Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, pán spravodajca, ten pocit v našej spoločnosti, že by bolo dobré sa vrátiť ako keby k starým zabehnutým spôsobom vzdelávania, bol prítomný posledných niekoľko rokov. Myslím si, že v rétorike prvého ministra školstva tejto vlády bol prítomný ešte viac, a myslím si, že je premietnutý aj do tohto návrhu zákona. Ako keby k tomu starému dobrému svetu učňov a starému dobrému svetu, kde sa viacej približuje vzdelávanie reálnej práci, z tohto základu sa dá vydedukovať, že môžeme prísť aj k takémuto návrhu zákona o odbornom vzdelávaní, to znamená... – a ja, ja to, ja to ani nejdem, ja to nejdem kritizovať v zmysle, že to je celé zle – iba hovorím, že možnože svet sa medzitým zmenil. Možnože svet sa medzitým zmenil.
Je super, že sa vytvára priestor na viacej, na zavádzanie viacej praxe do stredoškolského vzdelávania. To je, to je výborné. My sme chodievali ako školský výbor medzi rokmi 2010 - 2012 po celom Slovensku, kde sme videli tie najlepšie ako keby spojené pracoviská firiem a škôl, a súhlasím, tam, kde stredoškoláci majú možnosť ísť priamo k tej najlepšej súčasnej technológii a pracovať na tých strojoch, na ktorých by jedného dňa mali pracovať ako zamestnanci danej firmy, takéto niečo určite prispieva ku kvalite ich vzdelávania a treba to podporiť.
Ja by som skôr hľadal tú podporu v iných ako priamo zásahoch do legislatívy, ale ak to ideme urobiť takto, tak budiž. Len ja úplne nechápem, že prečo a na základe čoho štát ide rozhodovať v takomto zákone, že vlastne, ktoré sú tie džoby, ktoré budeme o desať alebo pätnásť rokov potrebovať, lebo keď si pozrieme svet pred pätnástimi rokmi, kto vedel, že budeme potrebovať ľudí, ktorí budú musieť vedieť poskladať a opraviť dotykový telefón. No nikto. Možno, hej, v Star Treku ich mali už vtedy a niekto, kto ho pozeral, čakal, že sa niečo také môže, môže dostať na svet, ale myslím si, že pri súčasnej úrovni vývoja sveta aj politickej, aj ekonomickej predpokladať, aké druhy džobov budeme potrebovať o desať alebo pätnásť rokov, je, je minimálne naivné. Je minimálne naivné.
Predpokladať, že ten starý svet, kde sa chlapec prišiel k majstrovi vyučiť, naučil sa remeslo a potom to celý život robil, je tiež podľa mňa trochu naivné. Skôr si myslím, že ľudia, ktorí budú vychádzať aj z týchto stredných škôl, ale aj z iných typoch škôl, sa budú venovať viacerým ako jednej veci vo svojom živote. A ten svet, kde ako keby jedno zameranie bolo a ešte potom sa dedilo z otca na syna, na jeho syna, tak ten svet už neexistuje. Skôr si myslím, že rozhodujú o tom, ako sa človek uplatní, jeho flexibilita, jeho schopnosť sa učiť a prispôsobovať sa tomu, čo sa okolo neho na svete deje.
Ale v tomto návrhu zákona ako keby štát v určitom zmysle vedel, že ako ten svet bude vyzerať, a potom normatívy 10 % zvyšuje pre odbory ako podlahár, strechár, poľnohospodár, chovateľ oviec alebo čalúnnik, takže predpokladám, že chovateľov oviec o tých päť alebo desať – no tak, Alojz sa smeje, samozrejme – ale, ale nie som si úplne istý. Nie som si úplne istý, či chovatelia... Ale ono jako už tie eurofondy smrdeli tými chovateľmi oviec za posledné tri roky, tam sme videli tie príručky. A teraz tu máme 10 % zvýšenie normatívu pre chovateľov oviec, akože beriem, že to je na Slovensku tradícia, beriem, že je to možno niečo v rámci ekoturizmu, k čomu sa budeme, k čomu by sme sa chceli vrátiť, ale, ale nerozumiem tomu, na základe čoho štát ide povedať, že toto je to, čo budeme podporovať teraz o 10 % viacej, a, naopak, normatív sa znižuje mechanikom počítačových sietí, operátorom ekologických zariadení, grafikom digitálnych médií alebo webdizajnérom. Čakáme, že niekto vypne elektriku v tomto svete? Alebo že internet prestane existovať? Ja si myslím, že zvlášť v krajine, ktorá... Niekde som pozeral mapu, že v ktorej krajine je najviac čoho. A na Slovensku údajne je najviac ľudí, ktorí dokážu obsluhovať roboty, okrem toho, že je najväčším producentom áut, tak údajne na jedného obyvateľa, nemám to potvrdené z nejakých tvrdých dát, ale na tej mapke Slovensko bolo, ako vynikalo tým, že údajne je tu najviac ľudí na obyvateľa, ktorí dokážu obsluhovať roboty. A tam mne nejde úplne do hlavy, že prečo práve mechanik počítačových sietí alebo operátor ekologických zariadení pri tom, ako sa nám špiní planéta čoraz viacej, grafik digitálnych médií či webdizajnér budú mať znížené tie normatívy, a prečo podlahári, strechári, poľnohospodári, chovatelia oviec a čalúnnici budú mať zvýšené? A jeden by možno si chvíľku myslel, že tam boli nejaké lobistické vplyvy. A jeden by možno mal pravdu. Aj druhý. Viem ja? A možno, že nám to pán minister vysvetlí.
Ďalšia vec, ktorá podľa mňa je tu nedostatočná a v tomto zákone nedostatočná a bolo by dobre ju trošku potiahnuť ďalej, je púšťanie nepedagogicky vzdelaných ľudí do vzdelávania na stredných školách. Ono sa tu zavádza ten tzv. inštitút inštruktora, kde sa nekladú až také prísne podmienky na pedagogické vzdelanie ako pri pedagogických pracovníkoch, ale ja si myslím, že tá prax nás učí, že častokrát ľudia, ktorí dajme tomu 10 alebo 15 rokov v tom fachu pracovali, viedli tím ľudí, mali pod sebou zamestnancov a boli schopní motivovať, udržať si zamestnancov a vytvoriť aký-taký kolektív, sú zároveň ľudia, ktorí dokážu to remeslo alebo znalosť tiež prenášať na študentov. A podľa mňa akákoľvek prekážka, ktorá by im v tom bránila, je proste škodlivá. Častokrát jeden takýto človek, ktorého by sme do tej školy pustili, môže urobiť viacej ako celá tá vybavená miestnosť tými zariadeniami, kde nebudú mať tie decká motiváciu, motiváciu proste niečo so svojím vlastným životom urobiť. A ja si myslím, že odpichnúť sa od tej súčasnej definície inštruktora a ešte zmäkčiť tie podmienky, aby naozaj človek, ktorý je praxou overený, ten majster mohol bez nejakých zbytočných byrokratických náležitostí prejsť priamo na tú strednú školu a učiť, by bolo tiež niečo, čo by nám v tejto veci pomohlo.
Keď sa pôjdete pýtať zamestnávateľov, že prečo vlastne nemajú ľudí, ktorí by im na určité špecifické druhy práce prišli do tej firmy robiť, tak na prvom stretnutí vám povedia, že školy vychovávajú málo detí, na druhom stretnutí vám povedia, že školy vychovávajú málo detí, ale keď prídete na tretie a zotrváte dve-tri hodinky, vypijete kávu, dve, tak nakoniec priznajú, že ono tých detí je celkom aj dosť, ale všetky nám odchádzajú do zahraničia. Tí najschopnejší nám odídu do zahraničia, lebo tam ich dokážu zaplatiť, a nám tu jednoducho ostávajú jednak tí horší a jednak nie dosť, aby sme ich mohli zamestnať. A podľa mňa opäť mal by byť vytváraný tlak na tých zamestnávateľov, aby motivovali aj napríklad vyšším platom absolventov takýchto škôl. Samozrejme, že v rámci kapitalizmu nemôžeme tlačiť nijakým spôsobom na neho, a keď by niekto tlačil, tak to bude zrejme sociálnodemokratická vláda, ale, ale udržiavať to tým, že my teda budeme chrliť viacej tých absolventov a necháme ešte viacej z nich prejsť do toho zahraničia, aj tak tu možno nakoniec zostane tá istá skupina, tiež nemyslím si, že je tak rozumné, lebo my sa rozlúčme s myšlienkou, že my tu vychovávame proste daný počet odborníkov na danú vec pre nejaký uzavretý trh. V dnešnej dobe vychovávame rovnako mechanikov a zváračov a stavbárov a podlahárov a čalúnnikov pre trh v Maďarsku, v Poľsku, v Rakúsku, v Nemecku, v Austrálii, na Novom Zélande. Keď sa to tu raz dobre naučí, tak mu nič nemôže zabrániť v tom, aby odišiel. A my si ich môžeme vychovať desaťnásobok toho, čo potrebujeme, a keď budú dobrí, aj tak nám odídu.
