkokoľvek, že zmena zákonov neovplyvňuje mieru nezamestnanosti. Na 100 % ju ovplyvňuje. Jasné, je otázka tej miery, ale určite ju ovplyvňuje.
Riešenie v tomto probléme je to, že tie zásadné nastavenia podnikateľského prostredia v Zákonníku práce, v daňových a odvodových zákonoch by sme mali podchytiť ústavným zákonom. To je výzva voči vládnej strane. My sme takejto debate určite otvorení. Uvedomujem si, že bolo by to potom o kompromisoch, o nevyhnutnosti uzavrieť nejaké kompromisy. Ale to prostredie by sme takto stabilizovali. Nemôžeme naďalej vystavovať de facto ľudí, nezamestnaných tak, že budú v područí politikov, ktorí sa chcú zaľúbiť teraz tej práve svojej skupine voličov, a na to doplatia vlastne tí nezamestnaní a ich rodiny, lebo jednoducho niekto to premaľováva. Možno z toho dôvodu 50 tisíc ľudí na Slovensku nemá prácu. Nikto nevie toto odmerať. Každopádne má to určite obrovský vplyv, nevypočítateľnosť prostredia, do ktorého chcete investovať, určite má vplyv na to, či sa rozhodnete alebo nerozhodnete a v akej miere do toho prostredia investovať.
Ďalší dôvod je nevymožiteľnosť práva. Bohužiaľ, je to dlhodobo a nevidím tam žiadnu výnimku počas tých 23 rokov, sú poctiví podnikatelia nie účinne chránení pred tými, ktorí si svoj biznis postavili na neplatení faktúr. Máme nastavený systém, v ktorom bez problémov si žijú kapri, ktorí zneužívajú slabých, tých, ktorí chcú robiť biznis poctivo. Vyvážajú sa potom v nejakých svojich fárach, užívajú si s milenkami, predvádzajú sa, sú možno v nejakej Smotánke veľakrát predvádzaní alebo prezentovaní, ale máme tu tých slabých, ktorí možno z úprimného dôvodu išli do podnikania, chceli s tým začať, zobrali možno tie rodinné úspory. A takíto hajzli ich položili na kolená. Takto máme nastavený systém a toto nám ničí, znova, podnikateľské prostredie, čo sa prejavuje na tom, že ľudia strácajú chuť podnikať, nezamestnávajú ľudí, zvyšuje nám to nezamestnanosť.
Ôsmy dôvod sú rozsiahle daňové úniky. Znova, sú tu tí poctiví. Samozrejme, keď štát zdvihne dane, tak kto ich zaplatí? Kto na to doplatí? Iba tí poctiví. Ten, kto dane neplatí, kto ich obchádza, kto berie bez bločku, bez faktúry alebo akýmkoľvek spôsobom tuneluje v podstate možno svoju vlastnú firmu, tak ten na to zvyšovanie daní nedoplatí, jeho to nezaujíma, ten má salám, párky, možno ešte má lepší pocit, lebo viacej ušetril, lebo si povie, že: „Však teda, dobre, to zdvihli mi z 19 na 23 %, tak už som neušetril 19, už som ušetril 23 %.“ Doplatia na to vždy znova iba tí poctiví. A tuto by zase mala byť taká tá brzda, samobrzda vás, ktorí vládnete, alebo aj teda tých, ktorí vládnuť budú, že sa v takýchto situáciách pozerajú na tých poctivých a si uvedomia, že keď urobíme takéto niečo, tak iba tí poctiví na to doplácajú a nemali by to urobiť bez toho, kým neklepnú po prstoch tým podvodníkom.
Inštitút finančnej politiky pri ministerstve financií, a myslím si, že nikto z nás nespochybňuje kvalitu práce tohto inštitútu, odhadol daňové úniky na Slovensku na 2,3 mld. eur; 2,3 mld. eur je suma približne dvojnásobok toho, čo zaplatia všetci zamestnanci a živnostníci na Slovensku do roka ako daň z príjmu. Čiže 2,3 mld. eur tu niekto nezaplatí na daňových podvodoch alebo únikoch a všetci ostatní sa na to skladáme, možno aj tými vyššími sadzbami. A potom vy to tu znášate tým, že teda možno za to vás zase kritizujeme, lebo ste to nesľúbili alebo sľubovali ste trošku niečo iné. Na druhej strane sme vo výbere daní v Európe druhí najhorší za Gréckom. A to, si myslím, už je čo povedať, keď sme druhí najhorší. Veď sme tam boli možno niekde v strede, okej, povedzme si, ale druhí najhorší byť vo výbere daní je hanba.
