Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, hostia. Ako som povedal, kolega Fero Šebej už v rámci toho historického exkurzu vyčerpal väčšinu vecí, ktoré som chcel hovoriť aj ja. Ale dotknem sa iba pár číslami, to, čo som už hovoril predtým aj vo faktickej poznámke. Iba na ilustráciu toho, ako sa zmenil pohľad na prvý priebežný pilier v dôchodkovom zabezpečení. V 1889-om, keď Bismarck zavádzal priebežný prvý pilier,...
Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, hostia. Ako som povedal, kolega Fero Šebej už v rámci toho historického exkurzu vyčerpal väčšinu vecí, ktoré som chcel hovoriť aj ja. Ale dotknem sa iba pár číslami, to, čo som už hovoril predtým aj vo faktickej poznámke. Iba na ilustráciu toho, ako sa zmenil pohľad na prvý priebežný pilier v dôchodkovom zabezpečení. V 1889-om, keď Bismarck zavádzal priebežný prvý pilier, bola stredná dĺžka života 48 rokov. Dôchodkový vek v tom čase bol okolo 70 rokov, to znamená že drtivá väčšina ľudí sa dôchodku nikdy nedožila, teda tí, ktorí platili do toho priebežného systému, sa nikdy nedočkali toho, že by z neho vôbec niekedy mali niečo. V roku 2011 stredná dĺžka života na Slovensku je 75 rokov, dôchodkový vek niekde okolo 62 rokov. Hovorí sa o dvíhaní k 65. Ešte stále vidíte, že ten pomer sa výrazne zmenil. Zmenil sa natoľko, že vo väčšine Európy, tak ako to odznelo už viacej krát v tejto rozprave, už pripadá jeden pracujúci na jedného dôchodcu, alebo dokonca už viac ako jeden dôchodca pripadá na jedného pracujúceho, čo všetci uznáme, že je neudržateľný systém. Ľudia, ktorí dôchodok poberajú, ho poberajú približne 18 rokov, čo je tiež výrazná zmena oproti tomu, ako to bolo za Bismarcka, kedy aj keď sa niekto náhodou tých 70 rokov dožil, tak dva-tri roky ten zaslúžený dôchodok poberal, a len veľmi zriedkavo sa stalo, že niekto, nejaký Matuzalem, to viac ako tie dva-tri roky potiahol a ten si naozaj potom zaslúžil, možno aj dostal nejakú významnú Bismarckovu medailu a stalo sa to, že bol cteným poberateľom dôchodku podľa toho, ako bol ten systém nastavený.
Demografia v Európe sa významne mení. Rodí sa stále menej detí, ten demografický strom, kým za Bismarcka sme ho naozaj mali, strom, že sa rodilo veľa detí a tých starých ľudí bolo máličko, to znamená, že navrchu, v tých vrchných vekových skupinách bol ten strom úzky, tak dneska to máme skôr tornádo. Hej, to znamená deti sa nám rodí stále menej a na strane dôchodcov sa ten strom rozširuje, takže zo smreku sme sa dostali k dubu, keď to chceme si predstaviť, tak aby to pochopil každý jednoduchý človek. A čo s tým? Tých riešení, nechcel som povedať, bača. Tých riešení je mnoho. Už tu bolo vyrátané v niekoľkých diskusných príspevkoch, že rôzne formy dôchodkového zabezpečenia a rôzne formy nastavenia tých pilierov na svete sú skúšané, ale ja som presvedčený o tom, že kým budeme stále žiť v tom bismarkovskom paradigmatickom modeli, tak sa jednoducho nedostaneme ďalej. Rovnako ako je nemožné popísať správanie sa subatomárnych častíc aristotelovskou alebo newtonovskou mechanikou, presne tak isto je podľa mňa nemožné sanovať dnešný systém dôchodkov, pritom že budeme myslieť ako Bismarck. Kým sa nám nepodarí vymazať z našich modelov, v ktorých rozmýšľame o dôchodcoch veci ako minimálna mzda, dôchodkový vek, minimálny dôchodok, sociálne dávky, kým sa nám nepodarí predefinovať tieto veci ako celok, som presvedčený o tom, že sa nedokážeme pohnúť dopredu.
