Videokanál poslanca

Pán predseda, chcel by som stiahnuť z hlasovania dva návrhy, a to bol návrh tlač 1193 a tlač 1192, čiže bod 96 a 98.

Milá pani podpredsedníčka, kolegovia, kolegyne, predkladám za skupinu poslancov z nášho klubu Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti návrh ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. A pointa tohto návrhu je veľmi jednoduchá. Chceme a v podstate opakujeme náš taký dlhodobý program, ktorý si teda medzičasom už čiastočne adoptovala vládna strana SMER – sociálna demokracia, ale teda iba veľmi čiastočne, predkladáme návrh, keď už teda nechcete zabrániť verejným funkcionárom, aby mohli zastávať viacero funkcií, tak predkladáme návrh, aby si verejný funkcionár, ktorý zastáva viacero verejných funkcií, aby mal možnosť si vybrať plat, ktorý bude poberať, ale len jeden. Samozrejme, nikto mu nebude brániť, ak si vyberie ten najnižší a všetkých tých ostatných vyšších sa vzdá. To je už na ňom, to je na jeho slobodnom rozhodnutí. Samozrejme, predpokladáme, že si vyberie ten najvyšší, ale každopádne len jeden.
Chceme tým dosiahnuť to, že chceme rešpektovať alebo rešpektovať situáciu, kedy sa nenachádza v tomto pléne väčšina ľudí dostatočná na to, aby sme zabránili mnohofunkčným supermanom s názvom politik alebo menom politik, ktorí si myslia, že dokážu plnohodnotne zastávať aj post poslanca Národnej rady, aj post poslanca VÚC, poslanca mestského zastupiteľstva. Niektorí popritom aj primátora, starostu a podobne. A ako teda vieme, však rekordmani sú v SMER-e pán Jasaň, Jasaňa vidím, ale menovec z Považskej Bystrice (reakcia z pléna), čiže pán Jasaň (pozn. red.: správne má byť "Janas") povedzme z Považskej Bystrice, to už je jedno, veľmi podobne sa volá, ktorý teda zastával deväť funkcií, a teda to už je čo robiť. A teda v jednom momente bol aj v Trenčianskej univerzite prednášal, aj zároveň bol na mestskom zastupiteľstve v Považskej Bystrici. To dokážu len v SMER-e. Samozrejme, aby som bol spravodlivý, tak takíto multifunkcionári sú aj v opozičných radoch a v minulosti teda boli vo všetkých opozičných politických stranách.
Keď teda tu nie je dobrá vôľa zakázať tento zlozvyk mať viacero funkcií, tak teda navrhujeme, keď už teda tento zlozvyk chcete naďalej propagovať a nemáte asi teda dosť ľudí, aby ste ponúkli im aj niekoho, kto by teda mohol zastávať iba jednu funkciu, tak aby si títo ľudia mohli vybrať iba jeden jediný plat.
Áno, som rád, že tento aj teda náš tlak pomohol SMER-u, že si čiastočne vstúpil do svedomia a po dlhom dobiedzaní predkladá návrh zákona, za ktorým už verejní funkcionári z druhých funkcií budú mať maximálne iba minimálnu mzdu. Ale zdá sa nám to nefér, keďže veľakrát tie iné funkcie sú s platom nižším ako minimálna mzda, čiže de facto niektorí multifunkcionári ani o žiadnu, alebo tá žiadna sankcia voči nim vyvodená nebude a naďalej budú poberať rovnaký plat alebo rovnaké množstvo platov a v rovnakej výške, ako ich poberali doteraz.
Áno, týmto návrhom chceme urobiť výkon viacerých verejných funkcií menej atraktívnym pre takých ľudí, ktorí ich potrebujú zastávať viacero. Áno, registrujem argument mnohých ľudí z verejnosti, ktorí hovoria, ale načo im budete skresávať plat, však oni nerobia za svoj plat. Oni robia za úplatky, za korupciu, v ktorej sú namočení, a plat je pre nich iba niečo také všimné, také vreckové. Takže v podstate týmto návrhom nejako zásadne ich neodradíte od toho, aby zastávali naraz tri-štyri platy, takže nie je čo riešiť.
Základná logika v situácii, kedy na Slovensku je 350-tisíc nezamestnaných a von ste vyhnali 150-tisíc nezamestnaných, ktorým ste nedokázali poskytnúť prácu, čiže de facto na Slovensku máme 500-tisíc ľudí, ktorí nemajú žiaden plat z práce, tak nie je vôbec spravodlivé, aby ktorýkoľvek politik mal iks platov z toho, že robí vlastne politickú prácu na viacerých miestach akože naraz. Naozaj, keď mi tu dokáže niekto vysvetliť, ako dokáže zodpovedne a plnohodnotne robiť prácu kolegyňa Vaľová, primátorka Humenného, čo je 500 km odtiaľto, a zároveň byť poslankyňou Národnej rady, alebo pán primátor Košíc Raši, ktorý je 420 alebo 450 km od Bratislavy, robiť zároveň aj primátora Košíc a plnohodnotne aj poslanca Národnej rady, tak mu za to zagratulujem.
Každopádne viem, že vo fyzických schopnostiach nie je možné vykonávať jedno aj druhé plnohodnotne. A potom sa to môže riešiť tak, ako raz pani kolegyňa Vaľová na túto otázku odpovedala, ale veď ja mám zabezpečenú náhradu miesto mňa v Humennom. Áno, a kto tu náhradu platí? Pani kolegyňa Vaľová zo svojho platu? Nie, nehrozí. Platí ju mesto Humenné, lebo jednoducho preto, lebo pani kolegyňa Vaľová si zmyslí byť v pléne Národnej rady, tak musí ju zastupovať niekto, ktorý bude robiť jej prácu, ale skladajú sa na to všetci ľudia, ale kolegyňa Vaľová berie zbytočne dva platy. Som rád, že už nebude brať zbytočne tie dva platy v plnej výške, ale aj tak či tak si myslím, že by nemala brať ani tú symbolickú minimálnu mzdu z pohľadu politika a za ten výkon druhého mandátu, ktorý vykonáva.