Riešenie, ktoré v tejto veci chcem ponúknuť, je, aby ste investovali veľmi veľa, a myslím si, že by to boli veľmi dobre investované peniaze, do vytvorenia povedomia medzi ľuďmi, ale nie medzi pár daňovými kontrolórmi alebo zamestnancami finančnej správy, ale vyslovene medzi všetkými ľuďmi, že neplatenie daní doplácame my všetci, a využiť tým pádom všetkých ľudí následne na to, ktorým teda vlastne na Slovensku záleží a pochopia ten princíp, že keď niekto neplatí, tak vlastne ja to za neho zaplatím, keď som poctivý, na spoločný boj voči neplatičom daní. My musíme jednoducho zmeniť atmosféru, my musíme zmeniť to komunistické, ktoré u nás hlboko je vryté, že kto nekradne, okráda svoju vlastnú rodinu. Toto musíme ľuďom vymyť z hlavy. A musíme ľuďom vysvetliť, že dane keď niekto neplatí, okráda všetkých tých ostatných, ktorí dane platia. Samozrejme, to musí byť ruka v ruke s tým, s maximálnou snahou, čo som hovoril pri korupcii, že tí ľudia vám uveria iba vtedy, keď budú vidieť, že naozaj vám záleží na tom, že chcete spravovať verejné financie čisto a tým pádom ste otvorení úplne verejnej kontrole a chcete všade mať naozaj spravodlivo nastavené pravidlá pri rozdeľovaní verejných financií. Inak vám to ľudia neuveria.
Ďalší dôvod, deviaty, je zvyšovanie daní a odvodov. Chcem veľmi stručne iba k tomu, aj keď opakovane počúvame, že to nemalo vplyv na podnikateľské prostredie, povedať, že určite nepomohlo veci, že ste zvýšili dane a odvody. Svojou mierou to určite ovplyvnilo to podnikateľské prostredie, aktivitu hlavne možno tých podnikateľov, ktorí na ten trh by chceli vstúpiť alebo chceli by zvýšiť nejakú svoju investíciu. Je pravda zároveň, že pre mnohých to možno až takú veľkú rolu nehrá, lebo jednoducho nemajú základ dane, z ktorého by dane platili, jednoducho ledva točia. Ale tá motivácia, že keď už niečo zarobím, aby mi z toho zostalo čo najviac vo vačku, je veľmi pri podnikaní dôležitá. A čím vyššia tá hranica bude, čím vyššie budú dane a odvody, lebo zaťažíme v tomto prípade prácu, tak tým menšia chuť podnikať bude. Takže myslím si, že to nebol vôbec dobrý krok.
To riešenie, ktoré by som v tejto veci chcel ponúknuť, je zároveň s tými predošlými krokmi, čiže znižovanie korupcie, eliminácia daňových únikov, čím najskôr dane znížiť a hlavne teda zaviazať sa dane do budúcna už nezvyšovať, aspoň teda v tomto vašom volebnom období, ktoré máte pod kontrolou.
Ďalší dôvod je zbytočná byrokracia pri podnikaní, kde vlastne medzi ľuďmi, ktorí by aj podnikať možno chceli, hlavne v tom menšom, v tom drobnom, v ktorých ja vidím budúcnosť, tak vytvára povedomie, že to je príliš zložité, tam možno nachytať na hruškách, radšej do toho ani neísť.
A tu, si myslím, by pomohlo urobiť jeden seriózny taký debyrokratický audit, naozaj si prejsť všetky tie zákony, ktoré sa týkajú podnikateľského prostredia z pohľadu toho, či tá byrokracia niekde nie je neúmerne nastavená, a urobiť všetko pre to, aby sme vlastne vyžadovali iba tú minimálnu mieru byrokracie, ktorú by sme vyžadovať od podnikateľov mali, a takýmto spôsobom zjednodušiť život ľuďom, teda podnikateľom v tomto prípade.
