Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Ďakujem všetkým kolegom, ktorí vystúpili.
No, kolega Martvoň, predniesli ste zbierku právnych argumentov k veci, ako sa sluší (smiech v sále) na renomovaného nádejného mladého právnika. O univerzitných šašoch sa šíriť nemusím. Želám vám, aby keď šašo už skončil svoje volebné obdobie, aby si tak brilantného reprezentanta akademická obec, ako ste vy, zvolila do najvyšších akademických funkcií v ďalšom období.
Všetkým ostatným ďakujem tiež. Ale nakoniec smutne poznamenávam, že všetky tie pozmeňováky až na ten piaty boli vlastne absolútne nepolitické. Nijako sa nedotýkali nikoho politicky, pretože deti, ktoré pôjdu z univerzity na mobilitný program, budú vaše i naše. Nijako som nezľahčoval nič opozícii ani nijakým, by som povedal, protisocialistickým živlom. Jednoducho som sa snažil ľuďom, ktorí nemajú možnosť overeného elektronického podpisu, dať preklenovací čas. Tým, ktorí chcú ísť na mobilitný pobyt, ubrať ďalšie byrokratické, ďalší byrokratický krok. Nechápem, prečo toto vzbudzuje také vášne. Okrem toho, čo už som povedal, že to predkladá triedny nepriateľ. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážená snemovňa, no, opakovanie je matka múdrosti. (Smiech v sále.) A poučenia nikdy nie je dosť.
Nebolo to dramatické poučenie z krízového vývoja, ktoré som zažil medzi prvým a druhým čítaním tohto návrhu zákona. Klement Gottwald pred rokmi hovoril: "Straně věřte, soudruzi." (Smiech a potlesk v sále.) Neborák Antonín Zápotocký bol dokopaný do rozhlasu, aby deň pred výmenou peňazí 1. júna 1953 povedal, že: "Měna nebude." (Smiech v sále.) Bola o deň.
A ja som sa nie príliš, ale v kútiku duše predsa s istou nádejou upieral k tomu, že slovo obľúbeného ministra, idola voličiek 8. marca každého roku, by mohlo mať akúsi cenu. Nemalo veľkú cenu.
Keď som v prvom čítaní predniesol námety k pozmeňovacím návrhom, ktoré som potom predložil v druhom čítaní, minister povedal, že až na ten piaty, s ktorým, samozrejme, problém ako strana máte, pretože vy ste zaviedli stratu občianstva proti vôli občana Slovenskej republiky. Toto sme tu už robili. Onehdá sa nám podarilo zbaviť občianstva a vyviezť 50-tisíc spoluobčanov, z ktorých väčšina skončila v plyne. Potom sme ešte vyobčanovali jednotlivo tých, ktorých sme sa chceli v Československej socialistickej republike zbaviť. A tak sme sa spolu s kolegami obrátili na Ústavný súd, aby sme neumožnili pokračovať v tejto neblahej tradícii.
K jazykovému odrazu v tejto novele zákona sa vzťahuje pozmeňovací návrh č. 5, ktorý som už predniesol, a zopakujem ho len veľmi stručne, keď hovorím, že v čl. I sa vypúšťajú body 24, 25 a 28. Nebudem sa o tom ďalej šíriť, myslím si, že tradícia zbavovania občanov občianstva ich vlasti proti ich vôli je nielen neústavná, ale v začiatku 21. storočia v civilizovanej Európe a v krajine, ktorá je členom Európskej únie, donebavolajúca.
Pokiaľ ide o ten samotný prvý článok, ktorý ste teraz zreformovali, nebudem sa mu viacej venovať. Len ho opäť odcitujem:
V bode 4 sa v § 3 ods. 8 písm. d) v bode 2 za slovo "nehnuteľnosti" pripájajú slová "alebo nájomcu, ak má nájomnú zmluvu uzavretú s vlastníkom alebo so všetkými spoluvlastníkmi ^4e) na neurčitú dobu," a vypúšťajú sa slová: "Poznámka pod čiarou k odkazu ^4e) sa vypúšťa." Toľkoto k prvému.
Viac sa budem venovať k pozmeňovaciemu návrhu č. 2, ktorý v bode 16 znie: "§ 9 sa vypúšťa."
A tu si skutočne dovolím, ctená snemovňa a predovšetkým vážená vládna strana, povedať, že to, čo sa sprísňuje, sa doteraz nerealizovalo, hoci to v zákone bolo. A v rozhovore off records po minulej debate v druhom čítaní mi minister povedal, že však to sa ani veľmi vymáhať nebude. Myslím si, že nie je dobré sprísňovať zákony s vedením, že ich asi veľmi nebudeme vymáhať. A teraz pohovorím o merite. Jedná sa o to, že keď občan tohto štátu opustí na viac ako 90 dní územie Slovenskej republiky, má to vopred ohlásiť, off records mi minister povedal, že aby bola doručovacia adresa. Musím vám povedať, že, a ešte raz, ako prorektor Univerzity Komenského som len v ôsmom roku mojej činnosti vyslal vyše 500 študentov Univerzity Komenského na európsky mobilitný program Socrates, Erasmus, ten trvá 1 až 2 semestre, teda jeden až dva polroky, odhliadnuc od prázdnin. Každý z tých pobytov je dlhší ako 90 dní.
Predstavte si vaše dieťa, ktoré dostane právo študovať v Gröningene alebo v Kodani. No je samozrejmé, že neopúšťa republiku, je samozrejmé, že podpisuje spústu papierov, ktoré potom podpisuje prorektor, koordinátor mobility. A vy mu ešte pridáte, hádam preto, aby nezdrhlo v treťom ročníku, aby sa išlo v Hnúšti-Likieri alebo v Michalovciach, alebo v Čadci prihlásiť do ohlasovne, že teda neutekám, idem len študovať.