Preto navrhujeme teda aj tento návrh zákona. Keď už chceš vykonávať viacero funkcií, tak ich vykonávaj, ale vyber si iba jeden jediný plat. Bolo by to spravodlivé. Malo to platiť už 25 rokov a zabránili by sme aspoň čiastočne tým multifunkcionárom, ktorí nám tu nervy žerú už dosť dlhú dobu, ani jednu prácu si nerobia poriadne.
Ďakujem pekne.

Chcel som iba zareagovať k niektorým veciam, ku ktorým sa nedalo cez faktické, áno, k Ďurovi Drobovi, ten návrh, ako potom ušetriť náklady, aby teda, keď by sme znížili kvórum, áno, môžeme predpokladať legitímne, že zrejme by sa referendum uskutočnilo trošku častejšie, hoci naďalej by zostala aj tá druhá prekážka, a to je 350-tisíc podpisov. Ale ako ste si všimli, my neznižujeme počet podpisov pod petíciu pri návrhu na konanie referenda, lebo si myslíme, že by malo byť preukázané, že ide o záujem dostatočne veľkej skupiny, a tým pádom nemusíme sa zasa obávať, že každý mesiac by sme mali referendum, lebo zozbierať 350-tisíc podpisov je teda dosť veľká fuška. Keď mnohí z nás teda zabezpečovali iba 10-tisíc podpisov na vznik politickej strany a vedeli, viete, čo to znamená.
Nespomenul som v úvodnej reči príklad Švajčiarska, kedy je krásny príklad toho, že sa nemusíme obávať zníženia kvóra, kde Švajčiarsko môžeme doslova nazvať referendovou demokraciou, kde ľudia dlhodobo si spravujú svoju krajinu systémom referend a majú a používajú až ten pre slovenské politické strany nepredstaviteľný extrém, nulové kvórum na referendum, inak povedané, rozhodujú tí ľudia, ktorí k referendu prídu.
Na protiargument teda, keď niekto chce povedať, že toto by vlastne Slovensku uškodilo, tak nech mi teda niekto povie parameter, v ktorom Slovensko zaostáva za, či Švajčiarsko zaostáva za Slovenskou republikou, aby teda dokázal, že systém de facto referendovej demokracie je horší a ubližuje štátu, ako systém parlamentnej demokracie, ktorý máme zavedený na Slovensku. A pre zaujímavosť, dlhodobá účasť na týchto referendách v Švajčiarskej konfederácii dosahuje viac ako 83 percent. Čiže práve to, že kvórum je zrušené, burcuje ľudí k záujmu o veci verejné, lebo sa obávajú, aby rozhodla menšina, a tým pádom sa vlastne dosiahne, aby ľudia boli aktívni, aby sa zaujímali, aby im nebolo ľahostajné a aby, áno, im nebolo ľahostajné, aby politické strany ich krajinu nedrancovali a podobne. Jasné, je to nebezpečné pre skorumpované politické strany. Lebo vtedy majú proti sebe alebo nad sebou ako Damoklov meč skupinu aktívnych občanov, ktorí si kedykoľvek môžu referendum zorganizovať a klepnúť po prstoch zlodejom politikom, ale to teda zrejme na Slovensku nie je záujmom politických strán.
Jednu otázku ešte, ktorej som sa chcel dotknúť v spojitosti s budúcim referendom a nadviazať aj na tie predošlé, trochu sa ma osobne dotýka, ak ktokoľvek v minulosti organizoval referendum a v tomto prípade hovorím smerom k SaS-ke alebo možno teda ľuďom, ktorí zo SaS-ky pochádzajú, a ktorého sa veľmi dotýkalo, keď SMER vyzýval, aby ľudia na to referendum nešli, že dnes v podstate používa presne tú istú zbraň proti referendu inej skupiny ľudí, ktorí si zozbierali podpisy, legitímne zozbierali podpisy a referendum si zorganizovali, že pripadá mi to také, že vtedy, keď je to v môj prospech alebo teda v prospech mojej politickej strany, vtedy nadávam na 50-percentné kvórum a nadávam na politické strany, ktoré odrádzajú ľudí od účasti, ale vtedy, keď nie je príliš v môj prospech a mohlo by sa náhodou odhlasovať niečo, čo mi príliš nezapasuje do agendy, tak vtedy som veľmi rád, že tam to kvórum je a de facto zneužívam alebo využívam túto prekážku, ktorú ľuďom takýmto spôsobom dávam. Mne to jednoducho nepripadá zo strany liberálnych poslancov v tomto prípade, lebo v prípade tohto referenda zatiaľ som to postrehol iba z tejto strany politického spektra, nepripadá mi to fér. Ako konzistentné by bolo, keď raz to považujeme za zbytočnú prekážku a raz vyzývame ľudí, aby teda si uplatnili svoje práva, tak zabojovať statočne a povedať, áno, poďme, poďme teda, keď aj sme možno v menšine názorovej, liberáli zabojovať v tomto referende a nezneužívajme túto prekážku na to, aby nám vlastne koniec koncov pomohla.