Ďalšie riešenie, ktoré by som vám chcel ponúknuť, je skúsiť sa zamyslieť nad alternatívou voči tomu, čo vlastne doteraz tu trebárs fungovalo, že sme na požiadanie vedeli dať 4 tisíc eur na začiatok podnikania, a mnohokrát tí ľudia vôbec nepodnikali, iba pro forma sa tvárili, že podnikajú, ale tak štát mal jedného nezamestnaného z krku a vlastne sme toho človeka odnaučili hodnote peňazí, lebo má peniaze zadarmo, tak miesto tohto zaviesť taký dosť odvážny systém, ktorý by bol, že počas prvého roka u začínajúceho podnikateľa by sme mu poskytli kompletný byrokratický servis na náklady štátu, lebo štát je ten, kto zaviedol tú byrokraciu do podnikania. Nech si štát zoberie toto na seba, ak by štát prišiel s týmto: „Nieže dám ti peniaze, ale chceš podnikať, tak stačí, že máš nápad. Možno keď potrebuješ peniaze, dobre, vybav si niekde peniaze. Alebo ich máš. Ale ja ako štát, ktorý som zaviedol tie byrokratické pravidlá, si toto beriem na seba. Dám ti účtovníčku. Potrebuješ vybaviť neviem čo, bezpečnosť ochrany práce, potrebuješ niečo na daňovom úrade, nejakého daňového poradcu, potrebuješ neviem vybaviť niekde nejaké povolenie na nejakom ministerstve k tomu tvojmu podnikaniu.“ Bude to veľmi dobrá investícia, lebo, po prvé, naučíme toho človeka od začiatku robiť ten biznis čisto, po druhé, tú bariéru vstupu do toho podnikania zrušíme alebo teda eliminujeme. A myslím si, že bude to aj taký spravodlivý prístup štátu, ktorý tú byrokraciu vlastne nastavil a vymyslel. Keď nie sme schopní ju rýchlo odstrániť, tak skúsme ju takto vlastne si prebrať na seba ako štát. Verím, že štát by to dokázal spraviť veľmi efektívne. A myslím, že by to bol dobrý krok na podporu hlavne tých drobných podnikateľov.
Zároveň by som teda chcel navrhnúť opakovane, aby sme naozaj zaviedli tie licencie pre drobných živnostníčkov. Obuvník niekde však vie to robiť, jasne, bol tu ten návrh, ale nepamätám si ho presne, ale to bol tuším do 15 tisíc eur obrat mesačne alebo neviem, čo to bolo, bolo to strašne vysoké. To, si myslím, bol uletený návrh. Ale ľuďom, ktorí majú príjem fakt tisíc, 1 500 eur maximálne možno mesačne, dajme tú licenciu, nech zaplatia. Človek príde, jedenkrát to zaplatí, máme pokoj. Spravme to, pri holičkách, možno kaderníčkach, tak či tak tie peniaze idú bokom, tak či tak tam sú stabilné zákazníčky, ktoré platia bez bločku. Urobme to, povedzme, že im dobre zaplatíš, neviem, strelím číslo, tuto 800 eur za rok, a máš odo mňa pokoj. A tá kaderníčka si vtedy povie, že: „Dobre, za toto kreslo som zaplatila 800 eur a už bez problémov môžem si blokovať, už ma to nezaujíma, lebo viem, že už ma nikto nikdy nemôže pristihnúť pri tom, že som neplatila dane alebo že niečo obchádzam.“ A my budeme radi, lebo nakoniec možno vyberieme to isté, keď nie viac od týchto ľudí, ale budeme mať pokoj. Aj tie daňové úrady odbremeníme od kontroly subjektov, ktoré jednoducho takýmto spôsobom si tú daňovú povinnosť vyriešia. Zjednoduší to život aj finančnej správe, vzniknú nám možno kvôli tomu pracovné miesta a eliminuje to čiernu prácu. Eliminujeme tým čierny trh alebo teda tú šedú ekonomiku.
