Vážený pán odchádzajúci predseda parlamentu, vážený, vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážený. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Panie poslankyne, páni poslanci, počkajte, pán poslanec. Naozaj, pokoj poprosím v rokovacej sále a počúvajme pána poslanca.
Nech sa páči.
Osuský, Peter, poslanec NR SR
Vážení ešte zatiaľ neodídevší poslanci SMER-u. Viem, že ste prišli preto, aby prebehlo hlasovanie, ktoré prebehlo. Iný motív zrejme nemáte. Boli chvíle, keď vás tu bolo päť, málo na to, že ide o vec, ktorá bude mať dosah nielen na nás, ale i na generácie po nás, lebo ako to tu správne zaznelo, hovorí sa, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Teraz ale budeme hlasovať o rieke, do ktorej keď vstúpime, tak sa stratí jej breh. Keď som v októbri minulého roku prichádzal k mikrofónu v podobnej veci, mal som v deň svojich narodenín pocit oslobodenia, keď som povedal to, čo som povedal, a odchádzal som síce vedomý si, aké to bude mať následky, ale akosi uľahčený. Teraz mám na sebe ten čierny oblek a kravatu a to, čo som si vypočul, na mňa dopadá ako kamenná lavína na horolezca, ktorý sa driape severnou stenou Eigeru. To, čo tu zaznelo vo vystúpení mojich fundovaných kolegov Sulíka a Kollára, bola neuveriteľná koncentrácia, neuveriteľná lavína faktov, ktoré, s dovolením, na mňa, ktorý je historický optimista, pôsobia depresívne. Neviem, kto z vás videl pomerne významné dielo režiséra Larsa von Triera, film Dogville. Keď som ten film dopozeral, mal som podobný nedobrý pocit. Ten film bol vlastne nakrúteným divadelným predstavením o ľuďoch a o ich strašnom videní sveta. Keď ráno hovoril kolega Sulík, tak na tvárach, a bez rozdielu či koaličných, alebo opozičných poslancov, respektíve poslancov vládnucej strany a opozičných iných ako nás, sa veľmi často objavoval úsmev. Úsmev, aký človek vidí na tvárach ľudí, ktorí pozorujú malé deti, alebo strápňujúcich sa hlupákov. Proste taký blahosklonný, blazeovaný, povznesený úsmev nad tým, čo zaznieva na mikrofón. Ten úsmev skutočne nepoznal koalično-opozičné hranice. A ten pocit takej tej povznesenosti, blahosklonného postoja k tomu, ktorý sa tu nadrapuje a niečo nám hovorí, ale my na to kašleme, lebo my vieme, čo je lepšie, bol desivý. Či to boli aj úsmevy znudené, alebo to bol čistý výsmech? Kládol som si otázku, čo je za tým? Pocit vlastnej neistoty, ktorú maskujem tým úsmevom pri Sulíkových grafoch a dátach, ktoré nie sú Kažimírovými grafmi a dátami. Či to bola čistá vymytosť mozgov, alebo to bol pocit pohŕdania iným názorom. Každopádne to bol pocit neuveriteľnej ľahkosti bytia, ako to už zmienil kolega Kollár, vo veci, ktorá bude ťažkým bytím. Ubezpečujem vás, že sa potom, keď sa naplní to, čo tu zaznelo vo vystúpeniach mojich kolegov, nebudeme usmievať. Nebudeme mať pocit, že došlo na naše. Nebudeme mať pocit, že sme vám to hovorili. Pretože, s dovolením, mnohí z nás majú deti a naše deti budú mať tiež deti, a to, čomu sa ide pritakať, je z môjho pohľadu čistá hrôza. Možnože to tak nevidia ani občania - voliči alebo mnohí z občanov - voličov. Možnože to niektorí občania vidia, ale tí usmievajúci sa domnievajú, že väčšine to nedôjde. Že to nedôjde tým, o ktorých pôjde a že keď by im to náhodou aj došlo, tak sa vyhovoríme alebo to zahovoríme. Alebo sa akýmsi iným spôsobom budeme snažiť umyť si, ako Pontský Pilát ruky. To, čo zaznieva z úst tých, ktorí hľadajú vnútorné zdôvodnenie pro domo suo ako kolega Kaník alebo, ešte výraznejšie, Mikuláš Dzurinda, je akýmsi pokusom