Videokanál poslanca

Vážené kolegyne, kolegovia, pán premiér, vážení prítomní. V prvom rade by som chcel povedať, že keď mi asi pred tromi týždňami volali z Hospodárskych novín a pýtali sa ma, čo si myslím o požiadavke Enelu vo výške 588 mil. eur za škodu, ktorá mu bola spôsobená a ktorú si Enel uplatňuje, tak som povedal, že verím, že Robert Fico to má dobre premyslené a že tie súdy, ktoré nepochybne budú pokračovať aj na medzinárodnej úrovni, vyhrá. Bojím sa však, že to môže dopadnúť aj ináč. Robert Fico tu za päť, desať rokov nemusí byť a možno tu bude niekto druhý, kto bude musieť vyplatiť týchto 588 miliónov. Ja si naozaj želám, aby to Slovenská republika vyhrala, bohužiaľ, existujú niektoré skutočnosti a moje pochybnosti, ktoré prednesiem, a môže to dopadnúť aj ináč.
Musím povedať, že som si pozorne prečítal vládny materiál o privatizácií Slovenských elektrární a o postupe pri vypovedaní zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Mám k tomuto predmetnému materiálu pár poznámok, komentárov a postrehov.
Najprv pár slov k procesu privatizácie Slovenských elektrární, ktorý je v danom materiáli spochybňovaný. O privatizácii Slovenských elektrární rozhodla vláda Mikuláša Dzurindu uznesením č. 700 z 26. 6. 2002 a uznesením č. 109/2004 zo 4. 2. 2004. Konečnú podobu zmluvných dokumentov, súvisiacich s privatizácii SE, zmluvou o kúpe 66 % akcií SE spoločnosťou Enel vláda schválila uznesením č. 1174 z 8. decembra 2004; 17. 2. 2005 bola podpísaná zmluva o kúpe akcií medzi Fondom národného majetku, Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky a talianskou spoločnosťou Enel. Už táto zmluva obsahovala viacero odkladacích podmienok účinnosti, okrem iných uzatvorenie zmluvy o predaji majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo Vodohospodárskej výstavbe štátny podnik, uzatvorenie zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo na dobu 30 rokov a odškodnenie spoločnosti SE v prípade, ak Zmluva o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo bude predčasne ukončená. Ten privatizačný proces sa ukončil v apríli 2004, kde bola splatená posledná platba a boli prevedené akcie.
Na strane tri vládneho materiálu, ktorý sme všetci dostali, je napísané. "Prístup k privatizácii strategických podnikov zo strany vlády Mikuláša Dzurindu je v príkrom rozpore s postojom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v odôvodnení nálezu pod spisovou značkou PL. US1/96." Chcem zdôrazniť, že Ústavný súd nezakázal privatizovať. Nález Ústavného súdu 1/96 sa vzťahuje na podanie skupiny 56-ch poslancov Národnej rady z roku 1996, ktorí namietali nesúlad zákona č. 369/1994, ktorým sa mení zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, s čl. 119 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky. Keďže zákon odňal vláde pôsobnosť rozhodovať o privatizácii štátneho majetku priamym predajom a túto pôsobnosť preniesol na Prezídium Fondu Národného majetku, Ústavný súd konštatoval nesúlad zákona s ústavou. Podľa ústavy práve vláda rozhoduje o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky Slovenskej republiky, akým je privatizácia štátneho majetku priamym predajom vopred určeným záujemcom. Opakujem, priamym predajom vopred určeným záujemcom. Môžme si spomenúť na doprivatizáciu spoločnosti Telekom vládou Roberta Fica, keď predaj zvyšného 49-percentného balíka akcií je vlastne vopred určenému vlastníkovi Deutsche Telekom.