Ešte k tomu súčasnému stavu. Pán Blaha hovoril dva alebo tri dni dozadu, že prvý priebežný systém je nespravodlivý, pretože chudobní do neho prispievajú a bohatí si nasporia, dobre tomu rozumiem, a bohatí si nasporia v druhom pilieri na svoje dôchodky, ale okresávame ten priebežný a tam nebudú dôchodky pre chudobných. Tak ste to povedali. No obávam sa, že nie je to tak, pán kolega. Pretože, jednak prvý systém, teda druhý pilier je úplne lineárne nastavený. To znamená, každý, kto do neho prispieva, takisto z neho dostane. Každý, kto platí odvody alebo za neho odvody platí štát, tak z tej pomernej čiastky v druhom pilieri dostane svoj dôchodok a v prípade, že nebude, že sa nedostane na hranicu životného minima, tak tam sa potom doplatí zo strany štátu. Ale ten prvý priebežný je práve naopak, je práve naopak nespravodlivý. Pretože v ňom chudobní doplácajú na bohatých. Prišiel som na to veľmi jednoducho. Chudobní ľudia, veľmi dobre viete, štatisticky je dokázané, že umierajú skôr. Až 22 % z tej najchudobnejšej časti populácie sa nikdy dôchodkového veku nedožijú. To znamená, že 22 % populácie, keď si rozdelíte podľa príjmu na 5 skupín, tak tá prvá najchudobnejšia 22 % z nich sa nedožuje dôchodku. To znamená, že celý život, ak aj platia do priebežného systému, tak z neho nikdy nič nedostanú, lebo sa jednoducho nedožijú dôchodkového veku. Z tej najbohatšej skupiny z tých piatich, iba 9 % sa nedožije dôchodkového veku, to znamená, že už tu bohatší ľudia z prvého piliera získavajú viac. Druhá vec je tá, že kým z tej najnižšej príjmovej skupiny ľudia, ktorí aj dostávajú dôchodok, tak ho poberajú v priemere 10 rokov, tak v tej najbohatšej príjmovej skupiny ho dostávajú 20 rokov v priemere.
Takže v zásade bohatí ľudia, ktorí prispievajú do do priebežného systému z neho aj peňazí aj chudobných získavajú viac, ako tí chudobní, ktorí v ňom zostávajú, ktorí doňho prispievajú. Takže to, čo ste povedali, že v ňom, že v ňom bohatí, že z neho bohatí dostávajú viacej ako chudobní platí tak, ako to je. To znamená, bohatí aj priebežný systém využívajú viac vďaka tomu, že žijú dlhšie ako tí chudobní. Druhý kapitalizačný pilier je momentálne impotentný na Slovensku. Madejova novela, ktorá prešla týmto parlamentom, spôsobila to, že práve to, čo z neho robilo stroj na vyrábanie budúcich dôchodkov s nejakým rizikom, to rozčlenenie, rozčlenenie do jednotlivých rizikových skupín v rámci v rámci investovania bolo odobrané tým, že doňho boli zavedené záruky. To znamená, že aj tam, kde sme mali možnosť vyrobiť budúce dôchodky na vyššej úrovni s vyšším ziskom, tak tieto, toto vďaka zárukám bolo znemožnené. To či más ísť 9 % tam alebo tam nedokážem sa k tomu vyjadriť, ja nie som ekonóm, takže sa budem držať skôr tej filozofickej časti celého problému a posuniem sa teda k tomu, že či treba alebo netreba paradigmatickú zmenu.
Som presvedčený o tom, že nutnosti paradigmatickej zmeny výmeny peňazí medzi občanom a štátom sú si dnes vedomí všetci ľudia jednak v Európskej únii, ale aj v zámorí. A z čoho by sme mali teda pri takejto paradigmatickej zmene vychádzať. Ak sa berieme za krajinu, ktorá je na určitej civilizačnej úrovni, mali by sme vychádzať zo základného predpokladu, a to je solidarita. To znamená, v spoločnosti, v Európe alebo vo Veľkej Británii alebo dajme tomu v Spojených štátoch, aj keď tam teda republikánska nátura ešte stále je dosť silná na to, aby tá solidarita nebola tak silno presadzovaná ako v Európe, ale stále ak sa považujeme za vyspelých, za vyspelý civilizovaný štát, mali by sme mať solidaritu vyvinutú do takej miery, že je každému zabezpečený nejaký základný životný štandard a každému je zabezpečená základná úroveň zdravotnej starostlivosti. Druhá vec by mala byť spravodlivosť, to znamená, že keď niekto vytvára zisk, celý tento zisk by mal byť zdanený, ak niekto vytvára zisk, z celého tohto zisku by mal platiť odvody a tie odvody, ktoré odvádza do spoločnej kasy, by potom mali slúžiť na to, aby bol plnený ten prvý predpoklad, a to je solidarita s každým jedným občanom štátu, resp. s každým jedným členom spoločnosti.
Veci ako dôchodok a dôchodkový vek sa dajú zrušiť, dokážeme na nich zabudnúť. Dokážeme vymyslieť iný systém a neboli sme ani experimentom vo východnej Európe, tak ako o tom hovorí Alojz, neboli by sme ani žiadnym laboratóriom, na ktorom by sa išli skúšať nejaké nové veci. Boli by sme iba jednými z priekopníkov. Ale to už sme pri niektorých veciach boli. Keď sa pozrieme na rovnú daň, ktorá bola zavedená na Slovensku, bola to najrovnejšia daň na svete. Áno, vtedy sa aj v Davose rozprávalo, Alojz, o Slovensku ako o žiarivom príklade a áno, bol to jeden z príkladov toho, akým spôsobom sme vedeli byť pre svet v niečom príkladom. To, čo by dokázalo pomôcť systému výmeny peňazí medzi štátom a občanom, sú v zásade dve veci. Tá prvá je základný príjem, tak ako bol popisovaný v niekoľkých modeloch. Je populárny hlavne v Nemecku, to znamená základný príjem pre každého občana v štáte bez rozdielu alebo bez nejakej bez nejakej zásluhovosti . Jednoducho štát by platil každému občanovi štátu, dieťaťu, dôchodcovi základnú čiastku a kombinovaná s negatívnou daňou. To znamená, takýto základný príjem by sa krátil o dajme tomu o 8 alebo 10 % z príjmu tohto občana.
Výhoda by bola tá, že by sme mali lineárny prechod medzi neprácou a prácou, nemuseli by sme vymýšľať také zbytočné sumy v systéme, ako je napríklad minimálna mzda, dokázali by sme motivovať ľudí k tomu, aby si prácu hľadali za každých okolností, dôchodkový vek vďaka tomu, že by si vlastne ľudia odkladali do druhého piliera nejaký počet rokov peniaze povinne, by nastal vtedy, keď jednoducho dosiahnu taký dôchodok, že dokážu si z neho vyplácať životné minimum. Všetky veci by sa zjednodušili, sociálne dávky by sme mohli škrtnúť, boli by nahradené jednou. V prípade, že by niekto bol, dajme tomu, invalid, tak by sa táto základná dávka štátu násobila nejakým, nejakou, nejakou, nejakým číslom, ktoré by hovorilo o jeho o jeho disabilite, o jeho znevýhodnení. To znamená, ak by niekomu chýbala ruka, mohla by to byť dajme tomu krát 3, ak je niekto na vozíčku krát 10, slepý atď. Tie čísla, tie tabuľky sú už vymyslené, už dneska vieme povedať, že koľkokrát je človek znevýhodnený oproti zdravému v spoločnosti, takže opäť to nie je nachádzanie niečoho nového a opäť je to výrazné zjednodušenie systému.
Takisto by sa nám podarilo výrazným spôsobom šetriť na na administratíve. Sociálna poisťovňa ako taká by postupom postupom času mohla väčšinu, resp. veľkú časť svojich zamestnancov prepustiť, pretože jediné, čo by robila, už by nebolo. Tak to jediné, čo by robila už by dávala iba to základné minimum každému jednému občanovi a nemusela by riešiť tých 150 rôznych dávok, ktoré musí riešiť dnes. Cez UNITAS, ktorý sa tak či tak musí dokončiť, by sme dokázali v podstate všetky všetky styčné body ekonomického, ekonomickej výmeny medzi občanmi a štátom dať na jedno miesto. Ak sa vám zdá, že to znie ako niečo, čo je vytiahnuté z brucha a je to len taký nástrel, nie je to tak. Táto teória jednak na Slovensku má za sebou už 7 rokov veľmi intenzívneho odborného dialógu, stačí si pozrieť knihu Richarda Sulíka "Odvodový bonus" a všetky detaily k nej v podstate síce ešte v korunách starých, ale tie technické detaily už tam sú popísané. A takisto to, čo som hovoril predtým, že nie je to, nie sme jediné miesto na zemeguli, kde by sa takéto niečo malo alebo mohlo zaviesť, dokazuje Veľká Británia. Vo Veľkej Británii práve teraz máme koaličnú vládu konzervatívcov a liberálov, a keď si dáte do Googlu pojem "univerzálny kredit" - Universal Credit, tak zistíte, že v roku 2013 idú zavádzať veľmi podobný systém do praxe. To znamená, že kombinácia základného príjmu a negatívnej dane už v Európe začína mať svojich nositeľov, jednak ideových, ale aj praktických, a že dokážeme sa, keďže sme to nedokázali zaviesť za minulej vlády a táto vláda sa k tomu nejak nemá, tak minimálne dokážeme potom sledovať na príklade Veľkej Británie, že ako sa takýto systém môže ujať a ako sa bude vyvíjať.
