Ďakujem, pán predseda, vystúpim teraz, lebo nerád mám to krytie záverečnej reči a chcem dať možnosť kolegom aj reagovať, potom nevystúpim v záverečnej reči, takže nebudem zbytočne naťahovať čas.
Aby som zhrnul celú doterajšiu rozpravu, lebo predpokladám, že Jofo už moc iného, než už povedal, nepovie, ostal som popravde trochu, trochu zaskočený. Nieže by som tu nepočul veci, ktoré by som nečakal od jednotlivých rečníkov, ale napriek tomu...
Ďakujem, pán predseda, vystúpim teraz, lebo nerád mám to krytie záverečnej reči a chcem dať možnosť kolegom aj reagovať, potom nevystúpim v záverečnej reči, takže nebudem zbytočne naťahovať čas.
Aby som zhrnul celú doterajšiu rozpravu, lebo predpokladám, že Jofo už moc iného, než už povedal, nepovie, ostal som popravde trochu, trochu zaskočený. Nieže by som tu nepočul veci, ktoré by som nečakal od jednotlivých rečníkov, ale napriek tomu ja niekedy proste, napríklad keď hovorí kolega Kuffa alebo keď hovorí Braňo Škripek, ja jednoducho nedokážem sa, nedokážem sa naladiť na tú frekvenciu, ja tam nedokážem dovidieť, ja tomu nedokážem porozumieť, že prečo, prečo by malo byť naozaj tak dôležité, aby všetci žili podľa nejakej jednotnej predstavy. Prečo, ak jeden človek nijakým spôsobom druhému neškodí, naopak, správa sa k nemu s úctou, s rešpektom a v súvislosti so svojou prirodzenou nejakou orientáciou, prečo by mu štát nemal vytvoriť miesto a priestor pre dôstojný život kľudne aj v páre s iným, takým istým človekom.
Homosexuálne páry, povedalo sa to tu niekoľkokrát, sprevádzajú ľudskú históriu odjakživa. A, áno, mali sme spoločnosti, kde to bolo úplne otvorené, mali sme spoločnosti, kde to bolo súčasťou kultúry, ale zároveň máme spoločnosti ešte stále v Afrike, v Ázii, kde za homosexualitu je trest smrti. A my sa v podstate hýbeme od... (Reakcia z pléna.) Máme. A my sa v podstate hýbeme od toho úplného popretia, že niečo také existuje, teraz sme v tej fáze dajme tomu že akceptácie, ale nech si to robia tam a my s tým nemáme nič. A postupne sa dúfam, a dúfam, že história sa nezmení v tomto, hýbeme ku fáze, že áno, akceptujeme, že tu sú a zároveň im vytvárame priestor a podmienky pre to, aby žili rovnocenne ako my všetci ostatní, ktorí s nimi zdieľame jednu krajinu a jeden právny systém.
Ono to nie je iba o papieri, Braňo. Ono to nie je iba o vytvorení zákona, ono je to o deklarovaní, čo si štát ako autorita nejaká, je možné, že na Slovensku podlomená, ale stále nejaká myslí, že ako by štát, že ako by ľudia mali žiť a ako by štát mal vyzerať. A preto je potrebný ten zákon, preto nestačí iba tolerancia a úcta, lebo v rámci zákonov, ktoré dnes máme, jednoducho existujú množstvá problémov a neexistuje tu štatút, ktorý povedal, áno, beriem vás ako rovnocennú súčasť v spoločnosti, v ktorej žijeme. Keď je potrebné platiť dane, sme si všetci rovní, keď je potrebné plniť iné zákony, keď je potrebné pracovať, keď je potrebné platiť zdravotné odvody, všetci sme si rovní, ale akonáhle máme pred sebou právo na nejaký zmysluplný, láskyplný vzťah, tak zrazu si ho uzurpujeme len my a pre nich ho nedáme. A to si myslím, že je nesprávne. Si myslím, že je nesprávne.
A samozrejme, že sa v tomto môžme odvíjať od tradície, ktorá, ktorá možno má naozaj tie kresťanské korene, ale presne rovnako ako sa jednotlivé, jednotlivé štáty v Európe sekularizujú a oprosťujú od tejto tradície a práveže viacej počúvajú zdravý rozum, ako by počúvali Sväté písmo alebo zjavenú pravdu, tak presne v tomto štýle sa stále viacej dostávame k tomu, že uznáme aj homosexuálnych ľudí, resp. inak orientovaných ľudí ako menšinu a zároveň uznáme, že je potrebné pre ne vytvárať, pre týchto ľudí vytvárať priestor a akceptovať ich v plnom prejave ich vlastnej orientácie, ich vlastného života a ich vlastného prístupu jedného k druhému.