Jedenásty dôvod je zbytočné politikárčenie. Všetko sú to dôvody, aby som to zopakoval, hovorím o nezamestnanosti, prečo si myslím, že nezamestnanosť je taká, aká je, čo nám vlastne každou nejakou desatinkou percenta, niekedy možno stotinkou prispieva k tomu, že nezamestnanosť máme takú, akú ju máme. Je zbytočné politikárčenie. Jedenásty dôvod a to politikárčenie by som nazval ako takú neochotu počúvať politických oponentov len preto, lebo sa držíme hesla: Teraz vládneme my, teraz rozhodujeme my. Ja si myslím, že to je na škodu veci. Čiže v tejto veci a v otázke nezamestnanosti sme všetci na jednej lodi. A mali by sme aj brať to tak, jednoducho každú jednu hlavu, ktorá vie k tomuto niečo povedať, dupľom tých z nás, v tomto prípade z opozície, ktorí možno podnikali a zamestnávali ľudí. Tak zo strany vás ako vládnej moci alebo zo strany ministerstva práce by som sa snažil čo najviac zatiahnuť všetkých ľudí, aj teda opozičných, teda aj konkurentov politických do tohto procesu, lebo keď sa nám podarí spoločne znížiť nezamestnanosť, tak pomôže to nám všetkým. Jednoducho tak iba zmeníme prostredie, v ktorom budeme konkurovať, ale bude to v prvom rade váš úspech. Keď akýkoľvek nápad by bol, ktorý by pomohol znížiť nezamestnanosť, bude to v prvom rade váš úspech, na vaše triko. A ja si myslím, že ste v dosť veľkej pasci za súčasného stavu, aj keď teraz tu môžem povedať, že nám tuším 0,28 % či koľko stotín percenta klesla nezamestnanosť, ale ja som pozeral rok predtým a tam to bolo 0,29 %, čiže zrejme sú to sezónne práce. Čiže my zrejme s nezamestnanosťou stojíme plus-mínus, prešľapujeme na mieste. A tým pádom si myslím, že budete vystavení veľkým otázkam od vašich voličov, čo ste pre nich urobili. Ale keď budete štyri roky stáť na mieste a neznížite tú nezamestnanosť, tak myslím si, že nebude to príjemné, čo vám tí ľudia na to povedia. Takže ja by som v tomto prípade, čo sa týka nezamestnanosti určite nešiel v duchu hesla: Teraz vládneme my.
Čiže riešenie je odložiť politiku maximálne bokom, lebo politikárčenie ľuďom prácu berie, nie im ju dáva.
Dvanásty dôvod je odtrhnutie od reality. A to je to, že zákony, bohužiaľ, mnohokrát menia ľudia, ktorí nikdy nevytvorili ani jedno pracovné miesto. A robia to často na základe rád od odborárov, ktorí taktiež nikdy žiadne pracovné miesto nevytvorili. Je to podľa mňa zvrátené, lebo odborári nezvýšia ľuďom platy, mzdy. Vedia im ich zvýšiť tak krátkodobo, na určitú dobu, na rok, áno, s tým, že sa dosiahne nejaký rast platov, možno na budúce, potom znova. Ale z dlhodobej perspektívy jediní, ktorí zvýšia ľuďom platy, tak sú podnikatelia, ktorí zamestnajú ľudí a znížia nezamestnanosť na takú úroveň, že firmy začnú si konkurovať medzi sebou a začnú nedostatok pracovnej sily riešiť tým, že začnú si preplácať ľudí. Jediná cesta k zvyšovaniu platov na Slovensku vedie cez zníženie nezamestnanosti, ale k zníženiu nezamestnanosti nás neprivedie vyššia regulácia na základe odborárskych tlakov, ale to, že umožníme podnikateľom podnikať a vytvárať pracovné miesta. Ak stlačíme nezamestnanosť do stavu, aká bola v roku 2008, niekde 7,5 %, kde sa dostaneme do stavu, že už nebude koho zamestnať, lebo tí ďalší budú de facto nepoužiteľní, vtedy začne rast platov. Kým tu budeme na 14 % a podobne, dovtedy nám platy budú plus-mínus oscilovať s infláciou. A tí ľudia budú de facto živoriť na tej istej životnej úrovni. Ja pevne verím, že nie je pravda to, čo mnohí hovoria, že vám vlastne vyhovuje vysoká nezamestnanosť, lebo sú to vaši voliči. Ja pevne verím, že aj vám záleží na tom, aby tie rodiny neboli nešťastné, aby tie deti videli, že doma majú pozitívny pracovný vzor, že chcete, aby nezamestnanosť klesala, a že možno dnes ste iba trošku takí zúfalí, že neviete, ako na to. Ja naozaj vás nabádam k tomuto: Poďme spoločne ten problém riešiť. A ja aj preto vám dnes hovorím o šestnástich konkrétnych riešeniach, bez problémov si ich zoberte.