Hoci Ústavný súd konštatoval, že vláda môže rozhodnúť o privatizácii štátneho majetku priamym predajom vopred určeným záujemcom, v prípade SE nešlo o priamy predaj, ale o tendrovú súťaž, kde každý záujemca predložil ponuku na základe vlastného posúdenia trhovej hodnoty predávaného majetku. Pri stanovení trhovej hodnoty sa berú do úvahy okrem účtovnej hodnoty podniku aj predpokladané budúce výnosy, existujúce záväzky, riziká, posudzujú sa iné investičné príležitosti a ďalšie parametre. Z troch záujemcov predložila spoločnosť Enel najvyššiu záväznú ponuku – 840 mil. eur, čo je 33,6 mld. korún. Druhý, ČEZ ponúkol 691 mil. eur, teda 27,5 mld. slovenských korún, teda o 149 mil. eur menej. Potom tam ešte bolo konzorcium Inter RAO UES, tie však nechceli niektoré jadrové záväzky a ponúkli 22 mld. korún.
Dôvody privatizácie. Uznesenie vlády č. 700/2002 sa dotýka aj dôvodu, pre ktorý štát sa rozhodol Slovenské elektrárne privatizovať. Išlo o stratový a zadlžený podnik. V roku 2005 boli Slovenské elektrárne v strate 361 mil. eur. Kým napríklad v roku 2011 zaznamenali čistý zisk 457 mil. eur. Potrebovali investíciu, modernizáciu a splatenie dlhov, čo mohol zabezpečiť iba kapitálovo silný strategický investor. Podľa tohto uznesenia bolo tiež úlohou ministra hospodárstva zabezpečiť vypracovanie alternatívneho návrhu splácania záväzkov v Slovenských elektrárňach v rokoch 2002 a 2003 bez použitia úverov so štátnymi zárukami. Zadlženosť v Slovenských elektrárňach v roku 2005 bola 38,6 mld. slovenských korún, viac ako 1 mld., keď berieme vtedajší kurz 37,8 SKK na euro, teda viac ako 1 mld. euro.
Chcem povedať, že odvtedy, čo Slovenské elektrárne prevzali, Enel prevzal 66-pecentný balík Slovenských elektrární, čistý zisk aj napriek tomu, že cena elektrickej energie bola rôzna, stúpal. V 2006 to bolo 48 mil., 2007 – 120, 2008 – 166, 2009 – 280 mil., 2010 – 373, v 2011 – 457, 2012 – 449 a v 2013 – 356. Možno ste zachytili správu TA SR z 25. mája, keď Slovenské elektrárne za posledný rok mali čistý zisk vo výške 170 mil. eur a investovali 707 miliónov.
Ja by som ešte chcel povedať, ako sa vyjadril riaditeľ ČEZ-u Martin Roman v novembri 2004 v rozhovore pre stanicu BBC. Uviedol, že za Slovenské elektrárne by neponúkli viac, lebo pre ČEZ nemal 66-percentný podiel vyššiu hodnotu. "Bolo by to určite nezodpovedným krokom. Bolo to, smozrejme, veľké nutkanie, pretože ČEZ rozhodne na to má, aby ponúkol viacej peňazí. No, nebolo to o ponúknutých peniazoch, ale museli by sme to urobiť s tým vedomím, že naši akcionári tie peniaze nedostanú späť." Dôležité je, že Slovenské elektrárne po vstupe Enelu vôbec nevyplácali dividendy a všetok zisk bol investovaný najmä dostavby tretieho a štvrtého bloku Mochovce. V rámci investícií prešli modernizáciou jadrové, tepelné aj vodné elektrárne. Pribudli nové solárne elektrárne a napríklad v Mochovciach sa preinvestovalo 4,63 mil. eur. V súčasnosti už prebieha tam odovzdávanie technológií na testovanie, pričom tretí blok je dokončený na 84 % a štvrtý blok na 65 percent. Chcem povedať, že suma odvedenej dane z príjmu do štátneho rozpočtu za roky 2006 až 2013 je 622 mil. eur. Slovenské elektrárne v roku 2014 dodali do siete 20,2 terawatthodín elektrickej energie; 92,54 bol vlani ukazovateľ bezpečnosti, spoľahlivosti a efektívnosti, tzv. unit capability factor, a ide tu o špičkovú hodnotu v rámci Svetovej asociácie jadrových prevádzkovateľov. Štyri jadrové bloky prevádzkované Slovenskými elektrárňami sa umiestnili v prvej päťke rebríčka Inštitútu jadrových prevádzkovateľov INPO a uspeli v konkurencii 52 reaktorov rovnakého typu na celom svete.
