Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Už na našom školskom výbore som vyjadril jednu výhradu voči predloženému zákonu. Nieže by som si neprial skúmanie našej histórie, nieže by som si neprial rozumné alokovanie peňazí na takúto činnosť. Pri pohľade na návrh zákona sa mi však zdalo, že, pri pohľade na jeho ekonomickú stránku, význačnú časť prostriedkov určených na výskum histórie by mal dostať riaditeľ ústavu. Osobne i na základe svojich skúseností z činnosti na Univerzite Komenského sa domnievam, že je oveľa lepšie poslať do Ríma viacej historikov, cielene, programovo jednoznačne orientovaných, a im umožniť výskumnú činnosť, ako platiť funkcionára. Je absolútne v poriadku, že vedecká rada bude pracovať nehonorovane a bude posudzovať projekty tých, ktorí sa budú uchádzať o zdroje. Domnievam sa však, že ak sú zdroje obmedzené, a to budú vždy, je primerané, aby boli predovšetkým podporovaní aktívni výskumníci a menej úradníci. A riaditeľ, pri všetkej úcte, úradníkom vlastne bude.
V tejto súvislosti musím povedať, že ma veľmi mrzel vývoj, ktorý postihoval iné "vyslanectvá" slovenskej kultúry, vzdelanosti, jazyka a reálií i literatúry, keď sa limitovali peniaze na katedry slovakistiky na význačných univerzitách, kde dlhé roky existujú. V svetle toho, ak ide o protipohyb, tu berieme, tu dávame, znova podčiarkujem, že považujem za lepšie, aby sa zvýšila finančná alokácia pre cielene vybratých kvalitných výskumníkov ako na funkcionára.

Ďakujem, pani predsedajúca. Nedá sa nestotožniť s takým sumárnym konštatovaním kolegu Šebeja, že naša zahraničná politika, jej kontinuita a jej zámery sú jedným z najsvetlejších obrazov fungovania Slovenskej republiky. Nedá sa, než si zaželať, aby sme aj v iných oblastiach fungovali kontinuálne a dobre. Problémom nášho začlenenia do európskej politiky je to, že to ťažisko je skôr na tej európskej, nie na tej našej strane, pretože Európa, tak ako tu zaznelo, hľadá ten najmenší možný spoločný menovateľ, ktorý je krížom a kolíziou historických, záujmových, morálnych a iných záležitostí a, samozrejme, ak existuje dlhodobý špeciálne preferenčný vzťah Španielska k zločinnému kubánskemu diktátorského režimu, ak malo Taliansko historický a iný špeciálny vzťah k diktátorskému zločineckému Kaddáfimu, ak malo Francúzsko i dokonca sám osobne Jacques Chirak dobrý vzťah k atómovému reaktoru v Osiraku, tak, samozrejme, je potom ťažko hľadať široký a morálny konsenzus. Napadá ma v tejto veci, že európska, a to je to pekné slovo, klasika Augustína Mariána Húsku - európska zahraničná politika pred Slovensko stavia možno otázku svojstojnosti. Svojstojnosti v tom, že nie sme viazaní záujmami a historickými väzbami a môžme si dovoliť zaujímať i morálne a principiálne stanoviská. Na záver verejne ďakujem pánu ministrovi, urobil som tak už aj osobne, za jeho postoj pri návšteve čínskeho vicepremiéra.

Ďakujem, pani predsedajúca. Ja sa vrátim len k tomu veľmi krátkemu úvodu kolegu Poliačika, kde deklaroval, že v niečom sa nelíši názorovo od kolegu Lipšica. Ja veľmi často v živote zastávam menšinové názory a ako zaznelo z úst kolegu Lipšica, existuje v tom mojom jednom prípade väčšina.
Ako predkladateľ paragrafu osvienčimskej a jáchymovskej lži akceptujem, že kolega Lipšic bol celý svoj politický život na opačnej strane. Boli tam i iní ľudia, ktorých si vážim, ako napríklad Peter Schutz. Ale znova, v prípade, že sa rozhodneme pre slobodu slova bez obmedzenia, tak by sme mali za prvé korigovať Ústavu Slovenskej republiky, pretože tá nachádza vo svojom paragrafe o slobode slova i dôvody, pre ktoré ju možno obmedziť. A keď teda bez obmedzenia sloboda slova, tak bez obmedzenia. Vrátane vyhlásení typu "vyzývam všetkých, aby sa vykašľali na obranu vlasti, pretože nebudeme cediť krv kvôli takej veci". Pamätám sa, ako vzbudili búrky prejavy alebo jedno vystúpenie Richarda Müllera, ktorý tam v tej chvíli nič s drogami nerobil, len povedal formuláciu nejakú svoju.