Čiže to riešenie v tomto prípade, by som povedal, toho počúvania odborárov alebo teda toho odtrhnutia od reality, je to, že som navrhoval taký princíp, ktorý by ste si zaviedli, že čím je vyššia nezamestnanosť, treba počúvať tým viac podnikateľov a treba počúvať tým menej odborárov. Keď to bude opačne, okej, počúvajte viacej odborárov, keď už bude tá nezamestnanosť možno klesať, ale tie mzdy vtedy už vyrieši ten trh aj bez odborárov. Ale čím je vyššia nezamestnanosť, tým menej treba počúvať odborárov a tým viac treba počúvať podnikateľov, lebo podnikatelia vedia, ako vytvoriť pracovné miesto, lebo žiadny odborár žiadne pracovné miesto nikdy nevytvoril.
Trinásty dôvod je, že lejeme peniaze do betónu a dávame prácu veľakrát zbytočne strojom. To som tak trošku obrazne povedal, že ich lejeme do betónu. Ale teda dva príklady uvediem. Hrdíme sa tým, ako ideme stavať priehrady. Dáme tam tie domiešavače betónu, tam budeme valiť, ale tej ľudskej práce tam bude veľmi, veľmi málo. Na druhej strane máme projekty, ktoré si chvália aj smerácki starostovia. Ja s tým projektom nemám nič, myslím, že to bol človek od Ivety Radičovej alebo teda nejaký jej možno spriaznenec, Kravčík sa volal, ktorý rozbehol ten projekt tých hrádzok rovno v teréne, tam, kde tá voda padá, ktoré budovali dlhodobo nezamestnaní, veľmi efektívne v prepočte na metre kubické zadržanej vody. Ale dalo to prácu ľuďom. A toto je presne ten príklad. Nie, my sa teraz ideme búšiť do pŕs, ako ideme stavať veľkolepé vodné diela, hoci tam by sme mohli desiatky tisíc ľudí zamestnať na pár rokov, kým by vybudovali toľko tých hrádzok, koľko ich vlastne v tej krajine potrebujeme. Ani nehovorím o tom, a by som vám rád tú knižku ukázal, akože čo je výstup z toho budovania tých hrádzok, ako krásne tá krajina vyzerala, keď zrazu tam bolo niekoľko desiatok jazierok po tej hore, kde začali rásť nejaké rastliny v okolí, kde sa srnky chodili napájať, a jednoducho tá krajina ožila. Tá veľká priehrada nám, tej krajine nepomôže, ale takéto možno malé vodné dielka, kde zamestnáme desiatky tisíc ľudí, by nám pomohli, a to dupľom vtedy, keď sú to vlastne vyslovene práce pre dlhodobo nezamestnaných a nekvalifikovaných ľudí. Druhý dôvod je teda ten rozdiel, že teda dávame veľakrát zbytočne prácu strojom, že mnohé verejné obstarávania prebiehajú tak, že pozeráme iba, iba, iba na cenu a nepozeráme na to, že vlastne možno sme mohli vykopať si tie základy, vykopať si tie stovky kilometrov rýh pre káble. Ináč, teraz taký nejaký tender je, neviem, kto ho presne robí, tuším ho robí Úrad vlády. By som vás poprosil, pán minister, či by ste opýtali, či sa tam počíta s tým, je to natiahnutie optických sietí do nejakých neviem 1 500 obcí po Slovensku, či sa počíta s tým, že to budeme kopať ručne a budú to kopať nezamestnaní, lebo to je úplne ideálna robota práve pre nich s tým, že zase môže mať niekoľko tisíc ľudí možno na mesiace, možno na roky prácu a že my v tom verejnom obstarávaní nemáme nič, čo by vlastne nútilo verejného obstarávateľa k tomu, aby v prípade, ak sa to isté dá urobiť s ľuďmi možno rovnako efektívne, to urobil ten verejný obstarávateľ použitím ľudí, možno na výkope tých základov alebo výkope tých rýh na zakopanie kanálov, a vlastne necháme na verejnom obstarávateľovi, aby si vybral, zvyčajne si vyberie potom ten spôsob, ktorý to vykope niekde nejaký ten bager a stroj. Na druhej strane státisíce ľudí nemajú prácu alebo žijú len zo sociálnych dávok. Jednoducho myslím, že to nie je fér.
