Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Ja by som pokračoval v tom, s čím som začal vo faktickej poznámke ku pánovi kolegovi poslancovi Šebejovi. Opakujem, daní utečenci sú predovšetkým ekonomickí utečenci. Ja vychádzam z tých údajov jednoducho o tom, ktoré územia Sýrie a Iraku sú obsadené Islamským štátom. Je to, opakujem, asi po pol územia každého z týchto štátov, kde pôvodne bolo sunitské obyvateľstvo, ale kde zároveň sa nachádzajú predovšetkým pusté oblasti, s výnimkou teda toho Mosulu (alebo Rakka), o ktorom hovoril pán poslanec Šebej, len, viete, keď ja tu hovorím o 15 až 20 % obyvateľoch, tak v rámci Iraku, kde je cez 30 mil. obyvateľov, tak je tam už 6 mil. ľudí. Takže zase také malé číslo to nie je. Títo ľudia na rozdiel od ľudí vo vojenských konfliktoch, ktoré sme mali napríklad v Európe, nechcú sa, opakujem, vrátiť naspäť do svojich domovov, ale, ako hovoria sami na televízne obrazovky, chcú začať budovať nový život tu, v bohatej, infraštruktúrou vybavenej, sociálne zabezpečenej Európe. To znamená, aj preto sú to predovšetkým mladí muži, ktorí proste takýmto spôsobom ekonomicky chcú sa aktivizovať a priviesť si sem aj svoje rodiny, nehovoriac o tom, že, samozrejme, nebojujú za tvár svojej krajiny a vyhýbajú sa týmto spôsobom aj vojenskej povinnosti brániť svoju vlasť pred Islamským štátom.
Pôjdem teraz k otázke, či sa toho báť alebo nebáť. Už tu pán kolega Hraško, chvíľu som ho počúval, hovoril o predmestiach, kde sú no-go zóny, alebo tak nejako to nazval, jednoducho neplatí už právo daných európskych štátov. Áno, však ten nárast moslimského obyvateľstva v Európe je enormný. Zoberte si, že dneska 10 % obyvateľov Francúzska predstavuje moslimov. Dneska sú 2 mil. moslimov v Holandsku. Okolo 1,5 mil. je ich v Belgicku. V Španielsku narástlo toto číslo závratne za desať rokov z 36 mil. na 40 mil. Čo myslíte, je to čím, svojou demografiou? Nie, je to prílivom marokánskych prisťahovalcov. Bohužiaľ, takáto je pravda a dneska je toto pozývanie utečencov do Európy: „Veď my vaše problémy vyriešime, veď my vás prichýlime, nemusíte sa starať a bojovať o vlastné domovy, o vlastnú krajinu. To vlastne privádza, teda naštartúva nové a nové vlny do invázie utečencov do Európy, a to nielen tam, kde sú otvorené konflikty, ale aj tam, kde sú tzv. nepriame konflikty, teda v krajinách, ako je to Eritrea, ako je Pakistan, ako je Bangladéš a tak ďalej. Prečo aj z týchto krajín húfne sem utekajú ľudia, keď tam priamo dneska v súčasnosti vojenský konflikt nie je. Je to preto, že ide o novodobý fenomén ekonomickej migrácie, doslova národov alebo proste etník smerom do vyspelejších oblastí sveta, a to z tých krajín, v ktorých jednoducho už ani dané prírodné danosti danej krajiny nie sú schopné tieto počty obyvateľstva uživiť. Treba si to úplne otvorene povedať, či to bude niekto považovať za konmformné alebo nekonformné, či to bude politikou correct alebo politikou incorrect.
Taktiež sa tu mnohokrát spomína Asad. Ja som povedal vo svojej faktickej poznámke, áno, aj Asad aj Saddám Husajn vyšli z Panarabského hnutia, ktoré nadväzovalo na panarabské nacionalistické tendencie. Opakujem ešte, v roku 1944 jeruzalemský mufti verboval divíziu SS Pronemcov, ale táto náklonnosť arabská v prospech nacizmu nebola kvôli nacizmu, ale vieme, preč, bolo to kvôli Židom, a teda proti nevraživosti, ktorá je medzi arabským a židovským národom dlhodobá a má svoje korene, nielen od vzniku Izraelského štátu v roku 1948.