Musíme sa teda rozhodnúť, či chceme bezbrehú slobodu slova za Larryho Flynta, alebo jej postavíme isté medze. A ak teda je napríklad verejné zdravie alebo bezpečnosť krajiny, alebo mravnosť dôvodom na jej obmedzenie i podľa ústavy, tak ak sa dožadujeme bez obmedzenia tejto slobody, musíme tieto obmedzenia i z ústavy vyňať. A potom, ak hovoríme, že slovo nepácha zlý čin, tak to musí platiť pre absolútne akékoľvek slovo o čomkoľvek, vypovedané kýmkoľvek, v akejkoľvek situácii. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, pokiaľ ide o základný zámer návrhu zákona, možno tento považovať za správny. Výhrady možno mať k formálnemu riešeniu z hľadiska jeho systémovosti a k niektorým parciálnym aspektom návrhu, o ktorých by som tu rád povedal pár slov.
K tým jednotlivým návrhom možno povedať, že napríklad úprava veku maloletých z 15 na 18 nepochybne nie je problematickou a je dobrým prvkom tejto novely. To, že sa vypúšťa ustanovenie, že súhlas vlastníka nehnuteľnosti s prihlásením občana na trvalý pobyt sa nevyžaduje, ak ide o prihlásenie nájomcu, ak má nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Podľa dôvodovej správy nájomná zmluva nezakladá právo pobytu a je na vlastníkovi, či nájomcovi súhlas pobytu udelí. Zmena môže skomplikovať získavanie trvalého pobytu ľuďom, ktorí dlhodobo žijú v prenajatých bytoch a ako trvalý pobyt majú evidované svoje pôvodné bydlisko, v ktorom už roky reálne nebývajú. Na prvý pohľad môže táto zmena pôsobiť ako snaha vo väčšej miere rešpektovať vlastnícke práva vlastníka nehnuteľnosti, nájomcovia sa nebudú môcť prihlásiť na trvalý pobyt v prenajatej nehnuteľnosti bez výslovného súhlasu jej vlastníka. Prihlásenie občana na trvalý pobyt má však len evidenčný charakter a prihlásený občan na trvalý pobyt nezakladá nijaké právo k nehnuteľnosti ani k jej vlastníkovi, preto v skutočnosti nejde o reálny zásah do vlastníckych práv vlastníka nehnuteľnosti. Navyše podľa § 7 ods. 1 písm. f) zákona ohlasovňa záznamov o trvalom pobyte zruší na návrh vlastníka alebo všetkých spoluvlastníkov budovy alebo jej časti, alebo nájomcu, ak je budova alebo jej časť v nájme, občanovi, ktorý nemá k budove alebo k jej časti žiadne užívacie právo. Čiže po skončení nájmu môže vlastník nehnuteľnosti dosiahnuť aj zrušenie trvalého pobytu. Vzhľadom na uvedené môže byť táto zmena považovaná za problematickú a spôsobujúcu väčšie praktické problémy občanom, ktorí žijú v prenajatých nehnuteľnostiach, ako prinášajúca reálny prospech vlastníkom takých nehnuteľností.
Zavádza sa okrem iného zrušenie prechodného pobytu na návrh vlastníka aj bez uplynutia lehoty, na ktorú bol prechodný pobyt ohlásený (čo je bod 15 novely týkajúci sa § 8), a toto nepochybne nepovažujeme za problematické a je to dobrý krok.
Iná vec je, že sa zavádza povinnosť ohlásiť vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní (bod 16 novely týkajúcej sa § 9 zákona). Zákon v súčasnosti ustanovuje, že občan vycestovanie na takúto dobu ohlási príslušnej ohlasovni pobytu. Novela navrhuje formuláciu: "je povinný ohlásiť". Nesplnenie si uvedenej povinnosti umožní správnemu orgánu postihovať nesplnenie tejto povinnosti ako priestupok a ukladať zaň sankcie. Navrhovaná úprava je absolútne nevhodná a nadmerne zasahujúca do slobodného pohybu občanov. Ak občan nemá v úmysle zrušiť trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, nie je mu nevyhnutné ukladať povinnosť hlásiť úradu pobyt v zahraničí, hoc ide i o pobyt dlhší ako 90 dní. Rovnako nevhodné a nesprávne je občana za nesplnenie takejto povinnosti sankcionovať.
