Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, pán minister, hŕstka kolegov i hostia, je to smutné, že na jeden z najdôležitejších bodov tejto schôdze je tak malý záujem o rozpravu. (Hlasy v sále.) Ja hovorím za všetkých, ale pomerne možno je nás viacej, aj keď som sám.
Prečo je tento bod jedným z najdôležitejších na tejto schôdzi? Dôvod je ten, že ak prejde tento zákon a naplnia sa obavy jeho kritikov, tak v duálnom systéme školstva, ale nie tak duálnom, ako ste vy spomínali, pán minister, že v odbornom školstve štát pripravuje teóriu a súkromný sektor pripravuje prax, ale v duálnom školstve súkromných, respektíve verejných a neverejných škôl môže nastať vážna trhlina.
Už sme sa asi zhodli na tom, že tú situáciu na trhu so vzdelaním popisujeme zhruba rovnako, že trh vyžaduje trošku niečo iné, než mu školský systém dodáva, že máme veľmi veľa absolventov, ktorí sa len veľmi ťažko uplatňujú na trhu práce, a že príchod zahraničných investícií na Slovensko, ktorý vyžaduje viac alebo menej kvalifikovanú pracovnú silu, často na trhu práce na Slovensku nenachádza to, čo by od neho potreboval, obávam sa ale, že riešenia, ktoré vidíte vy a ktoré vidíme možno my kritici tohto zákona na druhej strane, nie sú tie isté. Skúsme si ich teda pomenovať.
To, s čím prichádza vládna strana SMER, teraz je pohľad na svet, v ktorom či už volení zástupcovia na lokálnej úrovni alebo na štátnej úrovni vedia odhadnúť, čo trh práce ako taký bude v budúcnosti potrebovať. A vedia to odhadnúť na základe kvalifikácie, nie na základe toho, akého študenta bude potrebovať, iba na základe toho, aký káder, ako hovorí váš pán štátny tajomník, budeme potrebovať o päť alebo desať rokov. My tvrdíme, že oveľa ľahšie, než odhadnúť, akú pracovnú pozíciu budeme potrebovať o päť alebo desať rokov, je odhadnúť, ako schopného človeka budeme potrebovať o päť alebo desať rokov. A tam je obrovský rozdiel v tom, na čo sa potom máme zamerať vo výučbovom procese.
Hovorili ste o tom, že chýba matematika a prírodné vedy na 2. stupni základných škôl. Ja tvrdím, že už aj na 1. stupni základných škôl a na stredných školách je to naozaj katastrofa. Ale to je hlavne metodikou, akým spôsobom sa matematika na Slovensku učí. A opäť sa opriem o moju najobľúbenejšiu pedagogičku Mariu Montessori. Tá tvrdila, že decká mysleli jej matematickou mysľou, že ak odmalička, od troch rokov vštepujeme základné matematické axiómy každému dieťaťu, tak prirodzene s nimi vyrastá a matematika a logika sa stáva jeho prirodzeným prostredím, v ktorom rozmýšľa a v ktorom nahliada na svet. Reagujem na to, o čom hovoril pán minister. Len potom nie je problém v tom, aká je hodinová dotácia, ale v tom, že nenechávame na Slovensku dostatočný priestor na to, aby sa výučba matematiky novými spôsobmi napríklad podľa pedagogiky Marie Montessori dostala do praxe a aby sme mohli matematiku pre deti urobiť populárnejšou.