Teraz pár viet k zmluve o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Najprv, aj keď sa budem opakovať možno po pánovi premiérovi, chronológia základných udalostí.
Dňa 3. júla 2001, 2001, vláda Slovenskej republiky prijala uznesenie č. 619/2001, v ktorom súhlasila s riešením usporiadania majetkových vzťahov na vodnom diele Gabčíkovo a uzatvorením dvojstranných zmlúv na prechodné obdobie medzi prevádzkovateľom energetickej časti vodného diela Gabčíkovo Slovenskými elektrárňami a Vodohospodárskou výstavbou, štátny podnik, a následne medzi vodohospodárskym prevádzkovateľmi Vodného diela Gabčíkovo a Slovenským vodohospodárskym podnikom. Ešte v tom roku, teda v roku 2001, bola medzi Slovenskými elektrárňami a Vodohospodárskou výstavbou Bratislava podpísaná zmluva o zabezpečení podmienok na výrobu elektrickej energie, ktorá stanovila podmienky spolupráce a deľbu tržieb z vyrobenej elektriny medzi jej zmluvnými stranami, kde 65 % z výnosov predaja elektriny a podiel z predaja podporných služieb patril Vodohospodárskej výstavbe.
Pán premiér tu viackrát opakoval, že taliansky Enel, väčšinový vlastník Slovenských elektrární, bral 35 tržieb z Gabčíkova. Toto tvrdenie je nepravdivé, pretože podľa zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo je podiel Slovenských elektrární na úhrnných výnosov 35 % z úhrnných výnosov generovaných vodnou elektrárňou a realizovaných na trhu. Celkovo z akcií Slovenských elektrární je však podiel spoločnosti Enel len 66 % a zvyšných 34 % má teda štát, takže 34 % z tých 35 % dostával štát. Aj to ešte z tých 35 % výnosov, ktoré zostávali Slovenským elektrárňam, tieto museli zaplatiť kompletné náklady na prevádzku, údržbu, ľudské zdroje, platby za prenájom majetku, platby za prevádzku majetku slovenského Vodohospodárskeho podniku, poistenie, investície, atď.
Dvadsiateho tretieho júna 2004 vláda Slovenskej republiky prijala uznesenie č. 625/2004, v ktorom súhlasila s vyčlenením Vodnej elektrárne Gabčíkovo, bola to aj vodná elektráreň Čunovo, malá vodná elektráreň Mošoň, malá vodná elektráreň na kanáli S7, z majetku SE, a to predajom aktív technologickej časti Vodnej elektrárne Gabčíkovo vo vlastníctve Slovenských elektrární štátnemu podniku Vodohospodárska výstavba a so súčasným uzatvorením zmluvy o nájme Vodnej elektrárne Gabčíkovo medzi Slovenskými elektrárňami a Vodohospodárskou výstavbu na báze obojstrannej výhodnosti.