Takže opäť, podľa mňa tá hra s číslami jednoducho nebude dosahovať ciele akokoľvek ušľachtilé, ktoré by si ministerstvo pred seba mohlo dať. A otázka teda je, že čo by sme mali robiť. Ja v tejto sále rozprávam o vzdelávaní orientovanom na dieťa od roku 2010, odkedy som sem prišiel. A tento zákon opäť neodpovedá na tú základnú otázku, pre koho vlastne vzdelávanie v štáte je. Je pre spoločnosť, je pre trh práce, je pre zamestnávateľov alebo je pre decká? Je pre tých študentov, je pre ich rodičov a tých študentov? Pre koho je? A tento zákon nám odpovedá, že O. K., pre spoločnosť je určitým spôsobom, že my ako štát si povieme, že toto potrebujeme viacej, toto menej a tamto podporíme a tomuto zaberieme. Pre zamestnávateľov dáva nejaké možnosti, ako si do budúcnosti zaviazať možno najšikovnejšie deti z tej školy na nejaký úväzok a oplátkou im skvalitniť výučbu. Ale akým, akým spôsobom odpovedá, akým spôsobom je orientované na potreby toho samotného decka, tak to sa tu, možnože zákon o odbornom vzdelávaní nie je ten pravý, ale v celkovom filozofickom kontexte by som toto od ministerstva potreboval počuť, akým spôsobom sa v malom, v tom tzv. malom školstve – to máme základné, stredné školy – orientujeme na potreby samotných detí? Lebo to, čo vidíme v západnom svete, je, že child-centered education začína byť dôležitou témou chápanou a základné školy, aj stredné školy sú robené tak, aby sa na začiatku najprv pýtali, čo tie deti vlastne potrebujú, a potom podľa toho upravujú svoj prístup, svoje osnovy a podľa toho učia. Lebo škola, ktorá bola jediným, jedinou nalievárňou vedomostí, už neexistuje. Dnes na tie deti informácie predsa padajú z každej strany. Mnohé decká na to, aby sa niečo naučili, do školy vôbec nemusia prísť. Majú to na internete, majú to v online kurzoch, môžu sa to naučiť prakticky kdekoľvek.
Ale vnútorná motivácia dieťaťa učiť sa, jeho prirodzená zvedavosť, nastavenie učebného prostredia na jeho jednotlivé senzitívne obdobia, aby sa učilo práve vtedy, v tom období to, čo je pre neho najzaujímavejšie, to nikto neštuduje. A školy, ktoré to študujú, ešte stále nazývame alternatívnymi napriek tomu, že ako takmer jediné majú vyše sto rokov overených postupov, ako deti vzdelať. Možno keby sme sa zamysleli nad tým, že aké sú cieľové kompetencie tých detí, ktoré chceme, aby vychádzali so stredných škôl, akým spôsobom sa k nim máme správať, aby sa z nich nestávali zamestnanci, ale samostatne pracujúci ľudia, ktorí poznajú svoje vlastné schopnosti, vedia začať podnikať, vedia možnože aj v tom, čo sa naučili, začať ísť po vlastných nohách, možnože by sme nakoniec boli na tom lepšie, ako keď si povieme, že tu potrebujeme mať 15-tisíc sústružníkov, a my ich vychováme a niekto ich zamestná. Takže nechcem priamo oponovať myšlienke toho zákona, lebo si myslím, že pre tento typ vzdelávania priblížiť prax a tú, a tú akademickú časť toho vzdelávania, je veľmi užitočné.
Ale na druhej strane sa obávam, že základné problémy slovenského školstva jednak základného, ale aj stredného takýmto niečím jednoducho riešené nebudú. Pred nami je svet, ktorý nepoznáme, s výzvami, ktoré nepoznáme, a akokoľvek sa budeme odvolávať na veci, ktoré mohli fungovať pred 50, 60 alebo 100 rokmi, taký svet už sa nikdy nevráti. A ak nezačneme prispôsobovať školstvo tomu, že máme pred sebou nové výzvy a úplne iný typ spoločnosti, tak môžme vychovať 15-tisíc sústružníkov, ale je možné, že o 15 rokov nebudú sústruhy.
Ďakujem.