Ako som povedal, schválili ste napriek oponentúre prezidenta zákon o historickom ústave v Ríme. I opäť tam tí historici renomovaní, ktorí sa budú venovať veci, sa budú musieť ohlásiť niekde, ja neviem, v Nitre alebo v Kežmarku, že odchádzajú do Ríma na viac ako 90 dní, pričom naplánované pobytu sú reálne opäť semestrálne až dvojsemestrálne. Poviem vám, aj keď to nie je pekné slovo, to je čistá buzerácia, pretože (potlesk) aj keď by ste vášmu talentovanému dieťaťu po úspešnom absolvovaní štúdia povolili dnes často moderný sabatický polrok či rok a on by sa vybral na mladých krídlach na trek po Nepále, aj takí sú, tak, samozrejme, by ma zaujímala ministrova doručovacia adresa. Kde by to bolo? Dva dni rozprávková lúka pod Nanga Parbatom (smiech v sále), jeden deň kláštor v Ladaku, dva dni poste restante Káthmandu, aká by bola doručovacia adresa? (Smiech a potlesk v sále.)
Ministrov argument je, že aj niektoré krajiny od nás pri pobyte nad 90 dní chcú. Prosím, to je pravidlo naše, ich krajiny voči občanovi, ktorý nie je ich. To je vonkoncom nie možné zrkadlovo obrátiť, že teraz budem svojho občana študenta Univerzity Komenského či Konštantína Filozofa v Nitre považovať za toho, ktorý sa mi má ísť hlásiť, ak ide na 140 dní do Gröningenu na lekársku fakultu. Ak je toto zlepšenie, ak je toto niečo, čím prospievam turistom, vedcom, výskumníkom, ale aj normálnym, slobodným a serióznym občanom Slovenskej republiky, tak sa zamyslime nad tým, ako pri platnosti pravidla, kde sa hovorilo "ohlásiť", teraz je tam slovo "povinne ohlásiť", ako výborne sa hlásili Melo, Mišenka a iné pojmy... (smiech a potlesk v sále) pri svojich naplánovaných výletoch do Belize alebo na Seychely. Áno, minister hovorí, moc sa to nevymáha. Načo to tam je? Aký to má zmysel? Prosím, prijmete to ako všetko, ale nemôžte povedať, že ste boli nepoučení. (Smiech a potlesk v sále.)
O tom, ako je pre bežného človeka praktickou vymoženosťou overený elektronický podpis, som už hovoril. No nebudem sa ďalej o tom šíriť. Je možné, že príde čas, keď toto presne takto bude môcť byť v zákone. Ale ten čas musí technicky dozrieť a prísť. A nie ohnúť to cez koleno ako barlolámač v Piešťanoch a povedať: "Tak bude, buď svetlo!" Nebude, pretože nebude.
A ten ďalší pozmeňovací návrh má možno nejaký skrytý inotaj. To je podľa mňa logická chyba. Podľa vládneho návrhu totižto fyzická osoba, o ktorej sa nevedie informácia v registri, či už obyvateľstva, alebo následnom fyzických osôb, môže požiadať o informáciu o svojich údajoch z registra fyzických osôb. (Smiech v sále.) Nikto si to nevšimol. Možnože sa mýlim, možnože to má nejaký, hovorím, skrytý význam na prvý pohľad. (Smiech v sále.) Ale ešte raz, ak o niekom ani v doterajšom registri nevediem informáciu, ako môže on mať právo na informáciu, ktorú o ňom nevediem? (Smiech v sále.) Ešte raz: toto podľa mňa je pozmeňujúci návrh, ktorým sa opravuje istá logická otázka v návrhu. Ale prosím, je možné, že na to existuje nejaké zdôvodnenie, ale v zásade register nemôže poskytovať informácie o údajoch osôb, o ktorých informácie nevedie. Ak je toto škodlivý pozmeňovák, tak aj ten, samozrejme, neprijmite. Ale možno si to všimne pani JUDr. Dreninová alebo niekto iný.
No, sumárne, kolegovia, nedá sa povedať o ničom, že by to bolo politické, že by to bolo, hádam až na ten piaty pozmeňovací návrh, ktorý vy bránite ako lvy stratu občianstva, to, že chceme zatiaľ nejakým spôsobom riešiť nie všeobecnú dostupnosť zaručeného elektronického podpisu. To, že sa snažíme vyvarovať vás pred tým, aby od vás nikto nepýtal informácie, ktoré nevediete. A aby sme stovkám a dnes už tisícom študentom slovenských univerzít, vedcom a výskumníkom, keď by napríklad, nedajbože, išiel jeden z vedcov roka kolega Bužek podľa najlepšej svojej tradície, na 105 dní na Max Planck Institut do Nemecka, aby sa nemusel ísť už desiatykrát ohlásiť, lebo on tam chodí každý rok. Pretože v podmienkach našich vysokých škôl ťažko dosahovať jeho vedecké výsledky, preto pracuje tam a tu píše. Ale opäť, znova sa pýtam, tí, ktorí z tejto republiky utekajú v zlom úmysle a nikomu nič nepovedia, to urobia a tí štandardní, normálni, poctiví občania budú sa chodiť povinne ohlasovať!?
Úplne nakoniec kvôli poriadku prečítam ten tretí pozmeňovák.
"Občan je povinný pri hlásení pobytu prostredníctvom centrálnej ohlasovne vyplniť požadované elektronické formuláre a podpísať ich zaručeným elektronickým podpisom. Ak občan chce hlásiť pobyt prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým podpisom, oznámi centrálnej ohlasovni údaje potrebné na hlásenie pobytu na tlačive podľa vzoru uvedeného na webovom sídle ministerstva a na ústrednom portáli verejnej správy a uzavrie s ministerstvom písomnú dohodu o elektronickom hlásení. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického hlásenia, spôsob overovania elektronického hlásenia a spôsob jeho preukazovania. Vzor elektronických formulárov zverejní ministerstvo na svojom webovom sídle a na ústrednom portáli verejnej správy."
Toľko k formálnej stránke. Ešte raz hovorím, stal sa v deň prerokúvania v druhom čítaní zázrak a my sme postúpili do štvrťfinále. Dnes ho hráme. (Smiech v sále.) Nerobím si ilúzie o ďalších zázrakoch, ale predsa by ma tešilo, aby minister off records, bez mikrofónu, mi nehovoril, že všetko to je v dobrom úmysle a v zásade dobré, ale potom sa to musí utopiť, lebo to predkladá opozičný poslanec, dokonca poslanec za SaS a vrchol všetkého, Osuský. (Smiech v sále.)
Takže nakoniec si dovolím, vážený pán predseda Národnej rady, požiadať vás, keďže podľa § 85 ods. 4 rokovacieho poriadku Národnej rady len vy môžete navrhnúť opätovné prerokovanie tohto návrhu vo výboroch Národnej rady, kvôli dôležitosti diskusie o mojich návrhoch vás žiadam, aby ste svoje právo využili.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, pri prvom čítaní tohto návrhu zákona som vystúpil s niektorými poznámkami a doplnkami k predloženej verzii a teraz si vám dovolím podať pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
K svojmu vystúpeniu by som predoslal, že päť bodov, o ktorých som hovoril, sa týka, dá sa povedať, vecí nijako straníckych ani zvlášť politických. Napriek tomu, poznajúc situáciu v slovenskej politike, som ponúkol pánu ministrovi text tých pripomienok s tým, že si ho má osvojiť niektorý z jeho poslancov, keďže on sám povedal, že štyri z piatich sú prijateľné a nevidí v tom nijaký problém. No keďže mi dal pán minister prísľub, že to mám urobiť sám a že problém nevidí, tak toto je taká malá skúška, nakoľko platí štandardné chlapské slovo a nakoľko sa človek naň môže spoľahnúť. Želal by som si, aby to tak bolo. Keďže sa už dnes jeden zázrak udial a my sme vo štvrťfinále, tak si myslím, že sa môže stať aj druhý.
Takže pozmeňujúci návrh prvý. V bode 4 sa v § 3 ods. 8 písm. d) 2. bode za slovo „nehnuteľnosti" pripájajú slová „alebo nájomcu, ak má nájomnú zmluvu uzavretú s vlastníkom alebo so všetkými spoluvlastníkmi na neurčitú dobu“, a vypúšťajú sa slová "Poznámka pod čiarou k odkazu 4e sa vypúšťa“.
Odôvodnenie. Pozmeňujúcim návrhom sa navrhuje zachovať doterajšiu právu úpravu, keď sa súhlas vlastníka nehnuteľnosti nevyžaduje, ak ide o nájomcu, ktorý má nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Podľa dôvodovej správy „nájomná zmluva nezakladá právo pobytu a je na vlastníkovi, či nájomcovi súhlas k pobytu udelí". Takáto zmena môže skomplikovať získavanie trvalého pobytu ľuďom, ktorí dlhodobo žijú v prenajatých bytoch a ako trvalý pobyt majú evidované svoje pôvodné bydlisko, v ktorom už roky reálne nebývajú. Na prvý pohľad môže táto zmena pôsobiť ako snaha vo väčšej miere rešpektovať vlastnícke práva vlastníka nehnuteľností. (Nájomcovia sa totiž nebudú môcť prihlásiť na trvalý pobyt v prenajatej nehnuteľnosti bez výslovného súhlasu jej vlastníka.) Prihlásenie občana na trvalý pobyt má však len evidenčný charakter a nezakladá nijaké právo k nehnuteľnosti, ani k jej vlastníkovi (§ 3 ods. 3 zákona), preto v skutočnosti nejde o reálny zásah do vlastníckych práv vlastníka nehnuteľností. Navyše podľa § 7 ods. 1 písm. f) zákona ohlasovňa záznam o trvalom pobyte zruší na návrh vlastníka „občanovi, ktorý nemá k budove alebo jej časti žiadne užívacie právo", čiže po skončení nájmu môže vlastník nehnuteľnosti dosiahnuť aj zrušenie trvalého pobytu. Vzhľadom na uvedené je táto navrhovaná zmena problematická a spôsobí väčšie praktické problémy občanom, ktorí žijú v prenajatých nehnuteľnostiach, ako by priniesla reálny prospech vlastníkom takýchto nehnuteľností.
Druhý pozmeňujúci návrh. Bode 16 znie: „§ 9 sa vypúšťa.“
Odôvodnenie. § 9 upravuje pobyt občana v zahraničí a v súčasnosti znie: „Občan, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, pred vycestovaním ohlási túto skutočnosť ohlasovni v mieste trvalého pobytu; v ohlásení uvedie štát a miesto pobytu a predpokladanú dĺžku pobytu." Bod 16 vládneho návrhu zákona nahrádza slovo „ohlási" slovami „je povinný ohlásiť". (Teraz sme v takej príjemnej paralele so slovami vymenúva a je povinný vymenovať.) Zmena má umožniť správnemu orgánu postihovať neplnenie tejto povinnosti ako priestupok a ukladať zaň sankcie. Navrhovaná úprava je nevhodná a nadmerne a neodôvodnene zasahujúca do slobodného pohybu a súkromia občanov. Ak totiž občan nemá v úmysle zrušiť trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, nie je nevyhnutné ukladať mu povinnosť hlásiť pobyt v zahraničí, hoci aj ide o pobyt dlhší ako 90 dní. Rovnako nevhodné a nesprávne je občana za nesplnenie takejto povinnosti sankcionovať. Pozmeňujúcim návrhom sa navrhuje § 9 zo zákona vypustiť a neukladať občanom povinnosť hlásiť pobyt v zahraničí.
Iste vieme, priatelia, že keď sa ľudia typu Mella a podobných odoberali za hranice, nehlásili sa iste nikde. To, samozrejme, tiež zahr. norma neošetrí, lebo ani tí budúci Mellovia a Mišenkovia sa neodhlásia. Ale prednedávnom sme tu prelomili prezidentské veto, hoc teda nie mojím hlasom, o zriadení Historického ústavu v Ríme. V návrhu sa hovorilo, že vedeckí pracovníci historici pôjdu zväčša na pobyt do Večného mesta na jeden semester. Ako vieme, jeden semester je rozhodne dlhší ako 90 dní. Ale pripusťme, že nie je reálne odôvodnené, aby historik z Nitry chodil ohlasovať v Nitre, že ide na semestrálny pobyt na Historický ústav, podobne ako je to nelogické, aby tak robili stovky študentov, ktorých som vysielal ako prorektor pre zahraničné vzťahy a zodpovedný za mobilitu v programe SOCRATES/ERASMUS, ktorých pobyty trvajú jeden až dva semestre, teda, samozrejme, oveľa viacej ako 90 dní. Ale aké odhlasovanie sa z trvalého pobytu?
Tretí bod. V bode 19 v § 10a odsek 3 znie: „Občan je povinný pri hlásení pobytu prostredníctvom centrálnej ohlasovne vyplniť požadované elektronické informácie a podpísať ich zaručeným elektronickým podpisom. Ak občan chce hlásiť pobyt prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým podpisom, oznámi centrálnej ohlasovni údaje potrebné na hlásenie pobytu na tlačive podľa vzoru uvedeného na webovom sídle ministerstva a na ústrednom portáli verejnej správy a uzavrie s ministerstvom písomnú dohodu o elektronickom hlásení. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického hlásenia, spôsob overovania elektronického hlásenia a spôsob jeho preukazovania. Vzor elektronických formulárov zverejní ministerstvo na svojom webovom sídle a na ústrednom portáli verejnej správy.“
Odôvodnenie. Vládny návrh zákona predpokladá možnosť elektronickej komunikácie občanov s centrálnou ohlasovňou výlučne prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu. Systém zaručeného elektronického podpisu nie je v súčasnosti dostatočne rozšírený. Jeho využívanie nie je efektívne pre občanov, ktorí ho nepotrebujú využívať viacnásobne. Aj samotná dôvodová správa k vládnemu návrhu k tomu uvádza, že „sa v počiatku poskytovania tejto služby bude musieť požadovať ako záruka za ich pravdivosť zaručený elektronický podpis, v budúcnosti postupom elektronizácie verejnej správy sa počíta s ďalším zjednodušovaním tejto agendy“. Komunikácia občanov s centrálnou ohlasovňou musí byť regulovaná. Nie je možné, aby občania ohlasovali zmenu pobytu z neregistrovaných e-mailových adries. V budúcnosti by malo prísť k vytvoreniu nového, jednoduchšieho systému elektronickej komunikácie občanov so štátom, napr. na spôsob dátových schránok občanov pre komunikáciu s verejnou správou, aký funguje v Českej republike. Kým príde k vytvoreniu tohto nového systému, navrhuje sa pozmeňujúcim návrhom ako dočasné riešenie zaviesť analogickú úpravu k úprave spôsobu podania daňovým orgánom v zákone č. 529/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá umožňuje komunikáciu daňových subjektov so správcom dane aj bez zaručeného elektronického podpisu.
Štvrtý bod. V bode 34 sa v § 23c ods. 3 nahrádza slovo „nevedie" slovom „vedie".
Odôvodnenie. Vo vládnom návrhu zákona je uvedené: „(3) Fyzická osoba, o ktorej sa nevedie informácia v registri, môže požiadať o informáciu o svojich údajoch z registra fyzických osôb." Pozmeňujúcim návrhom sa opravuje zjavná chyba v návrhu. Register nemôže predsa poskytovať informácie o údajoch osôb, o ktorých nevedie informáciu.
Odovzdávam pánovi spravodajcovi originál.
Ten druhý pozmeňujúci návrh som separoval od tých štyroch predchádzajúcich. Chápem pána ministra, ktorý celkom otvorene povedal, že to je presne ten z tých piatich, s ktorým nemôžete súhlasiť. A ja to chápem. A s dovolením ho aj tak predkladám, pretože to je zase naša srdcová záležitosť. A aj keď sa jedná vlastne o terminologickú záležitosť, predsa len nemáme radi pojem „strata štátneho občianstva“, pretože nám príliš pripomína to, čo sa udialo pred rokmi Pavlovi Kohoutovi a čo sa udialo Alexandrovi Solženicynovi a čo nemecký jazyk klasifikoval zrejme novým pojmom, ktorý dovtedy nebol zrejme obsahom bohatého nemeckého jazyka, "Ausbürgerung" („vyobčanenie“). Vieme, že v momente prekročenia hraničnej čiary bol Alexander Solženicyn zbavený občianstva Zväzu sovietskych socialistických republík. A toto isté sa stalo i Pavlovi Kohoutovi ako občanovi Československej socialistickej republiky. Preto navrhujeme, aby sa v článku I (v tlači 403) vypúšťali body 24, 25 a 28.
Odôvodnenie. Uvedené body vládneho návrhu zákona majú za cieľ zosúladiť v zákone používané pojmy so zákonom o štátnom občianstve Slovenskej republiky, ktorý v dôsledku novely z roku 2010 umožňuje stratu štátneho občianstva proti vôli dotknutého občana. Pojem „prepustenie zo štátneho zväzku", ktorý predpokladá dobrovoľné rozhodnutie samotného občana vzdať sa občianstva Slovenskej republiky, sa má nahradiť pojmom „strata štátneho občianstva", ktorý pripúšťa túto stratu proti vôli občana. Skupina 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky sa v septembri 2011 obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky s návrhom na začatie konania o súlade viacerých ustanovení zákona o štátnom občianstve s Ústavou Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 4. júla 2012 prijal návrh skupiny 30 poslancov na ďalšie konanie.
Pozmeňujúcim návrhom sa navrhuje nemeniť predmetné ustanovenia zákona o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky a nenahrádzať termín „prepustenie zo štátneho zväzku“ termínom „strata štátneho občianstva“. Kým Ústavný súd nerozhodne o súlade napadnutých ustanovení zákona o štátnom občianstve s Ústavou Slovenskej republiky, nie je vhodné premietnuť zmeny vyplývajúce z novelizácie zákona o štátnom občianstve z roku 2010 do iných právnych predpisov.
Možno sa jedná len o pojmový purizmus, ale jedná sa zároveň veľmi hlboko aj o istý princíp. Štát sa nemôže zbavovať svojich občanov svojím rozhodnutím, ak to občania sami nechcú. Na tom stojíme, ako hovorí Martin Luther, tu stojím a inak nemôžem. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne všetkým diskutujúcim.
Pána kolegu Muňku by som chcel upozorniť na to, že odpoveď na to, či sme s výsledkom hlasovania, ktoré sme absolvovali v tejto Národnej rade, porušili niečo, dal výrok, že Jozef Čentéš bol právoplatne zvolený. Ten výrok nedala zložená koalícia, nedal ho ani Osuský, proste ten výrok dalo grémium, ktoré posudzovalo právoplatnosť tej voľby. Toľko k odpovedi na otázku, či sme niečo porušili, ktorú ste tak básnicky dali do pléna.
No ani vy, ani my sme nič neporušili. Vy ste hlasovali za Trnku. Aké je to svedectvo, nech si zváži každý z vás. I v svetle toho, čo sme o ňom vedeli predtým, nielen v svetle toho, čo sa ešte potom ukázalo. A ak to považujete za dobré hlasovanie, bolo to vaše sväté právo.
A pokiaľ ide o to, že máme navrhovať riešenia, no podľa nás riešenie tu je. Prezident republiky mal konať v zmysle svojich povinností. Lebo okrem práv namietať proti Ústavnému súdu vrátane bodygardov, kotolne a odhrabávača snehu má ešte aj povinnosť zabezpečovať riadne chod inštitúcií tejto krajiny. A to on svojvoľne a spupne neurobil. To znamená, riešenie je, aby prezident konal svoju povinnosť. A riešenie akékoľvek iné je v rukách 83-ky, ktorá prvýkrát volila Trnku, teraz napĺňa to, aby jeho duch nikdy v dohľadnej dobe nevymizol.

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážená snemovňa, keď som ako malý chlapec chodil so širšou liptovskomikulášskou rodinou na tradičné výlety do Žiarskej doliny a kládol sa oheň, občas bolo aj po daždi a vtedy som prvýkrát počul pekné slovenské príslovie, mienené vtedy ovšem ako technický popis situácie: "Popri suchom aj mokrô zhorí." Pri pohľade na program dnešnej schôdze ma napadá toto príslovie. Popri neborákoch historikoch z nádejného ústavu v Ríme, ktorí sa zrejme svojej inštitúcie tak ľahko nedočkajú, a poľovníkoch a iných sa strkalo aj mokrô do programu. Strkalo sa napriek vyhláseniam premiéra, ale o jeho vyhláseniach týkajúcich sa druhého piliera a iných vecí sa už občania Slovenska v nedávnom čase presvedčili. Slovo premiéra nie je hodno príliš veľa.
Teraz tu stojíme pri zákone, ktorý sa má prerokúvať v skrátenom legislatívnom konaní. Môj ctený priateľ a bývalý parlamentný kolega Ondro Dostál sa vyznačoval tým, že v minulej koalícii veľmi často nehlasoval za skrátené legislatívne konania, pretože nebýval presvedčený o ich odôvodnenosti, aj keď ich predkladala jeho koalícia. Pravda je, že neexistuje takmer flagrantnejší príklad neprimeraného použitia skráteného legislatívneho konania. Ešte aj keď kolega Martvoň hovoril o zlučovaní televízie a rozhlasu, tak treba povedať, že ekonomické výtečníctvo riaditeľa Nižňanského bolo také, že zrejme každý deň, ktorý bol vo funkcii, ohrozoval ekonomiku ním riadenej inštitúcie. Neviem si predstaviť, čo zdôvodňuje toto skrátené legislatívne konanie.
Keď zalistujem vo svojej brožovanej pamäti, tak si spomínam na deň krátko pred 7. februárom 2011, keď predseda opozičného SMER-u Robert Fico vystúpil s dramatickým apelom, ktorý priniesli nosné televízie, o tom, že o niekoľko dní začne v republike katastrofálny stav absencie generálneho prokurátora. Bol to apel, ktorý bol na pokraji zúfania zo stavu, ktorý mladej slovenskej demokracii hrozí.
Od 7. februára roku 2011 uplynul 7. február roku 2012 a potom aj 7. február roku 2013. Pravda je, že medzitým sa toho mnoho odohralo. Medzitým sa udiali veci, na ktoré môže byť málokto hrdý. Neviem, čo si myslí poslanec Janiš o svojej veľkolepej kádrovej nominácii. Neviem, čo si myslia tí, ktorí dokázali hlasovať ako koaliční poslanci za Dobroslava Trnku po všetkom, čo bolo už vtedy známe. To, že za Dobroslava Trnku hlasoval SMER ako jeden muž, je len symptomatické. Táto kauza už dnes zrejme nie je o Dobroslavovi Trnkovi, ale je o zachovaní ducha Dobroslava Trnku na Generálnej prokuratúre.
V spore, ktorý tento zákon, tento štandardný, normálny zákon má riešiť, vystupujú dvaja členovia akademickej obce Univerzity Komenského, ktorej členom som dlhé desaťročia i ja. Vystupujú tam dokonca dvaja docenti jednej Právnickej fakulty. Jeden ako prvý občan štátu a druhý ako ten, ktorý namieta, že boli porušené jeho práva.
Keď Jozef Čentéš namietol porušenie svojich práv, tak namietol okrem iného osobu doktora práv Petra Brňáka. Peter Brňák bol, i keď akademickým gradusom nižší ako doc. Ján Cuper, presne vzaté, právnym expertom HZDS. Je mi cťou, že som s mojimi priateľmi Jánom Langošom, Petrom Zajacom a ďalšími spôsobil spolu s mnohými ďalšími kolegami, že v roku ´98 mal Peter Brňák, ako človek ovplyvňujúci právny stav Slovenska, dočasne utrum. Peter Brňák sa potom stal ústavným sudcom. Ale my, ktorí netrpíme úplnou amnéziou, vieme, čo bola "noc dlhých nožov", a vieme, že okrem právneho experta Petra Brňáka a permanentného faktického poznámkara doc. Jána Cupera tej noci predsedal ten ďalší docent do partie, doc. Gašparovič.
A dodnes duch tejto noci straší, aj keď toto je odpoludnie a nie je to noc, ale ten duch plní túto miestnosť. Ide sa udiať niečo, o čom nám hovorí naša historická pamäť, že na jednom konci tohto sporu stojí človek, ktorý predsedal vylúčeniu Gauliedra, ktorý sa nepochybne v predklone stotožnil s amnestiami Vladimíra Mečiara, človek, ktorý verne slúžil a ktorý slúži verne i teraz.
Keď sa opätovne moji kolegovia pokúšali zrušiť Mečiarove amnestie, ktoré boli morálnym suterénom, dozvedeli sa opakovane od docenta práva, a to je už tretí v tejto kauze, Roberta Fica, že rušenie amnestií je právny suterén. No, vydať teraz, dnes, v skrátenom konaní lex Gašparovič je minimálne taký právny suterén, ako zrušiť amnestie na evidentné politické zločiny, ktoré morálne tento štát poznačili a ktorých konečným výhonkom je i stav súdnictva, v ktorom sa spoluobčanom svojej republiky smeje občan Talapka v načierno postavenej stavbe na zabratom pozemku.
Je pravda, že pán minister spravodlivosti hovorí, že predseda Najvyššieho súdu ukľudnil situáciu. No, najkľudnejšie v súdnictve bolo zrejme vtedy, keď v Nemecku vládol sudca Volksgerichtu Roland Freisler. To bol teda kľud a ticho po pešine. Ale duch, ktorý zasialo v právnictve HZDS, časť osôb a obsadení som už vymenoval, sa výrazne podieľa na stave fungovania súdov a súdnictva.
A teraz prichádza vláda a prináša lex Gašparovič. Pred niekoľkými mesiacmi tu boli prerokované lex Raši a lex Ftáčnik, alebo ako iní kolegovia hovoria, lex Budaj. Zglajchšaltovali sme vtedy hlavné mesto Slovenskej republiky v duchu regulácie a la ZMOS na Hornú Maríkovú, nič proti Hornej Maríkovej. Prosím, minimálne opora bola tá, že keď to majú v Hornej Maríkovej, prečo by to nemali mať i v Bratislave. Aká je opora pre tento návrh zákona, je mi záhada.
To, čo tu hovorím, nie je právna analýza. Ako som si všimol zoznam rečníkov, všetci z nich sú právnici a tú právnu analýzu podajú. Ale nepochybne je na prvý pohľad zrejmé, že ak namieta Jozef Čentéš to, čo sa deje, tak namieta, a ono je to v tom zákone v prechodnom ustanovení uvedené, že sa tam kategoricky uvádza, že sa jedná o zmenu pravidiel hry v 32. minúte prvého polčasu, že sa teda, keďže prestalo fungovať chladenie na zimnom štadióne, hrá od druhej tretiny vodné pólo.
Ja nie som ako lekár odborník na retroaktivitu a obrancovia tohto návrhu, akokoľvek je na tenkých nohách, budú tvrdiť, že to je to riešenie patovej situácie. A to je to riešenie, aby sa vec pohla. Ale nezamyslíme sa nad tým, ako prvý spomedzi občanov Slovenska svojimi námietkami umožnil túto cestu a ako sa týmto spôsobom vracia dlh vernému. Pretože prvý občan tohto štátu je akoby člen strany SMER a strana SMER sa o svojho akoby člena vzorne stará. Hovie jeho spupnosti, hovie, a opäť i pre občana lekára, ako som ja, neuveriteľnému zdôvodneniu, prečo nemôže byť Jozef Čentéš vymenovaný, hovie tomu, že hoci sa prezident republiky už siedmy rok podieľa na nomináciách a výbere tých, ktorí sú na Ústavnom súde, že sa mu ich zrejme v rámci kolobehu nepodarilo vymeniť všetkých k obrazu svojmu.
Áno, záväzky majú platiť. Pravda je, že - a teraz nejde len o to, či môže prezident v zápase používať akékoľvek hmaty, či si môže s barlou výroku Ústavného súdu dovoľovať hocičo, ale to, čo je v stanovisku Jozefa Čentéša, že je v právnom štáte neprípustné, aby akákoľvek legislatívna zmena zasahovala do právoplatného skoršieho rozhodnutia Ústavného súdu a akokoľvek menila alebo rušila jeho účinky, je podľa mňa zrejmé aj dermatológovi.
A ak v zmysle doktríny nevyhnutnosti - od dneska už som poučený, že je to Bangalórska doktrína, znie to tak vzdialenou vôňou Indie -, Bangalórskej doktríny, je uprednostnenie spravodlivosti pred jej nenaplnením, je pri možnosti výberu medzi právoplatne vylúčeným sudcom a sudcom, ktorý nebol právoplatne vylúčený, nepochybne primerané uprednostnenie namietnutého, avšak nevylúčeného sudcu. Tento návrh zákona toto ruší. Tento návrh zákona v rámci tej šachovej terminológie nieže rieši pat, tento návrh zákona kope do stolčeka so šachovnicou, tento návrh zákona rozsýpa figúrky po miestnosti.
Je celkom zrejmé, a niet sa čo diviť občanovi Čentéšovi, že ak parlament prijme tento zákon, tak sa tu nepochybne nájde dosť ľudí, ktorí podajú sťažnosť. Ale to, že on sa nie bez nádeje na úspech obráti s týmto konaním na Európsky súd pre ľudské práva, je celkom očakávateľné.
Myslím si, že profesionálna česť ministra spravodlivosti, a uňho slovo profesia hádam v živote znamenalo viac ako hrbenie sa pred mocnými, by nemala byť takto pošramotená. A aj keď chápem, že niekde sedí, v nejakom súručenstve funguje, nemal by sa stať tou biblickou trstinou vo vetre sa klátiacou.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Mal som tú neradostnú možnosť zúčastniť sa volieb i v časoch totality. A musím povedať, že tak ako vtedy, tak ani dnes som za plentou nestretol zástupcov politických strán. Bol som tam sám s kandidátkou. A z tej zmienenej som škrtal Gejzu Šlapku a niektorých ďalších. A ani teraz tam nikto so mnou nie je. Nikto by mi nevnútil ako napr. voličovi KDH, že nebudem krúžkovať Moniku Gibalovú, nech by bola na akomkoľvek mieste. A sám môj osud je dôkazom toho, že tí voliči, ktorí ma niekde chceli mať, si ma našli i bez kampane, i bez letákov, i bez bilbordov.
Vedome klamete alebo to neviete, ale potom to nehovorte, lebo som v tomto parlamente z nevoliteľného 15. miesta na desiatom a v tom minulom som bol zo 43. na trinástom. Možnože mám zodpovedných voličov. Ale nemyslím si, že metóda je niekomu niečo uľahčiť. Každý nech za tou plentou študuje a rozmýšľa.
A pokiaľ ide o tie argumenty typu "kto by tu vymenoval 20 poslancov", no, pozrite sa, každý má svoje preferencie. Ja nepoznám ani po mene, ani po ksichte nikoho zo Superstar, lebo som to v živote nevidel. Ale to neznamená, že mnohí ľudia nepoznajú viacej superstaristov ako poslancov. Ale to nie je kritérium.
A, úplne nakoniec, keď hovoríte o voľnej možnosti, viete, váš klub by vyzeral podstatne ináč, keby v ňom mali možnosť stáť pred voličmi profesor Brunovský, Ondrej Dostál, Vladimír Palko a mnohí ďalší. Takže o čistení kandidátok by obesenec s povrazom na krku hovoriť nemal.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec, ja si myslím, že volič, ak je zodpovedný, číta kandidátku od prvého do stopäťdesiateho miesta. Správne namietnete, že všetci tak nerobia. Ale nie je mojou úlohou byrokratickými opatreniami ľudí zbavovať zodpovednosti študovať kandidátku. Ja som v parlamente tretíkrát, z toho dvakrát z nevoliteľného miesta, z tých dvoch razov raz z extrémne nevoliteľného miesta. Aj vtedy, keď som bol na voliteľnom mieste, tak jediný, kto ma prekrúžkoval, bol hegemón revolúcie a legenda námestí Milan Kňažko. Všetci ďalší, ktorí boli za mnou, ma neprekrúžkovali. Takže si myslím, že volič, ktorý sa stará, vyhodnocuje.
A domnievam sa, že rozumná strana nedá na prvé miesta, o ktorých ste hovorili, tých, ktorí sa "prestravúvajú a preváľavajú". Takže touto barličkou, ktorú by sme dávali voličom, by sme nič na ústavnosti alebo na rovnosti prístupu k voleným funkciám nezmenili. Jednoducho skladať z voliča zodpovednosť za to, že sa prestravovávajúci dostanú do parlamentu s jeho podporou, nemá zmysel. Volič má niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. A ak tam takých zvolí, niet rozumnej metódy, ako mu v tom zabrániť, pretože neustále skladanie zodpovednosti z tých, ktorí ju majú niesť, nevedie podľa mňa k dobrému výsledku. Včera sme zhodou okolností došli k tomuto bodu pri diskusii o prilbách a zodpovednosti rodičov za deti na zjazdovkách. Tí, ktorí zodpovednosť majú, tí nech ju nesú.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolega Kuffa, to je taká zásadná dilema v tom, že sa neustále u nás snažíme snímať zodpovednosť z rodičov. Neviem ako vy, ale ja sa domnievam, že oni sú prví ručitelia, oni majú naučiť svoje dieťa, ktoré keď príde zo školy a ide na svah, že musí mať prilbu. Viete, to je taká debata, že opitá 16-ročná dievčina samozrejme môže viesť k tomu, že bude stíhaný krčmár, ktorý jej nalial. Ale bolo by vysoko cenné vedieť, ako rodičia plnia svoju zodpovednosť pred zákonom a pred svojim dieťaťom, keď ich dcéra je o druhej v noci na diskotéke opitá ako štek. A ja sa domnievam, že cesta nie je  v tom, že budeme z rodičov snímať ich zodpovednosť. Dieťa je vec rodiča, ďaleko za kopou hnoja je vecou prevádzkovateľa vleku, ďaleko za kopou hnoja je vecou krčmára. Nosne je to zodpovednosť tých rodičov.