Vhodným riešením by bolo prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu vypustiť tento bod z návrhu novely, poprípade navrhnúť úplné vypustenie § 9 zo zákona.
Navrhuje sa zriadiť centrálna ohlasovňa, s ktorou budú môcť občania komunikovať prostredníctvom internetu, avšak len prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu (bod 19 novely týkajúci sa navrhovaného nového § 10 ods. 3 zákona). Zriadenie centrálnej ohlasovne a zavedenie možnosti komunikácie občanov s ňou prostredníctvom internetu je nesporne pozitívnym návrhom. Problematickou sa ale javí požiadavka podpisovať elektronické formuláre len prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu. Systém zaručeného elektronického podpisu nie je v súčasnosti dostatočne rozšírený. Jeho využívanie nie je efektívne pre subjekty, ktoré ho nepotrebujú používať viacnásobne. Aj samotná dôvodová správa k tomu uvádza, že sa v počiatku poskytovania tejto služby bude musieť požadovať ako záruka na ich pravdivosť zaručený elektronický podpis. V budúcnosti s postupom elektronizácie sa počíta s ďalším zjednodušovaním tejto agendy. Čo je cesta dobrým smerom.
Je jasné, že komunikácia občanov s centrálnou ohlasovňou musí byť nejakým spôsobom regulovaná a nie je možné, aby občania ohlasovali zmenu pobytu z neregistrovaných e-mailových adries. Na diskusiu však je, či práve taká zásadná zmena, ako vytvorenie registra fyzických osôb a centrálnej ohlasovne nemá byť spojená s nahradením doterajšieho, nie veľmi efektívneho a úspešného systému zaručeného elektronického podpisu novým jednoduchším systémom, o ktorom sa zmieňuje aj dôvodová správa. Povedzme systémom dátových schránok občanov pre komunikáciu s verejnou správou, aký funguje v Českej republike. Alebo ako dočasné riešenie niečo na spôsob úpravy komunikácie daňových subjektov so správcom dane aj bez zaručeného elektronického podpisu.
V ďalšom sa navrhuje nahradiť slovné spojenie "prepustenie zo štátneho zväzku" slovným spojením "strata štátneho občianstva" (bod 24, 25 a 28 novely). Ide o premietnutie novely zákona o štátnom občianstve z roku 2010, umožňujúcej odobrať občanom občianstvo Slovenskej republiky proti ich vôli, do zákona o hlásení pobytu. Navrhované zmeny v zákone o hlásení pobytu nebudú mať dopad na zákon o občianstve, iba zosúladia terminológiu zákona o hlásení pobytu s terminológiou zákona o občianstve. Zo symbolického hľadiska však znamenajú legitimizáciu zmien v zákone o občianstve, ktoré umožňujú, aby občania Slovenskej republiky strácali občianstvo aj proti svojej vôli, ak nadobudnú občianstvo iného štátu. Preto ten z nás, kto nesúhlasil so zmenami v zákone o štátnom občianstve z roku 2010, by nemal hlasovať za takúto zmenu.
Navrhuje sa tiež vytvorenie registra fyzických osôb (bod 34 novely). Nie je dostatočne zdôvodnené, prečo majú vedľa seba existovať register fyzických osôb a register obyvateľov Slovenskej republiky, keď druhý má byť prakticky celý obsiahnutý v prvom.
V bode 34 novely sa nachádza pravdepodobne chybná formulácia § 23c ods. 3: "Fyzická osoba, o ktorej sa nevedie informácia v registri, môže požiadať o informáciu o svojich údajoch z registra fyzických osôb." Zrejme má ísť o osobu, o ktorej sa vedie informácia, ak sa informácia o osobe nevedie, ťažko o ňu môže požiadať.
V zásade možno povedať, že, ako som uviedol na začiatku, zákon je krokom dobrým smerom vzhľadom na to, čo som ovšem uviedol v ďalšom, by bolo vhodné, a bez nejakého truc postoja, tento zákon v zmysle naznačených pripomienok dopracovať.
A preto navrhujem, aby bol vrátený predkladateľovi na dopracovanie s tým, že ak sa upravia niektoré namietané veci, nemyslím si, že ten zákon by neprospel. V takomto prípade by sa dalo zvážiť jeho podporenie. A vyzývam preto pána ministra, aby sa pokúsil zamyslieť nad niektorými z prednesených problémov.