Čiže riešenie je zaviesť zákonnú povinnosť pre verejných obstarávateľov s ohľadom na tzv. sociálny benefit obstarávania. To znamená, že keď mám jednu ponuku, druhú ponuku a vidím, že pri tejto zamestnám viacej ľudí, aby mal povinnosť verejný obstarávateľ automaticky brať ponuku, pri ktorej sa zamestná viacej ľudí.
Štrnásty dôvod vysokej nezamestnanosti na Slovensku je, že dlhodobo kazíme ľudí systémom koláče bez práce. To znamená, že možno aj toto nejaké také heslo, ktoré naši predkovia možno pred stovkami rokov, možno tisíc rokmi, vymysleli, možno v nejakej obdobnej podobe, že koláče by nemali byť bez práce, my sme pokazili, že tak ako sme z minulosti boli nastavení na toto myslenie, že peniaze sú za prácu, sme mnoho ľudí, a to nie je malý počet ľudí, je to niekoľko desiatok tisíc ľudí, naučili, že peniaze sú na pošte, a nie za prácu. Čo to je? Spôsobuje to práve to pokrivenie vnímania alebo prístupu k peniazom a znižuje, samozrejme, to aj tie pracovné návyky.
Riešenie, ktoré chcem navrhnúť, je presmerovať sociálne dávky, podnikateľom, štátu, samosprávam a dlhodobo nezamestnaným oznámiť, že koláče už nebudú na pošte, ale musia si ich aspoň pár hodinami odrobiť u svojho nového zamestnávateľa, ktorého som menoval, či už to bude možno súkromník, štát alebo samospráva, cez nejaké možno pomocné práce. Nech to bude iba o tom, že si musí nájsť zamestnávateľa, u ktorého si odrobí možno desať hodín do mesiaca, že bude zametať u neho dvor, to je jedno. Ale podnikateľa to nebude nič stáť, iba poskytne to pracovné miesto. Ale on nedostane tie sociálne dávky zadarmo. Čiže to je veľmi dôležitý prvok, zaviesť zásluhovosť aj pri tejto sociálnej dávke, a teda veľmi dôležité z pohľadu udržania pracovného návyku, aj keď obmedzeného, ale pracovného, že bude vedieť aspoň kedy-tedy niečo odrobiť a za to, čo odrobí, má tú sociálnu dávku.
Pätnásty dôvod sú veľmi neefektívne aktivačné práce, keď veľakrát peniaze sa poskytujú len za podpis. Registrujem snahu v tejto veci niečo riešiť. Ale obávam sa, že ešte stále to bude o tom, že to veľakrát môže dopadnúť o tom podpise.
A preto to riešenie je naozaj aktivačný príspevok vyplácať len za skutočne odvedenú prácu, čiže dať si záležať na tom, že to nebude len tak, aby niekto mohol ten systém okašľať a dostať sa k peniazom zadarmo.
