Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, vážený pán minister, pokiaľ ide o tému, ktorá tu zaznieva v diskusii a v rozprave hlavne, v zásade cítim, pán minister, kde sú korene vašeho snaženia, a napriek tomu, že som opozičný poslanec, môžem povedať, že minimálne časť toho, z čoho vychádzajú, chápem a mám pre to porozumenie. Pravda je tiež, že samotné praktické úvahy, ktoré potom s riešením problémov predkladáte, sú, a tak ako to povedali iní kolegovia z opozície, možno nie vždy celkom to najpravejšie orechové. Ak sme včera pri diskusii na inú tému, menovite o centrách voľného času, hovorili o tom, že ten, ktorý o nich bude v konečnom dôsledku rozhodovať, bude v reálnom konflikte záujmov, tak presne, ako to tu zaznelo, i v tomto prípade môže ísť o reálny konflikt záujmov.
Pripusťme, že ani štát, ani minister, ani snemovňa nie je zodpovedná za jeden veľmi dôležitý faktor, ktorý ovplyvňuje problémy v školstve. Paradoxne ten faktor je to, čo by si niekto povedal, no však čím menej, tým lepšie, tým viacej sa im budeme venovať, teda demografia. Ale, žiaľ, v školstve to nie je celkom tak, že čím menej, tým lepšie, tým viac sa budeme každému jednotlivcovi venovať. Tam pri obmedzených zdrojoch je to vážny problém. A sám ako vicestarosta Starého Mesta som mal na starosti - a zajtra sa koná posledné stretnutie na túto tému - , zrušenie jednej základnej školy. To zrušenie však nebolo celkom povedal by som ranou alebo bleskom z jasného neba, tá škola postupne strácala uchádzačov o štúdium. A teraz sme v situácii, keď na celom Slovensku máme učiteľov, máme budovy, máme miliónové hodnoty, niekedy v zlom stave, pripusťme, ale odrazu chýba substrát, chýbajú deti. A tu sme pri probléme, ako vybrať z toho, čo sa ešte má a musí využiť, to najlepšie pre tie deti. A tu je konflikt záujmov.
Vonkoncom nie som priaznivcom apriorného hanenia štátneho školstva a chválenia súkromného či cirkevného školstva. Ale predsa i naopak musí platiť, že hádam máme záujem, aby tie deti chodili do tých lepších z tých škôl a nie do tých, ktoré máme pod svojimi krídlami a sú prípadne horšie. A v tom je teda ten opätovný konflikt, ktorý tu už bol predostrený, že ak mám málo detí a chcem školu naplniť tak, aby normatívmi prežila, tak tie deti odniekadiaľ vezmem. A najjednoduchšie, škrtom pera, ich vezmem tým, že nepovolím otvoriť, respektíve nebudem finančne kryť prvú ľudovú, povedané archaicky, na tej či onej škole, podľa môjho rozhodnutia. A tu samozrejme nastáva to, o čom hovorila pani poslankyňa Žitňanská, i za deti, ktorých rodičia chcú dať tieto deti do cirkevnej školy, platili dane presne rovnako, ako za tie deti, ktorých rodičia majú úmysel dať ich do štátnej. A tam vzniká ústavná nerovnosť. Pretože rovnako to prvé dieťa má právo na to, učiť sa, kde si rodič u prváka nepochybne vyberie, ako to druhé dieťa, a dokonca si to rovnako daňami aj zaplatil.
