Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, milí kolegovia, už nadviažem na to, čo vlastne už kolega Miro Kadúc povedal v úvodnej reči predkladateľa, kedy povedal niečo v tom duchu, že existuje legitímne očakávanie, že pán prezident bude konať v takýchto situáciách, aká na Slovensku nastala a ja si teda z tohto dôvodu kladiem nieže otázku, v podstate hovorím, že máme dve možnosti. Môžeme legitímne očakávať, že budeme mať seriózneho prezidenta, alebo túto naivnú vieru opustíme a zabezpečíme zákonom, aby keď v prípade, že seriózneho prezidenta nemáme, aby zákon zabezpečil, že prezident musí do určitého termínu konať.
Ako ste si všimli, tak opozícia sa v podstate v tejto veci rozdelila na také dva tábory. Jedna skupina si povedala, že správny krok je prezidenta obžalovať a hnať ho na hranicu, hoci opozícia veľmi dobre vie, že jednoducho nemá k tomu hlasy. A druhá skupina, k nej by som zaradil predkladateľa aj mňa, sme si povedali, že poďme úprimne riešiť problém a nepoďme robiť divadlo. Poďme opravovať chybu, ktorú pravdepodobne v ústave máme, ktorá umožňuje to, aby viac jako rok, rok a pol prezident nekonal a vlastne takýmto spôsobom predlžoval agóniu v spoločnosti, traumatizoval a stresoval verejnosť. Keď sa na to pozrieme trošku z helikoptéry alebo z pohľadu obyčajných ľudí na nás, ktorí v tejto sále konáme, a na to čo sa okolo voľby generálneho prokuratúra za posledné dva roky a tri mesiace deje, tak je to, tak ako sa vyjadrila bývalá premiérka Slovenskej republiky, jedna veľká fraška z každej strany. Aj zo strany vtedajšej vládnej moci a vtedajších vládnych poslancov, aj zo strany dnešnej vládnej moci a dnešnej opozície, jednoducho všetci máme v tom svoj podiel viny. Spôsob, akým sa znásilňovala demokracia a hľadal mechanizmus na to, aby bol zvolený ten správny kandidát bol vyslovene nedôstojný, nedôstojný Národnej rady a podľa mňa, opakujem ešte raz, bolo to znásilňovanie demokracie. Aj keď uznávam a Ústavný súd to takisto uznal, že JUDr. Čentéš bol legitímne zvolený za kandidáta na generálneho prokurátora, napriek tomu sa mi všetko, čo tomu predchádzalo, nezdalo v súlade s takými nepísanými pravidlami demokracie. Možno beriem argument aj teda niektorých poslancov, ktorí hovoria, že bolo to preto, lebo sme sa takýmto spôsobom práve bránili možno nedemokratickým tlakom, možno nejakej hrozbe úplatkárstva alebo niečoho podobného, bránili tlakom ľudí, ktorí chceli ovládnuť kandidatúru možno na svoj obraz. Bohužiaľ, a zároveň jedným dychom chcem dodať to, že si myslím, že práve to, čo tu vidíme toho, tie dva roky a tri mesiace, tento doslova politický boj o funkciu generálneho prokurátora, je dôsledok toho, že Slovensko 23 rokov po revolúcii trpí tým, čo sme komunizmu najviac vyčítali. Trpí tým, že je správna knižka tej správnej politickej strany rozhoduje, a nie to, kto je najlepší a kto má najlepšie predpoklady zastávať funkciu.
Naozaj, keď sa jedni aj druhí zamyslíme, či opozícia, alebo koalícia, či jedni, alebo druhí poslanci, tak nerobíme nič iné, iba je to boj o spolitizovanie v podstate generálnej prokuratúry. Lebo ak by dnes vládla súčasná opozícia, tak by tu ste zvádzali rovnaký súboj zase vy poslanci SMER-u za svojho nominanta a rovnako by ste možno sa snažili tam presadiť toho svojho. Ja som hlboko presvedčený, že Slovensko 23 rokov po revolúcii si konečne zaslúži dobu, kedy politické nominácie na takto dôležitých postoch odložíme bokom. Kedy generálneho prokurátora, nebude voliť politická reprezentácia, ale možno iba odborná verejnosť, kde ľudia, ktorí najlepšie poznajú parametre na dobrého generálneho prokurátora, tí ho budú voliť a nie politici, ktorých podľa mňa absolútna väčšina má kopu za ušami, a takýmto spôsobom si na tento post chcú dosadiť človeka a teraz nehovorím o jedných, o druhých, o všetkých si tam chcú dosadiť človeka, ktorí ich jednoducho v tej správnej chvíli nezradí. Bohužiaľ, takéto politizovanie kontrolnej zložky štátu nastáva aj v polícii, aj na súdoch, aj teda v tomto prípade, vidíme sami, na prokuratúre.
