Ďakujem, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni, ďakujem, Marián, za tvoj príspevok. Myslím si, že napriek tomu, že bol dosť tendenčný v mnohých chvíľach, tak to bolo veľmi poctivé intelektuálne teda zakorenenie argumentácie, ktorá nie úplne musí súhlasiť s nami predloženým návrhom, preto sa budem snažiť priniesť aj tú druhú stranu, kde je zakotvenie návrhu, s ktorým prichádzame, a aký jeho filozofický podklad alebo filozofické podanie.
Na začiatok by som rád formuloval dve tézy, ktoré sa budem snažiť obhájiť. Jedna z nich môže byť trochu provokatívna, ale, prosím, posúďte, či je pravdivá, alebo nie, až na konci môjho prejavu.
Tou prvou tézou je, že odpor voči registrovaným partnerstvám je postojom katolíckym, ale nie je postojom kresťanským. Nie všetci kresťania stoja proti registrovaným partnerstvám, nie všetci kresťania chápu homosexualitu alebo homosexuálne správanie rovnako. Ja beriem za legitímne všetky citáty, ktoré si, Marián, spomenul ty zo strany katolíckej cirkvi, ale určite nereprezentujú kresťanstvo ako také.
Druhá téza, ktorú sa budem snažiť dokázať, je, že odhliadnuc o teológov alebo odhliadnuc od nasledovateľov Ježiša Krista, som presvedčený, že ak by sám Ježiš sedel v tejto sále, tak by hlasoval za pri tomto konkrétnom návrhu. (Ruch v sále.)
A teraz k dôkazom. Čo sa týka mojej prvej tézy, zobral som si na pomoc popredných biblistov českých. Druhá najväčšia cirkev v Česku, to je Českobratrská cirkev evangelická, vydala stanovisko "Problematika homosexuálních vzťahů". Ono je to pomerne obsiahle čítanie, každému, kto by mal záujem, je tam jeden výrok po druhom z Biblie, aj starozákonné, aj novozákonné, a snažili sa biblisti dopracovať k tomu, aký bol historický a hodnotový kontext, v ktorom jednotliví ľudia, ktorí tieto výroky v Biblii majú v ústach, tak z čoho vychádzali. A záver je prekvapivo taký, že homosexualita nie je v Biblii odsudzovaná ako správanie ako také. V drtivej väčšine príkladov homosexualita je sprievodným javom iného kultu. To znamená uznávania iného boha. A, samozrejme, vieme, že Židia teda prvým prikázaním dávajú výlučnú zmluvu medzi Bohom a židovským národom, ktorá sa potom teda preniesla aj na kresťanské chápanie sveta. Ale keď prvé prikázanie hovorí "Nebudeš mať iného Boha", tak homosexualita je spájaná práve s inými kultmi takzvanými, teda nekresťanským správaním, alebo nežidovským správaním, a je odsudzovaná nie ako samotné správanie, ako láska medzi mužom a mužom alebo ženou a ženou, je odsudzovaná ako sprievodný jav iných kultov, iných náboženstiev, voči ktorým sa kresťania, alebo ešte v Starom zákone Židia, vymedzujú.
Ale aby som citoval samotnú prácu. Budem hovoriť, budem prekladať z češtiny do slovenčiny, tak, prosím, prepáčte, ak to bude trošku chvíľku sa drhnúť: "Celkový obraz homosexuality a prejavov jej hodnotenia je v Starom i Novom zákone značne fragmentovaný a nie úplne zreteľný. To by nás malo viesť k opatrnosti pri vyvodzovaní príliš jednoznačných a zásadných hodnotiacich záverov," ktoré koniec koncov sme mali možnosť napríklad vidieť v podaní kolegu Skřipeka, prepáč, Škripeka v predchádzajúcej rozprave.
"Pri utváraní dnešného autentického kresťanského postoja voči homosexuálnym partnerským vzťahom alebo homosexuálnym osobám zrejme nemôžu mať najväčšiu váhu starozákonné výroky o kultickej nečistote a už vôbec nie príbehy odsudzujúce sonomské jednanie, ani novozákonné výroky odsudzujúce určité homosexuálne chovanie."