V tomto zmysle iste tí, ktorí trochu s problematikou žijú, vedia, že školy v demografickej situácii nedostatku detí a tým pádom i samozrejme relatívne nižšieho prídelu peňazí pri nižšom počte detí na hlavu, im stačí, aby si im jeden, nehovoriac o dvoch rokoch, zastavil prvú triedu a tá škola jednoducho zájde a skrachuje ako suchotinár, pretože neuživí pedagogický zbor, neuživí kúrenie, svietenie, sanáciu rozvodov, odkvapových ríň preto, lebo nedostane na tie ďalšie deti, na ktoré konkurenčná škola dostane. Ale samozrejme, že je to nevyhnutné, a považujem za absolútne správne, že pri nedostatku substrátu sa musí redukovať. Viem, že čo je s tým spojené, tu vidíme v televízii, tu čítame v novinách, ako rodičia podpisujú petíciu, že prečo sa z tých dvoch škôl, ktoré sú poloprázdne, ruší tá ich škola a nie tá druhá škola. Keby sa rušila tá druhá, budú písať petíciu tí druhí rodičia, čo je i ľudsky pochopiteľné a akceptovateľné. Problém je v tom, že skutočne nie je únosné pri obmedzených zdrojoch živiť tisíce kubických metrov priestorov, vykurovať ich a starať sa o ne pri malom počte detí. Ale ak sa to urobí rozhodnutím nie na základe kvality, že sa tá jedna škola zaškrtí, lebo nepovoliť jeden- či dvakrát otvoriť prvý ročník po sebe, je normálne zaškrtenie tej školy, tak potom, ak to nebolo urobené v súlade s kvalitou, je to podľa mňa zásadne zlý krok. A tak ako sme včera hovorili, že ak sa nenaplnia naše obavy, že samosprávy použijú peniazu určené na centrá voľného času a na iné podobné aktivity, na iné potrebné veci, podotýkam, nikto nepodsúva, že by ich rozkradli, tak jednoducho opäť budú tak konať v konflikte záujmov s tým, ako to má byť.
Toľko teda na tú tému, či je to ústavné alebo neústavné. Samozrejme o tom, čo je neústavné, rozhoduje v demokratickej krajine Ústavný súd, ale v tom je teda háčik. A pani poslankyňa Žitňanská nepovedala nič iracionálne, ak povedala, že je to ústavný problém.
Teraz k tomu druhému, známky. I pán minister, i ja, sme absolventi "bývalého" školstva. Aj v tom bývalom školstve nepochybne boli paradoxne a nečakane dobré prvky. Tie dnes, podotýkam, predovšetkým na základe demografického vývoja a sily peňazí chátrajú a poviem, v akých aspektoch, ktoré ma pripravovali pred 40 rokmi do zápasu o svoj život lepšie ako dnešné deti. Prečo? Ja keď som sa uchádzal o vzdelávanie na strednej všeobecnovzdelávacej škole, ktorá bola kvalitná a bol o ňu veľký záujem, tak som bol podrobený prijímacím skúškam. Nebolo na tom nič zlého. Odmietam to, čo povedal pán minister, že človek je dnes v zlom psychickom stave na skúške, na prijímacej skúške na vysokú školu, že má zlý deň. Viete čo, tak je to ako, a teraz si niekto povie, že to je trošku z iného súdka, keď v rozhodujúcom závode súťaží Jana Dukátová so Zuzanou Kaliskou o jediné možné miesto na olympijskej slalomárskej dráhe, tak je vylúčené povedať, že dneska som mala zlý deň. Proste niekto prehrá. A ak uznáme, že život je o konkurencii, život je o zápase o svoje miesto pod slnkom, tak ak začneme zmäkčovať výberové kritériá a uvažovať o zlých dňoch, tak tým deťom nepomáhame. Pretože na prijímacom