postaviť na absolútne vratkých nádejách a podmieňovacom spôsobe pevnú stavbu. Na nádeji, že švihnutím čarovného prútika začnú Gréci robiť druhý grécky zázrak. Že Španieli otočia a urobia španielsky zázrak. A niekedy sa tie veci naplňujú veľmi rýchlo. Človek nemusí byť veľkým prorokom, ale bol som v nedeľu s kolegom Blahom v rozhlase a vtedy som hovoril, že Španielsko je veľká ryba, ktorá roztrhá sieť. Všetci vidíme, ako v porovnaní so Španielskom sardinka zvaná Grécko trhá tie európske siete. A vtedy som povedal, neželajúc si to, ale bez veľkých prorockých daností, že za dvermi je veľryba volaná Taliansko. A vida. Veľryba je tu. Keď hovoríme o záchrane eura, tak je to záchrana "um jeden Preis". Za každú cenu. Proste je to záchrana fixnej idey. Ja som starší človek, doyen zboru, Jožo Mikloško ani kolega Chmel tu nie sú, patrím tu k tým starším. A pamätám si kdečo. Pamätám si časy, keď šestina sveta a priľahlé farnosti budovali socializmus. Budovali socializmus a budovali komunizmus s tým, že politika vládla trhom. Vládla im dôsledne. Vládla im z budovy Gosplanu, ak viete, kde je v Moskve. A dopadlo to tak, ako to dopadá vtedy, keď politici vládnu trhu. I dnes, a som ďaleký brániť toho pána so šampanským z Bankie, som presvedčený, že tie peniaze, ktoré boli naliate do dier, neboli zďaleka tak výrazne, jedine a výlučne vinou mnohých bánk, ale bolo to aj vinou tých, ktorí si požičali. A ja vás ubezpečujem, že za gréckymi politikmi, ale za ani inými nechodili bankári a nevnucovali im pôžičky. Naopak, tí politici chodili, aby im banky požičali. Aby im požičali na to, aby si kupovali svojich voličov. Aby v nich vzbudzovali ilúziu, že majú na to, čo im oni dajú. Ale oni na to nemali. A tie peniaze, ešte raz hovorím, si požičiavali politici v zištnej vôli získať voličské hlasy pre vlastný krátkodobý prospech. Musím povedať, že mi nie je celkom jasné, či tí, ktorí to vidia úplne opačne ako ja, majú pocit, že sú za vodou. Že im to už v zásade môže byť jedno. A že presne vzaté, keď príde čas rátania, aj ich deti už sú zabezpečené. Inak si neviem predstaviť ten postoj voči budúcim generáciám. Neviem, či si vieme predstaviť, čo znamená splácať dlh 200 percent HDP. Neviem, či si viete predstaviť, čo znamená v tomto stave "čas rátania". Musím povedať, že dnešná situácia je neuveriteľná, pretože, keď sa Európa vzmáhala z trosiek, tak bolo absolútne jasné, že si ľudia svoj vzostup hradia prácou. A že štáty sa dvíhajú z rozbombardovania výkonom. Nie požičiavaním si na večnú splátku v bankách. Svetadiel, ktorý je absolútnym vrcholom svetového blahobytu, dokázal prehýriť celkom neuveriteľne, nie tú dnešnú večeru, ale x-tú večeru svojich vnúčat, že zostáva rozum stáť. A ja sa dozviem, že my, tá hŕstka, a je mi cťou, že som k tej hŕstke patril aj v októbri spolu s mojimi priateľmi z OKS, Ondrejom Dostálom a Petrom Zajacom, sme nezmenili svoj názor ako naši vtedajší koaliční partneri. Nezmenili sme svoj postoj k tomu, že sa do dier peniaze liať nemajú. Človek počúva o tom, ako to bude inak, ako to uchopíme, a zároveň pred voľbami v Grécku zaznievajú vábenia sirén z Bruselu: "No, uvidíme, keď vyhrajú tí dobrí, možno sa na niečom pri znovuotvorení pravidiel dohodneme." A keď úplne hladko prejde oznámenie španielskeho premiéra, že to potrebné nesplníme, tak si človek hovorí, na čom stavajú optimisti? Mal som tú česť byť členom delegácie parlamentu, ktorá sa zhruba pred sedemnástimi dňami zúčastnila návštevy Českej republiky. V rámci tej návštevy sme okrem iných stretli i pána