Videokanál poslanca

Pán kolega, prepáčte, ale vyrazili ste mi dych. Vy ste tak bezbrehý demagóg, že to by jeden normálne neveril. Vy mne idete vyčítať, že na základe štatistík a dlhodobého pozorovania správania sa ľudí v súvislosti so sexuálnou výchovou sa snažím presadiť systém, ktorý je overený, že pomáha?
A druhá vec. Ja naozaj si vytiahnem z rozpravy prepis toho, čo ste teraz povedali, a niekoľkokrát vám to v budúcnosti, predpokladám, pripomeniem. Lebo keď vy mne poviete, že každý nech teda robí, ako chce, ale nemali by sme niečo vnucovať všetkým, tak poďme sa presne takto isto postaviť k nedeľnému predaju, poďme sa takto isto postaviť k akejkoľvek inej agende, poďme zrušiť Vatikánsku zmluvu, pretože toto sú presne veci, pri ktorých, kde veci náboženského presvedčenia si má regulovať každý človek sám. Toto sú presne tie veci, o ktorých rozprávame, keď hovoríme o oddelení cirkvi od štátu. A ja nie som neveriaci človek. To znamená, tak ako ste pomenovali pána Blahu, ja nevystupujem z pozície ateistu. Ale určite vystupujem z pozície ochrancu súkromia každého a nároku každého regulovať si a spravovať si svoj život podľa svojho vlastného hodnotového a ideologického nastavenia.
Takže som vám vďačný za tú vetu, ktorú ste povedali, dám si ju vytiahnuť z prepisu a predpokladám, že bude veľa príležitostí na to, aby som vám ju ešte mohol zopakovať.
Ďakujem.

Pán kolega, áno, súhlasím s tým, ženy a muži nie sú rovnaké bytosti, ale mali by mať rovnaké šance. Mali by mať rovnaké šance a mali by mať rovnaký prístup k veciam, ktoré samy osebe nie sú definované ako buď pre jedných, alebo pre druhých.
Ale chytím sa jednej veci, ktorá ma trošku znepokojila v tom vašom príhovore. Je mi zvláštne, že ľudia, ktorí zdieľajú v mnohom vaše myslenie, pán kolega, na jednej strane broja proti potratom a ich počtu a na druhej strane broja proti zodpovednej rodičovskej príprave na rodinu a broja proti antikoncepcii. Je to práve vďaka antikoncepcii v akejkoľvek forme, že nám počty potratov klesajú. Je to vďaka stále viacej sexuálnej výchove na školách, kde sa otvorene s deťmi o týchto veciach rozpráva a kde aj deti z rodín, v ktorých rodičia majú vážny problém o niektorých témach rozprávať, sa dozvedajú o tom, akým spôsobom sa má viesť zdravý sexuálny život a akým spôsobom je možné byť zodpovedným rodičom. Takže ak chceme bojovať proti potratom, tak obávam sa, že bez akceptovania antikoncepcie to, bohužiaľ, nebude možné. Chvalabohu, aj v tak kresťansky ladenej krajine si toto ľudia uvedomujú a keby sme si spravili štatistiky o sexuálnom správaní, tak oveľa viacej vychádzajú z rozumu ako z toho, čo im káže nejaká dogma.
Vďaka.

Miro, ďakujem za tvoj príspevok. V zásade ukázal to, že tu máme dve videnia toho problému. Jedno je zvrchu - zo strany už zabehnutých advokátov, ktorí nejakým spôsobom riešia svoju situáciu, a druhé je to videnie zospodu - ľudí, ktorí sa na ten trh tlačia a chcú naň nejakým spôsobom presadiť. Ja si myslím, že oba tie pohľady sú legitímne a relevantné, ale mali by byť vyrovnané. A presne, ako si povedal vo svojom príspevku, ten zákon, ktorý máme teraz na stole, je asymetrický. Oveľa viacej prihliada na potreby advokátskej komory a advokátov samotných, než na potreby ľudí, ktorí sa chcú medzi nich zaradiť a nejakým spôsobom sa na trhu presadiť, a myslím si, že na to, aby táto právna úprava naozaj bola užitočná, bude potrebné ju v druhom čítaní, ak sa do neho dostane, zmeniť a tú asymetriu vyrovnať, pretože zatiaľ skôr ten návrh hovorí o tom, že treba súčasný stav zakonzervovať a trh nechať rozdelený medzi tých hráčov, ktorí už na ňom sú, než pustiť naň novú krv, nových ľudí a zaoberať sa viacej kvalitou ešte predtým, než sa naň dostanú. Takže ešte raz opakujem, myslím si, že oveľa viacej zodpovednosti za to, ako vyzerajú právnici, ktorí vstupujú na trh, by malo byť na samotnej komore, na spôsobe, akým advokátov vzdeláva a akým spôsobom ich skúša a ak tam sa vytvorí dostatočne silné sito, tak potom mnohé z vecí, ktoré sú pomenované ako problémy, by sme riešiť nemuseli. Ďakujem.