Z toho jednoznačne vyplýva, že aj keď sa homosexualita v Biblii spomína, v starozákonnom kontexte sa spomína ako súbežný jav vyznávania iných božstiev, čo je teda pre židovské náboženstvo neprijateľné, a v novozákonnom kontexte sa tiež iba používa ako poukážka na iné než cnostné správanie, napríklad v tom liste, ktorý písal svätý Pavol, ale nie je odsudzovaná perse, nie je odsudzovaná ako samotná vec osebe. Ona je odsudzovaná len ako fenomén, ako prejav nejakého iného svetonázoru, než je ten, ktorý predkladá tvorca, alebo ten, ktorý s výrokom prišiel.
"Principiálnu rolu by mali hrať skôr zásady špecificky kresťanskej antropológie, t. j. kritériá vymedzujúce, čo je človek v Kristu a ako by tento človek v Kristu súčasne v plnosti svojej osobnosti, v úhrne a v integrite svojho bytia, duše, tela i ducha mal naplňovať svoj život, tak v rozmere časnosti, svojej fyzickej existencie od narodenia po smrť, tak v perspektíve večnosti."
A teda ak by sme sa mali iba rozprávať o tom, že ako by teda človek mal žiť v Kristu, tak ako sa spomína v tomto texte, tak možno by sme sa mali pozrieť na to, že či homosexualitu samotný Ježiš Kristus niekedy spomenul v Biblii, a opravte ma, ak sa mýlim, ale ani raz. (Reakcia z pléna.) Neodsúdil homosexualitu nikde, nech ideme od Biblie k Biblii, od začiatku Nového zákona až po koniec. Pán Bugár, ak máte iný názor, počkám si na ten citát.
Ja som mal tú možnosť sa vďaka tejto téme vrátiť naspäť ku svojej diplomovej práci. Diplomová práca s názvom "Relativizmus v etike, relativizácia v etike alebo situačná etika". Vychádzal som v nej okrem iných zdrojov takisto z konceptu kresťanskej etiky, ktorý rozvinul v 60. rokoch minulého storočia kresťanský filozof a episkopálny kňaz Joseph Fletcher. Fletcher sa vo svojej koncepcii etiky snažil nájsť strednú cestu medzi legalizmom a antinomianizmom. Čo pre Fletchera tieto pojmy znamenajú?
"Legalizmus je etika, ktorá za morálne dobré konanie považuje zachovávanie zákona v každej situácii. Prekročenie zákonov určitého spoločenstva je teda vždy morálnym hriechom." To je v podstate klasické aj katolícke chápanie, kde síce máme nejaký ten prirodzený zákon, ktorý stojí nad všetkým, tak ako hovoril Marián Kvasnička, ale jeho výklad je potom záväzný vlastne v tej hierarchii pre každého, kto stojí nižšie ako ten, ktorý ho vykladal.
"Naproti legalizmu stojí antinomianizmus, konanie proti zákonu za každých okolností. Teda v praxi rozhodovanie sa na základe nejakého individuálneho kritéria jednotlivca, čo môže byť intuícia alebo svedomie, alebo osvietenie duchom Duchom Svätým, alebo konanie takéhoto jednotlivca sa stáva maximálne nepredvídateľným." A to je presne to konanie, z ktorého my sme tu obviňovaní ako predkladatelia tohto zákona, ako keby snaha o zrovnoprávnenie homosexuálnych zväzkov, alebo zväzkov osôb rovnakého pohlavia, nemala svoje morálne ukotvenie, ako keby nevychádzala z morálky. Nie je to tak. Vychádzam z postoja, ktorý Fletcher nazýval situacionizmus a jeho základom je hlavné prikázanie Ježiša z 22. kapitoly Matúšovho evanjelia. Budem sa, dovolím si citovať: "Keď farizeji počuli, že umlčal Saducejov, zišli sa a jeden z nich, znalec zákona, sa opýtal, aby ho pokúšal: "Učiteľ," opýtal sa Ježiša, ktoré je najväčšie prikázanie v zákone?" A on mu odpovedal: "Milovať budeš pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou." To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: "Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého." Na týchto dvoch prikázania spočíva celý zákon i proroci. Láska jednotlivca v konkrétnej situácii sa tak stáva základným etickým kritériom každého ľudského konania."