ministra zahraničných vecí, knieža Schwarzenberga. Knieža Schwarzenberg napriek obvyklej irónii na jeho adresu nedriemal. Ale hovoril dvadsaťpäť minút krutej pravdy a bol to najväčší zážitok z tej cesty. Okrem iného nám povedal niečo, čo, samozrejme, totálne podminúva akékoľvek optimistické nádeje, ktorými sa podporovatelia tejto veci koja. Že Európu čaká kríza, ktorá potrvá 10 až 15 rokov. A veľmi dobre vyargumentoval, že i najslávnejšia hospodárska kríza dejín, kríza konca dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov trvala tak krátko len preto, lebo prišiel Hitler. Inak by trvala tých svojich štandardných 10 až 15 rokov. Verme tomu, že Hitler nepríde, a ja vôbec neverím na to, že to všetko, o čom hovoria optimisti, je potrebné, "aby nebola v Európe vojna", lebo Európska únia je garantom, že nebude vojna. Žiaľbohu, dnes je Európa v štádiu, že vojna v nej bude len vtedy, keď ju niekto zvonku napadne, a potom tú vojnu prehrá. Pretože napriek robenia sekier a prežierania budúcnosti nemyslela na obranu. Pretože za peniaze na vlastnú bezpečnosť ti volič zväčša hlas nedá. Ukážkou tohto je Slovenská republika a stav jej armády. Po všetkých vládach, ktoré tu boli. Ale to isté platí i pre takzvané veľmoci. Takže keď dnes počujem z úst politikov, že to bude lepšie a že budeme prísne vymáhať pravidlá, nie sú to náhodou tí istí politici a tie isté strany, ktoré Európu doviedli tam, kde ju doviedli? To sú politici, ktorým mám veriť? To sú politici ako je pán nový francúzsky prezident, ktorý absolútne v protiklade zdravému rozumu a demografickému vývoju, ktorý neovplyvní, ani keby ešte stihol spraviť šesť detí, skracuje vo Francúzsku dobu, keď človek pracuje, a predlžuje tú, v ktorej bude žiť z dôchodku. Už to by malo stačiť na to, aby na neho hodili sieť. Pretože neviem si predstaviť akékoľvek plauzibilné zdôvodnenie takýchto krokov. Spoliehajú sa, a už nielen "sardinky", ale veľké krajiny na svätosť oltárnu, ktorou je euro a niekde za ním Spojené štáty európske. George Washington kedysi veľmi múdro povedal, že spojenectvo medzi štátmi nie je nikdy vecou lásky a emócii, ale vždy len vecou záujmu. Je to obrovská pravda, ktorá sa za 200 rokov od časov Georga Washingtona nijako nezmenila. Vízia Spojených štátov európskych, ku ktorým malo byť euro vstupnou slávobránou, je proti podstate Európy. Budeme operovať zrejme v protiargumentácii existenciou Spojených štátov. A k tomu poviem jedno. Keď sa ubiedený Slovák z Kysúc či z východu koncom 19. storočia nalodil na šíf, ako sa tomu vtedy hovorilo, v Hamburgu, tak plával neistej budúcnosti v ústrety, ale v nádeji. Pretože to, čo mal doma, bolo dôvodom, aby opustil to, čo mal doma. A keď potom budoval budúcnosť svojej rodiny na pláňach Iowy, alebo v tých horúcich a ťažkých slojoch baní či oceliarní v Pittsburghu, tak vtedy - a mnohým šťastie prialo, keď sa vypracovali - tak pochopil platnosť starého latinského "ubi bene ibi patria" - kde je dobre, tam je vlasť. A stal sa Američanom. Stal sa Američanom bez presvedčovania, bez Barrosa, bez tých, ktorí vedia lepšie ako on sám, že má byť Američanom. Stal sa Američanom prostou jednoduchou ľudskou úvahou. Pracoval som doteraz na vysokej škole. A tým, ktorí vidia fungujúce Spojené štáty európske, musím odkázať, že sa pred rokmi prijala Lisabonská stratégia, ktorá hovorila o tom, že v roku 2010 budeme centrum svetovej vedy technického rozvoja a pokroku. Nie možno priam Slovensko, ale celá Európa. A dnes, bilancujúc tento gosplanovský výrok, tento výrok na úrovni