Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. K tomu úvodu len jedna naozaj dobre úmyselná poznámka. Pán minister, ja si pamätám čas, keď strana SMER bola v opozícii a na začiatku rokovacieho dňa meškal pán minister Galko. A ten cirkus, ktorý tu bol s ním urobený, len kvôli tomu, že sa neospravedlnil, by som nikomu opätovne nedoprial. Tak možnože v rámci kultúry aspoň "prepáčte" by bolo fajn. Ale to je naozaj priateľská rada. Kvôli tomu, že sú tu poslanci, ktorí tieto veci vnímajú podstatne citlivejšie ako ja.
A teraz k veci. Ja som tú všeobecnú, všeobecnú filozofiu a odpoveď na otázku, pre koho vlastne majú byť školy, sa snažil zhrnúť v prvom čítaní, a preto teraz pôjdem viacej ku technickým veciam. Vrátim sa aj k tej diskusii o zriaďovateľských kompetenciách a rozhodovacích kompetenciách krajov a prinesiem nejaké dáta, ktoré dal dohromady kolega Jurzyca. A takisto by som sa rád dostal k podľa mňa veľmi dôležitej časti tejto novely, a to je tá, ktorá upravuje vlastne vzťah firmy a študenta na, na základe toho, že teda firma prispieva na jeho vzdelávanie a potom od neho môže vyžadovať tie tri roky práce a dokonca si to môže zazmluvniť.
Určite sa zhodneme na tom, že jeden z veľkých problémov dnešnej doby, a slovenská spoločnosť z toho nemôže byť vyňatá, je zvyšovanie sa rozdielov, zvyšovanie sa rozdielov medzi menej a viac majetnými obyvateľmi. Treba zároveň povedať, že v celosvetových štatistikách na tom Slovensko zďaleka tak zle nie je, ešte stále sme pomerne rovnostárska alebo vyrovnaná spoločnosť, čo sa týka majetku a príjmov. Sú krajiny, kde tie rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími sú podstatne väčšie. Ale som presvedčený o tom, že aj opatrenia, ktoré sú súčasťou tejto novely, môžu byť systémovo brzdami znižovania rozdielov medzi málo zarábajúcimi a tými, ktorí zarábajú viac, a vysvetlím prečo.
Ak my nastavíme systém, ktorý umožní firmám každý rok si zobrať to najlepšie z danej strednej školy a zazmluvniť si týchto ľudí na tri roky za plat, ktorý dostanú na začiatku, ktorý v zásade, ktorý v zásade určuje tá firma, tak ten nástroj zdravého trhového prostredia, kde zamestnanec má byť motivovaný aj prísľubom alebo možnosťou zvyšovania mzdy, vlastne vyberáme z hry. Ak my tam budeme mať decká, ktoré pôjdu ako skupinka každý rok zo školy na tri roky povinne do tej firmy, tak nielenže tým nevytvoríme priestor na to, aby firma zvyšovala platy týmto ľuďom počas tých troch rokov, ale zároveň zamedzíme tomu, technicky, respektíve znižujeme jej motiváciu, aby im dvihla plat aj po tých troch rokoch. A to presne z toho dôvodu, že ona ukáže: pozri sa, si nespokojný po troch rokoch s tým, že budeš ďalej platený štyristo alebo štyristopäťdesiat eur? Máme tu celú armádu zazmluvnených ľudí, ktorí musia u nás pracovať nasledujúce tri roky, a tým pádom, keď sa ti nepáči, môžeš ísť, lebo nám tu prichádza na základe zmluvy nová generácia ľudí, ktorých tri roky môžeme opäť nechať zamrazených na tých štyristo alebo štyristopäťdesiatich eurách a nemusíme im dvihnúť plat ani o cent. Nevšímam si, že by to boli IT firmy, ktoré sa sťažujú, že im neprichádzajú ľudia, nevšímam