pohovore u personalistu si nebude môcť vyžiadať štvrtý a piaty pokus. Proste zlyhá. A zlyhá. Nechcem tým povedať, že niekoho treba nadmerne stresovať. Ale dvadsať rokov reforiem viedlo k takzvanému odbúravaniu stresu, no naopak, konkurenčná spoločnosť ten stres dramaticky zvýšila. Je to dnes tak, ani keby som budúceho polárnika neotužoval, budúceho, a potom ho poslal na pól rovno z Kréty. Neviem, či ste zachytili článok o tom, ako sa utečení ľudia zo Severnej Kórey, i mladí, nedokážu presadiť vo vysoko nárokovej a stresogénnej juhokórejskej spoločnosti. Pretože boli nastavení na absolútne "pokojne" plynúce, nedramatické, nestresujúce hoc aj zlé pravidlá hry. To v Južnej Kórei, vo vysoko funkčnej ekonomikenefunguje. To znamená, ak si niekto myslí, že tým, že miesto známok by sme deti vystavili objektívnemu, počítačom hodnotenému vyhodnoteniu toho, čo za deväť rokov do seba nabrali, alebo prípadne čo nabrali z maturity pri prijímaní na vysoké školy, ako sa to aj deje, tak tým nerobíme nijakú krivdu, ale naopak, tým deťom dávame len malú ukážku toho, čo ich bude možno niekoľkokrát v živote v iných súvislostiach, možno v oveľa dramatickejších, pretože budú mať na krku rodinu, deti, vážnu zodpovednosť, bude čakať. Predstava, že exaktné skúšanie a hodnotenie vedomostí je stresogénne a tak ďalej. Viete, pán minister, dnes sa uchádzač o medicínu, kde je ešte stále-násobný pretlak, o ktorej ste hovorili a ktorá môže nastať, že má zlý deň, že vstal ľavou nohou, že mu zomrela mama, že je nervózny, že je chorý, že neviem čo, vyhne tým, že zväčša robí pohovory na tri, štyri lekárske fakulty. A ak samozrejme na troch, štyroch lekárskych fakultách má zlý deň, tak to asi nebude zlý deň, bude to slabý uchádzač.
Teraz sa vrátim k tomu, o čom sa tu najviac hovorí, o známkach. Lekárska fakulta, na ktorej som bol prodekanom pre štúdium, mala roky problém a nie celkom vymyslený, povedzme naopak, i celkom reálny, ktorý sa tiahol z hlbokého komunizmu, že sa tam študenti údajne, a niekedy celkom neúdajne, prijímali na základe kdečoho. Keď som sa stal prodekanom, tak sme sa s dekanom vážne zamýšľali nad tým, ako zbaviť lekársku fakultu tohto biľagu. Lebo to, že bol aj odôvodnený, sa nedalo poprieť. Zaviedli sme vtedy prvýkrát testy, kde sa zoskenovali zaškrtnuté alternatívy a počítač vyhodil okamžite počet dosiahnutých bodov. Na prvé testy prišla horda novinárov. SME tam malo snáď aj dvoch redaktorov, lebo sme povedali, že je to otvorené a že tam každý môže prísť a môže tam sedieť štyri hodiny, alebo dve, alebo dvakrát dve, koľko chce. Už na druhýkrát prišli spolu dvaja novinári a v treťom roku už neprišiel nikto. Pretože tie testy jednoducho ukázali, akí sú tí poslucháči. Proste, keď sa odkryli kódy, tak sa usporiadalo v počítači poradie, ktoré sa vytlačilo a vyvesilo na dvere fakulty. A každý zistil, to ešte nebol Úrad pre ochranu osobných údajov, ktorý by iste dnes namietol, že Dežo Múranica, ktorý získal z osemsto možných len 220 bodov a je teda v pásme debility, by mohol mať pocit urážky svojej osobnosti s tými 220 bodmi. Ale to je jeho 220 bodov, nie tej fakulty. Ale nič na tom.
