Ďakujem veľmi pekne. Musím povedať, že nie som z toho moc šťastný, že o tejto veci hovoríme takto večer a v zásade bez nejakého vážnejšieho záujmu zo strany kolegov. Viem, aký je dátum, viem, aká je hodina, viem, že keby sme teraz prejednávali iné typy zákonov, tak by som podľa všetkého už bol doma.
Problematike ochrany zvierat som sa v podstate začal venovať hneď prvé týždne v roku 2010, keď sme prišli úplne noví do tohto parlamentu,...
Ďakujem veľmi pekne. Musím povedať, že nie som z toho moc šťastný, že o tejto veci hovoríme takto večer a v zásade bez nejakého vážnejšieho záujmu zo strany kolegov. Viem, aký je dátum, viem, aká je hodina, viem, že keby sme teraz prejednávali iné typy zákonov, tak by som podľa všetkého už bol doma.
Problematike ochrany zvierat som sa v podstate začal venovať hneď prvé týždne v roku 2010, keď sme prišli úplne noví do tohto parlamentu, vtedy ešte s kolegyňou Táňou Rosovou, s pánom Pellegrinim, súčasným predsedom parlamentu, s pánom Bugárom a inými. Ináč to bola jediná pracovná skupina, kde sedel pán Bugár a pán podpredseda SNS spolu. Ako sa volal? (Reakcia z pléna.) Rafaj, áno. Pán Bugár a pán Rafaj boli podpísaní dokonca pod spoločným znením niektorých pozmeňujúcich návrhov alebo návrhov zákonov. Táto pracovná skupina išla naprieč celým parlamentom a jednou z agend, ktorú mala, bola príprava prvého komplexného zákona o ochrane zvierat, ktorý doteraz Slovensko nemá.
V zásade nejaký návrh zákona o ochrane zvierat je napísaný. Bol výsledkom jednak spolupráce pani Rosovej s renomovanou právnou agentúrou, bol výsledkom spolupráce pracovnej skupiny, o ktorej som hovoril, s mimovládkami ako Pes v núdzi. Mnohé iné mimovládne organizácie sa zapojili do kampane za to, aby táto právna norma bola prijatá. Bola predložená priamo do rúk vtedajšiemu ministrovi pôdohospodárstva. Terajší minister pôdohospodárstva povedal, že on sa ňou zaoberať nebude. A v podstate už dva roky čakáme na to, že zo strany vlády by prišla nejaká iniciatíva, ktorá by problematiku ochrany zvierat riešila. Bohužiaľ, zo strany ministerstva v tejto oblasti prišli len veľmi nepodarené návrhy. Zatiaľ to boli tie, ktoré sa snažili rozlišovať psov podľa rasy na bezpečných a menej bezpečných. Chvalabohu, po všetkých pokusoch predložiť to do Národnej rady či už za vládu alebo za skupiny poslancov tieto návrhy boli stiahnuté. A bolo by dobré, keby sme sa naozaj teraz dostali k tomu, že v oblasti ochrany zvierat spravíme aspoň tie prvé základné kroky, aby sme sa pohli ďalej.
Situácia na Slovensku, dámy a páni, je v tomto neúnosná. Ja práve teraz mám doma trojmesačné šteňa, ktoré som smradľavé a špinavé doniesol zo skalického útulku. Je to nový člen našej domácnosti. A viem, že aj keby sme si všetci stopäťdesiati, ako tu sedíme, zobrali jedno šteňa z útulku, tak by to vyriešilo iba možno kapacitu útulku v Bratislave. Pritom každým dňom by pribúdali ďalšie a ďalšie psy, ktoré by čakali na svoje rodiny. Keby sme si všetci stopäťdesiati zobrali dvoch psov z útulku, tak by sme možno vyriešili tie bratislavské Polianky a pár dočasne umiestnených psíkov v rodinách a v domoch okolo Bratislavy, ale stále by to nebolo systémovým riešením.
