Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, pán minister na chvíľu odišiel, sľúbil, že sa vráti, tak úvodom budem hovoriť trošku všeobecne, možno nadviažem aj na svojho predrečníka z úvodu jeho vystúpenia a aj na iných, myslím, že Richard Sulík o tom hovoril, že pod 3 % alebo 3 % deficitu hrubého domáceho produktu vyzerá tak nevinne, tak milosrdne, tak jemne a mnohým ľuďom to veľa nehovorí. Áno, musím...
Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, pán minister na chvíľu odišiel, sľúbil, že sa vráti, tak úvodom budem hovoriť trošku všeobecne, možno nadviažem aj na svojho predrečníka z úvodu jeho vystúpenia a aj na iných, myslím, že Richard Sulík o tom hovoril, že pod 3 % alebo 3 % deficitu hrubého domáceho produktu vyzerá tak nevinne, tak milosrdne, tak jemne a mnohým ľuďom to veľa nehovorí. Áno, musím s ním súhlasiť, ale keď trošku sa pozrieme na to z iného uhla pohľadu, tak vidíme, že na príjmy 13,8 miliardy vyrobí štát sekeru 3,3 miliardy. Ak sa pozrieme do rozpočtu bližšie, tak vidíme, že sú to takmer dve tretiny výberu dane z pridanej hodnoty a je to takmer celá suma dane z príjmu. Čiže štát vyberie od občanov daň z príjmu, minie ju a ešte si požičia takú istú sumu a aj tú minie, aby prežil. A keď si pozrieme teda to, koľko sú tie výdavky, tak vidíme, že tam veľká manévrovacia možnosť ani veľmi nie je. Čiže ono znižovanie toho deficitu, nehovoriac o tom, že ak sa dostane Slovensko na úroveň vyrovnaného rozpočtu, splácať tie dlhy, ktoré dodnes máme, je takmer nepredstaviteľné. Viem, že je to také porovnanie nie celkom kóšer, pretože, samozrejme, je správne, že sa porovnáva deficit k hrubému domácemu produktu, lebo to súvisí s rastom a s ďalšími parametrami, ale prakticky nemáme veľa možností. Nie je tu pán minister, asi ma počúva, tak sa ho spýtam na diaľku, čo s tým ideme robiť, pretože ak štátny tajomník povie, už sa nedá viac šetriť, pán minister to vlastne tiež zdôvodňoval niekoľkokrát, že šetrí, koľko sa len dá, no ale iná možnosť nie je, buď budeme šetriť, alebo budeme zvyšovať rast tak, aby sa celkový deficit znižoval. Najlepšie je robiť súčasne obidvoje v primeranej forme tak, aby slovenská ekonomika rástla kontinuálne a s čo najmenším dopadom na obyvateľstvo a, samozrejme, aj firmy. Bohužiaľ, ale sme svedkami toho, že vláda ani nešetrí, o tom tu už bola vlastne takmer celá rozprava, respektíve šetrí málo a celá konsolidácia je prenesená na samosprávy, podnikateľské subjekty a občanov. A na druhej strane vláda robí všetko pre to, aby ten rast sa nezvyšoval, pretože tí, ktorí ten rast majú zabezpečiť, to znamená podnikateľské subjekty, tak majú stále horšie a horšie podmienky.
Ak sme hovorili niekedy začiatkom roka alebo koncom minulého roka pri rozpočte, že vláda namiešala smrtiaci kokteil pre slovenskú ekonomiku, tak v tom čase to bolo len niekoľko opatrení ako zrušenie rovnej dane, zásah do pracovného práva, zvyšovanie odvodov, zodvodnenie dividend a tak ďalej a tak tie esencie do toho smrtiaceho kokteilu sa pridávajú stále nové a nové, ostatná bola daň zo straty, čiže nevidím to svetielko, ktoré by hovorilo o tom, akým spôsobom sa chceme dostať k tomu minimálnemu cieľu, a to je vyrovnaný štátny rozpočet, nehovoriac o tom čo ďalej.
Totiž problém je aj v tom, že štátny rozpočet je hlavný prispievateľ k celkovému rastúcemu dlhu verejnej správy, ktorá sa už blíži ku kritickým hodnotám. Pán kolega Mičovský pred chvíľou hovoril, že už by bolo treba sa nad tým zamyslieť. Ja sa vrátim k tomu, že, samozrejme, sa na to nielen myslelo, ale v minulosti aj na tom konalo. Poviem to na konkrétnych príkladoch. Tak dnes sa tento celkový dlh blíži k 40 miliardám eur. Ak nebudeme hovoriť o percentách k HDP, to činí viac ako 7 000 eur na hlavu včítane dojčiat, dôchodcov a postihnutých a odkázaných. To znamená, ak by sme niekedy v minulosti, keby sme od zajtra netvorili dlh, chceli tento celkový dlh zaplatiť, museli by všetci ľudia v tejto krajine včítane dojčiat alebo detí, dôchodcov, chorých a odkázaných pracovať celý jeden rok, lebo to činí zhruba jednoročný priemerný zárobok pre 5 miliónov osôb v rámci Slovenska. Ale keďže budúci rok opäť vytvorí dlh, to opäť vytvára stále vyššie a vyššie prostriedky alebo väčšie a väčšie prostriedky na udržiavanie, respektíve na obsluhu tohto dlhu.
Pán predseda výboru, som rád, že ste prišli, hovoril v niektorej zo svojich faktických poznámok ešte minulý týždeň, že, áno, mali by sme hovoriť o tom, ktorá vláda akým spôsobom pristupovala ku konsolidácii. A spomenul tam konkrétne rok 2002, keď bol schodok 8 %. A v roku 2002 bol schodok 8 %, ale v roku 2006 bol schodok pod 3 % a celková zadlženosť Slovenska bola na úrovni 27 % hrubého domáceho produktu. Ja by som tak teoreticky, hypoteticky som rád vedel, s akým rozpočtom by pán minister prišiel, keby sme boli zadlžení na úrovni 27 % HDP.
A kolega Mičovský hovoril, že teraz je zdvihnutý prst. Vtedy bol zdvihnutý prst. Ja si spomínam veľmi dobre ako z opozičných radov pán poslanec Fico, terajší premiér, hovoril také slovné spojenie, že deficit je Miklošov fetiš, pretože prioritou vlády v rokoch 2002 – 2006 bolo znižovanie deficitu. A ten deficit nebol na tej úrovni, na ktorej sme dnes. A tá konsolidácia sa robila tak, že za 4 roky znížil sa deficit z 8 % HDP pod 3 %, 2,9 %, potom SMER povedal, že to bolo trošku inak v rámci záverečného účtu, ale hore-dole, povedzme, na 3 %. A bola vízia, že do dvoch rokov bude vyrovnaný rozpočet. A súhlasím s tým, že SMER v rokoch 2006, 2007, 2008 znižoval ten deficit, dostal sa na veľmi peknú sumu 1,8 – 1,7 % hrubého domáceho produktu, ale, čuduj sa svete, odovzdával vládu s 8-percentným deficitom. A pán minister, v tom čase štátny tajomník, si veľmi dobre pamätá, ako sme kritizovali, že za prvý polrok 2010 nechcelo ministerstvo financií zverejňovať stav verejných financií, za prvý polrok roku 2010 sa vyrobila sekera taká, aká je naplánovaná na celý budúci rok pri inom HDP, podotýkam, pri nižšom HDP, ako je dnes.
Roku 2002, keď začala nová vláda robiť určité reformy, až po rok 2008, si myslím, boli relatívne tučné roky, biblické tučné roky pre slovenskú republiku, pre slovenskú ekonomiku. Vtedy bol ten čas. Bolo to dobre naštartované. Bohužiaľ, urobili sme slučku. A dnes v podstate pán minister padol do pasce vlastne hospodárenia prvej Ficovej vlády. A nie je len teraz zdvihnutý prst, jednoducho je dobré, že tu je zákon o rozpočtovej zodpovednosti, je dobré, že sme v Európskej únii, je dobré, že sme prijali euro, pretože keby sme ho neboli prijali, keby sme neboli v Európskej únii, je opäť hypotetická otázka, ktovie, kde by sme boli.
Ak sa dostanem k rozpočtu 2014, chcel by som povedať niekoľko slov k rozpočtu 2013, to znamená na tento rok.
Už tu niekoľkokrát spomínaná Rada pre rozpočtovú zodpovednosť na základe návrhu rozpočtu na roky 2013 – 2015 minulý rok hovorila o určitých rizikách. Musím povedať, že áno, tie riziká sa z veľkej miery aj naplnili. Chcel by som spomenúť z nich len jedno a to sú samosprávy.
Už som spomínal v jednej z faktických poznámok, že pomer výdavkov samospráv a štátu bol v roku 2008 zhruba jedna ku štyrom (samosprávy jedna, štát štyri). V roku 2013 ten pomer sa zvýšil na jedna ku piatim, pretože za to obdobie sa samosprávam pridávali kompetencie, ale nedávali sa peniaze. Ale na rok 2013 bolo naplánovaných šetrenie samospráv v tom pomere jedna ku piatim, takmer 50 % na konsolidácii verejných financií.
Ak sme tu hovorili pri platoch ústavných činiteľov, že je dobré, že vláda a ústavní činitelia idú príkladom, lebo ak chceme od občanov, aby niečo robili, tak mali by sme ísť príkladom, nuž v tomto prípade vláda príkladom voči samosprávam nešla. Bolo to veľmi necitlivé, nekorektné a s rizikom nesplniteľné sa aj dokazuje dnes, uvidíme ako to dopadne, že pravdepodobne s tým ani nemôžeme počítať, pretože bežné výdavky rastú viac v samosprávach, ako sa predpokladalo, ale, tiež to tu už bolo spomínané, myslím, to, čo je horšie, je, že samosprávy aby šetrili, znižujú kapitálové výdavky. A opäť sme v pozícii, kde je to svetielko toho rastu, ak teda nešetríme, respektíve podľa štátneho tajomníka už nie je kde šetriť. Čiže je to veľmi zlé, by som povedal, z hľadiska hospodárskej politiky alebo z hľadiska vízií.
VÚC v prvom polroku zvýšili mzdové výdavky o 15 %. Samozrejme, je volebný rok a nadviažem veľmi krátko na to, čo možno budem hovoriť o chvíľočku. Aj na budúci rok je plánované šetrenie alebo v podiele na konsolidácii od samospráv podľa môjho názoru viac, ako budú toho schopné, a opäť sa to nenaplní, už aj s rizikom toho, že budúci rok bude volebný rok na miestnej samospráve.
A to, že nám chýba akákoľvek vízia alebo akýkoľvek hospodársky koncept, alebo hospodárska politika, povedal by som na jednom príklade, povedzme, z toho, ako sa to robilo, keď sa naštartovali tie procesy, aby HDP rástol niekedy až dvojciferným číslom v niektorých rokoch a podstatne viac, ako je to v našich okolitých krajinách. Takže nie je pravda, že bola konjunktúra a že to bolo také akoby samozrejmé, pretože ten hospodársky rast od roku 2004 bol prakticky v každom roku až do roku 2008 podstatne vyšší ako v okolitých krajinách až na malé výnimky v tých počiatočných rokoch, kým nenabehli reformy.
Keďže v tomto roku alebo na budúci rok je v tomto návrhu rozpočtu návrh na zmenu transferu na nenávratnú finančnú pomoc pre Cargo, tak použijem Cargo ako taký príklad toho, ako štát prichádza o množstvo peňazí. Cargo v roku 2005 bolo pripravené na privatizáciu, kde v tom čase bola ponúknutá cena 520 miliónov eur plus 120 miliónov strata pre slovenské železnice, Železnice Slovenskej republiky. A táto privatizácia sa vlastne neuskutočnila preto, lebo vláda svoje pôsobenie skôr skončila, ako mala, a jednoducho sa to neuskutočnilo. Nová vláda túto privatizáciu zabrzdila, čoho výsledkom je, že dnes má Cargo stratu 400 miliónov eur, myslím, na budúci rok je plánovaná strata 18 miliónov a robíme tu ekonomické účtovné prevody len preto, aby sa zlepšilo saldo verejných financií. Ak to podčiarknem a zrátam, je to jedna miliarda eur. To je necelá tridsatina nášho celkového dlhu.
A opäť sa vrátim k tomu, čo hovoril pán Mičovský, že teraz je zdvihnutý prst. Už pri privatizácii SPP bolo rozhodnuté, že všetky peniaze z privatizácie pôjdu na znižovanie dlhu alebo na druhý pilier. Tieto peniaze mohli ísť na znižovanie dlhu, podotýkam v čase, keď sa pohyboval, celkový dlh, kumulatívny, na úrovni 27 % hrubého domáceho produktu. To bol čas nie dávny, to bolo v roku 2006.