V otázke výhodnosti predaja uznesenie hovorí: Z pohľadu závislosti na prietoku vody nie je schopné garantovať svoju dodávku elektrickej energie, Slovenské elektrárne so svojím portfóliom elektrární to budú mať ľahšie pri dosahovaní zhody svojho výkonu s požiadavkami zákazníka. Opätovne by bolo jednoduchšie predávať výkon Vodnej elektrárne Gabčíkovo, ak by bol tento zahrnutý do portfólia SE. Tento predpoklad predstavuje jeden z kľúčových zákonných predpokladov pre návrhy, ktoré boli v tom uznesení 625. Hoci neexistuje žiadny dôvod, prečo Vodná elektráreň Gabčíkovo, prevádzkovaná samostatne od SE, by nedokázala obchodovať úspešne na trhu s elektrickou energiou, existuje závažné riziko, že jej zisky sa znížia, ak nebude prevádzkovaná ako súčasť portfólia SE. A, bohužiaľ, to sa už ukazuje a verím, že kolegovia budú o tom hovoriť, aké je hospodárenie teda Vodohospodárskej výstavby a aké sú tam zisky teraz, keď to má pod kontrolou štát, a keď to bolo podľa starých, teda pôvodných pomerov.
Na 10. marca 2006 bola medzi Vodohospodárskou výstavbou a Slovenskými elektrárňami uzatvorená zmluva o prevádzke. Predmetom tejto zmluvy je výkon efektívnej a bezpečnej prevádzky a predaj elektriny, regulačnej elektriny a podporných služieb. Na základe tejto zmluvy nadobudli Slovenské elektrárne právo, ale aj zároveň povinnosť prevádzkovať, opravovať prevádzkový majetok Vodnej elektrárne Gabčíkovo, udržiavať jeho prevádzkyschopnosť a zároveň nadobudli povinnosť platiť Vodohospodárskej výstavbe dohodnuté platby. SE majú v zmysle tejto zmluvy právo na príjem z realizácie výkonu prevádzkového majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo a sú povinné hradiť všetky prevádzkové náklady a náklady spojené s údržbou prevádzkového majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo s jeho opravami a tiež platiť Vodohospodárskej výstavbe dohodnuté platby. Zmluva o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo bola uzatvorená na obdobie dvanásť mesiacov s tým, že po dobu tridsať rokov po uplynutí každých dvanástich mesiacov sa bude automaticky na každý rok alebo dvanásť mesiacov obnovovať.
Dňa 22. marca 2006 bola medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky a Slovenskými elektrárňami uzatvorená zmluva o odškodnení. Jej predmetom je povinnosť Fondu národného majetku priamo odškodniť a kompenzovať Slovenské elektrárne v prípade predčasného ukončenia zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo, t. j. ak by bola zmluva o prevádzke ukončená pred termínom, ktorý je tridsať rokov od dňa jej účinnosti. V prípade ukončenia zmluvy o prevádzke výpoveďou podľa čl. 5 bod 5.2. vzniká nárok na odškodnenie za výnosy a zisk, o ktoré SE prídu z dôvodu predčasného ukončenia zmluvy o prevádzke. Bohužiaľ, na Vodohospodárskej výstavbe boli takí babráci, že prvé ukončenie zmluvy dali v súlade práve s týmto citovaným článkom, ale k tomu sa ešte dostanem.
Dňa 24. marca 2006 bola medzi Vodohospodárskou výstavbou, Slovenskými elektrárňami, Fondom národného majetku, Slovenským energetickým podnikom a ministerstvom hospodárstva uzatvorená dohoda o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov. Účelom dohody bolo usporiadať, bolo upraviť vzťahy k majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo v súlade so Zmluvou medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros zo dňa 16. septembra 1977 a s rozsudkom Medzinárodného súdneho dvora so sídlom v Haagu zo dňa 25. septembra 1997 vo veci Gabčíkovo – Nagymaros v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a dosiahnuť finančné vysporiadanie tak, aby Slovenské elektrárne získali náhradu za takéto vysporiadanie. Na základe tejto dohody sa Vodohospodárska výstavba stala prevádzkovateľom a správcom Vodnej elektrárne Gabčíkovo a ako správca majetku štátu, čím de facto Vodohospodárska výstavba nadobudla od SE majetok ocenený na 146 mil. eur. Toto finančné vysporiadanie za majetok má Vodohospodárska výstavba splatiť v tridsiatich rovnakých ročných platbách vo výške 4,86 mil. eur. Splátkový kalendár je do roku 2036 a mesačná splátka je 405 580 eur. Výška tohto dlhodobého záväzku Vodohospodárskej výstavby voči SE k 31. 12. 2013 predstavovala čiastku vo výške 103, skoro 104 mil. eur.
Teraz by som sa vrátil k materiálu, ktorý nám predložila vláda alebo ktorý tu predkladal pán premiér Fico. Tam na strane 6 je písané teda, ako sa postupovalo pri vypovedaní zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Spoločnosť Slovenské elektrárne podľa vlády teda dlhodobo porušovala svoje povinnosti zo Zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo a vláda Slovenskej republiky uznesením č. 428 z 27. 8. schválila Správu o aktuálnom stave prevádzkových vzťahov na Vodnej elektrárni Gabčíkovo a potom podnik Vodohospodárska výstavba na základe tohto materiálu dňa 28. 8. doručil Slovenským elektrárňam výzvu, ktorou žiadal spoločnosť Slovenské elektrárne v lehote do 60 dní o nápravu.
Chcel by som povedať, čo namietala Vodohospodárska výstavba, alebo čo malo byť porušované. V prvom rade teda namietali, že spoločnosť Slovenské elektrárne mala v zmysle čl. 10 Zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo povinnosť uhrádzať podniku Vodohospodárska výstavba pravidelnú platbu. Slovenské elektrárne toto aj uhrádzali do septembra 2013 bez akýchkoľvek výhrad. Dňa 16. 9. 2013 bola podniku Vodohospodárska výstavba doručená výzva spoločnosti Slovenských elektrární na vrátenie 43 mil. eur, ale spoločnosť Slovenské elektrárne nezastavila platenie pravidelných platieb, ale od septembra 2013 ich uhrádzala s výhradou jednoznačnej neoprávnenosti. Druhé, čo bolo vyčítané, bolo vyčítané to, že Slovenské elektrárne nepredložili Vodohospodárskej výstavbe potrebné podklady k overeniu si správnosti výpočtu priemernej ceny jednej megawatthodiny elektrickej energie a najmä správnosti výstupov do tohto výpočtu. A tretie, čo bolo vyčítané, bolo vyčítané to, že nebol dodržaný harmonogram realizácie generálnych opráv. Chcem sa k všetkým týmto trom výtkam vyjadriť.
Po prvé, údajné porušenie zmluvy o prevádzke s platbami s výhradou. Tento dôvod, bohužiaľ, nie je možné považovať za žiadnych okolností za porušenie zmluvy o prevádzke. Článok 10.1. zmluvy o prevádzke hovorí, že k efektívnej prevádzke je potrebné vytvoriť právny vzťah aj k vodohospodárskym objektom, ktoré nie sú v správe Vodohospodárskej výstavby, a že sa tak má stať uzatvorením zmluvy medzi Vodohospodárskou výstavbou a Slovenským vodohospodárskym podnikom. Keďže sa Vodohospodárska výstavba nepreukázala platnou zmluvou so Slovenským vodohospodárskym podnikom, tak Slovenské elektrárne sa dôvodne domnievali, že si nesplnila túto povinnosť, čím spôsobila možnú škodu vo výške 43 miliónov. Preto požiadali o posúdenie plnenia zmluvných záväzkov Vodohospodárskou výstavbou súd a prostredníctvom ktorej žiadajú vrátenie neoprávneného obohatenia Vodohospodárskej výstavby vo výške 23 mil. eur. Je to výška škody bez úrokov po odpočítaní premlčanej čiastky.
