Vážená pani predsedajúca, pán minister, hŕstka kolegov i hostia, je to smutné, že na jeden z najdôležitejších bodov tejto schôdze je tak malý záujem o rozpravu. (Hlasy v sále.) Ja hovorím za všetkých, ale pomerne možno je nás viacej, aj keď som sám.
Prečo je tento bod jedným z najdôležitejších na tejto schôdzi? Dôvod je ten, že ak prejde tento zákon a naplnia sa obavy jeho kritikov, tak v duálnom systéme školstva, ale nie tak duálnom, ako ste vy spomínali, pán minister, že v odbornom školstve štát pripravuje teóriu a súkromný sektor pripravuje prax, ale v duálnom školstve súkromných, respektíve verejných a neverejných škôl môže nastať vážna trhlina.
Už sme sa asi zhodli na tom, že tú situáciu na trhu so vzdelaním popisujeme zhruba rovnako, že trh vyžaduje trošku niečo iné, než mu školský systém dodáva, že máme veľmi veľa absolventov, ktorí sa len veľmi ťažko uplatňujú na trhu práce, a že príchod zahraničných investícií na Slovensko, ktorý vyžaduje viac alebo menej kvalifikovanú pracovnú silu, často na trhu práce na Slovensku nenachádza to, čo by od neho potreboval, obávam sa ale, že riešenia, ktoré vidíte vy a ktoré vidíme možno my kritici tohto zákona na druhej strane, nie sú tie isté. Skúsme si ich teda pomenovať.
To, s čím prichádza vládna strana SMER, teraz je pohľad na svet, v ktorom či už volení zástupcovia na lokálnej úrovni alebo na štátnej úrovni vedia odhadnúť, čo trh práce ako taký bude v budúcnosti potrebovať. A vedia to odhadnúť na základe kvalifikácie, nie na základe toho, akého študenta bude potrebovať, iba na základe toho, aký káder, ako hovorí váš pán štátny tajomník, budeme potrebovať o päť alebo desať rokov. My tvrdíme, že oveľa ľahšie, než odhadnúť, akú pracovnú pozíciu budeme potrebovať o päť alebo desať rokov, je odhadnúť, ako schopného človeka budeme potrebovať o päť alebo desať rokov. A tam je obrovský rozdiel v tom, na čo sa potom máme zamerať vo výučbovom procese.
Hovorili ste o tom, že chýba matematika a prírodné vedy na 2. stupni základných škôl. Ja tvrdím, že už aj na 1. stupni základných škôl a na stredných školách je to naozaj katastrofa. Ale to je hlavne metodikou, akým spôsobom sa matematika na Slovensku učí. A opäť sa opriem o moju najobľúbenejšiu pedagogičku Mariu Montessori. Tá tvrdila, že decká mysleli jej matematickou mysľou, že ak odmalička, od troch rokov vštepujeme základné matematické axiómy každému dieťaťu, tak prirodzene s nimi vyrastá a matematika a logika sa stáva jeho prirodzeným prostredím, v ktorom rozmýšľa a v ktorom nahliada na svet. Reagujem na to, o čom hovoril pán minister. Len potom nie je problém v tom, aká je hodinová dotácia, ale v tom, že nenechávame na Slovensku dostatočný priestor na to, aby sa výučba matematiky novými spôsobmi napríklad podľa pedagogiky Marie Montessori dostala do praxe a aby sme mohli matematiku pre deti urobiť populárnejšou.
Ďalej, hovoríte o tom, že podnikatelia a majitelia veľkých firiem nenachádzajú na trhu práce to, čo potrebujú. S tým súhlasím. Ale, opäť, budeme im vychovávať prednastavené roboty alebo im budeme vychovávať flexibilné špongie? Flexibilná špongia je typ študenta, ktorý zapadne do nového prostredia, okamžite nasáva nové informácie, prispôsobuje sa tomu, akým spôsobom to prostredie funguje, a veľmi rýchlo sa prispôsobuje tomu typu práce, ktorý má vykonávať. A to je zase o tom, že nie my budeme plánovať svet, aký má byť, a všetkých normalizovať na jednu a tú istú šablónu. Je to o tom, že práveže necháme vo vzdelávaní slobodu jednak učiteľovi a jednak tomu žiakovi, aby na konci z neho vyšiel kreatívny, schopný človek, ktorý je schopný sa uplatniť v oveľa širšej miere, než ten, ktorého vychováme podľa vopred danej šablóny konkrétneho pracovníka. My tu síce dneska možno máme konkrétnych majiteľov fabrík a konkrétnych majiteľov výrobných hál, ktorí potrebujú určitý typ konkrétneho človeka, ale tí tu o desať rokov byť nemusia. Čo sa stane, keď v regióne, kde sa teraz vyrábajú autá, sa budú o desať rokov vyrábať ja neviem pneumatiky alebo LCD televízory? Čo sa stane so všetkými tými absolventmi, ktorých vychováme pre automobilku, ktorí budú zvárať a zrazu sa dostanú do chemičky, kde sa vyrába a zlieva guma pre pneumatiky? Nie je lepšie vychovávať študentov takých, ktorí sa dokážu prispôsobiť širšiemu okruhu prác, než načúvať ekonomickým záujmom jednotlivých investorov, že takéhoto človeka potrebujeme? Nie je lepšie vychovávať kreatívnych a tvorivých jednotlivcov, než dodávať konkrétnym pracovným pozíciám prednastavené roboty? Tak sa rozmýšľalo v minulom storočí. Tak sa rozmýšľalo v sedemdesiatych rokoch, keď škola mala patent na vzdelávanie, keď neexistovali iné alternatívne zdroje informácií, keď neexistoval internet, keď deti nemohli nejakým spôsobom zasahovať do toho, akým spôsobom sa vzdelávajú, a keď obuvník mal syna obuvníka, ten mal syna obuvníka a ten mal syna obuvníka. V tomto svete my už nežijeme. Dnes je bežné, že človek po troch-štyroch rokoch strieda zamestnanie, že sa z jednej pracovnej sféry odoberie do úplne inej a okamžite sa prispôsobuje novému prostrediu. Na toto my musíme vychovávať ľudí, nie na to, aby strávili pri výrobnom páse 25 rokov svojho života. My nemôžeme vedieť v tak dramatickej dobe, akú dnes žijeme, čo ekonomika napríklad Európskej únie umožní našim deťom, aby vôbec v živote robili. Možnože o dvadsať rokov sa budeme naozaj starať o to, že si bude musieť každý vypestovať svoje zemiačiky okolo domu a postaviť si vlastnú malú elektráreň, aby sme vôbec prežili. A možnože tu bude taký obrovský ekonomický rast, že všetci budeme v službách a všetko to, čo dneska robia tí ľudia za tými pásmi, budú robiť roboty. Ako vieme, ako to bude? Na základe čoho v Žilinskom kraji možno odborníci pána župana vedia rozhodnúť, čo budú o päť alebo desať rokov deti potrebovať, ktoré vychádzajú z tých stredných škôl?
Bolo nám tu povedané, že súkromné školy si môžu robiť, čo chcú, ako keby pre ne neplatil zákon. Ja som zažil, čo je to kontrola aj na súkromnej škole. Tam každá jedna triedna kniha ešte sa bude kontrolovať, či sú vyškrtané kolónky sprava doľava alebo zľava doprava, na každej jednej hodine musí byť zapísané, čo sa presne učilo, zákon platí pre každého rovnako. A ak máme ísť správnym smerom do budúcnosti, treba vyžadovať dodržiavanie pravidiel, ale zároveň nechať slobodu pre tvorivý prístup ako učiteľa, tak aj študenta.
Hovoríme o tom, že 20 rokov sme neboli schopní nastaviť systém správne, ale presne tak, ako som povedal vo svojej faktickej poznámke, pán minister, púšťate z ruky nástroj na to, aby ste to mohli zvládnuť. Len na základe nátlaku alebo ja neviem čoho ideme teraz pustiť nástroj na to, aby sme mohli zo strany vlády systém nastaviť lepšie, a necháme o tom rozhodovať župy. Je pravda, že peniaze sú až na prvom mieste. Lenže peniaze pôjdu tak či tak, ak ostane systém nastavený takto, na každého žiaka rovnako.
