Ďakujem, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, pán minister, vážení hostia, k tomu školskému zákonu, čo sa týka úprav, ktoré sú predmetom tejto novely, už bolo povedané v zásade dosť a, myslím si, zo strany opozície takmer všetko, čo bolo potrebné. Prvé čítanie ale sa má venovať aj celkovému kontextu, do ktorého takáto novela má zapadnúť. Teda ja sa budem v prvom rade venovať jemu a potom sa vrátim aj k novele samotnej.
Po tom, čo ministerstvo školstva priložilo nôž na krk centrám voľného času a dopady, na ktoré sme upozorňovali niekoľkokrát a násobne, že prídu, prišli a reálne podľa súčasných čísel máme stovky, možno tisíce detí, ktoré predtým sa venovali zmysluplnej činnosti, teraz sa jej venovať nemôžu, máme krachujúce centrá voľného času a napriek tomu balíku peňazí, ktorý na mimočasové aktivity detí je rovnaký, tak peniaze presne podľa toho, ako sme na to upozorňovali na začiatku, končia presne v iných kapitolách, než na čo sú určené, máme peniaze, ktoré nám končia opäť vo verejných osvetleniach, v chodníkoch a deti sa môžu akurát tak tešiť z toho, že po ceste zo školy domov, lebo centrum voľného času už nefunguje, pôjdu možno po novšom chodníku a večer im na to zasvieti svetlo. Ja nevravím, že v mestečkách a dedinkách na Slovensku nemá byť chodník a nemá byť verejné osvetlenie, ale keď raz nejaký peniaz má ísť na voľnočasové aktivity detí, tak tie peniaze majú smerovať k deťom, a nie do iných rozpočtových kapitol samospráv. Takže to, že pán minister podľahol tlaku samospráv, že sa nechal zmanipulovať do situácie, keď boli peniaze prerozdelené nerozumne, prinieslo svoje ovocie. A presne podľa toho, ako sme ho na to varovali, dnes vidíme, že to bolo rozhodnutie mimoriadne nešťastné.
Druhý nôž na krku je nôž na krku osemročným gymnáziám. Napriek tomu, že dlhodobo vychovávajú naozaj elitných študentov, ktorí robia dobré meno svojim populačným ročníkom, je to označované ako chorý prvok školstva. A minimálne Bratislave spôsobuje súčasné správanie ministerstva školstva naozaj veľké problémy, kde osemročné gymnáziá, ktoré majú prijímať sedem detí na triedu, jednoducho nie sú schopné kapacitne takéto niečo utiahnuť. A môžeme po tom, čo pán minister zlikvidoval inú špičkovú školu v Martine, vidieť, čakať aj v Bratislave aj to, že osemročné gymnáziá v Bratislave, keďže sa dožili toho, že v očiach neonormalizátorov na ministerstve školstva sú niečo choré, musia bojovať s existenčnými problémami.
A pri tejto novele sa opäť potvrdzuje to, čo som za týmto pultom povedal už niekoľkokrát: Píšte všetci modrým perom, iná farba nebude, štátny dirigizmus nadovšetko, odoberanie kompetencií ľuďom, ktorí sú naozaj pri výkone povolania, odoberanie kompetencií tým, ktorí majú najbližšie k tomu, čo sa na danej škole deje a zvláštna argumentácia za tými krokmi.
Pozrime sa teda na tie maximálne a minimálne počty žiakov v triede. Dnes je predsa situácia taká, že riaditeľ predkladá zriaďovateľovi na schválenie a rade školy na vyjadrenie návrhy na počty prijímaných žiakov. To znamená, už v tom reťazci rozhodovania sú relevantní hráči, ktorí by mali vedieť, aká je situácia, ktorí majú možnosť napríklad posúdiť, či vďaka tomu, že majú v triede deti so špeciálnymi potrebami, na ktoré je potrebné prihliadať pri, dajme tomu integrácii, ideálne pri inklúzii je potrebné na ne prihliadnuť a tým pádom niekedy počet žiakov v tej triede musí byť menší. Máme tu, samozrejme, školy, ktoré učia inak, než je predstava ministerstva. Máme tu školy, kde sú tri populačné ročníky spojené. A na ne prihliadať ako na triedu je opäť niečo, čo bude vyžadovať samostatný prístup. A máme tu snahu o realizáciu financovania škôl na triedu miesto toho, aby sa reálne prikročilo k ozajstnej subsidiarite. A to je posunutie rozhodovania o budúcnosti slovenského školstva na úroveň tých, koho sa to týka, teda detí, študentov a ich rodičov.
Som veľmi smutný z toho, že nie je stále dostatok hlasov na Slovensku, ktorý by povedal, že jednoducho myslenie zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia nevyrieši problémy, ktoré máme v školstve dnes, že nie je možné sa na problémy slovenského školstva pýtať bývalého eštebáka, ktorý je štátnym tajomníkom ministerstva školstva, že jednoducho to nie je mozog, ktorý má o tom rozhodovať. Je to tak? Je to tak. Nemôžeme predsa sa rozhodnúť, že keď niečo fungovalo v čase, keď neexistoval internet, keď niečo fungovalo v čase, keď takmer jediným zdrojom informácií bol učiteľ a škola, keď to fungovalo v časoch, kde postavenie štátu bolo oveľa silnejšie, ako je dnes, tak že niečo keď prenesieme z týchto časov na dnes, tak to bude fungovať. Nebude to tak. Jednak spoločnosť sa vyvíja oveľa rýchlejšie. To znamená, že dnes už nemáme zďaleka tak dobrú predstavu o tom, čo sa bude diať s dnešnými deťmi, keď tie školy vyjdú, a preto by sme mali viacej dbať na ich flexibilitu než na ich programovanie na budúce zamestnanie.
A takisto sa musíme prispôsobiť tomu, že stále viacej občianska spoločnosť chce spolurozhodovať o tom, ako má naša spoločnosť vyzerať. A v školstve to znamená to, že namiesto toho, aby sme odoberali kompetencie riaditeľom, aby sme odoberali kompetencie učiteľom, aby sme im dirigovali od rána do večera, čo majú učiť, akým spôsobom to majú učiť, len kvôli nejakým pofidérnym a zmýšľaným dôvodom o pár žiakoch, ktorí budú prestupovať z jednej školy na druhú, tak ešte aj tú slobodu, ktorú sme doteraz v školstve ako-tak mali, bolo jej málo, ale aspoň nejaká bola, ideme okresať. Doteraz učitelia na školách mali 30 % na to, aby si štátne vzdelávacie programy mohli vytvárať podľa seba. Aj to sa ide zrušiť. Píšte všetci modrým perom, iná farba nebude.
Totalita, ako sme ju poznali, sa nám zavádza do školstva rovnakým metrom, rovnakými ľuďmi a rovnakým myslením, a pritom riešenie je presne na opačnej strane tej priamky, kde by sme sa mohli baviť o postavení štátu a postavení žiakov, študentov a ich rodičov. Ak by sme totiž urobili to, čo SaS navrhuje už od svojho vzniku, t. j. jednotlivé finančné toky, ktoré prichádzajú do škôl, zlúčili do jedného normatívu a ten normatív na žiaka by reálne pokrýval náklady na vzdelávanie tohto žiaka a tento normatív, rozhodovanie o tom, kam pôjde, dali do rúk jeho zákonného zástupcu, tak už nakoniec nemusí ani len štát skúmať kvalitu školy, na čo sa, ináč, mimochodom, úplne vykašlal, a nie je nijakým spôsobom kvalita školy zakomponovaná do toho rozhodovacieho procesu, ktorý máme dnes, stále sa bavíme len o číslach, počte žiakov, počte škôl, počte tried a tak ďalej, kvalitu by zabezpečilo rozhodovanie ľudí, ktorí tie svoje vlastné deti na tie školy zapisujú. Ak by každý rodič mal v ruke plnú sumu peňazí, ktorá je určená na vzdelávanie jeho dieťaťa, a dal by ju takej škole, ktorej dôveruje, že je schopná ju využiť tým spôsobom, že jeho dieťa vzdelá najbližšie k jeho vlastným predstavám, tak nemusíme pomeriavať až tak dôkladne kvalitu škôl, lebo by to urobili koneční zákazníci, spotrebitelia, užívatelia, tí, pre ktorých má štát poskytovať službu. A to sú deti, študenti a ich zákonní zástupcovia. Namiesto toho dneska touto novelou robíme, respektíve ministerstvo robí z riaditeľov škôl ľudí, u ktorých už naozaj jediné, čo budú riešiť, je, podobne ako povedal pán kolega Fronc, rozvrh hodín a ani len v spolupráci so svojimi vlastnými pedagógmi nebudú môcť upravovať spôsob, akým deti budú učiť, lebo všetko im bude nadirigované zvrchu.
Čo sa týka jazykových certifikátov, opäť sa musíme pozrieť na to, koho záujem by sme mali v prvom rade sledovať. Je to záujem štatistík, záujem štátu pri vykazovaní nejakých dát alebo záujem študentov a detí? A druhá otázka potom je, k čomu máme tie decká motivovať na tých školách. A ja som presvedčený o tom, že deti máme v prvom rade motivovať k tomu, aby robili niečo nad rámec školských osnov, aby robili niečo, čo im v spoločnosti dá konkurenčnú výhodu. A ja som presvedčený o tom, že jazykové vzdelávanie, ktoré býva ukončené medzinárodne uznávanými certifikátmi, je presne to, čo by sme mali podporovať u každého jedného študenta. Mimochodom, ministerstvo dnes ak nemá prehľad o tom, ako certifikáty vyzerajú, tak potom si niekto nerobí poriadne svoju prácu, pretože my máme predsa na Slovensku licenčné centrá, pre skúšky Cambridgeu je ich šesť, pre skúšky Goetheho inštitútu je ich sedem, pre štátne jazykové skúšky je ich jedenásť, pre TOEFL je ich päť a tak ďalej, ktoré preskúmavajú, aká je kvalita tých certifikátov. A tým pádom ministerstvo má mať relevantné dáta v ruke, aby vedelo povedať: Áno, tento certifikát zodpovedá niečomu, čo my si predstavujeme, že to má byť kvalita ovládania cudzieho jazyka. A jediné, čo teda potrebujeme pri tej maturite urobiť na základe rozhodnutia riaditeľa, ako to je dnes, je povedať, okej, tento certifikát v tej maturite zohľadníme takto.“ A myslím si, že urobiť pre štatistiku, pre vyhodnotenie úspešnosti týchto študentov jednu kolónku v tej štatistike tak, ako to navrhovala kolegyňa Žitňanská, je oveľa lepší prístup k veci, ako teraz opäť zobrať motorovú pílu a proste zrezať to celé hlava-nehlava, hlavne nech to má pekný zarovnaný okraj. Takže cesta je tam, kde je ťažšia, pán minister. To znamená posudzovať každý certifikát zvlášť, vyhodnotiť kvalitu certifikátov, spraviť zoznam tých, ktoré majú byť štátom uznané, a potom nejakým spôsobom prispôsobiť vyhodnocovanie maturít takýchto žiakov tak, aby škola, ktorá, dajme tomu, 50 % populačného ročníka aktívne podporuje k tomu, aby získala TOEFL certifikát, bola uznaná ako tá, ktorá podporuje kvalitu a robenie vecí nad rámec, ak by náhodou sme išli vyhodnocovať teda kvalitu a bol to relevantný údaj.
Veľmi ma mrzí súčasný stav, pretože posledný rok to začalo vyzerať tak, že školstvo sa v spoločnosti dostáva do pozície, že začína byť predmetom verejnej diskusie a na základe tejto verejnej diskusie by mali byť prijaté nejaké opatrenia, ktoré by ho mohli posunúť bližšie k civilizovanému svetu. Ak však ale naďalej ministerstvo zotrvá v pozíciách, že čo je dobré, osvedčené, bez ohľadu na kontext, tak to vyskúšame znovu, tak sa obávam, že ďalší ministri školstva budú dlhé roky najprv naprávať chyby, ktoré toto ministerstvo spraví, než sa dostaneme k tomu, že môžeme začať pomaly progresovať k niečomu lepšiemu. Ďakujem.