Šestnásty dôvod je slovenské dlhodobé zameranie na výrobu a zanedbanie podpory malého podnikania a služieb. Veľké fabriky už k nám chodiť nebudú. Vyliečme sa z tejto ilúzie. Toto obdobie je za nami. Tie veľké fabriky už budú chodiť na Ukrajinu, možno chvíľku ešte do Rumunska, do Afriky, do Ázie. Na Slovensko už hromadne, ako sem niekedy chodili, chodiť nebudú. Vidíme to, aké máme prázdne priemyselné parky, vystavané a nič. Aj možno tuším z Nitry, či kde to tam je, alebo Levíc, kde aj nejaké tie fabriky boli, tak ešte aj odišli. K nám už chodiť nebudú takíto tí veľkí, tie linky, kde tí ľudia môžu montovať nejaké tie kábliky, bohužiaľ. Už tu nebude toto. Ani takáto práca sem nepríde. A preto je naivné sa spoliehať na to, že toto je riešenie. Obávam sa a myslím si zároveň, že jediná cesta je v podpore malého podnikania, rozvoja služieb.
Preto ako riešenie chcem ponúknuť cielene podporovať rozvoj podnikania v tých službách, ktoré zvyšujú komfort rodinného života a zároveň generujú nové pracovné miesta. Poviem také možno zamyslenie, že my porovnávame veľakrát naše platy s Nemcami, s Rakúšanmi a podobnými, ale porovnávané v podstate platy sa týkajú toho obdobia, budem hovoriť o žene, ktorá pracuje v Rakúsku alebo v Nemecku osem hodín, na Slovensku osem hodín, a za to porovnávame plat, ale rozdiel medzi slovenskou ženou a nemeckou alebo rakúskou je to, že ona po tých ôsmich hodinách sa domácim prácam venuje tak možno hodinku a ostatný čas trávi s rodinou. A za ten ostatný čas si nakúpi služby, ktoré pomôžu vykonávať tie domáce práce jej, ale aj tomu mužovi, samozrejme. Jednoducho objednajú si človeka, ktorý im kosí záhradu, objednajú si ženu, ktorá im umyje okná raz do mesiaca, objednajú si ženu, ktorá im operie, ožehlí, možno poupratuje dom, objednajú si ženu alebo si nakupujú niekde polotovar uvarený. A nevarí si takáto žena všetko sama ona doma. Slovenské ženy sú z tohto pohľadu otrokyne, ktoré majú osem hodín v práci a potom päť, šesť hodín ešte doma domácich prác, ktoré im nevykazujeme ani v HDP, nikde, čo, si myslím, by sme aj v podstate mali robiť, lebo je to vlastne práca, ktorá je vykonaná. Ale HDP nám to nepodchytáva. Ale by sme mali, myslím si, našim ženám tento čas uľahčiť a podporiť práve vznik služieb, ktoré som spomínal, aby niekto rozbehol firmu možno na umývanie okien, upratovanie v domácnostiach, žehlenie. Takéto firmičky niektoré tu sú. Ale mohli by sme si dovoliť možno viacej takýchto firiem, ak by konkrétne cielene by sme takéto firmy alebo služby podporovali. Zabili by sme tých dve muchy jednou ranou, vznikli by nám pracovné miesta, odľahčili by sme naše ženy, ako som povedal, otrokyne v tomto prípade od prác, ktoré dnes robia. Čiže pomohli by sme zároveň aj tej rodine, lebo by trávila viacej času spolu. A možno by tie peniaze alebo ten čas minuli niekde, že by išli možno za nejakým kultúrnym vyžitím. Čiže by to tej ekonomike pomohlo aj tak multiplikačne. Čiže to riešenie, som povedal, je podporovať cielene rozvoj podnikania v takýchto službách alebo celkovo v službách a malé stredné podnikanie.