Organizácie zaoberajúce sa ochranou zvierat na Slovensku bijú na poplach. Bijú na poplach hlavne z toho dôvodu, že psov máme neskutočne veľa. Nekontrolovateľne sa nám množia psy v rómskych osadách, nekontrolovateľne sú množené psy nelegálnymi množiteľmi, ktorí chovajú zvieratá v absolútne neľudských podmienkach. Keby ste videli tie kamerové záznamy a tie obrázky fenky, ktorá 6 rokov nevyšla z koterca, ktorý je pol krát pol krát pol metra. Celý život tam prežila bez slnečného svitu, bez poriadnej stravy, bez vody, zavšivená, zaparazitovaná. A je tam iba na to, aby kotila jeden vrh šteniat za druhým. A v momente, keď už nie je možnosť ju nakryť, je vyhodená niekde do lesa, aby tam dožila. A takýto množiteľ, ktorý má tých psov možno desať, možno pätnásť, možno dvadsať, možno šesť, takýmto spôsobom recykluje.
Slovensko je jedným z najväčších nelegálnych vývozcov šteniat v Európskej únii. Podľa odhadov Slobody zvierat až 100-tisíc šteniat opúšťa Slovensko každý rok a predáva sa na ilegálnych trhoch po celej Európe. Predstavte si dodávku, kde je 60 šteniat v maličkých klietkach zatvorených, ktorá v lete cestuje zo Slovenska do Španielska. Pravidelne, keď sú prichytené takéto dodávky buď niekde na ceste, alebo v koncovej destinácii, niekoľko tých šteniat je buď mŕtvych, alebo na pokraji smrti. Toto nie sú ľudia, to sú absolútne beštie, to sú absolútne beštie, čo nemajú úctu k ničomu, nemajú úctu k životu, nemajú úctu k utrpeniu, nemajú úctu k ničomu, čo sa im dostáva cez ruky, to zviera využívajú len ako priestor pre rýchle obohatenie. A neexistuje momentálne na Slovensku nič, čo by tomuto urobilo prietrž.
Keď sa spýtate veterinárov, ako to vyzerá v malých mestách, v malých obciach, tak vám povedia, že v každej jednej obci budú vedieť minimálne o dvoch-troch, ktorí v pivnici majú takýmto spôsobom uskladnené chovné feny. A potom vidíte tie inzeráty na internete: „Predám krásne šteňatá yorkshira, predám krásne šteňatá bígla.“ A keď si prídete šteniatko vyzdvihnúť, tak vám ale ich rodičov neukážu, pretože nie sú schopní ukázať tie strašné podmienky, v ktorých takýto pes žije. Dokonca niektorí sú tak vychcaní, že majú jeden výstavný kus feny, ktorú ukazujú ako matku pri každých šteniatkach, a predajú pri jednej fene alebo pri jednom akože chovnom páre 60 – 70 šteniat v roku.
Ja osobne si neviem predstaviť, čo musí mať v duši človek, ktorý je takéto niečo schopný spraviť, lebo byť absolútne apatický k utrpeniu živého tvora je podľa mňa základom pre apatiu k utrpeniu kohokoľvek, vrátane vlastnej rodiny, vrátane vlastných detí a vrátane priateľov a ľudí okolo. Neviem si predstaviť, že človek môže byť tak apatický k utrpeniu bez toho, aby to na ňom zanechalo nejaké stopy.
Ak chceme na tomto niečo zmeniť a chceme sa konečne pohnúť aspoň trošku správnym smerom, tak úplne prvým krokom je priznať si, že zviera nie je vec, zviera nie je chladnička, zviera nie je mikrovlnka, zviera nie je auto, zviera nie je skriňa ani stôl, ani počítač, zviera je samostatná cítiaca bytosť, ktorá možno intelektuálne nie je s nami rovná, ale v schopnosti cítiť utrpenie a cítiť bolesť je na tom presne rovnako ako my, a ak nedokážeme Občiansky zákonník, ktorý má upravovať naše základné vzťahy ku všetkému, čoho sa v tomto svete môžeme dotknúť, upraviť tak, aby sme rozoznali toho psa alebo tú mačku, alebo tú fretku, alebo akékoľvek zviera ako samostatne cítiacu bytosť, tak niekde robíme chybu. Ak nie je možné na rozpálenom parkovisku rozbiť okno auta a vytiahnuť prehriateho psa a zachrániť mu tak život, bez toho, aby človeku hrozilo stíhanie za to, že poškodil inému auto, lebo zachraňoval zviera, tak nie sme nastavení správne.
