Nie, má ho pripravené pán Chmel. Ďakujem, pani podpredsedníčka. Tiež som nebol jedným zo signatárov tejto schôdze, ale vítam, že sa vytvoril priestor na to, aby sme hovorili o ochrane ľudských práv na Slovensku. Situácia je totiž taká, že práve tí, ktorí by mali byť v strede záujmu kohokoľvek, kto sa chce zaoberať ochranou ľudských práv, sa zo dňa na deň stávajú ohrozenejšími a zraniteľnejšími a je to z viacerých dôvodov, ten prvý objektívny dôvod, ekonomická situácia vždy spoločnosti vedie k tomu, že zraniteľnejšie skupiny obyvateľstva sú prvé, ktorým sa zhoršujú podmienky, a prvé pociťujú to, že ekonomika jednoducho nestíha. Potom tu ale máme ďalšie. Jednou takouto vlastnosťou slovenského systému alebo systému slovenskej spoločnosti je pomalý prístup orgánov činných v trestnom konaní. Hlavne keď sa bavíme o obetiach násilia, o obetiach domáceho násilia, ženách, deťoch, vďaka tomu, že často policajti berú toto násilie na ľahkú váhu, že nie sú vytvorené podmienky na to, aby tieto obete mohli vypovedať, aby boli ochránené, sa ich situácia zhoršuje.
Na Slovensko mala prísť ratifikácia Dohovoru o ochrane detí aj žien pred sexuálnym vykorisťovaním a násilím, bohužiaľ, práve vďaka tomu, že čokoľvek, čo má prísť a vniesť nejaké pravidlá do toho, ako štát má vstupovať do toho, keď už sa niekto za dverami svojho vlastného domu správa za prijateľnými hranicami, vznikol pre mňa nepochopiteľný tlak práve od ľudí, ktorí majú plné ústa lásky k blížnemu. A tento dohovor bol stiahnutý a nebol posunutý Národnej rady Slovenskej republiky.
Ako som povedal včera, ďalšia vec, ktorá na Slovensku utešene rastie, a príkladom toho bol príhovor pána Muňka pred prestávkou, je akceptácia extrémistického myslenia na Slovensku. To, čo ešte pred piatimi alebo šiestimi rokmi bolo považované za neprijateľné, sa dneska považuje za prejav toho, že sa zrazu veci pomenúvajú pravým menom, za prejav toho, že je odpor voči súčasnému politickému zriadeniu, ale to, že za týmito maskami sa stále viacej schovávajú otvorené prejavy neznášanlivosti voči menšinám založeným na etnickej príslušnosti, menšinám založeným na národnostnej príslušnosti alebo menšinám založeným aj na príslušnosti k inej sexuálnej orientácii, prehliadame.
Musím povedať, že vec, s ktorou som sa doteraz počas mojej krátkej politickej kariéry nestretol a s ktorou sa stretávam pomerne častejšie, pomerne často v týchto dňoch, je, že na Slovensku narastá strach. A to nie je dobré. Povedzme si úprimne, kým sme boli v situácii, že sme si tu medzi sebou vykrikovali, že zľava doprava sme boli označovaní za darvinistov a neoliberálov a my sme zase kričali niečo možno o boľševikoch a internacionále, tak to bolo v zásade v poriadku, lebo sme vedeli, že vo väčšine prípadov, keď sa stretneme niekde na ulici, tak možno po sebe pokričíme tieto heslá ale tým to skončí. Ale dnes sme v situácii inej. Dnes sme v situácii takej, že reálne presadzovanie fašistických a nacistických ideológií na Slovensku už má konkrétnych nositeľov. A ja vám môžem povedať, že mnohí aj z mojich priateľov už strácajú vôľu otvorene to pomenovať, lebo vedia, že za týmito skupinami ľudí sú presne podobné skupinky a tlupy, ako sme videli na videu z Nitry, že sú to organizované skupiny, ozbrojené minimálne nestrelnými zbraňami, ale vôbec by som sa nečudoval, keby tam boli aj strelné zbrane, že sú to skupiny ľudí, ktoré majú pomerne významné zastúpenie aj v silových zložkách, a, bohužiaľ, sú na Slovensku aj ľudia, ktorí sa z uniformy policajta večer prezliekajú do uniformy Slovenskej pospolitosti. Aj takí na Slovensku žijú. A to, že nám tento vyslovene násilnícky mor prerastá spoločnosťou, je niečo, čo by malo podľa mňa zmazať čiaru medzi akoukoľvek, akoukoľvek ideologickou diskusiou v Národnej rade Slovenskej republiky, pretože nech už máme voči sebe čokoľvek, nárast ideológie smerujúcej k potláčaniu základných ľudských práv by mal podľa mňa každý poslanec tohto parlamentu považovať za niečo, čo je za čiarou jeho akceptácie.
Teraz sa nám tu ale zlieva niekoľko prúdov, ktoré ten strach, naopak, posilňujú. Z nich ten prvý som už pomenoval. Je to nárast extrémistických hnutí, ten druhý je narastajúca frustrácia slovenských obyvateľov z toho, že reálne existujú problémy v slovenskej spoločnosti, ktoré neboli riešené. Ale nie sú to problémy, ktoré by mohli tak primitívne pomenované, ako to urobil kolega Muňko. Sú to problémy, ktoré siahajú hlbšie. Siahajú k tomu, že sme dovolili vznik komunít, ktoré naozaj trpia extrémnou chudobou, že extrémne chudobní ľudia nemajú inú šancu a možnosť, ako riešiť svoj každodenný život. A podľa mňa je naozaj nedorozumením hovoriť o týchto ľuďoch ako neprispôsobivých občanoch. Podľa mňa nikto prispôsobivejší na Slovensku nie je ako oni. Oni sa dokonale prispôsobili systému, do ktorého nemohli zasiahnuť a ktorý nemohli ovplyvniť, akým spôsobom bol budovaný. Ten bol budovaný tu v tejto sále. Tu boli schválené zákony, ktorým sa oni prispôsobili. Tu boli budované štruktúry, ktorých fungovaniu sa oni prispôsobili. A tu bol nastavený celý ich svet. Oni do nastavenia svojho vlastného sveta mohli povedať len veľmi malé minimum. A ja, samozrejme, som za to, aby zodpovednosť každého jedného občana Slovenskej republiky za jeho život bola na jeho pleciach. Ale to môže byť reálne až vo chvíli, keď má občan reálnu možnosť študovať, vzdelávať sa, pracovať a vystúpiť zo začarovaného kruhu, v ktorom sa pohybuje dnes. A to mu nepomôžeme tým, že aj tých slušných, aj tých, ktorí sa snažia, aj pracovníkov, ktorí v teréne s nimi pracujú, všetkých hodíme do jedného vreca a nazveme ich asociálmi, neprispôsobivými a nazveme ich proste rómskym problémom. Toto je iba zbytočné vytváranie spoločenskej bariéry, kde my ako nadradení si akože hovoríme, že my sme tí, ktorí tu diktujeme pravidlá, a oni, tí zlí, na druhej strane sa nám musia prispôsobiť. Nie, žiadne oni tu neexistuje. Sme tu len my, občania Slovenskej republiky, ktorí za posledných dvadsaťpäť rokov svojou voľbou v každých voľbách, svojou podporou svojich politických reprezentantov, svojím vyjadrovaním občianskeho postoja sme nechali, aby sa situácia dostala až sem. Nemá význam teraz ukazovať na druhú stranu toho plota alebo toho múru. Tam sa prispôsobili najlepšie, ako vedeli. A ak s tým chceme niečo urobiť musíme nastaviť systém, v ktorom keď sa prispôsobia, tak to bude sledovať verejný záujem a spoločenské dobro.
Jedným z článkov budovania tohto nového systému je brať vážne ľudí, ktorí hovoria o porušovaní ľudských práv na Slovensku. A jedným z takýchto ľudí je aj ombudsmanka Jana Dubovcová. Ja neviem, kde je pravda, ja neviem, kto koho zbil, ja neviem, čo sa predtým stalo, ale to, čo viem, je, že chýba vôľa, aby to niekto vysvetlil. To, čo viem, je, že svet nie je čierno-biely. Aj v tej Moldave existujú nejaké aktivity nejakých neziskových združení. Aj tam sú ľudia, ktorí sa snažia kultivovať to prostredie a vyťahovať z toho nešťastného začarovaného kruhu čo najviac mladých ľudí, čo najviac detí a pracovať s nimi. Viem, že aj obyvatelia Moldavy vedia, na ktorého obyvateľa osady si majú dávať pozor a ktorý obyvateľ, naopak, je často ochotný prísť a pomôcť, keď treba niečo spraviť. Taká je realita. Je to zmiešané. A ak chceme dosiahnuť reálnu politickú zmenu, tak musíme si začať všímať práve tých, ktorí zákon dodržujú, musíme si všímať práve tých, ktorí investujú do svojho vzdelávania, a takým pomáhať, nech sú vo svojej vlastnej komunite vzorom a nech na nich sa dá potom ukázať prstom, že to ide.
Obávam sa, že ak spoločenská diskusia bude pokračovať tým spôsobom, ako ju vidíme dnes, tak sa dočkáme situácie, keď už úplne ľudia, ktorí majú možnosť prispievať k riešeniu nastavovaním pravidiel a zákonov, stratia situáciu z vlastnej kontroly. A ak s tým chceme niečo urobiť, tak prvým krokom musí byť tu medzi nami spoločenská dohoda a prierezová dohoda, ku ktorej povieme v zásade tri veci.
Tá prvá vec je, že problém je komplexný a neexistujú jednoduché riešenia a akékoľvek návrhy jednoduchých riešení, ktoré prichádzajú práve zo strany podporovateľov extrémistických hnutí, odsúdime.
Druhou vecou bude priznanie, že riešenie vyžaduje veľmi veľa energie a veľmi veľa peňazí a keď ich neinvestujeme, tak jednoducho sa nedokážeme pohnúť z miesta, a že tie peniaze treba investovať napríklad do toho, aby vzdelávanie detí z rómskych osád začalo vyzerať inak, aby sme nieže prispôsobovali ich pri vstupe do školského systému našim požiadavkám, ale aby sme prispôsobili školu, do ktorej oni idú v situácii, v ktorej žijú. Keď sa pozriete na materské centrum už celoslovensky známych učiteliek z Dobšinej, ktoré vybudovali čisto zo súkromných peňazí bez akejkoľvek podpory štátu, tak uvidíte deti, ktoré prídu, pozdravia, umyté, slušné celý deň pracujú. A nie je to kvôli tomu, že by to boli iné deti. Je to kvôli tomu, že bolo pre ne vytvorené prostredie a špeciálny prístup, vďaka ktorému sa dokázali zaradiť, dokázali v sebe nájsť potenciál a ten potenciál rozvíjajú. Toto by malo byť v každej osade.
My sme prišli už v roku 2010 s koncepciou tzv. komunitných centier, ktoré mali práve vytvárať ten spoločný bod, v ktorom sa mala stretať majoritná spoločnosť s obyvateľmi rómskych osád, komunitných centier, v ktorých by jednak pracovali terénni pracovníci s dospelými obyvateľmi osady, ale ktoré by v prvom rade slúžili na to, aby deti už vo veku od troch rokov získavali základné návyky hygienické, spoločenské, keď prichádzajú do škôl do prvého ročníka, prišli pripravené. Tieto komunitné centrá mali slúžiť tiež na to, že keď už deti vo veku šiestich rokov idú do školy a vracajú sa naspäť, tak nezapadnú naspäť do tej mizérie života v osade, aj keď je to možno mizéria iba z nášho uhla pohľadu, ale tam by si robili svoje domáce úlohy, tam by sa zúčastňovali krúžkov. A bolo by to miesto, v ktorom by sa majorita s obyvateľmi osady stretávala. Tieto komunitné centrá doteraz nestoja. Hovorí sa o internátnych školách napriek tomu, že je to model, ktorý v niekoľkých krajinách vyšiel ako neúspešný, hlavne kvôli tomu, že to vytvorilo úplne stratenú generáciu. A deti, ktoré z týchto internátnych škôl vyšli, už nepatrili ani do komunity, z ktorej vzišli, ale nedokázali sa zaradiť ani do majoritnej spoločnosti. Práve komunitné centrum, ktoré by stálo medzi majoritnou spoločnosťou a osadou, dokáže vytvoriť ten bod, v ktorom sa stretnú, dokáže vytvoriť priestor na vzdelávanie, dokáže vytvoriť priestor na osvetu pre dospelých obyvateľov tej osady a dokáže vytvoriť priestor, na ktorom sa tí ľudia, ktorí majú vôľu aj na jednej, aj na druhej strane, dokážu stretnúť a zhodnúť na spoločných cieľoch.