A teda potom ešte posledná otázka, porovnať iba legitimitu rozhodovania. Keď som tu hovoril o tom, že SMER vlastne vo voľbách 2012 získal mandát 83 poslancov z 1,1 mil. hlasov, čiže inak povedané, teraz majú 83, približne 10 % navyše, čiže stačí približne 1 200 000 hlasov na to, aby na Slovensku získala politická strana úplne absolútne moc teda, nie iba parlamentnú väčšinu, ale ústavnú väčšinu. Čiže 1 200 000 stačí na ústavnú väčšinu, kedy vlastne si tá politická strana so Slovenskom môže urobiť absolútne čokoľvek, ale 2 200 000 nestačí ľuďom na to, aby mali platné referendum, aby mohli rozhodnúť o bežných veciach. Tak kde je tu naplnená litera ústavy alebo duch ústavy, ktorý hovorí o tom, že ľudia si môžu veci spravovať priamo alebo prostredníctvom volených zástupcov? Jedna a druhá možnosť je v dramatickej nerovnováhe, lebo v prvom prípade 1 200 000 hlasov dá absolútnu moc, ústavnú väčšinu, a v druhom prípade 2 200 000, čo je skoro dvojnásobok, nedá ani bežnú moc a povieme tým ľuďom, napľujeme do tváre, že my váš názor neakceptujeme, nerešpektujeme, lebo vás nebolo dosť. Tak 1 200 000 stačí na to, aby mohlo úplne zdrancovať krajinu, aby si ju mohli privlastniť a sprivatizovať, ale 2 200 000 v referende zrazu už nestačí!
A toto je ten problém, ktorý nám tu vadí, že skúsme dať tieto dva piliere demokracie na roveň a naplniť naozaj literu aj ducha ústavy, tak ako je to napísané, a konečne prestaňme nedôverovať ľuďom a báť sa ich rozhodnutia. Viete sami, že dnes by bolo najlepšie pre všetky politické strany, aby sme každý jeden cítili nad sebou absolútnu moc občana. Absolútnu moc ľudí, aktívnych ľudí, ktorí by okrem volieb mohli rozhodovať aj priebežne o našich osudoch.
K tým nákladom, áno, ak by teda referendá hrozili, že teda by malo byť raz do roka referendum, nič nám nebráni spojiť referendá, povedať pevný termín, že raz za dva roky bude s niektorými voľbami. Dobre, bude to s voľbami. Alebo teda zaviesť konečne, však nebuďme sto rokov za opicami, pozrime sa na Estónsko, iks rokov majú v Estónsku elektronické voľby a možnosť aj elektronicky hlasovať. Zaveďme možnosť elektronického referenda. Ak by bola trošičku dobrá vôľa, tak môžeme referendá organizovať za zlomok ceny, za ktoré dnes organizujeme voľby, ale bol by to veľmi ústretový krok a hovorím pre politické strany, hlavne skorumpované politické strany, by to bol veľmi nebezpečný krok, takže obávam sa, že tento krok ani nebudú chcieť urobiť. Napriek tomu by som bol veľmi rád, keby ste tento návrh podporili.

Kolega Droba, ja, samozrejme, teda na tú záverečnú, na ten záverečný podpich by som chcel reagovať. Že obávaš sa, že by to skončilo obrovskou tragédiou alebo katastrofou, doslova si povedal, ak by vlastne prešlo nasledujúce referendum Aliancie za rodinu.
Ja si naozaj nemyslím, že katastrofa je, ak väčšina aktívnych ľudí o nejakej otázke rozhodne a napríklad zabezpečí tým rozhodnutím, že rodič bude môcť rozhodovať o tom, že či jeho dieťa bude chodiť na sexuálnu výchovu alebo nebude. Čo je na tom obrovská katastrofa, že rodičovi zostane právo rozhodnúť sa za neplnoleté dieťa, či bude alebo nebude chodiť na sexuálnu výchovu? Nevidím na tom nič katastrofálne. A keď teda budem hovoriť o trošku hodnotách, však pochádzaš zo SaS-ky, liberálnych, tak práveže si myslím, že by to malo byť, by ste to mali podporovať, lebo vlastne je to slobodná voľba rodiča sa rozhodnúť a nemusí sa podriaďovať tomu, že teda či mu štát prikáže, alebo neprikáže absolvovať sexuálnu výchovu. Ešte práveže by ste podľa mňa mali to podporiť.
A tak isto otázku, keď si jednoducho väčšina spoločnosti, keď si povie, že nevie sa stotožniť s tým, aby si teda párik dvoch chlapov adoptoval dievčatko z detského domova, takisto si nemyslím, že by bola nejaká katastrofa, ak by sme rešpektovali názor týchto ľudí vyslovený v demokratickom referende a nehádzali týmto ľuďom polená pod nohy v podobe 50-percentného kvóra, bohužiaľ, ktoré teraz pod tými nohami majú a kedy hrozí, že teda nebude rešpektovaný názor možno 1,5 milióna ľudí, ktorí k tomu referendu prídu, čo je dramaticky viac, ako má dnes legitimitu vládna strana SMER, ktorá de facto rozhoduje o všetkom.

Pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, tuším teraz tu budeme mať ústavnú väčšinu za chvíľku, náš klub. Takže chcel by som predložiť návrh novelizácie Ústavy Slovenskej republiky a môžem na začiatok vysloviť iba obrovskú ľútosť, že predošlý predseda parlamentu Pavol Paška tento návrh zákona vyradil z rokovania septembrovej schôdze Národnej rady s odôvodnením, že to je kampaň pred komunálnymi voľbami. Aj sami uvidíte z nasledujúcej debaty, keďže ide čisto o referendum, že to nemalo absolútne nič s komunálnymi voľbami, a preto si dovolím vysloviť podozrenie, že v tomto prípade Pavlovi Paškovi išlo iba o to, a strane SMER, aby znemožnili, aby nasledujúce referendum, ktoré organizuje Aliancia za rodinu, mohlo byť uskutočnené na základe týchto pravidiel a tým pádom, aby bolo platné. Lebo ak by tento návrh zákona SMER nevyradil, alebo Pavol Paška, ale však v podstate hlasovali všetci poslanci SMER-u, ktorí tu boli, nevyradil z rokovania septembrovej schôdze, nasledujúce referendum, ktoré bude 7. februára, by bolo potrebné, aby prišlo iba 20 % ľudí a nie 50 % zo všetkých voličov. Čiže tento postoj alebo, hovorí sa, že nie slová, ale skutky sú dôležité, tak tento skutok, ktorý spáchal SMER, jednoznačne hovorí, že SMER si nepraje, aby toto referendum bolo úspešné, a nasledujúce slová teraz, keď už SMER hovorí a vyzýva ľudí, aby k referendu išli, tak je to čistý už iba populizmus, bohapustý populizmus, lebo kroky a skutky, ktoré mohli urobiť, aby referendum úspešné bolo, boli presne opačné ako to, čo teraz prezentujú.
Z toho ste asi teda pochopili, predkladáme návrh zákona, ústavného zákona, ktorým by sme alebo teda navrhujeme znížiť kvórum pri referende zo súčasného stavu, kedy musí prísť preto, aby referendum bolo platné, 50 % oprávnených voličov, čiže zjednodušene povedané 50 % ľudí nad 18 rokov na Slovensku, čiže približne 2,1 mil. ľudí, tak predkladáme návrh, aby stačilo na platnosť referenda, ak názor príde vysloviť 20 % všetkých dospelých ľudí na Slovensku, čiže približne 840-tisíc ľudí, alebo koľko to vychádza, 820-tisíc. Robíme to z viacerých dôvodov a jeden je aj preto, lebo v samotnej ústave máme napísané, že ľudia si môžu veci spravovať buď – alebo, spravujú si veci buď priamo, prostredníctvom volených zástupcov, preložené prostredníctvom poslancov Národnej rady, poslancov miestnych zastupiteľstiev, obecných zastupiteľstiev, alebo si ich spravujú priamo.
A tento druhý pilier v podstate demokracie, ktorým by si ľudia mohli spravovať veci okrem teda volieb a svojich zastupiteľstiev, čiže de facto referendum, dlhodobo sa nám zdá, teda aspoň členom nášho klubu Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, že je zaznávaný a politikmi systematicky de facto sabotovaný a vytváraný alebo teda tlačený do úzadia práve preto, lebo politickým stranám veľmi nevyhovuje a nevedia si ani len predstaviť, aby ľudia vlastne v situáciách, kedy politici, či už teda nevedia, nechcú alebo im je to možno nepríjemné rozhodnúť niektoré veci, aby si mohli o veciach rozhodovať sami.
Vieme sami, alebo tí, ktorých táto problematika zaujíma, že na Slovensku bolo doteraz zorganizovaných sedem celoštátnych referend a z toho len jedno jediné bolo platné, a to bolo referendum o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie, kedy účasť bola približne teda 52 percent. Čiže aj vtedy to bola veľmi, veľmi tesná väčšina, ktorá rozhodla, všetky ostatné boli neplatné, a teda máme ešte navyše jedno referendum, ktoré bolo zmarené. Inak povedané, môžem povedať, že v šiestich prípadoch, kedy tieto referendá neboli platné, tak prišlo de facto k bezúčelnému vynaloženiu prostriedkov, lebo v podstate na vôľu, ktorú ľudia vyslovili v referendách, sa absolútne neprihliadalo.
Keď si pozrieme, o čom vlastne tie referendá v minulosti boli, tak nemám dôvod teraz tu obhajovať ktorékoľvek z nich, ale ak by niektoré z nich prešli, tak napríklad by sa na Slovensku nespustila tá bezbrehá privatizácia, ktorú sme tu za prvej a druhej Dzurindovej vlády zažili. Áno, bolo aj také referendum, ktoré navrhovalo, aby sa táto privatizácia zastavila. Ak by referendum, sme nekládli ľuďom prekážku 50-percentného kvóra, tak napríklad bola by dávno zrušená imunita a ešte teda ďaleko predtým, ako nás k tomu dotlačili protesty Gorila a ktoré nakoniec, na základe ktorých sme si tú imunitu zrušili aj sami. A takto to platí aj v prípade viacerých iných otázok, možno pri niektorých aj ja sám by som teda nebol rád, ak by také referendum prešlo alebo teda niektorá otázka referenda prešla, ale čo si vždy vážim a nedokážem voči tomu oponovať, je to, že ak sa nájde skupina 350-tisíc ľudí, ktorí zozbierajú podpisy, čo je teda sakramentsky ťažká robota, aby sme ignorovali teraz týchto ľudí, nech majú názor akýkoľvek a nech sa pýtajú vlastne celého spoločenstva, všetkých dospelých ľudí na Slovensku na akúkoľvek otázku, aby sme ignorovali tento názor a hádzali týmto ľuďom polená pod nohy v podobe 50-percentného kvóra, mi pripadá doslova nenáležité a sabotujúce práve ten pilier demokracie, ktorý už v ústave priamo máme nazvaný, a to je priama správa vecí verejných.
Obávam sa, že stav, ktorý dnes teda máme, že pri referende máme nastavené 50-percentné kvórum, je úmyselný čin zo strany politických strán, lebo politickým stranám po Novembri ´89 veľmi moc zachutila. Zistili, že získali do ruky alebo zrazu mali v rukách moc, zrazu zistili, že táto moc sa dá využiť v ich vlastný prospech, osobný prospech, majetkový prospech a božechráň, aby teraz zrazu si tu začal niekto uplatňovať svoje ústavné právo a začal by si nejakým priamym spôsobom im vstupovať do ich klondiku, ktorý si vytvorili zo Slovenskej republiky. Preto si aj teda myslím a obávam sa, že preto ani nikdy, keď takáto iniciatíva na pôde Národnej rady prišla, ani nebola úspešná, lebo politici a politické strany na Slovensku považujú zníženie kvóra pri referende za priame ohrozenie ich osobných majetkových prospechov, ktoré z politiky dnes majú.