V nasledujúcej časti sa budem, sa bližšie pozrieme na šesť téz Fletcherovej situačnej etiky a ja sa pokúsim ich aplikovať na situáciu registrovaných partnerstiev ako takých.
Teda, aby som zhrnul, základným predpokladom, z ktorého ja vychádzam pri všetkej svojej práci a z ktorého som vychádzal aj pri koncipovaní tohto zákona, je rešpektovanie lásky ako najvyššieho dobra, lásky ako najdôležitejšej hodnoty v živote človeka.
Prvá téza Fletcherovej situačnej etiky: "Iba jedna vec je sama osebe dobrá - láska a nič iné." Podľa Fletcherovho konceptu hodnoty nevyplýva "hodnota z veci samotnej, hodnotu nemá žiadna vec sama osebe. Hodnota veci sa posudzuje podľa jej cieľa alebo úmyslu, s ktorým bola táto vec vytvorená alebo použitá. Ak niekomu daná vec pomôže, stáva sa dobrou, ak ublíži, stáva sa zlou. Jediným kritériom posudzovania hranice medzi dobrým a zlým je láska. Láska ako jediný princíp hodnotenia konkrétnej situácie. Ak teda človek kedykoľvek uprednostní lásku k blížnemu i za cenu porušenia zákonov, morálne koná dobro," hovorí Fletcher.
Keď teda Fletcher tvrdí, že žiadna vec sama osebe nie je dobrá alebo zlá, tak aj zavedenie inštitútu registrovaných partnerstiev môžeme považovať samo osebe za morálne neutrálny akt zákonodarného zboru. To, čo tento akt robí dobrým alebo zlým, je láska, ktorá ním môže byť dosiahnutá. A dá sa teda zamerať iba na individuálnej a konkrétnej rovine. Registrované partnerstvá majú, rovnako ako manželstvo, potenciál, aby sa stali dobrými alebo zlými. Manželstvo ani registrované partnerstvá nie sú dobré alebo zlé samy osebe, rovnako ako v manželstve môže byť neskutočne veľa ľudí nešťastnými, ako v manželstve sa môžu spojiť ľudia, ktorí jednoducho zistia po piatich, šiestich rokoch, že naozaj si viacej ubližujú, ako by si pomáhali, v manželstve môže vzniknúť priestor pre týranie detí, týranie žien a jedných z najhorších vecí, ktoré si v rámci ľudskosti vieme predstaviť. Tak áno, niečo podobné môže vzniknúť aj v registrovanom partnerstve. Ale zároveň môžu byť manželstvá ako tie moje, ako to moje - krásne, harmonické, mám úžasnú ženu a ešte úžasnejšieho syna. Môžu byť manželstvá, ktoré sú naplnené láskou, úctou, vzájomným rešpektom, a rovnako môžu byť takéto registrované partnerstvá založené na láske, vernosti, vzájomnom rešpekte a v zdieľaní všetkých hodnôt života jednotlivých partnerov.
Zavedenie inštitútu registrovaného partnerstva možno porušuje legalistické pravidlá niektorých náboženských komunít v našej krajine, no na druhej strane ho môžeme v kontexte prvej Fletcherovej tézy považovať za akt umožňujúci lásku voči blížnemu. Treba zároveň dodať, že registrované partnerstvá nikomu neuškodia, no niektorým zjednodušia život. Nejedná sa pritom iba o homosexuálne orientované osoby, ale aj o rodiny týchto osôb, ktoré spolu so svojimi milovanými často musia niesť bremeno spoločenskej stigmy, ako o tom hovoria aj výskumy renomovaných psychologických asociácií.
A keď sa pozrieme na to, že prečo častokrát ľudia homosexuálnej orientácie trpia, aj Marián Kvasnička o tom hovoril, že majú potrebu sa vyviňovať, že majú potrebu sa obhájiť. Oni sa neobhajujú sami pred sebou, oni sa neobhajujú z niečoho, kde by cítili vo svojom konaní chybu na začiatku. Oni sa obhajujú práve voči ľuďom, ako je napríklad kolega Škripek, oni sa obhajujú voči majoritnej spoločnosti, oni sa obhajujú voči tlaku, ktorý na nich vyvíja celý zbytok spoločnosti, ktorá okolo nich žije, práve tým, že ich označuje za niečo nenormálne a nemorálne. (Reakcia poslanca z pléna.)