Ak sa máme dostať z nelichotivej situácie, ktorú máme dnes, ja som presvedčený o tom, že reči o nás a nich musia prestať. Akokoľvek môžu prinášať politické body. Akokoľvek to môže byť lákavé, je to cesta do pekla. A je to cesta do takého pekla, v ktorom prvé obete budú práve najzraniteľnejší ľudia, ktorí u nás žijú.
Často tu počuť z úst ľudí, ktorí akože žijú pri tom, že poďte si to vyskúšať, poďte si tam žiť, poďte žiť vedľa tej osady. Ja hovorím, dobre, skúste prejsť z toho vášho miesta, kde žijete, a žite v tej osade polroka. Skúste žiť s vedomím, že každú korunu, ktorú zaplatíte, okamžite zoberie exekútor, pretože máte dlžobu. Skúste žiť s vedomím, že ak máte na krku exekútora, tak každá jedna koruna, ktorú dostanete zo sociálnych dávok, ide úžerníkovi, lebo ten vám dal na jedlo za posledný mesiac. Skúste žiť s vedomím, že vaše deti budú už pri vstupe do školy označené ako postihnuté a šanca na ich vzdelávanie bude nižšia ako ktoréhokoľvek iného dieťaťa, ktoré do tej školy príde. Skúste žiť s vedomím, že keď budete hľadať prácu a do telefónu sa predstavíte ako Ján Horváth, tak vám povedia, príďte na pohovor, ale keď vás uvidia vo dverách a zbadajú farbu vašej pokožky, tak vás otočia s tým, že miesto už je obsadené. Ak sa náhodou predstavíte do telefónu ako Lakatoš, potom vás otočia už tam. Toto je reálna situácia tých ľudí, o ktorých máme hovoriť ako o najzraniteľnejšej skupine obyvateľstva, ktorá je úplne vydaná v šanc tomu, čo s ňou budú robiť pravidlá, ktoré tu nastavujeme, a ľudia, ktorým my dávame kompetencie.
Nejdem sa zastávať nikoho, kto pácha akýkoľvek priestupok, prečin, zločin. Som za to, aby pravidlá naozaj platili pre každého. Zároveň však odmietam, aby sme možno aj na základe štatistiky, ktorá tu bola prezentovaná o tom, že v komunitách s vysokým percentom rómskeho obyvateľstva je tá kriminalita možno vyššia, aj keď drobná, hodili všetkých do jedného vreca a išli ich riešiť ako problém, lebo tým zbavujeme sami seba zodpovednosti a tvárime sa, že to s nami nič nemá, čo je, myslím, práve v tejto sále úplne mylný pohľad.
Je na nás, či dokážeme prekonať dlhými rokmi budované predsudky, ktoré, bohužiaľ, sú v slovenskej spoločnosti zakorenené hlboko, či dokážeme bojovať so svojou vlastnou neoľudáckou a ľudáckou DNA, ktorá je súčasťou slovenskej mentality, pričom nikdy z nej nič dobré nevzišlo, je na nás, či dokážeme prekročiť svoje vlastné tiene. Ak to dokážeme, tak stále vidím šancu na to, že sa dokážeme pohnúť z miesta.
Ak dokážeme rozprávať s ľuďmi, ako je Jana Dubovcová, keď upozorní na to, že niekde sa pácha neprávie a že niekto možno prekročil svoje vlastné kompetencie alebo ak zasiahol, tak zasiahol tvrdšie než mal, ak budeme spravodliví rovnako k tým, ktorí tam zasahujú, aj k tým, ktorí majú byť predmetom takéhoto zásahu, ak budeme vždy sa snažiť ľudské práva neoddeľovať od konkrétneho jedinca, ale budeme na každého pozerať rovnako, máme šancu sa dostať z toho problému, ktorý máme dnes, ak nie, tak sa obávam, že za nás tento problém čoskoro začnú čoraz viacej riešiť holohlaví chlapci v bomberách. Ďakujem.