Každopádne to malo za následok, že vtedy v ešte Československej federatívnej republike sme mali stretnutie zodpovedných prodekanov lekárskych fakúlt v Prahe na Karlovke, kde sa hovorilo o prijímacích skúškach. A pamätám sa, že tam vtedy boli niektoré fakulty, ktoré sa prihovárali za to, aby sa zohľadňoval "psychologický" pohovor a sme brali aj známky. Samozrejme, ja nepodceňujem psychológiu, kolega Šebej tu nie je, môj ctený kolega psychológ, ale 14 minút sa bude aj "batmanovský" šialenec Holmes tváriť, že je normálny a že je humánny a že má vcítenie do stavu pacienta. Proste, nemyslím si, že pri počte dva a pol tisíca uchádzačov a pri reálnom počte nasaditeľných psychológov môže byť analýza, ktorú má psychológ, teda čas, ktorý má k dispozícii na analýzu uchádzača, akokoľvek relevantná. Možno sa mýlim, ale som skeptický. Vtedy sme minimálne prvá lekárska fakulta Karlovej univerzity a naša fakulta Univerzity Komenského povedala, že nikdy nezohľadníme nič iné, ako výsledok dosiahnutý na prijímacích skúškach, žiaden pohovor, žiadne známky.
A tu sa vraciam ku kritériu "priemerná" dvojka. Samozrejme, a nerobme si ilúzie, podvádzanie fungovalo v CVC-čkách, keď už teda kritizujeme to, že sa proti ním teraz ide. Nepochybne i tam bola na Slovensku nečestnosť. Korupcia alebo strach je na Slovensku tak silný faktor, že ovplyvňuje aj rozhodnutia súdov a nie učitelíka s biednym platom v oblasti vysokej nezamestnanosti, kde keď príde o miesto, tak ho veľmi ťažko nájde, ak tam má byt a rodinu. To znamená, že ak by som použil známky ako kritérium pre prijatie, je podľa mňa v daných slovenských pomeroch scestné. Domnievam sa, že vo Fínsku sú tak ďaleko, že by to akceptovať mohli. Ale my sme na poloosi medzi Fínskom a Balkánom, podstatne bližšie k Balkánu, čo sa týka korupcie, ovplyvňovania, predajnosti, podkúpnosti a všetkého. Netreba si klamať do vrecka. Sme bližšie k Bulharsku ako k Fínsku. To znamená, že ak ako kritérium postavíme púhy priemer, tak sa stane to, čo som v praxi zažil, keď ma zaujal jeden uchádzač o lekársku fakultu v Bratislave s enormne nízkym počtom dosiahnutých bodov. A povedal som si, no toto snáď nie je možné. To keby som to dal negramotnému náhodne urobiť krížiky vždy zo štyroch do jedného políčka, tak aj on toľko musí dosiahnuť. Lebo to je priam, štatisticky zrejmé, žedá sa tipovaním jednej zo štyroch možností niečo trafiť. Ukázalo sa, že ten chlapec maturoval s vyznamenaním a v zásade mal na svojej strednej škole takmer samé jedničky. Tie podklady sme dostávali k prihláškam. To ma utvrdilo v presvedčení, že nikdy v živote by som nedopustil svojím hlasom alebo svojou pozíciou, aby sa takéto niečo zohľadňovalo.
Pričom, pán minister, plne chápem, aký je váš úmysel. Absolútne som stotožnený s tým, aby sa na školy dostávali ľudia na základe kvality. Lebo ak tu hovoríme o lepších a o horších školách, treba podčiarknuť, že školu robí dobrou i materiál, i substrát. Absolútne chápem výhrady učiteľov, ktorí sa boria s deťmi v sociálne, historicky, vývojovo horších oblastiach Slovenska, ak by mali ich i samotných ohodnocovať výlučne podľa toho, čo vykresali z materiálu, ktorý dostali. Je absolútne nefér hodnotiť len výstup a povedať brutálne tomu učiteľovi: "nič si ich nenaučil". Tak to nie je. Beriem všetkých tých učiteľov, ktorí sa trápia v Dobšinej a v Krompachoch, do ochrany, že z materiálu, ktorý dostali, ktorý nebol kararský mramor, že ani keď si Michelangelo, tak z neho Pietu neurobíš. To znamená, že každý je si svojho osudu strojcom. A svojho osudu strojcom je si ten žiak. A vystaviť, dokonca vystaviť kritériom známky a priemeru toho učiteľa tlaku, je chyba. V jednom prípade finančnému, v inom prípade vyhrážaciemu tlaku.