A krátko aj veľmi vecne sa skúsim vyjadriť k rozpočtu na budúci rok, a teda návrhu rozpočtu na roky 2014 – 2016. Nebudem tu spomínať už vyjadrenia, ktoré tu hovorili kolegovia z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť o jednorazových opatreniach, o tom, že v rokoch 2015 – 2016 bude treba robiť dodatočné opatrenia, ktoré môžu zabezpečiť to, čo je v návrhu rozpočtu, to, že sa vlastne zvyšuje štrukturálny deficit alebo že sa uvoľňuje fiškálna disciplína.
Poviem len jednu takú poznámočku, že treba si uvedomiť, že sme v druhom celom roku vládnutia vlády, keď je ten čas robiť tie najnepopulárnejšie opatrenia na stabilizáciu, respektíve aj potom následne na nejaký odpočet po volebnom období toho, čo sa dosiahlo.
Ale predsa mi nedá, aby som ešte úvodom k roku 2014 nepovedal, že obsluha štátneho dlhu napriek tomu, že nevyzerá až taký veľký, ako tu niektorí hovoria, pohltí ročne 10 % všetkých výdavkov štátneho rozpočtu, inými slovami, z každého eura, ktoré dostane štát, 10 centov dá štát na splácanie starých dlhov. Ak použijem ešte ďalšiu takú matematickú analógiu, keď spočítame výdavky z eurofondov a k nim prirátame spolufinancovanie, príspevky Slovenskej republiky do Európskej únie, transfery do Sociálnej poisťovne, a to obsluhu tohto štátneho dlhu, tak sa dostaneme k 50 % štátneho rozpočtu. Kde teda je to svetielko, tendencia zníženia štátneho dlhu, respektíve deficitu, pri takejto štruktúre štátneho rozpočtu? Je absolútne nevyhnutné, aby sme urobili reformy. O tom poviem niečo možno v záverečnej vete.
A teraz niektoré také len krátke poznámky k rozpočtu dvoch ministerstiev rezortných.
Prvá poznámka je k ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. Rozpočet tejto kapitoly klesá o 5 %. Doprava samotná klesá o 8 %. A z toho, čo je zaujímavé, je, že eurofondy stále tvoria takmer polovicu rozpočtu celej kapitoly, čo robí mimoriadnu závislosť od týchto eurofondov tohto rezortného ministerstva, v roku 2014 strmo klesá podpora leteckej dopravy na jednu desatinu, čo je veľmi alarmujúce číslo.
A ešte jedna poznámka k tomuto ministerstvu. Národná diaľničná spoločnosť sa stále zadlžuje. V roku 2016 má jej dlh už presiahnuť 0,5 mld. eur. A, pre zaujímavosť, v roku 2014 majú byť náklady na mýtny systém 60 % z výťažku mýtneho.
Ministerstvo hospodárstva. Celkový rozpočet kapitoly je vyšší o 37 %, čo opäť súvisí s eurofondmi.
A tu je zaujímavá jedna vec, že eurofondy spolu so spolufinancovaním budú tvoriť až tri štvrtiny rozpočtu tejto kapitoly. Čiže tuto tá závislosť od eurofondov je ešte väčšia ako v predchádzajúcom ministerstve.
Jedno plus vidím v tomto ministerstve. A to je vyššia výrazná podpora inovácií (o 135 %). Na porovnanie, ide o 20-násobok toho, čo pôjde na investičné stimuly. Aj toto, musím povedať, vnímam pozitívne.
Podpora energetiky klesne, to už vnímam menej pozitívne, o tretinu, na 38 miliónov eur a v rámci tejto časti rozpočtu sa počíta aj s podporou obnoviteľných zdrojov, myslím, že o tom hovoril pán kolega Huba, ale naproti tomu transfery do Národného jadrového fondu sa zvýšia o štvrtinu oproti roku 2013.
Ak by som to mal veľmi krátko zhrnúť, tak ako som spomínal v strede môjho vystúpenia, to, akým spôsobom je vytvorený rozpočet, aj to, ako ho hodnotí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, evidentne je jasné z toho, že vláde chýba hospodárska politika. V prípade takých štátnych rozpočtov, aké máme v návrhu, je aj cielené financovanie nejakej zmysluplnej hospodárskej politiky veľmi ťažké, preto je úplne nevyhnutné reformovať niektoré systémy ako dôchodkový, školstvo a zdravotníctvo a, samozrejme, vykonať poriadok vo verejných financiách a nastaviť smerovanie Slovenska k vybratému, samozrejme, všeobecne dohodnutému cieľu v hospodárskej oblasti. Ďakujem pekne za pozornosť.
Skryt prepis