Prišli sme už viacejkrát na, teda do pôdy Národnej rady s týmto návrhom v rôznych podobách. Naposledy sme navrhovali úplne zrušiť kvórum pre referendum, ale práve preto, že sa blížilo referendum Aliancie za rodinu, chceli sme prísť s ústretovým a kompromisným návrhom, kedy sme nechceli zbytočne vyvolávať teda averziu v politických stranách, ktoré si teda v žiadnom prípade nevedia predstaviť nulové kvórum, čiže situáciu takú, že rozhodli by iba tí ľudia, ktorí teda k referendu prídu, tak sme navrhli, myslíme si, že rozumný kompromis, ktorý, teda v podobe 20 %, ktorý vychádza z reálnej skutočnosti pri účasti ľudí vo voľbách do Európskeho parlamentu alebo vo voľbách do vyšších územných celkov. Tieto dvoje voľby sú voľby, o ktoré ľudia majú dlhodobo najmenší záujem na Slovensku, a môžeme tým pádom hovoriť, že keď k týmto voľbám neprichádza alebo prichádza niekde medzi 13 až 20 % ľudí, tak môžme hovoriť, že približne na Slovensku je asi 20 % ľudí, ktorí sú ochotní prísť de facto k akýmkoľvek celoštátnym voľbám alebo teda celoštátnemu plebiscitu, kde by mali vyjadriť svoju vôľu. Preto navrhujeme aj zníženie kvóra na túto hranicu 20 %, ktorá by teda umožnila, aby výsledok referenda bol platný plus-mínus pri teda účasti, aká býva pri teda týchto najmenej atraktívnych voľbách. Zároveň navrhujeme zníženie kvóra teda aj z toho dôvodu, ktorý som už spomenul, aby sa zbytočne nemrhalo prostriedkami či už teda ľudí, ktorí zbierajú podpisy, alebo teda prostriedkami Slovenskej republiky na organizáciu dopredu odsúdených na neúspech referend. A taktiež z toho dôvodu, aby sme konečne začali napĺňať teda ustanovenie v ústave, že ľudia si môžu veci spravovať aj priamo. Taktiež by sme týmto návrhom chceli dosiahnuť stav, aby sa postupne začal meniť, začala sa meniť apatia ľudí, ktorú dlhodobo tento stav alebo prístup alebo 50-percentné kvórum v ľuďoch utvrdzuje, a to je to, že vlastne nemá zmysel bojovať proti politickým stranám a snažiť sa im vstúpiť nejakým spôsobom do výkonu moci, a našou úlohou ako občanov Slovenskej republiky je iba raz za štyri roky prísť k voľbám, zvoliť si tých našich vyvolených 150 poslancov Národnej rady a spoľahnúť sa na nich, nech vlastne teda rozhodujú za nás. Po tých 25 rokoch a po tých šiestich neúspešných referendách tento pocit je hlboko vrytý v mysliach mnohých ľudí a myslím si, že toto bol aj úmysel zákonodarcov, keďže tento stav sa nesnažili žiadnym spôsobom zmeniť.
Osobne sa teda nazdávam, že takýto stav, kedy vlastne z ľudí robíme len ovce, ktoré naženieme raz za štyri roky k urnám, aby nás raz za štyri roky zvolili, tak v ľuďoch udupáva to najdôležitejšie, a to je záujem o veci verejné. Záujem byť aktívny, záujem zdvihnúť hlavu vtedy, kedy vidím, že sa deje nejaká krivda, záujem prísť na námestie, keď vidíme, že vládna strana vo veľkom rozkráda, v tomto prípade napríklad zdravotníctvo. Áno, takýto stav politickým stranám a hlavne skorumpovaným politickým stranám vyhovuje, lebo nechcú mať proti sebe alebo nad sebou aktívnych občanov, chcú mať len ovce, ktorým patrí jediné právo, ich raz za štyri roky zvoliť. Ďalší teda dôvod, pre ktorý predkladáme tento návrh, je aj teda ten, ktorý vychádza zo základnej logiky, že ak politickým stranám pri iných voľbách de facto vyhovuje akákoľvek účasť občanov a výsledok akýchkoľvek alebo výsledok volieb pri akejkoľvek účasti občanov plne rešpektujú, tak by sme chceli, aby mali presne rovnaký prístup aj pri referende, ale dobre, sme granti, a preto navrhujeme ten kompromis, že pri referende ľuďom tú laťku predsa nejakú dáme a povieme, že musí ich prísť k urnám aspoň 20 percent.
Bol by som veľmi rád, ak by tento návrh prešiel, ale nakoniec musím iba zopakovať to, čím som začínal, že ma veľmi mrzí, že vládna strana SMER tento návrh vyhodila z rokovania septembrovej schôdze, a tým ma veľmi mrzí, že nasledujúce referendum 7. februára, ktoré organizuje Aliancia za rodinu, ktoré sa nazýva referendum o rodine, bude musieť byť vykonané s 50-percentným kvórom, hoci mohlo byť po prijatí tohto návrhu vykonané s 20-percentným kvórom, takže sme mohli dopredu povedať, že toto referendum bude platné.
Ďakujem veľmi pekne.

Pán predseda, poprosím vás, tak chcel by som stiahnuť v mene predkladateľov bod č. 109, tlač 1297 o príspevku na starostlivosť o dieťa.

Vážený pán podpredseda, pani predkladateľka, kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou návrhu je aj stanovisko ministerstva financií. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré mne ako spravodajcovi vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbor pre financie a rozpočet a ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.