Ja som nedávno videl dokonca reklamu poisťovacej agentúry, poisťovne, v ktorej dve mladé dievčatá na parkovisku rozbijú okno, vytiahnu psa, zachránia mu život a tá poisťovňa hovorí: „Toto keď spravíte, tak my vám preplatíme tú škodu, pretože sme hrdí na to, že vám záleží na živote iného tvora.“ Na Slovensku je to nemysliteľná vec, policajti budú stáť pri tom aute a budú vám brániť, aby ste to okno rozbili.
Od toho roku 2010 sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú v Slovenskej aliancii ochrancov zvierat, komunikoval som so Slobodou zvierat. Ono aj tí samotní ochranári medzi sebou majú veľké množstvo sporov, ktoré zabraňuje tomu, aby postupovali jednotne, ale keď jednu vec hovoria všetci spolu, tak hovoria: „Potrebujeme zákon o ochrane zvierat. Potrebujeme jednoznačne sa prihlásiť k európskej tradícii, ktorá sa tu nejakým spôsobom rozvinula. A musíme ukázať, že v demokracii dokážeme ochraňovať aj tých, ktorí dokonca nevolia a ktorí nikdy nebudú mať možnosť rozhodovať o spôsobe, akým žijú v našej spoločnosti.“
Slovensko je poslednou alebo jednou z posledných krajín, ktoré neratifikovalo Dohovor o ochrane zvierat. A tým pádom nie sú preň záväzné všetky kroky, ktoré by sme mali v tejto sfére podniknúť tak, aby k tomuto utrpeniu na zvieratám nedochádzalo.
Myslím si, že aj pri vzdelávaní ďalších generácií, myslím si, že aj pri vzdelávaní samých seba vzťah k tomu, ako dokážeme rešpektovať integritu inej cítiacej bytosti, je súčasťou budovania vyspelosti spoločnosti ako takej.
Áno, je pravda, že v Trestnom zákone je definícia týrania zvierat, a, áno, je pravda, že v roku 2011 sa nám podarilo zvýšiť trestné sadzby za týranie zvierat takým spôsobom, aby bolo možné za týranie zvierat dať nepodmienečný trest, a, áno, je pravda, že za týranie zvierat už minimálne jeden človek bručal, že išiel reálne do basy, zároveň ale v situácii, keď Občiansky zákonník stále definuje zviera ako vec, je na rozhodnutí orgánov, či budú postupovať podľa Trestného zákona alebo podľa Občianskeho zákonníka, to znamená, či pri prípade napríklad napadnutia cudzieho psa budú k nemu pristupovať ako k týranej bytosti, ako to hovorí Trestný zákon, alebo k nemu budú pristupovať ako k veci.
A teraz predstavte si, že do tej mojej Belly, za ktorú som zaplatil 20 eur v skalickom útulku, tak nejaký idiot mi kopne a zabije mi ju na ulici. A podľa súčasného zákona, čo mi bude musieť nahradiť, ako škodu, je tých 20 eur, ktoré som ja zaplatil ako adopčný poplatok v tom útulku? A to je preňho celé? Nemôže byť spoločnosť nastavená tak, že zabitie živého tvora je nepotrestateľné inak než vyčíslením jeho hodnoty. To jednoducho nie je správne nastavené. To je tak nehumánna spoločnosť.
A, samozrejme, tá definícia zvieraťa potom má mať ďalšie konzekvencie aj pri hospodárskych zvieratách. Aj chovy sa musia humanizovať, musí sa nejakým spôsobom zabezpečovať rapídne znižovanie utrpenia aj na zvieratách, ktoré sú v podstate chované na to, aby boli na konci zabité, ale musia sa takisto zvyšovať štandardy, v ktorých tieto zvieratá žijú, a podmienky, za akých sú ukončované ich životy.
Ja viem, že sa tu nedostaneme teraz zrejme do nejakého ideálneho stavu vegánov, v ktorom zo dňa na deň celá republika začne jesť mrkvu a šaláty a tofu. To ja nie som taký idealista. Ale začať aspoň tými maličkými krokmi a humanizovať celý prístup spoločnosti k zvieratám, je, myslím, nastavením dobrého trendu, je niečo, čo keď ukážeme aj našim deťom, tak to z nich urobí lepších ľudí, je niečo, čo môže v konečnom dôsledku prispieť k humanizácii spoločnosti ako takej.