Tak najprv na aj pána Gála, aj pána Brixiho, čo sa týka veľkých kancelárií, je pravda, že to sú tie, ktoré, ktoré zamestnávajú veľké množstvo koncipientov, ale zároveň majú veľké množstvo advokátov a sú to kancelárie, ktoré, mnohé z nich nebudú mať, nebudú mať problém si to rozdeliť medzi advokátov, ktorých v tej kancelárii majú.
Pán Martvoň, ja som nehovoril o tom, že ženy majú teraz zlé postavenie v advokátskej praxi, ja hovorím, že sa im zhorší. A to presne z toho dôvodu, ktorý, ktorý som povedal tých päť rokov, pre ženu, ktorá chce mať deti, stále odďaľuje možnosť založenia rodiny a ďalších päť rokov, v ktorých jednoducho nebude môcť ako samostatná advokátka zobrať koncipientov a tým pádom zase bude tráviť v práci oveľa viacej, oveľa viacej času, než by možno chcela, jej zase posúva tú hranicu a tým pádom mnohé ženy si rozmyslia, že či chcú sa venovať naplno advokátskej kariére, alebo či si chcú zakladať rodinu. Takže ja neargumentujem proti postaveniu žien v advokátskej praxi teraz, ale tvrdím, že na základe zmien, ktoré prináša táto novela, tak sa postavenie žien v advokátskej praxi zhorší. A všeobecne je pravda, že nie som priamo z právnického prostredia, ale dávam si záležať na tom, aby som, aby som prípravu na schôdze konzultoval s viacerými ľuďmi, ktorí sa v ňom pohybujú a môžem potvrdiť, že väčšinu tvrdení, ktoré ste dnes počuli v mojom prejave, mám od ľudí, ktorí buď sú priamo v prostredí koncipientskej praxe alebo advokátskych kancelárií. Ďakujem.

... zhoršiť prístup nových advokátov do trhu s advokátskymi službami. Hlavne je to, čo sa týka úpravy okolo advokátskych koncipientov, päťročná prax, advokátskym koncipientom môže byť len osoba, ktorá má právnické vzdelanie na prvom aj druhom stupni, advokát môže zamestnať najviac troch koncipientov a musí mať za sebou aspoň päť rokov advokátskej činnosti, a to už aj ako samostatný aj v spoločenstve advokátov. Toto celé, bohužiaľ, ale nezabezpečí kvalitu, pán minister, zabezpečí iba inú skupinu vybraných ľudí, ktorí do toho trhu budú môcť vstúpiť, ale určite to nebudú tí najkvalitnejší.
Po prvé ak budú platiť tieto opatrenia, tak ako koncipient, tak či tak bude päť rokov vykonávať presne tie isté činnosti, ako vykonáva teraz tri a jedine, ak by zmenil jednu kanceláriu za druhú, tak by sa na tom niečo zmenilo. A keď si pozrieme, napríklad mám tu jeden inzerát na pozíciu advokátskeho koncipienta, prečítam vám, že čo taký človek robí: "Práca s PC, korešpondencia, pisárske práce, vybavovanie úradných vecí na súde, katastrálnom úrade, živnostenskom úrade, polícii, ďalších úradoch a organizáciach", to stále teda dáva zmysel, "vypracovanie jednoduchých právnych podaní" - preto tam zrejme sedí, "vedenie registrov kancelárie" - to už som si neni úplne taký istý, "nákup kancelárskych potrieb a pomôcok, upratovanie priestorov kancelárii zamestnávateľa, starostlivosť včítane bežnej riadnej údržby o motorové vozidlá a technické zariadenie zamestnávateľa a ďalšie práce podľa pokynov zamestnávateľa".
