Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážená snemovňa, moji ctení kolegovia Beblavý a Fronc povedali mnoho z toho, čo sa k téme dalo povedať, a preto si môžem dať socialistický záväzok, že možno budem hovoriť ešte kratšie, ako kolega Fronc. Jednoducho z dôvodu, že veľa vecí sa spomenulo a vlastne nepovedaného je málo a ustupuje to po každom ďalšom vystúpení ako topiaci sa snehuliačik.
Samozrejme, tento prímer môžme použiť i pri tom, čo by potrebovalo naše vysoké školstvo, a rozdiel teda medzi tým a tým, čo mu táto novela ponúka. Možno že začnem trošku v opačnom garde, poteší človeka v biede nášho vysokého školstva každý drobný pozitívny krok. A preto by som začal s tým, že táto novela prináša viaceré drobné a niektoré trošku väčšie ako drobné pozitívne kroky, ktoré keby boli potom doplnené veľkými mohutnými nugetmi dobrých posolstiev, bolo by to veľmi dobré. Pravda ale je, že keď zatrasieme ryžovacou panvicou, tak namiesto nádejných nugetov nachádzame nepochybne, ako som povedal, drobné ligotajúce sa zlatinky, ale bieda vysokého školstva je taká, že so zlatinkami sa z nej nevykúpime. A preto by som povedal, že predložená novela mohla a mala čerpať viac z toho, z čoho vlastne ona v podstate vyšla, ale s väčšou gurážou mohla sa, pokúšať zaťať trochu hlbšie v dobrom úmysle, ktorý aj moji predrečníci hádam nespochybnili, vedie pána ministra a pokúsiť sa vo väčšej hĺbke nájsť tie väčšie nugety.
Nebudem opakovať chválenie pozitív typu: úprava členstva v senáte pri interrupciách v procese vzdelávania medzi bakalármi, magistrami, atď., áno, ošetrenie medzistavov odvolávania rektorov, atď. To všetko je v poriadku, len povedzme si čestne a otvorene, toto nie je to, čo zachráni vysoké školstvo, ale vďaka Bohu aj za to.
Pokiaľ ide o nosné veci, nepochybne register pedagógov je dobrá vec. Ukáže sa konečne to, po čom sa volalo roky, kto, kde, všade lieta, učí, alebo neučí, alebo ako zaznelo vo vystúpení kolegu Petráka garantuje a tým je cenný, no nepochybne. Tým je cenný, len otázka je, či to nie je Potemkinova dedina. Takže to sú všetko iste kroky dobrým smerom, ale to, čo tu zaznelo, a o tom sme hovorili v predchádzajúcich 18 mesiacoch minulého volebného obdobia a zrejme už ku mne ten výrok o sypaní v hydinárni všetkým sliepkam rovnako nejako patrí, ale ten proces strihania - ber, kde ber, kvality i nekvality rovnako je len potvrdením a potvrdením status quo. Ja sám sa možno konzervatívne domnievam, že keď narábam s verejnými finančnými prostriedkami vo verejnoprávnych školách, by som mal uvažovať o ich rozumnom investovaní. A nepochybne sa domnievam, aj keď to bolo trošku možno aj oprávnene spochybené, ale predsa, že by mohla existovať i spoločenská dohoda o tom, koľko táto krajina môže, lebo na to má, a chce, lebo si myslí, že je to dobré pre jej blaho, zaplatiť štúdia filmových režisérov alebo archeológov, alebo arabistov na to, že na to použije verejné peniaze.
Veľmi dobre hovoril kolega Fronc o tom, že štúdium je o zodpovednosti, že každý si môže osobovať skutočne nezadateľné právo stať sa archeológom a egyptológom, ale nemôže následne očakávať, že dostane 5 mil. dolárov na výkopy v Sakkáre. Nemôže sa na to, o toto domnievať. Teda jeho ďalší život po odchode z pódia Univerzity Komenského alebo nitrianskej fakulty je odchod do džungle života. Nie do garancií peňazí na natáčanie filmov, na robenie vykopávok, na čokoľvek, k čomu nepochybne získal isté základné vzdelanie. Takže to, že sa rozhodneme, že máme dosť politológov, by celkom logicky, ako povedal kolega Beblavý, malo viesť k tomu, že keď sa rozhodnem limitovať ich počet, tak sa rozhodnem limitovať štátnu dotáciu štúdia na tej škole, kde si myslíme, že je merateľný rozdiel v porovnaní s inou školou, ktorá je lepšia. A ak sa toto nestane, ako to kolega Beblavý odcitoval, tak pokračuje sypanie sliepkam i tým, čo znášajú jedno vajce za mesiac i tým, čo znášajú jak mašiny. A to, musím povedať, je z hľadiska prostej úvahy o nakladaní s verejnými finančnými zdrojmi zlá investícia.
Hovorí sa tu o zvyšovaní kvality. Kolega Beblavý povedal, že je to vlastne závislé od kvality pedagógov. Inou témou, možno môj názor, závisí to i od kvality materiálu, s ktorým tí pedagógovia pracujú. Zápalistý študent, ktorý nemá problém tráviť večere v laboratóriu na molekulárnej biológii je ten, ktorý umožňuje tomu pedagógovi rozvinúť svoje kvality. Ten, ktorý si chodí odsedieť s podopretou hlavou nejaké podujatie, samozrejme, i keby mu archanjel Gabriel trúbil do hlavy, to najlepšie, čo by v ňom bolo, nebude veľkým prínosom. To znamená rozdeľovanie podľa kvality sa ale, povedzme si, priatelia, už aj deje. Je to to známe hlasovanie nohami. To hlasovanie nohami pozostáva z toho, a kolega tú univerzitu uviedol, že z maturitnej triedy môjho syna odišlo za rieku Moravu študovať nad 50 % maturantov. A jedná sa hádam o jedno z najlepších gymnázií na Slovensku. Tie deti hlasujú nohami a nešli do škôl, ktoré sú známe tým, že tam dajú za vysedenie titul. Rozhodli sa ísť tou ťažšou cestou, rozhodli sa poraziť domácu konkurenciu v Českej republike a tým pádom týmto hlasovaním nohami odchádza to, čo by mohlo pri evidentnej podpore toho najlepšieho, čo na Slovensku máme, a máme i my dobré, ako to zaznelo vo vystúpení pána ministra, len mám taký pocit, že za toto málo dobrého stojí v zákryte veľa nie veľmi dobrého až zlého. A my tak eufemicky hovoríme, že máme veľmi dobré a potom máme aj dobré, ale myslím si, že celkom takto ružové to nie je. A ak teda sa neodhodláme na veľmi evidentnú diferenciáciu na veľmi evidentné rozhodnutie o podpore najlepšieho a strihanie najhoršieho, tak si myslím, že síce urobíme dielčie zmeny, ale základne tým problémom odchodu najlepších, podpory, ako teraz by som si mohol dovoliť zacitovať Gustáva Husáka: "Nech odpadne to, čo je kolísavé, nech odpadne to, čo je zahnívajúce!" - ako to vtedy pamätne povedal, tak nepochybne, ak by sme koncentrovali zdroje nie plošným strihaním, ale cieleným adresovaním, urobili by sme lepšie.
Čo by bolo dobré, by bolo tiež to a v tom sa deje istý posun, ktorý je pozitívny, že sa bude veda vykazovať na kmeňovom pracovisku. To je nepochybne pravda. Ako mnohonásobný darca krvi, ktorý darovával už ako mladý doktor, a lekári málokedy darovávali, takže som bol dosť vzácny vták, som bol vykazovaný na konci kalendárneho roka všetkými možnými spoločenskými organizáciami. Ku cti Zväzu žien musím povedať, že za mnou nechodila príslušná miestna klinická tajomníčka a nevykázala mojich dva či trikrát pollitra krvi ešte aj za Zväz žien. Ale tú krv som daroval za ROH, za mládež, za kde čo, za ZČSSP - tam nie, tam som nebol členom, ale povedzme si otvorene - bolo to množenie mojej krvi. A vykazovanie vedy na štyroch univerzitách je jeden problém. Druhá otázka je potom tá úroveň tej vedy, dokonca i tej jedenkrát vykázanej a zrovnávanie kvality publikácii v treťotriednych zborníkoch a v citovaných svetových časopisoch. Takže aj to ešte nie je úplne ošetrenie problému, ak teda budeme ctiť to, že sa veda dá vykázať len jedenkrát. Potom príde veľmi ďalší vážny pohľad o tom, aká je tá veda, ktorá sa jedenkrát vykazuje.
Pred rokmi, a teraz tu bola téma spoplatnenia inojazyčného štúdia. No, poznám slovenské dievča, ktoré študuje na Lekárskej fakulte v Bratislave s anglicky hovoriacimi študentmi v angličtine, a jej štúrovskí rodičia platia 8-tisíc eur ročne za túto rozkoš. Prosím, i to je jedna možnosť. Každopádne pravdou je, že ak študent študuje za podmienok domácich študentov, nesmie platiť. Ak teda príde mladý človek zo Španielska a študuje po slovensky, je absolútne neúnosné, aby sa od neho čokoľvek žiadalo. Spochybňovať to, že za štúdium v cudzom jazyku sa platí sa mne zdá pochybné, lebo v tom prípade by v duchu matičného zákona po slovensky bez výnimky mal mať náš študent na Sorbonne právo študovať v slovenčine bezplatne, čo by bolo dosť avantgardné. Ale iná vec je, ktorá by nám bola treba a ktorá by stála za zavedenie i teda formou zákonnej normy. Jednou z ciest, ako pomôcť tým niekoľkým vysokým školám, ktoré na to majú a ktoré by mohli byť zatiaľ veľmi vzácnymi ťahúňmi v procese internacionalizácie štúdia, by bolo to, že budeme ponúkať práve štúdium v cudzích jazykoch na stále väčšom počte ich kvalitných fakúlt a katedier. A to sa žiaľ nedeje. A nedeje sa to preto, a tu si povedzme otvorene, že "dělník je hoden mzdy své," že pedagóg, ktorý sa má prezbrojiť PowerPoint-mi, textami, skriptami, všetkým, čo treba na prednášanie v cudzom jazyku, na to musí vynaložiť nepochybný pracovný vklad. Ak my ho ale nezdotujeme za túto prácu, nikdy to neurobí. Ten circulus vitiosus, ten zlý uzavretý kruh je potom takýto. Fakulta, ktorá má na to, aby pritiahla dobrých študentov, lebo tak ako naši dobrí chodia na "Masaryčku" a chodia na "Karlovku", tak je možné, že by ľudia bystrí a talentovaní, ktorí žijú za Karpatmi, prišli k nám. Podmienkou by ovšem bola okrem kvality hádam aj možnosť dorozumieť sa. Teda začať viesť výuku i v cudzom jazyku. To má potom, samozrejme, za následok, že keď tá fakulta ponúkne svetu urbi et orbi - mestu i svetu, že prednáša v angličtine bankovú analýzu alebo teoretickú fyziku a že tam máme ľudí, ktorí sú na to dobrí, to je pravda, tak, samozrejme, si to môže cez internet pozrieť talentovaná hlava kdesi na východ od nás a povedať si, no, hádam tam pôjdem. A tu sme u toho, kým to nemá niekto aspoň elementárne zdotované, tak to neurobí. Ak ten program neponúkne, nikto sa naň nemôže prihlásiť. A na otázku: "Prečo neponúkate anglické štúdium?" dostaneme stereotypnú odpoveď: "No preto, lebo to nikto od nás nechce." No ale kým to neponúkam, nikto to nemôže chcieť. Takže čo by bolo vklad do zvyšovania kvality okrem nepochybne potrebných formálnych krokov s registrami, s evidenciou, so všetkým, s Akreditačnou komisiou a troma úradníkmi, by bolo i to, že to, čo máme dobré, musíme najprv zadotovať a ak začnú tí študenti prichádzať, tak ten proces sa už rozbehne i finančne aj ekonomicky samospádom. Kým ale nezaplatím prvý krok, tak sa ten proces, ako ukazuje 20-ročná skúsenosť, osem rokov som bol prorektor Univerzity Komenského pre zahraničné vzťahy, a mrzí ma, že v tomto bode sa nám veľmi málo podarilo pohnúť. Ovšem príklady tých, ktorí to urobili ukazujú, že potom to funguje, že potom na Farmaceutickej fakulte príde 100 zahraničných študentov do jedného ročníka a tá fakulta vo všeobecnej mizérii finančnej z toho nepochybne i žije. To znamená, že to ide, len musím iniciačne odpáliť tú prvú nálož a potom to začne možno prinášať plody. To všetko a mnoho iných vecí by malo byť súčasťou novely vysokoškolského zákona. To je jedno, či je dvadsiata siedma. Hlavne, aby bola dobrá, ktorá by mohla pomôcť tomu čo máme dobré.
Ja možno na rozdiel od mojich kolegov zvažujem, či podporím postúpenie tohto návrhu do druhého čítania. Na rozdiel od možno ctenej vládnucej strany sa domnievam, že máme v prípade pochybností - a tie teda, samozrejme, o tej novele mám - sa rozhodnúť pokúsiť sa urobiť, čo sa dá v ďalšom kole.
Pred krátkym časom som tu obhajoval dôchodky olympijských medailistov. Všetci kolegovia z vládnucej strany vystúpili v duchu v zásade áno, ale nie. Opäť ten návrh mal nedostatky, nebol to môj návrh, bol to návrh mojich ctených kolegov z opozície, ale dalo sa s ním niečo urobiť. Dalo sa v druhom čítaní pokúsiť okresávať ho do akceptovateľnej podoby. Neurobilo sa to. Kolegovia z vládnucej strany ten návrh utopili ako mača. A ja hovorím, tento návrh, naopak, netreba okresať, ten by sa, naopak, zišlo zavrúblovať, aby z neho vyrástli nové potrebné vetvy, a to sa dá urobiť v druhom čítaní. Ale mali by sme všeobecne mať k sebe ten postoj, že ak chceme pomôcť veci, tak by sme mali aj z jednej, aj z druhej strany občas prekonať to, že musíme utopiť to, čo navrhne opozícia, aj keby zišiel svet a, naopak, nenájsť nič dobrého na tom, čo navrhne napríklad minister Čaplovič. Samozrejme, že i moji kolegovia veľmi objektívne, akokoľvek tu na nich bolo útočené, vymenovali pozitíva, celkom férovo ich vymenovali a aj ja si myslím, že toto je malý krôčik lepším smerom, ale, a teraz sa nechcem vracať k šialencovi Mao Ce-tungovi, napriek tomu musím povedať, že naše vysoké školstvo potrebuje veľký skok.