Hovorím o hodnotovom zameraní, nie o, je úplne jedno, či vyzývaš k tolerancii a k úcte, keď v druhej časti tej istej vety povieš, že sa nemajú správať tak, ako sa správajú, že to nie je správne, že je to nemorálne. A že akokoľvek milujú svojho partnera, tak stále to nie je správne. Môžeš tolerovať akokoľvek a vyzývať k úcte, ako náhle budeš argumentovať zjavenou pravdou, ktorá bude stále hovoriť o tom, že to, čo konajú, akokoľvek dobre to myslia, akokoľvek sú verní svojmu partnerovi a akokoľvek dlho s ním žijú, stále je to nemorálne, tak na tvoju toleranciu a úctu, bohužiaľ, sa môžu takíto ľudia vykašľať, fakt.
Je teda iba na nás a na spoločnosti, či homosexuálne orientovaným občanom dáme príležitosť, aby mohla byť ich láska viditeľnejšie prejavená a aktom registrovaného partnerstva aj spoločensky akceptovaná.
Téza dva: "Vedúcou normou kresťanského rozhodovania je láska, nič iné." V tomto bode sa Fletcher vyrovnáva s postavením zákona, s legalizmom, ktorý stavia etiku na zachovaní zákona v každej situácii. V bežnom živote sa takéto chápanie uplatňuje napríklad pri problémoch ako interrupcie, eutanázie a podobne. Fletcher prichádza s teóriou, že ak takéto skutky slúžia k naplneniu agapickej lásky, ktorú vysvetlím, čo znamená, ich vykonávatelia majú právo porušiť zákon. Rovnaký postup platí aj pri žido-kresťanskom Desatore.
Ježiš v evanjeliu rovnako porušuje niektoré z nariadení zákona, aby mohla byť uskutočnená láska. Ak je teda cieľom vzťahu párov rovnakého pohlavia uskutočnenie agapickej lásky, žiadne zákony nemajú dostatočnú silu, aby mohli tejto láske stáť v ceste. Ale môžeme vytvoriť zákony, ktoré jej nebudú brániť.
Téza tri: "Láska a spravodlivosť sú to isté, lebo spravodlivosť je len k ľuďom distribuovaná, doručená láska, nič iné." V treťom bode sa Fletcher snaží popísať chápanie spravodlivej lásky. Ak má byť láska kritérium každého ľudského konania, musíme jasne vymedziť spravodlivú lásku bez emócií. Emócie sú totiž prídavkom, ktorý niekoho môže zvýhodňovať do jednotlivej situácie, preto musíme podľa Fletchera vstupovať nie s postojom, že milujeme niekoho konkrétneho, ale že milujeme vôbec.
Ak si to potrebujete predstaviť, vo fyzike napríklad, tak láska nemá byť vektorom, ale má byť poľom. Nemá byť zameraná na konkrétneho človeka alebo konkrétnu vec, má byť niečo, čo z nás vyžaruje a do čoho prijímame každého jedného človeka, ktorý do toho poľa vstúpi.
Fletcher vo svojom chápaní klasicky delí lásku do troch typov: agapé, eros, to je láska erotická; afilia, láska priateľská. Prvý typ dokonalej lásky, ktorá je spravodlivá a nepodlieha emóciám, musíme preto v každej situácii oddeliť od ďalších dvoch. Agapická láska sa preto snaží o vytvorenie objektívneho pohľadu o istý nadhľad nad emóciami, ktoré vyvoláva daná situácia, a na rozdiel od erosu, afilie, to sú tie vektorové lásky, je nadčasová. To znamená, nie je viazaná konkrétnym človekom ani konkrétnou vecou, je to životný postoj, je to v podstate spôsob, akým človek pristupuje k svetu okolo seba.
Táto téza vypovedá aj o rozdielnosti v jednaní legalistu a situacionistu. Kým legalista sa neustále snaží o jednanie podľa zákonov a dogiem, situacionista vždy hľadá jednotiaci princíp rozhodovania, a to je agapická láska.
Homosexualita je stálou súčasťou ľudských dejín. Historické pramene odkazujú na skutočnosť, že tu bola, prítomnosť nám ukazuje, že tu stále je, a môžme predpokladať, že tu bude aj v budúcnosti. Viaceré psychologické asociácie, ako aj Svetová zdravotnícka organizácia odkazujú na skutočnosť, že "homosexualita je legitímnym prejavom ľudskej sexuality". Z uvedeného môžme vyvodiť, že aj homosexuálna láska nie je iba citom a je plnohodnotným prejavom lásky ako takej.
Tu treba spomenúť tie naozaj, sú to logické chyby, ktoré sa často spomínajú v tejto diskusii a naposledy ju prezentoval, takúto chybu, pán kolega Brocka, že keby sa všetci takto správali, tak neprežijeme jednu generáciu. No len, pán Brocka, my nemáme byť všetci rovnakí. My nemusíme všetci žiť rovnakým spôsobom života, my nemusíme všetci milovať ten istý druh ľudí, my nemusíme všetci vychovávať deti rovnako. Ľudstvo nie je armáda, ľudstvo nie je súbor fabrikátov, ktoré sú všetky rovnaké. Ľudstvo má v sebe nejakú variabilitu, aj sexualita má v sebe variability a existuje veľmi dobré rozlíšenie, že čo by v sexualite malo byť považované ešte za normu a čo nie. A sú tam v zásade tri rozlišovacie kritériá. To prvé je, že do styku prichádzajú vždycky plnoleté osoby. To znamená, plnoleté osoby, ktoré vďaka svojmu vlastnému rozhodnutiu a svojej vlastnej vôli sa rozhodnú zdieľať život. To druhé pravidlo je, že nie je narušená integrita ľudskej kože - pri všelijakých sadomasochistických praktikách -, kým s tým obidvaja súhlasia, tak môžu byť veci, ktoré teda asi my všetci preferovať nebudeme, ale kým nie je narušená integrita ľudskej kože, tak je to považované za normu. (Reakcia z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec Hlina, môžete sa prihlásiť s faktickou, nech sa páči. Potom reagujte vo faktickej.
Poliačik, Martin, poslanec NR SR
A to tretie pravidlo je v podstate úplne prosté, ide o ľudí, hej. Nikde tam nie je, nikde v týchto, žiadne z týchto troch pravidiel nie je porušené v styku dvoch ľudí rovnakého pohlavia. A preto je považované aj v modernej sexuológii skôr za variantu, nie za odchýlku. Je to varianta prirodzenej ľudskej sexuality. A keď hovoríme o prirodzenosti, ktorá tu bola teda spomenutá niekoľkokrát predo mnou - od čoho sa odvíja, od slova príroda, prirodzenosť, je to to, čo v prírode všade vidíme, že takto sa správajú aj zvieratá pre ne? Lebo zviera nemá vlastnú vôľu, na základe ktorej by sa rozhodovalo tak alebo onak, nemá morálku, na základe ktorej by sa rozhodovalo tak alebo onak. A ak teda prirodzenosť viažeme napríklad od toho, čo môžme vidieť v prírode, tak potom opäť aj správanie, homosexuálne správanie vidíme od najnižších po najvyššie formy života ako súčasť, ako variantu, nie ako prevládajúci smer. Samozrejme, že každý živočíšny druh sa snaží sám seba zachovať, a preto sa množiť, ale on sa zachováva ako druh.
A existujú veľmi zaujímavé štúdie, ktoré hovoria o tom, že práve vďaka homosexuálnym jedincom vo väčších skupinách živočíchov sa tieto udržujú dlhšie. Pretože homosexuálni jedinci tým, že nemajú svoje vlastné mláďatá, sa starajú alebo pomáhajú so starostlivosťou o mláďatá tých iných, ktorí sú v danom stáde, alebo neskôr teda aj v ľudských komunitách, a práve vďaka tomu tieto komunity prežívajú. Takže keď sa pozrieme na druh ako celok a nebudeme sa pozerať na seba samého každý ako jednotlivca, tak pre prežitie druhu zjavne homosexualita podľa týchto štúdií je prospešná a nie že by tomuto prežitiu bránila.