Ďakujem za pozornosť.

Nezatlieskal som kolegovi Procházkovi, nie preto, že by nehovoril múdro a súvislo a v jeho prípade to ani vôbec nebolo divnô, že tak hovoril, možno ten dôvod bol v tom, že to finále, ten podčiarknutý a spočítaný účet vidím trošku ináč.
Domnievam sa, že veci sa majú pomenovať, že ihrisko sa má vymedziť a vykolíkovať, tak ako sir Winston vo Fultone povedal niečo o železnej opone, o ktorej vieme svoje, tak Ronald Reagan povedal o ríši zla, o ktorej sme tiež vedeli svoje. A táto žaloba je vymedzením ihriska. Vymedzením, proste akt, vymedzenie, teda akt, ktorý by mal naznačiť, že by ničie stromy nemali rásť do neba.
Keď bol zvolený premiér Topolánek, Václav Klaus povedal, že je to prázdna nádoba. Zhodou okolností sa ma pri zvolení prezidenta Gašparoviča pýtal i mňa nejaký novinár, čo si o ňom myslím. A povedal som, citujúc vlastne Klausa, že prázdna nádoba a bude tým, čo doňho nalejú. Výčapník Mečiar, ako ukázala história, doňho lial splašky. A keď výčapník túto nádobu odhodil, táto ticho čakala na nového výčapníka. Nový výčapník prišiel. Neviem, či to, čo doňho nalial, bolo oveľa lepšie. A tá nádoba drží líniu. A my by sme mali tiež držať líniu.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pamäť mi už neslúži ako v mladosti, ale napriek tomu mi v pamäti utkvel veľmi dramatický výstup poslanca Roberta Fica v televízii, myslím, že v archívoch by sa dal nájsť, kde niekoľko dní pred termínom vypršania funkčného obdobia Dobroslava Trnku dramaticky apeluje na verejnosť, že táto krajina bude bez generálneho prokurátora. Ten výstup bol tak dramatický, že som si vtedy ako divák večerných správ povedal, no, bože môj, no keď to bude o päť dní neskôr, hádam sa nezborí svet.
Je zvláštne a bolo by fajn, keby sme si to teraz mohli premietnuť, v akom kontraste k tomu dramatickému apelu poslanca Fica je postoj premiéra Fica, ktorý, samozrejme, nesedí v tomto parlamente, ale ktorý, pripusťme, má istý jemný, drobný vplyv na 83 poslancov a dokonca i istý drobný vplyv na človeka, ktorý je meritom tejto schôdze a ktorý i sám pripúšťa, že ja akoby členom SMER-u. Teda ak má teda niekto vplyv na 83 svojich členov a toho jedného akoby člena, tak je to zvláštne, že podobne dramaticky nevystupuje každý deň za stovky dní, ktoré uplynuli od toho prvého dramatického apelu, a nepoukazuje na to, aké katastrofálne pre Slovenskú republiku je to, že nemá generálneho prokurátora.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolega Kvasnička tu nehovorieva veľmi často, ale hovorieva takmer vždy nielen múdro, ale aj pekne a je pre mňa radosť počuť v tejto snemovni slová, aké nám aj teraz povedal kolega Kvasnička.
Nuž, my v tejto krajine nemáme veľké šťastie na prezidentov. Či tých prvých, či tých ďalších, či tých všetkých. A patríme ku krajinám, o ktorých sa dá povedať, že majú takých prezidentov, akých si zaslúžia. Česká republika mala dvoch prezidentov lepších, ako si zaslúžila. A Srbi mali možno ešte horšieho prezidenta, ako si zaslúžili. My máme takých, akých si zasluhujeme. A aj keď dnes je téma konkrétna, to znamená neplnenie povinností naším prezidentom, je to zároveň dôvod, aby sa hovorilo o úcte k prezidentskému úradu a o tom, ako ju konečne tomuto úradu dať. Nie vrátiť, lebo niet čo vracať, nič zvláštne tam nebolo.