Sedemnásty a posledný dôvod je, že kašleme na mladých ľudí. Niektorým z nich dáme po skončení školy podporu na akože podnikanie, niektorých necháme utiecť za hranice, zvyčajne tých lepších študentov, niektorých necháme na sociálnych dávkach. A jednoducho ich po škole necháme napospas osudu. Títo ľudia po pár takto strávených mesiacoch, kde buď sú na sociálnych dávkach, alebo zobrali nejaký príspevok na podnikanie, ale v skutočnosti nepodnikajú, len vykazujú, že podnikajú, podľa mňa úplne strácajú ilúzie o štáte ako o inštitúcii, ktorá im pomôže v nejakej tej správnej chvíli, keď sú oni možno v problémoch a kedy by tú pomoc oni potrebovali. Doslova pri týchto mladých ľuďoch ma to veľmi mrzí. Ešte na druhej strane si môžeme pozrieť, že nám niekoľko desiatok tisíc dôchodcov pracuje a týchto mladých vlastne nechávame takto napospas osudu s tým, že nech sa zariadia.
Preto ako riešenie chcem v tejto veci ponúknuť možno niečo odvážne, ale ja by som sa za to určite prihovoril, zaviesť pre mladého človeka, pre absolventa doslova zákonné právo na prvé zamestnanie, aby každý absolvent v nejakej tej ochrannej dobe, povedzme si, prvých troch rokov po skončení školy, mal od štátu garantované jedno pracovné miesto. Nech je to buď cez podporu súkromného sektora na vytvorenie takého miesta, alebo štátne miesto, bez problémov. Ja nemám problém aj so sociálnym podnikom, ak bude dobre nastavený. A nechať týchto ľudí, aby oni vlastne ten prvý dotyk s realitou mali taký, že žijú zo sociálnej dávky alebo možno ani tú sociálnu dávku nemajú a vlastne od začiatku sú podľa starej rétoriky príživníkmi alebo ich takto naučíme a takto vlastne v nich tú ilúziu zabijeme, ktorú možno pestovali počas strednej školy, je nezodpovedné. A štát, ktorý to robí, je nezodpovedný štát a zlyháva vo svojich základných funkciách. Skúsme sa nad tým zamyslieť. Možno vám to nie je proti srsti, ale je to odvážne. Ale dajme mladým ľuďom po skončení strednej školy alebo vysokej školy doslova ústavné právo na prvé zamestnanie. Prvé tri roky nech má absolvent garantované pracovné miesto. Rozkrájajme sa preto, aby sme to pracovné miesto vytvorili. A hovorím ja za seba, na 100 % sa za také niečo prihlásim a také niečo podporím.
Čiže vymenoval som vám možno trošku za dlhší čas, 52 minút, to som ani neplánoval. Máte tu sedemnásť konkrétnych dôvodov, prečo si myslím, že nezamestnanosť je taká, aká je. Snažil som sa byť maximálne apolitický, lebo ten problém, si myslím, je apolitický. Nemám rád, ak si robíme z akejkoľvek skupiny ľudí, ktorí doplácajú na rozhodnutia politikov, rukojemníkov a robíme to a vykresľujeme tento problém čisto iba červeno a modro. Nie, toto je náš spoločný problém.
Ja vám, pán minister, týchto sedemnásť vecí alebo tých konkrétnych pomenovaní tých problémov dám aj s tými sedemnástimi riešeniami. Ak si z toho vyberiete jedno alebo sedemnásť, ja budem vždy rád, ak to bude viac ako nula. Je to iba na vás. A ak vy budete mať záujem, máme kedykoľvek záujem sa s vami na túto tému baviť a spoločne hľadať riešenia.
A vôbec ma nebude mrzieť, že vy budete tí, ktorí znížia nezamestnanosť možno na základe nejakého nami navrhnutého riešenia. Vôbec ma to nebude mrzieť, lebo toto nie je problém o tom, kto zníži nezamestnanosť, toto je problém o osude 400 tisíc ľudí, dokopy je to možno 400 tisíc priamo dotknutých rodín, čiže dokopy je to problém možno 1,5 milióna ľudí na Slovensku, ktorí majú priamy dotyk s dôsledkami nezamestnanosti. My vám v nezamestnanosti chceme pomôcť, máme aj iné riešenia, možno o ktorých sa s vami chceme baviť. Ak budeme z vašej strany vidieť úprimnú snahu alebo akúkoľvek snahu sa na túto tému s nami baviť, sme tomu otvorení. Čiže ja vám iba odovzdám týchto sedemnásť riešení. Ďakujem veľmi pekne.