Ďalej, hovoríte o tom, že podnikatelia a majitelia veľkých firiem nenachádzajú na trhu práce to, čo potrebujú. S tým súhlasím. Ale, opäť, budeme im vychovávať prednastavené roboty alebo im budeme vychovávať flexibilné špongie? Flexibilná špongia je typ študenta, ktorý zapadne do nového prostredia, okamžite nasáva nové informácie, prispôsobuje sa tomu, akým spôsobom to prostredie funguje, a veľmi rýchlo sa prispôsobuje tomu typu práce, ktorý má vykonávať. A to je zase o tom, že nie my budeme plánovať svet, aký má byť, a všetkých normalizovať na jednu a tú istú šablónu. Je to o tom, že práveže necháme vo vzdelávaní slobodu jednak učiteľovi a jednak tomu žiakovi, aby na konci z neho vyšiel kreatívny, schopný človek, ktorý je schopný sa uplatniť v oveľa širšej miere, než ten, ktorého vychováme podľa vopred danej šablóny konkrétneho pracovníka. My tu síce dneska možno máme konkrétnych majiteľov fabrík a konkrétnych majiteľov výrobných hál, ktorí potrebujú určitý typ konkrétneho človeka, ale tí tu o desať rokov byť nemusia. Čo sa stane, keď v regióne, kde sa teraz vyrábajú autá, sa budú o desať rokov vyrábať ja neviem pneumatiky alebo LCD televízory? Čo sa stane so všetkými tými absolventmi, ktorých vychováme pre automobilku, ktorí budú zvárať a zrazu sa dostanú do chemičky, kde sa vyrába a zlieva guma pre pneumatiky? Nie je lepšie vychovávať študentov takých, ktorí sa dokážu prispôsobiť širšiemu okruhu prác, než načúvať ekonomickým záujmom jednotlivých investorov, že takéhoto človeka potrebujeme? Nie je lepšie vychovávať kreatívnych a tvorivých jednotlivcov, než dodávať konkrétnym pracovným pozíciám prednastavené roboty? Tak sa rozmýšľalo v minulom storočí. Tak sa rozmýšľalo v sedemdesiatych rokoch, keď škola mala patent na vzdelávanie, keď neexistovali iné alternatívne zdroje informácií, keď neexistoval internet, keď deti nemohli nejakým spôsobom zasahovať do toho, akým spôsobom sa vzdelávajú, a keď obuvník mal syna obuvníka, ten mal syna obuvníka a ten mal syna obuvníka. V tomto svete my už nežijeme. Dnes je bežné, že človek po troch-štyroch rokoch strieda zamestnanie, že sa z jednej pracovnej sféry odoberie do úplne inej a okamžite sa prispôsobuje novému prostrediu. Na toto my musíme vychovávať ľudí, nie na to, aby strávili pri výrobnom páse 25 rokov svojho života. My nemôžeme vedieť v tak dramatickej dobe, akú dnes žijeme, čo ekonomika napríklad Európskej únie umožní našim deťom, aby vôbec v živote robili. Možnože o dvadsať rokov sa budeme naozaj starať o to, že si bude musieť každý vypestovať svoje zemiačiky okolo domu a postaviť si vlastnú malú elektráreň, aby sme vôbec prežili. A možnože tu bude taký obrovský ekonomický rast, že všetci budeme v službách a všetko to, čo dneska robia tí ľudia za tými pásmi, budú robiť roboty. Ako vieme, ako to bude? Na základe čoho v Žilinskom kraji možno odborníci pána župana vedia rozhodnúť, čo budú o päť alebo desať rokov deti potrebovať, ktoré vychádzajú z tých stredných škôl?
Bolo nám tu povedané, že súkromné školy si môžu robiť, čo chcú, ako keby pre ne neplatil zákon. Ja som zažil, čo je to kontrola aj na súkromnej škole. Tam každá jedna triedna kniha ešte sa bude kontrolovať, či sú vyškrtané kolónky sprava doľava alebo zľava doprava, na každej jednej hodine musí byť zapísané, čo sa presne učilo, zákon platí pre každého rovnako. A ak máme ísť správnym smerom do budúcnosti, treba vyžadovať dodržiavanie pravidiel, ale zároveň nechať slobodu pre tvorivý prístup ako učiteľa, tak aj študenta.
Hovoríme o tom, že 20 rokov sme neboli schopní nastaviť systém správne, ale presne tak, ako som povedal vo svojej faktickej poznámke, pán minister, púšťate z ruky nástroj na to, aby ste to mohli zvládnuť. Len na základe nátlaku alebo ja neviem čoho ideme teraz pustiť nástroj na to, aby sme mohli zo strany vlády systém nastaviť lepšie, a necháme o tom rozhodovať župy. Je pravda, že peniaze sú až na prvom mieste. Lenže peniaze pôjdu tak či tak, ak ostane systém nastavený takto, na každého žiaka rovnako.
Ja by som veľmi rád veril tomu, že keď sa bude rozhodovať o tom, ktorá škola bude zrušená, tak sa bude rozhodovať na základe jej kvality. Ale obávam sa, že sa nám môže stať, že niektorá župa v niektorom kraji Slovenska si povie: „Máme tu krásnu budovu v strede mesta, ktorej predajom by sme získali veľa peňazí, momentálne si prenajíma tú budovu od nás súkromná škola a my ju nevieme odtiaľ úplne len tak ľahko vystrnadiť, zakážeme im otvoriť prvé štyri ročníky.“ Ak táto škola neotvorí prvé štyri ročníky, župan môže povedať: „Však funguj si ďalej, môžeš vychovávať druhákov, tretiakov, štvrtákov, čo len chceš. Ale vy sám dobre viete a pán župan to určite tiež bude vedieť, že ak im zoberieme štvrtku normatívu, tak tú školu zruinujeme, škola skončí činnosť, celoživotné úsilie jej zriaďovateľa a učiteľov, ktorí na nej učili a snažili sa niečo budovať, bude preč, spravíme nevratný zásah do systému školstva a ostane nám krásna budova v strede mesta, ktorú miestne alebo župné zastupiteľstvo výhodne predá nejakému vopred vysúťaženému záujemcovi. Ak nevieme ošetriť systém tohto rozhodovania od takýchto vplyvov, ak nevieme vopred prísť s jasne zadefinovanými kritériami, na základe ktorých budeme na stredných školách určovať, toto je kvalita a toto kvalita nie je, toto je to, čo si predstavujeme, a toto je to, čo si nepredstavujeme, nerobme tieto kroky, pán minister.
Ja viem, že ste nepriateľom nečinnosti a po roku a pol šéfovania vášho predchodcu to vidíte tak, že treba rýchlo niečo robiť, ale neunáhlený a nezvratný krok môže byť horší ako pol roka analýzy a vyčkávania. Ak pol roka vieme venovať tomu, aby sme sa pozreli, ktoré kvalitatívne ukazovatele chceme merať a na základe čoho potom budeme hovoriť, že táto škola je a táto škola nie je prospešná, dajme tomu, pre región alebo pre celý systém, ako si ho predstavujeme. Nemá význam sa zbavovať tej kompetencie a dávať ju samosprávam teraz. Preto sa pripájam, ale nie v zlom, k tomu procedurálnemu návrhu, ktorý tu už bol.
Je dobré tento zákon vrátiť na prepracovanie, ale nie kvôli tomu, že by bol zásadne zle napísaný, ale preto, že jednoducho my nevieme povedať, či tento krok je dobrý alebo zlý. Ja si myslím, že je veľmi zlý, priam normalizačný, pretože väčšinovým rozhodovaním jednotlivých zastupiteľstiev stráca v priestore stredných škôl priestor pre originalitu, kreativitu, dajme tomu, aj experimentálne projekty. Koniec koncov šesťročné gymnázium v Martine je prvou obeťou tohto prístupu, kde jednoducho sme si povedali, že aby bolo všetko rovnaké, tak neumožníme, aby niečo, čo funguje a je kvalitné, mohlo pokračovať ďalej. Pozrime sa na to, čo chceme naozaj a akým spôsobom merať, zostavme si ten rebríček, zistime, aká je tá situácia. A až potom možno po rozhovore so všetkými ôsmimi županmi sa rozhodnime, či dáme kompetenciu do rúk žúp alebo ju ponecháme centrálnemu ministerstvu, aby vedelo rozhodovať o tom, kto v sieti škôl byť má a kto nie.
Takže ja vás nabádam, pán minister, hlavne k tomu, aby sme nerobili unáhlené kroky, aby sme sa zamysleli nad tým, kde ideme, lebo v školstve môžeme týmto zákonom urobiť nezvratné zásahy, ktoré budú mrzieť študentov, rodičov a v konečnom dôsledku aj každého z nás. Ďakujem veľmi pekne.

Pán minister, súhlasím s vami v mnohých východiskách. A v podstate to, čo ste povedali v tomto prejave, boli veci, o ktorých sme spolu rozprávali posledné dva roky aj v rámci výjazdových zasadnutí bývalého výboru pre školstvo. A ja si pamätám, že vtedy sme sa dokázali na mnohých veciach zhodnúť pri pomenúvaní problémov. Problém je, že tie riešenia, ktoré ste priniesli, a ja verím tomu, že potreba odlíšiť sa od pasivity aktivitou je akútna, sú aktivitou, bohužiaľ, príliš rýchlou, šitou horúcou ihlou a riešenia na problémy, ktoré ste pomenovali, v nej nie sú.
Vy hovoríte o tom, že sa bude rozhodovať na základe kvality, ale nepomenovali ste kritériá, na základe ktorých tú kvalitu budete vyhodnocovať.
Hovoríte o tom, na základe čoho by sa mala meniť sieť stredných škôl, ale nepopísali ste ani systematickú metódu, ani nástroje, ktoré budete používať na to, aby ste tu vyhodnotili, kto je na vrchole rebríčka a kto je na jeho spodku. A miesto toho, aby ste začali tým, že pomenujete najprv nástroje, metódu a nejaké spôsoby výstupov, hneď na začiatku dávate právomoci zo svojich rúk niekomu inému a čakáte, že tam, kde bolo doteraz nemohúcne ministerstvo, a to hovorím o mnohých predchádzajúcich ministroch, či už pravicových alebo ľavicových, tak sa vzdáte kompetencie, ktorú mal doteraz minister. A myslíte si, že keď ju rozdelíte ôsmim županom po Slovensku, tak že to vyhodnotia lepšie. Preto ja sa pripájam presne k tomu, čo hovoril pán kolega Beblavý. Treba na chvíľku sa zastaviť, pozrieť sa na ten systém, aký je, pomenovať naozaj problémy, pozrieť sa na to, na čom sa dokážeme zhodnúť, a až potom pomenúvať postupy, ktorými sa dokážeme pohnúť vpred k nejakému lepšiemu stavu, než je ten dnešný, a nie robiť unáhlené rýchle kroky.

Ďakujem, Miro, za ten úvod, sme si vymenili teraz garde, ty si povedal veci, ktoré som mal pripravené ja, ale nadviažem na presne ten fakt, že nám chýba hľadanie kľúčových kompetencií u žiakov na výstupe. Namiesto toho, aby sme ich pripravovali na konkrétne pracovné pozície a konkrétne pracovné miesta a snažili sa nejakým spôsobom predikovať, ako bude vyzerať pracovný trh o 5 až 10 rokov, mali by sme jednoducho pracovať na tom, aby deti zo škôl vychádzali s kľúčovými kompetenciami, ktoré im umožnia byť jednoducho flexibilnými, to znamená, aby sa naučili dobre a rýchlo učiť, aby mysleli v kontexte, aby rozmýšľali kriticky, aby nemali problémy s vytváraním si tzv. maintenance, teda rozumových máp, aby vedeli jednotlivé fakty, ktoré sa v škole naučia, spájať do logických súvislostí. A tieto veci ak sa naučia, tak potom je úplne jedno ako o 5 až 10 rokov bude vyzerať pracovný trh, pretože to, akým spôsobom budú pripravení naň, ich predurčí na oveľa rýchlejšie prispôsobenie sa akejkoľvek pracovnej pozícii, na ktorú by sa potrebovali dostať. Preto sociálne inžinierstvo jednoducho nefunguje. A čo treba urobiť? To je zavedenie slobody a flexibility do vzdelávania detí, aby boli v podstate pripravené na akýkoľvek trh práce, nielen na ten, ktorý im naprognózujú údajní odborníci z vyšších územných celkov.

Pán kolega, ďakujem za príhovor aj za všetky tie čísla a príklady. Veľmi dobre ukazujú, že tá situácia je naozaj zložitá, ale možno sme mohli ešte buď vy, alebo ja sa spýtať pána ministra, ako budeme čísla ohľadom centier voľného času zisťovať od 15. septembra 2012, lebo podľa informácií, ktoré mám, a môže ich potom pán minister potvrdiť alebo vyvrátiť, tak ministerstvo zrušilo zber informácií o centrách voľného času od 15. 9. 2012, tak možno keby v záverečnom slove potom pán minister sa k tomu vyjadril. Tak aj vy, aj ja by sme boli spokojnejší. Ďakujem pekne.

Miro, ďakujem, že si pripomenul jednu vec, ktorú ja som nepovedal. A to je presne tá zúfalá situácia niektorých samospráv na Slovensku. Keď máme desiatky obcí v nútenej správe, keď ich máme tak zadlžené, že jednoducho nevedia, čo majú robiť, tak privítajú každú korunu, aby sa z tej šlamastiky nejakým spôsobom dostali. Často to bude možno v najlepšom záujme obyvateľov tej obce, ale jednoducho nebudú používať peniaze na to, na čo boli určené. A to nie je správne. Ak máme riešiť zlú finančnú situáciu samospráv, sú na to iné nástroje, ale nie je správne dávať peniaze, ktoré majú ísť na činnosť detí, samosprávam iba kvôli tomu, aby mnohé z nich mohli cez tento spôsob financovania sanovať svoju vlastnú finančnú situáciu. Ďakujem.

No, pán kolega, ja s vami vo väčšine menovaní symptómov súhlasím. Ja viem, že ten systém je chorý, a tvrdili sme to pred dvoma rokmi. A už vtedy sme hovorili, že riešenia, ktoré ponúkame, musia byť dočasné a celé to musí byť nahradené nejakým systémovým riešením, ktoré tie symptómy odstráni. Ale toto, s čím prichádza teraz minister, jednoducho riešenie nie je. Je to presne z tých dôvodov, ktoré som pomenoval. Po prvé, nie je tam žiadna účelová viazanosť tých peňazí. V momente, keby sme ich účelovo zaviazali a povedali sme, že obec nemá právo použiť ich na nič iné, len na činnosť detí, bez ohľadu na to, do ktorej obce do toho centra voľného času chodia, už to by bolo čiastkovo možno dobré riešenie, aj keby to bol obrovský administratívny bordel, lebo si neviem naozaj predstaviť, ako to centrum voľného času, ktoré bude zúčtovávať príspevky z 52 obcí, bude rozpočtovať svoje výdavky na rok, keď vôbec nebude vedieť, z koľkých obcí koľko detí mu príde a koľko peňazí kedy môže vôbec čakať.
A druhá vec, opakujem to tretíkrát a znovu, je register. Na tom registri sa začalo pracovať ešte za pána Mikolaja. Ten register stále nie je dokončený. A keby sme teraz venovali energiu tomu, aby sa dokončil, tak väčšina tých symptómov, o ktorých ste hovorili, pán kolega, by sa dala odstrániť už len tým, že si vyfiltrujeme údaje a okamžite ideme po krku tým, ktorí robia problémy. Ale v tomto systéme, ktorý sa navrhuje zaviesť teraz, sa pôjde po krku všetkým, samosprávy budú mať neobmedzenú právomoc nakladať s peniazmi. A veľmi dobre vieme, čo to znamená, niekedy v budúcnosti sa potom snažiť samosprávam tie peniaze znovu zobrať, to sa jednoducho nedá. Ďakujem.

Pán kolega Bublavý, spravodlivosť voči komu? Ja verím, že to bude spravodlivé voči zástupcom samospráv, ale nebude to spravodlivé voči deťom, pretože voči deťom to bude spravodlivé vtedy, keď budú rovnakým dielom dostávať peniaze na svoju aktivitu bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú, a bez ohľadu na to, kto je zriaďovateľom centra voľného času. A to zabezpečuje dnešný systém, plus-mínus.
Pani Obrimčáková, riešením by bol presne register. O tom som hovoril vo svojej reči. Keby sme mali centrálny register, do ktorého je každé dieťa zapísané, tak sa veľmi rýchlo odhalí akákoľvek abnormalita, ktorá by tam vyskočila, že je niekto zapísaný niekoľkokrát na rôzne krúžky, a mohlo by sa to prostredníctvom inšpekcie ministerstva okamžite riešiť.
Pán Bagačka, nemáte pravdu, že všetky peniaze idú, na čo sú určené. Vy veľmi dobre viete, že z podielových daní sa prostredníctvom tabuliek 3 a 3a prerozdeľujú podľa určitých koeficientov peniaze jednak na centrá voľného času, aj na materské, jazykové školy a tak ďalej, ale z týchto peňazí potom všeobecne záväzným rozhodnutím každá samospráva rozhoduje, koľko peňazí pošle ďalej a veľmi často sa neposielajú všetky peniaze ďalej. Bolo to v Plaveckom Štvrtku iba 35 eur ročne, napríklad, v Martine necelých 100 eur, v Ružomberku 78 eur, v Trnavskom, Trenčianskom kraji menej ako 50 eur na dieťa. To znamená, že jednak si ponechávajú starostovia a zastupiteľstvá niektoré peniaze v rozpočte, aj keď by to nemali robiť, a jednak nie je pravda to, čo hovoríte, že všetky peniaze idú na aktivity detí. Opak je pravdou, peniaze tam ostávajú a možno niektoré samosprávy robia to, že potom dodatočnými dotáciami vybrané centrá voľného času dotujú samostatne. Ale to nie je spravodlivosť, po ktorej kričal napríklad pán Bublavý.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, som veľmi smutný z toho, čo máme teraz pred sebou na stole. V roku 2010, 19. mája 2010 vtedy ešte prvá vláda Roberta Fica na zasadnutí vlády ani nezaradila bod do rokovania vlády o tom, že by išla meniť podmienky financovania centier voľného času. Zbabelo a potichučky prepašovala tento bod do bodu rôzne, schválila ho zhruba v tom istom znení, v akom s ním teraz prišiel pán minister do Národnej rady. A už poobede v ten istý deň pán premiér Fico zožal ovácie na stretnutí ZMOS-u za to, že starostom a primátorom prihráva do rúk peniažky, ktoré nikto nebude kontrolovať, krásny predvolebný ťah, ktorým si vtedy pán Fico získaval Zduženie obcí a miest Slovenska na svoju stranu, aby prostredníctvom svojich primátorov a starostov po celom Slovensku naháňal ovečky do svojho predvolebného košiara. Stovky ľudí potom prišli protestovať pred Úrad vlády a pred parlament a búrili sa, pretože 300 000 detí a 6 000 pedagogických zamestnancov mohlo prísť o aktivity a o prácu. Jedno z prvých stretnutí ministra školstva Jurzycu bolo presne na túto tému.
Hneď prvá vec, ktorú sme urobili v spolupráci s pánom Jurzycom po vzniku novej vlády v roku 2010, bolo zavedenie novej metodiky nápočtu detí a široké zabránenie ďalším podvodom, ktoré vtedy boli z ministerstva školstva hlásené zo strany niektorých centier voľného času. Dva mesiace si mňa aj pani kolegyňu Žitňanskú a pána kolegu Beblavého pohadzovali medzi sebou ministerstvo školstva, ministerstvo financií a Úrad vlády. Až konečne sa nám podarilo na jeseň roku 2010 tento stav zvrátiť a doteraz mnohí riaditelia centier voľného času nás vyhľadávajú, stretávajú sa s nami a ďakujú nám za to, že takmer 50 % centier voľného času vtedy prežilo, lebo ak by ostala platiť norma, ktorú vtedy schválila 19. mája 2010 Ficova vláda, tak dnes by sme sa už nemali o čom rozprávať, lebo 50 % centier voľného času by vôbec neexistovalo. Predĺžili sme obdobie, v ktorom mohli poberať peniaze podľa aktivít, ktoré s deťmi robia, sprísnili sme podmienky, za akých sa napočítavali deti, sprísnili sme kontrolu a vyzvali sme ministra školstva, aby posielal inšpektorov na jednotlivé pracoviská centier voľného času, aby kontrolovali, čo sa tam naozaj deje, a aby tých desať alebo pätnásť naozaj podozrivých alebo pokútnych centier, ktoré mali napísané na svojich zoznamoch čierne duše, bolo identifikovaných a nemohlo ďalej vykonávať svoju činnosť. Vďaka tomu doteraz tieto centrá voľného času existujú.
Čo ale prináša pán minister Čaplovič, je presne tá istá skaza, ktorá bola schválená vládou 19. mája roku 2010. Nejde vôbec o to, aby sa urobil poriadok, a už vôbec nejde o to, aby sa zabránilo nejakému kšeftovaniu. Pán minister, to boli nehorázne výhovorky, ktoré ste pustili v posledných dňoch z úst. Ľudia za minimálne peniaze dennodenne pracujú s mládežou a s deťmi a vyvíjajú s nimi aktivity a vy namiesto toho, aby ste pre nich vytvorili lepšie podmienky, idete rušiť tieto miesta a prakticky im znemožniť ďalšiu prácu. Prestavme si, že máme centrum voľného času niekde v Košiciach, do ktorého chodia deti z 52 okolitých obcí. Pri súčasnom systéme každé dieťa, ktoré tam vykonáva svoju činnosť, a je prirodzené, že ju tam vykonáva, pretože deti z tých obcí chodia na základné školy a na stredné školy do mesta Košice, tak teraz bez ohľadu na to, z ktorej obce pochádza, dostáva peniaze vďaka tomu, že v danom centre voľného času vykonáva svoju činnosť. Tým pádom jeho činnosť je zaplatená a človek, ktorý ju tam s nimi vykonáva, je zaplatený tiež.
S tým, s čím prichádzate teraz vy, sa dostaneme do situácie, že centrum voľného času nebude vôbec tušiť, koľko peňazí dostane na aktivitu týchto detí, lebo VZN-kom si jedna obec vyhlási, že na centrá voľného času dá 35 eur, druhá dá 55 eur, tretia dá 100 eur, štvrtá ani to a piata povie, my vám žiadne peniaze nepošleme, pretože sú v našom rozpočte a je v našej kompetencii o nich rozhodovať. Takéto centrum voľného času nebude môcť rozpočtovať, vôbec nebude vedieť, koľko peňazí dostane na elektriku, na kúrenie a na platy svojich detí a čoskoro bude musieť túto činnosť ukončiť. To je presne to, čo spôsobíte, pán minister. A môžete sa smiať, koľko chcete, toto sú veci, ktoré nemám z vlastnej hlavy, toto sú veci, ktoré už tri roky rozprávajú obhajovatelia registra, ktorý mal byť zavedený na ministerstve školstva už za prvej Ficovej vlády.
Keby pán Mikolaj vtedy nebol robil zbytočné opatrenie a namiesto toho sústredil svoju energiu na to, aby bol vytvorený centrálny register, v ktorom by bolo zapísané každé dieťa so svojím rodným číslom a s aktivitami, ktoré vykonáva v ktorom centre voľného času, tak sa dnes vôbec nemusíme baviť o tom, v ktorej obci býva, pretože by sme presne vedeli, kam chodí, do koľkých krúžkov je zapísané a koľko peňazí na jeho činnosť ide. A každé jedno centrum voľného času, ktoré s ním pracuje, by za to dostalo primerane zaplatené a nikto by si nedovolil napísať nejakú čiernu dušu, pretože by tom v tom centrálnom registri jednoducho okamžite bolo vidieť. Nie, namiesto toho ideme dávať samosprávam peniaze do rúk, kde na činnosť detí možno pôjde 50 alebo 45 % a ostatné pôjde do chodníkov, lámp verejného osvetlenia alebo splácania dlhov jednotlivých samospráv. A nikto nikdy nezabezpečí, že tieto peniaze budú použité na činnosť detí. Presne toto spôsobíme. A tie deti, ktoré dneska každý deň môžu ísť na nejaký krúžok a venovať sa nejakej zmysluplnej činnosti, ostatnú aj s tými učiteľmi, ktorí s nimi pracujú, na ulici, pán minister. Presne to sa stane.
Varovali sme vás pred tým v roku 2010. Vtedy pán premiér v momente, keď protestujúci stáli pred parlamentom a pred vládou, povedal, že áno, je možné, že pán minister Mikolaj pochybil a on zváži nápravu tohto kroku. V článkoch z roku 2010 pred voľbami už mal veľmi krotký tón hlasu a povedal, že je možné, že sa stala niekde chyba a v prípade, že sa na to príde, ústami svojho vtedajšieho hovorcu Braňa Ondruša odkázal, že je ochotný počúvať a tieto veci napraviť. No zjavne v strane SMER pamäť neslúži, pretože s takou istou hlúposťou, s ktorou ste prišli 19. mája 2010, prichádzate do Národnej rady ešte raz.
Dvestotisíc slovenských detí navštevuje krúžky, tábory, kurzy, prázdninové pobyty a peniaze, dvestotisíc. Hovorím o tých, ktorých sa môže jednoducho týkať to, že jednoducho prestanú tam chodiť. Máme tu stotisíc detí, ktoré dokážu ufinancovať, pretože sú v malých obciach a nechodia tam deti z vonkajších obcí, takže sa ich to nie až tak dotkne, a tie deti v obciach, v ktorých bývajú, tak peniaze na svoju aktivitu dostanú. Ale potom tu máme centrá voľného času, ktoré majú spádové oblasti, ktoré sú týmto jednoducho ohrozené.
Ja nemám nič proti tomu, aby sa kompetencie prenášali na samosprávu. Princíp subsidiarity ako taký je dobrý a v Európe sa podľa neho riadi každý, kto môže. A považujem to za správne, lenže my tu zavádzame veľký konflikt záujmov, pretože dávame samospráve do ruky peniaze, ktorá s nimi môže potom nakladať podľa svojho vlastného uváženia. A nemajú žiadnu viazanosť, nie sú viazané na aktivity detí. To znamená, v momente, keď prerozdelíme podielové dane, tak síce štát môže povedať, ja dávam tieto peniaze na aktivity detí, ale v momente, keď sa dostanú do štátnej kasy, tak to je to isté euro, ten istý cent, ktorý ide na chodníky, na lampy, na splácanie dlhu. A je vyslovene na uvážení samosprávy, na čo tieto peniaze použije. A potom neplatí to, že štát hovorí, my dávame peniaze na aktivity detí, nie, potom alibisticky štát môže ustúpiť a ústami svojho ministra povedať, samosprávy nech rozhodnú, čo sa s deťmi bude diať. Ale s deťmi sa bude diať to, že samosprávy využijú tento zvýšený prítok peňazí, nebudú ich dávať do aktivít detí, ako už dneska mnohé avizujú, a budú si nimi riešiť svoje vlastné finančné problémy.
A teraz čo je vyššie? Je vyššie záujem štátu prispievať na každodennú systematickú aktivitu detí alebo je vyššie politická objednávka, pán minister, naplniť vačky svojich červených starostov a primátorov po celom Slovensku? A toto je len začiatok. Máme tu ďalšie návrhy, ku ktorým sa budem vyjadrovať neskôr, ale už toto je alarmujúce. A keď som hovoril o tom, že nás čaká na Slovensku z rúk ministerstva školstva normalizačný valec, za ktorým budeme len vidieť obete rán istoty, namiesto istôt, ktoré SMER sledoval na začiatku, tak toto sú tie prvé. Ďakujem veľmi pekne.

No ja skúsim zo salaša naspäť k veci. Veľmi sa mi páčil... (Zasmiatie sa v sále a potlesk.) Veľmi sa mi páčil, Peter, ten príklad so športovcami. Myslím, že to je niečo, na čo Slováci budú počúvať. Nemá zmysel, aby sme šikovných futbalistov abo hokejistov nechávali v tradičných školách iba kvôli tomu, aby tí ostatní chlapci a dievčence na telesnej výchove za nimi pobehli o nejaký ten metrík viacej. A rovnako ako na športových školách vychovávame elity, ktoré neskôr môžu reprezentovať celú krajinu, tak presne takisto môžeme mať elity v matematike, v prírodopise a v mnohých iných veciach a vytvárať tak naozaj elitnú vrstvu stredoškolských študentov, vysokoškolských študentov, ktorí potom ale takisto potiahnu celú krajinu.
A experimentálne programy na školách zabezpečujú presne to, že dokážu odhadnúť, ktoré deti na to majú. Dokážu im dať alternatívny alebo individuálny prístup a dokážu z nich vychovať ľudí, ktorí potom pre celú spoločnosť prinesú naspäť pridanú hodnotu. A niečo také by sme mali určite podporovať a nie zavádzať normalizáciu a rovnakosť v rámci toho, aby veci boli tak, ako boli odjakživa.
Ďakujem.

Ja budem asi reagovať iba na kolegu Hlinu. Ja úplne nerozumiem tomu, že aké by sme vlastne dneska mali školy, keby sme vďaka rôznym experimentálnym prístupom neboli prispôsobovali život na školách reálnemu životu okolo nás. Pretože svet sa tak dramaticky a rýchlo mení, že ak sa mu školy nebudú prispôsobovať, tak nebudú jednoducho vychovávať deti a študentov pre prax, ale budú z nich robiť stále iba výstupy školského systému, ktorý bol ale upravený na úplne inú dobu.
Ja, možnože, Alojz, ty by si bol radšej, keby ešte stále deti sedeli s rukami za chrbtom v triedach a za každý prehrešok by dostávali trstenicou po prstoch alebo pravítkom po zadku. Niektorým to vyhovuje, ale mal by si myslieť na to, že proste sú medzi nami aj ľudia, ktorí nemajú radi tento prístup a chceli by dať deťom trošku viacej kreativity, voľnosti a talentovaným deťom možnosť rozvíjať svoje prirodzené vlohy. A podľa mňa spoločnosť by mala byť založená na tom, že ty keď chceš mať deti v takej škole, kde sa učí podľa osnov z roku 1812, nech sa páči, ale mal by si dať možnosť trošku progresívnejšie mysliacim ľuďom, aby svoje deti pripravili na 21. storočie a nie 19.
Ďakujem veľmi pekne.