Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán prezident, pán predseda, pán premiér, priatelia z novej vlády, priznám sa, že je to taký zvláštny pocit. Musím sa poďakovať, pretože veril som, že moje pôsobenie za ostatné obdobia v Národnej rade a hlavne vzťahy, ktoré som sa pokúšal budovať bez ohľadu na to, či som pôsobil v opozícii, alebo v koalícii, môžu vytvoriť priaznivé prostredie pre výsledok tajnej voľby.
Ale, ďakujúc z úprimného srdca,...
Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán prezident, pán predseda, pán premiér, priatelia z novej vlády, priznám sa, že je to taký zvláštny pocit. Musím sa poďakovať, pretože veril som, že moje pôsobenie za ostatné obdobia v Národnej rade a hlavne vzťahy, ktoré som sa pokúšal budovať bez ohľadu na to, či som pôsobil v opozícii, alebo v koalícii, môžu vytvoriť priaznivé prostredie pre výsledok tajnej voľby.
Ale, ďakujúc z úprimného srdca, musím povedať, že tento výsledok ma veľmi príjemne prekvapil, a chcem sa za to veľmi pekne poďakovať. Aj preto, že som v takej zvláštnej polohe a každý z nás sa ocitáme v živote niekedy v situácii, kedy si musíme povedať ako ďalej. A budem trošku filozofovať. Možno to niekto nie celkom má rád, ale vždy máme takú obrovskú dilemu, či to uchopíme podľa Friedricha Nietzscheho a budeme sa tváriť, že celý ten život je večný návrat toho istého, alebo sa vrátime trošku hlbšie do histórie a poučíme sa antickým filozofom Herakleitom, ktorý hovoril, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.
A pre mňa výsledok, ktorý som dosiahol, je potvrdením, ale najmä povzbudením myšlienok, ktoré vám chcem predostrieť. Nie. Nie je to večný návrat toho istého. Je to možno taký trošku paradox, že to, čo sa udialo, sa deje tak trošku ako keby v historickom míľniku dvadsiatich rokov vývoja Slovenskej republiky. V septembri si pripomenieme Ústavu Slovenskej republiky. Na budúci rok dvadsať rokov vzniku samostatného štátu Slovákov a ako keby to bolo symbolické.
Na jednej strane obavy z toho, či to, čo sa stalo - a je to úplne oprávnené a legitímne -, či tá vysoká dôvera ľudí, ktorú získala politická reprezentácia, nie je až tak trošku na škodu. Na druhej strane ideálna možnosť natiahnuť takto, ako to robím teraz ja k vám, ruku a povedať, nevstupujeme do tej istej rieky. Máme ideálnu šancu vysporiadať sa s naším historickým revanšizmom. Bolo to jasné. November ´89 ako keby nastavil tvrdú líniu neustáleho zápasu proti niekomu a proti niečomu. Dvadsať rokov - a ospravedlňujem sa za tento výraz - ako keby Slovenská republika bola lastovičím hniezdom, ktorá sa lepila, lepila z rôznych dôvodov. Z legitímnych politických záujmov, koaličných záujmov, štátna správa, verejná správa, ústredné orgány.
Dnes máme ideálnu šancu ohliadnuť sa za sebou a tak trošku poupratovať. A to upratovanie, tak ako to naznačuje aj pán premiér, má ideálnu šancu sa udiať v oveľa priaznivejšej podobe a v priaznivejšom prostredí, ako sme to robili doposiaľ.
Ešte raz použijem výraz, ktorý možno historicky má trošku inú analógiu. Zbavme sa na Slovensku konečne toho revanšizmu.
Viete, býva dobrým zvykom, že novozvolený predseda Národnej rady prednáša prejav. Býva dobrým zvykom sa poďakovať a chcem aj na tomto mieste sa poďakovať, Paľko, tebe, pán predseda Pavol Hrušovský, za vedenie Národnej rady v tom veľmi turbulentnom a nie politicky veľmi priaznivom období. Ale chcem sa ti hlavne poďakovať za to, že si vrátil od toho októbra Národnej rade do rokovania štandard, pokoj a že si vytvoril ako druhý najvyšší ústavný činiteľ priaznivé podmienky pre slobodný a demokratický priebeh volieb. Ďakujem ti veľmi pekne. (Potlesk.)
Viete (pokračovanie potlesku), my Slováci, my Slováci máme taký zvláštny vzťah k zvykom, obyčajom, tradíciám, symbolom, hodnotám. Niekedy vás stretne priateľ, pozve vás na pivo a potom o rok vás zase stretne znovu a povie: "Čo sa stalo? Mali sme zvyk sa stretávať a ísť na pivo." A na druhej strane ako keby sme sa hanbili za svoj národ, ako keby sme sa hanbili za svoje symboly, ako keby sme sa hanbili za svoje hodnoty. A nebudem už ani hovoriť, že - a aj preto sa vrátim k tej neuveriteľnej šanci poupratovať a zmodernizovať Slovensko, aby už konečne to, čo nás identifikuje, prestalo byť predmetom ideologického sváru.
Komu to čo vadí, či bol Svätopluk, alebo nebol kráľom? Komu to čo vadí, či Bratislavský hrad je symbolom Slovenska? Je to národná kultúrna pamiatka číslo jedna. Komuže to už vadí, či Hurban organizoval na Myjave Národnú radu tak, ako ju organizoval?
Veď, preboha, veľké európske národy, ktoré prešli veľkými peripetiami, dnes zo svojich dejín potlačili všetko to, čo ich rozdeľovalo, a dnes ich symboly sú tým, čo ich identifikuje vo veľkej Európe. Prečo nemôžme aj my Slováci byť hrdí na naše dejiny a naše symboly? Dokonca štátny symbol vlajky sa stane v Národnej rade predmetom akéhosi marketingu.
Dúfam, vážené kolegyne a vážení kolegovia, že nastala historická šanca, že sa budeme vedieť vysporiadať nielen so svojou minulosťou, ale hlavne so svojou budúcnosťou.
Viete, stav spoločnosti je taký, aký je. Ale pravdou je, že nám tam búcha - a teraz to nejdem počítať, nebol som vonku, neviem - niekoľko desiatok ľudí a dáva najavo svoj názor. Môžme donekonečna špekulovať o tom, či je to úprimné, alebo je to organizované, ale pravdou je, že je to tak a že na to majú občania právo. A bude len a len na nás a na našej práci tu, v tejto Národnej rade, či tie bubny stíchnu a môžme zasklievať balkóny, môžme sa uzatvoriť, môžme sa brániť akokoľvek tomu, aby legitímny občiansky protest sa nedostal pod našu kožu, ale nezabránime tomu, aby sme nenadobudli dôveryhodnosť, ak aj týchto, nech už je to akokoľvek pár ľudí a možno by sme našli tisíc štandardných demokratických mechanizmov na zdôvodnenie toho, prečo tá absolútna väčšina má iný názor, aby sme ich nepočúvali, aby jednoducho pochopili, že Národná rada je inštitúcia, ktorá je pre ľudí na Slovensku. Je to len a len na nás.
Viete, zvyky sú rôzne. Môžme robiť čokoľvek. Bolo dobrým zvykom, že sa viedli v tejto Národnej rade veľmi profesionálne, vysoké odborné debaty. Nuž ale potom sa stalo zvykom aj to, že sa do toho vniesla vyššia miera expresivity, množstvo iných prostriedkov komunikácie, a je len a len na nás, či budeme schopní sa vrátiť k tomu, čomu sa hovorí štandard, alebo nie.
Viete, žijeme 21. storočie. Keď niekedy pred možno dvesto rokmi stavali v Selfbridges, možno viete, to je na Oxford Street najstarší obchodný dom, veľká, krásna klasicistická budova, nikto ani nepomyslel na to, že príde IT vek a že kamenné obchody sa ocitnú v kríze, pretože internetový obchod bude jednoducho tým, ktorý bude alternovať a bude zapĺňať obchodný priestor. Napriek tomu tam stojí a napriek tomu tam ľudia radi chodia. Radi si kúpia na internete.
Je to tak aj v politike. Nie je tomu tak dávno, kedy nové komunikačné spôsoby a elektronický spôsob komunikácie aj do politiky vniesol čosi, čo sa zdalo veľmi moderné. Najmä generačne. Som presvedčený ale o tom, že, áno, potrebujeme byť moderní, potrebujeme nájsť prístup ku všetkým generáciám, ale som zároveň presvedčený, že tento kamenný dom tu musí zostať. Preto, lebo má... (Potlesk.)
Preto, lebo má tradíciu, ale hlavne preto, že aj dnes tu sedíte ľudia, ktorí prevzali to najlepšie z demokratických tradícií všetkých našich partnerov, či už v Európe, alebo v demokratickom svete.
Áno, hľadajme nové formy. Možno budú trošku expresívnejšie, ten marketing patrí k prejavu a bez toho sa asi politika robiť nedá. Nebúrajme základy. Nikam to nevedie. Nech aj táto stavba, bez ohľadu na to, ako je kontroverzná historicky, je pre Slovákov symbolom demokracie a plurality. (Potlesk.) Ďakujem pekne.
Bezpochyby sa nevyhneme veľmi háklivým témam. Tá podaná ruka, o ktorej som hovoril, vychádza nielen z názorov a dohôd po rozhovoroch za okrúhlym stolom, ale najmä z presvedčenia, že to, čo nazvem - a necítim sa byť nemoderný - tradicionalizmom v parlamentných systémoch, jednoducho je nevyhnutné a musíme sa vrátiť k ústave. Zhodli sme sa na tom, že musíme minimálne riešiť trestnoprávnu imunitu zrušením.
Zhodli sme sa na tom a nakoniec aj dnešný deň ukázal, že niektoré zmeny Ústavy Slovenskej republiky, ktoré si vyžiadal konkrétny reálny život, asi pravdepodobne bude dobré na základe reálnej skúsenosti a praxe upraviť tak, aby nedochádzalo k zbytočným dezinterpretáciám a výkladom.
Chcem - a nie je toto nietzscheovské, ten večný návrat toho istého -, tak ako v roku 2006, prizvať aj ctené kolegyne a kolegov z opozície nie do komisie, nazvime to akokoľvek, nazvime to akokoľvek, poďme si spolu sadnúť a poďme sa baviť o tých nevyhnutných zmenách, ktoré je treba v ústave, určite minimálne z dôvodov, o ktorých som hovoril, urobiť. Poďme sa o tom baviť, ale bolo by dobré, keby sme našli naprieč politickým spektrom dohodu, najmä z pohľadu 20. výročia prijatia Ústavy Slovenskej republiky.
A dovoľte vyjadriť takú nádej na štyri také základné hodnoty, ktoré by som rád ako prvý medzi rovnými presadzoval vo vedení Národnej rady.
Určite to je solidarita. A teraz nechcem hovoriť o tom sociálnom obsahu tohto pojmu a v jeho európskej dimenzii, akokoľvek dúfam, že väčšinovo sa zhodneme, že naša európska budúcnosť jednoducho bez našej aktívnej účasti nie je možná. Ale hovorme opäť znútra, tak ako sa hovorí, z kuchyne. Je to solidarita a vzájomné porozumenie medzi nami. Možno som naivný, ale história ponúka niekoľko modelov toho, čomu sa hovorí kooperatívnosť. Je to jedno, či je to americký new deel alebo či je to nemecký model povojnový medzi kresťanskými demokratmi a sociálnymi demokratmi, ktorý založil prosperitu Nemecka a založil to, čomu sa hovorí európsky sociálny model. Alebo je to švédsky model, kde 20., 30. roky z najchudobnejších krajín urobili najprosperujúcejšie krajiny práve kvôli tomu, že bola politická scéna schopná zhodnúť sa na tom, čo je z hľadiska budúcnosti pre štát dôležité. Ale dôležité bude, či nájdeme a budeme solidárni sami medzi sebou.
A s tým veľmi úzko súvisí druhá hodnota, ktorou je rovnováha, pretože - dúfam, sa zhodneme na tom - bez tejto hodnoty pravdepodobne žiadna solidarita nemôže fungovať. Musíme hľadať riešenia, aby záujmy každého, kto tvorí významnú súčasť spoločnosti, boli naplnené tak, aby model trhového sociálneho hospodárstva bol uplatniteľný, aby v globálnych podmienkach konkurencie Slovensko bolo tým hráčom, ktoré môže ponúknuť ľuďom na Slovensku svoju budúcnosť.
No a potom hodnota, o ktorej ja rád hovorím a ktorá je dnes obzvlášť veľmi dôležitá, a to je dobrá nálada. Možno sa to zdá niekomu ako niečo prázdne, ale pravdou je, že ľuďom na Slovensku treba vrátiť dobrú náladu. A tá nálada bude taká, aká bude nálada v tejto Národnej rade. Bude to na nás všetkých. Častokrát sa nás pýtajú, aká je dôveryhodnosť a čo s tým chcete urobiť? Tá bude len taká, ako sa budeme správať my všetci a aký spôsob vzájomnej komunikácie, ale hlavne rešpektu si medzi sebou vybudujeme.
No a tá posledná hodnota je nádej. Chcem vysloviť nádej, že Slovensko bude krajinou, kde sa ľuďom oplatí žiť, a že Slovensko bude moderným štátom, ktorý bude schopný svojim občanom zabezpečiť všetky služby tak, ako od neho očakávajú.
Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem za dôveru. (Potlesk.)
Hrušovský, Pavol, doterajší predseda NR SR
Pán predseda, ďakujem vám za úvodný príhovor pred poslancami Národnej rady Slovenskej republiky. Dovoľte, aby som vám symbolicky odovzdal teraz miesto, ktoré vám patrí ako novozvolenému predsedovi Národnej rady, zaujali ste svoje miesto predsedu a pokračovali v riadení rokovania ustanovujúcej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. (Potlesk.)
Skryt prepis
