Vážená pani predsedajúca, milé dámy, milí páni, neviem, kto tu má notebook (To je, Lucia, tvoj ešte?), nastala vlastne takáto paradoxná situácia. Slovensko ako krajina s, myslím, druhou najnižšou pôrodnosťou v Európe, keď vlastne, natalita sa tuším tomu hovorí, priemerná slovenská žena má 1,4 alebo 1,3 dieťaťa za svoj život, čo logicky, keďže vlastne žena plus muž sú dvaja a majú 1,4 dieťaťa, znamená, že tretinovo vymierame, tak v situácii, keď vlastne nie sme schopní reprodukovať naše obyvateľstvo, dnes tu riešime otázku, či sa teda budeme všetci na Slovensku dobrovoľne skladať na to, aby ženy nemohli rodiť deti. Je to celkom zvláštny paradox, ak som to správne pochopil.
Hneď na úvod by som povedal, že naozaj SaS pred voľbami ohurovala Slovensko a lákala svojich voličov na heslo: Práca miesto dávok. Možno nemá zmysel rozvádzať to, že v podstate kľúčovou agendou v predošlom volebnom období a pred predošlými voľbami bol zasa odvodový bonus, ktorý je v príkrom rozpore s nejakou prácou miesto dávok, lebo vtedy odvodový bonus hovoril o tom, že ktokoľvek aj ten, kto nechce robiť, dostane odvodový bonus a keď sa chce mať lepšie, musí sa snažiť a potom bude niečo mať, čiže v podstate pred jednými voľbami všetkým dávky bez akejkoľvek práce a po druhých voľbách žiadne dávky, iba prácu. To je tiež možno zvláštny paradox.
V tejto súvislosti by som si dovolil na to upriamiť pozornosť. Spomenul to Rišo Vašečka už vo faktickej, že ste si zvolili tú najjednoduchšiu cestu. Netreba to skrývať, ide vám v prvom rade o osady, návrh počas tohto vášho volebného obdobia z vašej dielne aj z dielne SDKÚ. A už pozerám na to, kto príde s lepším. Teda máte tu také nejaké rómske preteky. Ale ste si zvolili tú najjednoduchšiu cestu, lebo práca miesto dávok vyžaduje v prvom rade prácu, prácu od politikov, aby vymysleli, ako tým ľuďom v osadách dať tú prácu. Ale keď politik nechce pracovať, tak si vymyslí to najjednoduchšie riešenie a povie, aby sme dávali znova dávky, dávku na sterilizáciu. Nič iné tu nenavrhujete. Čiže hovoríte niečo a navrhujete niečo, čo je v príkrom rozpore s tým, na čo ste nachytali voličov pred voľbami. Sľúbili ste prácu miesto dávok a teraz miesto toho, aby ste vy pracovali, idete znova dávať ľuďom v osadách dávky na to, aby nemali deti. Je to celkom zaujímavé.
Zaujalo ma vo vašom vystúpení vyjadrenie typu, nie je toho Boha, ktorý by sa jej, tej žene s deťmi, doma postaral o tých už 14 narodených detí. Veľakrát ste spomenuli 14 – 15 detí, ale v návrhu uvádzate počet 3 – 4 deti. Takže trošku mi to tiež nejako nesedí. Asi pravdepodobne marketingovo by vyzeralo lepšie tam pridať ten počet 10 detí navyše. A potom by sa viacej dokázali s tým ľudia stotožniť.
Keď hovoríte o nejakom informovanom súhlase, tak ja sa opýtam, tykáme si, o čom, Lucia, prosím ťa táraš? Ty si myslíš, že negramotná žena, ktorá má možno tých 14 detí, si tam zoberie ako svedka druhého negramotného človeka prípadne, tak že ona bude naozaj informovaná, že jej treba nejakých 30 dní na nejaké premyslenie? Jednoducho príde za ňou agent možno nejakej súkromnej gynekologickej kliniky na východnom Slovensku, ten jej povie: „Tuto mi to podpíš, tuto po doktorovi, tuto dostaneš za to 100 – 200 eur.“ Však vlastne doteraz musela ona platiť, teraz klinika dostane vlastne preplatený výkon. Takže v pohode môžeme motivovať tieto negramotné ženy, aby sa nechali ulakomiť na pár korún. A tak ako to bolo spomínané, za komunizmu sa nám presne táto situácia stávala. Len dnes nebude vyplácať túto dávku za „dobrovoľnú“ a informovanú sterilizáciu štát, lebo bude ju vyplácať agent, ktorý bude naháňať biznis možno nejakej súkromnej gynekologickej klinike, ktorá bude hromadne na východe vykonávať sterilizácie. Je to obrovské, myslím si, riziko. A keď o ňom nehovoríš, tak si myslím, že to robíš iba vedome a veľmi dobre si ho uvedomuješ.
Naozaj si kladiem otázku, či máme nejaké morálne právo nútiť ľudí, ktorí sú hlboko presvedčení o tom, že pôrodnosť nie je choroba a boj proti pôrodnosti by sme nemali platiť z verejného zdravotného poistenia, všetkých poistencov na Slovensku, aj tých, ktorí to myslia možno na základe nejakého izmu, ale aj tých, ktorí to jednoducho takto cítia, skladať sa na sterilizácie ženám v osadách. Ja si myslím, že žiadne takéto právo nemáme.
Páčil sa mi príklad, čo spomenul Števo Kuffa, keď spomenul tú Máriu Teréziu. Áno, Mária Terézia mala 16 detí. A ak by Mária Terézia tých 16 detí nemala, tak nebola by Francúzka nie Mária Terézia, ale teda neporodila by francúzsku kráľovnú a neporodila by cisára, ktorý zrušil nevoľníctvo. Mať jednoducho deti nie je hriech.
