Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

15.5.2013 o 14:37 hod.

Dr. h. c. Ing.

Ivan Mikloš

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 15.5.2013 14:37 - 15:11 hod.

Ivan Mikloš Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, milí kolegovia. Prihlásil som sa do rozpravy k tomuto dokumentu, pretože ide naozaj o vážny a zásadný dokument, ktorý veľmi veľa hovorí o tom, čo vláda urobila, čo robí. Prípadne, čo chce robiť na to, aby sa jednoducho na Slovensku žilo lepšie. Aby sme mali výkonnejšiu ekonomiku, vyšší ekonomický rast, vyššiu zamestnanosť. Teda chcel by som na úvod aj oceniť aj kvalitu tohto materiálu z hľadiska vlastnej štruktúry, ktorá je povinná, ktorá je daná aj smernicami Európskej komisie a ktorá umožňuje vlastne tento obsah. Tieto dokumenty umožňujú aj porovnávať naozaj úsilie jednotlivých vlád. Chcel by som aj vyzdvihnúť to, že aspoň v tomto dokumente, zatiaľ verím, že to vydrží, sa vláda nehlási k postupne narastajúcemu hlasu, ktorý volá po tom, že treba zmäkčovať kritériá. Že prílišná úspornosť alebo prílišné úsporné opatrenia brzdia ekonomický rast, brzdia zamestnanosť. Takže to chcem oceniť, že v tomto materiáli aspoň som zatiaľ takéto hlasy nezachytil a že sa vláda stále hlási k tomu, že chce znížiť deficit na tie úrovne, na ktoré si to naplánovala.
Problém ale je, a teraz prechádzam k tomu, čo sa chváliť nedá, je, že na jednej strane sa vláda hlási k správnym cieľom, dokonca niektoré tieto ciele aj napĺňa a zrejme aj naplní. Problém ale je, že ich naplní spôsobom, ktorý z krátkodobého hľadiska síce splní to, čo je potrebné, ale zo strednodobého a dlhodobého hľadiska ohrozujeme konkurencieschopnosť, teda vláda ohrozuje konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky. A teda ohrozuje to, k čomu sa hlási aj dokonca už na prvej strane tohto materiálu. Pretože na prvej strane, je to strana 6, ale je to prvá strana textu, v ktorej sa hovorí, citujem: "Prioritou je aj naďalej zabezpečenie dlhodobo udržateľného rastu ekonomiky, ktorý je podmienkou pre rýchly rast životnej úrovne a dobiehanie rozvinutých krajín Európskej únie." Koniec citátu.
Tu si dovolím malú vsuvku. Keďže kolega Jozef Mikloško otvoril veľmi zaujímavú tému toho, či teda rast potrebujeme, alebo nepotrebujeme. Ako vidíte, aj tento materiál sa hlási k hospodárskej politike, za hlavnú prioritu považuje zabezpečenie dlhodobo udržateľného rastu ekonomiky. A ja v tomto s materiálom, a teda aj s ministrom, aj s vládou, hlboko súhlasím. Či sa nám to páči, alebo nie, ekonomický rast je predpokladom a podmienkou nielen rastu zamestnanosti, ako povedal kolega Podmanický, ale aj celkového rastu životnej úrovne a aj kvality života, o ktorej viacerí hovorili, že je tiež dôležitá. Je to prosto tak, bez toho, aby sme rástli rýchlejšie, ako rastú bohaté vyspelé krajiny, sa im nebudeme približovať. Ani v kvalite života, ani v životnej úrovni. A mimochodom, naša životná úroveň ešte nie je na úrovni 73 % vyspelých krajín. To, čo kolega Mikloško citoval, to je úroveň hrubého domáceho produktu v parite kúpnej sily.
Čiže áno, my sme sa, a výrazne sme sa priblížili. Treba povedať, že Slovensko z hľadiska konvergencie, teda z hľadiska dobiehania vyspelých krajín od revolúcie v roku ´89 je druhou najúspešnejšou krajinou po Estónsku z hľadiska približovania sa. Začínali sme na úrovni okolo 50 %, dnes je to zhruba tých 73 % priemeru západnej Európy. Žiaľbohu, ekonomická úroveň, to neznamená tiež rovno životnú úroveň. Tá ide za tým. Za tým ekonomickým rastom ide postupne aj nárast platov a nárast životnej úrovne. Takže bude to tak - či sa nám to páči, alebo nie - že ten ekonomický rast je nevyhnutný. V slovenských podmienkach dokonca platí, že len rast vyšší ako 3 % generuje výraznejšie tvorbu nových pracovných miest, a teda riešiť veľmi vážny problém nezamestnanosti môžeme len vtedy, ak budeme schopní dosiahnuť, ale nielen krátkodobo, ale dlhodobo vyšší ekonomický rast, ako sú tie 3 percentá. A mimochodom, keď, myslím, že kolega Švejna to spomínal, že sme mali stále 8 % nezamestnanosť, aj keď sme mali 10-percentný rast dlhodobo. No áno, len kým sme začali robiť reformy okolo roku 2000, sme mali takmer 20 % nezamestnanosť. Reformy umožnili vysoký ekonomický rast, ktorý priniesol práve investície a pracovné miesta, ktoré znamenali zníženie nezamestnanosti z 20 % na menej ako 10 percent. To znamená pre desaťtisíce ľudí a rodín výrazné zvýšenie príjmu, výrazné zvýšenie kvality života, zníženie chudoby a sociálnu inklúziu. Na tom aj najlepšie vidno, že poklesla napríklad miera chudoby. Rozumná ekonomická politika založená na reformách, ktoré naštartujú ekonomický rast, je najlepšou sociálnou politikou, pretože takýto ekonomický rast prináša investície, prináša nové pracovné miesta a, mimochodom, popri ekonomickom raste sa meria aj celkový index ľudského rozvoja, human development index, ktorý meria UNDP, myslím. Merajú sa dokonca aj, meria sa dokonca aj medzinárodne, sa porovnáva aj miera subjektívneho šťastia.
Mimochodom, to je dosť zaujímavé, že v zásade to vychádza tak, že tie najbohatšie, napríklad škandinávske krajiny vykazujú aj najvyššiu mieru subjektívne vnímaného šťastia, ale vôbec to neznamená, že všade platí úmera, čím ekonomicky vyspelejšia krajina, tým šťastnejší ľudia. Je skupina krajín, ktoré sú chudobné, africké krajiny alebo aj Bután napríklad sú veľmi chudobné, ale napriek tomu ľudia pociťujú vysokú mieru subjektívneho šťastia a spokojnosti so životom. Ale, mimochodom, krajiny, ktoré sú relatívne ekonomicky na tom nie najhoršie a je tam najnižšia miera pociťovaného subjektívneho šťastia a spokojnosti so životom, sú práve bývalé komunistické krajiny. Tam je tá kombinácia najhoršia. Ekonomicky na tom zďaleka nie sú najhoršie. Z hľadiska celosvetového porovnania, ale z hľadiska miery spokojnosti so životom a subjektívne uvedomovaného šťastia sú na posledných priečkach krajiny, ako je Bulharsko, Maďarsko, Rusko, ale aj Slovensko, na jedných z posledných miest zo všetkých krajín sveta.
To bola len taká malá vsuvka na tú tému teda, ktorú otvoril pán poslanec Mikloško. A teraz by som sa teda vrátil, ak dovolíte, k tomuto materiálu. Čiže v čom je problém tohto materiálu?
Problém tohto materiálu je v tom, že vláda síce deklaruje niektoré veci, ktoré sú pekné a s ktorými sa dá len a len súhlasiť, v skutočnosti ich ale nerobí. Konkrétne, keď som teda odcitoval, že prioritou má byť naštartovanie dlhodobo udržateľného ekonomického rastu, tak vláda aj hovorí, ako to treba urobiť. Aj tu sa dá súhlasiť, že ozdravením verejných financií a štrukturálnymi reformami. Len problém je, že to nerobí, respektíve ak to robí, tak spôsobom, ktorý nepovedie k želanému výsledku. Konkrétne vláda zabezpečuje znižovanie deficitu verejných financií, teda zlepšovanie stavu verejných financií, ale robí to spôsobom, ktorý z krátkodobého hľadiska síce bude efektívny, ale zo strednodobého a dlhodobého hľadiska ohrozí konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky. Ohrozí práve to, čo pomenováva ako prioritu: dlhodobo udržateľný vysoký ekonomický rast. Zdôrazňujem dlhodobo udržateľný.
Vláda správne v tomto materiáli definuje ako priority štrukturálnych politík a vymenujem ich a skúsme si povedať, aké kroky vláda v týchto oblastiach robí, lebo správne ich považuje vláda za dôležité. Po prvé. Vzdelávanie, veda a inovácie. Otázka je: Robí vláda v tejto oblasti potrebné a nevyhnutné kroky a zmeny? Nehovorím, že nerobí nič, obávam sa však, že to, čo robí, nie je absolútne dostatočné a niekedy ide dokonca opačným smerom.
Druhá oblasť identifikovaná ako zásadná z hľadiska štrukturálnych reforiem, zamestnanosť a sociálna inklúzia. Zákonník práce, ktorý zhoršil pružnosť trhu práce, vytvára podmienky na vyšší ekonomický rast alebo skôr podkopáva ekonomický rast, a ak vláda tvrdí, že to nie je pravda, že táto zmena Zákonníka práce, ku ktorej došlo, zvyšuje nezamestnanosť a ak neverí opozícii, nech sa páči, ale tvrdia to aj všetci nezávislí experti, tvrdia to zamestnávatelia a tvrdí to aj Národná banka Slovenska, ktorá vo svojej analýze ako jeden z dôvodov nárastu nezamestnanosti koncom minulého roka uviedla práve Zákonník práce, ktorý znížil flexibilitu trhu práce. Čiže správne identifikovaná priorita pre štrukturálne reformy, ale pohyb opačným smerom, zníženie flexibility trhu práce.
Ďalej vláda identifikuje ako ďalšiu oblasť dôležitú pre štrukturálne reformy podnikateľské prostredie. Áno. Otázka ale je: Zlepšuje vláda podnikateľské prostredie alebo ho zhoršuje? Hovoril tu o tom môj kolega Ivan Štefanec, ktorý hovoril o tom, že sa prepadávame v rebríčkoch konkurencieschopnosti, v rebríčkoch kvality podnikateľského prostredia a už spomínaný Zákonník práce, zvyšovanie najmä priamych daní, odvodov, zhoršovanie vymožiteľnosti práva, zastavenie reforiem v justícii, ktoré rozbehla Lucia Žitňanská. Najnovšie informácie, ktoré svedčia o tom, že sa ide v protismere aj v tejto oblasti, hovoria o tom, že po tom, ako sa zmenil Luciou Žitňanskou nastavený systém, aby nových sudcov vyberali komisie, kde väčšina sú nesudcovia, prvý krok, ktorý minister, nový minister spravodlivosti Borec urobil, že to zmenil. Opäť sú tam vo väčšine sudcovia v týchto komisiách a podľa najnovších informácií každý štvrtý novoprijatý sudca má také isté priezvisko ako už existujúci sudcovia. Dovolím si povedať, že miera príbuzenských vzťahov a teda previazanosti príbuzenskej je omnoho väčšia, pretože nie všetky príbuzenské vzťahy sa dajú demaskovať na základe zhodného priezviska. Zlepší toto podnikateľské prostredie? Zlepší toto vymožiteľnosť práva na Slovensku a podnikateľské prostredie? Obávam sa, že nieže to nezlepší, ale, naopak, zhorší, ako aj ďalšie kroky, ku ktorým dochádza.
Moderná a efektívna verejná správa bola identifikovaná v tomto materiáli ako ďalší dôležitý predpoklad udržateľného ekonomického rastu. Zase sa s tým dá len súhlasiť. Otázka zase ale je: Čo urobila alebo robí vláda na zefektívnenie verejnej správy? Obávam sa, je tu avizovaný síce nový projekt, uvidíme, čo prinesie, lebo zatiaľ kroky, ktoré vláda robila, nepriniesli nič alebo priniesli dokonca ešte zhoršenie. Môžeme sa odvolať napríklad na ešte prvú vládu Roberta Fica, ktorá avizovala 20-percentné zníženie zamestnanosti vo verejnom sektore. Výsledok bol, viete aký? 0,02 percenta.
Zdravie je ďalšia oblasť, ktorá je identifikovaná, a veľmi správne, ako zásadná oblasť pre štrukturálne reformy. Zase otázka je, čo robí vláda v oblasti zdravotníctva, aby sa zvýšila efektívnosť zdravotníctva a kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti? Nič. Reformné kroky, ktoré boli naštartované - či už transformácia nemocníc, alebo zvýšenie konkurenčného tlaku aj cez súkromné poisťovne - sa nieže nezlepšuje, ale zhoršuje a kroky vlády smerujú presne opačným smerom, o čom svedčí aj narastajúce zadlžovanie v zdravotníctve, aj narastajúca neefektívnosť fungovania zdravotníctva.
A takto by sme, žiaľbohu, mohli pokračovať aj v ostatných oblastiach. Takže zhrniem a podčiarknem, že vláda síce na jednej strane sa hlási k potrebe dlhodobého udržateľného ekonomického rastu a aj identifikuje oblasti, v ktorých štrukturálne reformy sú dôležité, avšak v zásade a vo väčšine týchto oblastí postupuje presne opačným smerom.
Teraz sa teda budem venovať verejným financiám, pretože o nich je najmä tento dokument. A zase sa dá povedať, že vláda na jednej strane správne deklaruje - a musím povedať, že aj to treba oceniť aj to oceňujem - že chce znižovať deficit verejných financií, že sa k tomu stále hlási. Problém je ale spôsob, akým to ide robiť. Problém vlády Roberta Fica a aj ministerstva financií je do značnej miery v tom, že sa viac zameriava na formu ako na obsah, na marketing ako na skutočné riešenie. Veľmi krásnym príkladom toho je vývoj verejných financií v roku 2012. V roku, ktorý je už za nami, máme definitívne čísla. Čísla, ktoré sa nachádzajú aj v tomto dokumente a ktoré potvrdzujú, že trhanie rozpočtu koncom júla 2012 predsedom vlády pred kamerami, široko pokryté všetkými médiami, bol proste len politický marketing a dosť trápny divadelný kúsok, ktorý sa nezakladal absolútne na žiadnej realite. A dnes tento materiál, materiál ministerstva financií schválený vládou Roberta Fica jasne potvrdzuje - konkrétne, ak máte záujem o podrobnosti, na strane 23 - fakt a skutočnosť, že ak by vláda Roberta Fica nebola robila žiadne dodatočné opatrenia, tak deficit v roku 2012 by bol dosiahol úroveň 4,6 %, teda presne takú, aká bola rozpočtovaná v rozpočte, ktorý bol ešte pripravený Radičovej vládou a schválený bývalým parlamentom.
Neznamená to, že ten rozpočet by sa naplnil presne v tej istej štruktúre. Každý rok sa deje to, že niektoré položky sa napĺňajú viac, niektoré menej, niektoré príjmy vyššie, iné nižšie, niektoré výdavky vyššie, iné nižšie a aj v roku 2012 bol, vývoj nebol presne taký, ako predpokladá rozpočet. Napríklad boli nižšie daňové príjmy, ale bolo to vykompenzované inými položkami a podstatné a kľúčové je, že ten argument, s ktorým Robert Fico trhal rozpočet za asistencie pána ministra, že ak neurobia ďalšie dodatočné opatrenia, tak deficit bude 5,3 %, lebo rozpočet bol pripravený zle, ten argument bol falošný. Potvrdzuje to tento dokument, ktorý jasne hovorí, že dodatočné príjmy z opatrení vlády dosiahli 288 miliónov eur, teda 0,4 percenta. Zároveň vláda nenaplnila niektoré príjmy dobrovoľne vo výške zhruba 0,1 % z digitálnej dividendy a z licencií telekomunikačných operátorov. To znamená, že skutočný vplyv opatrení, ktoré vláda urobila, bol 0,3 % a deficit dosiahol úroveň 4,3 % namiesto plánovaných 4,6 %, čo jasne svedčí o tom, že ak by vláda nebola prijímala žiadne opatrenia, celkový dosiahnutý deficit by bol taký, aký bol rozpočtovaný. Takže išlo do značnej miery len o politické divadlo a dnes o tom svedčí a odhaľuje z toho vlastne vládu jej samotný materiál.
Ďalšia vec, to bol rok 2012. Teraz mi dovoľte niečo povedať, niečo o roku 2013, lebo ten je ešte dôležitejší, pretože je aktuálny. Na stranách 24, 25 je tabuľka, ktorá hovorí o tom, aké opatrenia vláda v roku 2013 prijala a premietla do rozpočtu, aby sa deficit znížil na tých cieľových 2,9 percenta. Keď si urobíte podrobnejšiu analýzu týchto údajov, tak prídete k zaujímavým záverom, ktoré ale nie sú vôbec radostné z hľadiska, a pozitívne, z hľadiska toho, akým spôsobom vláda konsoliduje. Čiže vláda síce konsoliduje, ale konsoliduje spôsobom, ktorý sa nám vypomstí, pretože ohrozí našu konkurencieschopnosť.
Prvá zásadná vec, ktorá z tých čísiel vyplýva, je, že vláda takmer vôbec nešetrí. Takmer vôbec nešetrí vláda. Z tých čísiel totiž vyplýva, keď si ich rozdelíte do tých hlavných skupín, že vláda chce získať v roku 2013, v tomto roku, o ktorom hovoríme, na konsolidáciu 930 miliónov eur zvýšením daní a odvodov. To je 38 % z celého konsolidačného úsilia. Čiže najväčšiu časť chce získať zvýšením daní a odvodov a, čo je ešte horšie, zvýšením takých daní a odvodov, ktoré ohrozujú ekonomický rast a brzdia ekonomický rast a brzdia našu konkurencieschopnosť. A kto by tomu neveril, tak nech sa páči, box č. 1 na strane 14 tohto istého materiálu, o ktorom hovoríme. Hovorí o tom, aké sú skúsenosti aj empirické, aj z literatúry odborno-ekonomickej, ako veľmi bolí konsolidácia a aký typ konsolidácie ohrozuje viac a aký menej budúci ekonomický rast. Tak napríklad sa tu hovorí, odcitujem: "Z príjmovej stránky krátkodobo aj dlhodobo rast najmenej tlmí znižovanie deficitu cez spotrebné a majetkové dane," Čiže najlepšie, keď už dane chceme dvíhať, je dvíhať majetkové a spotrebné dane. "Naopak, rast daní zo zisku a z miezd má negatívny dlhodobý efekt." Koniec citátu.
Z tých čísiel 930 miliónov dane a odvody nie je nič z majetkových a spotrebných daní. Všetko je z daní priamych a z odvodov, teda nepriameho zdanenia miezd. Čiže všetko, po prvé, vláda konsoliduje najmä zvyšovaním daní, prenášaním záťaže na ľudí, a to ešte takých daní, ktoré ohrozujú budúci ekonomický rast, a sama to dokazuje vo svojom vlastnom materiáli.
Ďalej, ďalšou, druhou najväčšou položkou, ktorou vláda šetrí, je 737 miliónov zo zdecimovania druhého piliera, to tvorí 30 % celkového konsolidačného úsilia. Povedané zrozumiteľnejšie, túto významnú položku vláda získala tak, že minie peniaze, ktoré by inak boli odložené na budúce dôchodky budúcich dôchodcov. Čiže ohrozuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií a míňa to, čo by minuté nemalo byť a malo by to byť nasporené na budúce dôchodky budúcich dôchodcov, keďže vieme, aký je demografický vývoj, a keďže vieme, aké riziká sú s tým spojené.
Ďalších 328 miliónov vláda získava jednorazovými príjmami. To sú príjmy z digitálnej dividendy a z presunu zásob ropy, financovania zásob ropy do neverejného sektora, čo jej pomôže počas dvoch rokov, 2013 - 2014, ale už nie potom. Čiže 328 miliónov, teda 13 % z celkového konsolidačného úsilia si pomáha jednorazovými príjmami, ktoré nám síce teraz pomôžu, ale o dva roky už jednoducho nebudú fungovať, nebudú mať žiaden efekt. Čiže zase nič moc.
No a zvyšuje nám 475 miliónov, čo sú úspory vo verejných výdavkoch. Keď si napočítate v tej tabuľke tie úspory, tak celkovo vám vyjdú síce vyššie, ale sú tam aj položky mínusové, a keď si vypočítame celkové saldo, tak najväčšia mínusová položka vo výdavkoch je minutie rezervy, ktorú si vláda vytvorila, ak by menej ľudí odišlo z druhého piliera.
Keďže odišlo viac, tak tie peniaze minula, čiže minula naviac 229 miliónov. Keď si urobíme saldo úspor, ktoré vláda urobila alebo chce urobiť v roku 2013, a toho, čo má výdavky navyše, tak zistíme, že celkové saldo týchto úspor vo verejných výdavkoch je 475 miliónov, čiže 19 percent tej celkovej rozpočtovanej sumy potrebných opatrení. Dalo by sa povedať, že vláda zvyšovaním daní a jednorazovými opatreniami a zdecimovaním druhého piliera získava 81 percent potrebných peňazí na konsolidačné úsilie a 19 percent získava znižovaním výdavkov. Lenže keď sa pozriete podrobnejšie na to číslo, tak zistíte, že vláda nešetrí na sebe, ale že gro tohto čísla 475 je úspora územnej samosprávy. Úspora územnej samosprávy, zase to máte v tej tabuľke na strane 24, je 427 miliónov. Čiže celková úspora verejných výdavkov 475 miliónov, ale úspora územnej samosprávy 427. Viete, koľko je teda schopná ušetriť vláda? 48 miliónov eur, teda necelé dve percentá, necelé dve percentá celého potrebného konsolidačného úsilia. Toto je vizitka toho, ako vláda šetrí na sebe a ako prenáša ťarchu na ľudí, na podnikateľov a aj na územné samosprávy.
Takže konštatovať musím, žiaľbohu, že síce vláda prijíma opatrenia, ktoré zrejme povedú k zníženiu deficitu na 2,9 percenta, aj keď sa ukazuje, že budú zrejme potrebné aj niektoré ďalšie dodatočné opatrenia, najmä v zdravotníctve, ale asi aj inde, ale ak to aj dosiahne, tak to dosiahne spôsobom, o ktorom sama vláda v tom istom materiáli tvrdí, že nie je optimálny.
Ešte odcitujem jednu vetu z tohto materiálu, ktorá hovorí o tom, ako je lepšie konsolidovať. Citujem: "Z výsledkov odhadov ministerstva financií vyplýva, že konsolidácia prostredníctvom výdavkov má oproti príjmovej konsolidácii vyššie náklady v podobe strateného rastu v krátkodobom horizonte, na druhej strane však v strednodobom až dlhodobom horizonte je menej bolestivá." Inými slovami, keď šetríte na výdavkoch, tak vám to krátkodobo zníži rast, ale vyrieši vám to problém strednodobo a dlhodobo. Keď ale nešetríte na výdavkoch, ale keď zvyšujete, keď konsolidujete cez zvyšovanie príjmov, tak vám to síce neohrozí krátkodobo tak rast ako znižovanie výdavkov, ale vytvárate si veľký problém strednodobo a dlhodobo.
Zase platí a potvrdzuje to tento materiál ministerstva financií, že vláda vládne systémom po nás potopa. Teraz splníme, lebo však musíme, ale čo to spôsobí do budúcna, to nás veľmi nezaujíma. Ďalšia veľmi zaujímavá vec, ktorú chcem, na ktorú chcem upozorniť, ktorá z toho materiálu vyplýva, je konsolidačné úsilie. Veľa prebiehajú polemiky o tom, ktorá vláda šetrí, ktorá vláda šetrí viac, konsoliduje viac, ktorá menej. Často sa porovná neporovnateľné, preto je dobré, že aj tento materiál je postavený na štandardnej metodike a že vyčísľuje aj konsolidačné úsilie. Nemožno totiž mechanicky porovnávať, ako sa znižoval deficit v jednotlivých rokoch a za jednotlivé vlády, pretože od toho treba odpočítať tie veci, na ktoré vláda nemá vplyv. A údaj konsolidačné úsilie je dôležitý preto, že to je očistený údaj, ktorý hovorí, ako sa vláda podieľala svojimi aktívnymi krokmi na ozdravení alebo zhoršení stavu verejných financií. A tu tie porovnania nevychádzajú veľmi v prospech vlády, a preto sa vláda, dokonca ministerstvo financií, lebo ono je hlavným autorom tohto materiálu, sa dokonca, no povedal by som, až nevyhlo dosť trápnym zahmlievaniam. Zahmlieva a kamufluje.
Prečítam vám jeden citát, ktorý je nádherný, a potom vám vysvetlím, aké sú skutočné čísla za ním. Ten citát zo strany 7, ktorý hodnotí konsolidačné úsilie v rokoch 2010 až 2013, je nasledovný: "Priemerné ročné konsolidačné úsilie v rokoch 2010 až 2012 dosiahlo jedno percento HDP. V roku 2013 sa konsolidačné úsilie odhaduje vo výške 1,2 percenta HDP." Čiže, preložím do zrozumiteľnej reči, za vlády Ivety Radičovej bolo priemerné konsolidačné úsilie ročné okolo jedného percenta, za nás, za vlády Roberta Fica sa odhaduje, že v roku 2013 bude 1,2 percenta, čiže vyššie, ako bolo za Radičovej vlády. No len problém je v tom, že keď si tie roky 2010 až 2012 rozdelíte po jednotlivých rokoch, tak zistíte, že ono je to pravda, čo je v tej vete napísané, akurát problém je v tom, že konsolidačné úsilie v roku 2010 v dôsledku politiky vlády Roberta Fica v rokoch 2009 a 2010 bolo mínus 1,2 percenta. Mínus. Konsolidačné úsilie v roku 2011, v jedinom celom roku vlády Ivety Radičovej, bolo plus 3,1 percenta a konsolidačné úsilie vlani, v zmiešanom roku, bolo plus 0,5 percenta. A konsolidačné úsilie podľa vlastného dokumentu tohto istého ministerstva, potvrdeného aj dokumentom, tie čísla sú veľmi podobné aj v dokumente Rady rozpočtovej zodpovednosti, bude konsolidačné úsilie v nasledujúcich rokoch nasledovné: v roku 2013 0,8 percenta, v roku 2014 0,4 percenta, v roku 2015 1,1 percenta a v roku 2016 0,7 percenta. Toto sú čísla, ktoré sú z najnovšieho materiálu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Teraz to zase preložím do zrozumiteľnej reči, že čo to teda znamená. Znamená to teda to, že vláda Roberta Fica, ak sa jej podarí naplniť zámery, ktoré tu deklaruje v tom materiáli, ktorý teraz schvaľujeme, dosiahne za štyri roky svojho vládnutia celkové konsolidačné úsilie 3 percentá, kým vláda Ivety Radičovej za jediný rok dosiahla konsolidačné úsilie 3,1 percenta. Teda vláda Ivety Radičovej konsolidovala za jediný rok viac alebo zhruba v tej istej miere, v akej sa chystá konsolidovať vláda Roberta Fica za štyri roky. Teda ak tu zaznieva, že to konsolidačné úsilie nie je dostatočné, tak tieto čísla jasne svedčia o tom, že nie je dostatočné.
A že by bolo možné, áno, ono je dostatočné z hľadiska parametrov, ktoré sú v európskej legislatíve, ktoré určuje Európska komisia, dokonca ide až trochu nad rámec, ale hlavne kvôli zákonu o brzde, o dlhovej brzde, kvôli ústavnému zákonu o rozpočtovej zodpovednosti. Ale ak sa teda pozrieme na to, ako ktorá vláda konsolidovala, tak musíme konštatovať, že tá konsolidácia je nielen obsahovo zlá, pretože prebieha najmä na strane príjmov - a to ešte na strane zvyšovania takých daní, ktoré ohrozuje ekonomický rast, ale konsolidácia je aj nedostatočná a mohla by byť omnoho väčšia. Napríklad taká, aby sa nezačali aktivovať niektoré nepríjemné sankcie v ústavnom zákone o rozpočtovej zodpovednosti. Teda aj z tohto pohľadu chcem avizovať, že ak vláda, lebo sú už také signály, príde s návrhmi na zmäkčovanie ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, tak budem určite tým, ktorý nepodporí tieto návrhy a bude zásadne proti zmäkčovaniu tohto zákona, pretože ak by vláda konsolidovala rozumnejšie a razantnejšie, tak by nemuselo dôjsť k napĺňaniu týchto hraníc.
Takže ešte raz sa vrátim k tej formulácii, lebo teraz je možno zrozumiteľnejšia, ako krásne vláda kamufluje v tomto materiáli. Hovorí, priemerné ročné konsolidačné úsilie v rokoch 2010 až 2012 dosiahlo jedno percento, v roku 2013 dosiahne 1,2 percenta. Ale už nehovoria, že preto priemerné za tie tri roky, že rok 2010, za ktorý môžu v plnej miere, to bolo mínus 1,2 percenta. A rok 2011, za ktorý má, nesieme plnú mieru zodpovednosti konsolidácie, pretože to bol prvý celý rok, v ktorom sme vládli, bola konsolidácia 3,1 percenta, teda vyššia miera konsolidácie, ako plánuje vláda Roberta Fica urobiť za celé štyri roky svojho vládnutia. Pritom väčšina opatrení v roku 2011 z toho objemu 3,1 percenta HDP bola urobená na výdavkovej strane, teda znižovaním verejných výdavkov, teda spôsobom, ktorý neohrozoval ekonomický rast, a teda spôsobom, kedy vláda šetrila na sebe. To, že je to tak, že dve tretiny boli dosiahnuté na výdavkovej strane, to potvrdzujú aj analýzy Medzinárodného menového fondu.
Posledná vec, ktorú chcem zmieniť vo svojom vystúpení, sa týka výberu daní. Chcel by som upozorniť, že vláda vládne druhý rok. Takže neustále omieľať, že za výpadky vo výbere daní môže chaos na daňovej správe, síce môže vláda omieľať, ale čím ďalej, tým menej to bude uveriteľné. Čím nechcem povedať, že na daňovej správe neboli problémy, a prijal som za to aj politickú zodpovednosť. A myslím, že sme ju prijali aj ako strana vo voľbách, ale dôležité je, zase sú dôležité čísla. A čísla hovoria, že za prvé štyri mesiace tohto roku sa na kľúčových daniach vybralo o 110 miliónov eur menej než za prvé štyri mesiace minulého roka, kedy mal vládnuť ten najväčší chaos. Tie kľúčové dane sú daň z pridanej hodnoty, spotrebné dane a daň z príjmu právnických osôb. Ešte raz, za tieto kľúčové dane sa za prvé štyri mesiace tohto roka vybralo o 110 miliónov eur menej ako za prvé štyri mesiace roka 2012! A tu vás chcem upozorniť nielen na to, že v roku, za prvé štyri mesiace v roku 2012 boli tie problémy s informačným systémom na daňovej správe, ale chcem vás upozorniť aj na to, že ekonomika rastie. Vlani sme vykázali ekonomický rast 2 percentá, v tomto roku tiež vykazujeme ekonomický rast. Čiže ak by sa efektívnosť daní výrazne nezhoršila, tak sme na týchto daniach za štyri mesiace mali vybrať viac, ako sme vybrali vlani za štyri mesiace. My sme ale vybrali menej napriek tomu, že vlani bol chaos, teraz vraj nie je. Napriek tomu, že sme mali rast odvtedy, vybrali, daňová správa vybrala menej o 110 miliónov eur.
A chcem tiež potvrdiť to, čo hovoril Ivan Štefanec, problémy s daňou z pridanej hodnoty začali v roku 2006. Rok 2006 bol prvým rokom prvej vlády Roberta Fica a odvtedy výnosnosť z dane z pridanej hodnoty, ktorá je najdôležitejšou daňou v štátnom rozpočte, výrazne klesla. Ešte v roku 2005 bola sadzba DPH 19 percent a výber DPH tvoril 8,2 percenta nášho HDP. Vlani už to bolo 20 percent, ale objem bol už len 6 percent z hrubého domáceho produktu. A ten pokles bol kontinuálny od roku 2006, nepodarilo sa ho zastaviť ani nám počas tých dvoch rokov vládnutia, pretože ten čas bol krátky a k tomu ten pokles ďalej pokračuje. Takže ak vláda tvrdí, že sa nedá inak konsolidovať, len zvyšovať dane a odvody, alebo hľadať jednorazové alebo decimovať druhý pilier, tak to nie je pravda. Pretože tieto čísla jasne ukazujú, že vláda nešetrí na sebe, znovu zopakujem, z celkového, z celkovej hodnoty konsolidačných opatrení po odrátaní úspory výdavkov v územnej samospráve vláda šetrí 48 miliónov eur, čo sú dve percentá celkového konsolidačného úsilia. Čiže vláda nešetrí na sebe, na vlastných výdavkoch, ak rieši konsolidáciu, tak ju rieši takým zvyšovaním takých daní, ktoré ohrozujú ekonomický rast. A teda na záver musím skonštatovať, že tá proklamácia, ktorá je prvou vetou tohto materiálu, ktorú znovu zopakujem, ktorá znie: "Prioritou vlády je aj naďalej zabezpečenie dlhodobo udržateľného rastu ekonomiky, ktorý je podmienkou pre rýchly rast životnej úrovne a dobiehanie rozvinutých krajín Európskej únie", koniec citátu, tak že táto priorita je len deklarovaná a nie skutočná.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie 14.2.2013 9:17 - 9:19 hod.

Ivan Mikloš Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku vystúpiť k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Daniela Lipšica na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 285), ako spravodajca Výboru Národnej rady pre financie a rozpočet.
Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku. Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel a zaradil ho na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady.
Ako spravodajca v prvom čítaní si osvojujem stanovisko, že predmetný návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti zákona uvedené zákonom o rokovacom poriadku.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému zákonu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie spoločného spravodajcu 13.2.2013 16:36 - 16:38 hod.

Ivan Mikloš Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy a páni, vážení kolegovia, vážené kolegyne, dovoľte mi, aby som v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady vystúpil k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Ivana Štefanca a Pavla Freša na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 595/2003 Zb. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ako spravodajca Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet.
Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku, teda doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.
Ako spravodajca v prvom čítaní si osvojujem stanovisko, že predmetný návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti návrhu zákona.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému zákonu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 12.2.2013 11:17 - 11:17 hod.

Ivan Mikloš
Ďakujem pekne. Pán predseda, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) o prerokovaní tohto návrhu zákona v druhom čítaní. Prosím, dajte hlasovať.
Skryt prepis
 

8.2.2013 11:26 - 11:29 hod.

Ivan Mikloš Zobrazit prepis
Vážený pán predseda, vážené panie kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som v zmysle zákona Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku vystúpil k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Daniela Lipšica a Jany Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako spravodajca výboru Národnej rady pre financie a rozpočet.
Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku, teda doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady.
Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel ho zaradil na rokovanie dnešnej schôdze.
Ako spravodajca v prvom čítaní si osvojujem stanovisko, že predmetný návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti zákona uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Z hľadiska vecného zastávam stanovisko, že predložený návrh zákona rieši závažnú problematiku a je zrejmý aj jej účel.
Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o jeho cieli a že je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Osobitná časť návrhu zákona obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení návrhu.
Po rozprave odporučím, aby podľa § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku Národná rada uvedený návrh zákona prerokovala v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 294 z 9. novembra 2012 a podľa § 71 zákona o rokovacom poriadku zákon prerokovali výbor pre financie a rozpočet, ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, aby uvedený návrh prerokovali výbory do 30 dní a gestorský do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Pán predseda, otvorte, prosím, rozpravu k uvedenému návrhu zákona.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19.12.2012 14:58 - 15:00 hod.

Ivan Mikloš Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, chcel by som doplniť vystúpenie pána podpredsedu Národnej rady v tom zmysle, on povedal, že tento zákon podľa jeho názoru nevznikal na ministerstve hospodárstva, ale vznikal u pána Holjenčíka. Ja si myslím, že nevznikal ani u pána Holjenčíka.
Tento zákon evidentne vznikal u jedného z akcionárov strany SMER. je takým verejným tajomstvom, že strana SMER má, hneď keď vznikla, tak mala a má svojich akcionárov, ktorí majú významné rozhodovacie právomoci. A o tom, že je to tak, svedčí aj skutočnosť, na ktorú tu už upozornil Jozef Mikuš vo svojom vystúpení, ale nejak to odznelo bez bez povšimnutia. Pozmeňovací návrh, ktorý zvyšoval inštalovaný výkon až do 300 MW bol prvýkrát predložený na predchádzajúcej schôdzi Národnej rady, vtedy ešte poslancom Vážnym, na výbore pre hospodárstvo a to nepriamou novelou zákona o núdzových zásobách ropy. Akurát vtedy to neprešlo, pretože legislatívci namietali, že je to nepriama novela iného zákona. Takže snaha prepašovať tu túto nehoráznosť, ktorou chcete okradnúť ľudí o obrovské peniaze, tu už bola takýmto pokútnym spôsobom, keďže to predtým nevyšlo, tak sa o to pokúšate teraz skráteným konaním. A o tom, kto je v pozadí, ťažko povedať, ale tiež ma prekvapila informácia, že Penta, ktorá sa tu spomína stále, sa postavila jasne proti schváleniu tohto zákona, čo potvrdzuje tie informácie ktoré mám aj z iných zdrojov, že Penta vraj už nie je alebo nemá byť vlastníkom PPC a vlastníkom PPC má byť práve jeden z akcionárov SMER-u. Takže teraz to už má logiku úplnú a nehoráznosť, ktorú sa tu chystáte spraviť je naozaj neslýchaná.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.12.2012 15:17 - 15:19 hod.

Ivan Mikloš Zobrazit prepis
Áno, ďakujem pekne kolegom za ich príspevky a vyjadrenia. Doplnil by som ich o jednu vec, ktorú som zabudol povedať v rozprave a ktorá mi pripadá dôležitá, pretože vláda sa tvári, ako keby sa naozaj šetriť nedalo. Tak chcem ponúknuť údaje. OECD vydalo teraz nedávno analýzu fiškálnych systémov členských krajín. A OECD odhaduje mieru neefektívnosti a plytvania v slovenskom zdravotníctve vo výške 2,7 % HDP, čo je, mimochodom, až takmer dvakrát toľko, ako je odhad v iných okolitých krajinách. Je to v Poľsku 1,5 %, v Česku 1,3 % a v Maďarsku 1,7 %. Inými slovami, za peniaze, ktoré do zdravotníctva idú, ak by sa využívali efektívne, tak by sa dalo ten istý výsledok zdravotníctva dosiahnuť s úsporou 2,7 % HDP. To je len na margo toho, ak by minister alebo vláda tvrdila, že vlastne niet kde šetriť, že sa ťažko šetrí. Len čo ide vláda v tom zdravotníctve robiť? Čiže je evidentné, že v zdravotníctve sú obrovské rezervy, obrovské plytvanie, ale aj tu sa vláda vydala presne opačným smerom. Pokiaľ ide o zrušenie transformácie nemocníc, či sa vám to páči alebo nie, transformované nemocnice znižujú dlh a zvyšujú efektívnosť. Či sa vám to páči alebo nie, konkurujúce si zdravotné poisťovne vytvárajú tlak na vyššiu efektívnosť a nižšie náklady. Takže nielenže nerobíte to, čo by bolo treba, a sú tam rezervy obrovské, odhadnuté OECD vo výške 2,7 % HDP, ale vy dokonca aj tu idete presne opačným smerom. Žiaľbohu, neteší ma to, ale je to tak.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 11.12.2012 14:04 - 15:06 hod.

Ivan Mikloš Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády minister financií, vážené dámy, vážení páni, dáma, vážení páni, milí kolegovia, na rozpočet verejnej správy na budúci rok som naozaj čakal nedočkavo aj preto, že na tom sa všetci určite zhodneme, že je to dôležitý dokument, že je to zákon roka, ako sa mu hovorí, ale aj preto, že som predpokladal, že tento dokument naznačí, akým smerom chce vláda vedená stranou SMER Slovensko viesť.
Nadviažem na začiatku v tomto na vystúpenie môjho kolegu poslanca Dzurindu, ktorý tiež o tomto hovoril, a považujem to za zásadne dôležité, o čom svedčí aj to, že som sa tomu v istom zmysle venoval už v diskusii o programovom vyhlásení vlády Roberta Fica. Možno si niektorí z vás spomenú, že som vtedy vlastne hovoril, že vláda Roberta Fica, druhá vláda Roberta Fica, bude vlastne prvýkrát v situácii, aj keď Robert Fico už vládne druhýkrát, keď bude musieť naozaj vládnuť, naozaj vládnuť v tom zmysle, že už nebude stačiť nič nerobiť a tešiť sa najskôr z rastúcej ekonomiky, rastúcich príjmov a neskôr, keďže ekonomika počas krízy prepadla, tak ďalej pokračovať v rozdávaní na úkor dlhu a deficitu. Ale situácia je iná v tom, že dobré časy sú za nami, ale aj sú vyčerpané rezervy, rezervy ďalšieho zadlžovania a ďalšieho deficitného financovania, čo je dané aj prísnymi európskymi pravidlami, aj prísnymi domácimi pravidlami, schváleným zákonom o rozpočtovej zodpovednosti. Ale nakoniec najviac je to dané stavom na finančných trhoch, ktoré by veľmi rýchlo nečinnosť vlády v konsolidácii a znižovaní deficitu vytrestali. Preto si dovolím povedať, že tento rozpočet je dôležitý aj v tom zmysle, že je to prvý skutočný rozpočet oboch vlád Roberta Fica, v tom zmysle skutočný, že je to prvýkrát rozpočet, ktorý musí konsolidovať.
Pán Počiatek, predchodca pána ministra Kažimíra, ktorý bol v čase ministrovania pána Počiatka štátnym tajomníkom, bol omnoho šťastnejší minister financií alebo mohol byť omnoho šťastnejší minister financií, pretože on to konsolidovať nemusel a ani to nerobil. Za 2,5 roka vládnutia prvej vlády Roberta Fica boli príjmy vďaka reformám a rekordnému rastu enormne vysoké, vyššie ako rozpočty. V krízových rokoch zase vláda Roberta Fica rekordne rýchlo zadlžovala Slovensko, o čom najlepšie svedčí fakt, že verejné výdavky v rokoch krízy vzrástli na Slovensku najrýchlejšie spomedzi všetkých krajín európskej dvadsaťsedmičky.
Pri programovom vyhlásení vlády som upozornil na to, že programové vyhlásenie nedáva odpoveď na otázku, akým smerom chce vláda na čele so stranou SMER vlastne krajinu smerovať, akú víziu má, ako chce, aby krajina vyzerala po štyroch, možno aj viac rokoch vládnutia tejto strany. Poukázal som najmä na rozpor medzi na jednej strane sľubmi, ktoré programové vyhlásenie vlády sľubovalo, kde programové vyhlásenie vlády sľubovalo všetko všetkým, a zároveň záväzkom konsolidovať, teda znížiť deficit verejných financií. A povedal som, že jednoducho obe tieto veci sa robiť nedajú a že čas ukáže čo vlastne vláda robiť bude a že tá hodina pravdy príde pomerne rýchlo.
Rozpočet predložený vládou, o ktorom teraz diskutujeme, je dôležitý v tom, že vlastne nastala hodina pravdy, že tento rozpočet ukazuje, či to vláda konsolidovať chce alebo nie, ale aj to, ako to chce vláda robiť. A naznačuje, aj keď to neukazuje veľmi jasne, ale to naznačuje, ako bude Slovensko v budúcnosti vyzerať a akým spôsobom chce viesť Slovensko vláda Roberta Fica v budúcnosti. A ten obraz, žiaľbohu, nie je radostný a nie je pozitívny.
Ja som spomenul aj citát pána ministra Kažimíra, nebudem to citovať teraz úplne presne, ale v zásade budem parafrázovať, kde povedal na rokovaní výboru k programovému vyhláseniu vlády: „Povedzme si konečne otvorene, na čo štát má a na čo štát nemá, čo budeme financovať a čo nebudeme financovať.“ Ja som veľmi ocenil tento výrok. A čakal som, keďže to bolo povedané ešte pri programovom vyhlásení vlády na jar a keďže taká ambícia tu bola, že tento rozpočet nám to napovie, čo teda budeme alebo nebudeme v situácii obmedzených zdrojov financovať. No, tá odpoveď tu čiastočne je, ale len čiastočne, ale zároveň je dosť smutná a nie veľmi povzbudzujúca.
Takže by som prešiel k veci z hľadiska toho, že tento rozpočet čo nám ukazuje a čo nám neukazuje o budúcom smerovaní Slovenska.
Najskôr to, čo je pozitívne, lebo sú v ňom aj veci pozitívne, na ktoré treba poukázať a ktoré treba vyzdvihnúť. Je dobré, že rozpočet potvrdzuje záväzok vlády ešte z programového vyhlásenia, že chce konsolidovať verejné financie, že chce znížiť deficit verejných financií pod 3 % v roku 2013. Pozitívne je aj to, že ten rozpočet v zásade, aj keď sú tam isté výnimky, je transparentný a je v súlade aj s tými požiadavkami ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Ale zároveň treba povedať, že tým sa tie pozitíva vlastne takmer vyčerpávajú.
Chcem byť a budem korektný. Postavím to na číslach samotného rozpočtu a na citáciách z vládnych materiálov, aj keď musím spomenúť hneď na začiatku, že keď som sa pripravoval na toto vystúpenie, tak som si v rámci tej prípravy prečítal aj vystúpenia k rozpočtom predchádzajúcim, najmä k tomu poslednému z nich. A viete, že som ich tu predkladal pomerne veľa. Šesť rozpočtov som predkladal v tejto sále. A bol som ešte pri viacerých z nich. A bolo by dnes veľmi ľahké a možno aj atraktívne dnes citovať z vystúpení či už dnešného pána premiéra Fica alebo pána dnešného ministra Počiatka alebo pána dnešného ministra financií Kažimíra z ich vystúpení o rozpočte na rok 2012 alebo aj o tých predchádzajúcich rozpočtoch. Bolo by to dokonca až pikantné v niektorých oblastiach. Ale to nechám na záujemcov, nech si to prečítajú, nech si to pozrú.
Takže k tomu, čo považujem za zlé v rozpočte.
Podľa môjho názoru najväčším a zásadným nedostatkom rozpočtu verejnej správy na roky 2013 až 2015 je to, že síce ide uskutočniť zníženie deficitu verejných financií, ale veľmi zlý je spôsob, akým to ide urobiť, pretože spôsob, akým tento rozpočet navrhuje konsolidovať verejné financie, je neudržateľný, poškodzuje a ohrozuje našu konkurencieschopnosť, konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky, ohrozuje budúci rast slovenskej ekonomiky, ohrozuje rast zamestnanosti a životnej úrovne.
Vláda navrhla taký rozpočet na budúci rok a na ďalšie roky, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou síce zníži deficit pod 3 %, ale aj to je dnes riskantné, rizikové a bez prijímania ďalších dodatočných opatrení to nebude možné, ale ten spôsob je v rozpore so všetkým, čo navrhuje väčšina renomovaných ekonómov, ale aj všetky významné svetové ekonomické a finančné inštitúcie.
Budem napríklad citovať závery z najnovších štúdií OECD a Medzinárodného menového fondu, ktoré sa venovali problematike fiškálnej konsolidácie, rozpočtovej konsolidácie a ktoré zhrnuli tie skúsenosti z doterajších takýchto operácií, ale aj z teoretického výskumu z hľadiska toho, ako by tá úspešná konsolidácia, zdôrazňujem, mala prebiehať.
Prvý zásadný záver a odporúčanie týchto inštitúcií je, že pri konsolidácii by sme sa mali sústrediť na znižovanie deficitu omnoho viac na strane úspor výdavkov, ako na strane rastu daní, odvodov a poplatkov. Realita rozpočtu vlády Roberta Fica je presne opačná. Vyhodnotím toto aj na základe čísiel.
Druhé odporúčanie týchto inštitúcií je, že politiky fiškálnej konsolidácie by mali posilňovať dôveru v budúci rast a mali by prispievať k budúcemu rastu. Realita slovenského rozpočtu je presne opačná, už to môžeme vidieť aj v reakcii podnikateľského sektora a aj v zhoršujúcich sa prognózach, ktoré sa zhoršujú nielen z dôvodu zhoršovania vonkajšieho prostredia, ale aj z dôvodu zhoršovania vnútorného prostredia, či už je to Zákonník práce, alebo sú to zmeny v daniach, odvodoch a podobne.
Ďalej, fiškálne konsolidácie boli úspešné vtedy, keď sa odohrávali prevažne na výdavkovej strane. To je teda nielen teoretický záver tých štúdií, ale aj vyhodnotenie skúseností mnohých krajín, ktoré porovnávali rôzne typy fiškálnej konsolidácie v minulosti. A ukázalo sa, že vždy tie, ktoré boli úspešné, tak boli založené na tom, že viac vláda šetrila, ako zvyšovala dane.
A ďalší záver . A ja súhlasím, že v našom prípade sa nedalo vyriešiť všetko na výdavkovej strane a bolo nevyhnutné aj zvyšovať niektoré dane. Teda záver týchto štúdií je, že ak je už nevyhnutné zvyšovať dane, mali by byť takéto opatrenia len doplnkové a radšej by mali byť zvyšované nepriame ako priame dane. Realita tohto rozpočtu, je to presne naopak. Mimochodom, tieto závery potvrdil minulý týždeň aj osobne generálny tajomník OECD na návšteve Slovenska.
Takže môžeme konštatovať, že návrh rozpočtu verejnej správy je v jednoznačnom rozpore s týmito odporúčaniami, a teda ohrozí budúcu konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky, a teda aj našu úspešnú budúcnosť.
Mimochodom, len zase na ilustráciu. Minulý týždeň som bol vo Washingtone a sledoval som rokovanie Spoločného ekonomického výboru Kongresu a Senátu, kde si tento výbor prizval dvoch renomovaných amerických ekonómov. A diskutovali o spôsobe, akým ich ide konsolidovať americká exekutíva, Obamova exekutíva. Obama navrhuje pre budúci rok mix týchto opatrení, zhruba fifty-fifty, zhruba 50 % opatrení cez znižovanie výdavkov a zhruba 50 % cez zvyšovanie daní, či už je to priame zvyšovanie daní alebo rušenie tých daňových výnimiek, ktoré boli dočasné. Ale ekonómovia neboli rovnakého razenia, jeden bol bližší k vládnej politike, bol tzv. keynesiánec, druhý bol kritickejší, ale aj ten, ktorý mal bližšie k vládnej politike, považuje takýto pomer 50 na 50 v Spojených štátoch amerických za zlý, za taký, ktorý ohrozuje ekonomický rast. A podľa neho by ten pomer mal byť taký, že by mali byť dve tretiny toho znižovaním výdavkov a jedna tretina toho zvyšovaním daní. Ten druhý ekonóm, ktorý bol ešte kritickejší, tvrdil, že podľa jeho názoru by ten pomer mal byť taký, že by to malo byť 8 % na strane znižovania výdavkov a 15 % cez zvyšovanie daní, odvodov a poplatkov.
Hovorím to aj preto, aby sme si uvedomili, aký fatálne zlý je tento mix opatrení návrhu slovenského rozpočtu na budúci rok, pretože tento pomer v našom prípade je len 17 % cez znižovanie výdavkov a 83 % cez zvyšovanie daní, odvodov a poplatkov.
Naviac, je problém aj ten, že aj keď sa pozrieme na štruktúru tých daní, odvodov a poplatkov, ktoré sa zvyšujú, tak vidno, že je porušené ďalšie pravidlo, na ktorom sa zhodnú aj medzinárodné finančné inštitúcie, aj väčšina renomovaných ekonómov. A to je to, že keď už dane musíme zvyšovať, tak by sme mali zvyšovať nepriame dane, čiže spotrebné dane, majetkové dane, environmentálne dane, alebo daň z pridanej hodnoty. Ako to vyzerá zase v rozpočte na budúci rok? Vyzerá to tak, že až 80 % daňových opatrení sa udeje alebo dosiahne zvyšovaním priamych daní a odvodov, ktoré zaťažujú aktivitu. Čiže až z 80 % vláda plánuje získať vyššie zdroje zvýšením zlých daní, zlých v tom zmysle, že sú to dane, ktoré obmedzujú a ohrozujú rast, obmedzujú a ohrozujú konkurencieschopnosť.
V ďalšom svojom vystúpení budem dosť často porovnávať roky 2011 a 2013. Budem porovnávať tieto roky najmä z toho dôvodu, že rok 2011 bol prvým aj posledným celým rokom vládnutia vlády Ivety Radičovej a rok 2013 bude prvým celým rokom druhej vlády Roberta Fica. Pretože porovnávať rozpočty, kde sa v strede roka mení vláda, je dosť ošemetné, pretože ta vláda, ktorá príde, môže, samozrejme, svojimi krokmi tie čísla dosť zmeniť presúvaním napríklad príjmov alebo výdavkov z jedného roka do druhého. Ale myslím si, že porovnanie rokov 2011 a 2013 je v tomto prípade úplne, úplne korektné.
Naviac, v prospech vlády Roberta Fica pri tomto porovnaní hovoria dve veci. Prvá je tá, že vláda Roberta Fica mala viac času na prípravu rozpočtu na rok 2013, ako ho mala vláda Ivety Radičovej na rok 2011, pretože vláda Roberta Fica do úradu prišla, ak sa dobre pamätám, začiatkom apríla. Vláda Ivety Radičovej prišla do úradu začiatkom júla. Teda vláda Roberta Fica mala viac času na prípravu rozpočtu. Zároveň výhoda vlády Roberta Fica bola tá, že ide o vládu jednej strany, kde dosahovanie dohody, na tom, ako to konsolidovať, nie je také komplikované, také zložité, ako to bolo v prípade vlády Ivety Radičovej.
No a pozrime sa na to teda, ako porovnanie týchto dvoch rokov vychádza, čo nám z neho vychádza, pretože si myslím, že je to veľmi ilustratívne a veľmi poučné a že to dokazuje aj to, že tá konsolidácia je síce naplánovaná, ale je zároveň naplánovaná spôsobom, ktorý nie je dobrý, ktorý svedčí do značnej miery o bezradnosti, ale aj o neudržateľnosti navrhovaných riešení.
Najskôr si povedzme, čo budeme porovnávať.
Kľúčový ukazovateľ, o ktorom by sme mali hovoriť, je tzv. konsolidačné úsilie, pretože, v médiách sa zvykne porovnávať všeličo, ako sa zníži deficit v roku 2013 oproti roku 2012. A môžeme to porovnávať s tým, ako to bolo v roku 2011 oproti roku 2010. Aj tu by nám vyšlo, že omnoho výraznejšie zníženie bolo dosiahnuté v roku 2011.
Ale je potrebné porovnávať konsolidačné úsilie, lebo konsolidačné úsilie očisťuje zmenu deficitu v tom-ktorom roku o tri podstatné veci, o dlhovú službu, o cyklické vplyvy a tiež o jednorazové opatrenia. Prečo je to dôležité? Dlhová služba a cyklické vplyvy sú mimo zodpovednosti vlády, najmä novo nastúpenej vlády, pretože dlhová služba znamená, to sú výdavky, ktoré sú dané tým, ako v minulosti boli tvorené deficity a aký dlh má vláda na krku, cyklické vplyvy sú zase šťastnejšia vláda, v boome keď vládne, tak, samozrejme, môže mať znížený deficit vďaka rastúcej ekonomike, ako to bolo napríklad na Slovensku v rokoch 2006, 2007, 2008. Čiže to preto treba očistiť, aby sme zistili, aký je príspevok vlády k tomu, že sa mení deficit verejných financií.
Čo sa týka toho tretieho opatrenia, o ktoré sa to očisťuje, to sú jednorazové opatrenia. Jednorazové opatrenia sú z deficitu očisťované, resp. zo zmeny deficitu, z konsolidačného balíka sú očisťované preto, že jednorazové opatrenia vám síce pomôžu teraz v tom najbližšom roku, ale zároveň vám pomáhajú neudržateľným spôsobom. Zároveň vám nevytvárajú podmienky na to, aby sa nielen verejné financie ozdravovali v budúcom roku jednorazovými opatreniami, ale aby to boli opatrenia, aby to bola konsolidácia, ktorá bude trvalejšia, ktorá prinesie naozajstné ozdravenie verejných financií.
No a pozrime sa teda na to, ako vychádza konsolidačné úsilie tejto vlády v roku 2013 nielen oproti konsolidačnému úsiliu v roku 2011, ale najmä oproti vlastným záväzkom, ktoré si táto vláda, vláda Roberta Fica, sama stanovila v Programe stability. Takže, čo sa týka toho konsolidačného úsilia, zase platí, že máme viacero čísiel, vydáva niektoré čísla tá inštitúcia, niektoré iná inštitúcia. Budem používať čísla Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktoré sú, mimochodom, takmer totožné s číslami Inštitútu finančnej politiky ministerstva financií len s tým rozdielom, že ten inštitút už začal vydávať od istého času aj čísla, ktoré sú s dôchodkovou reformou a bez nej, kde už sa zneprehľadňuje veľmi tá situácia, čiže úplne porovnateľné čísla. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť a Inštitút finančnej politiky hovoria, že konsolidačné úsilie v roku 2013 v prvom roku vlády Roberta Fica bude až trojnásobne nižšie, ako bolo konsolidačné úsilie v roku 2011. Konkrétne poviem, aby som bol konkrétny, tak podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť bolo konsolidačné úsilie v roku 2011, teda konsolidačné úsilie vlády Ivety Radičovej, 3,3 % HDP, kým konsolidačné úsilie podľa tohto rozpočtu, o ktorom diskutujeme bude 1,3 % HDP a podľa Inštitútu finančnej politiky to bolo 3,4 % v roku 2011, neskôr revidovali toto číslo na 3 % a v roku budúcom to bude 1,5 %. Čiže tie čísla sú naozaj veľmi blízko pri sebe.
A záver je, že podľa týchto inštitúcií, nie podľa mňa, ale podľa týchto inštitúcií, je konsolidačné úsilie vlády Roberta Fica v roku 2013 len zhruba tretinové oproti roku 2011. Inými slovami povedané, príspevok vlády k tomu, ako sa udržateľným spôsobom ozdravujú verejné financie v budúcom roku, bude len tretinový oproti príspevku vlády Ivety Radičovej v roku 2011. A ako som už spomínal, je to nielen v rozpore s tým, čo potrebujeme, a ilustruje to nielen nedostatočné úsilie, ale je to aj v rozpore so záväzkom vlastnej vlády Roberta Fica, ktorá 27. apríla 2012 schválila a do Bruselu poslala Program stability, v ktorom sa uvádza, dva citáty dovoľte mi povedať, po prvé: „Základným cieľom fiškálnej politiky Slovenskej republiky je dosiahnuť také zlepšenie fiškálnej pozície, ktoré vytvorí podmienky pre dlhodobú udržateľnosť verejných financií.“ To bol prvý citát. Druhý citát na strane 21 toho istého materiálu, toho istého dokumentu hovorí: „Konsolidačné úsilie dosiahlo v roku 2011 hodnotu 3,4 % HDP,“ ďalej, „naplnenie stanoveného cieľa na rok 2013 si vyžiada v najbližších dvoch rokoch kumulatívne konsolidačné úsilie vo výške 2,7 %.“ Teda samotný dokument schválený vládou Roberta Fica hovorí, že v rokoch 2012 a 2013 by sme mali dosiahnuť (za tie dva roky) konsolidačné úsilie 2,7 %. K tomu treba dodať, že v tomto roku 2012 bude predpokladané konsolidačné úsilie 0,1 %. Čiže logicky tento záväzok znamená, že vláda by mala predložiť taký rozpočet, ktorý pre budúci rok prinesie konsolidačné úsilie 2,6 % . Tá realita je 1,3 % podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, 1,5 % podľa Inštitútu finančnej politiky.
Ergo záver je, že konsolidačné úsilie, teda priamy efekt toho, čo vláda pre ozdravenie verejných financií robí, je tretinové v roku 2013 oproti roku 2011 a len polovičné oproti tomu, k čomu sa sama vláda zaviazala a čo naša ekonomika do budúcna potrebuje.
Takže prvým vážnym problémom predloženého rozpočtu verejnej správy na roky 2013 až 2015 je, že znižovanie deficitu je vo veľkej miere, v prevažujúcej miere z takmer piatich šestín dosahované na strane zvyšovania daní a odvodov, a nie na strane znižovania výdavkov, a tiež to, že je dosahované jednorazovými nesystémovými opatreniami, ktoré nezabezpečia dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Opakujem, svedčia o tom samotné čísla ministerstva financií, Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a záväzky, ktoré si vláda dala v oficiálnom dokumente, ktorý sama schválila 27. apríla a poslala do Bruselu. Teda prvý problémom sú jednorazové opatrenia, ktoré nezabezpečia udržateľnosť verejných financií.
Druhý zásadný problém je prevažná väčšina opatrení na strane zvyšovania daní a len ich malá časť na strane výdavkov, ktoré ohrozia budúci ekonomický rast a našu konkurencieschopnosť.
Čo sa týka tej úspory verejných výdavkov, tak k tomu sa dostanem ešte podrobnejšie, ale faktom je, že úspora sa robí len tromi spôsobmi, plošným znižovaním bežných výdavkov a mzdových výdavkov, to je to, čo už sme nechali nakoniec navrhnuté aj vo východiskách rozpočtu na tento rok, a ďalej znižovaním výdavkov v takých oblastiach, ktoré sú často nereálne, ako je napríklad zníženie výdavkov v samosprávach na úroveň, ktorá, si dovolím tu povedať, nebude dodržaná, každý to vie, alebo ako je nedofinancovanie zdravotníctva a tvárenie sa, že k žiadnym dlhom tam dochádzať nebude, alebo ako sú aj ďalšie položky, ku ktorým sa dostanem o chvíľu.
Tretí problém, ako som už naznačil, je v tom, aké dane sa zvyšujú. Aj pri programovom vyhlásení vlády som povedal, a môžem to zopakovať aj dnes, že šetriť dnes na výdavkoch je ťažšie, ako to bolo v predchádzajúcich rokoch, pretože ten priestor na nejaké také bežné šetrenie sa do značnej miery vyčerpal, a že bude treba robiť aj štrukturálne zmeny a reformy vo fungovaní verejného sektora, aby k zníženiu výdavkov mohlo dôjsť, a že teda bude nevyhnutné, keďže priestor na šetrenie je ťažší a menší, aj zvyšovať dane. No problém ale je v tom, že tento návrh štátneho rozpočtu z 80 %, keď sa bavíme o štruktúre daňových príjmov, ktoré sa zvýšia, pôjde cez zvyšovanie takých daní, ktoré ohrozujú ekonomickú aktivitu, a teda našu konkurencieschopnosť, teda cez zvyšovanie priamych daní a poplatkov a odvodov a len z 20 % cez zvyšovanie nepriamych daní.
Ďalším zásadným problémom, ktorý by som teda chcel rozobrať podrobnejšie, je, že vláda nevie šetriť. Mali sme možno aj ja, možno aj iní pomerne veľké očakávania z hľadiska toho, čo prinesie tento štátny rozpočet vo výdavkovej strane aj preto, že takéto šetrenie, takáto konsolidácia je lepšia pre ekonomiku, ale aj kvôli tomu, že vláda vyhlasovala, mala veľmi silné vyhlásenia v tejto oblasti. Premiér Robert Fico napríklad vyhlásil: „Chystáme nevídané šetrenie vo verejnom sektore.“ Minister vnútra ohlasoval najzásadnejšiu reformu verejnej správy od roku 1989 a predložil tu aj zákon, ktorý isté zmeny navrhuje. No len problém je v tom, že štátny rozpočet svedčí o opaku, a nie o šetrení, napríklad spotreba celého verejného sektora stúpne v roku 2013 o 1,1 % HDP, len na ilustráciu, spotreba verejného sektora v roku 2011 klesla o 3,5 % HDP. To je šetrenie a to je znižovanie výdavkov, čiže na jednej strane pokles o 3,5 % HDP v spotrebe verejného sektora, na druhej strane jej nárast o 1,1 %. Pritom v roku 2011 pribudlo na Slovensku 38 500 pracovných miest. V roku 2013 ich pribudne len 1 800, a to aj to len vďaka zvyšovaniu zamestnanosti vo verejnom sektore. K tomu budú čísla o chvíľu. Počet zamestnancov vo verejnom sektore stúpne v budúcom roku o 4 945 ľudí, o takmer 5 000 ľudí. V roku 2011 to isté číslo kleslo o 4 563. Takže vo verejnom sektore bude nárast o takmer 5 000 ľudí. Pritom celkový nárast počtu zamestnancov v národnom hospodárstve bude 1 800 a nebyť nárastu vo verejnom sektore, tak máme, samozrejme, celkový pokles. Na výbore pán minister argumentoval tým, že to je ale nie chyba vlády a zodpovednosť vlády, ale že to sa deje v samospráve a v tých oblastiach, ktoré štát priamo nemá pod kontrolou. No nie je to tak, pretože čísla vo vašom rozpočte, pán minister, hovoria, že čo sa týka zmeny počtu zamestnancov financovaných priamo zo štátneho rozpočtu, tak tam dôjde dokonca k ešte vyššiemu nárastu ako za celý verejný sektor ako taký. Zase porovnám dve čísla. V roku 2013 stúpne počet zamestnancov financovaných zo štátneho rozpočtu o 5 676, kým v roku 2011 klesol ich počet o 6 444. Výdavky na mzdy vo verejnom sektore tak síce klesnú o 28 miliónov v roku 2013, ale v roku 2011 klesli o 74 miliónov a zároveň v roku 2011 klesali počty zamestnancov. Čiže čo sa udeje v roku 2013? Stúpne nám počet zamestnancov vo verejnom sektore a zároveň nám klesnú mzdy. Takže, áno, budeme mať viac horšie platených zamestnancov, ako sme ich mali doteraz. Takto šetrenie určite nevyzerá alebo aspoň by vyzerať nemalo.
Čo sa týka ďalších vecí, ktoré súvisia s výdavkami a aj s rizikami rozpočtu, prejdem zrejme k ďalšej položke.
Ale ešte dovoľte teda, aby som sa vrátil k tomu citátu pána ministra Kažimíra, ktorý som privítal, keď povedal niekedy na jar, že mali by sme konečne si povedať, na čo máme a na čo nemáme, z verejných rozpočtov čo chceme financovať a čo nechceme financovať. Tak som predpokladal, že tento rozpočet nám to ukáže, že začne napĺňať túto pozitívnu ambíciu, ktorú vyslovil. Len čo nám ukázal tento rozpočet? Ukázal nám, že síce nemáme na platy učiteľov, ale máme na investičné stimuly pre pána Fiľa v Ružomberku, dokonca pre zamestnancov, ktorých neprepustí. Ukázal, že nemáme na mnohé potrebné veci, kde štát má povinnosť ich financovať, ale že máme na to, aby sme odkupovali a vyvlastňovali zdravotné poisťovne. Takže jedna vec je ambícia, zámer, druhá vec je, ako sa tá ambícia, ten zámer napĺňajú.
Čo sa týka ešte školstva, keď už som ho spomenul. Tam by som chcel niečo povedať, lebo vo faktickej poznámke určite nebudem mať dosť priestoru na to, aby som reagoval, ak pán minister teda bude reagovať, o čom neviem, či bude, ale viem už z niektorých jeho reakcií z diskusie vo výbore, ako na niektoré veci reagoval a aj v médiách, keď napríklad povedal: „No, dobre, my sme šetrili tak, že sme dávali nereálne predpoklady do rozpočtu, napríklad že sme naplánovali menej o 5 000 učiteľov v roku 2012.“ Tak k tomu by som rád využil príležitosť a povedal, ako to teda bolo a ako to je. Áno, faktom je, že po dlhej debate sme do rozpočtu napísali predpokladané zníženie počtu učiteľov o 5 000, čo by znamenalo, že ak by sa naplnil tento predpoklad, ale k tomu sme došli po diskusii aj s odbormi, tak v roku 2012, teraz hovorím o tomto roku, koľko sme tam dali, by, ak by sa naplnila táto ambícia, sme po tom znížení o 5 000 mali taký istý počet žiakov na učiteľa, aký sme ho mali v roku 2009. A zároveň, a to je veľmi dôležité, sme v roku 2012 pre tento rok pridali do rozpočtu na platy učiteľov 60 miliónov eur, čo znamená, že ak by aj nedošlo k zníženiu počtu učiteľov ani o jedného, tak aj tak v tomto roku došlo k zvýšeniu miezd a platov učiteľov o 6 %. Ak by došlo k zníženiu počtu učiteľov, tak tento nárast by bol omnoho, omnoho vyšší, v tej miere vyšší, v akej miere by sa napĺňal tento predpoklad. A dnes, keď počujeme kritiku zo strany pána ministra, tak je to zaujímavé, lebo oni argumentujú takisto pri vyjednávaniach s učiteľmi slovami: „Je vás príliš veľa, lebo demografia je taká, tak keď znížite počty učiteľov, budete si môcť zvýšiť aj platy. Ale faktom, pán minister, je, že ten nárast zdrojov roku 2012 bol vyšší, ako ste ho naplánovali vy, a možno zhruba taký, k akému sa nakoniec dopracujete po tých protestoch a štrajkoch, ktorým dnes musíte čeliť. Takže to je len na vysvetlenie, aký typ argumentácie predpokladám a očakávam aj od pána ministra možno v diskusii.
Ďalšia vec, o ktorej chcem hovoriť, je dlhodobá udržateľnosť verejných financií. Vláda, ako som teda už citoval z textu Programu stability, sa zaviazala, že chce tak robiť fiškálnu konsolidáciu, aby to zabezpečilo dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Vysvetlil som, že to nerobí. Najlepšie je to vidieť, že to nerobí, na dvoch veciach.
Prvá vec je, aký je pomer jednorazových opatrení, keďže celková konsolidácia, ktorú vláda predpokladá, je zhruba vo výške 2,4 % HDP, ale len 1,3 až 1,5 % HDP je konsolidačné úsilie. Čiže z toho vám jasne vyplýva, že zhruba z toho, čo robí, tretina až polovica je vyrobená jednorazovými opatreniami, ktoré nezabezpečujú dlhodobú udržateľnosť verejných financií.
Druhá vec je dôvod, prečo je dlhodobá udržateľnosť verejných financií ohrozená. Volá sa to zdecimovanie 2. piliera. Na prvý pohľad je to trošku zložitejšie. A určite pán minister bude argumentovať tým, že vlastne ono to zlepšuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií, lebo tým, že štát dlhodobo bude musieť vykrývať vzniknutú 2. pilierom o polovičku menšiu tú dieru, deficit bude o 500 miliónov eur ročne menší znížením príspevkov do 2. piliera, tak vlastne tým zvyšujeme udržateľnosť verejných financií. A ono to vidno čisto technicky vzaté, keď si pozriete aj čísla. Tak do nejakých rokov 2045 – 2050 to naozaj aj platí. Len problém je, že potom sa to dramaticky zhorší. A ten problém je aj v tom, a nakoniec na to stačí zdravý sedliacky rozum, ak najsilnejším konsolidačným opatrením vlády je, že každý rok minie navyše 500 miliónov eur, ktoré by inak nemala, pretože by si ich ľudia sporili na svoje dôchodky a na svoje účty, tak je evidentné, že to musí zhoršovať v skutočnosti dlhodobú udržateľnosť verejných financií. A faktom je, že najsilnejším konsolidačným opatrením vlády je zdecimovanie 2. piliera. Na budúci rok chce vláda získať 700 miliónov eur týmto, 500 miliónov eur tým, že už budú príspevky len 4 %, nie 9 %, a vyše 200 miliónov si naplánovala od tých ľudí, ktorí vystúpia z 2. piliera. No ukazuje sa, že, chvalabohu, neplatí to, že by ľudia masovo odtiaľ vystupovali. Čiže ani táto rezerva sa zjavne nevytvorí, ale čo je evidentné, je, že vláda od budúceho roka bude míňať o 500 miliónov eur každoročne viac oproti stavu, keby sa nemenili parametre 2. piliera. Inými slovami, tieto peniaze by nemala vláda k dispozícii, ale mali by ich na svojich účtoch ľudia, kde by sa im zhodnocovali a kde by im takto zabezpečovali ich budúce dôchodky. Znamená to, že vláda by musela konsolidovať viac inými opatreniami najmä na výdavkovej strane, čo nerobí. Čiže, povedané ešte inak, vláda si pomáha zdecimovaním 2. piliera a získava peniaze, ktoré minie hneď, ktoré by minuté byť nemali a mali by sa usporiť.
Ešte poznámka k tomu pomeru výdavkov a príjmov, teda pomeru opatrení na výdavkovej strane, kde vláda nešetrí, a na strane zvyšovania daní, kde, naopak, dane zvyšuje hlava-nehlava. Možno budú k tomu diskusie, lebo už v diskusii v reakcii pána predsedu výboru boli spochybňované také čísla, onaké čísla, a určite sa bude šibrinkovať všelijakými číslami.
Takže by som aj toto vyjasnil ešte predtým, ako budem mať menej priestoru vo faktických poznámkach. Vláda si do rozpočtu nakreslila, že môže interpretovať alebo mohla, už ani nemôže, ale mohla interpretovať tieto čísla tak, že to nie je tak, že to bude 83 % zvyšovaním daní a len 17 % znižovaním výdavkov, a že podľa nej to bude tretina, čiže zhruba 33,34 %, úsporami na výdavkoch a dve tretiny na zvyšovaní daní. No len tento pomer by platil len vtedy, keby rezerva, ktorú si vláda naplánovala, nebola minutá. Ale už sama vláda pri aktualizácii prognózy jednu časť tej rezervy rozpustila a druhá časť rezervy, ktorú si chce vytvoriť z peňazí od ľudí, ktorí odídu z 2. piliera, tá sa zjavne tiež nenaplní alebo naplní v omnoho, omnoho menšej miere. Takže ak tvrdím, že ten pomer medzi tým, ako vláda vie šetriť sama na sebe a ako zvyšuje dane, odvody a poplatky, je taký, aký je, že len z jednej šestiny vláda šetrí na sebe a z piatich šestín to vláda rieši zvyšovaním daní, odvodov, je korektne pravdivý a je v zásadnom rozpore s tým, čo hovoria všetky relevantné ekonomické autority.
A ešte spomeniem jednu vec, pretože faktom je, že zmenami, ktoré sme schválili v 1. pilieri tu v Národnej rade na návrh vlády, sa zlepšila dlhodobá udržateľnosť verejných financií oproti stavu, keby sa to nebolo urobilo. Pripomeniem, tie zmeny spočívali v troch veciach, ak si pamätáte, zmenil sa spôsob indexácie dôchodkov z toho švajčiarskeho na dôchodcovskú infláciu, zvýšila sa miera solidarity tým, že sa zastropovali najvyššie dôchodky, a, po ďalšie, zaviedol sa vzorec na automatické predlžovanie veku odchodu do dôchodku podľa demografie, ale neschválila sa štvrtá vec, ktorá bola pripravená ešte vo vláde Ivety Radičovej. A to je stanovovanie hodnoty dôchodkového bodu podľa demografie. A len chcem upozorniť, ilustrovať, akým spôsobom funguje vláda Roberta Fica. Týmito zmenami sa bude teraz hrdiť, ale, samozrejme, len v tej makroekonomickej oblasti, lebo to znižuje riziko dlhodobej neudržateľnosti. Ale v programovom vyhlásení sa k ničomu takému neprihlásila. A v prvom Programe stability, ktorý poslala do Bruselu, to ani nebolo. Len Brusel povedal: „Vážení, ale to nemyslíte vážne. Ak neurobíte zmeny v 1. pilieri, tak ten systém vám krachne.“ Pod tlakom Bruselu schválili Doplnok k Programu stability. A v tom doplnku už to je. A potom v októbri to schválili, aj keď v tom neboli všetky štyri opatrenia, ale len tri z tých štyroch opatrení. Kto tomu neverí, nech si pozrie na stránke Úradu vlády rokovania vlády, rokovanie prvýkrát o Programe stability a potom o niekoľko týždňov doplnkové ďalšie rokovanie o Programe stability, kde to už bolo. A, mimochodom, to sú opatrenia, ktoré vláda Ivety Radičovej mala pripravené. Vo vláde boli tie zákony už schválené, len už potom nestihli byť schválené v Národnej rade. Takže my sme ich pripravovali a schvaľovali, nie preto, že by nás k tomu dokopal Brusel, ale preto, že si myslíme, že je dôležité, aby sme nezadlžovali budúce generácie, aby sme verejné financie riadili tak, aby to bolo udržateľné aj z dlhodobého hľadiska.
No a ďalšia vec, predposledná, pri ktorej sa chcem podrobnejšie zastaviť, sú riziká tohto rozpočtu, ktoré by som rozdelil na dve skupiny. Nazvem ich v prvej skupine objektívne riziká a v druhej skupine subjektívne riziká.
Za objektívne riziká, za tie ani minister, ani vláda nemôže, tie sú dané vývojom v Európe, v eurozóne, vo svetovej ekonomike. A fakt je, že ten vývoj nie je jednoduchý. Na druhej strane ale treba povedať, lebo už to sledujem, ako jednotliví predstavitelia vlády začínajú s obľubou viac a viac používať slovo kríza a všetky problémy, ktoré tu existujú, hádzať na krízu, áno, situácia nie je jednoduchá. Zároveň platí ale, že aj po znížení prognózy rastu na budúci rok budeme mať najvyšší alebo jeden z najvyšších ekonomických rastov v Európskej únii. A čo by takí naši susedia ako napríklad Česko alebo Maďarsko dali za taký rast, aký prognózujeme, aj keď je malý. Čiže tá situácia nie je jednoduchá. Ale zas vyhovárať sa na ňu nie je namieste. No a sú tie objektívne riziká. Teda tam musím vládu pochváliť v tom zmysle, že reaguje pružne a že keď sa ukázalo, že ten vývoj je horší, tak sa aktualizovala prognóza a predložila vláda dodatočné opatrenia, aj keď spočívali v zásade len v rozpustení rezervy, ale na rozdiel od minulosti, keď si spomenieme na rok 2009, keď už bolo jasné, že kríza zasiahla na jeseň celý svet, padol Lehman Brothers, padali finančné trhy, prelievala sa do reálnej ekonomiky a vtedy odmietla vláda Roberta Fica meniť rozpočet a fungovali sme podľa absolútne nereálneho rozpočtu, chcem pochváliť pána ministra v tom, že ministerstvo reaguje pružne a že vlastne koriguje tieto odhady.
Už ale nemôžem ministerstvo ani pána ministra, ani vládu pochváliť za tú druhú skupinu. A to sú tzv. subjektívne, teda ja ich tak nazývam, riziká, ktoré v rozpočte sú nie z objektívnych dôvodov ja neviem vonkajšieho ekonomického prostredia, ale z toho, že ten rozpočet je jednoducho pripravený zle. Už som spomenul dve veci, nakoniec, spomína ich aj v poslednom stanovisku Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Sú to samosprávy a je to zdravotníctvo.
Napriek tomu, že rok 2013 bude predvolebným rokom, vláda predpokladá zníženie oproti realite roku 2011 o 150 miliónov eur pre samosprávy, pričom vláda nemá žiadnu nejakú konkrétnu efektívnu páku, ako by samosprávam zabránila, aby jednoducho svoje výdavky zvýšili. Takže ja si dovolím povedať, že realita bude taká, že samosprávy zvýšia tento deficit a že sa nenaplní predpoklad rozpočtu v tejto oblasti.
Zdravotníctvo detto. Nebudem to podrobnejšie rozoberať, potvrdzuje to aj stanovisko Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.
Ale sú tam aj ďalšie zaujímavé veci, takže dovoľte, aby som spomenul tie, pretože sa tak často o nich nekomunikovalo doteraz.
Rozpočet predpokladá, že Slovenské elektrárne odvedú zhruba 20 miliónov eur vďaka spusteniu novej Jadrovej elektrárne v Mochovciach. Dovolím si povedať, že zrejme všetci na Slovensku okrem ministerstva financií vedia, že Jadrová elektráreň Mochovce v roku 2013 spustená nebude.
Ďalej, rozpočet si polepšuje 19,5 mil. eur splátkou úveru od Carga, pričom ale Cargo je stratová spoločnosť a ministerstvo a vláda musí vedieť, že to nie je reálny príjem a ak Cargo takéto peniaze odvedie, tak o to zvýši viac svoju stratu, ktorú bude musieť verejný rozpočet v budúcnosti hradiť. Ide, mimochodom, o podobnú fintu, akú urobila prvá vláda Roberta Fica, keď dala nemocniciam a železničným spoločnostiam peniaze, ktoré formálne deklarovala ako úver. Pritom každý vedel, že sú v takej kondícii aj nemocnice, aj železnice, že nikdy tieto peniaze vrátiť nebudú vedieť. A potom to do deficitu spadlo nám v roku 2011, pretože Európska únia až spätne, samozrejme, keď overovala tie veci, tak na túto kamufláž prišla. A dala tieto peniaze do výdavkov v roku, keď na to prišla, čiže bolo to v roku 2011, nie v roku 2009, keď to urobila vláda Roberta Fica. A na to, že to bola kamufláž, sme upozorňovali už vtedy, keď to vláda urobila. A potvrdilo sa to o dva roky neskôr. Znovu, pri príjmoch z Carga ide o niečo podobné,
Pri Cargu by som vám ešte chcel pripomenúť, že ak by prvá vláda Roberta Fica nebola zrušila privatizáciu tohto podniku, tak by mohol štátny rozpočet získať obrovské peniaze. A zároveň by ten podnik bol súčasťou medzinárodnej siete, pretože záujemcom bolo rakúske Cargo, ktoré potom vstúpilo do maďarského Carga. Rakúsko po zrušení tejto privatizácie odkúpilo maďarské Cargo, samozrejme, presmerovalo všetky toky dopravné, ktoré predtým aj išli cez Slovensko, cez svoju firmu, teda cez Maďarsko. A aj preto podnik bol v takej a je v takej zlej situácii, v akej je.
Pritom vám chcem tiež pripomenúť, že dnes keď ho už budete nútení privatizovať, to budete nazývať inak, lebo táto vláda je veľmi kreatívna aj vo vymýšľaní nových názvov. Neviem, či ste si všimli, ale aby nemuseli použiť slovo privatizácia, tak neviem, ktorý génius to bol, ale niekto vymyslel, že oni to budú volať zámena aktív. Napríklad keďže potrebujú peniaze na vyvlastnenie zdravotných poisťovní súkromných a tie peniaze nevedia získať inak ako napríklad predajom Telekomu, ale aby nemuseli priznať, že ten Telekom predávajú alebo niečo podobné s ním robia, tak to tak vymysleli ako názov zámena aktív. Takže takýto newspeak nám tu vzniká, čo je veľmi, veľmi milé.
Ďalej, nie je jasné, a to je ďalšie riziko rozpočtu, ako je možné, že pri niektorých monopoloch sa predpokladá napriek špeciálnemu odvodu v roku 2012 a napriek tlaku na ceny to, keď pán premiér neustále vyhlasuje, že nedovolí, aby sa ceny zvyšovali, ale v štátnom rozpočte predpokladáme, že odvedú viac, ako boli doterajšie odhady, keď sme robili rozpočet my, alebo ako bol pôvodný návrh ešte pána ministra.
Takže takýchto rizík je tam, žiaľbohu, omnoho viac, a teda musím konštatovať, že ten rozpočet, nakoniec, konštatuje to Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá hovorí, bez dodatočných ďalších opatrení nebude možné ten zámer znížiť deficit pod 3 % naplniť. A to pritom Rada pre rozpočtovú zodpovednosť robila svoje stanovisko ešte pred aktualizáciou prognózy, na základe ktorej sa rozpustili všetky rezervy. Takže ak to platilo pred mesiacom, alebo neviem, kedy presne vyšlo stanovisko Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, tak dnes to platí o to viac, že v rozpočte sú pomerne významné riziká a že bez ďalších dodatočných opatrení nebude možné naplniť tento rozpočet.
No a posledná oblasť, ktorej sa chcem dotknúť, súvisí znovu s tým, akým smerom bude vláda strany SMER viesť alebo smerovať Slovensko do budúcna. Vrátim sa k tomu, začal som tým a považujem to za úplne najdôležitejšie.
O prvej dekáde tohto storočia, tisícročia a o tom, či Slovensko úspešné bolo alebo nie, si môžete myslieť, čo chcete, a môžete to interpretovať, ako chcete, ale neodškriepiteľný fakt je, že Slovensko v ekonomickej oblasti v tejto dekáde úspešné bolo, bolo najrýchlejšie rastúcou ekonomikou spomedzi EÚ 27, čo okrem iného znamená, že sme sa dokázali výrazne dotiahnuť na Českú republiku v ekonomickej úrovni, a za ekonomickou úrovňou postupne ide aj životná úroveň, a že sme dokázali napríklad predbehnúť Maďarsko počas tej dekády, keď vlastne hospodársku politiku určovali dve vlády Mikuláša Dzurindu a nezrušila toto smerovanie ani prvá vláda Roberta Fica. Ja by som bol trošku menej zhovievavý možno, ako bol môj kolega Mikuláš Dzurinda, k tomu čo vlastne prvá vláda Roberta Fica robila alebo nerobila, ale faktom je, že s ním úplne súhlasím v tom, že ona smerovanie krajiny nezmenila. Ona vlastne v tomto zmysle nerobila nič. Ani nepokračovala ani neprehlbovala tie reformy, ale ani ich nerušila. Ani to robiť nemusela, na začiatku 2,5 roka enormný nárast peňazí, stačilo rozdávať z toho, čo prinášala ekonomika, a výnos daní, dva posledné dva krízové roky pokračovanie v takom istom rozdávaní cez zadlžovanie, cez rekordné deficity a dlh.
Spomínal som to už, že v krízových rokoch malo Slovensko za Ficovej vlády najvyšší nárast verejných výdavkov spomedzi všetkých krajín európskej dvadsaťsedmičky. Aby som to povedal možno ešte výstižnejšie alebo porovnateľnejšie, priemerný nárast verejných výdavkov v Európskej únii v rokoch 2006 až 2010 oproti predchádzajúcim štyrom rokom bol 18 %. Na Slovensku bol tento nárast 35 %, na Slovensku vzrástli celkové verejné výdavky počas štyroch rokov prvej vlády Roberta Fica dvojnásobne rýchlejšie, ako vzrástli v priemere za Európsku úniu v rokoch 2006 až 2010 oproti rokom 2002 až 2006.
Teraz je, samozrejme, situácia iná. Preto som už pri programovom vyhlásení vlády povedal, že bude veľmi zaujímavé, z programového vyhlásenia sa to nedalo vydedukovať, vidieť, ako si vlastne SMER predstavuje budúce Slovensko. Predpokladal som, že sme to nevideli z programového vyhlásenia vlády, tam sa sľúbilo všetko všetkým, pán premiér z tohto miesta povedal, že to programové vyhlásenie vlády je skvelé, lebo bolo prediskutované asi na 100 pracovných rokovaniach so zamestnávateľmi, odbormi, cirkvami, NGO-čkami. Áno, a so všetkými sa dohodli, áno, lebo všetkým všetko sľúbili. A do toho programového vyhlásenia to aj napísali. Akurát zároveň realita alebo aj zámer znižovať deficit verejných financií a ozdravovať verejné financie, samozrejme, nepustia. A bolo jasné, že takéto programové vyhlásenie vlády je absolútne nereálne.
Preto som so záujmom očakával, čo nám prinesie tento rozpočet. Teraz prišla hodina pravdy v tom zmysle, aké Slovensko budeme mať, akú ekonomiku budeme mať, ako budeme konkurencieschopní, a tuto je najhoršia správa, ktorú nám rozpočet posiela, pretože, verejné financie v roku 2013, ale aj v ďalších budúcich rokoch nebudú závisieť len od toho, aký rozpočet tu odhlasuje parlamentná väčšina, ale predovšetkým od toho, ako sa bude v budúcnosti dariť našej ekonomike, či bude naša ekonomika úspešná v globálnej konkurencii, ktorá sa zostruje, alebo či úspešná nebude. A v tomto zmysle je ten rozpočet a nielen rozpočet, ale aj veci, ktoré s ním súvisia, veľmi zlou správou, pretože hovorí o tom, že krajina sa pod vedením strany SMER vydala opačným smerom, opačným smerom, ako by sme potrebovali. Prečo?
Čo sú nevyhnutné predpoklady na to, aby sa zvyšovala naša konkurencieschopnosť a aká je realita, skúsme si porovnať tie najdôležitejšie veci. Je to, po prvé, dobré a stále sa zlepšujúce podnikateľské prostredie, realita je, že zhoršuje sa. Je to, po druhé, dobrá a zlepšujúca sa vymožiteľnosť práva, transparentnosť. Zlepšuje sa alebo sa zhoršuje? Dovolím si povedať, že je úbohá a určite sa nezlepšuje, ak sa nezhoršuje. Flexibilita trhov, najmä flexibilita trhu práce je ďalšia nevyhnutná podmienka konkurencieschopnosti. Otázka je: Zlepšuje sa situácia v tejto oblasti na Slovensku alebo sa skôr zhoršuje? Myslím, že je to jednoznačné, zhoršuje sa. Ďalej, nevyhnutný predpoklad konkurencieschopnosti je prostredie, ktoré motivuje investovať, vyrábať, pracovať a vzdelávať sa. A zmeny, ktoré vláda prijíma, zvyšujú motiváciu investovať, zvyšujú motiváciu pracovať, zvyšujú motiváciu vzdelávať sa alebo je to skôr naopak? Ďalší nevyhnutný predpoklad úspechu budúcnosti je efektívny verejný sektor, efektívna verejná správa, ktorá za málo peňazí dáva kvalitné dobré verejné služby. Aká je situácia v tejto oblasti? Myslím, že odpoveď je zjavná. Ďalší predpoklad konkurencieschopnosti je kvalitné a zlepšujúce sa školstvo, vzdelanie, veda, výskum, vedomostná ekonomika, to, aby sme nemuseli byť teda, lebo ani nebudeme môcť tým byť, navždy montážnou dielňou. Robert Fico v minulosti rád kritizoval našu hospodársku politiku a hovoril o nej, že vlastne vytvára zo Slovenska montážnu dielňu. No len dnes treba povedať, že keby sme neboli tou montážnou dielňou, tak už dnes sme v recesii, lebo jediné, čo dnes drží slovenskú ekonomiku mimo červených čísiel, sú automobilky a ich subdodávatelia a investície, ktoré sem prišli počas reforiem a vďaka reformám a prípadne po reformách, keď ešte ekonomika bežala a fungovala.
Mimochodom, minule som si uvedomil, my máme stále ambíciu myslieť, a zaznelo to tu v predchádzajúcej diskusii, o konkurencii z Ázie, lebo najmä konkurencia z Ázie, ale aj z iných tých nových emerging markets zostruje globálnu konkurenciu. Ale Čína napr. už dávno nie je krajinou, kde sa vyrábajú len lacné odevy, hračky a športové potreby a lacná podradná spotrebná elektronika, tento rok je tam prelomový napr. v tom, že prvýkrát v tomto roku sa stala najväčšou IT firmou na svete čínska firma Huawei. Táto firma, ktorá bola založená pred 25 rokmi v roku 1988, je privátna a založená bývalým armádnym dôstojníkom. Táto firma dnes zamestnáva 140 000 ľudí. Dosahuje obrat 38 mld. dolárov. Investuje do vedy a výskumu 3,8 mld. dolárov ročne. A zo 140 000 zamestnancov, ktorých táto firma má v 140 krajinách sveta, 46 % pracuje vo výskume a vývoji. Tým chcem len ilustrovať, že ten svet sa hýbe, svet nestojí. Mimochodom, pozrite si rebríčky napr. šanghajskej kvality zahraničných univerzít, ale pozrite si ich aj vo vývoji za posledné roky, a tak zistíte obrovský nástup a vzostup čínskych, ale aj iných ázijských univerzít z hľadiska kvality. Svet nestojí, svet nestojí a my sme sa rozbehli v protismere na čele so stranou SMER. To je ten zásadný problém, to je tá zásadná zlá správa, ktorú tento rozpočet vysiela.
Takže dovoľte, aby som uzavrel svoje vystúpenie tým, že tento rozpočet nie je dobrým rozpočtom, aj keď má svoje pozitíva, o ktorých som hovoril, ale tie negatíva výrazne, výrazne tu prevyšujú. Sú v ňom obrovské riziká. Spôsob, akým sa ide dosiahnuť konsolidácia verejných financií, je zlý a škodlivý pre našu konkurencieschopnosť. Tento rozpočet je jasným dôkazom toho, že vláda nevie šetriť, vie len zvyšovať dane a odvody. A v zásade je dôkazom toho rozpočet, ale spolu s ďalšími vecami, o ktorých som tu hovoril najmä v závere, jasným dôkazom toho, že vláda nie je schopná riadiť krajinu tak, aby to bolo v prospech našej úspešnej budúcnosti. Vláda, samozrejme, má úplnú legitimitu, získala dôveru voličov a tým pádom, samozrejme, má legitimitu prijímať opatrenia, aké prijíma, prípadne aj iné. Ale zároveň treba veľmi jasne a otvorene povedať, že silná legitimita neznamená aj kompetenciu.
A ja musím konštatovať, ja som to spomenul už počas prvej vlády Roberta Fica, že to, čoho sme svedkami, je taká kombinácia podľa môjho názoru odbornej nespôsobilosti a aj istej ideologickej obmedzenosti v tom zmysle, že odmietame vidieť realitu, odmietame vidieť čísla a fakty. Diskusia o rovnej dani to predviedla v neuveriteľne krištáľovo čistej podobe. Argumentácia od niektorých poslancov vládnej koalície typu, že progresívna daň zrušila redistribúciu, znížila progresivitu a tak ďalej, bola proste lživá a nepravdivá. A ja to pripisujem najmä tej ideologickej obmedzenosti, ktorá ale v kombinácii s odbornou nespôsobilosťou je veľmi, veľmi nebezpečným elixírom pre budúcu úspešnosť Slovenska.
A, viete, ten rozdiel je dnes v tom, že za prvej vlády Roberta Fica v dobrých časoch, keď svetová ekonomika rástla, slovenská ekonomika rástla, to nebolo až tak vidieť, tie dôsledky takéhoto spôsobu vládnutia neboli až tak viditeľné a neboli tak rýchlo viditeľné. Len dnes je situácia iná, nielenže svetová ekonomika je v omnoho horšej situácii, ale aj sa vyčerpali rezervy, rezervy z rýchleho rastu, ktorý bol daný reformami, vstupom do Európskej únie, vstupom do eurozóny. A dnes ten zásadný rozdiel je v tom, že dnes dôsledky takejto nekompetentnej politiky, takejto neschopnosti riadiť krajinu budú omnoho rýchlejšie viditeľné. Mám obavu, že budú viditeľné už v priebehu nadchádzajúcich týždňov a mesiacov. A problém je, že tento rozpočet je len ďalším z radu dôkazov, že je to tak. A preto môžem za seba, ale aj za klub SDKÚ – DS povedať, že tento rozpočet určite nepodporíme. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.12.2012 11:56 - 11:58 hod.

Ivan Mikloš Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec Duchoň, pán predseda výboru, musím povedať, že ma vaše vystúpenie veľmi nepríjemne prekvapilo, preto, že vás považujem za veľmi korektného človeka, tak vediete aj naše výbory, čo veľmi oceňujem, aj za človeka, ktorý sa snaží posudzovať veci racionálne, preto ma vaše vystúpenie veľmi, veľmi nepríjemne prekvapilo. Ale musím povedať, že aj spôsob, akým ste ho prednášali, svedčí o tom, že nie ste stotožnený s vecami, ktoré hovoríte. Takže to vás chcem poľutovať naviac ešte.
Čo sa týka rôznych čísiel, pán predseda výboru, ako už bolo povedané mojimi kolegami, vy sami meníte čísla, dokonca v priebehu schvaľovania. Vždy môžete šermovať, šibrinkovať takým alebo onakým číslom, ale podstatné je jedno, že konsolidujete z 80 až 85 % zvyšovaním daní, že neznižujete výdavky. Podstatné je, že zhoršujete podnikateľské prostredie. Podstatné je, že robíte skoro všetky kroky, ktoré robíte, zhoršujú naše vyhliadky ako z hľadiska zdravých verejných financií, tak aj z hľadiska zdravej a konkurencieschopnej ekonomiky.
Stále, a už to sledujem, už sa na to asi musíme pripraviť, sa budete vyhovárať na krízu. To ste robili v roku 2009, roku 2010, teraz sa budete zase vyhovárať na krízu. Áno, aj kríza zhoršuje situáciu, ale práve v reakcii na krízu by bolo potrebné a nevyhnutné, aby ste robili opačnú ekonomickú politiku, akú robíte. Ak neveríte nám, tak si prečítajte Hospodárske noviny, ako predseda výboru ich máte na výbore. Hospodárske noviny robili prieskum medzi dvadsiatimi štyrmi, myslím, včera to bolo zverejnené, firmami na Slovensku a veľká väčšina z nich povedala, že ide znižovať zamestnanosť a výrobu v reakcii, nie na krízu, ale na konkrétne vládou prijaté opatrenia, či už je to Zákonník práce alebo sú to opatrenia v oblasti daní. Takže my si nevymýšľame. A vy sa nevyhovárajte stále na krízu, práve v kríze potrebujeme robiť opak toho... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 4.12.2012 15:33 - 15:34 hod.

Ivan Mikloš Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Pán poslanec Blaha, vy ste nazvali tých, ktorí zaviedli rovnú daň, teda aj mňa, ale aj ďalších, babrákmi a bláznami. Na základe vášho tohto vystúpenia, ale aj iných vystúpení by som vám vedel veľmi stručne povedať, za čo považujem ja vás, ale dovoľte, aby som to povedal trošku kvetnatejšie. Vy ste vzácny, doslova krištáľovo čistý typ človeka, ktorý je vzdelaný až za hranicu svojho intelektu. (Smiech v sále.)
Ten problém toho, čo ste tu predvádzali je totiž v tom, že vy aj vedome klamete. Dnes vám s vážnou tvárou hovorím, vy vedome klamete, pretože, keď som vám pred časom, pred niekoľkými týždňami, keď som vás upozornil, že zavedením rovnej dane sa zvýšila miera progresivity, tak ste neveriaco krútili hlavami. Dnes vám to tu Richard Sulík ukázal na číslach. Ešte raz: zavedenie rovnej dane zvýšilo mieru progresivity, pred zavedením rovnej dane 60 % najnižších príjmových skupín platilo 17 % dane. Po zavedení rovnej dane platí 9,5 % daňových výnosov dane z príjmu fyzických osôb.
Dnes po zavedení rovnej dane 7,5 % najbohatších daňovníkov platí 40 % celkove výnosu dane z príjmov fyzických osôb. Čiže celé vaše vystúpenie bolo založené na téze, že rovnou daňou sme zastavili redistribúciu prostriedkov. Je to lož, je to klamstvo, presný opak je pravdou a vy to viete. Viete to už minimálne niekoľko týždňov, napriek tomu ste založili svoju argumentáciu na tejto lži, preto nielenže vaše vzdelanie je za hranicou vášho intelektu, ale svedčí to aj o vašich charakterových vlastnostiach, pretože vedome klamete. (Potlesk.)
Skryt prepis