Milá pani podpredsedníčka, kolegovia, kolegyne, dovoľte, aby som predstavil návrh zákona, ktorým chceme zadosťučiniť tiež vlastne jednej nespravodlivosti, ktorá na Slovensku funguje, a to tej, že mnohí ľudia, mnohí rodičia, ktorí s láskou vychovávajú svoje deti, keď sa potom rozhodnú po skončení materskej dovolenky, ktorú tak paradoxne nazývame dovolenkou, ale dobre, že dajú svoje dieťa do škôlky, tak zrazu zistia, že nie je to také jednoduché a niektorí, ktorým sa pošťastí, niektorí, ktorí si vybavia protekciu, niektorí, ktorí dajú úplatok, miesto v škôlke dostanú a tí ostatní miesto v škôlke nedostanú. Možno ten hriech je taký dlhodobejší alebo taký dedičný, už pomaly tak ho môžeme nazývať, že zverili sme všetku samosprávu do rúk samosprávam a mysleli sme si, že ako zodpovedne budú rozhodovať. A mnohé samosprávy veľakrát lukratívne priestory nehnuteľností, v ktorých boli škôlky, pozemky, na ktorých škôlky boli, tak vyhlásili za prebytočné, predali mnohokrát, pokútne predali. Niekto sa na tom nabalil. A následne dnes znášame dôsledky, lebo samosprávy nedokážu zabezpečiť vo svojich priestoroch dostatok miest pre výchovu našich detí.
Vie každý z nás, ako dôležité je podchytiť výchovu dieťaťa už od mladého veku. A možno najlepšie by dokázal kolega Peťo Pollák, splnomocnenec vlády pre rómske komunity, o tom hovoriť, že ak sa spoliehame a hlavne teda v tých prípadoch, keď rodičia nemajú tie schopnosti zodpovedne vychovávať deti, lebo možno ani sami nenadobudli dostatočnú kvalifikáciu alebo vzdelanie na to, a mnohí z nich nemajú ani vlastne ukončené základné vzdelanie, ak my tieto deti nepodchytíme a nesnažíme sa ich zaradiť do toho výchovno-vzdelávacieho procesu od už ich útleho detstva, tak potom je márna snaha, keď už tieto deti sú väčšie a my si myslíme, že zrazu ich prevychováme. Nie, neprevychováme ich.
Ale trošku som odbočil od témy, tej kľúčovej. A to je nespravodlivosť, keď rodičia sú tí, ktorí nemajú protekciu, tí, ktorí odmietajú dávať úplatky, tí, ktorí v niektorých obciach, áno, nemajú šťastie, lebo možno sa losuje miesto v škôlke, tí, ktorí prišli možno neskoro do radu, kde už ľudia spia od štvrtej ráno na chodníku a čakajú teda na zápis do škôlky, tak tí, aby vlastne zostali bez miesta v škôlke pre svoje deti, pričom tí ostatní ho majú.
Vieme, že teraz sa tak roztrhlo vrece aj SMER, vládna strana, niekedy v júni predstavila svoj sociálny balíček, inak povedané, ako zbíjať a potom následne pár drobných rozdávať, a kde SMER teda sľúbil, že vytvorí 10-tisíc miest v škôlkach na to, aby mohli byť deti umiestnené v týchto škôlkach. Toto číslo nie je zase také ako z prsta vycucané, lebo približne zodpovedá množstvu rodičov, lepšie povedané, detí alebo rodín, ktoré s týmto problémom sú každý rok konfrontované. Je tu niečo vyše 9-tisíc rodín, ktoré nedokážu umiestniť svoje dieťa do škôlky napriek tomu, že by chceli ho umiestniť, a nie preto, že trebárs matka je nezamestnaná a chce si dať dieťa vychovávať do škôlky, ale preto, lebo má prácu, v práci na ňu čakajú, miesto jej držia, zo zákona ho držia, ale ona nemôže nastúpiť, lebo dieťa do škôlky nemôže dať.
Pred pár rokmi sa vymyslel systém príspevku na príspevok na starostlivosť o dieťa. Filozofia toho príspevku je taká, že keď sa matka do troch rokov rozhodne zaradiť do pracovného procesu, čiže nechce byť tie štandardné tri roky s dieťaťom doma na „materskej dovolenke“, tak vtedy sme ochotní ako štát preplatiť tejto matke náklady na súkromnú škôlku do výšky 230 eur. Čiže, ešte raz, teoreticky, matka odíde od jednoročného dieťaťa, povie si, že ide pracovať, my jej vtedy dáme príspevok na súkromné jasličky v tomto prípade alebo teda príspevok na starostlivosť o dieťa. Osobne si myslím, že táto matka skorej by mala sa starať o dieťa a mala by skorej využiť tú dobu tých troch rokov, ale viem pochopiť situácie, keď rodina môže byť na tom zle, možno je slobodná matka, možno manžel je chorý, možno robí za minimálnu mzdu, možno je nezamestnaný, tak tá matka možno, povedzme, okej, musí nastúpiť, čo viem pochopiť. Ale kladiem si otázku, prečo sme potom nespravodliví a tak hrubo nespravodliví voči matkám, ktoré trojročne dokončia tú materskú dovolenku s dieťaťom, hlásia sa do svojej práce, kde im zamestnávateľ zákonne drží miesto, pričom týmto matkám zrazu ukážeme takýto dlhý nos a povieme im: „Nie, my pre vás miesto v škôlke nemáme a rob si čo chceš.“ Čo teraz tá matka má spraviť? Príjem nemá na to, aby mohla zaplatiť súkromnú škôlku, berme túto situáciu, v pohode situáciu slobodnej matky, príjem nemá, miesto je držia, ale ona má povinnosť nastúpiť na to miesto, keď naň nenastúpi, to miesto stratí. Do akej situácie túto matku dostávame? Stratí miesto, zamestnávateľ jej to nebude držať, samozrejme, keď ona si nezabezpečí miesto v škôlke, nie je jej to povinný držať, keďže sa jej materská dovolenka skončila, príjem nebude mať žiadny a nebude mať ani ten príspevok na starostlivosť o dieťa, ktoré garantujeme matke do troch rokov. Čiže, paradoxne, matku, ktorá si odkrútila svoju službu v prospech nás všetkých, v prospech, samozrejme, svojho dieťaťa, svojej rodiny, ale v prospech spoločnosti vychovávala svoje dieťa do veku troch rokov, nakoniec necháme o hlade, o smäde na sociálnej dávke s dieťaťom na krku, a to žene, ktorá mala možnosť sa zamestnať, kde jej zamestnávateľ držal pracovné miesto. Akú to má logiku? Logiku to nemá žiadnu, nemusíte ju tam hľadať.