A je ozaj na občanoch tejto krajiny, teraz už v priamej voľbe, nie na nás, aby sme konečne mali aj my raz lepšieho prezidenta, ako si zaslúžime. Lebo je možno istá nádej zvoliť lepšieho prezidenta, ako vymeniť nás, občanov krajiny.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, poskytovanie investičnej pomoci, inak nazývanej aj investičné stimuly, má na Slovensku svoju históriu. Počas transformácie našej ekonomiky z plánovanej a riadenej na trhovú v snahe zvyšovať konkurencieschopnosť bolo nepochybne potrebné pritiahnuť investorov, ktorí by boli ochotní poskytnúť chýbajúce investície na dosiahnutie želaných cieľov. Keďže domáci investori veľmi často potrebným kapitálom nedisponovali, resp. neboli ochotní zadlžovať sa nad potrebnú určitú mieru, bolo treba pritiahnuť najmä investorov zahraničných. Aj keď to nemuseli byť vždy zahraniční.
Za týmto účelom bol stanovený rad opatrení, ktoré sa nazývali investičnými stimulmi. Cieľom okrem dosiahnutia konkurencieschopnosti výroby, v konkrétnej fabrike napríklad, bolo aj zlepšenie súvisiacich ukazovateľov pre ekonomiku krajiny, ako je zamestnanosť, hospodársky rast, vyrovnanie regionálnych rozdielov a podobne.
Po prekonaní určitého obdobia a po získaní istých skúseností s poskytovaným stimulov sa ukazuje, že tieto neboli vždy prideľované tam, kde to bolo najnevyhnutnejšie potrebné, že ich prideľovanie ovplyvňovali aj iné faktory, než prísne ekonomické kritériá a že ich prideľovanie často môže deformovať či priamo deformuje trh. Jednoducho z dôvodu, že niekto ich dostane a niekto nie.
Podnikatelia v rovnakom či príbuznom odvetví, najmä tí slovenskí, sa často a oprávnene cítia znevýhodňovaní prideľovaním takýchto stimulov vybraným firmám, ktoré majú tým pádom pôsobenie na trhu jednoduchšie. Proti takejto politike už viackrát protestovali nielen jednotlivé spoločnosti, ale aj reprezentačné organizácie zamestnávateľov. Pri investičnej pomoci, resp. pri poskytovaní stimulov majme na pamäti, že ide o opatrenie hospodárskej povahy, ktoré bežne na zabezpečenie stanovených cieľov realizuje vláda. Dialo sa tak i v minulom volebnom období i vo všetkých predchádzajúcich. V dnešných časoch však už mám za to, domnievam sa, že ide o opatrenie, ktoré by malo byť postupne na ústupe, resp. o opatrenie, ktoré by svojou povahou malo byť skôr výnimočné, ako bežné. Jeho uplatnenie sa čím ďalej viac netýka len samotného prijímateľa, ale ako bolo uvedené predtým, zasahuje i do širších súvislostí podnikania a ovplyvňuje hospodársku situáciu v krajine i konkurenciu v podobných výrobných zariadeniach.
Dovolím si preto navrhnúť, aby sa o poskytovaní stimulov nerozhodovalo výlučne na úrovni vlády, ale aby takéto rozhodnutia podliehali širšej diskusii, a to nielen odbornej, ale aj politickej. A aby takéto rozhodnutie bolo urobené až po zvážení všetkých dopadov a vplyvov, ktoré môže priniesť, a aby takéto rozhodnutia boli teda robené na základe širšieho dôkladného uváženia. K tomu má pomôcť rozhodovanie nielen na úrovni vlády, ale aj na úrovni Národnej rady Slovenskej republiky. Na takéto rozhodovanie Národnej rady existujú ústavné, ako aj zákonné podmienky stanovené v zákone o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Pri úvahách o zmene zákona o rokovacom poriadku Národnej rady sme došli k záveru, že na rozhodovanie o poskytovaní investičnej pomoci postačuje ustanovenie zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, konkrétne § 2 ods. 3 písm. c) a d). Osobitným zákonom, podľa ktorého tak Národná rada Slovenskej republiky bude rozhodovať, je predkladaná táto novela zákona o investičnej pomoci.
Znenie návrhu je v súlade s ústavou, v súlade s ústavnými zákonmi, zákonmi, všeobecne záväznými predpismi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je naša republika viazaná, a inými dokumentmi, ktorými sme viazaní.
Tento návrh nemá vplyv na verejné financie a neznamená negatívny dopad ani na životné prostredie na miestnej, regionálnej a celoštátnej úrovni. Nezakladá nijaké potreby vzniku nových pracovných miest vo verejnej správe a nijak neovplyvňuje informatizáciu.