Vieme, že za komunizmu nepochybne niektorí naši kolegovia prišli s nami do ročníka na základe telefonátu z ústredného, krajského alebo okresného výboru strany. Iste to tak bolo a bolo to na niektorých z nich vidieť. Ale aj dnes, ako som uviedol, v neľahkej situácii učiteľa je toto kritérium danajský dar. Je to balvan, ktorý dávam učiteľovi na krk. Balvan telefonátu, balvan vyhrážok, balvan ovplyvňovania osudu celej rodiny, manželky, vyhadzovania zo zamestnania a tak ďalej. Toto nemáme učiteľom urobiť. Učiteľ má robiť čo sa dá s materiálom, ktorý mu bol nadelený, robiť to podľa vedomia a svedomia a potom sa ten materiál otestuje. Ak my, ak by sme mali kvalitného trénera pre lety na lyžiach, tak ako sa dnes na Slovensko pozerám, keby robil čokoľvek, tak asi by sme v Planici alebo v Östersunde nevyhrávali. Ale i ten učiteľ, ktorého žiaci z Krompách nevyhrávajú plošne a všetci a nedosahujú najvyšší priemer, mohol urobiť maximum. Ale možno nechcel riskovať, keď mu niekto povedal, však počkaj, však ja si, my sa ešte večer stretneme a podobne. Teda, keď vieme, čo sa celkom reálne deje na školách, ak bývajú fyzické a psychické útoky, či urážky učiteľov, tak ak od učiteľa dávajúceho "priemerované" známky urobím závislý osud dieťaťa miestneho zbohatlíka, miestneho grázla alebo miestneho kohokoľvek, tak tomu učiteľovi veľmi škodím.
Domnievam sa teda, že je úlohou zákonodarcov, urobiť tie veci tak, aby sme sa vyhli vopred zakalkulovateľným rizikám. A domnievam sa, že sa to v mnohom smere dá. Domnievam sa, že treba miesto priemerných známok zvoliť exaktné testovacie metódy vo väčšom počte predmetov, ako je monitor. Pripusťme, že možno nie na začiatku rovno v jedenástich, ale možno v piatich. Hádam sú tu príslušní odborníci? Lekárska fakulta UK z vlastných zdrojov dokázala vyrobiť 4 000 testových otázok v priebehu niekoľkých mesiacov, tak sa hádam na Slovensku dajú urobiť, príslušné sady testov, ktoré by potom boli randomizovane nasadzované v náhodnej distribúcii z chémie, dejepisu, zemepisu, slovenčiny, fyziky a matematiky. Hádam sa to dá. A ak sa to dá, tak nech sa deje to, čo tu zaznelo. Nech to kľudne robia v zasadačke miestneho zastupiteľstva. Nech tam nad nimi stoja trebárs aj úradníci. Lebo v živote to nikdy nebude prebiehať tak, že ten personalista vo firme, kde sa budeš uchádzať o miesto, ti tam bude pomáhať. Nebude ti pomáhať. Budeš tam sám a bude to na tebe. A tak to má byť. Maturita nemá byť procesom, o ktorom som humorne počul, že sa ťa tam všetci snažia "prehodiť cez plot", teda aby si ju absolvoval. No pochopiteľne, každý profesor nemá rád, keď "jeho" dietko, ktoré učil roky, zlyhá. To znamená, že čím viacej priblížime prijímacie konania a výberové konania objektivite, neovplyvňovaniu a, pripusťme, i potrebnej stresogénnej realite, tým viacej pripravujeme deti na to, že v živote prídu momenty, keď to bude proste len na nich.
A v tomto zmysle, musím, pán minister, nerád povedať, pri všetkých našich dobrých vzťahoch, že podľa § 73 rokovacieho zákona navrhujem vrátiť návrh tohto v mnohých oblastiach nie zle mieneného zákona na dopracovanie.
Ďakujem.