Takže preto navrhujeme tento návrh zákona, ktorý má túto nespravodlivosť odstrániť veľmi, veľmi jednoduchým a elegantným spôsobom, môžeme povedať, odstrániť dovtedy, dokedy teda ten SMER nepostaví tie škôlky, nové škôlky, ktoré predtým aj nominanti strany SMER v obciach a mestách s radosťou rozpredávali svojim známym. Čiže kým SMER postaví škôlky, čo môže trvať dva-tri roky, úplne v pohode, dovtedy navrhujeme veľmi jednoduché riešenie, kde by sme zmenili iba parameter príspevku starostlivosti o dieťa, ktorý dnes hovorí, že má naň nárok matka do veku troch rokov dieťaťa, v prípade teda zdravotne postihnutého dieťaťa do jeho veku šiestich rokov, ale zjednodušme to na tie tri roky. Čiže tento príspevok, dnešný právny stav hovorí, že matka má ten nárok na dieťa vo veku do troch rokov, my navrhujeme do šiestich rokov veku dieťaťa v prípade, ak sa táto matka môže zamestnať. Čiže, áno, predchádzame tým špekuláciám prípadným, ak by nezamestnaná matka povedala, že: „Áno, chcem dieťa do škôlky, nezobrali mi ho do škôlky, tak dajte mi príspevok na starostlivosť o dieťa. Ja ho dám do súkromnej škôlky.“ Nie, v prípade, ak matka je doma, vtedy de facto úlohu škôlky môže plniť táto matka, de facto profesionálna matka platená štátom, ale v prípade ak táto matka sa môže zamestnať, tak môže si, ak jej obec v mieste jej trvalého bydliska nezoberie dieťa do škôlky, nárokovať príspevok na starostlivosť o dieťa, na ktorý si dnes môžu nárokovať teda matky, ak sa chcú zamestnať, ak majú dieťa do veku troch rokov.
Veľmi jednoduchým princípom snažili sme sa jednoznačne upraviť podmienky, akým spôsobom má prebiehať vlastne prihlásenie matky, že má záujem o to, aby dieťa bolo zaradené do spádovej materskej škôlky. Snažíme sa zadefinovať, čo je spádová materská škôlka, aby teda neboli nejaké špekulácie. Dali sme termíny, kedy matky o to požiadajú riaditeľov škôlok. Alebo teda tá riaditeľka musí do nejakého termínu odpovedať. V prípade ak neodpovedá kladne, tak sa to automaticky považuje za to, že nebolo tam dieťa zaradené. A v tom prípade, áno, matka si môže požiadať o príspevok, ktorý poskytne alebo teda použije na financovanie materskej škôlky, alebo teda súkromnej v tomto prípade, čo zároveň teda vytvára pracovné miesta, o ktoré nám ide. A veľmi efektívnym spôsobom vytvára tie pracovné miesta.
Takže sa nemusíme báť teraz, že niekomu dáme, rozdáme po 230 eur na súkromné škôlky a iba tak to pôjde hore komínom. Po prvé, matky, ktoré dostanú ten príspevok, budú môcť pracovať, budú si môcť uplatniť svoj zákonný nárok na prácu. Ich deti budú v škôlke. Matka priamo do ruky tie peniaze nedostane, dostane ich škôlka, ktorá prijme toto dieťa do súkromnej škôlky na výchovu. A tým pádom veľmi efektívne a lacno vytvoríme pracovné miesta v súkromných materských škôlkach, ktoré nám SMER dovtedy, dokedy SMER zabezpečí výstavbu, ktorú sľúbil, materských škôl, tak zabezpečí, aby tieto deti mohli byť v škôlke a aby matky si mohli uplatniť alebo teda rodiny si mohli uplatniť rovnaké právo ako druhé rodiny, ktoré nárok na bezplatnú škôlku majú. To je podstata nášho návrhu. Ďakujem pekne za podporu.

Chcel by som iba doplniť jednu vec, ktorú som nepovedal v úvodnom slove, že zároveň s týmto návrhom navrhujeme odstrániť vlastne jednu nedokonalosť, ktorá dnes vo vzťahu medzi ministerstvom dopravy a samosprávou existuje, keď ministerstvo dopravy de facto je povinné iba platiť samosprávam, prispievať príspevkami na zabezpečenie dopravy vo verejnom záujme, ale nemá priamo možnosť korigovať cestovné poriadky, nastaviť ich tak, aby vlastne mohla vzniknúť integrovaná doprava, aby vlastne nadväzovali na seba samostatné cestovné poriadky. Takže vlastne v jednom ustanovení teda zároveň navrhujeme, aby ten, kto prispieva na zabezpečenie dopravy vo verejnom záujme, čiže v tomto prípade Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky mohlo priamo vstupovať teda do jednaní pri poskytnutí tohto príspevku, sa mohol zaujímať o cestovné poriadky a prípadne ich korigovať tak, aby na seba jednotlivé dopravy nadväzovali alebo aby prípadne nedochádzalo k duplicitám, keď vlastne jedným smerom sú zabezpečené dva rozličné spôsoby, ktoré zabezpečujú dopravu vo verejnom záujme, či teda autobusovú, vlakovú, pričom sú poloprázdne. Iba to som potreboval doplniť. Ďakujem.