Štvrtá téza pojednáva o Ježišovom prikázaní "Miluj svojho blížneho ako seba samého". V tejto časti sa Fletcher zaoberá pojmom sebalásky. Situacionista prejavuje lásku k sebe vtedy, ak mu ide aj o dobro čo najväčšieho počtu svojich blížnych. Láska človeka má hľadieť na následky, kalkuluje v každej situácii, akým spôsobom môže byť zachované dobro pre širší okruh osôb. Agapická láska podľa Fletchera nemôže nehľadieť na dôsledky. Ak je rozhodnutie v ľudských rukách, situacionista volí cestu, ktorá môže zachovať dobro väčšieho počtu ľudí.
V kontexte tohto bodu Fletcherovej situačnej etiky môžeme povedať, že registrované partnerstvá znamenajú gesto pomoci nášmu blížnemu. Zavedenie tohto inštitútu môžeme chápať ako prejav pravej lásky k nášmu blížnemu a zároveň je to cesta, ktorá nikomu neublíži, no pomôže pomerne širokej skupine ľudí, ako sme ju vymedzili už pri rozbore prvej Fletcherovej tézy. Registrované partnerstvo je viditeľným prejavom lásky voči blížnemu, ktorý má možnosť prebojovať homofóbne tendencie spoločnosti. Je preto iba na nás, či sa k tomuto gestu odhodláme a či k nemu pristúpime.
Takže opäť - registrované partnerstvá ako inštitút pomáhajú prejaviť lásku a takisto sú prejavom lásky nás ako zákonodarného zboru voči občanom tomuto štátu a skôr lásku podporujú, akoby podporovali separovanosť a nenávisť.
Téza päť: "Iba účel svätí prostriedky, nič iné." V tomto bode Fletcher hovorí, že pojítko medzi účelom a prostriedkami nie je možné rozdeliť. V našich zemepisných šírkach spojenie "účel svätí prostriedky" zväčša otvára diskusie o morálne skazených ľuďoch a vladároch. Ale je to naozaj jediná možnosť interpretácie?
Fletcher v tomto prípade opakuje opäť, že vec samotná nemá žiadnu morálnu hodnotu. Morálna hodnota nie je prisúdená ani konkrétnemu jednaniu, ani konkrétnemu nástroju, ktorý je v tomto jednaní použitý. To, čo urobí dobrou alebo zlou, je jedine jej cieľ. Jednoduchý príklad. Nožom môžem zachrániť človeka, môžem ho zabiť a môžem si s ním nakrájať mäso na obed. Jedine použitie toho noža určuje, či je dobrý, alebo zlý, nie nôž samotný.
To, čo - dospievame teda k téze "Láska svätí svoje prostriedky". Faktormi procesu rozhodovania majú byť pritom účel, prostriedky, motív a následky. Ak sa pri týchto štyroch oblastiach zachová princíp lásky, môžeme z hľadiska situačnej etiky hovoriť o správnom rozhodnutí. Účelom, ktorý pred nami stojí, je naplnenie lásky dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Prostriedkom, ktorým ho môžeme dosiahnuť, je jeho oficiálne spoločensky uznaná forma, a to je registrované partnerstvo. Motívom je pre nás naplnenie tejto lásky v spoločnosti bez strachu a homofóbnych tendencií a následkom, ktorý chceme dosiahnuť, je zodpovedný trvalý zväzok, v ktorom môže byť naplnená vzájomná láska partnerov. Z hľadiska situačnej kresťanskej etiky preto považujem registrované partnerstvo za eticky správne rozhodnutie.
Šiesta téza: "Rozhodnutia lásky sa robia v závislosti od situácie, nie od predpisu." Počuli sme opäť od Mariána odporúčania zo strany katolíckej cirkvi a ja tvrdím, že ak teda má existovať niečo, čo je nadradené akémukoľvek zákonu, ak má existovať prirodzený zákon alebo nejaké prirodzené kritérium, ktoré v každej situácii nám má povedať, či sa rozhodujeme správne, alebo sa nerozhodujeme správne, tak tým kritériom je láska k blížnemu. Nič iné.
Fletcher sa zaoberá vplyvom ideológie, aktuálna téma. Zo skúsenosti vieme, že človek v každodennom živote koná podľa rôznorodých ideologizujúcich vplyvov. Jedná podľa zákonov, ktoré isté skupina ľudí považuje v danom kontexte za správne. Podľa Fletchera sú však všetky ideologizujúce tendencie v etike odtrhnuté od života, a preto zároveň nepraktické. Pevné etické normy nevytvárajú priestor pre ľudský element, ktorý vyžaduje konkrétna situácia. Vytvárajú natoľko vysoký ideál správania, že ho človek radšej obchádza, akoby sa mal snažiť o jeho dosiahnutie.
Ideológia sa nesnaží generalizovať a zjednodušovať, čo znemožňuje pohľad na individualitu človeka. Najevidentnejšie sa preto tento problém podľa Fletchera objavuje v legalistickom poňatí sexuálnej etiky. Kristus však podľa Fletchera v Biblii odsudzuje iba manželskú neveru a rozvod. Nehovorí nič o homosexualite, masturbácii, predmanželskom sexe, sterilizácii, umelom oplodnení, interrupcii, sexuálnych hrách, pettingu či tvorení. Či je akákoľvek forma sexu hetero-, homo- alebo auto- dobrá, záleží iba od toho, či naplno slúži láske, alebo nie.
V tomto stručnom prehľade som v krátkosti zhrnul základné tézy situačnej etiky, ktorá pre mňa nejakých desať rokov dozadu bola základom napísania mojej diplomovej práce. (Reakcia z pléna.) Prešlo mi to na Trnavskej univerzite, predstav si, s kresťanskými základmi som ju obhájil, túto diplomovú prácu. (Reakcia z pléna.) Je na webe, kľudne si ju prečítaj.
Registrované partnerstvo, teda pár záverečných bodov: Registrované partnerstvo, resp. rovnako pohlavné páry nemôžu byť považované za eticky neprijateľné sami osebe. Jedine láska ako základný účel robí vec dobrou alebo zlou. V istom zmysle sa aj manželstvo môže stať morálne zlým, ak jeho cieľ nie je naplnenie agapickej lásky. Rovnaký princíp sa teda dá analogicky stiahnuť aj na registrované partnerstvo alebo akýkoľvek iný vzťah. Ak aj vychádzame z kresťanskokonzervatívnej premisy, že praktizovaná homosexualita je porušením zákona, toho vyššieho zákona, môže byť tento zákon porušený, ak slúži k naplneniu agapickej lásky. Tak ako je morálne prípustné porušiť prikázanie "Nezabiješ" v prípade priameho ohrozenia iných nevinných životov, tak je morálne prípustné porušiť akýkoľvek vyšší zákon, ak ním má byť dosiahnuté vyššie dobro a láska.
Homosexuálna láska nie je výlučne citová. Je trvalou realizáciou nadčasovej a spravodlivej lásky a je schopná vytvárať trvalý zväzok, ktorý nie je založený výlučne na emóciách ani chtíčoch, ale na sebeobetovaní partnerov. Agapická láska myslí na svojho blížneho. Chce dobro čo najväčšej skupiny ľudí, a preto prirodzene kalkuluje. Registrované partnerstvo môže byť preto prejavom lásky k blížnemu.
Cieľom oficiálnej formy uznania legitimity partnerstva párov rovnakého pohlavia je naplnenie lásky týchto ľudí a zodpovedný vzťah. Keďže podľa Fletchera láska svätí svoje prostriedky, nemalo by takémuto kroku nič stáť v ceste.
Generalizovanie a ideologizácia v etike ničomu nepomáha. Odstraňuje akýkoľvek element individuality a ľudskosti. Homosexualita sa stala terčom takejto ideologizácie a našou úlohou je preto oprostiť túto tému od mýtov a dať LGBT osobám možnosť realizovať svoju lásku.
V celom svojom príspevku som čerpal výhradne z práce kresťanských autorov. Preto myslím, že tá téza, ktorú som povedal na začiatku, že odpor voči registrovaným partnerstvám môže byť stanoviskom katolíckym, ale určite nie stanoviskom kresťanským, platí.
A z druhej časti môjho príspevku rozboru situačnej etiky na základe samotných výrokov Ježiša Krista dúfam, že som vás presvedčil aj v druhej svojej téze, a síce, ak by Ježiš Kristus sedel v tejto sále, pri tomto zákone by hlasoval za.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis