Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, pri prvom čítaní tohto návrhu zákona som vystúpil s niektorými poznámkami a doplnkami k predloženej verzii a teraz si vám dovolím podať pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
K svojmu vystúpeniu by som predoslal, že päť bodov, o ktorých som hovoril, sa týka, dá sa povedať, vecí nijako straníckych ani zvlášť politických. Napriek tomu, poznajúc situáciu v slovenskej politike, som ponúkol pánu ministrovi text tých pripomienok s tým, že si ho má osvojiť niektorý z jeho poslancov, keďže on sám povedal, že štyri z piatich sú prijateľné a nevidí v tom nijaký problém. No keďže mi dal pán minister prísľub, že to mám urobiť sám a že problém nevidí, tak toto je taká malá skúška, nakoľko platí štandardné chlapské slovo a nakoľko sa človek naň môže spoľahnúť. Želal by som si, aby to tak bolo. Keďže sa už dnes jeden zázrak udial a my sme vo štvrťfinále, tak si myslím, že sa môže stať aj druhý.
Takže pozmeňujúci návrh prvý. V bode 4 sa v § 3 ods. 8 písm. d) 2. bode za slovo „nehnuteľnosti" pripájajú slová „alebo nájomcu, ak má nájomnú zmluvu uzavretú s vlastníkom alebo so všetkými spoluvlastníkmi na neurčitú dobu“, a vypúšťajú sa slová "Poznámka pod čiarou k odkazu 4e sa vypúšťa“.
Odôvodnenie. Pozmeňujúcim návrhom sa navrhuje zachovať doterajšiu právu úpravu, keď sa súhlas vlastníka nehnuteľnosti nevyžaduje, ak ide o nájomcu, ktorý má nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Podľa dôvodovej správy „nájomná zmluva nezakladá právo pobytu a je na vlastníkovi, či nájomcovi súhlas k pobytu udelí". Takáto zmena môže skomplikovať získavanie trvalého pobytu ľuďom, ktorí dlhodobo žijú v prenajatých bytoch a ako trvalý pobyt majú evidované svoje pôvodné bydlisko, v ktorom už roky reálne nebývajú. Na prvý pohľad môže táto zmena pôsobiť ako snaha vo väčšej miere rešpektovať vlastnícke práva vlastníka nehnuteľností. (Nájomcovia sa totiž nebudú môcť prihlásiť na trvalý pobyt v prenajatej nehnuteľnosti bez výslovného súhlasu jej vlastníka.) Prihlásenie občana na trvalý pobyt má však len evidenčný charakter a nezakladá nijaké právo k nehnuteľnosti, ani k jej vlastníkovi (§ 3 ods. 3 zákona), preto v skutočnosti nejde o reálny zásah do vlastníckych práv vlastníka nehnuteľností. Navyše podľa § 7 ods. 1 písm. f) zákona ohlasovňa záznam o trvalom pobyte zruší na návrh vlastníka „občanovi, ktorý nemá k budove alebo jej časti žiadne užívacie právo", čiže po skončení nájmu môže vlastník nehnuteľnosti dosiahnuť aj zrušenie trvalého pobytu. Vzhľadom na uvedené je táto navrhovaná zmena problematická a spôsobí väčšie praktické problémy občanom, ktorí žijú v prenajatých nehnuteľnostiach, ako by priniesla reálny prospech vlastníkom takýchto nehnuteľností.