A samozrejme, keď niet sankcie, tak akýkoľvek predpis vopred môžeme pokrčiť a hodiť do smetí. Nedomnievam sa, že cesta je zrušiť sankciu, lebo potom niet toho svätého, ktorý donúti nezodpovedných zmeniť svoj postoj.
A pokiaľ ide o tú jednotlivú kazuistiku, samozrejme, že pri istom uhle dopadu a nárazu môže dokonca prilba zlomiť cervikálne stavce a viesť k smrti prerušením miechy. Samozrejme aj bezpečnostné pásy nezachránia 100 % ľudí. A nepochybne možno niektorí, ktorí spadli v aute  do vody a topili sa a nedokázali sa vymotať, tak zahynuli "vďaka" bezpečnostným pásom. Ale štatistická odpoveď je jednoznačná. A preto uvádzať jednotlivú kazuistiku, to je ako s tým, čo celý život chlastal a fajčil a dožil sa 90-ch rokov. My poznáme tých druhých!

Vážená pani predsedajúca, vážený predkladateľ a spravodajca, milí kolegovia, nebudem hovoriť dlho, myslím si, že toto je ukážka zákona, ktorý by touto snemovňou mal prejsť hladko, bez rozdielu politickej orientácie hlasujúcich. A zrejme možno márne volám po tom, aby sme prestali hlasovať o predkladateľoch a o ich straníckej príslušnosti a hlasovali o merite veci.
Neviem si predstaviť, že by ktoréhokoľvek poslanca SMER-u potešil vážny úraz jeho dieťaťa alebo jeho vnúčaťa, ktoré by tento úraz utrpelo preto, lebo nemá ochranný prostriedok v podobe prilby. Rovnako si neviem predstaviť žiadneho poslanca, ani opozície, ani vládnucej strany, aby následok, ktorý spôsobí on pri lyžovaní narazením do dieťaťa, iného dieťaťa ako svojho, a ktorý by mohol byť tragický, ak by to dieťa nemalo prilbu, že nebude v tej chvíli ďakovať za existenciu tohto zákona. Nemyslím si, že sa v najbližších troch rokoch, ktoré nás spolu čakajú, zasypú priekopy až priepasti medzi vládnucou stranou a opozíciou, ale myslím si, že stavať rozumné mostíky, po ktorých prejde dobrá vec do života, by bolo primerané. A bolo by dobré, aby sme sa oprostili od žiarlivosti treťotriednych subriet v okresnej operete, nehlasujúc za návrh iného ako nášho. Ja sa i ako lekár, i ako otec, i ako perspektívne, dá Boh, starý otec, teším z rozumných návrhov. A tak ako sa napriek všetkému a všetkým úvodným pozdviženiam usadil celkom rozumný návrh na detské sedačky v autách, ktoré sú oveľa lepšie, ako zoškrabávanie dieťaťa z predného skla, tak si myslím, že návrh na nosenie prilby na lyžiarskych svahoch je vec tak rozumná, že by som očakával, ak nebude chrípka kosiť predkladateľa a ešte pár kolegov, že by to mohlo získať 143 hlasov. Vyslovujem návrhu plnú podporu a dúfam, že by sa to mohlo naplniť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. No začnem citátom klasického diela. Nebola to len tohoročná zima, ktorá nám vystavila poučenie z krízového vývoja tak, ako o ňom hovoril kolega Frešo. Na mimoriadnom zasadaní Mestského zastupiteľstva Bratislavy som sa dozvedel zaujímavý štatistický údaj. Dobre počúvajte: ak by sme sumu, ktorú sme mali dimenzovanú na opravu ciest v hlavnom meste Slovenskej republiky investovali do opráv, tak na opravené miesto, napríklad na Palisádach, ktoré zažíva každý z vás pri ceste do parlamentu, sa opäť opravári ciest vrátia za 350 rokov. Za 350 rokov príde znova na rad ten metrový úsek, v ktorom je teraz výtlk. Taká je situácia.
A presne o tom hovoril kolega Frešo, že totižto to, čo pred sebou tlačíme, nie je tohtoročná zima, to je dlhoročné zanedbávanie. Keď poslanecký klub SaS v mestskom zastupiteľstve otvoril túto kauzu, tak, chvalabohu, sa začalo o veci hovoriť. Ale i suma, ktorá teraz v Bratislave pritečie, a podotýkam, že pritečie z nezaplatených odvodov za dažďovú a kanalizačnú vodu vodárňam, ktorú budeme musieť o rok zaplatiť, samozrejme nerieši desiatky rokov nedofinancovania tohto stavu.
Domnievam sa, že je nevyhnutné jednoznačne dlhodobo plánované riešenie. A teraz nechcem sa nikoho dotknúť, ale  mám taký pocit, že Slovensko presne z dôvodov fungovania svojej infraštruktúry oveľa viac než širokorozchodnú železnicu potrebuje sanovať vlastnú cestnú infraštruktúru. Lebo tá širokorozchodná nepochybne komusi poslúži, ale na tých cestách sa bude rozhodovať i o našej prosperite.