A keď raz politik si postaví na piedestál svojho politického bytia boj proti tomu, aby sa ženám rodili deti, miesto toho, aby vytvoril podmienky, aby sa deti rodili do dobrých podmienok, tak ten politik nie je politik a nikdy z neho ani štátnik nebude. Možno iba politikárči na to, aby získal svoju dôveru v nasledujúcich voľbách a aby zaujal tú jednoduchšiu časť verejnosti, tú časť verejnosti, ktorá, keď sa jej dnes anonymne opýtate, aké je riešenie rómskeho problému, tak vám povie, že je to riešenie dať Cigánov do plynu, tú časť verejnosti, ktorá, keď sa jej dnes opýtate, aké je riešenie rómskeho problému, tak vám povie, že Cigánov vysťahujeme na opustený ostrov, tú časť verejnosti, ktorá, keď sa jej dnes opýtate, aké je riešenie rómskeho problému, tak vám povie, že je to obmedzenie štátnej podpory na dve alebo tri deti. Ale to je veľmi jednoduché. Ale to nemá nič spoločné so štátnickým prístupom k veci.
Týmto, Lucia, si iba dokázala, že chcela si byť političkou, ale štátničkou nie, zvolila si tú najjednoduchšiu cestu, nie cestu hľadania, ako urobiť pre tie deti zmysluplný priestor aj v tej osade na život, nie cestu hľadania, ako dať tým rodičom prácu, ale veľmi jednoduchým populistickým návrhom sterilizovania rómskych žien, nasadenia agentov súkromných gynekologických ambulancií, aby ich tam nalákali, a za dva-tri roky problém vyriešime. Prepáč, ale mne toto pripadá úbohé. Keď chceme pozerať na to, čo práca, na to, čo ste napísali na tie svoje bilbordy, spôsobí možno aj práve v tých rómskych osadách a aké dôsledky má to, keď ľudia v osadách majú prácu, tak ti odporúčam namiesto tohto fantazírovania ísť napr. do Bystrian a opýtať v Bystranoch, čo urobilo s pôrodnosťou v Bystranoch to, že ľudia z Bystrian odišli do Anglicka, dva-tri roky si tam odrobili, vrátili sa späť, postavili si namiesto drevenej chatrče murovaný dom. A choď sa opýtať napr. toho gynekológa v Spišských Vlachoch, je to veľmi blízko, je to najbližší gynekológ, ktorý k Bystranom je blízko, a opýtaj sa jeho, čo spôsobilo to, že títo ľudia jednoducho uvideli aj iný život, že títo ľudia uvideli odrazu, že ten ich deň má aj inú náplň okrem toho, že si zoberú dávky a čakajú, kým znova zapadne slnko. Keď ľuďom dáte prácu a zaradíte ich medzi ostnatých ľudí, je to zvláštne, ale možno aj nechcené, jednoducho títo ľudia budú mať aj menej detí. Sama poznáš tie štatistiky, hoci nie teda úplne oficiálne. Ale v rómskych osadách je 6, 7, 8 detí priemer na rodinu. Keď ale prídeš na segregovanú ulicu, to znamená ulicu, ktorá je v rámci nejakého jedného mesta, kde tí ľudia už majú dotyk aj s nejakými inými ľuďmi a môžu si možno niekedy aj odpozerať iné kultúrne vzorce alebo majú väčšiu šancu si kedy-tedy nejakú fušku nájsť, tak uvidíš, že ten priemer sú 3 až 4 deti na rodinu. A keď sa pozrieš na rómsku rodinu, ktorá je plne integrovaná, ktorej rodičia sú vzdelaní, kde rodičia majú prácu, možno niekedy aj s menšou šancou si ju nájdu, ale jednoducho nakoniec ju majú, tak uvidíš, že ten počet detí, ktorý v takejto rodine je, tak je plus-mínus rovnaký ako v majoritnej spoločnosti. Jednoducho toto je cesta. A takýto prístup očakávam ja od politikov, ktorí chcú byť raz štátnikmi, hľadať cestu, ktorá je síce možno ťažšia, možno nákladnejšia a možno aj pomalšia, ale spravodlivá. Akýkoľvek politik, ktorý si zjednoduší bytie v politike na to, že hľadá to najjednoduchšie riešenie, nie je politikom, nie je štátnikom. Zopakujem ti to aj tisíckrát, Lucia, lebo to, čo si si zvolila, je najjednoduchšie riešenie. A keď sa tu urážaš na porovnanie k cene plynu a podobne, je to presne o tomto, to porovnanie, ktoré pán Uhliarik použil. Sám som mu v duchu začapkal. A nakoniec som mu začapkal práve kvôli tomuto porovnaniu. Je to to najjednoduchšie riešenie, najjednoduchšia cesta. Vy ste si len v ružovom zvolili inú cestu, ktorá vôbec by tým ľuďom v skutočnosti neriešila problém.
Robte to, čo ste ľuďom sľúbili pred voľbami, dajte tým ľuďom prácu, hľadajte spôsob, ako tým ľuďom zabezpečiť prácu. A ja ti sľubujem, že to bude najlepší liek na pôrodnosť v osadách, keď zvolíte túto cestu. Ale viem zároveň, že to je ťažšia cesta. Poprosím ťa, voľte si ťažšiu cestu, nie tú najjednoduchšiu, ktorú ste si zvolili. (Potlesk.)