Druhý pozmeňujúci návrh. Bode 16 znie: „§ 9 sa vypúšťa.“
Odôvodnenie. § 9 upravuje pobyt občana v zahraničí a v súčasnosti znie: „Občan, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, pred vycestovaním ohlási túto skutočnosť ohlasovni v mieste trvalého pobytu; v ohlásení uvedie štát a miesto pobytu a predpokladanú dĺžku pobytu." Bod 16 vládneho návrhu zákona nahrádza slovo „ohlási" slovami „je povinný ohlásiť". (Teraz sme v takej príjemnej paralele so slovami vymenúva a je povinný vymenovať.) Zmena má umožniť správnemu orgánu postihovať neplnenie tejto povinnosti ako priestupok a ukladať zaň sankcie. Navrhovaná úprava je nevhodná a nadmerne a neodôvodnene zasahujúca do slobodného pohybu a súkromia občanov. Ak totiž občan nemá v úmysle zrušiť trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, nie je nevyhnutné ukladať mu povinnosť hlásiť pobyt v zahraničí, hoci aj ide o pobyt dlhší ako 90 dní. Rovnako nevhodné a nesprávne je občana za nesplnenie takejto povinnosti sankcionovať. Pozmeňujúcim návrhom sa navrhuje § 9 zo zákona vypustiť a neukladať občanom povinnosť hlásiť pobyt v zahraničí.
Iste vieme, priatelia, že keď sa ľudia typu Mella a podobných odoberali za hranice, nehlásili sa iste nikde. To, samozrejme, tiež zahr. norma neošetrí, lebo ani tí budúci Mellovia a Mišenkovia sa neodhlásia. Ale prednedávnom sme tu prelomili prezidentské veto, hoc teda nie mojím hlasom, o zriadení Historického ústavu v Ríme. V návrhu sa hovorilo, že vedeckí pracovníci historici pôjdu zväčša na pobyt do Večného mesta na jeden semester. Ako vieme, jeden semester je rozhodne dlhší ako 90 dní. Ale pripusťme, že nie je reálne odôvodnené, aby historik z Nitry chodil ohlasovať v Nitre, že ide na semestrálny pobyt na Historický ústav, podobne ako je to nelogické, aby tak robili stovky študentov, ktorých som vysielal ako prorektor pre zahraničné vzťahy a zodpovedný za mobilitu v programe SOCRATES/ERASMUS, ktorých pobyty trvajú jeden až dva semestre, teda, samozrejme, oveľa viacej ako 90 dní. Ale aké odhlasovanie sa z trvalého pobytu?
Tretí bod. V bode 19 v § 10a odsek 3 znie: „Občan je povinný pri hlásení pobytu prostredníctvom centrálnej ohlasovne vyplniť požadované elektronické informácie a podpísať ich zaručeným elektronickým podpisom. Ak občan chce hlásiť pobyt prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým podpisom, oznámi centrálnej ohlasovni údaje potrebné na hlásenie pobytu na tlačive podľa vzoru uvedeného na webovom sídle ministerstva a na ústrednom portáli verejnej správy a uzavrie s ministerstvom písomnú dohodu o elektronickom hlásení. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického hlásenia, spôsob overovania elektronického hlásenia a spôsob jeho preukazovania. Vzor elektronických formulárov zverejní ministerstvo na svojom webovom sídle a na ústrednom portáli verejnej správy.“
Odôvodnenie. Vládny návrh zákona predpokladá možnosť elektronickej komunikácie občanov s centrálnou ohlasovňou výlučne prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu. Systém zaručeného elektronického podpisu nie je v súčasnosti dostatočne rozšírený. Jeho využívanie nie je efektívne pre občanov, ktorí ho nepotrebujú využívať viacnásobne. Aj samotná dôvodová správa k vládnemu návrhu k tomu uvádza, že „sa v počiatku poskytovania tejto služby bude musieť požadovať ako záruka za ich pravdivosť zaručený elektronický podpis, v budúcnosti postupom elektronizácie verejnej správy sa počíta s ďalším zjednodušovaním tejto agendy“. Komunikácia občanov s centrálnou ohlasovňou musí byť regulovaná. Nie je možné, aby občania ohlasovali zmenu pobytu z neregistrovaných e-mailových adries. V budúcnosti by malo prísť k vytvoreniu nového, jednoduchšieho systému elektronickej komunikácie občanov so štátom, napr. na spôsob dátových schránok občanov pre komunikáciu s verejnou správou, aký funguje v Českej republike. Kým príde k vytvoreniu tohto nového systému, navrhuje sa pozmeňujúcim návrhom ako dočasné riešenie zaviesť analogickú úpravu k úprave spôsobu podania daňovým orgánom v zákone č. 529/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá umožňuje komunikáciu daňových subjektov so správcom dane aj bez zaručeného elektronického podpisu.
Štvrtý bod. V bode 34 sa v § 23c ods. 3 nahrádza slovo „nevedie" slovom „vedie".
Odôvodnenie. Vo vládnom návrhu zákona je uvedené: „(3) Fyzická osoba, o ktorej sa nevedie informácia v registri, môže požiadať o informáciu o svojich údajoch z registra fyzických osôb." Pozmeňujúcim návrhom sa opravuje zjavná chyba v návrhu. Register nemôže predsa poskytovať informácie o údajoch osôb, o ktorých nevedie informáciu.
Odovzdávam pánovi spravodajcovi originál.
Ten druhý pozmeňujúci návrh som separoval od tých štyroch predchádzajúcich. Chápem pána ministra, ktorý celkom otvorene povedal, že to je presne ten z tých piatich, s ktorým nemôžete súhlasiť. A ja to chápem. A s dovolením ho aj tak predkladám, pretože to je zase naša srdcová záležitosť. A aj keď sa jedná vlastne o terminologickú záležitosť, predsa len nemáme radi pojem „strata štátneho občianstva“, pretože nám príliš pripomína to, čo sa udialo pred rokmi Pavlovi Kohoutovi a čo sa udialo Alexandrovi Solženicynovi a čo nemecký jazyk klasifikoval zrejme novým pojmom, ktorý dovtedy nebol zrejme obsahom bohatého nemeckého jazyka, "Ausbürgerung" („vyobčanenie“). Vieme, že v momente prekročenia hraničnej čiary bol Alexander Solženicyn zbavený občianstva Zväzu sovietskych socialistických republík. A toto isté sa stalo i Pavlovi Kohoutovi ako občanovi Československej socialistickej republiky. Preto navrhujeme, aby sa v článku I (v tlači 403) vypúšťali body 24, 25 a 28.
Odôvodnenie. Uvedené body vládneho návrhu zákona majú za cieľ zosúladiť v zákone používané pojmy so zákonom o štátnom občianstve Slovenskej republiky, ktorý v dôsledku novely z roku 2010 umožňuje stratu štátneho občianstva proti vôli dotknutého občana. Pojem „prepustenie zo štátneho zväzku", ktorý predpokladá dobrovoľné rozhodnutie samotného občana vzdať sa občianstva Slovenskej republiky, sa má nahradiť pojmom „strata štátneho občianstva", ktorý pripúšťa túto stratu proti vôli občana. Skupina 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky sa v septembri 2011 obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky s návrhom na začatie konania o súlade viacerých ustanovení zákona o štátnom občianstve s Ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 4. júla 2012 prijal návrh skupiny 30 poslancov na ďalšie konanie.
Pozmeňujúcim návrhom sa navrhuje nemeniť predmetné ustanovenia zákona o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky a nenahrádzať termín „prepustenie zo štátneho zväzku“ termínom „strata štátneho občianstva“. Kým Ústavný súd nerozhodne o súlade napadnutých ustanovení zákona o štátnom občianstve s Ústavou Slovenskej republiky, nie je vhodné premietnuť zmeny vyplývajúce z novelizácie zákona o štátnom občianstve z roku 2010 do iných právnych predpisov.
Možno sa jedná len o pojmový purizmus, ale jedná sa zároveň veľmi hlboko aj o istý princíp. Štát sa nemôže zbavovať svojich občanov svojím rozhodnutím, ak to občania sami nechcú. Na tom stojíme, ako hovorí Martin Luther, tu stojím a inak nemôžem. Ďakujem pekne.