Tolerancia, nech si robia vo svojej spálni, čo chcú, nestačí. Nie je to o tom, že v momente, keď vyjdú odtiaľ, tak my prestaneme vidieť, že majú toho svojho partnera. A štatistiky a výskumy ukazujú, že to jednoducho nestačí. Keď sa pozrieme napríklad na situáciu v Salt Lake City, čo je mesto veľmi výrazne zaťažené teda zjavenými pravdami a mormónskou ideológiou, tak máme najväčší počet homosexuálne orientovaných bezdomovcov v Spojených štátoch amerických. A prečo je to tak? Pretože v momente, keď rodičia zistia, že majú inak orientované dieťa, tak ho bez milosti vyrazia z domu To znamená, že, že to celkové naladenie tej spoločnosti jasne ovplyvňuje sociálnu aj ekonomickú situáciu LGBT komunity, ktorí sa v tej spoločnosti vyskytujú. A, naopak, krajiny, ktoré zaviedli registrované partnerstvá, pomaličky tú traumatizáciu tejto menšiny v spoločnosti zmenšujú a je to tak, ako hovorila napríklad Lucia Nicholson, že ani deti v škole už sa vôbec nezamýšľajú nad tým, či to dieťa, ktoré s nimi chodí do škôlky, tak svojich rodičov doma volá daddy and mama alebo pappa and daddy. Zamýšľajú sa iba nad tými vecami, či je k nemu otecko dobrý, či ho má rád, či dobre varí a úplne klasickými vecami, nad ktorými sa zamýšľame aj my.
Odznelo tu, že ľudia neprijímajú, aby existovali deti, ktoré budú žiť v jednej domácnosti s dvoma mužmi alebo s dvoma ženami, lenže také rodiny už na Slovensku, kolegovia, žijú, my ich tu máme. A deti v týchto rodinách sú presne tie, ktoré potrebujú ochrániť. Viete si predstaviť, že je, existuje situácia, kde sa manželia alebo rodičia rozídu alebo rozvedú takéhoto dieťaťa, napríklad aj kvôli tomu, že jeden z nich dvoch si uvedomí, že má inú orientáciu a jednoducho ten vzťah ďalej neklape. A dajme tomu takáto matka, ktorej ostanú z manželstva deti, a otec nielenže je nechápavý, ale dajme tomu bol aj násilnícky, bude od tých detí oddelený a bude žiť mimo nich ďalších osem alebo desať rokov. A týchto osem alebo desať rokov dieťa bude v jednej domácnosti s matkou, svojou biologickou matkou, a zároveň s jej partnerkou, s ktorou ona žije. Osem alebo desať rokov dajme tomu harmonického, pekného, láskyplného spolužitia. A ak sa náhodou stane, že táto biologická matka umrie, tak ja si myslím, že je iba správne, aby sudca rozhodol, či je pre dieťa lepšie, aby ostalo s tou druhou partnerkou, alebo by malo ísť dajme tomu k tomu násilníckemu otcovi.
My tu nedávame žiadny automatický návod, ako to má byť, jedinú vec, ktorú sme spravili v tom zákone, je, že necháme súd rozhodnúť a súd má rozhodnúť v čo najlepšom záujme dieťaťa. Nezavádzame adopcie, nechcem dávať deti homosexuálnym párom, o tom proste táto diskusia nie je. Môžme sa o nej v rámci akademickej pôdy porozprávať, či je lepšie, aby, aby deti ostávali v detských domovoch, alebo či by im bolo lepšie v láskyplnej homosexuálnej rodine. Áno, to je relevantná diskusia, ale nie je to tento zákon. Jediné, čo v tomto zákone riešime, je, či priznáme existenciu týmto párom, či im priznáme spoločenský status, či budeme dodržiavať ich Všeobecnou deklaráciou ľudských práv priznané práva a či jednoducho posunieme vývoj tejto civilizácie a spoločnosti opäť na trochu vyššiu úroveň.
Skúste sa pozrieť do historických kníh. Pozrite si zástupy "slušných ľudí" odfotených pod stromom, na ktorom visia obesení černosi. Pozrete si zástupy "slušných ľudí", ktorí stáli pred školami v New Orleans a bránili černošskému dievčatku ísť do školy s bielymi deťmi. Pozrite si zástupy "slušných ľudí", ktorí stáli na námestí aj na Slovensku a pozerali sa na to, ako židovských spoluobčanov nakladajú do vagónov.
Myslenie týchto ľudí sa muselo pohnúť a pohlo sa len tým, že niekto povedal: toto nie je správne. Ak by vtedy tým "slušným ľuďom" niekto nepovedal, že černosi sú takí istí ľudia ako my, bola by tá situácia doteraz rovnaká. Dnes tam už nie je a černoch je prezidentom Spojených štátov amerických. Ak by vtedy niekto nepovedal, že všetky deti majú byť vzdelávané rovnakým spôsobom, tak to dievčatko sa do tej školy jednoducho nedostane a takisto by sa tá situácia nikdy nezmenila. Ak by tie sufražetky neboli v Británii priviazané k tomu plotu, možno by doteraz ženy nevolili. Jednoducho k tomu je potrebné niekedy zakričať a zatriasť tými ľuďmi, že toto jednoducho nie je správne. A to je jediné, o čo sa tu snažím.