Existujú dva body v roku, ktoré sú pre útulky čistým peklom. A to je obdobie po vysvedčeniach a obdobie po Vianociach. Deti za vysvedčenia dostanú šteniatka a zrazu rodičia s hrôzou zistia, že ten ich šesťročný chlapec toho psa nebude venčiť trikrát denne, že to šteňa čúra po koberci, že ho treba niečo naučiť, že ho treba socializovať, že treba ho očkovať. A týždeň, dva týždne sa s ním pohrajú, zrazu zistia, že chcú ísť na dovolenku, ale nemajú čo so šteňaťom spraviť, šteňa skončí v útulku. A toto sa nám pravidelne opakuje každý rok po každých vysvedčeniach a po každých Vianociach. A ja by som chcel poprosiť občanov tohto štátu, ak ste sa rozhodli, že chcete na Vianoce rozšíriť svoju rodinu o šteňa, tak ako mnohí z vás čakáte s kúpou niektorých vecí až na povianočné výpredaje, počkajte so šteniatkom, ak je to možné, až po Vianociach a choďte si ho zobrať z útulku. Mnohé útulky na Slovensku nemajú ani len zateplené koterce. Tie psy, ktoré tam sú nejakým spôsobom v tých búdach, zimu zvládnu, ale malé šteniatka často nám umŕzajú v tých povianočných časoch v útulkoch, pretože jednoducho nie sú schopné v tej zime prežiť. A to nehovorím o parvovirózach a všetkých možných pliagach, ktoré tam na tie štence čakajú. Ak ste schopní svojim vlastným deťom vysvetliť, že šteniatko nebude pod stromčekom, ale príde hneď potom, odvďačí sa vám to šteňa neskutočnou láskou a oddanosťou v prípade, že ho zachránite pred tým, aby skončilo v útulku na studenej dlažbe toho koterca. Ako hovorím, minulý týždeň som išiel do Skalice, lebo som vedel, že čím viacej šteniat sa nám podarí dostať z útulkov pred Vianocami, tým väčšia bude šanca, že tie, ktoré tam po Vianociach prídu, budú mať šancu nejakým spôsobom prežiť.
Ale, hovorím, ľudí, ktoré z útulkov a karanténnych staníc odoberajú šteňatá, je málo. A na dennej báze sú zabíjané a utrácané zdravé psy iba kvôli tomu, že jednoducho nemajú kam ísť. Na dennej báze sú psy vyhadzované do lesov, na cesty. A jediní, ktorí s tým reálne niečo robia, sú zástupcovia tretieho sektora a mimovládok, ktoré sa ochrane zvierat venujú.
Ľudia vo svojom voľnom čase vychádzajú na tri, štyri, päť dní do rómskych osád na veľké kastračné programy, aby aspoň z tých psov, ktoré tam sú, sterilizovali fenky, kastrovali psy, aby sa na ďalších pár rokov nemnožili medzi sebou. Zoberú šteňatá, ktoré tam sú. Viete, keď niekomu zoberiete z dvora psa, tak on tam bude mať do týždňa ďalšieho. Ale keď mu zoberiete toho psíka, vykastrovaného vrátite mu ho naspäť, tak viete, že tri-štyri roky na tom dvore ďalší pes nebude. A tým pádom tie kastračné programy sú efektívnym spôsobom, ako znižovať počet psov na Slovensku. Ale ak chceme urobiť viacej, tak musíme takéto napríklad kastračné programy, ktoré zo svojich vlastných peňazí a vo svojom vlastnom čase robia zástupcovia tretieho sektora, podporiť zo strany štátu. Musíme útulky podporiť zo strany štátu.
Ak nám reálne záleží na tom, aby ten obrovský počet psov na Slovensku klesol, tak jedným z nástrojov je presne to, čo som pred chvíľkou prezentoval, udrieť na tých množiteľov. Títo ľudia si absolútne žiadny súcit a ľútosť ani rešpekt nezaslúžia. Samozrejme, sú slušní chovatelia, ktorí nemajú oficiálne chovné stanice, sú slušní chovatelia, ktorí majú dobre zabezpečené, zdravé psy, ich šteniatka sú zdravé, šťastné, ale takýchto v rámci registrácie naša novela nepostihne. Postihne práve takých, ktorí nemajú psy v poriadku, chovajú ich v zlých podmienkach a ktorým sa jednoducho treba pozrieť na prsty.
Ono, samozrejme, dalo by sa ísť ďalej. Na Slovensku ešte stále platí napríklad daňová výnimka na predaj šteniat. Keď predávate šteňatá, neplatíte z toho daň. To je tiež jedna veľká motivácia, jednak preto, aby to ľudia brali ako alternatívny spôsob svojej vlastnej obživy, a ďalej je to jeden z dôvodov, prečo o nich máme tak strašne malý prehľad, pretože keby bol zdanený predaj každého šteňaťa, keby o tom musel byť bloček a záznam, tak by sme aspoň vedeli, kto a komu tie šteňatá predáva, vedeli by sme, koľko ich je, aká daň nám z toho prišla, a vedeli by sme sa na tom trhu, keď to tak sprosto nazvem, so šteniatkami orientovať. Ale nemáme ani to.
Ako som povedal na začiatku, situácia je tu katastrofálna. Ja by som bol veľmi rád, keby sme sa do konca tohto volebného obdobia dokázali aspoň na úrovni nejakej pracovnej skupiny dopracovať k tomu, že si nad ten starý návrh zákona o ochrane zvierat sadneme a dokážeme povedať, áno, toto nám vyhovuje, toto nie, a dokážeme to posunúť ďalej a minimálne sa o tom porozprávať na pôde parlamentu.
Viem, že aj súčasný predseda parlamentu pán Pellegrini, aj napríklad pán poslanec Otto Brixi zo strany SMER sú ľudia, ktorým záleží na osude zvierat. Otto Brixi pravidelne pomáha košickému útulku. A viem, že jeho snaha je úprimná. A tak ako existovala takáto pracovná skupina, v ktorej boli zástupcovia všetkých strán medzi rokmi 2010 až 2012, tak by bolo snáď možné ju vyskladať a sadnúť si na to, čo vieme pre zníženie utrpenia zvierat na Slovensku urobiť a porozprávať sa o tom.
Tu je navrhovaná novela Občianskeho zákona nutným prvým krokom. Akonáhle si priznáme, že zviera nie je vec, dokážeme sa pohnúť ďalej. Akonáhle si priznáme, že k zvieratám musíme pristupovať inak, dokážeme začať písať ďalšie právne úpravy a ďalšie právne normy.
Druhá právna úprava, ktorú prinášam, už rieši konkrétnu situáciu. A to je obrovské množstvo neľudsky chovaných psov v množiarňach, ktorých jediným účelom je rodiť nové a nové štence. A verím, že ak by sme registráciou takýchto chovov minimálne zmapovali situáciu a ak by takíto ľudia aspoň pocítili, že sa niekto pozerá na to, čo robia, tak by sme dokázali niektoré z tých chovov možno úplne stiahnuť z toho takzvaného trhu, pretože už by sa im neoplatilo pod hrozbou pokuty a sankcií, poprípade trestného stíhania za týranie zvierat takýto biznis prevádzkovať a možno by sa začali živiť niečím ľudskejším.
Preto vás napriek tomu, že to určite nie je téma, ktorá by teraz trápila v čase prijímania štátneho rozpočtu celú Národnú radu, prosím, aby sme minimálne tú zmenu Občianskeho zákonníka posunuli do druhého čítania, aby sme sa o tom porozprávali, čo viac sa tam dá spraviť, aby sme v Občianskom zákonníku dokázali aspoň podľa vzoru českej úpravy zadefinovať, že zviera nie je vecou.
A pri tých množiteľoch takisto vás prosím, aby sme to do druhého čítania posunuli. Ja verím tomu, že mnohé technické detaily toho zákona je možné ešte vo vzájomnej diskusii vylepšiť. Ale ak sa to nedostane ani do výborov, ak sa to nedostane ani do druhého čítania, tak v tejto chvíli skončíme a ja budem musieť po šiestich mesiacoch potom po hlasovaní s tým prichádzať znovu. A myslím si, že je plytvaním času nechať ďalších šesť mesiacov umierať psy a štence v tejto krajine a všetky zvieratá nechať v pozícii televízora, mikrovlnky alebo stola. Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
