Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, hostia, pán minister, berieme do úvahy, že, teda hovorím za klub SaS, že to nie je komplexná novela Exekučného poriadku, a preto sa vyjadrím iba k tým veciam, ktoré v tejto menšej novele sú.
Musím povedať, že SaS má taký ambivalentný pohľad na riešenia, ktoré ministerstvo prináša. Na jednej strane oceňujeme tri konkrétne body, ktoré sú súčasťou tejto novely, t. j. sprísnenie vykonávania dohľadu ministerstva spravodlivosti nad výkonom exekučnej činnosti, aj presnú úpravu toho, že vymožené peňažné prostriedky musí exekútor viesť oddelene, a zavádza sa lehota sedem dní, ak sa nedohodne inak, na poukázanie peňažných prostriedkov oprávnenému, a stanovenie, v akom rozsahu sa uspokoja nároky na trovy exekúcie pri čiastočnom vymožení pohľadávky.
Sme si vedomí toho, že presne v tejto veci boli hlavne v poslednej dobe problémy a exekútori zneužívali možnosť ponechávať prostriedky na svojich účtoch. Bohviečo s nimi robili, nebolo to ani vo verejnom záujme, ani v záujme účastníkov exekučného konania. A berieme preto túto úpravu za pozitívny krok.
Takisto podrobnú úpravu vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti komorou exekútorov berieme za pozitívum, pretože práve tie typy povolaní, ako sú exekútori, notári alebo advokáti, vyžadujú veľmi striktné dodržiavanie zákonov, lebo oni sami sú predstaviteľmi toho, čo zákon na Slovensku má znamenať, a čím menšia vôľa pre ich svojvôľu v prípade, že vymedzené pravidlá zneužívajú, tým lepšie pre právny štát ako taký.
Sú tu ale dve zmeny v zákone, ktoré musím povedať, že nie úplne chápeme. Už pri zákone o, keď sme sa bavili o advokátoch, tak sme sa bavili o tom, že ako by mala byť nastavená sloboda trhu, lebo aj toto je trh, na ktorom nejaké subjekty podnikajú, a pán Hrušovský síce tvrdí, že za každé volebné obdobie strávené v ústavnoprávnom výbore by mal človek, aj ktorý nie je právnik, dostať minimálne magisterskú úroveň právnického vzdelania, ale teda ja som ešte celé volebné neodslúžil, teda ešte nie som právnik, teda sa viacej budem pýtať ako konštatovať.
A moje otázky teda sú: ak porovnáme náročnosť advokátskeho povolania s exekútorským povolaním, potom nemá podľa nás opodstatnenie predlžovanie praxe exekútorského koncipienta, pretože advokát má oveľa širší záber, čo sa týka práva, ktoré má vykonávať, než exekútor. Ten v podstate sa musí naučiť právo, ktoré sa týka exekučného konania, a moc viacej toho nepotrebuje. Preto nie úplne chápeme predĺženie potreby praxe na päť rokov. Boli sme, doteraz teda sme v tom, že tri roky sú viac ako dosť na to, aby ten svoj obsah a rozsah znalostí zákona zvládol, plus to, že potrebuje úspešne zložiť skúšku. V prípade, že sa nájde koncipient, ktorý by nebol schopný ten rozsah práva zvládnuť, tak sa to na tej skúške ukáže a tá príprava sa mu predĺži automaticky bez toho, aby sme mu to museli dávať zákonom. To znamená, my tie tri roky považujeme za dostatočný čas a ocenili by sme oveľa poctivejšiu argumentáciu v prospech predĺženia, predĺženia tejto lehoty. Možno pani Kučerová ako človek z praxe by mohla vo faktickej poznámke objasniť viacej do hĺbky, či je problém s tým, že exekútorskí koncipienti nezvládajú počas troch rokov pripraviť sa svedomito na svoje budúce povolanie, alebo je to iba tlak komory na to, aby sa uzatváralo prostredie a nevpúšťali sa noví exekútori na trh.
Takisto argumentácia ministerstva pri zvyšovaní praxe advokátskych koncipientov je, že sudcom sa môže stať človek až po dosiahnutí veku 30 rokov, čo ale nedáva nám úplne zmysel, pretože málokto má v súčasnosti vo veku 30 rokov sedemročnú prax. Navyše, v porovnaní so sudcom alebo advokátom exekútor musí opäť zvládať menšiu časť právnej matérie, aj keď je orgánom verejnej moci nad exekučnou činnosťou prostredníctvom rozhodovania o poverení na vykonanie exekúcie, rozhodovania o námietkach vykonávajú, dohľad, súdy. Takže opäť nechápeme, prečo by bolo potrebné vlastne zrazu dávať tak veľký čas a tak prísne obmedzenia na vstup na trh v podstate s vykonávaním exekúcií ako takých.
Ďalšia vec, ktorá nás trošku vyrušila a vôbec nie je spomenutá v dôvodovej správe k tejto novele, je numerus clausus na počet exekútorov. Samotný oprávnený vyberá exekútora, ktorý, ktorý má vlastne zodpovedať za vymoženie jeho pohľadávky, a preto považujeme za prirodzené, že čím má väčší výber, tým vyššia je konkurencia a tým lepšie sa môže rozhodnúť o tom, kto bude v jeho záujme konať. Nie sme si vedomí toho, že by počet exekútorov nejakým brutálnym spôsobom jednak zvyšoval náklady štátu, alebo by vďaka počtu exekútorov sa nejakým spôsobom deformovalo to právnické prostredie. A preto by som ocenil, keď už to vysvetlenie nie je v dôvodovej správe, aby buď pán minister, alebo opäť pani kolegyňa Kučerová, ku ktorej teda mám rešpekt ako k človeku, ktorý v tejto oblasti dlhé roky pracuje, mohli vysvetliť, že prečo je potrebné obmedzovať, obmedzovať trh a reštriktívne stanoviť maximálny počet exekútorov, ktorí sú pridelení jednému súdu.
Máme totiž za to, že exekútorská činnosť je istý druh slobodného povolania a podnikania. Sú to ľudia, ktorí musia platiť daň z pridanej hodnoty. To znamená, že ak nie je jasný dôvod vo verejnom záujme, prečo by sme mali to prostredie... (Vystupujúci sa odmlčal, počúva predkladateľa.) Preto hovorím o istom druhu, že sa dá to pripodobniť. A preto ja chápem, že je to osobitý, osobitý druh možno podnikania, alebo ak hovoríte, že Ústavný súd rozhodol, že to podnikanie nie je, stále sa môžeme baviť o trhu. A trh ako taký má byť regulovaný iba vtedy, keď je tam verejný záujem. Ja hovorím, vysvetlenie ocením.
Vrátim sa ešte k téme, ktorú načrtol pán kolega Hlina. Ja som si vedomý toho, že v súvislosti s exekúciami, zvlášť pri nebankovkách, je povyk, že je to spoločensky horúca téma, ktorá vyžaduje nejaké riešenia. Nejaké riešenia už spomenula kolegyňa Žitňanská, ktoré sa netýkajú konkrétne tohto zákona, a je treba chápať teda problém exekúcií v širšom kontexte a možno na úrovni vyhlášok alebo na úrovni iných zákonov upraviť niektoré pravidlá tak, aby opäť exekútori jednak nezneužívali svoju pozíciu, ale aj na to, aby exekvovaný majetok nepresahoval v tak výraznej miere vlastne samotnú pohľadávku a neznamenal tragédie v ľudských životoch.
Keď sa ale pozrieme na to, že čo sa konkrétne na tých súdoch deje, môj kolega z SaS Ivan Novoroľník je sám sudcom a poslal mi, a koniec koncov ju aj zverejnil na svojom blogu (Reakcia z pléna.), vysvetlím neskôr, poslal mi štatistiku, koľko (Hlas spravodajcu.), koľko má samotných nápadov. Vysvetlím (Hlas spravodajcu.), vysvetlím neskôr (Hlas spravodajcu.). No dobre, tak vysvetlím ti to neskôr, keď ťa to zaujalo. Hovorím o tej štatistike samotnej teraz. (Hlas spravodajcu.) Zo Sociálnej poisťovne exekučných vecí má 30 od februára, zdravotná poisťovňa 45, pokuty 33, dopravný podnik 9 prípadov, mobilný operátor 23 prípadov, platby za bývanie 23, poistky deväťkrát, hypotéky, prečerpané kreditky a nesplácané úvery päťkrát, nemenovaná vymáhacia agentúra, ktorá robí štandardne pre Slovenskú sporiteľňu, hlavne staršie prípady, pätnásťkrát a nebankové subjekty trikrát. Z tých 212 vlastne exekučných konaní, ktoré on mal na starosti, len tri sa týkali nebankových subjektov. Čo áno, stále potvrdzuje, že ten problém môže byť horúci a je ho potrebné riešiť, len jeho rozsah nie je zďaleka taký, ako by na prvý pohľad mohlo sa zdať z toho, akým spôsobom sa o týchto veciach hovorí.
Takže som za to, aby sa pravidlá ohľadom exekúcie riešili, aby nedochádzalo k tragédiám na úrovni jednotlivých prípadov, ale zároveň je potrebné dbať na to, aby sme kvôli jednému alebo dvom percentám exekúcií celkových nedeformovali prostredie exekúcií ako takých.
Ďakujem.