Chruščovovho "dognať i peregnať", dostihnúť a predstihnúť, sa naplnil do podoby, ktorú máme. A dnes Slovensko a Európa, presne vzaté s výnimkou severských krajín, v naplnení tejto krásnej deklarácii vôbec "nezaostáva". Pretože ako povedal kruto a pravdivo knieža Schwarzenberg, a to je taký drobný aspekt z toho, čo hovoril, ale poznačilo ma to, keďže pochádzam z toho vysokoškolského prostredia, že jeden z dôvodov, prečo kríza potrvá dlho, 15 alebo 10 rokov, je v tom, že z celého európskeho kontinentu, a teraz odhliadnem od rebríčka, ktorý si prečítal alebo z čoho vyšiel, ale nie je nepravda to, čo povedal, je jediná vysoká škola v svetovej špičke. Zhodou okolností so vzťahom k Slovensku, Eidgenossische Technische Hochschule Zürich, miesto vedeckej slávy Aurela Stodolu. To je tá jediná, nie Sapienza, nie Sorbonna, nie Complutense, ba ani Humboldt, ani Freie Universität Berlin. A to je ďalšia vec, o ktorej hovorím v súvislosti s víziou Spojených štátov. Prezident Hollande vie, že svoje hlasy dostáva i od francúzskych poľnohospodárov, a vie, že je dobré odviesť im ich "desiatok", a pokiaľ ide o rozmach vedy, stačí deklarácia. Ak sa budeme, ako to tu zaznie v optimistickom vystúpení Mikuláša Dzurindu, aj my podieľať na formovaní pravidiel, tak sa tomu smejem, lebo tu zaznievajú fakty o hlasovaní s osemdesiatimi percentami, tu zaznievajú reálne faktay o tom, koľko krajín je potrebných na to, aby sa niečo prijalo. Keďže zhodou okolností s výnimkou Nemecka, ktoré, žiaľbohu, tiež nie je za vodou - žiaľbohu - i pre nás, tí ostatní, takzvaní veľkí, sú v "průšvihu". Tak je zrejme jasné, aký silný bude hlas triezvych Fínov, možnože triezvych Slovákov a tých triezvych malých, ktorí šetria a ktorí sa nechcú podieľať na neblahom vývoji. Musím povedať, že tých, ktorí sú, boli a plánujú byť prisatí na eurocecku, je priveľa na to, aby prevládol zdravý rozum. A ,samozrejme, zaznieva tu diskusia o podmienkach pre Grécko pri uvoľňovaní tranží. No, ja som žiadostivý toho, ako sa uplatníme. V rozhlasovom vystúpení kolega Rehák povedal to, čo zopakoval dnes. Zastupoval som tam SaS a dozvedel som sa, a on to povedal s menším cúvaním, ako sa teraz snažil vycúvať, že sme Zlatý úsvit. SaS a toto prirovnanie je proste arogancia drzého nespratníka, pretože Zlatý úsvit sú fašisti. My sme, s dovolením, a už nech si o mne myslí, kto chce, čo chce, človek, ktorý má demokratické presvedčenie, a moji kolegovia v SaS-e takisto. Takýto primitívny, ale do éteru vyslaný výrok, by som mohol, keby som mal jeho mentálnu úroveň, vrátiť absolútne v pohode ako return a z cvičných dôvodov to predvediem. Povedal, že za všetko toto sú zodpovední takí ako Zlatý úsvit, v zátvorke SaS, a neoliberalizmus. Pekná kombinácia fašistov a neoliberalizmu. Keby som bol na jeho úrovni, tak mu poviem asi toto. Neurobil som to, lebo som sa nemienil zhadzovať pred poslucháčmi, ale teraz to urobím, pretože to zopakoval znova dnes doobeda. Aj Pol Pot vychádzal v mladosti, keď bol mladý ako kolega Rehák, z marxizmu. A zaručene do svojej smrti v džungli nemal rád neoliberálov. Stačí to na to, aby som nazval stranu kolegu Blahu polpotovcami? Mne, s dovolením, nestačí. Ale ja mám, s dovolením, asi inú úroveň. Tak to hovorím len nato, že nie je problém pre premýšľajúceho človeka, ktorý má argumenty, vrátiť komukoľvek čokoľvek medzi oči, ale nie je primerané sa znižovať k takejto argumentácii, akú použil v nedeľu a použil dnes znova. Pokiaľ ide o ten zápas o euro, o ktorom hovoríme, že je naša mena, to už som počul aj