si, že by to boli banky vo finančnom sektore, a to teraz citujem kolegu Jurzycu z nášho spoločného rozhovoru, sú to práve tie firmy, ktoré naozaj nemajú dobré finančné ohodnotenie svojich pracovníkov, ktoré sa sťažujú na to, že im jednoducho pracovná sila neprichádza. A my keď im teraz umožníme, v podstate s nátlakom, lebo 16-ročné decko na tej škole, keď vstupuje do tohto vzťahu, tak nie je si zrejme úplne vedomé všetkých konzekvencií, ktoré z toho vyplývajú, tak my dostávame tieto detská pod tlak a do situácie, že musia nastúpiť do tej firmy, musia tam nasledujúce tri roky pracovať bez toho, aby mohli čo i len pomýšľať na zvýšenie ohodnotenia svojej práce. A aj po tých troch rokoch tam vytvárame systémový prvok, ktorý znižuje motiváciu danej firmy zvýšiť buď ostatným pracovníkom, alebo týmto istým deckám po troch rokoch ich platy. Čo si myslím, že je zlé, a myslím si, že napriek ideologickým rozdielom, ktoré možno so stranou SMER máme, tak by sme sa mali zhodnúť na tom, že tlak na zamestnávateľov, aby zvýšenie mzdy používali ako motivačný nástroj pre zachovanie počtu pracovníkov vo svoje firme, je niečo, čo by sme mali chcieť. Celkom určite.
Druhá vec, ako som avizoval na začiatku, takto pred rokom a pol alebo dvoma, keď tu bola novela tohto istého zákona, ktorá dávala kompetencie VÚC rozhodovať o zriaďovaní tried a počtu žiakov škôl nielen v ich zriaďovateľskej kompetencie, ale aj škôl súkromných a cirkevných, sme vtedy bili na poplach za ministrovania pána kolegu Čaploviča a hovorili sme, že to môže byť veľmi ľahko zneužiteľné na to, aby sa niektoré, nevravím, že všetky, ale niektoré VÚC-ečky mohli začať zbavovať súkromných škôl aj bez ohľadu na to, akú kvalitu práce vykazujú. Vtedy sme, vtedy sa podarilo cez pozmeňovák, ak si kolegovia pamätajú, zaviesť aspoň to, že tam bolo veto ministra a že rozhodnutia VÚC-ečky mohli byť zvrátené, ak by, ak by minister rozhodol o tom... (Reakcia z pléna.) To bolo po vzájomnej diskusii, jak si pamätám, na výbore. A na základe toho vlastne stále bola ako taká kontrola v rukách ministra školstva.
Napriek tomu už dnes môžeme vidieť odchýlky od tej proklamovanej snahy vyhodnocovať len na základe kvality. A napriek tomu, že aj analýza z rúk asociácie súkromných škôl napríklad teda Žilinský kraj ohodnocuje ako vzorový, jednej veci nechápem. V Dolnom Kubíne nebola povolená trieda prvá na súkromnej strednej odbornej škole, jej absolventi vykazujú nezamestnanosť 8,3 %, pričom priemerná absolventská miera nezamestnanosti v kraji je viac ako 17 percent. Zároveň v rovnakom kraji povolili otvorenie siedmich tried strednej odbornej škole s nezamestnanosťou absolventov 32,4 percenta. Stredná škola samozrejme nemusí pripravovať iba na trh práce, má dávať aj všeobecné vzdelanie. Ale keď sa teda pozrieme pri týchto školách na externé maturitné testy, tak spomínaná škola, súkromná, ktorej nebolo povolené otvoriť triedu, mala výrazne lepšie výsledky než spomínaná škola s tretinou absolventov končiacou na úrade práce. Veľmi rád využijem situáciu, že pán župan je prítomný v sále, a dúfam, že, dúfam, že sa dostaneme k nejakému vysvetleniu, ako sa toto stalo.
A možnože do toho rozhodovania vstúpili iné faktory. My môžeme vychádzať len z dát, ktoré sú verejne prístupné, a to sú dáta od ÚPSVaR-u a NÚCEM-u a takisto dáta v rebríčku škôl INECO, ktorý bol zostavený v nedávnej dobe.
Pozrime sa do Košíc. V Košiciach nedostalo povolenie na otvorenie prvej triedy súkromné gymnázium na Dneperskej ulici, u ktorého je absolventská miera nezamestnanosti menšia než 10 percent. Zato gymnázia v rovnakom kraji s nezamestnanosťou absolventov 17,5 alebo 16,4 % takýto limit nemajú. Otvoriť prvé triedy im bolo dovolené. Gymnázium s absolventskou mierou nezamestnanosti 17,5 % má pritom výrazne horšie výsledky v externých maturitách než gymnázium na Dneperskej. Neviem, že či tu niekto môže hovoriť za VÚC Košice. Možno, že Otto Brixi by o tom niečo vedel, ale tiež by ma zaujímalo na základe akých kvalitatívnych parametrov bolo urobené takéto rozhodnutie. Lebo pred tými dvoma rokmi bola veľmi hustá diskusia o tom, že aké majú byť vlastne tie kritériá. Podarilo sa do zákona vtesnať vlastne zoznam kritérií, na základe ktorých sa VÚC-ky majú rozhodovať, a tak isto sa podarilo teda spraviť tú brzdu na úrovni ministra, ale práve tie celkové čísla, a doplním teda pána kolegu Fronca, celkovo na Slovensku nebolo, nepovolili VÚC-ky otvoriť prvú triedu osemnástim súkromným stredným školám, dvom štátnym a dvom cirkevným. Takže keď si zoberieme, že súkromné a cirkevné sú ako keby jedna podmnožina, tak to máme 20:2. U súkromných škôl išlo v ôsmich prípadoch o školy, ktorých absolventi majú nižšiu nezamestnanosť, než je priemer v príslušnom kraji. Päť škôl s nepovoleným vznikom prvej triedy malo vyššiu nezamestnanosť absolventov, než bol krajský priemer. U piatich škôl neboli zverejnené údaje.
Toto všetko sú údaje, ktoré dal dohromady Eugen Jurzyca vo svojom blogu, ktorý je verejne prístupný, ak má niekto záujem o viacej informácií, tam si ich nájde.
Každopádne tie čísla ukazujú na jedno: to, pred čím sme varovali pred dvoma rokmi, sa napĺňa. Existujú kraje, kde sa nerozhoduje o otvorení nových tried na základe k kvalitatívnych parametrov, kde sa nezohľadňuje to, aká je miera nezamestnanosti absolventov takejto školy, kde sa nezohľadňuje to, aké výsledky dosahujú v externých maturitách, a kde to podozrenie z konfliktu záujmov, kde kraje rozhodujú o vlastných školách aj o takých, ktoré samé nezriaďujú, sa potvrdzuje ako opodstatnené. A jednoducho kraje buď už na základe neschopnosti nepodľahnúť tomu konfliktu záujmov, alebo na základe iných faktorov, sa rozhodujú na základe iných než kvalitatívnych parametrov.
Podávam preto spolu s kolegom Eugenom Jurzycom a Petrom Osuským pozmeňovací návrh, ktorým sa snažíme riešiť práve tieto dve veci, to jest vzťah firmy a tých uviazaných detí na tri roky, a snažíme sa tie pravidlá zvoľniť, poprípade ich viacej nakloniť na stranu tých deciek. A takisto podám v rámci štvrtého bodu toho pozmeňováku aj totožný pozmeňovací návrh, ako podal kolega Fronc, keby som bol vedel, že ho podá, tak si ho vyškrtnem, ale keď už ho mám napísaný a podpísaný, tak ho tam musím nechať. Ale môžeme o ňom hlasovať potom samostatne, o bode 4.
Takže pozmeňovací návrh poslancov Národnej rady Eugena Jurzycu, Petra Osuského, Martina Poliačika k vládnemu návrhu zákona o odbornom vzdelávaní a príprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
1. V čl. I § 19 ods. 5 písm. b) sa vypúšťajú slová „so súhlasom zamestnávateľa".
2. V čl. I § 19 ods. 5 písm. c) sa vypúšťajú slová „so súhlasom zamestnávateľa".
Odôvodnenie: O žiakovi nemôže rozhodovať zamestnávate. Žiakovi musí ostať právo presťahovať sa, zmeniť školu alebo odbor aj bez súhlasu zamestnávateľa. Toto opatrenie na prvý pohľad môže vyzerať akože úplne vyvoľníme to decko ako keby z tohto záväzku. Nie, tá primeraná náhrada, ktorá je tiež súčasťou novely, tam ostáva, ale musí byť primeraná. Ale čo chceme dosiahnuť, je to, aby zamestnávatelia využívali aj iné motivačné faktory na udržanie toho decka, než je reťaz. Veľmi jednoduché. Decko, ktoré vstupuje do takéhoto záväzku vo veku 15 alebo 16 rokov, jednoducho podľa mňa ešte nie je schopné domýšľať všetky dôsledky takýchto rozhodnutí. A keď niekto po matúre si chce založiť rockovú kapelu, lebo vyhrá Superstar, tak kľudne, nech sa ide živiť muzikou, ale proste musí tam byť nejaká voľnosť, aby z takéhoto záväzku na základe nejakých podmienok bolo možné vystúpiť.
Bod 3 pozmeňováku. V čl. I § 27 ods. 1 sa slová „50 až 100 %" nahrádzajú slovami „najmenej 50 %".
Odôvodnenie k bodu 3: Nie je dôvod, aby štát určoval strop na odmenu za produktívnu prácu vykonávanú žiakom. Opäť, prečo len 100 percent? Keď tam to decko proste podáva výkony, ktoré stoja za ohodnotenie, tak, nech je to 120, 150 alebo 200 percent. Veď to je predsa, to sú peniaze zamestnávateľa. Neni dôvod, aby sme zákonom museli okresať, že, haló, zamestnávateľ, aj keď sa ti tu decko ide roztrhať od roboty a je motivované a proste fachá jako šrób, tak ty mu nemôžeš dať viacej ako 100 % toho, čo si mu na začiatku sľúbil. To je podľa mňa hlúposť. Preto nahrádzame "50 až 100" slovami "najmenej 50 %", lebo ak sa zamestnávateľ rozhodne, že mu dá viacej, tak by mal mať na to plné právo. No detská práca je to, či mu dáš jedno euro alebo dve alebo desať alebo sto, alebo tristo. (rečník sa prihovára spravodajcovi), to už je jedno. To je o tom presne, jak v tom vtipe, hej, to, že ste prostitútka, už sme sa dohodli, teraz je otázka ceny. Takže detská práca je to v momente, keď to dieťa tam maká.
Bod č. 4 pozmeňujúceho návrhu je totožný s pozmeňovákom pána kolegu Fronca. V čl. I § 31 ods. 2 sa slovo „územnej" nahrádza slovom „zriaďovateľskej". Ide presne o to, o čom sme sa rozprávali, netreba podľa mňa odôvodnenie k tomu čítať, zvoľna som ho prerozprával na začiatku. Tvrdíme, že by sme sa mali vrátiť do stavu pred poslednou novelou. A to je taký stav, keď VÚC-ky budú rozhodovať len o školách, ktoré samé zriaďujú.
Bod č. 5. V čl. II bode 1 sa za slová „uhradí zamestnávateľovi" vkladá slovo „primerané".
Bod 6. V čl. II bode 2 sa vypúšťajú slová „a slovo „primeraných"".
Bod 7. V čl. II body 3 a 4 sa vypúšťajú.
Odôvodnenie k bodom 5 až 7: Nie je dôvod na vypustenie podmienky o primeranosti nákladov, ktoré má žiak zamestnávateľovi uhradiť po prípadnom nezotrvaní v pracovnom pomere po celú dohodnutú dobu. Opäť, to pravidlo je strašne prísne nastavené v prospech zamestnávateľa. Kým doteraz v prípade, že sa to decko nejakým spôsobom vyviazalo z toho záväzku, tak tam bolo v zákone napísané, že tam musí byť primeraná náhrada ako keby, aby sa zamestnávateľovi vrátili náklady, tak tá primeranosť sa zo zákona vypúšťa. Ja nechápem prečo. Na základe akých kritérií potom zamestnávateľ bude hovoriť tomu decku, že ty mi musíš za to, čo sme do teba investovali, zaplatiť takýto a takýto obnos peňazí, alebo takúto a takúto náhradu musíš dať? Primeranosť je jedným zo základných, podľa mňa, princípov vyrovnávania takýchto záväzkov v legislatíve a ja nevidím jediný dôvod na to, aby sa primeranosť práve pri tomto zo zákona vypustila. To znamená, ako som avizoval na začiatku, my nechceme to decko vyviazať z toho záväzku úplne, my len zvoľňujeme tie podmienky, a to takým spôsobom, aby jednak zamestnávateľ musel byť motivovaný, aby bol motivovaný využívať aj iné spôsoby udržania si zamestnancov, napríklad im dávať viac peňazí, alebo to chceme urobiť tak, aby nemal úplnú voľnosť v tom, že ako vlastne sa, bolo by veľmi škaredé, keby sa zamestnávatelia deckám, ktoré im odtiaľ odídu, chceli pomstiť tým, že im dajú neprimerané náklady za to vzdelanie, ktoré počas tej spolupráce s firmou dostali.
Ôsmy bod pozmeňováku a posledný. To je čisto technická vec. V čl. IX bod 5 znie:
"5. Paragraf 17 sa dopĺňa ods. 37, ktorý znie:
"(37) Základ dane daňovníka, ktorý poskytuje praktické vyučovanie žiakovi na základe učebnej zmluvy podľa osobitného predpisu, sa zníži o 8 eur za každú hodinu praktického vyučovania, ktoré boli žiakovi poskytnuté, najviac 3 200 eur na žiaka."."
Je to v podstate principiálne tá istá vec, ktorá je tam teraz, akurát to nie je skokové, ale lineárne. To znamená, že sa nerozhoduje na základe nejakej danej hranice, že potiaľ to sa bude, bude tá úľava takáto a nad to bude iná, ale je tam lineárny prechod, čo si myslím, že aj ekonomicky vzdelaným ľuďom môže len lahodiť oku, keď sa pozrú na takú legislatívu, že tam máme krásny lineárny prechod bez skokov, kde priamo sa daňové úľavy odvíjajú od toho, čo sa deje na tom mieste, kde vznikajú, a nie je tam určená zbytočná umelá hranica, ktorá potom na okrajoch tej hranice vlastne vytvára nespravodlivú situáciu. Lebo hodina plus, hodina mínus za súčasného stavu sú dve úplne iné daňové zvýhodnenia. Kdežto, keď to dáme lineárne po osem eur na hodinu, tak v podstate objem tých peňazí by mal byť zhruba rovnaký, ako je teraz, ale je to spravodlivejší systém, než je nastavený v tej súčasnej forme.
Pozmeňujúci návrh odovzdávam pánovi spravodajcovi. A veľmi dúfam, že aspoň ten posledný bod prejde a takisto tie technické body, ktoré sa týkajú vzťahu toho zamestnávateľa k tým deťom, by mohla – budeme hlasovať o každom bode samostatne (poznámka adresovaná spravodajcovi) – že tie body, ktoré vlastne upravujú tieto vzťahy zamestnávateľa a tých detí, ktoré sa zaväzujú k nejakej práci, sa zlepšia tak, aby to bolo vyrovnanejšie, než je to dnes.
Ďakujem veľmi pekne.