Ale pozrime sa, kto vlastne bojuje proti napríklad sýrskemu režimu, hej, alebo vláde Asada. No, bohužiaľ, je to len veľmi slabučká slobodná sýrska armáda, ktorá je akože prozápadná, akože prodemokratická v zmysle toho, čo my chápeme ako demokraciu západného typu. A všetci ostatní, keď nerátam Islamský štát, ktorý už obsadil tú polku Sýrie, to sú ďalšie konkurenčné islamistické skupiny, ako je napríklad Islamský front, potom Front al-Nusrá a samotná Al-Káida. A napríklad Islamský front v spolupráci so Slobodnou sýrskou armádou spoločne koordinuje kroky. Čo myslíte, keď dôjde k zvrhnutiu tejto civilnej vlády Asadovej, nech je akákoľvek proruská, neviem aká a tak ďalej, čo nastane? No nastane to, čo nastalo v Iraku, a nastane to, čo nastalo v Líbyi, totálny rozvrat. Keď dneska odtiaľ z 20 mil. obyvateľov ušlo už 5 mil., tak ich z 20 mil. ujde 20 mil., to vám garantujem, tam ostane pár stotisíc kadejakých stúpencov týchto extrémistických organizácií, ktorých sa budú báť. A na strane Asada, už som povedal, že kto je proti nemu, bojujú napríklad kresťania, ktorých bolo 10 % v Sýrii, ktorí sa boja postupujúcich sunitov, a, samozrejme, príslušníci sekty alavitov, ku ktorej patrí samotný Asad, plus možno drúzi a nejaké menšie šiitske skupiny, ktoré tam sú v zanedbateľnom množstve. Preto ich tam aj Hizballáh z Libanonu podporuje. Toto je proste holý fakt.
V Iraku došlo k podobnej situácii, kde jednoducho 60-percentné väčšinové obyvateľstvo, ktoré je zložené zo šiitskej vetvy islamu a podporované z Iránu, sa dostalo k moci. A, samozrejme, to vyvolalo nepokoje medzi sunitmi. A väčšina týchto sunitských kmeňov v určitom čase sa priklonila k Islamskému štátu.
Prečo Saudská Arábia bojuje proti Asadovi? Saudská Arábia za normálnych okolností keby Asad nebol alavita, teda z tej vetvy šiitskeho islamu, tak by najradšej podporoval, samozrejme, Asada, lebo sa bojí takisto monarchie, z Perzského zálivu sa boja jednoducho Islamského štátu, ale zároveň boja sa, samozrejme, aj šiitov, teda aj Asada, aj Iránu, nakoľko najbohatšie ropné a plynové ložiská, ktoré Saudská Arábia má, sú práve pri hraniciach s Irakom v provincii Al-Hasá, ktorá je načisto šiitska, teda obyvateľstvo tamojšie arabské je šiitske. To znamená, že Saudská Arábia sa tam drží len silou, jednoducho za normálnych okolností táto oblasť by sa veľmi rada pripojila k oblastiam, ktoré sú obývané irackými šiitmi. Toto je pravda.
Teraz si treba uvedomiť, z čoho je tento pôvod. Iste to pochopíte, čo som naznačil, je z nepochopenia vytvorenia hraníc v postkoloniálnom a postvojnovom období, keď do jedných umelých štátov boli podávaní ľudia, ktorí sú absolútne protichodného proste náboženského, regionálneho, kultúrneho svetonázoru. A tým myslím teda hlavne šiitov, Kurdov a sunitov, pričom, samozrejme, ten taký multikulturálnejší svet existoval iba v Latakii, teda v prímorskej časti Sýrii a možno v Libanone, samozrejme, ktorý bol vždycky zmiešanou kultúrou. No a týmto vlastne toto tlelo.
Potom sa dostali k moci určité síce stabilné, ale despotické režimy, ktoré som menoval. A nezvládali naďalej potom takisto ekonomickú, sociálnu, ale hlavne demografickú situáciu v tomto priestore. Rád by som to demonštroval na takom príklade, že keď v sedemdesiatych rokoch v Sýrii žilo okolo 6 mil. ľudí, dneska je to okolo 20,5 mil. ľudí. V Egypte, o ktorom som povedal, že, chvalabohu, tam sa teda Arabská jar nepodarila, na čele s moslimským bratstvom a s prezidentom Mursím, žilo v sedemdesiatych rokoch okolo 30 mil. ľudí, dneska ich tam žije 90 mil. Predstavte si, že by tam vznikol tento nepokoj, takýto konflikt, ktorý je dneska v Iraku a v Sýrii a keby sa táto vlna stade utečencov Iraku pohla, kade by sa pohla. Pohla by sa zase len cez grécke ostrovy smerom do Európy. Chvalabohu, že tam sa podarilo zastabilizovať tento status, ktorý tam je. a pochopili to aj Spojené štáty americké, nehovoriac o tom, že v Egypte by inak došlo určite k absolútne vyhladeniu a vyhnaniu kresťanských Koptov, ktorí tvoria 6, 8, niektorí hovoria, 12 % obyvateľstva. Týmto už za Mursího začali odsekávať ruky a ktovie, ako by to bolo pokračovalo ďalej.
Situáciu svoju ekonomickú, sociálno-demografickú tam zatiaľ zvládajú iba krajiny, ktoré majú ropu a zemný plyn, teda monarchie v Perzskom zálive. Krajiny, ktoré tam jednoducho toto v takej miere nemajú alebo nemajú vôbec, dneska vzhľadom na počty obyvateľstva prestali byť aj potravinovo, aj ekonomicky, hlavne potravinovo sebestačné. A Arabská jar, nebudeme si to vysvetľovať, prišla aj so zdražením potravín, keď tieto štáty už neboli schopné za tú cenu dotovanú nakupovať potraviny zo zahraničia, ktoré boli pre ne príliš vysoké. V týchto krajinách bolo typické, že všetko, od energií až po potraviny, bolo vysoko dotované. Zrazu to prestávalo byť dotované a Arabská jar vznikla zo sociálnych nepokojov ani nie tak s ich exploatáciou nejakými západnými mocnosťami.
Pády režimov takmer v Egypte, v Líbyi, predtým v Iraku, vojna v Sýrii a pád režimu v Jemene, kde inak sa aktivizuje extrémna vetva takisto šiitskeho islamu (zajdijovia), jednoducho vedú k enormnému popudu, k exodu tohto obyvateľstva, ale povedzme si, kto ho kedy podporoval.
Bohužiaľ, keď sa vrátim k tým utečencom, ktorých tu sú už milióny, teraz, hovorím, hlavne moslimského a hlavne arabského pôvodu v Európe, tí extrémni imámovia, tí extrémni klerici islamu, kde boli to vyštudovaní, skadiaľ prišli? Neprišli náhodou z exilu, z Londýna, Paríža? Neštudovali na excelentných školách v týchto krajinách, plus v Spojených štátoch amerických? Kde študovali ajatolláhovia, jeden, druhý aj tretí, aj tí irackí, aj ten iránsky? Kde študoval Zawahrí, ktorý je otcom Al-Káidy a tak ďalej? Takže nie je namieste hovoriť, že sa nemusíme tohto exodu a tohto prílivu utečencov báť. My sa ho, bohužiaľ, musíme civilizačne ako Európa veľmi báť.
Nakoniec takú malú poznámku mám. Aj Pol Pot vyštudoval v Paríži a bol aj v exile v Paríži voči kráľovskému režimu a potom keď sa akože demokraticky dostal k moci, tak urobil genocídu khmérskeho národa.
Vidíme, že proste, nevieme sa z tejto minulosti poučiť a dneska sú naozaj politici, ktorí v západnej Európe vítajú vlny utečencov. Nechápu, že tým ešte pozdvihnú ďalšie utečenecké vlny napríklad zo saharskej a subsaharskej Afriky, kde len na toto čakajú, aby sa mohli z týchto oblastí, ako je Mali, Niger, Burkina Faso, Čad a tak ďalej, takisto sociálne slabých, konfliktami zmietaných oblastí pohnúť smerom na sever.
Riešenie je tu jediné, dodržiavanie prísne schengenských kritérií, prísna azylová politika, pomoc krajinám tam, kde konflikty vznikli, vytvorenie utečeneckých táborov na okraji Únie, prípadne hlavne na okraji krajín, z ktorých tie skupiny prichádzajú, a jednoducho ekonomickí utečenci by mali byť vrátení späť do týchto táborov a tam by sa im malo pomôcť. Jediné ponechanie by pritom malo byť ponechanie politických utečencov z jasne vydefinovaných konfliktných území. Inak bude, prepáčte, ale v Európe jej doterajšiemu systému, ako ho poznáme, bohužiaľ, koniec.
Dneska vidím len ďalšie pozývanie nových a nových utečencov a utekajú už Pakistanci, Somálčania, Eritrejčania, subsaharskí Afričania a tak ďalej. To nie sú ľudia z priameho vojnou dotknutého konfliktu.
Samozrejme, v Sýrii, možno to bude kontroverzne pôsobiť, ja sa domnievam, jednoznačne musí byť zapojené do toho Rusko, pretože bez neho to jednoducho riešiť nie je možné.
Nie je ani namieste hovoriť o tom, ako hovoril pán kolega Šebej, že Rusi majú v Tartúse základňu. Oni ju tam majú dlhodobo. Keby ostatné mocnosti nemali na Blízkom východe svoje základne v krajinách Perzského zálivu a inde, tak by som bral tento argument. Ale pokiaľ tieto mocnosti západné a naši spojenci, samozrejme, majú tieto základne, ťažko vyčítať inému štátu, že takisto má v tomto priestore svoju základňu.
A chcem pripomenúť, že Francúzi iba v minulom roku dobudovali, prosím pekne, v Perzskom zálive novú vojenskú leteckú aj námornú základňu, do ktorej presunuli polovicu svojho kontingentu, ktorý majú v Džibuti, teda v bývalom Francúzskom Somálsku, kde takisto majú veľkú námornú, leteckú aj pozemnú vojenskú základňu. A pritom ide, samozrejme, takisto o nominálne samostatný štát, aj keď de facto francúzsky protektorát.
Takže pokiaľ tieto, tieto body, o ktorých som hovoril, nebudeme dodržiavať a nezhodneme sa na tom, že utečenecký príliv takéhoto rozsahu je nebezpečenstvom bezpečnostným, ale aj do budúcnosti aj sociálnym a iným, tak jednoducho Európa na tomto podľa môjho názoru skončí, potom mohla ostať radšej pri tom uhlí a oceli a nemusela ísť na spoločnú bezpečnostnú, ľudskoprávnu a inú politiku.
To je, prosím, môj názor na súčasnú situáciu utečeneckej krízy. Ďakujem pekne.