predtým, dokonca vo vystúpeniach našich, vtedy koaličných partnerov, že z tejto krajiny, keď my s niečím nebudeme súhlasiť, odídu firmy. I vtedy i teraz poviem znova. Volkswagen, ktorý tu vyrába vysoko kvalitné dobré autá tu nie je preto, že máme grambľavých robotníkov, že máme odbory, ktoré nárokmi, ktoré kladú, zdôvodnia jeho odchod. Nie, on je tu preto, lebo náš človek vie pracovať, vie pracovať nepochybne za menej ako v Nemecku, čo sa možno niekomu nepáči, ale to je dôvod, prečo tu Volkswagen je. A súkromný vlastník akejkoľvek fabriky od Nestlé cez U. S. Steel až po Volkswagen sa môže vykašľať na politika, lebo, chvalabohu, ešte nie všade vládnu politici trhom, ale bude dávať svoju fabriku a prácu robotníkom v nej tam, kde bude dobrý výkon a rozumné podmienky. To znamená, že strašenie tým, že tu nastane po našom "nie" potopa sveta a zánik sveta, je hlúposť. Áno, euro je naša mena. Češi ho nemajú, majú svoje problémy, ale nemajú ich preto, že nemajú euro. Poliaci sa ekonomicky, odhliadnuc od posypovej soli a salmonelových vajec, presne vzaté dosť vzmáhali. Nemajú euro. Musím teda povedať, že ten, kto ma presvedčí, že jediná cesta do budúcnosti je mať euro a držať sa ho, i keď zhynie svet, ma len presviedča, že ide o mantru. Že ide o mantru typu: socializmus a komunizmus vybudujeme, aj keď nezostane kameň na kameni. To bol vtip, ale tak to bolo. Vo svete, kde vládol politik nad trhom sa fungovalo jednoducho a prosto tak, že tam bola transferová zostava štátov. Dnes hovoríme o tom, že prichádzame a prechádzame do transferovej Európy. Rútime sa tam nadšeným hlasovaním. I to bol transferový spolok, Rada vzájomnej hospodárskej pomoci. Neustále transfery od tých, ktorí v okovách plánovaného socialistického hospodárstva dokázali vyrábať viac a lepšie ako iní, aby to potom mohli transferovať na Kubu, do Vietnamu, do Mongolska, všade tam, kde sa budoval socializmus, nech to stojí čokoľvek. Možno sa niekomu zdá tento prímer krutý, ale vo svojej podstate nie je nepravdivý. Už to bola transferová východná Európa, kde jedni znižovali svoju možnú, i keď nie veľmi vysokú, životnú úroveň tým, že pod egidou mantry budovania tábora socializmu a komunizmu obetúvali svoju životnú úroveň. Napriek tomu, pochopiteľne, pri totálnej absencii trhového hospodárstva, ktoré chce kolega Blaha - politik ovládnuť, to viedlo k tomu, ku čomu to viedlo. Ak je táto svätosť oltárna, toto euro je dôvodom, aby sme si nezačali rozopínať zle zapnuté gombíky, tak je to z môjho pohľadu absolútne nepochopiteľné. A na rozdiel, a teraz použijem literárny prímer, zhodou okolností staršia generácia ho mohla vidieť na filmovom plátne: Herman Melville - Biela veľryba. Kapitán Achab vidí zmysel svojho života v tom, že zúčtuje s bielou veľrybou. Tí, ktorí videli tento film s veľkým Gregory Peckom ako kapitánom Achabom, vidia tú zaťatosť, to takmer doslova šialené fixovanie sa na jeden cieľ. V momente, keď hodí harpúnu, ktorá ho strhne, sa pripútaný lanami harpúny o bielu veľrybu s ňou ponára. Je to možno apokalyptický a dramatický záver, ale je to výsledok konzekventného držania sa fixnej idey. Niečoho, čo povýšime nad zdravý rozum, niečoho, čo povýšime nad budúcnosť Európy. Je možné, že si poviete, že tu dramatizujem, že tu straším. Ja by som bol veľmi rád, keby som sa mýlil a veľmi rád, keby nás to nestiahlo. Ale zhora neohraničený transferový systém nemôže pri vedomom stave zadlženia krajín, o ktoré ide, v pomere k HDP a ku všetkému ďalšiemu nijako skončiť dobre. A na rozdiel od kolegu Kollára a