Chcem povedať, že sa mi podarilo dopátrať, že až s účinnosťou od 18. februára 2014 mali uzatvoriť Slovenský vodohospodársky podnik a Vodohospodárska výstavba nájomnú zmluvu č. 2014/2000/2539, ktorou si Vodohospodárska výstavba prenajíma od Slovenského vodohospodárskeho podniku hnuteľné aj nehnuteľné veci tvoriace súbor objektov Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros za účelom vytvorenia podmienok na výrobu elektriny. A zároveň sa SVP zaručuje za výkon správy tohto podniku. Nerozumiem, prečo sa uvedená zmluva nenachádza v Centrálnom registri zmlúv. To je teda to prvé údajné porušenie.
Druhé údajné porušenie Zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo neposkytnutím informácií. Slovenské elektrárne poskytli Vodohospodárskej výstavbe vždy všetky potrebné informácie a v roku 2010 iniciatívne vyvíjali aktivitu, aby Vodohospodárska výstavba mala nielen všetky potrebné informácie, ale dokonca aby poberala aj vyšší podiel výnosov z priameho predaja elektriny. Keďže od roku 2009 predávala dcérska spoločnosť Slovenských elektrární SE PREDAJ silovú elektrinu koncovým odberateľom, bolo potrebné so štátnym podnikom uzatvoriť novú zmluvu, ktorá by stanovila spôsob výpočtu a umožnila prevádzať príslušnú sumu ziskov na Vodohospodársku výstavbu. Slovenské elektrárne najprv z vlastnej iniciatívy navrhli metodológiu výpočtu a neskôr oslovili nezávislého audítora Deloitte Audit, s. r. o., ktorý potvrdil spôsob kalkulácie. Bola to však sama Vodohospodárska výstavba, ktorá odmietla podpísať výsledok procesu, ktorý by umožňoval vyplatenie sumy podľa nového, pre Vodohospodársku výstavbu a teda i štát, výhodnejšieho výpočtu.
A to tretie údajné porušenie Zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo v súvislosti generálnymi opravami. Chcem povedať, že rekonštrukciu a jej plán vždy schvaľovala Spoločná technická komisia Slovenských elektrární a štátneho podniku Vodohospodárska výstavba. Vodohospodárska výstavba mala vždy absolútne presné informácie o stave turbín a plánoch na ich rekonštrukciu. Okrem toho je aj zápisnica z mimoriadneho Valného zhromaždenia SE, na ktorom akcionári, aj vrátane akcionárov štátu, zástupcu štátu, sa dohodli už 21. novembra na posunutí generálnej opravy na prvý štvrťrok 2016. Udialo sa to s plným vedomím vlády. Technická správa nezávislého audítora spoločnosti Det Norske Veritas konštatuje, že turbíny a ich súčasti sú vo veľmi dobrom technickom stave a údržbu vo Vodnej elektrárni Gabčíkovo je možné považovať za dôslednú.
Pokúsim sa trošku urýchliť. Ako to teda štát získal Gabčíkovo od Slovenských elektrární? Štátny podnik Vodohospodárska výstavba doručuje 4. decembra 2014 spoločnosti Slovenské elektrárne oznámenie o ukončení zmluvy o prevádzke podľa čl. 52 zmluvy bez uvedenia dôvodu. Tento krok zakladal v zmysle zmluvy nárok Slovenských elektrární na odškodnenie v zmysle zmluvy o odškodnení. Slovenské elektrárne potom robili všetky kroky na zabezpečenie fungovania Vodnej elektrárne Gabčíkovo aj po odovzdaní do rúk Vodohospodárskej výstavby, ktoré bolo naplánované na 10. marca 2015. Deviateho marca, deň teda pred 10., kedy bolo naplánované odovzdanie, doručila Vodohospodárska výstavba Slovenským elektrárňam list, v ktorom mala vypovedať zmluvu o prevádzke, tentokrát už aj s uvedením dôvodov. V ten istý deň Krajský súd v Bratislave rozhodol o žalobe Úradu pre verejné obstarávanie. Žalobu podal Úrad pre verejné obstarávanie v roku 2007 o neplatnosti zmluvy o prevádzke. Hoci toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, spoločnosť Vodohospodárska výstavba už v ten istý deň s odvolaním sa na rozhodnutie prevzala prevádzku Vodnej elektrárne Gabčíkovo.
Prečo teda Vodohospodárska výstavba podávala výpoveď dvakrát? Prvá výpoveď bola legitímna, no priamo zakladala dôvody na odškodnenie Slovenských elektrární. Druhá výpoveď z 9. marca už bola účelová a Slovenské elektrárne určite využijú všetky právne nástroje na obhajobu svojich práv.
Chcem povedať, že súd riešil žalobu Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý tvrdil, že keď si štát vyberal, komu dá na starosti prevádzku vodného diela, mal vyhlásiť k tomu zodpovedajúcu súťaž. Podľa verdiktu Krajského súdu v Bratislave z 9. marca bola zmluva neplatná kvôli porušeniu zákona o verejnom obstarávaní. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, práve s prihliadnutím na predmet zmluvy nepovažuje predmetnú zmluvu za koncesiu na služby, na ktorú v tom čase bolo potrebné vykonávať verejné obstarávanie, ale za zákazku na poskytovanie služieb, kedy bolo potrebné vykonať niektorý z postupov verejného obstarávania, čo nebolo vykonané, uviedol Pavol Adamčiak, hovorca Krajského súdu v Bratislave. Nadväzne na rozhodnutie bratislavského krajského súdu o neplatnosti Zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo Slovenské elektrárne oznámili, že využijú mimoriadne opravné prostriedky, teda aj dovolanie, ale teda ihneď po oficiálnom doručení rozhodnutia súdu a jeho zdôvodnení. Pripomeniem, že súd v prvostupňovom rozhodnutí 19. novembra 2013 potvrdil platnosť zmluvy o prevádzke elektrární. Ak bude možné určiť, že neplatnosť zmluvy spôsobila jedna zo strán, bude zodpovednosť za škodu, ktorú tým druhej strane spôsobila, bude zodpovedať za túto škodu. To si myslí napríklad advokát Andrej Leontiev, partner Advokátskej kancelárie Taylor Wessing ENWC. Takže sa obávam, že ešte bude veselo, ale ako som povedal, ja držím Robertovi Ficovi palce, pretože keď tu niekto bude mať nášľapnú mínu vo výške 588 mil., tak to nebude nič príjemné.
Teraz ešte k údajne nevýhodnému prenájmu Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Štát dostával každý rok 65 % z výnosu predaja elektriny plus ďalšie poplatky a SE prevádzkovali Vodnú elektráreň Gabčíkovo, mali na starosti prevádzku vo vlastnej réžii aj vrátane generálnych opráv. Po 9. marci 2015 je to inak. Vodohospodárska výstavba prevádzkuje Gabčíkovo vo vlastnej réžii. Zdalo by sa, že to musí byť výhodné, veď predtým dostávala 65 % z výnosu, teraz má 100 percent. Ale, predstavte si, napriek tomu má menej. Nehovorím pritom o odhadovaných budúcich príjmoch, ale o príjmoch za prvý mesiac po 9. marci. Ak by Vodná elektráreň Gabčíkovo fungovala v starom režime pod SE, príjmy štátu za mesiac by boli 5,53 mil. eur, v skutočnosti boli 5,16 mil. eur, teda o 370-tisíc eur menej. To je suma len za prvý mesiac. Navyše, teraz bude musieť štát – Vodohospodárska výstavba niesť náklady aj na generálne opravy turbín. SE predpokladali, že náklady by mohli byť okolo 30 až 50 miliónov. Teraz ich bude platiť Vodohospodárska výstavba. Skúste hádať, aká bude cena. Týchto pár viet som použil z článku Ivana Mikloša v Hospodárskych novinách. To je asi všetko.
Ďakujem vám za pozornosť.