Takže v podstate taký advokátsky koncipient v tej kancelárii je taký malý otrok na všetko. Za častokrát 300 - 350 eur mesačne. A práve vďaka tomu, že školy na Slovensku produkujú tak obrovské množstvo právnikov a každá jedna advokátska kancelária alebo každý samostatný advokát si môže vyberať tak z obrovského množstva, tak jednoducho tí študenti, ktorí nemajú otca advokáta alebo stýka advokáta a nejdú priamo do nejakého rodinného biznisu, majú naozaj veľmi ťažkú situáciu, pretože za naozaj mizerné peniaze musia pracovať a robiť pre toho svojho zamestnávateľa prakticky čokoľvek, len aby tú prax mohli nejakým spôsobom získať.
Toto nové upravenie nezaručuje to, že sa medzi koncipientov dostanú len tí najkvalitnejší absolventi a právnici, a už vôbec nezaručuje to, že len tí najkvalitnejší sa stanú advokátmi. Dôvodov je viacero. Advokát, tak ako v iných povolaniach uprednostní vlastné dieťa pred iným koncipientom, preto sa môže práve posilniť rodinkárstvo v tomto segmente právnických povolaní, a hlavne pokiaľ bude platiť pravidlo - traja koncipienti na advokáta, tak skôr budeme vidieť tie narastajúce rodinné línie v advokátskych kanceláriách, ako vyberanie najkvalitnejšieho možného z toho, čo nám právnické školy ponúkajú. Prax koncipienta závisí aj od toho, aké prípady mu advokát mu prideľuje. Okrem obmedzení, ktoré som popísal vyššie, ak koncipient robí len návrhy na platobné rozkazy za nezaplatené faktúry a zakladá eseročky a živnosti, tak je úplne jedno, že či to robí päť rokov, alebo tri roky. Naozaj, tá kvalita jeho vzdelávania v advokátskej kancelárii sa nijakým spôsobom nezmení. A ak advokát nechce školiť koncipienta a robí si z neho upratovačku a starostlivosť o svoje vlastné auto, takisto iba predlžujeme otročinu tohto človeka v tej advokátskej kancelárii, ale ku kvalite jeho vzdelávania to nijakým spôsobom neprospieva. Zvlášť keď kvalitu vzdelávania má hlavne na starosti komora a nie ten advokát samotný.
Kvôli pretlaku mnohí študenti práva pracujú v advokátskych kanceláriách už pred skončením právnickej fakulty, takže de facto už teraz pracujú v praxi dlhšie ako tri roky. Tí najšikovnejší, o ktorých hovorila kolegyňa Žitňanská predo mnou, robia všetko preto, aby sa vzdelávali na čo najvyššej úrovni, už keď sú študentmi a keď k tomu potom pripočítame tú trojročnú prax, tak si myslím, že ak ten mladý človek pracuje naplno, tak naozaj je to obdobie postačujúce. Koncipienti sú v súčasnosti veľmi zle platení, ako som hovoril, pretože právnikov je tak veľa, že ak nechcú pracovať za nízku odmenu, advokáti si môžu vyberať spomedzi obrovského množstva uchádzačov. Navyše túto veľmi nízku mzdu budú teraz dostávať nie tri roky, ale päť rokov po škole, čo v podstate spôsobí, že aj kvalitní právnici sa rozhodnú hľadať možno iné povolanie, lebo si to jednoducho nebudú môcť dovoliť normálnym spôsobom napredovať vo svojich životoch, tak aby uživili seba prípadne svoju rodinu. V súčasnosti mnoho koncipientov musia podporovať počas praxe rodičia. Mnohí z nich to urobia LTT na tie tri roky, možno že na tých päť rokov by im to nevydalo. Opäť nezabezpečíme, že sa stane, že stanú advokátmi tí najkvalitnejší, ale to skôr posúvame k tým majetnejším. Ja nevravím, že advokáti z majetných rodín sú slabší alebo horší, ale hovorím, že nezabezpečujeme kvalitu, skôr zvyšujeme finančné náklady na to, aby sa niekto advokátom vôbec stal.
Ďalšia vec, ktorá je podľa mňa veľmi citlivou záležitosťou, je postavenie žien v advokátskom remesle. Zoberme si situáciu absolventky práva, ktorá chce mať rodinu, ale predtým ako sa vôbec môže zamýšľať nad tým, že ju ako advokátka uživí po absolvovaní školy, ktorú skončí dajme tomu vo veku tých 24 rokov, 23, keď chcete. Tak najprv musí päť rokov pracovať ako koncipientka za úplne minimálne peniaze. A aj keď spraví tie advokátske skúšky a stala by sa samostatnou advokátkou, tak ďalších päť rokov bude mať len malé prípady, málo peňazí, pretože nemôže zobrať žiadnych koncipientov. Bez koncipientov jednoducho väčšie prípady a väčšiu prácu v tej svojej advokátskej kancelárii nezíska a kvôli tomu jednému, kvôli tej jednej podmienke, že nie jeden, ale v spoločenstve všetci právnici musia mať päťročnú prax, tak sa ani nemôže pridať k iným advokátom v nejakej spoločnej firme, pretože by jednoducho zamedzila aj im prijímať koncipientov, koncipientov na to obdobie, kým ona tú prax mať nebude. Takže významným spôsobom, novela, ktorú máme na stole, obmedzuje prístup žien k advokátskej praxi.
Ďalším problém je to, že sa žiadna iná prax než koncipientská prax v advokátskej kancelárii pre budúcich advokátov sa nezapočítava. Čo podľa mňa nie je správne, pretože tak ako existujú iné povolania, ktoré inú prax uznávajú, tak i v právnickom remesle existujú veci, ktorých prax by sa mala, podľa mňa, aspoň čiastočne započítavať do toho, či má daný koncipient, alebo študent, či sa mu zvyšujú jeho skúsenosti, alebo nie. Napríklad ak pracujete ako "in-house právnik" alebo vypracúvate zmluvy, zastupujete v konaní pred súdom svojho zamestnávateľa a komunikujete s úradmi, to je relevantná prax, ktorá by sa mohla započítavať. Rovnako v prípade vyššieho súdneho úradníka poznáte konanie pred súdom, aj keď z inej strany, a tiež je to prax, ktorá by sa dala započítavať. Skúsenosti nazbierané v iných povolaniach môžu byť plusom pre advokátsku prax, pretože dávajú prehľad o širokom spektre toho, ako to v súdnictve vyzerá, a preto takéto opatrenie je možné považovať za nepriamy dôkaz o tom, k čomu novela smeruje, a to je obmedzenie prístupu nových právnikov k advokátskemu povolaniu, a to bez ohľadu na kvalitu právnika, ale len preto, že je mladý.
Nikde sa nehovorí o organizácii, resp. zvyšovaní kvality úrovne vzdelávania koncipientov zo strany komory. To v tejto novele nenájdeme. Zvýšenú zodpovednosť komory za to, aby zodpovedala, keď už teda je členstvo povinné, za advokátov, ktorých púšťa prostredníctvom advokátskych skúšok na trh, tu nie je. Každý kto pozná úroveň seminárov, ktoré pre koncipientov organizuje komora a ktorých absolvovanie je pre koncipientov povinné vie, že tam sa naozaj úroveň vzdelania a teda kvality budúcich advokátov nezvyšuje. Pokiaľ sa teda koncipient nenaučí vykonávať toto povolanie v rámci svojej advokátskej kancelárie, komora ho to nenaučí. Potom je ale otázkou, akú efektivitu má vzhľadom na zvyšovanie kvality budúcich advokátov predlžovanie lehoty na to, aby robili len to, k čomu ich pustí ich zamestnávateľ. Komora na to nemá žiadny vplyv a navrhované opatrenie je z tohto pohľadu skoro absurdné. Takže keď už by sme sa mali baviť o tom, aby na trh s advokátskymi službami išli kvalitnejší ľudia, tak minimálne zvýšenie štandardov pre vzdelávanie budúcich advokátov zo strany komory by v takejto novele bolo namieste.