Celá kauza okolo doktora Čentéša, voľby kandidáta na generálneho prokurátora a vymenovania generálneho prokurátora je preto podľa mňa jednoznačným, rukolapným a najlepším dôkazom toho, že Slovensko trpí rakovinou politických nominácií. Rakovinou, ktorá náš systém rozožiera. Systém, kedy si politici dosadzujú spriaznené duše na prokuratúru, políciu, súdy, je chorý. Politici musia žiť neustále v strachu, že nikto ich neprikryje na prokuratúre, že nikto ich neprikryje na polícii ani na súdoch. My, bohužiaľ, takýto systém nevytvárame a nič pre to nerobíme, aby to takto fungovalo. Viem, bolo by to menej príjemné byť potom asi politikom, bolo by to menej komfortné, lebo by sme nevedeli, z ktorej strany kto udrie a z ktorej strany nás kto sleduje. Ale myslím si, že vtedy by výkon politiky bol z našej strany trošku úprimnejší a nebolo by to o výhodách s politikou spojenými.
V tejto súvislosti si dovolím ale aj na jeden fakt a takú, by som povedal, neúprimnosť opozičných strán. 8. februára, čo teda neviem, dnes sa mi zdá, že je piateho, keď si dobre pamätám, čiže za tri dni to bude rok, podpredseda parlamentu Hort vtedy predložil Národnej rade uznesenie, ktoré mohlo pána prezidenta vyzvať, verejne vyzvať uznesením Národnej rady, aby konal, plnil si svoje povinnosti a vymenoval zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora a vtedy skupina poslancov z KDH okolo pána vtedajšieho predsedu Národnej rady pána predsedu Hrušovského, boli to konkrétne poslanci: Abrhan, Hrušovský, Stanko, Kvasnička, Přidal, Marcinčin, Radošovský. Títo páni sa zdržali. A týmto dosiahli to, že Národná rada neprijala uznesenie, ktoré mohlo takýmto verejným spôsobom vyzvať pána prezidenta na to, aby konal a kandidáta legálne a legitímne zvoleného kandidáta Národnou radou vymenoval do funkcie. Čiže ešte raz vtedy opozičné strany ktorí boli, teda vtedy koaličné, disponovali väčšinou v parlamente a bez problémov mali hlasy na to aby odhlasovali uznesenie, ktoré by vyzvalo verejne z pozície Národnej rady pána prezidenta, aby konal. Vtedy, kedy koaličné strany - dnešné opozičné strany mali väčšinu, svoju väčšinu nevyužili, 6 ľudí z KDH, vtedajších koaličných poslancov zradilo, keď to takto môžem nazvať. Nevyužili svoju väčšinu v pléne a neschválili uznesenie, ktoré schváliť mohli. Dnes, kedy svojou väčšinou alebo väčšinou na obžalobu prezidenta nedisponujú, dnes zrazu už aj všetci, aj pán Hrušovský sa podpisujú pod obžalobu prezidenta a chcú teda rozhodnúť a búšia tu teda na poplach a chcú svojimi hlasmi rozhodnúť o obžalobe prezidenta. Keď chceme iný dôkaz farizejstva, myslím si, že zbytočne netreba ďaleko chodiť a tento je úplne nádherný, 8. 2., kedy vtedajšia koalícia disponovala väčšinou, svoju väčšinu nevyužila na to, aby prijala uznesenie a vyzvala prezidenta, dnes kedy opozičné strany nedisponujú dostatočným počtom hlasov, v tomto prípade ústavným počtom hlasov, dnes sú zrazu hrdinovia a bojujú a chcú a predkladajú obžalobu. Jednoducho toto je farizejstvo na druhú a je mi ľúto, že tu ľudia z KDH a tí, ktorí takýmto spôsobom hlasovali alebo nehlasovali pred rokom, že tu dnes nesedia. Aj toto je pre mňa jeden z dôvodov, prečo som sa pod obžalobu konkrétnu nepridal, lebo jednoducho nechcem robiť alibi a kryť chrbát ľuďom, ktorí sa takto farizejsky v politike správajú.