Ak sa teda máme všeobecne baviť o tom, že akým spôsobom majú prebiehať transakcie medzi občanom a štátom, určite vrátiť sa k myšlienkam odvodového bonusu je na Slovensku namieste. Teraz niečo o situácii v Európe. Väčšina ľudí v mojom veku, ktorých poznám nielen na Slovensku ale aj v iných európskych krajinách už vôbec neráta s tým, že dostanú od štátu nejaký dôchodok. Vzdelaní ľudia, ktorí majú trošku rozhľad o tom, že akým spôsobom sa vyvíja Európska únia, majú peniaze na životných poistkách, šetria si na svoje vlastné na svoju vlastnú budúcnosť a, áno, odvádzajú štátu ale odvádzajú to s tým, že je to súčasť toho, že v tom musia žiť, ale nerátajú s tým, že by vôbec niekedy mali nejaký dôchodok od štátu dostať. Výnimkou sú Nóri, moji priatelia v Nórsku rátajú s tým, že dostanú dôchodok, ale keď si zoberieme, že 95 % z toho, čo zarábajú na rope, si odkladá Nórsko bokom, tak u nich sa to dá aj chápať. Prečo európski ľudia nedúfajú v dôchodky? No lebo vidia, akým spôsobom sa Európska únia zadlžuje, ako narastá dlh európskych štátov, vidia ako posledné rezervy, ktoré aj tie prosperujúce štáty mali, idú do balíčkov zvaných eurovaly, vidia akým spôsobom sa zužuje priestor na akékoľvek dobré riešenie a už nám ostávajú iba zlé alebo horšie.
Ak v takejto chvíli počúvam o tom, že by sa malo ešte zvyšovať daňové a odvodové zaťaženie, že by ešte viacej mali ľudia, ktorí vytvárajú hodnoty, t. j. podnikatelia, malí podnikatelia, živnostníci ešte viacej by mali prispievať do spoločného balíku, ja sa nedivím, že oni prestávajú mať záujem vôbec niečo dávať štátnemu rozpočtu. Ak by som ja bol v situácii, v akej sú mnohokrát oni, že ak mám ešte čo i len euro dávať naviac, tak jednoducho krachnem, tiež by som hľadal asi spôsoby, akým ochrániť seba a svoju rodinu pred tým, že ostanem bez príjmu. Ale nie, v Európe socializmus ešte stále sa rozťahuje, ešte stále nemá dosť a namiesto toho, aby sme sa konečne začali správať aj my, aj naši európski priatelia ako rozumní hospodári, tak len dlhy zvyšujeme a zakladáme nezmyslené mechanizmy typu euroval 1 a euroval 2, v ktorých peniaze síce budú nedotknuteľné, nikto sa na ne nemôže už ani len pozrieť, ľudia, ktorí s nimi budú narábať, sú pod absolútnou právnou imunitou, nedá sa tam vyrobiť žiadny audit, nedá sa tam robiť nič, tie peniaze tam jednoducho už sú buď vo forme hotovosti, alebo vo forme záruk a my sa tu pozeráme na jednu obrovskú čiernu dieru, z ktorej jedného dňa chceme mať dôchodky, a tá čierna diera sa volá náš spoločný dlh.
Záverom teda jediné. Prvá vec, nebojme sa pozrieť na celý systém sociálneho zabezpečenia ľudí a celý systém sociálnych dávok a dôchodkov ako na komplexný systém výmeny peňazí medzi občanom a štátom a zmeniť ho paradigmaticky celý, od začiatku do konca, to znamená, nebojme sa ho zadefinovať nanovo podľa toho, ako vyzerá dnešná demografická a sociálna situácia. A druhá vec, kým nezačneme sporiť, šetriť a rozumne hospodáriť, je úplne jedno, akým spôsobom dôchodkový systém nastavíme, lebo predtým, než by sme z neho my alebo ktokoľvek iný, niekto mohol mať, budeme musieť čeliť vážnemu krachu. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