Táto navrhovaná novela tiež prinesie nasledujúce neželané dôsledky pre celé advokátske povolanie ako také. V podstate, ako som už povedal, konzervuje súčasný stav a počet advokátov, pričom to vôbec nerieši to, že už v súčasnosti viacerí advokáti neposkytujú kvalitné právne služby. Zároveň sa tým obmedzí možnosť tých najlepších právnikov dostať sa do tohto povolania, lebo si to nebudú môcť dovoliť finančne pracovať za minimálnu mzdu do 30-ich alebo niekedy do 34-och rokov veku, lebo sú ženy, ktoré majú deti, lebo nemajú rodičov advokátov alebo strýkov advokátov, jednoducho nepatria k tomu správnemu klanu a tak podobne. Mladí advokáti sa budú musieť stať len malými samostatnými advokátmi bez koncipientov, takže nebudú, budú musieť prijímať len malé zákazky alebo sa budú musieť dohodnúť s viacerými advokátmi o spoločnom poskytovaní služieb, pretože inak nebudú schopní ponúknuť služby pre väčšie spoločnosti alebo v zložitejších prípadoch, a to úplne objektívne bez ohľadu na kvalitu advokáta samotného. To výrazne narušuje hospodársku súťaž pri poskytovaní advokátskych služieb. Toto opatrenie zároveň zvýhodňuje existujúce veľké a stredné advokátske kancelárie, ktoré majú stabilnú klientelu, lebo jednotliví noví advokáti bez koncipientov jednoducho takémuto, na takomto trhu týmto kanceláriám nebudú schopní nijakým spôsobom konkurovať. Navyše je naozaj proti akejkoľvek logike to, že ak chce advokátska kancelária zamestnávať koncipientov, tak všetci spoločníci budú musieť mať viac ako päť rokov praxe - to je ten prípad, o ktorom som hovoril. To znamená, že keď nám tam zrazu príde spoločník, ktorý tu päťročnú prax nemá, aký bude stav? Môže to mať neblahé dôsledky pre novovznikajúce advokátske kancelárie, kde budú objektívne nútení spolupracovať mladí advokáti, pretože inak by nemohli brať väčšie právne prípady, s ktorými sú spojené aj väčšie zárobky, ale aj nároky na ľudský kapitál.
Komplexné alternatívne riešenie, ktoré v súčasnosti nie je presaditeľné, by bolo prijať model, napríklad, že právnici pracujú na právnické, pripravujúci sa na právnické povolanie by museli absolvovať prax v rôznych oblastiach a povolaniach. Ideálne by zrejme bolo, aby sa spojila príprava pre notárov, exekútorov, advokátov, vyšších súdnych úradníkov, možno prokurátorov a prípadne sa aj predĺžila a právnik by si vedel vyskúšať všetky povolania a spravil by jednu justičnú skúšku a následne by sa mohol špecializovať v konkrétnom povolaní, ktoré si vyberie. Tam by sme vedeli nejakým spôsobom to obrovské množstvo právnikov najprv premlieť jednotným sitom a až potom ich rozhadzovať do tých jednotlivých právnických povolaní. Zároveň by sa mohla skrátiť teoretická príprava na školách, pretože aj tak mnohí, aj denní študenti pracujú popri škole, pretože právnické fakulty ich evidentne na prax nepripravujú, pričom ale teoretická príprava je pre právnika dôležitá, pretože ho naučí správne myslieť a orientovať sa v právnom poriadku krajiny, v ktorej študuje. Podobný model majú v Nemecku, kde právnici po škole striedajú rôzne povolania a koniec koncov aj vyšší súdni úradníci u nás rotujú po rôznych oddeleniach na súde, aby sa najviac oblastí naučili, a potom sa môže špecializovať ako sudcovia na tú konkrétnu oblasť, ktorej sa budú chcieť venovať. V Anglicku, napriek tomu, že ide o úplne iný právny systém, idú do praxe na ročné neplatené alebo štipendiované stáže už po skončení prvého stupňa vzdelávania pre právnikov. Takže v zahraničí existujú modely, z ktorých by sme sa mohli poučiť, ktoré by naozaj zabezpečovali vyššiu kvalitu ľudí, ktorí idú nielen do advokátskeho povolania, ale všeobecne do rôznych právnických povolaní. A myslím si, že inšpirovať sa týmito príkladmi, poprípade sa zamyslieť nad tým, aké sú vlastné naše slovenské špecifiká, by si zaslúžilo trochu viacej času a nemali by sme hneď na začiatku tak výrazne podľahnúť lobistickým tlakom zo strany súčasnej advokátskej komory.
Veľmi vítam poznámku pána Martvoňa, že je ešte priestor na zmenu. Ja dúfam, že hlavne, čo sa týka priestoru pre vstup nových advokátov na trh s poskytovaním advokátskych služieb, tento priestor využijeme a budú v druhom čítaní ešte ukonané nejaké zmeny. Ale možno najprv by bolo lepšie vrátiť zákon ako taký predkladateľovi na prepracovanie a dať mu možnosť to vylepšiť priamo na pôde ministerstva. Preto dávam procedurálny návrh, aby sme tento, túto novelu vrátili predkladateľovi na prepracovanie. Ďakujem.

Zakonzervovať pomery, pri ktorých veľké advokátske kancelárie majú ten najväčší biznis, zakonzervovať pomery, pri ktorých doteraz sa vytvorila nejaká štruktúra a bude ťažšie do nej znovu vstúpiť a jednoducho zhoršiť prístup... (Neutíchajúci ruch v sále. Krátka pauza. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, Gábor, hostia, keď sme na začiatku tohto volebného obdobia sa dozvedeli meno pána ministra spravodlivosti, tak sme mnohí až tak podskočili tým príjemným prekvapením, že sa vôbec také niečo mohlo stať a že strana SMER nominovala tak kvalitného človeka na tento post. Len to je tak jak malé dieťa, keď vidí čokoládový bonbón, tiež na začiatku poskočí, ale s pána ministra sa nám pomaly stáva taká čili paprička v čokoláde, keď ju človek dostatočne dlho okúsi, tak ona začne pomaličky štípať a ja verím tomu, že z toho prostredia, z toho prostredia z tej advokátskej komory je veľmi ťažké teraz byť v situácii, keď na každej jednej káve a na každom jednom obede tí starí kolegovia hovoria: "Tak už ťa tam máme, tak pre nás niečo sprav." Ale myslím si, že v pozícii ministra jednoducho týmto veciam treba odolať a ak odolávate, pán minister, tak odolávate málo, treba odolávať viac. Ale budem sa venovať zákonu samotnému. Podľa mňa hlavným zámerom tohto zákona je zakonzervovať súčasné súčasné pomery v advokátskom biznise. Zakonzervovať pomery pri ktorých... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, hostia, sú dve opatrenia v tomto zákone o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorých by som sa rád dotkol a ktoré, podľa mňa si zaslúžia našu pozornosť.
Tým prvým je opatrenie, podľa ktorého predtým, než sa bude môcť osoba obrátiť na súd a žiadať náhradu škody a nemajetkovú ujmu, bude musieť využiť najprv všetky účinné prostriedky ochrany, a to vrátane ústavnej sťažnosti alebo poprípade aj žalovať na Európskom súde pre ľudské práva.
Nazdávam sa, že toto opatrenie je v rozpore s viacerými rozhodnutiami Ústavného súdu, napr. s rozhodnutím Ústavného súdu zo dňa 6. 4. 2005, ale aj niektorých ďalších, ktoré poprípade môžem neskôr vo faktických menovať, ak by bol záujem. Ale v skratke to znamená to, že Ústavný súd má v prvom rade rozhodovať o tom, či boli porušené práva, keď vznikol prieťah v konaní pred súdom alebo správnym orgánom. To je však principiálne podľa mňa zlý návrh. A to hlavne z troch dôvodov. Tým prvým je, že Ústavný súd nemôže priznať náhradu škody, ktorá sťažovateľovi vznikne. Môže priznať len náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Druhá vec je, že Ústavný súd nemôže rozhodovať v prípadoch, keď konanie už skončilo. Jedine v prípade, že prieťah v konaní ešte trvá.
A tretia vec, je zvyšovanie nákladov pre jednotlivých sťažovateľov v tomto konaní, pretože v konaní pred Ústavným súdom je nutné byť zastúpený advokátom, zatiaľ čo v konaní pri žalobe podľa zákona 514 podľa doterajšieho znenia človek alebo občan advokátom byť nemusí, to znamená, že ak presúvame vlastne tieto konania na Ústavný súd, tak zvyšujeme finančnú záťaž pre každého takéhoto sťažovateľa, lebo bez zastúpenia advokátom jednoducho v tomto procese nemá šancu uspieť, pričom, samozrejme, treba zvážiť, že advokát, ktorý už pracuje aj na úrovni Ústavného súdu, si to dá tiež patričným spôsobom zaplatiť. Na rozdiel od ústavnej sťažnosti pri žalobách podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je toto konanie omnoho efektívnejšie na ochranu práv, ktoré boli porušené nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Teda podľa môjho názoru princíp by mal byť naďalej taký, že je potrebné najprv žalovať podľa zákona 514/2003 a až následne sa sťažovať na Ústavnom súde. Pre porovnanie - veľmi podobne to majú v rovnakom systéme zodpovednosti štátu za škodu vyriešené aj v Českej republike, ktorá sa vyrovnávala v minulosti s týmto problémom.
Druhé opatrenie, ktorému by som sa rád venoval, je to, ktoré limituje výšku náhrady nemajetkovej ujmy odkazom na zákon, ktorým sa stanovuje výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi. V skratke - opäť ide o to, že sa stanovuje maximálny strop pre nemajetkovú ujmu, ktorú môže súd priznať na základe žaloby v konaní, keď si uplatňuje zodpovednosť za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, napríklad prieťahmi v konaní, pričom sa ale vychádza z úplne iných kritérií ako pri stanovení náhrady pri násilných trestných činoch. Pán minister keď uvádzal tento zákon, tak hovoril aj o tom, že potreba toho kroku, ak som dobre rozumel, je daná tým, že sú obrovské rozdiely v rozhodnutiach súdov a chápaní toho, akým spôsobom a podľa čoho sa majú rozhodovať. Ministerstvo vychádza z toho, že neexistuje jednoznačná judikatúra a že priznané náhrady nemajetkovej ujmy sa významne líšia. Napríklad v Čechách to však vyriešili usmernením Ministerstva spravodlivosti, kde sú stanovené limity ako odporúčanie pre náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú používa ministerstvo aj súdy a ak sa od tohto líšia, tak to musia zdôvodniť. To znamená, že majú vnútornú normu, ktorá zadefinuje nejaký zdravý stred alebo zdravé kritérium, na základe ktorého má byť táto ujma určená a každý jeden sudca v prípade, že významným spôsobom sa odchýli od toho rámca, ktorý mu táto norma dáva, tak to bude musieť zdôvodniť. Veľmi podobne má nastavené limity pre nemajetkovú ujmu aj samotný Európsky súd pre ľudské práva. To, že súdy nevedia konštantne riešiť judikatúrou limity pre náhrady nemajetkovej ujmy, nie je dôvodom na zavádzanie stropu pre túto náhradu odkazom na iný právny predpis, ktorý upravuje iný druh nemajetkovej ujmy, a teda používa iné kritériá hodnotenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla porušením právnych povinností štátu. Myslím si, že vytvorenie nejakej normy, ktorá by spadala do jurisdikcie, resp. pod ministerstvo spravodlivosti, podľa ktorej by sa museli súdy rozhodovať a pri ktorej by museli vždycky zdôvodniť odklonenie od tejto normy, je elegantnejším a lepším riešením ako odkaz na zákon, ktorý v podstate len takým umelým spôsobom do toho zákona vpašovaný.
Z tohto dôvodu mám za to, že tento, táto novela zákona, ktorú máme na stole obmedzuje prístup jednotlivcov k náhrade škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej občanom porušením povinnosti zo strany štátu. A navrhujem teda vrátiť tento zákon na prepracovanie predkladateľovi. Ďakujem.

Vďaka za toto intro. Miro, ja plne súhlasím s tým, že zvlášť v prípadoch, kedy je konaním štátu poškodený občan, je nehoráznosť zamedzovať jeho prístupu k spravodlivému súdnemu konaniu tým, že sa budú poplatky za takéto súdne konanie šplhať do výšin, ktoré si bežný slovenský občan nemôže jednoducho dovoliť. Preto podporujem tento pozmeňujúci návrh a myslím, že aj v mene celého klubu SaS môžem povedať, že súhlasíme s týmto prístupom, a dúfam, že aj na strane SMER-u sa nájde dostatok ľudí, ktorí ho podporia, lebo jediné, čo týmto pozmeňovákom môžeme dosiahnuť, je to, že občania budú mať reálnu možnosť, aby v prípadoch, kedy boli konaním štátu poškodení, sa mohli domôcť spravodlivosti.
Ďakujem.