A ešte aj ten prejav, ktorý som mal v reakcii na kolegu Kvasničku, mal byť ústretový krok. Mal byť ústretový krok, aby ste videli, že ani v rámci kresťanského svetonázoru nie je všetko čiernobiele, že existujú aj iné názory a že aj svet kresťanský sa na túto vec nepozerá úplne jednoznačne.
Ja vás neučujem, ja vás nič neučím, ja vám len ukazujem inú stranu, inú stranu, Alojz. Ale, samozrejme, keď zoberiem vašu predchádzajúcu faktickú poznámku, tak je jasné, že to nepadne na úrodnú pôdu, lebo vy keď sa cítite, že ste zrazu chvíľku vo väčšine, tak názory sú úplne nepodstatné. Názory sú nepodstatné: my sme väčšina, my to tu prevalcujeme. To je jak Zlatá Idka, úplne to isté. Predtým taký bol Mečiar, vy ste teraz presne takí istí.
Lenže demokracia nie je, demokracia nie je diktatúra väčšiny. (Reakcia z pléna.) Nie. Demokracia je to, že síce väčšina rozhoduje, ale rešpektuje práva menšiny. Rešpektuje práva národnostnej menšiny, menšiny ľudí s inou orientáciou a takisto názorovej menšiny, náboženskej. Je o tom, že aj keby sme tu mali iba zopár moslimov, tak im nebudeme napríklad brániť vyznávať Alaha. O tom je demokracia. Nepleťte si to s diktatúrou väčšiny, lebo v momente, keď to urobíme, tak rovnako, ale nie, k tomu sa vracať nebudem, lebo ja ten argumentum ad Hitlerum takisto nemám tak rád.
Takže aby som to zhrnul. Nebavíme sa tu o tom, že či prirodzený zákon káže milovať, ako som ja hovoril, alebo či káže nejaké spoločenské usporiadanie. To je dobrá akademická diskusia, ale nemá určovať podobu zákona. Podoba zákona má byť určená potrebou obyvateľov tej krajiny. A potreba obyvateľov tejto krajiny, ak má ísť dopredu k väčšej tolerancii a k väčšiemu pochopeniu, je tá, aby aj ľudia inak sexuálne orientovaní mohli žiť zmysluplne v pároch. My ako predstavitelia štátu by sme mali povedať, áno, podporujeme, že žijete zmysluplne v dlhodobých vzťahoch a nehlásite sa k tomu promiskuitnému spôsobu života, o ktorom hovoril Marián Kvasnička. Áno, podporujeme vás ako stabilný pár a zato, že žijete spolu pekne, cnostne, vám, rešpektujeme váš štatút ako páru, ktorý v spoločnosti nejakým spôsobom vystupuje. A tým, že žijete v dlhodobom vzťahu, tak vám aj priznáme práva a povinnosti, podobne ako párom heterosexuálnym. To je celé.
Je možné, že to pomôže iba zopár ľuďom. Je možné, že naozaj tých ľudí, ktorí by využili ten statut registrovaného partnerstva, nie je tak veľa, ale to nevieme, kým ho neuznáme. V Čechách sú ich tisíce, teda v Spojených štátoch, sorry, sú ich tisíce.
Ukončím to jedným príbehom, ktorý ma oslovil a podľa mňa súvisí s touto témou. Išiel jeden muž po pláži každý deň a dve hodiny svojho času venoval tomu, že keď príliv naniesol hviezdice na pláž, tak ich zbieral do kýblika a dával ich naspäť do mora. A každý deň čo najviac ich pozbieral do toho kýblika a dával ich naspäť do mora. A aj keď ich tam veľa, tých hviezdic, zostalo, tak on tým niekoľkým zachránil život. Ale pýtal sa ho jeden chlapík, ktorý tam chodil behať na tú istú pláž, že: Prečo to robíš? Pozri sa, koľko ich ostáva na tej pláži a umrú. Pre koho je to dôležité, že zoberieš do kýblika tých pár a dáš ich naspäť do toho mora? A on povedal: Pre každú jednu v tom kýbli je to otázka života a smrti.
A presne toto isté sa týka tej diskriminovanej menšiny na Slovensku. Ak by ich bolo zopár, ktorým skvalitníme život, a naozaj nás to nič nebude stáť, žiadny rozvrat tradičnej rodiny, žiadne ohrozenie kresťanského ponímania manželstva, tak by sme to mali urobiť. A ja pevne dúfam, že možno k tým zopár ľuďom, ktorí za to zahlasujeme zajtra, sa možno o pol roka alebo o rok pridajú aj ďalší. Dúfam, že táto dvojdňová diskusia mala zmysel. Dúfam, že vďaka tejto dvojdňovej diskusii sa pár ľudí nad tým začne poriadne zamýšľať a že táto otázka, ako v iných krajinách, sa pohne dopredu.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis