Videokanál poslanca

Áno, ďakujem, začnem tých najdôležitejším asi, čo sa bilo viackrát, pán poslanec Mičovský to tam hovoril aj viacej z vás, že aké teda sú tie náklady, keď hovorím, že sú nevyčísliteľné. Istý odhad sa dá urobiť, urobili odhad niektorí bankoví analytici, ktorí odhadujú, že krach eurozóny by mohol znamenať v prípade Nemecka pokles o 10 až 20 percent HDP. Náklady vo výške 10 až 20 percent HDP v priebehu niekoľkých rokov, v prípade menších krajín ako je Slovensko dokonca 30 - 40 percent. Pripomeniem vám, že štvorpercentný pokles HDP v roku 2009 znamenal na Slovensku 140 tis. nových nezamestnaných. Ďalší dôkaz mi nepriamo poskytol pán Sulíik. Rišo Sulík v jeho, v jeho reakcii, keď povedal, že, že čo by sa stalo, nič by sa nestalo, že však napríklad Estónsko to chce len preto, lebo Rusko. Ale, sám potvrdil, že geopolitika je v tomto veľmi dôležitá. Áno, áno, máš pravdu, Estónsko aj preto, že Rusko. A my čo? My sme väčší, silnejší, sme na západnej pologuli alebo čo? Čiže z tohto pohľadu aj preto sú mnohé veci nevyčísliteľné, že ťažko vyčíslite geopolitické riziká, ktoré by vyplývali z toho, že Slovensko by jednoducho z tohto priestoru bolo vypudené. To sú nevyčísliteľné náklady, ale s jasným znamienkom, s jasným mínusovým znamienkom. A pani poslankyňa Mezenská, ak dovolíte, vy hovoríte že alternatívy sú, lebo vy by ste vedeli, ako použiť tie peniaze. Ale veď predsa sa bavíme o úplne iných veciach. Bavíme sa o alternatíve voči riešeniu akútnej situácie z hľadiska udržania eurozóny. A nie o tom, či by sme vedeli minúť peniaze. To by sme sa rýchlo dohodli. Ako minúť peniaze. A už len uzavriem. Pán poslanec Viskupič, pravidlá boli porušované. Áno. A na tom sa zhodnime, že do budúcna aj zmenou mechanizmu schvaľovania napríklad tu v parlamente budeme dohliadať oveľa tvrdšie na to, aby už neboli porušované.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážený pán podpredseda vlády, keďže som jeden z tých, čo chodili do toho Bruselu jesť chlebíky, tak dovoľte, dokonca som ich takmer dva roky jedol na zasadnutiach Euroskupiny, kde sme často do neskorých nočných, niekedy aj ranných hodín, diskutovali práve o veciach, o ktorých tu teraz diskutujeme, aj o Zmluve o Európskom stabilizačnom mechanizme, takže si dovolím povedať, že o tom niečo viem, aj o tom, aké boli tie rokovania, prečo sa prijímali mnohé rozhodnutia, tak mi dovoľte, aby som sa k tejto téme vyjadril aj ja.
Najskôr by som sa chcel vyjadriť k rozprave, viacerí sa k tomu už vyjadrovali. Od rána tú diskusiu sledujem, aj keď som nebol v sále, tak som ju sledoval, videl som aj vystúpenie pána poslanca Osuského aj pána poslanca Kollára, takže myslím, že takmer všetky vystúpenia som videl. A musím povedať, že tiež ma zaráža to, že po prvé, rokujeme večer a v noci, ale tak si to odhlasovala väčšina, ale ešte viac ma zaráža spôsob, akým k tejto téme, naozaj vážnej téme a dôležitej téme, pristúpil vládny SMER. Naozaj súhlasím s tými, ktorí povedali, že pán minister financií to doslova odflákol krátkym sedemminútovým úvodom, a pokiaľ sa nemýlim, tak odvtedy nevystúpil nikto. Tam prihlásený pán Blaha možno vystúpi, pán spravodajca, ale naozaj je to, myslím si, nie adekvátny a nie dobrý prístup a niektorí z poslancov položili otázku, že prečo je to tak. Ja si myslím, že viem, prečo je to tak. Je to tak preto, že byť za ESM je nepopulárne. Populisti nemajú radi nepopulárne veci, ani ľavicoví, ale ani pravicoví. Dnes byť za ESM je nepopulárna vec.
Preto kladiem otázku. Ak napriek tomu, že byť za ESM je v každej jednej krajine výsostne nepopulárna vec, ak napriek tomu všetky štandardné strany politické, môžete povedať mainstreamové, môžte povedať staré, ale ak napriek tomu všetky štandardné politické strany sa zhodujú na nevyhnutnosti prijatia tohto vyslovene nepopulárneho kroku, prečo to robia? Sú hlúpi? Alebo sú vazalmi bánk alebo sú podplatení? Hovorím to aj preto, že som sa zúčastnil, takmer dva roky som sa zúčastňoval ťažkých, niekedy dlho do noci, niekedy aj do rána, rokovaní, kde sme si tieto veci vysvetľovali, kde sme hľadali riešenia, ale riešenia, kde sme sa snažili argumentovať tým a aj kriticky pristupovali k tomu a hovorili mnohé z tých argumentov, ktoré tu zazneli dnes, a ja sa dostanem aj k tým argumentom, ktoré tu zazneli dnes. Lebo, predošlem to ale, ten problém nie je v tom, že by, najmä dve vystúpenia tu boli citované, pána poslanca Sulíka a pána poslanca Kollára. Niekto ich dokonca nazval titanmi. Nech sa páči. Ten zásadný problém nie je v tom, že by väčšina z toho, čo povedali, nebola pravda, väčšina, zdôrazňujem. Dostanem sa aj k tomu, kde podľa môjho názoru zavádzajú. Ale najmä, keď hovoria o tom, kto všetko zlyhal, kto všetko nedodržiaval pravidlá, ako zlyhala Európska komisia, ako zlyhala grécka vláda, ako zlyhali dokonca trhy, dokonca tí, ktorí požičiavali za také úroky. To všetko je pravda. Akurát z hľadiska problému, pred ktorým dnes stojíme, je to nepodstatné. Podstatné do budúcna je, a dnes je kľúčové a podstatné, ako zabrániť najhoršiemu. Dnes naozaj nemáme na výber z dobrého riešenia, ktorým je odmietnutie eurovalu a zlého riešenia, ktorým je prijatie ESM.
A čo sa týka dodržiavania pravidiel. Áno, bude dôležité najmä do budúcna, aby sa to neopakovalo, aby sa prijali také opatrenia, ktoré by znemožnili, aby k niečomu takému došlo znova. Ale dnes, a ja by som tu mohol možno dlhšie ako oni hovoriť o tom, mohol by som vám pridať ďalšie argumenty typu rast reálnych miezd v Grécku od vstupu do eurozóny doteraz alebo do roku 2009, keď sa to prejavilo, a rast reálnych miezd v Nemecku. V Nemecku medzi rokmi 2000 a 2009 reálne mzdy klesli. V Grécku vzrástli o 43 percent, reálne mzdy o 43 percent. Vo verejnom sektore o 77 percent dokonca. Áno, absolútne nezodpovedná politika vlády, mohol by som pridávať, súhlasím s tým. Akurát, že z hľadiska situácie, pred ktorou dnes sme, z hľadiska záujmu občanov Slovenskej republiky toto nie je podstatné. Podstatné je, aký najlepší alebo najmenej zlý model, najmenej zlé riešenie máme k dispozícii práve z hľadiska záujmov slovenských občanov. Tak dovoľte, aby som k tejto veci povedal svoje stanovisko.
Áno, téma, o ktorej diskutujeme, je vážna, pretože aj situácia je vážna. Nielen preto, že poslanci za SaS sú tu dnes v čiernych oblekoch, ale aj preto, že napríklad svetoví lídri neustále rokujú aj o situácii v eurozóne, naposledy dnes, včera, asi ste zachytili. No, len problém je v tom, že, samozrejme, nie na všetkom sa zhodujú, ale faktom je, že všetci svetoví lídri sa zhodujú na tom, že Európsky stabilizačný mechanizmus, teda to, o čom tu hovoríme teraz a dnes, je nevyhnutným minimálnym predpokladom, nie postačujúcim, ale nevyhnutným minimálnym predpokladom na to, aby sa zabránilo najhoršiemu. Sú rozpory medzi Merkelovou na jednej strane a Obamom a Hollandeom na druhej strane, ale nie z hľadiska toho, či má byť schválený čo najrýchlejšie Európsky stabilizačný mechanizmus, ale z hľadiska toho, či a ako ísť ďalej. A tam aj určite my máme iné názory, ako má napríklad holandský prezident, to ja hovorím aj za seba a za stranu, ktorú reprezentujem, ale čo sa týka schválenia, pardon, francúzsky, francúzsky, francúzsky, francúzsky, ale aj americký nakoniec, ktorý. (Reakcia z pléna.) Povedal som holandský, aha, pardon, pardon. Nie v tom, že Európsky stabilizačný mechanizmus je nevyhnutným, minimálnym predpokladom riešenia situácie. A v tomto zmysle chcem pripomenúť, že nám sa tu tá debata trochu opakuje, lebo my sme ju naozaj absolvovali naposledy 11. októbra a padla na tom vláda, vtedy sme hovorili o rozšírení EFSF, ale zároveň bežali popri sebe tie dva procesy, rozširovanie kapacity EFSF a príprava ESM. Čiže my dnes stojíme, samozrejme, pred rovnakým problémom, možno ešte viac akútnym, a v zásade by som aj ja, ako Ľudo Kaník to tu myslím povedal, mohol zopakovať svoje vystúpenie, ktoré som mal, ale neurobím to, budem sa snažiť reagovať aktuálnejšie na možno aj aktuálnejšie veci aj veci, ktoré tu dnes boli povedané. Takže ešte raz. Svetoví lídri sa síce nezhodujú v tom, čo všetko treba urobiť, ale zhodujú sa v tom, že ESM, Európsky stabilizačný mechanizmus, je nevyhnutným minimálnym, nie postačujúcim, ale nevyhnutným minimálnym predpokladom. Dokonca väčšina sa ich zhoduje v tom, že by mal byť ešte väčší, rozsiahlejší.
Taktiež, ja už som to naznačil, je úplná zhoda medzi všetkými alebo takmer všetkými štandardnými stranami v členských krajinách eurozóny o potrebe takéhoto mechanizmu a nevyhnutnosti takéhoto mechanizmu. Taktiež keď si vezmete renomované svetové ekonomické médiá ako je Financial Times, The Economist, Handelsblatt a keď si vezmete komentáre, redakčné stanoviská, tak je zásadne zhoda na tom istom.
Keď si vezmete väčšinu, nehovorím, že všetkých, ale väčšinu rešpektovaných ekonómov a analytikov, v zásade sa zhodujú tiež. Pán poslanec Viskupič povedal, že na klub ste si zavolali dvoch, jeden bol za, jeden proti. Neviem, aká je, či je, aha, tu ste, neviem, či je nejaká, nejaký prieskum medzi analytikmi teraz, čo sa týka ESM, ale čo sa týka rozširovania EFSF, a to je veľmi podobný problém, tam urobil klub ekonomických analytikov prieskum vnútorný medzi analytikmi a 84 percent slovenských ekonomických analytikov bolo za. Jednoznačne za rozšírenie EFSF. To dávam na, do úvahy aj z hľadiska toho, že je veľmi ľahké, je veľmi ľahké nájsť kritické, negatívne argumenty, argumentovať nákladmi a rizikami. To je veľmi ľahké, dokonca až príliš ľahké a lacné, keď nehovoríme o alternatíve, keď nehovoríme o nákladoch neprijatia ESM. O nákladoch a dôsledkoch neprijatia ESM. A je smutné, že vláda, vládna strana, a toto abdikovala úplne, odflákla to a absolútne sa tomu nevenuje.
Takže. V čom je zhoda, som povedal, samozrejme, sú mnohé otázky, na ktorých zhoda nie je. Eurobondy, banková únia, politická únia a tam, samozrejme, aj my máme stanoviská, ktoré budú určite odlišné od napríklad SMER-u, ale aj niektorých svetových politikov, ale na potrebe schválenia Európskeho stabilizačného mechanizmu sa zrejme zhodneme a zrejme zajtra budeme hlasovať, teraz hovorím za poslancov SDKÚ, v zhode s poslancami SMER-u.
Ale my, minimálne teda hovorím aj za seba, s plným vedomím a svedomím, a ja naozaj tiež odmietam také citové vydieranie, aké som tu počúval, najmä z úst pána poslanca Osuského, pána poslanca Viskupiča, ako sa bude kto pozerať do očí svojim deťom. Vy si myslíte, že ja nemám deti? Vy si myslíte, že ja nechcem mať raz vnukov? Vy si myslíte, že ja by som hlasoval za niečo, čo by poškodilo ich budúcnosť a túto krajinu? Budem hlasovať za Európsky stabilizačný mechanizmus, aj keď to nesie so sebou riziká, nesie to so sebou náklady, práve preto, že mi ide o budúcnosť mojich detí a mojich vnukov, ktorých, dúfam, raz budem mať, pretože som presvedčený, že keby ho Slovensko neschválilo, tak náklady aj dôsledky, niektoré okamžité, niektoré neskoršie, by boli určite vyššie a horšie, ako budú náklady a dôsledky schválenia ESM. Ale vaša stratégia mi pripadá trochu nekorektná, perfídna aj v tom, no, prepáčte, možno nie perfídna, ale minimálne nekorektná v tom, že vy veľmi dobre viete, že ESM schválené bude. Veľmi dobre viete, že, samozrejme, že to bude so sebou niesť náklady a riziká, ale nie také, aké tvrdíte, k tomu sa dostanem neskôr. A, samozrejme, potom bude veľmi ľahké tvrdiť, aha, my sme vám to hovorili, akurát už sa nedozvieme a nebudeme môcť dozvedieť, aké by boli dôsledky a náklady toho, čo navrhujete vy. Aké by boli dôsledky a náklady toho, keby Slovensko povedalo, viete čo, nás to nezaujíma. My sme v eurozóne, ale my vaše dohody, tie nás nezaujímajú.
Zmluva, ešte chcem, ešte chcem aj podotknúť, že nakoniec náš postoj považujeme za konzekventný a legitímny, takisto ako nakoniec váš, veď nakoniec na tejto téme padla vláda, takže my sme nakoniec, táto zmluva o ESM sa pripravovala, ešte keď som bol ministrom financií a keď som, keď, ešte za, za fungovania vlády Ivety Radičovej, takže v konečnom dôsledku je logické, ja vám nevyčítam, že vy nemeníte svoj postoj, len to, čo, to, čo vyčítam, je nekorektnosť spôsobu, akým argumentujete.
A aj to, aj to považujem za nekorektné, že tvrdíte veľmi s veľkou ľahkosťou, ako to treba odmietnuť, ale neponúkate žiadnu alternatívu. A žiadnu alternatívu ste neponúkli ani vy, pán Sulík, ani, ani, ani, ani Jozef Kollár, dostanem sa k tomu.
Poslanec Matovič povedal, že tá diskusia a postoj sú čiernobiele, poslanec Lipšic rozdelil postoje do troch skupín, povedal, že jedni sú striktne proti, jedni nekriticky zrážajú opätky, prijímajú to, čo dohodnú veľkí, a sám seba vyčlenil do tretej skupiny, tí, ktorí budú síce za, ale povedali, že len vtedy, keď budú záruky. No, ja si nemyslím, že tá diskusia je čiernobiela. To, čo nakoniec čiernobiele ale bude, bude naše rozhodovanie, lebo rozhodnúť sa môžme len za alebo proti. A ani postoj pána, pána poslanca Hlinu nakoniec bude proti, pretože, samozrejme, kto nie je za, ten, ten nepodporuje, čo aj keby ste sa, aj keby sa zdržalo 76 poslancov, tak neprejde, aj keď by nikto nebol proti. Čiže v tomto zmysle ten postoj bude len za, alebo, alebo nie za. Ale diskusia čiernobiela nie je, tak ako problém nie je čiernobiely. A my sme ho nikdy ako čiernobiely nevnímali, my sme nikdy neboli kritickí prijímatelia všetkého, čo v Bruseli vymysleli, my sme boli tí, ktorí odmietli, aj keď pán Sulík tvrdí, že oni, že SaS, nech sa páči. Tak aj my, ak dovolíte, sme boli tí, ktorí sme odmietli Grécku pôžičku a v tom Bruseli to aj presadili, čo nebolo ľahké. My sme boli tí, ktorí sme presadili zmeny, aj účasť privátneho sektora aj zmenu distribučného kľúča, ktorý bol predtým vyrokovaný nespravodlivo a tak ďalej, a tak ďalej. Čiže diskusia nie je čiernobiela a my nezatvárame oči pred rizikami, nákladmi a problémami, ktoré tu sú, a už vôbec nie, nie sme nekritickí voči tomu, prečo to vzniklo a kto je všetko za to zodpovedný. Ale zodpovednosť je nielen vedieť pomenovať, čo a prečo sa stalo v minulosti, ale, ale vedieť aj povedať, ako zabrániť čo najhoršiemu a ako urobiť optimálne, optimálne v tomto zmysle možno čo najmenej zlé riešenie. A naozaj vás chcem ubezpečiť, že tie rokovania v tom Bruseli v Euroskupine boli často veľmi napäté, veľmi hektické, veľmi vypäté. A vôbec to nebolo tak, že veľkí prídu, niečo povedia, malí zrazia opätky a ideme domov. Vôbec to tak nebolo. Na druhej strane ale, si treba uvedomiť, že my naozaj nemôžme byť čiernymi pasažiermi. To považujem za vyslovene populistické. Tak ako ľavicový populizmus je, keď niekto tvrdí, že chceme na jednej strane nízke dane, na druhej strane široké verejné služby a vieme sľúbiť všetko všetkým. Takisto populistické a nezodpovedné je byť členom nejakého zoskupenia, nejakého klubu a zároveň hlásiť: Chceme poberať výhody, ale nebudeme sa podieľať na nákladoch. Budeme teda čiernymi pasažiermi. To považujem za nekorektné a naozaj za, aj za populistické. Takže. Ako som povedal. Nemáme na výber medzi dobrým a zlým riešením, ako sa nám tu minimálne implicitne podsúva, ale máme na výber medzi riskantným a nákladným riešením a riešením odmietnutia, lebo riskantné a nákladné riešenie je schváliť to. Ale som presvedčený, že neschváliť ESM je riešenie horšie. Horšie preto, že by sme mali potom hovoriť o dôsledkoch. Viacerí z vás tu hovorili dnes, aj naposledy som to zachytil, hovoriť pána poslanca Viskupiča o tom, že no a čo? Keď musíme, naozaj, naozaj máme byť členmi tej užšej eurozóny? Tej prvej ligy? Je to naozaj lepšie? Nebolo by lepšie tam nebyť? Je to logická otázka. No, po prvé. Treba povedať, že my nie sme v rovnakej pozícii ako tí, ktorí tam nie sú. Slovenská republika nie je v rovnakej pozícii ako Česká republika, ktorá v eurozóne nie je. Pretože náklady a dôsledky odchodu z eurozóny by boli enormné. Už tu hovoril o tom, myslím, Miro Beblavý. Dôsledky odmietnutia ESM zo strany slovenského parlamentu by mohli byť, a veľmi pravdepodobne by boli, aj tie, že trhy by to ohodnotili tak, že môže byť ohrozené zotrvanie Slovenska v eurozóne. Pretože jedinú istotu, ktorú dnes máme je, že eurozóna nebude fungovať tak, ako fungovala doteraz. A nevieme ani, či bude fungovať v tom počte krajín, v akom funguje doteraz. Je veľmi možné, že Grécko tam možno ani o niekoľko mesiacov nebude. Je veľmi možné a pravdepodobné, že sa, že budú prebiehať rokovania o novom fungovaní eurozóny. Z tohto pohľadu by to naozaj trhy mohli vyhodnotiť. A to tak je. To, ak to chcete posudzovať teraz účtovnícky alebo aritmeticky, že Slovensko má 0,8, neviem, koľko percenta podiel a že to je nič, tak to tak nie je. Pretože ide aj o precedensy. Ide o precedensy zodpovedného správania sa. Ide o riziko toho, že dobre, tak to si povedal jeden malý, no tak to si povie druhý, tretí, štvrtý, však dvadsať percent môže ísť preč a tí ostatní sa trápte. Dokonca presne tak. No tak, potom vám teda hovorím, lebo možno je mojím hendikepom, že teda jem dlho chlebíčky v Bruseli a že som bol vo veľa vládach a pri veľa rokovaniach, ale vaším hendikepom potom je, a tvojím teda Richard, že si také rokovanie neabsolvoval nikdy. Pretože každé takéto spoločenstvo je založené na dôvere, vzájomnej zodpovednosti a spolupatričnosti. A keď sme, mimochodom, pri týchto veciach, účtovníctvo, neúčtovníctvo, ekonomické argumenty, politické argumenty. Vedel by som hovoriť aj ekonomické a budem ešte niektoré hovoriť. Ale to, o čom rozhodujeme, je výsostne politická otázka. Samozrejme, tak ako projekt eura, súhlasím s Jozefom Kollárom, je politickým projektom. Aj ekonomickým, ale najmä politickým. A to je o politike. To je aj o geopolitike, ktorá možno vám nič nehovorí. Len geopolitika, zvlášť pre malú krajinu v regióne, v ktorom sa nachádzame my, je životne, životne dôležitá. O tom by určite vedel viac hovoriť pán podpredseda vlády. Všimnite si ešte, na otázku toho, či je teda dôležité byť z tej prvej ligy alebo nie. Poľsko v tej prvej lige nie je, a veľmi tam chce byť. Napriek nákladom, s ESM, s EFSF, s rizikami. Poľsko veľmi chce byť v eurozóne. Napriek tomu všetkému, čo sa deje. Ešte som nedokončil tú úvahu na, v tom zmysle, že pre nás, keď tam už raz sme, by náklady toho nebyť tam, teda toho odchodu, boli nepredstaviteľné, enormné. To je jeden z dôvodov, prečo je také ťažké, aj keď v tom Grécku je desiatky dôvodov, aby nebolo členom eurozóny. A súhlasím, že aj pre nich by to nakoniec bolo lepšie, pretože devalvovaná drachma by im pomohla rýchlejšie sa pozviechať. Ale tie náklady toho vystúpenia sú tak nepredstaviteľné a enormné, že sa toho hrozí a desí každý. Aj v tomto zmysle považujem všetky kroky, ktoré by mohli ohrozovať naše členstvo v EÚ, ale ohrozovať aj naše, našu pozíciu z hľadiska finančných trhov za veľmi, veľmi nezodpovedné. No a musím vám povedať, že neschválenie ESM by takýmto krokom bolo a spôsobilo by obrovské, obrovské riziká. Na margo vystúpení, najmä teda Richarda Sulíka a Jozefa Kollára, pretože boli naozaj veľmi obsažné, plné grafov, čísiel. Ja tie čísla nejdem spochybňovať a predpokladám, že všetky boli správne a presné. A hovorím, vedel by som pridať ďalšie. Napríklad o tých reálnych mzdách v Nemecku a v Grécku na druhej strane. Ale aj iné, ďalšie. Aj také anekdotické príbehy o tom, ako sa klamalo, ako sa falšovali výsledky, štatistiky a tak ďalej, a tak ďalej. Ale to dnes nie je podstatné, to dnes nie je kľúčové. Dnes podstatné je, áno, nemalo by sa to opakovať. Mali by sme vyžadovať plnenie podmienok, ale dnes je kľúčová otázka - nie prečo sa to stalo, ale čo s tým? Lebo ak dovolíte, istú analógiu, niekde som ju čítal a myslím, že dosť, dosť výstižná. Je to podobne, ako keby vám horel spoločný dom, a vy ste odmietali zúčastniť sa hasenia a záchranných prác, poukázali na to, že ten somár, čo ho zapálil, neustále opitý fajčil v posteli. Takže dnes otázka stojí naozaj, myslím si, že inak. Dovoľte k pár ale argumentom, ktoré, lebo s tými, s tými štatistikami, s tými sa dá súhlasiť, opakujem. A dajú sa možno ešte, ešte aj rozširovať. Ale naše rozhodovanie nebude o tom, ako som povedal. A v čom boli tie niektoré argumenty ale nekorektné? Neustále, a to všetci vystupujúci, najmä z SaS, hovoria o tých sumách, o tých peniazoch ako o minutých peniazoch. Ako dokonca o vyhodených peniazoch. To nie je pravda. Je pravda, že pri takto investovaných, lebo pri prvej pôžičke, ktorej sa nezúčastňujeme, išlo o priamo požičané peniaze, pri EFSF ide o garancie a pri ESM ide o kapitál do ESM, ktorý je obdobou Medzinárodného menového fondu. K tomu sa dostaneme o chvíľu. Tiež k tej nekorektnosti argumentov, že nie je. Čiže doteraz sme nevynaložili žiadne peniaze na grécku pôžičku, máme záruky v EFSF, ktoré, keď sa nebudú tie dlhy splácať, tak potom sa staneme veriteľmi, ale stále ostaneme v pozícii veriteľov, aby sme si rozumeli. Čo, samozrejme, neznamená, že tam nie je žiadne riziko, že o časť tých peňazí nemôžme prísť. Ale to nie sú ani vyhodené, ani darované peniaze. Sú to buď záruky, ktoré sú ešte stále len vo forme záruk, ešte nie vo forme záväzku. Záväzkom sa to stane, až keď by krajina, ktorej sme požičiavali a požičiavali sme Írsku, Portugalsku a Grécku zatiaľ, tej druhej. Ak by tieto krajiny prestali splácať, potom sa to stane naším záväzkom, ale stále ešte záväzkom. A pri ESM hovoríme o kapitálovom vklade. Takisto ako máme kapitálový vklad v Medzinárodnom menovom fonde. Čiže prvá veľká nekorektnosť. Lebo tu často zaznievajú potom až emotívne vyhlásenia typu, naposledy som zachytil, Jožo Mihál - svinstvo, a podobné. Nie je to korektná a pravdivá argumentácia, ak o týchto peniazoch hovoríme ako o peniazoch vyhodených. To je po prvé.
Čo sa týka Medzinárodného menového fondu a respektíve ESM ako obdoby Medzinárodného menového fondu. Počul som dva argumenty, prečo to tak vraj nie je. Prvý bol čiste kvantitatívny, ktorý nie je argumentom. Poslanec Kollár porovnal, koľko máme vklad v IMF a koľko budeme mať v ESM, a to podľa neho je dôkaz, v ESM je to oveľa viac, a to podľa neho je dôkaz, že to nie je to isté. No, uznáte, že toto argument nie je. A druhý argument, veľmi nekonkrétny, že vraj ide o Ponziho schému. Neviem, prečo, v čom by malo ísť o Ponziho schému? Ale nepovažujem tento argument za korektný. Ďalší, mimochodom, ešte na ilustráciu toho, že ďalší argument, že pomoc bankám sú dopredu naisto vyhodené peniaze. Nekorektný argument. Môžu byť, ale nemusia. Poviem vám to konkrétne. V rokoch 2008, 2009 Veľká Británia dala dotáciu svojim bankám vo výške 250 mld. libier, Nemecko vo výške 180 mld. eur, Spojené štáty vo výške 400 mld. dolárov. V rokoch 2008, 2009. V roku 2011 boli už tieto peniaze vrátené, splatené a banky sa dostali z najhoršieho. Konkrétny dôkaz, že to nemusí byť pravda. Ďalší argument, ktorý nie je pravdivý. Gréci nič neurobili. Pravdou je, že Gréci neplnia dostatočne ten program, ale pravdou je, že aj preto, že tam boli dvoje voľby. A pravdou je, aj keď môžme teraz argumentovať, koľko mala Siriza a tak ďalej. Ale pravdou je, že vznikla vláda, ktorá sa prihlásila k tomu záväzku, aj keď avizovali tie krajiny, že, strany, že chcú vyrovnávať zmäkčenie. Podľa mojich skúseností z rokovaní z Euroskupiny si nemyslím, že to zmäkčenie dosiahnu. Nemyslím si to. Tam boli postoje tak silné, jasné a tvrdé, že si to nemyslím. A zároveň vznikla vláda, ktorá má mandát urobiť, naplniť ten program z Memoranda o porozumení. Čiže v tomto zmysle nie je pravda, že sa neprivatizuje. Áno, privatizuje sa so sklzom. Aj v niektorých ďalších opatreniach sú sklzy, ale sú najmä spôsobené logickou prestávkou, keďže boli dvoje voľby krátko, krátko po sebe. No a dovoľte mi teda ísť späť, už, už, už teda spieť ku koncu. Chcem na záver ešte povedať. Euro naozaj je aj naša mena a my naozaj sme súčasťou istého klubu, z čoho vyplývajú nielen pozitíva, nielen benefity, ale aj záväzky. Ja som bol nedávno v rámci rôznych projektov, radenia s reformami, bol som v Tunise, bol som v Jordánsku, bol som v Moldavsku, bol som na Ukrajine. Viete, ako, ako radi by mali naše problémy? Viete, ako šťastní by boli, keby mohli byť súčasťou tej Európy, ktorá má síce problémy, a tej eurozóny? Spomínal som Poliakov, Estónci vstúpili v čase krízy, eurokrízy do eura, pretože napriek tým rizikám to považovali za lepšiu alternatívu. Aj keď, samozrejme, aj tam sú na to názory, názory rôzne. Od roku 2000 doteraz malo Slovensko najvyšší ekonomický rast, kumulovaný ekonomický rast zo všetkých krajín európskej dvadasaťsedmičky dokonca. Malo ho najmä vďaka reformám, ale aj vďaku euru. A tu budem veľmi konkrétny, lebo som zachytil, pán poslanec Osuský povedal, že Volkswagen tu nie je predsa kvôli euru, ale kvôli tomu, akých máme kvalifikovaných a aj menej zarábajúcich ľudí. No, máme konkrétny dôkaz, že Volkswagen tu je aj, respektíve, že Volkswagen bude rozširovať výrazne svoju investíciu kvôli euru. V januári oznámil koncern Volkswagen, že sa rozhodol pre Bratislavu, pre umiestnenie veľkej investície vo výške 1,5 až 2 mld. eur. A ako hlavný dôvod, prečo sa rozhodli pre Bratislavu, uviedli členstvo Slovenska v eurozóne. Exaktný dôkaz, že členstvo v eurozóne je veľmi dôležitým, jedným z dôvodov, samozrejme, nie jediným, prečo sme boli schopní dosiahnuť vysoký ekonomický rast, a teda aj rast zamestnanosti a životnej úrovne našich ľudí. A keď sa teda bavíme o tých spojencoch, tak faktom je, že dnes bezkonkurenčne naj, teda bezkonkurenčne najsilnejšia, ale najkonkurencieschopnejšia ekonomika nielen v Európe, ale z hľadiska veľkých ekonomík, dokonca si dovolím tvrdiť aj vo svete, je Nemecká ekonomika. A naša ekonomická naviazanosť, a to už nehovorím o geopolitických súvislostiach, na Nemecko je prosto obrovská. Takže aj z tohto pohľadu som presvedčený, že je v záujme Slovenskej republiky, aj v záujme mojich detí, aj vašich, pán Viskupič, aj tvojich, Peter, aby sme sa rozhodli zodpovedne a prijali ESM, aj keď je to nepopulárne. Aj keď sa to mnohým ľuďom nebude páčiť. Lebo ľahšie sa vysvetľuje, že doplácať na tučných Grékov by sme nemali. Ľahšie sa argumentuje tým, aké sú dôchodky tam, aké sú u nás. A ťažšie sa vnímajú možné dôsledky, aj priame aj nepriame rozhodnutia, ktoré by bolo síce na prvý pohľad možno krajšie, a možno mnohí by tlieskali, ale som presvedčený, že horšie. Takže ak nemáme lepšiu alternatívu, a my ju nemáme, Richard Sulík, ja ho odcitujem teraz, povedal: "Alternatívou k prijatiu ESM je jeho odmietnutie," koniec citátu. A to naozaj je jediná alternatíva, akurát, že omnoho horšia ako prijatie ESM. To hovorím s plnou vážnosťou, s plnou zodpovednosťou všetkých informácií, ktoré o tom mám. A potom ešte Jožo Kollár to rozšíril o to, ako treba vynucovať pravidlá, ako treba robiť reformy, robiť úspory, to je všetko pravda. To je všetko pravda, samozrejme, aj u nás na Slovensku aj v tých iných krajinách, ale to nerieši problém, akútny problém, ktorý, ktorý teraz máme a ktorý vidia všetci. Čiže ak máme naozaj vážny problém, ak ten problém je taký vážny, že najväčší svetoví politici naňho dennodenne upozorňujú, a tvárime sa, že najlepším riešením je odmietnuť to, čo sa mesiace, dlhé mesiace, negociovalo, ťažko negociovalo, tak to by som považoval naozaj za nezodpovedné rozhodnutie, ktoré by poškodilo, takéto rozhodnutie by poškodilo občanov Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Pán premiér, ďakujem za záujem o moje vystúpenie. Mám len dve minúty, takže len tri poznámky, ak dovolíte.
Prvá poznámka. Pýtate sa nás, čo by sme v daňovej oblasti robili. Aj my sme to mali, aj vy ste to mali napísané vo volebnom programe. Vy ste vyhrali a sami ste zložili vládu. Na isté rozpory medzi vaším volebným programom a programovým vyhlásením vlády včera poukázal pán poslanec Brocka.
Druhá poznámka. Odcitujem vám slová vášho ministra Kažimíra zo včerajška: „Veľa sa doteraz neudialo v tom, aké verejné služby má štát poskytovať, štát na čo má a na čo nemá.“ Zásadný problém vášho programového vyhlásenia je, že vy rozširujete záber verejných služieb. Samozrejme, sú tam niektoré výnimky. A veľmi vítam, to, čo ste povedali o štátnej správe. A naozaj máte historickú šancu, pretože koaličné vlády vždy bývajú problematické z hľadiska znižovania štátnej správy. Tak s jednou touto výnimkou možno máte tam desiatky miest, kde avizujete rozširovanie verejných služieb čiže v rozpore s tým, s čím súhlasím, čo včera povedal minister Kažimír, že naozaj treba zadefinovať, na čo máme a na čo nemáme. To je zásadný rozpor tohto programového vyhlásenia.
A tretia poznámka sa týka penzijného systému. O tom som nehovoril vôbec, ale ďalší zásadný problém, ktorý tam je, je, že vy na jednej strane sa hlásite k tomu, že treba zmeny vo všetkých troch pilieroch, súhlasím s tým, a hlásite sa k tomu, že to má byť fiškálne udržateľné. Zatiaľ stále Slovensko je v tretej najrizikovejšej skupine krajín z hľadiska dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Bývalá vláda pripravila zmeny v 1. aj 2. pilieri, ale najmä v 1. pilieri, ktoré už boli tu v parlamente, ale neboli schválené, ktoré by zabezpečovali dlhodobú udržateľnosť. Ale vy v programovom vyhlásení explicitne hovoríte, že vy tieto zmeny nechcete. Čiže problém je, že tá dlhodobá udržateľnosť je ohrozená tým, čo avizujete, že budete robiť. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne všetkým kolegom za záujem o moje vystúpenie. Pôjdem v poradí, ako vystúpili kolegovia.
Pán poslanec Blaha, no, viete, vy ste zrejme polyhistor, myslím, keď vás počúvam posledné dva dni, ale argumentovať tak, ako argumentujete, je absolútne nekorektné. Áno, rovnú daň nemá väčšina vyspelých krajín, ale my ani vyspelou krajinou nie sme, či sa vám to páči alebo nie. Ak ňou chceme byť, musíme mať vyšší ekonomický rast, ako majú tie krajiny, ktoré sú bohatšie.
A tvrdiť, že rovná daň znamená, že nie je progresivita, znamená, že vôbec neviete, čo rovná daň je. Zavedením rovnej dane sa dokonca zvýšila miera progresivity strojnásobením odpočítateľnej položky, pán Blaha, keď veľa ľudí s nízkymi príjmami neplatí žiadnu daň z príjmu. To by ste si naozaj mohli doštudovať.
Pán poslanec Géci, ak nie sú argumenty, tak prichádzajú invektívy. Ale keď teda hovoríte, že čo sme my pre obyčajných ľudí urobili, tak vám poviem, to zníženie nezamestnanosti z takmer 20 % na menej ako 10 % znamená pre desaťtisíce obyčajných ľudí, ktorí predtým boli nezamestnaní, výrazné zlepšenie kvality ich života, kvality ich života, aj kvality života ich detí. To sme urobili. Reformy sme nerobili pre reformy, ale robili sme ich preto, aby slovenská ekonomika rástla, aby rástla zamestnanosť a aby sa ľuďom žilo lepšie.
Pán poslanec Duchoň, hovoríte, že aj Holandsko zvyšuje dane. Veď ja som nikdy netvrdil, ani SDKÚ – DS netvrdila, že sa dajú vyriešiť dnešné problémy bez zvyšovania daní, SaS to tvrdila, my nie, my si nemyslíme, že sa dajú vyriešiť bez zvyšovania daní, ale je rozdiel, či sa napr. rovná daň zvýši alebo sa zruší alebo či sa niektoré iné dane zvýšia alebo nie. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení členovia vlády, dovoľte mi vyjadriť svoj postoj k predloženému programovému vyhláseniu vlády Roberta Fica.
Najskôr chcem začať tým, že chcem zaželať vláde veľa síl a aj veľa úspechov. A myslím to úprimne, pretože Slovensko bude úspešné len vtedy, keď bude vláda úspešná a silná. A nemyslím to s tou silou teraz z pohľadu toho, koľko strán ju tvorí alebo koľko majú vládne strany alebo vládna strana poslancov v parlamente, ale z hľadiska napĺňania zmysluplnej vízie preto, aby Slovensko mohlo byť úspešnou a prosperujúcou krajinou v globálnej konkurencii, ktorá je a bude čím ďalej, tým ťažšia. Zároveň platí, že situácia, v ktorej sa vláda nachádza, je ťažká aj preto a najmä preto, aká je situácia v eurozóne, v Európskej únii, ale aj v celej svetovej ekonomike. Takže treba popravde povedať, že každá vláda, ktorá by v súčasnosti a v budúcich mesiacoch a rokoch na Slovensku vládla, by to nemala ľahké. A tie výzvy, ktoré pred vládou stoja, sú značné. Aj preto som bol veľmi zvedavý na programové vyhlásenie vlády a prečítal som si ho s veľkým záujmom.
Budem možno hovoriť trochu inak ako viacerí moji kolegovia, pretože mne v programovom vyhlásení najviac chýba odpoveď na zásadnú otázku, aké bude smerovanie Slovenskej republiky, aký sociálno-ekonomický model chce strana SMER na Slovensku budovať. Sme totižto na križovatke, keď už sa nedá nič nerobiť a len zotrvačne pokračovať v tom, čo bolo doteraz. A ak by som mal zadefinovať, čo bolo doteraz, tak by som to povedal tak, že doteraz, od roku 1998, nepôjdem do obdobia predtým, ale od roku 1998 doteraz, smerovanie Slovenska určovali stredopravé strany. To si dovolím povedať s plnou vážnosťou, že, napriek tomu, že v rokoch 2006 až 2010 vládla koalícia s dominantnou stranou SMER, napriek tomu smerovanie Slovenska založené po roku 1998 zmenené nebolo. A doložím vám to, ak dovolíte, aj na niektorých číslach a faktoch.
Nebolo toto smerovanie zmenené aj preto, že nemuselo byť zmenené, aj preto, že prvá vláda Roberta Fica pôsobila v prvej časti svojho volebného obdobia vo veľmi komfortnom prostredí rekordných ekonomických rastov, ktoré prinášali vláde omnoho viacej peňazí, ako dokonca predpokladala vo svojich rozpočtoch. A teda bolo možné nerobiť nič, len jednoducho míňať peniaze a aj si kupovať v istom zmysle voličov trinástymi dôchodkami, pamätáme si to, a tak ďalej. Potom keď došlo k tomu, že prišla svetová finančná kríza a zrazu sa príjmy výrazne znížili, nezmenilo sa správanie vlády, pretože už pokračovala v tomto míňaní, ale už na úkor rekordne rastúceho zadlženia v rokoch 2009 a 2010, keď sme mali osempercentné deficity v každom jednom roku a keď, a to je tiež jasný dôkaz, verejné výdavky na Slovensku (v krízových rokoch) rástli najrýchlejšie spomedzi všetkých krajín európskej dvadsaťsedmičky, aj preto, ale na úkor týchto vysokých deficitov a enormného nárastu dlhu. Takže nakoniec ďalší dôkaz, že strana SMER a vláda strany SMER v tom čase nezmenila smerovanie Slovenska, je aj v tom, že by ste asi ťažko hľadali nejakú zásadnú reformu, ktorá sa uskutočnila. Dobehol vstup do eurozóny, dobehol vstup do Schengenu a nechcem dlho hodnotiť, ktorá vláda na tom má väčší alebo menší podiel, či je to druhá Dzurindova alebo prvá Ficova vláda. Podstatné je, že tieto procesy boli rozbehnuté ešte vo vláde Mikuláša Dzurindu a vlastne len dobehli.
Ďalší jasný dôkaz , že prvá Ficova vláda nezmenila smerovanie Slovenska určené stredopravými stranami, je v tom, že už tak medzinárodne nízky podiel verejných výdavkov na hrubom domácom produkte, ktorý sme mali, keď končila druhá Dzurindova vláda, sa počas Ficovej vlády ešte znížil. Mali sme a stále máme jeden z najnižších podielov verejných výdavkov na hrubom domácom produkte. A toto je jeden z určujúcich ukazovateľov, ktorý hovorí o tom, či to smerovanie je pravicové alebo ľavicové, ak chcete, v tomto spektre, pretože ľavicové strany zvyknú presadzovať a mať vyšší podiel verejných výdavkov, silnejší štát z hľadiska prerozdeľovania. Dnes sme teda na križovatke v tom zmysle , že druhá Ficova vláda už nebude môcť neurčiť smerovanie Slovenska do budúcna. Nebude môcť nič nerobiť, pretože na to nebude mať peniaze. Neočakávajú nás rekordné ekonomické rasty, aké sme tu mali v rokoch 2006, 2007, 2008. A zadlžovanie a vysoké deficity tiež nebudú možné, chvalabohu, z dôvodov prísnych európskych pravidiel, ale aj našich vlastných, keďže predchádzajúci parlament prijal veľmi silný a dobrý ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý nezodpovedné hospodárenie neumožní. Takže záver z toho je podstatný, nemožnosť ďalšieho zotrvačného pokračovania v tom, ako to fungovalo doteraz, aj preto, že Slovensko v posledných rokoch a zhruba od tých rokov 2007, 2008 strácalo konkurencieschopnosť podľa všetkých relevantných rebríčkov, čiže je to rebríček Svetového ekonomického fóra, ktorý je najkomplexnejší, alebo aj podľa iných rebríčkov. Problém je totiž v tom, že stredopravé strany, ktoré určili smerovanie Slovenska, mali toto smerovanie úspešné, ale to nestačí. Každá vláda musí pokračovať v zmenách a v reformách, pretože svet nestojí, ale ide ďalej a konkurencieschopnosť v mnohých krajinách rastie. Čiže dokonca aj keby neklesala u nás, tak by sme na tom neboli dobre, pretože v mnohých krajinách rastie. A faktom je, že konkurencieschopnosť na Slovensku je založená stále prevažne na masovej priemyselnej veľkovýrobe a že to nestačí, že bude potrebné urobiť reštrukturalizáciu ekonomiky, a na to budú nevyhnutné zásadné zmeny a zásadné reformy.
No a ten zásadný problém, ktorý ja teda mám s programovým vyhlásením vlády, je ten, že som čakal, že tu bude jasne pomenované toto smerovanie Slovenska, že to bude jasne povedané, akým spôsobom chce vláda zmeniť alebo zreformovať alebo upraviť sociálno-ekonomický model, ktorý na Slovensku dnes máme. No a problém je v tom, že sú tu v zásadnom rozpore dve veci. Na jednej strane vláda deklaruje, že prioritou je ozdravenie verejných financií a z dôvodov prísnych pravidiel aj vonkajších aj vnútorných, verím, že to bude musieť naplniť. Na druhej strane chce vláda podporovať všetko. A toto je zásadný problém. Ja som pochopil ten zásadný rozpor, asi aj prečo vznikol. On vznikol asi aj preto, že, ako pán premiér povedal pri svojom vystúpení, programové vyhlásenie vlády vzniklo aj na základe vyše stovky stretnutí s jednotlivými zamestnávateľskými zväzmi, odborovými zväzmi, zástupcami vedy, výskumu, školstva, mimovládnych organizácií. No a presne takto programové vyhlásenie vyzerá, že v zásade si tam každý nájde všetko, čo chce, a v zásade ambíciou je uspokojiť všetkých. Chcem to ilustrovať. Nechcem veľmi dlho hovoriť, ale ilustrujem to tým, že slová alebo záväzky, že vláda niečo podporí, len v kapitole Pôdohospodárstvo sa nachádzajú devätnásťkrát (záväzok vláda podporí, vláda bude hľadať spôsoby podpory). Myslím, že pán poslanec Mikloško včera spomínal, že často je to formulované pomerne opatrne, že bude hľadať možnosti, že zváži, že preskúma, ale v zásade sa tam nájde každý. V tom programovom vyhlásení sa prosto nájde každý.
Zároveň veľmi ľutujem ministra financií, pretože, a pán premiér hovoril aj o číslach a ja sa k nim aj dostanem, v situácii nevyhnutnej potreby, ktorá je vynútiteľná prísnymi pravidlami znižovania deficitu, zároveň nižšieho ekonomického rastu, inými, než na aké sme boli zvyknutí, a zároveň avizovanej podpory pre takmer všetko a takmer všetkých jednoducho nebude možné toto naplniť. A je mi to ľúto, pretože v programovom vyhlásení sú aj veľmi dobré zámery, ktoré plne podporujem, samotný záväzok ozdraviť verejné financie, záväzky v oblasti vzdelania, vedy, výskumu, budovania znalostnej spoločnosti, záväzky a sľuby ohľadne zásadnej reformy verejnej správy, potreba stavať diaľnice, ale aj napr., aj keď je to formulované veľmi opatrne, znížiť počet voľných dní. Toto sú všetko veľmi dobré záväzky. Problém ale je, že ak je aj sebakvalifikovanejšia vláda, transparentná vláda bez rizika korupcie, a ja nechcem prejudikovať, ako sa táto vláda bude správať, ale aj keby sme mali tú najlepšiu, tú najkompetentnejšiu, najprofesionálnejšiu a stopercentne transparentnú vládu, tak naplnenie takéhoto programového vyhlásenia z hľadiska tejto šírky, šírky podpory a zámerov, bude absolútne nemožné.
Dovoľte mi vyjadriť sa ďalej a budem citovať pána ministra financií Kažimíra. Včera na výbore totiž povedal veľmi dôležitú vec a veľmi pravdivú vec. Povedal, že na adresu všetkých vlád, ktoré vládli doteraz, veľa sa doteraz neudialo v tom, aké verejné služby má štát poskytovať, na čo má a na čo nemá štát. Je to svätá pravda. Teda bude nevyhnutné naozaj prehodnotiť to, čo a ako štát bude podporovať. Problém tohto programového vyhlásenia je v tom, že chce podporovať všetko, dokonca vo väčšom rozsahu, ako bolo podporované doteraz. Zároveň musíme znižovať deficit verejných financií. Takže dovolím si povedať, že predpokladám, že vláda bude nútená znížiť deficity z dôvodov, o ktorých sme už hovorili, a teda nebude možné veľkú väčšinu tých zámerov, ktoré v programovom vyhlásení sú, naplniť.
Keď hovoríme o tom, teda čo má byť prioritou a čo nemá byť prioritou, tak dve veci sú zásadné. Hovoril o nich aj predseda vlády. Z nich jedna je to už stále spomínané ozdravenie verejných financií a druhá je, ako ozdraviť verejné financie a zároveň zabezpečiť ekonomický rast, rast ekonomiky a rast zamestnanosti. Na to, samozrejme, musíme zvýšiť konkurencieschopnosť Slovenska. A tu je ten zásadný problém. Po prvé by som chcel povedať, čo sa týka bývalých vlád, resp. čo sa týka výkonu slovenskej ekonomiky a Slovenskej republiky po roku 1998, že toto obdobie, nech si už o tom myslíte, čo chcete, a nech už to budete interpretovať, ako chcete, určený vývoj Slovenska stredopravými stranami po roku 1998 bol z hľadiska ekonomického aj sociálneho veľmi úspešný. Slovensko má po roku 2000 doteraz najvyšší kumulatívny ekonomický rast zo všetkých krajín európskej dvadsaťsedmičky, vďaka reformám a vďaka smerovaniu Slovenska, ktoré bolo určené stredopravými stranami. Ešte raz, od roku 2000 doteraz Slovensko má najvyšší kumulatívny ekonomický rast spomedzi všetkých krajín európskej dvadsaťsedmičky najmä vďaka reformám, vďaka ktorým napr. poklesla nezamestnanosť z takmer 20 % okolo roku 2000 na menej ako 10 %, potom, samozrejme, po kríze došlo ešte k istému nárastu.
Keď hodnotíme to, ako sa Slovenská republika, slovenská ekonomika vyvíjala doteraz z pohľadu zabezpečenia aj ozdravenia verejných financií a aj ekonomického rastu, tak vám musím pripomenúť, že bývalá vláda, vláda Ivety Radičovej, ktorá síce vládla tak krátko, ako vládla, a vlastne mala k dispozícii jediný úplne celý kalendárny rok, rok 2011, bola v tomto, čo je najväčšou výzvou aj dnes v Európskej únii a v eurozóne, ako šetriť a zároveň dosahovať ekonomický rast, veľmi úspešná. V roku 2011 sme dosiahli tretí najvyšší ekonomický rast z krajín eurozóny a zároveň tretie najvýraznejšie šetrenie, znižovanie deficitu verejných financií. Takže k tejto oblasti, ktorá je najväčšou výzvou aj pre vládu Roberta Fica musím povedať, že vláda Ivety Radičovej, aj keď zďaleka nechcem hovoriť, že sa nám všetko podarilo a že všetko bolo v poriadku, ktorá bude kľúčová, bola vláda Ivety Radičovej úspešná. Zároveň platí, a dávam za pravdu aj ministrovi financií Kažimírovi, ktorý to aj včera aj vo výbore povedal, a je to tak, že to nebude jednoduché, pretože plošné znižovanie deficitu už viac-menej nie je možné. Priestor na ďalšie plošné škrty, či už v platoch alebo v znižovaní bežných výdavkov, bol naozaj takmer vyčerpaný, a preto jediný spôsob, ako pokračovať v úspešnom ozdravovaní verejných financií sú štrukturálne zmeny. Zároveň platí, a tu tiež dám za pravdu ministrovi financií Kažimírovi, že z krátkodobého hľadiska sa konsolidácia nedá v prevažnej miere urobiť na strane výdavkov, pretože ak na plošné škrty už takmer nie je priestor a už sa to dá robiť len hlbšími štrukturálnymi reformami, tie vyžadujú istý čas. Takže je pravda, že ozdravenie v tomto roku a v budúcom roku nebude také jednoduché a že bude musieť dokonca z prevažnej miery byť asi aj na príjmovej stránke.
Mimochodom, bývalá opozícia, teda dnešní poslanci strany SMER nás veľmi tvrdo kritizovali za to, a zaznelo to aj vo vystúpení pána premiéra včera, že sme spomalili ekonomiku, lebo sme šetrili málo na výdavkovej strane a príliš na príjmovej. No tak chcem povedať, že my sme viac šetrili na výdavkovej ako na príjmovej strane. A boli to zhruba dve tretiny efektu zníženia deficitu, v roku 2011 boli dosiahnuté na strane zníženia výdavkov, a len jedna tretina na strane zvýšenia príjmov cez DPH a niektoré spotrebné dane. To objektívne hovorím a priznávam, že takýto pomer nebude možné dosiahnuť. A nevedeli by sme ho dosiahnuť ani my, ak by sme ďalej vládli v roku 2012 a v roku 2013, ale zásadne dôležité bude, zvýšením akých príjmov a akých daní vláda bude riešiť konsolidačné úsilie. A toto považujem asi za najväčší a najdôležitejší problém, že naplnenie týchto dvoch zásadných priorít, je to na jednej strane ozdravenie verejných financií a na druhej strane mať konkurencieschopnú ekonomiku a rastúcu ekonomiku, aby mohla rásť zamestnanosť a životná úroveň, obávam sa, toto nebude možné naplniť tým spôsobom, ako to programové vyhlásenie vlády naznačuje, pretože aj keď je tam toho povedané dosť málo v tomto, opatrenia, ktorými sa majú zvýšiť príjmy alebo znížiť výdavky, sú formulované väčšinou veľmi vágne a napr. ani tá daň z dedičstva a darovania, ktorá zaznela síce vo verejných vystúpeniach, v programovom vyhlásení nie je, tak ten problém je v tom, že to, čo tam je, bude prekážkou rastu konkurencieschopnosti a rastu ekonomiky, a teda aj rastu zamestnanosti. Je tu napr. zrušenie rovnej dane. Slovensko nie je prvou krajinou, ktorá zaviedla rovnú daň, rovnú daň na svete má dnes zavedených takmer 30 krajín. Ale upozorňujem vás, že Slovensko bude prvou krajinou, ktorá rovnú daň zruší. Nikde ju nezrušili, kde ju zaviedli, pretože rovná daň funguje. Dá sa to dokázať na číslach, Slovensko od zavedenia rovnej dane v roku 2004 doteraz malo 3,5-krát rýchlejší nárast výnosu dane z príjmu právnických osôb ako Česká republika a 2,5-krát vyšší nárast výnosu dane z príjmov fyzických osôb ako Česká republika. Rovná daň funguje a aj vďaka rovnej dani sme mali najvyšší ekonomický rast po roku 2000 až doteraz spomedzi všetkých krajín európskej dvadsaťsedmičky. Aj vďaka rovnej dani na Slovensku klesala nezamestnanosť a desaťtisíce ľudí si našli prácu a zlepšili svoj život. Takže nestačí mať plné ústa ľudí a istôt, treba robiť také opatrenia a také reformy, ktoré prinesú reálne výsledky, pretože spravodlivé je to, čo funguje. To, čo funguje, prináša ľuďom prácu a zlepšuje ich život. A to je len prvá vec, zrušenie rovnej dane. Takže s istotou môžeme povedať, že zrušenie rovnej dane zhorší konkurencieschopnosť Slovenska, zvýšenie zdanenia lepšie zarábajúcich ľudí, lebo tým, samozrejme, nepostihnete tých naozaj bohatých, ktorí cez príjmy firiem a cez daňové raje z týchto príjmov uniknú. Ale postihneme tým, samozrejme, kvalifikovaných, lepšie zarábajúcich ľudí. Po druhé, vyššie zdanenie právnických osôb veľkých firiem nad 33 mil. eur zrejme, aj keď tu to nie je napísané, ale predtým strana SMER predkladala takýto návrh, samozrejme, zhorší naše postavenie aj v udržaní investorov, ktorých na Slovensku máme, ale aj v získaní ďalších investorov. A nie je pravda, že sa ich to netýka, že všetci majú daňové výnimky. Aj tí, ktorí majú daňové výnimky, platia časť daní. A týkať sa ich to, samozrejme, bude. Ale nie je to len zrušenie rovnej dane, je to aj zhoršenie pružnosti trhu práce, ktoré je avizované, že sa udeje zmenou Zákonníka práce. Je to ako príklad včera tiež spomenutý znovuzavedenie zdravotníckej služby a podobné veci, ktoré v programovom vyhlásení nájdete. Takže v tomto podľa môjho názoru spočíva hlavné riziko a hlavný problém. Myslím si, že vláda to aj tuší, že ten rozpor a ten problém tam je aj medzi prioritou znižovať deficit a zároveň zámermi alebo sľubmi podporovať všetko, zároveň čo sa týka aj opatrení, ktorými sa to má robiť, preto sa vláda snaží vlastne tú východiskovú situáciu prispôsobovať tak, ako jej to vyhovuje.
Pán predseda vlády povedal predvčerom pri svojom uvádzaní programového vyhlásenia, že musia ušetriť za 20 mesiacov, teda tento a budúci rok, 1,2 mld. až 1,5 mld. eur. A zároveň povedal, že tohtoročný deficit sa zrejme nepodarí naplniť, lebo už sme vraj dosiahli 50 % tohtoročného deficitu, aj keď zďaleka nie sme v polovici roka. Mne je ľúto, že pán premiér asi nemal najaktuálnejšie čísla, ktoré už boli ale v tom čase zverejnené, lebo 30. 4. ministerstvo zverejnilo, že deficit za prvé štyri mesiace bol 31,9 %, nie 50 %. Čiže je adekvátny k tomu, v akej časti roka sa nachádzame. No a k tej sume teda aj by som chcel povedať, že som presvedčený, že aj bez dodatočných opatrení môže byť deficit 4,6 % dodržaný, ale, samozrejme, vláde nič nebráni, aby prijímala dodatočné opatrenia a ešte tohtoročný deficit znížila, ale chcem pripomenúť, že vláda Ivety Radičovej za rok 2011 znížila deficit verejných financií o 2,8 mld. eur. Takže aj vláda Ivety Radičovej bola schopná za jeden rok znížiť deficit verejných financií o 2,8 mld. eur, to je zníženie z 8,1 % na 4,1 % HDP. Tak si nemyslím že je neriešiteľným problémom znížiť ten deficit za 20 mesiacov o 1,2 mld. až 1,3 mld. eur, aj keď uznávam že to napriek tomu nebude jednoduché, že tá suma je menšia, pretože mnohé možnosti sa už vlastne vyčerpali.
Dovoľte mi uzavrieť to moje vystúpenie tým, že často tu zaznieva, najmä z úst teda poslancov strany SMER, aj včera to zaznelo, že ten náš model, ktorý sme budovali, vraj neoliberálny, nech sa páči, že bol zlý, a prečo ho treba zásadne zmeniť. No či bol zlý alebo dobrý, o tom môžeme dlho polemizovať, z hľadiska ekonomického rastu, rastu zamestnanosti, rastu konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky bol každopádne úspešný. Otázka je, aký sociálno-ekonomický model ide určiť vláda strany SMER. A viacerí z vás často spomínajú škandinávsky model. Áno, škandinávsky model je úspešný. A dokonca teraz v rokoch krízy a po svetovej finančnej a ekonomickej kríze sa ukazuje byť najúspešnejší. Len vás chcem upozorniť že úspech tohto škandinávskeho modelu do značnej miery stojí na zmenách a reformách, ktoré urobili po roku 2000, keď čelili hlbokej finančnej kríze tieto krajiny, ktoré znamenali reštrukturalizáciu týchto ekonomík a ktoré znamenali posilnenie trhu a oslabenie úlohy štátu. Ak by ste tomu neverili, tak vám to môžem povedať na štyroch číslach. A poviem vám to na porovnaní Švédska a Francúzska, čo, mimochodom, je veľmi zaujímavé, lebo vo Francúzsku budú, ako viete, prezidentské voľby v nedeľu. Ich pravdepodobným víťazom je socialista Hollande. A sú ľudia aj politici, predpokladám, aj na Slovensku, ktorí sa nádejajú aj, že keď vyhrá vo Francúzsku socialistický kandidát, tak že tie pravidlá sa možno zmäkčia a možno nebudeme musieť až tak veľmi šetriť. Hlavný problém ale nie je v tom, keď sú pravidlá, ale aký je stav ekonomiky a konkurencieschopnosti. A na porovnaní švédskej a francúzskej ekonomiky jasne vidno, čo bolo to dôležité, prečo francúzska ekonomika dnes má veľké problémy a prečo Francúzsko stratilo trojáčkový rating a bude musieť robiť zásadné reformy bez ohľadu na to, kto vyhrá francúzske voľby, a prečo Švédsko je jedna z najúspešnejších krajín aj v súčasnosti. A tie čísla sú nasledovné. Sila verejného sektora vo Švédsku od roku 2001 do roku 2011 klesla z 54,5 % na 51,2 %. Čiže to je podiel verejných výdavkov na hrubom domácom produkte. Vo Francúzsku to bolo naopak, verejný sektor narástol z 51,5 % na 56,4 % a zároveň verejný dlh vo Švédsku klesol z 55 % na 36 %, kým verejný dlh vo Francúzsku stúpol z 57 % na 86 %. Tieto čísla ilustrujú, nechcem vás zaťažovať ďalšími číslami, to, že nie sú dôležité nálepky, či to budeme nazývať neoliberálny model, ale škandinávsky model, kľúčové je, či robíme potrebné reformy a potrebné zmeny, či a čo robíme na to, aby naša ekonomika mohla byť v globálnej konkurencii konkurencieschopná, pretože nie je tu len Európa, je tu aj Čína, India, Rusko, Brazília, sú tu ďalšie krajiny, ktoré nestoja. A v tomto spočívajú moje najväčšie obavy z hľadiska budúceho smerovania Slovenska, že ten model tu nijako zadefinovaný nie je. Je to množstvo dobrých zámerov, pri ktorých by som bol veľmi rád, keby sa ich podarilo naplniť v oblasti ozdravenia verejných financií, vzdelávania, vedy, výskumu a tak ďalej. Ale som dosť skeptický, aj na základe skúseností, ktoré máme z minulosti, aj keď nechcem nič prejudikovať do budúcnosti.
Takže dovoľte mi, aby som zaželal vláde napriek tým mojim kritickým poznámkam v nadchádzajúcich mesiacoch a rokoch, ktoré nebudú ťažké, aby napriek tým problémom a tým rozporom, ktoré sú v programovom vyhlásení, bola schopná tie dobré zámery, ktoré v programovom vyhlásení určite sú, a nie je ich málo, naplniť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)