Kolegovia, tak ako som predkladal pred dvoma dňami zákon o komunálnych voľbách, chcem povedať, že i tento zákon je zákonom, ktorý sa bude týkať, od jeho prijatia, samozrejme, nie retroaktívne, všetkých rozhodovaní v tomto bode. A, samozrejme, tu budú zrejme do budúcnosti rôzne vlády, rôzne zostavené, rôzne farebné, ale domnievam sa stále viac, že je dobré, aby sa pomerne veľké finančné sumy z verejných zdrojov alokovali na základe širšej diskusie.
Lebo napríklad v školskom výbore, tí, ktorí tam sme, dostávame ako samostatnú kapitolu rozpočet napríklad Slovenskej akadémie vied. A predseda Slovenskej akadémie vied sa prichádza uchádzať o položky mnohokrát rádovo nižšie, ako je suma, ktorá sa bežne alokuje na túto záležitosť. Napriek tomu o tom rokuje Národná rada. A pripusťme, že by niekto namietol, no čo už vieme o tej investičnej pomoci či stimule, či o tom? Hovorím na to, priatelia, keby sme to brali tak, nemusíme rokovať o ničom. Lebo na všetko sú odborníci a čo my k tomu máme povedať? Ja si myslím, že Národná rada je nato, aby rozhodovala o alokácii desiatok miliónov eur z verejných peňazí.
A, samozrejme, ešte raz hovorím, ten zákon nebude platiť pre vládu SMER-u, ten zákon bude platiť pre budúcnosť rozhodovania o tejto nezanedbateľnej položke a budú o ňom rozhodovať nakoniec, tak ako o rozpočte, poslanci. A ak teda nenamietame, že rozhodujeme o obrovských položkách rozpočtu, i o tejto veľkej položke by sme mali a mohli rozhodovať.
Robí to, dá sa povedať, službu transparentnosti. Pretože i príslušný rezort, ktorý to bude predkladať, a príslušní príjemcovia budú nasvietení a bude sa musieť verejne v diskusii obhájiť, či táto alokácia bola tá najlepšia. A myslím si, že v čase, keď sa musí hľadieť na každú korunu, resp. na každé euro, a keď je dobré vedieť, kam odteká, tak je táto ponuka rovnako férová pre všetky budúce ministerstvá hospodárstva. Minule ho pokrývala reprezentácia môjho poslaneckého klubu, teda SaS. Teraz ho pokrýva reprezentant SMER-u. V budúcnosti, ktohovie kto? Ale každopádne tie verejné zdroje, ktoré dostane Jožo a nedostane Fero, by mal Jožo dostať vtedy, keď je to zdôvodnené a keď to obstálo v parlamentnej diskusii.
Samozrejme, parlamentná väčšina ako štandardne a normálne rozhodne o tom, že asi podporí alokáciu, ktorú zvolila jej vláda. Na tom nie je nič zlé. Ale predtým, ako sa tak stane, prebehne o týchto peniazoch diskusia. A to sa mi zdá spravodlivé, bez ohľadu na to, kto bude čo obhajovať a aká vláda tu bude.
Dovolím si vás preto poprosiť o podporu k tomuto návrhu.

Vážená snemovňa, vážená pani predsedajúca, počuli ste zvláštnu úvahu na tému rozhodovania. Kolega Hlina hovoril asi 14 minút, z nich asi 13,5 minúty o veciach, ktoré nijako nesúviseli s predloženým zákonom.
Hovoril o hlasovaní mestského zastupiteľstva vo veci budúceho fungovania bratislavskej Starej tržnice, o ktorej priestor sa aj on uchádzal. Hovoril teda o niečom, o čo sa pred istým časom neúspešne uchádzal. Ako hovoria Nemci, hovoril in eigener Sache. Priznám sa, že som nikdy nedával do schránok v žiadnych voľbách, v ktorých som kandidoval, v čase moratória nijaké volebné materiály. Do mestského a staromestského zastupiteľstva som bol občanmi Bratislavy zvolený bez toho, aby som vôbec mal akékoľvek volebné materiály. Neexistovali letáky, tlačivá, nijaké materiály poslanca Osuského, ktorý sa uchádza o dôveru staromešťanov vo voľbách do Starého Mesta a do mestského magistrátu za Staré Mesto. Taký nikdy nebol vytlačený a nikdy som ho nedistribuoval. Takže i v tomto zmysle je obava poslanca Hlinu totálne mimo.