Pani podpredsedníčka, kolegovia, kolegyne, chcel by so uviesť návrh zákona, ktorým by sme chceli opraviť opatrenie, ktoré zaviedla vláda Roberta Fica v nie dávnej minulosti, keď poskytla cestovné na vlaky zadarmo pre teda nám všetkým známe skupiny ľudí, de facto študentom do veku 26 rokov a potom dôchodcom, zjednodušene tu hovorme o študentoch a dôchodcoch.
Tento návrh zákona má jednu takú zásadnú chybičku. A to je to, že on sa síce tvári spravodlivý a verejnosti prospešný, ale pri tomto tvárení zároveň veľmi mnohým ľuďom ubližuje tým, že je diskriminačný.
Áno, aj vláda Roberta Fica, či prvá alebo druhá, rušila mnohé trate železničné. A, áno, boli to aj predošlé iné vlády Mikuláša Dzurindu, či prvá alebo druhá. Čiže aj vláda Roberta Fica zrušila trate. V tých obciach zostali koľajnice, ale, bohužiaľ, nemajú vlaky, na ktorých by mohli cestovať ľudia zadarmo.
Takisto sú potom obce a nie len obce, ale aj mestá a nie len mestá, ale aj okresné mestá a nie len okresné mestá, ale celé okresy, kde nemajú ani len koľajnice, nieto vlaky. A tým pádom aj títo ľudia sú návrhom, ktorý vláda Roberta Fica zaviedla, alebo opatrením diskriminovaní a ukrivdení na úkor tých, ktorí majú to šťastie, že vlak vo svojej obci majú.
Preto prichádzame s návrhom zákona, ktorý vychádza zo základného predpokladu, že keď si SMER zaumienil tento hrubý populizmus na Slovensku zaviesť, tak ho asi zrejme do volieb už nestiahne. Tak keď už teda ste sa rozhodli takto, tak my by sme chceli napraviť chybu, ktorú ste spáchali, aby ste rovnakú možnosť dali aj tým ľuďom, ktorí dnes nemajú v tej svojej obci funkčné vlakové spojenie, a preto navrhujeme, aby každý človek, ktorý spadá do kategórie, títo ľudia, ktorým ste dali vlaky zadarmo, čiže študenti vo veku do 26 rokov a dôchodcovia, ak vo svojej obci nemajú funkčné vlakové spojenie, mali zákonné právo na bezplatnú autobusovú dopravu po najbližšiu stanicu s funkčným vlakovým spojením, ešte raz opakujem, aby ľudia, ktorí vo svojej obci nemajú funkčné vlakové spojenie, mali rovnako nárok na bezplatnú autobusovú dopravu po najbližšiu zastávku s funkčným vlakovým spojením, kde by už mohli využívať výhody, ktoré ste vlastne im nastavili vy.
Zároveň to je aj taký rozmer pri tomto návrhu, ktorý, predpokladám, vás ani nenapadol. V priemere keď si zoberieme dnešné obce a mestá, ktoré majú funkčné vlakové spojenie, sú to v priemere bohatšie mestá a obce, ako tie, ktoré to funkčné vlakové spojenie nemajú, v priemere tieto obce a mestá sú s výrazne nižšou nezamestnanosťou, ako tie obce a mestá, ktoré funkčné vlakové spojenie nemajú. Inak povedané, nazdávame sa, ak by naďalej trval stav, ktorý ste zaviedli, že len jedna skupina ľudí bude mať možnosť využívať verejnú dopravu zdarma, a to tú, ktorú preferujete návrhom, čiže vlakovú, a tá druhá ju nebude mať, tak by postupne to podporovalo práve možno aj pocit krivdy týchto ľudí, ktorí dnes už žijú v hladových dolinách a u ktorých ani nepáchne prácou a vlakom už dupľom nie, tak títo ľudia by naďalej žili pocitom, že sú odstrkovaní od spoločnosti, spoločnosť o nich nemá záujem, alebo nie je to spoločnosť, ale, povedzme, štát, vláda o nich nemá záujem, lebo jednoducho doplácajú na to, že sa rozhodli žiť vo svojej obci, v ktorej sa narodili.
Obávame sa zároveň toho teda, že takýto pocit a takýto prístup štátu voči týmto, povedzme, koncovým obciam veľakrát, hovorím, v tých hladových dolinách môže spôsobiť ďalšie vysídľovanie týchto obcí, čo by v žiadnom prípade nemalo byť záujmom Slovenskej republiky a nemalo byť záujmom vlády Slovenskej republiky. Čiže poprosím pri študovaní si tohto návrhu zvážiť aj tento aspekt, ktorý má pomôcť zachovať rast slovenského vidieka a ktorý by mal zabrániť presídľovaniu ľudí z menších obcí do obcí, z ktorých budú plynúť výhody, z ktorých bude napríklad už iba teda ten vlak zadarmo alebo to, čo chystáte, teda ešte väčšie zľavy možno pre ľudí pracujúcich za prácu.
Dodnes ste zaviedli bezplatné vlaky pre študentov a dôchodcov. Ak zavediete toto opatrenie alebo prevýšite zľavy ešte pre pracujúcich ľudí, tento rozdiel alebo táto diskriminácia ľudí, ktorí nemajú vlakové spojenie vo svojich obciach a mestách, sa ešte viacej zvýrazní. Preto vás chcem poprosiť v mene predkladateľov tohto návrhu z nášho poslaneckého klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností , aby ste zvážili tento aspekt alebo teda upozornenie na diskrimináciu, ktorú ste zaviedli medzi tieto dve skupiny ľudí, ktorí prístup k vlakovej doprave zdarma majú vo svojej obci a v meste a ktorí ho nemajú. Ďakujem pekne.