Ak sa vrátim k tomuto návrhu, ktorý tu predložila, ktorí sme tu predložili s Mirom Kadúcom, je veľmi jednoduchý a mrzí ma, že pravdepodobne neprejde, lebo teda počul som také vyjadrenia, ale myslím si, že Slovensko si naozaj v tejto ťažkej dobe zaslúži, aby sme ho netraumatizovali, nestresovali. A keď vieme, že tak či tak je kandidát na generálneho prokurátora politická figúrka, nebojím sa to povedať, je, lebo jednoducho väčšina v pléne rozhoduje, tak nenechávajme zase zároveň prezidentovi, ktorý môže byť z druhého nejakého tábora inak zmýšľajúceho politicky, priestor na vlastnú úvahu, niekoľkoročnú úvahu, či niekoho vymenuje, alebo nevymenuje. Komu to pomáha? Ľuďom to na Slovensku určite nepomáha, zbytočne tu je téma, ktorou súčasná vládna moc nabíja kaliber opozície, aby opozícia mohla vyskakovať 3 metre 30 a predkladať obžaloby prezidenta. Nepomáha to ani opozícii dnešnej. Jednoducho nikomu to na Slovensku nepomáha. Vidíme, že v tejto veci pravdepodobne je slabé miesto ústavy. Dali sme, aj Ústavný súd kandidoval, že prezident má slobodnú vôľu sa rozhodovať, môže posudzovať dôvody, nech posudzuje, ale povedzme: "60 dní, OK, pán prezident," alebo dajme 90, to je jedno, ale dajme tam nejakú dobu.
Dajme mu, prezidentovi, priestor, nerobme z neho figúrku, ktorá by bola nesvojprávna a bude iba podpisovať nejaký papier. Dajme mu priestor na jeho vlastnú úvahu, teda keď ju chce mať a keď to považujeme za správne, ale určime dobu, kedy sa rozhodnúť má. A keď sa dovtedy nerozhodne, tak považujeme kandidáta automaticky zvoleného. Toto nie je ustanovenie, ktorým by sme prezidentovi brali nejakú právomoc. Brali by sme týmto iba prezidentovi právomoc svojvoľne donekonečna naťahovať dobu, čo asi nie je správne. A keď dnes predkladáme tento návrh zákona, tak tento návrh zákona už nepomôže nám. Je dosť možné, že Ústavný súd rozhodne tak, že všetko v poriadku, a vy si zvolíte svojho vlastného kandidáta na prezidenta. Ja viem, že súčasný prezident sa vyjadril pred voľbami či po voľbách 2010 tuším, či kedy to bolo, alebo pred prezidentskými voľbami, že sa cíti akoby členom SMER-u. Ok, jednoducho takto sú karty rozdané, je to váš človek. Ale teraz nejde o Ivana Gašparoviča. Keď ste si všimli, nehovorím tu o mojej osobnej skúsenosti s klamstvami pána prezidenta, ale hovorím o princípe, hovorím o funkcii a hovorím o právomociach, ktoré sú spojené s akýmkoľvek prezidentom, ktorý na Slovensku v budúcnosti bude. Či to bude váš, náš alebo akýkoľvek, zelený, modrý, fialový, bordový, vždy by sme mali trošičku dať mu tie právomoci, nech sa rozhodne, ale odtiaľ potiaľ. Dať mu termín. Pán prezident, uplynula ti doba. 60 dní uplynulo, nebol si oznámiť ani dôvody, prečo nevymenuješ, nebol si schopný ani povedať, že vymenuješ, v tom prípade automaticky kandidát, ktorého Národná rada zvolila, je automaticky zvolený. Hovoríme a veľakrát to tu zaznieva, že sme parlamentná demokracia. Tak nerobme zo seba tajtrlíkov, ktorí sa budú doprosovať roky prezidentovi, aby vymenoval a rešpektoval kandidáta, ktorého legitímne Národná rada zvolila, a teraz nejde o Čenteša, aj akéhokoľvek, aj toho, ktorého si možno zvolíte vy. Keď sme raz parlamentná demokracia, tak hrajme aspoň jedna k jednej s pánom prezidentom akýmkoľvek, červeným, modrým, ako som povedal, je to úplne jedno s akým, ale vyžadujme si, aby tá vzájomná komunikácia mala nejaké pravidlá a nejaké mantinely. Súčasný stav, kedy prezident donekonečna môže traumatizovať spoločnosť a znepríjemňovať život ľuďom na Slovensku, nie je zdravý, nie je podľa mňa v súlade s parlamentnou demokraciou, a preto predkladáme návrh zákona, ktorý jemným citlivým spôsobom problém rieši. Neberieme právomoci, iba dávame termín dokedy pán prezident sa môže láskavo rozhodnúť. Viem, že je to možno naivné, napriek tomu vás z tohto miesta prosím o podporu.
Myslím si, že ak odložíme politikárčenie v tomto prípade bokom, tak si myslím, že by ste tento návrh boli schopní podporiť, lebo je to dobrý návrh v prospech dobrej veci. Ďakujem pekne.