Ja by som veľmi rád veril tomu, že keď sa bude rozhodovať o tom, ktorá škola bude zrušená, tak sa bude rozhodovať na základe jej kvality. Ale obávam sa, že sa nám môže stať, že niektorá župa v niektorom kraji Slovenska si povie: „Máme tu krásnu budovu v strede mesta, ktorej predajom by sme získali veľa peňazí, momentálne si prenajíma tú budovu od nás súkromná škola a my ju nevieme odtiaľ úplne len tak ľahko vystrnadiť, zakážeme im otvoriť prvé štyri ročníky.“ Ak táto škola neotvorí prvé štyri ročníky, župan môže povedať: „Však funguj si ďalej, môžeš vychovávať druhákov, tretiakov, štvrtákov, čo len chceš. Ale vy sám dobre viete a pán župan to určite tiež bude vedieť, že ak im zoberieme štvrtku normatívu, tak tú školu zruinujeme, škola skončí činnosť, celoživotné úsilie jej zriaďovateľa a učiteľov, ktorí na nej učili a snažili sa niečo budovať, bude preč, spravíme nevratný zásah do systému školstva a ostane nám krásna budova v strede mesta, ktorú miestne alebo župné zastupiteľstvo výhodne predá nejakému vopred vysúťaženému záujemcovi. Ak nevieme ošetriť systém tohto rozhodovania od takýchto vplyvov, ak nevieme vopred prísť s jasne zadefinovanými kritériami, na základe ktorých budeme na stredných školách určovať, toto je kvalita a toto kvalita nie je, toto je to, čo si predstavujeme, a toto je to, čo si nepredstavujeme, nerobme tieto kroky, pán minister.
Ja viem, že ste nepriateľom nečinnosti a po roku a pol šéfovania vášho predchodcu to vidíte tak, že treba rýchlo niečo robiť, ale neunáhlený a nezvratný krok môže byť horší ako pol roka analýzy a vyčkávania. Ak pol roka vieme venovať tomu, aby sme sa pozreli, ktoré kvalitatívne ukazovatele chceme merať a na základe čoho potom budeme hovoriť, že táto škola je a táto škola nie je prospešná, dajme tomu, pre región alebo pre celý systém, ako si ho predstavujeme. Nemá význam sa zbavovať tej kompetencie a dávať ju samosprávam teraz. Preto sa pripájam, ale nie v zlom, k tomu procedurálnemu návrhu, ktorý tu už bol.
Je dobré tento zákon vrátiť na prepracovanie, ale nie kvôli tomu, že by bol zásadne zle napísaný, ale preto, že jednoducho my nevieme povedať, či tento krok je dobrý alebo zlý. Ja si myslím, že je veľmi zlý, priam normalizačný, pretože väčšinovým rozhodovaním jednotlivých zastupiteľstiev stráca v priestore stredných škôl priestor pre originalitu, kreativitu, dajme tomu, aj experimentálne projekty. Koniec koncov šesťročné gymnázium v Martine je prvou obeťou tohto prístupu, kde jednoducho sme si povedali, že aby bolo všetko rovnaké, tak neumožníme, aby niečo, čo funguje a je kvalitné, mohlo pokračovať ďalej. Pozrime sa na to, čo chceme naozaj a akým spôsobom merať, zostavme si ten rebríček, zistime, aká je tá situácia. A až potom možno po rozhovore so všetkými ôsmimi županmi sa rozhodnime, či dáme kompetenciu do rúk žúp alebo ju ponecháme centrálnemu ministerstvu, aby vedelo rozhodovať o tom, kto v sieti škôl byť má a kto nie.
Takže ja vás nabádam, pán minister, hlavne k tomu, aby sme nerobili unáhlené kroky, aby sme sa zamysleli nad tým, kde ideme, lebo v školstve môžeme týmto zákonom urobiť nezvratné zásahy, ktoré budú mrzieť študentov, rodičov a v konečnom dôsledku aj každého z nás. Ďakujem veľmi pekne.