Sulíka vám tu nebudem hovoriť, samozrejme, žiadne čísla, lebo som rád, že sú to moji priatelia, ktorí to povedali i tým, ktorí to možno nechceli počuť, a ktorí to povedali, lebo to povedať museli, lebo o pravde sa mlčať nemá a zlu sa má čeliť. Keď je diskusia o tom, že to či onô, že bankrot krajiny by bol veľmi bolestný, dovolím si iba ubezpečiť, že krásna a bohatá, presne vzaté i na pomery kontinentu, kde je oná krajina zvaná Argentína, prešla nie tak dávno bolestivým mlynom štátneho bankrotu. Tak keď som toto spomenul pri diskusii s kolegami zo zahraničných parlamentov pred asi rokom, tak mi nemecký sociálny demokrat zhrozene povedal: "Ale aké to bolo bolestivé!" No, bolo to bolestivé, ale presne vzaté, bolelo to Argentíncov, a nebolelo to Brazílčanov, Uruguajčanov, ani Ekvádorčanov. A ja si nemyslím, že máme niekomu niečo robiť bolestivejším, ako je potrebné. Ale zároveň sa nedomnievam, že je primerané, aby sme spôsobovali bolesť sebe samým, a vzrast nášho dlhu, ktorý bude dôsledkom neohraničeného eurovalu, bude bolieť nás. A presne vzaté, nikto netrpí rád nevinne. A my, ak budeme platiť vyššie sadzby za vyššie dlžné obnosy, ktoré budú súčasťou okrem iného i takto zaťatej sekery, nebudeme môcť dať našim deťom napríklad také vybavenie škôl počítačmi alebo čímkoľvek rozumným, aj športovými ihriskami. A na UK nebudeme môcť postaviť, tak ako v Brne, kde nemajú euro, ale dokázali postaviť nukleárnym fyzikom malý tréningový reaktor, pretože je drahý, a my naň nebudeme mať, pretože budeme "znášať bolesť za iných". A ešte raz hovorím, my nie sme tí, ktorí to urobia ľavou zadnou. Sanácia španielskeho dlhu, o ktorom je momentálne reč, a čo je ďalej, to sa uvidí veľmi rýchlo, znamená, povedané jednoducho, že by Španiel mal pracovať za rok tri mesiace tak, že za to nedostane žiaden plat. Ergo, znamená to, že by pracoval dvanásť mesiacov s o štvrtinu nižším platom. Každý jeden Španiel. Čo z toho vyplynie pre nás, alebo čo pre nás vyplynulo, keď sme uhrádzali mečiarizmom rozvrátené slovenské bankovníctvo, bolo, že pri našich vtedajších priemerných mzdách to bolo desať mesačných platov - ale nikto sa na nás nezložil. Ja sa domnievam, že prežiť tri mesiace z dvanástich bez platu sa dá, že je nemorálne v takomto momente otrčiť ruku. Ale v transferovej Európe to bude úplný štandard. A poviem vám, že najhnusnejší zo všetkých argumentov pre euroval je to, že aj my ho raz budeme potrebovať. A ja hovorím, Boh nás chráň, ak ho budeme potrebovať. Zhodou okolností som si v týchto dňoch vybavoval hypotéku. A musím povedať, že som musel doložiť veľmi veľa závažných, ale potrebných údajov, aby mi ju schválili. Považujem to zo strany banky za veľmi dobré, veľmi múdre. S radosťou som zrazil opätky a plnil, pretože toto je cesta k zodpovednosti banky, ktorá mi požičala. Nepožičala mi to tak, ako Fannie Mae a Freddie Mac. Tým, o ktorých mohli, ak neboli úplne zmyslov zbavení, vedieť, že to nikdy nevrátia. Banka, ktorá mi požičala, chce vedieť, že jej občan Osuský vráti svoju hypotéku. A považujem to za dobré. My, naopak, dobre vieme, že Gréci tú "hypotéku", ktorú dostali a dostanú, nikdy nevrátia. A ak tu zaznieva Lipšicova požiadavka o zárukách, tak skutočne, i keby to mali byť Elginove mramory, s dovolením, Elginove mramory boli mramorové kariatídy z Erechteionu na Akropole, ktoré odniesol lord Elgin v čase, keď Grécko bolo pod osmanskou nadvládou. K necti Aténčanov treba inak povedať, že pentelikonský mramor z Akropoly používali, odnášajúc ho odtiaľ, na stavbu svojich domov.