A pokiaľ ide o rozhodovanie vo vlastnej hlave, milí kolegovia, to predsa robíme pri každom jedinom stlačení hlasovacieho zariadenia v tejto sieni zákonnosti. Máme návrhy a my ich zvažujeme. Porovnávame ich s tým, čo chceme, a s tým, čo si myslíme, že tomu dáme svoj hlas. Je to normálny princíp zastupiteľskej demokracie. A výklad kolegu Hlinu je úplne mimo, pretože i keby bola súťaž, vy ste sa, kolega, síce vlámali z pozície poslanca na zastupiteľstvo mesta Bratislavy a musím vám súkromne povedať, že vaše vystúpenie bolo ukážkou kontraproduktívnosti, pretože ste jednoducho, a poviem to slušne a salónne, poslancov svojím arogantným vstupom pomerne naštvali, ak nepoviem horšie slovo. Ja totižto som tiež poslanec Národnej rady a mohol by som kedykoľvek sa postaviť pred primátora a za tie dva roky stokrát vystúpiť využijúc to právo, ktoré ste využili vy. Nikdy som to neurobil. Nikdy som nevyužil svoje právo tak arogantne, ako ste to urobili vy. A musím vám povedať, i keby vaše posolstvo za niečo stálo, akože nestálo na nič, tak ste ho týmto spôsobom pochovali definitívne. A výsledok hlasovania, výsledok súťaže v hlavách poslancov Mestského zastupiteľstva Bratislavy znamenal pre vás porážku na hlavu, na hlavu porážku. To znamená, ďalšie šírenie osvety v zmysle súťaže v hlavách môžte šíriť tým, ktorí to, jemne povedané, žerú. Ja som mal obidva projekty, obidva som si mohol prečítať a obidva som si vyhodnotil. A dokonca, i keby prebehla súťaž a nebude nejaký projekt vylúčený, tak aj tak nakoniec o návrhu kultúrnej komisie budú hlasovať poslanci podľa svojho vedomia a svedomia. Na rozdiel od vás som v školskej komisii mestského zastupiteľstva spolu s kolegami poslancami dve a pol hodiny diskutoval o týchto dvoch projektoch. Takže tá súťaž bola dobre podložená, diskusiou podložená a čítaním materiálov podložená. Ešte raz hovorím, vo vlastnej hlave prebiehajú naše jurovania pred každým stlačením gombíka v tomto parlamente. Takže toľkoto.
A pokiaľ ide o prizmu predkladateľa, keby ste si pozreli hlasovania od vzniku tohto volebného obdobia a tohto parlamentu, všimli by ste si, že som zrejme viackrát hlasoval za vaše návrhy, hoci keby som na vás pozeral cez prizmu predkladateľa, tak nezahlasujem ani za to, keď navrhnete, aby zajtra vyšlo slnko. Ale hlasoval som za vás. Takže toľkoto k téme, o ktorej ste hovorili a ktorá nijako nesúvisela s predkladaným zákonom.
Znova prosím ctenú snemovňu, aby podobne ako ja v prípade viacerých návrhov SMER-u, aby vaše uvažovanie prebiehalo vo vašej hlave a zamysleli ste sa nad slovami poslanca Hlinu, či to robím kvôli sebe. Ja už vysoko pravdepodobne nebudem nikam v živote kandidovať a ak budem kandidovať, je absolútne pravdepodobné, že nebudem mať nijaké volebné materiály a nebudem tým pádom nikdy môcť ani len porušiť volebné moratórium, pretože ja kandidujem na základe vôle tých, ktorí ma poznajú, lebo svoj príbeh si už píšem 59 rokov, a tí, ak ma zvolia, tak ma zvolia aj bez letákov, bez materiálov, bez postavených inštalácií na námestí SNP, bez akýchkoľvek iných vecí a hlavne bez vyhrážok, lebo vy, kolega Hlina, ste povedali jednému členovi mestského zastupiteľstva, že ak nebude dobre hlasovať, nenalejete mu vo svojej krčme. No, tento spôsob volebného presviedčania nie je mojím spôsobom.
Ďakujem za pozornosť.

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa. No, ukázalo sa, že som bol neprimeraný pesimista, lebo som pani redaktorke povedal, že nás bude 9. Je nás teda tesne viac a napriek tomu, že ako pedagóg by som mal byť zástancom tézy, že opakovanie je matka múdrosti, predsa len tých pár statočných nechcem zaťažovať s tým, že si dám na tú, tento voľný priamy kop rozbeh z pol ihriska, takže len veľmi stručne.