Vtedy lord Elgin, možno prezieravo, aby kariatídy neskončili vo vápenke, ich odniesol do Londýna. Pred asi dvadsiatimi rokmi alebo dvadsiatimi ich Angličania Grécku vrátili. Ak sa má Grécku požičať, tak by skutočne zárukou mal byť palác v Knosse a svätyne v Delfách, pretože aj moja banka chce odo mňa záruku. A aj keď to kolega Blaha nemá rád, je to účtovnícky prístup tej banky. A ja vám hovorím, keby Európa mala od počiatku len účtovnícky prístup k tým, čo robia dlhy, tak dnes nie je tam, kde je. A ten, kto to popiera v mene vyššej idey, v mene mantry eura a Spojených štátov európskych, je totálne na omyle. Pretože tá spojená Amerika vznikla preto, lebo tí, ktorí tam prišli, mohli s eleganciou Cyrana z Bergeracu, "odhodit svůj širák v dál", odhodiť Rakúsko-Uhorsko, či biedne hladujúce Írsko, či rodnú Halič, pretože prišli tam, kde dostali lepšiu možnosť. Žiaľ, situácia v Európe nikdy nebude taká, že Nemec odhodí nemecký záujem a Francúz francúzsky záujem. A ten slovenský záujem bude váhou úmerný, aký veľký, to si môžeme predstaviť. Európsky parlament je fajn, predseda Schultz je úplná ozdoba. Musím ale povedať, že na rozdiel od nich i v Amerike, kde Nemec prestal byť Nemcom a stal sa Američanom a kde Maďar prestal byť Maďarom a stal sa Američanom, musia zákony prejsť cez Senát, kde má každý americký štát, i obrovský ako je Texas a Kalifornia, i maličký ako je New Hampshire, dvoch zástupcov.
Kalifornia ani Texas nemôžu majorizovať New Hampshire. A toto nikdy v Európe nebude. Tento inherentný demokratický deficit, keď do europarlamentu a do všetkých štruktúr a počtu všetkých žetónov vstupuje numerický počet, tak je jasné z podstaty veci, že zástupca Francúzska, kandidujúci do Európskeho parlamentu, bude zastupovať predovšetkým francúzske záujmy a francúzsky prezident Hollande bude v Berlíne či Ríme a kedykoľvek v budúcnosti tiež zastupovať francúzske záujmy. A poviem úplne otvorene, nijako sa im nedivím, je to normálne a prirodzené. Ale v tejto normálnosti a prirodzenosti prirodzených záujmov je odpoveď na to, či niekedy môžu byť autentické spojené štáty európske, či môže existovať to, čomu hovoril prezident Havel, a to išlo len o dva národy, bratské národy spojené históriou, "autentická federace". Moja odpoveď je nie, nikdy.
Nakoniec by som povedal ešte jedno. To svoje októbrové hlasovanie, po ktorom som zďaleka nielen ja, ale predovšetkým kolegovia zo SaS-u, ktorí boli väčší, tak to chodí s tými väčšími, masovo napadnutí ako tí, ktorí Slovensku umožnili vašu vládu, ako tí, ktorí sa chceli viezť v európskom vlaku a neplatiť cestovné, ako tí, ktorí sú egoistickí, proste hrôza a tlačia Slovensko na perifériu sveta. Ja som hrdý na to hlasovanie. Ja som naň hrdý pri všetkom smútku z tohto dôvodu, že sa chcem pozrieť svojim deťom a vnúčatám do očí. I keď by cynik povedal, že to môže byť jedno, a Karel Kryl hovorí: "Vím, byla to hanba, plivat na pomníky," mal by som zlý pocit, keby sa kvôli vedomému podriadeniu sa zlu malo pľuvať na môj pomník.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