Predkladám návrh zákona, ktorým sa vyrovnávajú pomery v komunálnych voľbách s voľbami vo všetkých iných, do všetkých iných štruktúr, ktoré sa na Slovensku dejú. Jedná sa teda o návrh zákona, ktorý nič nového nevymýšľa, len zavádza i do posledného bodu, ktorý ostal neošetrený, to, čo platí vo všetkých ostatných. Je to klasický, ako by povedali Američania, bipartizánsky, teda čo nemá nič s odbojom, ale dvojstranný zákon, ktorý nedáva výhodu žiadnemu z politických blokov, žiadnej z politických strán, rovnaké práva zabezpečuje všetkým účastníkom volieb, takže sa nedá nazvať ani diskriminačným, ani nijakým, ktorý by som robil k prospechu niekoho konkrétneho a len jeho a nie nikoho iného. Len pre oživenie si dovolím uviesť ten príklad, ktorý som spomenul, že som videl v televízii pred rokmi švédskeho premiéra, ako tesne pred volebnou miestnosťou rozdáva svoje volebné materiály ľuďom idúcim na voľby. A ešte raz podčiarkujem, deje sa tak v krajine, o ktorej demokratičnosti nepochybne niet iste ani u nás reálneho pochybovača. Teda nezavádzame nič zvláštneho, než rušíme normu, ktorá bola potom následne, keď, kým existovala aj v ostatných voľbách, objektom namietania mnohých účastníkov, a volebné moratórium i pri predchádzajúcich voľbách bol objektom snáď 92 % námietok podaných na Ústavný súd v súvislosti s volebným aktom. Takmer všetci protestujúci protestovali proti tomu, že v schránkach našli volebné materiály, nie v stanovenú dobu, ale o pol dňa neskôr a tak ďalej.
Domnievam sa, že šíriť informácie, a to i šíriť informácie o kandidátoch, nie je nič, čo by malo byť zakázané alebo obmedzené zákonom. Ako vieme - a citoval som to v prvom vystúpení - ústava jasne hovorí, kedy sa môžu obmedziť práva, ktoré zhŕňame pod právo slobody slova a informácii. A volebný akt, samozrejme, nenapĺňa rozhodne a nepochybne ani ohrozovanie práv a slobôd iných, ani bezpečnosť štátu, ani verejný poriadok, ani ochranu verejného zdravia, ani mravnosť. Takže považujem za rozumné napriek takej nedobrej tradícií v tejto, ako hovorí náš kolega, sieni zákonnosti, že sa z principiálnych dôvodov, lebo to navrhol niekto z druhého brehu, topia všetky, takmer všetky zákonné návrhy, neviem si predstaviť, že by komukoľvek z vládnucej strany mohol takýto zákon vadiť, tobôž v svetle toho, že existuje presne rovnaký prístup, ako tu zavádzam, vo všetkých iných voľbách okrem voľby, volieb do komunálnych zastupiteľstiev.
Domnievam sa, teda že tak ako má občan právo na informácie i počas volebného boja a niet dôvodu na moratórium na prieskumy verejnej mienky, a už onehdá som povedal, že niet dôvodu napádať to preto, lebo môžu byť zmanipulované, lebo zmanipulované môžu byť všetky, keď si to tak povieme otvorene, a to je jedno, kedy sú. A ešte raz to, či niekto manipuluje prieskumy verejnej mienky, vydáva tým svedectvo o svojej inštitúcií, ktorá to robí, je nepochybne jeho polievka. Ale nech už je informácia akákoľvek, pokiaľ neohrozuje nič z uvedeného, čo hovorí Ústava v príslušnom odseku, domnievam sa, že niet dôvodu dokonca ani obmedzovať informácie o verejnej mienke s tým, že to obmedzenie je v tomto návrhu zrušené s výnimkou posledných dvoch dní, teda dní volieb, v prípade, že voľby trvajú dva dni, týchto dvoch dní, v prípade, že voľby trvajú jeden deň, toho volebného dňa.
Domnievam sa ešte raz, že tento zákon nie je ani proti SMER-u, ani pre SaS, ani pre KDH, ani pre Obyčajných ľudí a nezávislé osobnosti, je to jednoducho logické zrovnanie volebných pomerov v našej vlasti do rovnakej a dá sa povedať odôvodnene štandardnej a spravodlivej podoby. Budem rád, ak sa stane zázrak a tento zákon necháte prejsť do druhého čítania, pretože nie je skutočne zameraný poškodiť nejakú z existujúcich i z budúcich politických strán. Ďakujem za pozornosť.