Pani predsedajúca, pán minister, kolegovia, kolegyne, tento materiál, ktorý už aj pán kolega Beblavý ukázal, aj tak fyzicky, je celkom pekná buksa, také vysokoškolské skriptá a má nadpis Správa o stave školstva na Slovensku na verejnú diskusiu. Myslím, že je dobré, ak sa verejná diskusia začína na pôde Národnej rady. A chcel by som teda do nej prispieť.
Začnem pozitívne, chcem poďakovať pánu ministrovi, aj poslancom, ktorí sa pokúšajú opraviť stav týkajúci sa maturitných skúšok, ich externej časti, a teda reagujú na námietky a požiadavky verejnosti. Myslím, že je to veľmi dobrý, dobrý signál, že vám naozaj záleží na dobre študentov a na možnosti, aby aj tí, ktorí z nejakých dôvodov neuspejú, aby mohli mať nejakú opravnú skúšku. Takže ďakujem aj za tých študentov. Ja sám som dostal niekoľko podnetov od študentov a rodičov.
Správa hovorí o stave školstva. Chcel by som hneď na začiatok zdôrazniť to, že školstvo nie je v prvom rade nejaká vec, nejaký systém, ale sú to ľudia, hej. Hovoríme, keď hovoríme o školstve, hovoríme o ľuďoch, hovoríme v prvom rade o deťoch, študentoch, o ich rodičoch, o učiteľoch, o ďalších zamestnancoch. A ako bolo aj spomenuté napríklad vo faktickej poznámke pani kolegyne Vášáryovej, že ide o taký nádherný vzťah medzi učiteľom a žiakmi, študentmi, ktorý je naozaj prínosný. Ja sám som učiteľ a chcem sa aj teda vyjadrovať k, viac k oblasti regionálneho školstva, kde pôsobím už 15 rokov. Som veľmi hrdý na to, že som učiteľ a teším sa z toho. A preto by som do tejto verejnej diskusie možno chcel vniesť tento pohľad učiteľa a rodiča, ale samozrejme, vychádzajúc z tejto správy, pretože diskutujeme teraz o nej.
Správa, pochopiteľne, ako každá správa, je v prvom rade zoznamom rôznych čísel a tabuliek. Na každej strane ich nájdeme niekoľko. Ja by som začal takým praktickým vstupom, že ako to vyzerá v školstve s číslami a s prácou s tabuľkami. Modelová situácia. Traja učitelia, tým myslím doslova učitelia, to znamená traja muži na strednej škole v zborovni sa rozprávajú o situácii so študentmi, na konkrétnej hodine s konkrétnymi študentmi. Nie nejaké klebety o tom, že kto je ako oblečený, alebo kto komu lezie na nervy, ale viac-menej taká hodnotová filozofická debata, ako reagovať, čo robiť so študentmi, na čo zaznie hlas od kolegyne učiteľky: "Vidím, že nemáte čo robiť, treba vám dať robotu." A jasne naznačuje, že by mali vyškrtávať nejaké prázdne kolónky. No, bohužiaľ, veľakrát toto je v školstve realita a nezdá sa mi, že by sa v priebehu toho, ako som učiteľom, za tých 15 rokov, čiže niekoľko volebných období dozadu, táto situácia nejako radikálne, rapídne zmenila. Dúfam teda, že aspoň verejnosť, keď je to verejná diskusia, to bude sledovať.
Príde mi naozaj ako, ako taký exemplárny príklad toho, že platíme za niečo, čo je v podstate zbytočné, napríklad vyškrtávanie prázdnych kolóniek. Stále sa to robí. Existujú veľmi jednoduché spôsoby, ako tomu zabrániť, napríklad cez elektronizáciu a ďalšie formy. Mimochodom, to je jedna z ciest, ako okrem zvýšenia financií dostať do školstva viac mužov, pretože tí majú s tým podstatne väčšie problémy, vyškrtávať nejaké kolónky a zaobchádzať s nejakými formalitami.
Ja sám som ako najťažšiu časť svojej pedagogickej praxe prežíval a prežívam pedagogické porady, nie preto, že by nebolo dobré sa poradiť, ale kde veľkú časť z nich tvorí hlásenie: máme toľko a toľko študentov v triede, toľko chlapcov, toľko dievčat, premiér, nie premiér, priemer vymeškaných hodín na žiaka a tak ďalej. Všetky tieto veci sú potrebné z hľadiska štatistiky, ale zase sa chcem vrátiť k tomu, že školstvo nie je v prvom rade o číslach, o štatistike, ale o ľuďoch.
Keďže je o ľuďoch, tak som presvedčený, že rozhodovať by mali v prvom rade ľudia a nie čísla. A koho mám na mysli?
V prvom rade rodičov. V sobotu som sa zúčastnil takej neformálnej diskusie, konferencie o home-schoolingu, domácom vzdelávaní, kde som hovoril s tými rodičmi, ktorí majú teda nejaký svoj spôsob vnímania tejto veci a takú veľkú túžbu byť rodičmi aj v tejto oblasti vzdelávania. Ja s takými obavami sledujem posun, a tým nemyslím teraz vôbec len pána ministra alebo Slovensko, ale všeobecne posun mentality v tom, že štát vie a môže zariadiť veci lepšie a že vlastne pomaly sa to posúva do polohy, kde podozriví sú rodičia a nielen nejakí úplne rodičia, ktorí majú problémy nejakého kriminálneho, sociálneho charakteru, ale akoby na rodičov bolo treba dohliadať a štát lepšie vedel tým rodičom, ktorí sa nevedia zorientovať. Určite, rodičia potrebujú pomoc v dnešnej zložitej situácii, keď je mnoho informácií, ale prioritou je to, aby o svojich deťoch rozhodovali rodičia. Tu sa chcem aj prihovoriť za tú podporu toho home-schoolingu, ktorý vždy bude tvoriť zanedbateľnú, nízku časť školstva, pretože väčšina rodičov využije tie služby, ktoré ponúka štát, prípadne súkromné a cirkevné školy. Ale nemyslím si, že by to malo byť v pozícii, že štát im láskavo dovolí, že môžu. Môj pohľad je taký, že v prvom rade je toto právo na strane rodičov a oni delegujú to právo na školy, na štát.
Ja keď učím svojich študentov, aj tento týždeň som hovoril o štvrtom božom prikázaní, o úcte k rodičom a ku každej autorite. A vysvetľoval som im, že ten prenos tej úcty k učiteľom, ale aj k ďalším predstaviteľom autority, je vlastne v tom, že vaši rodičia vás zverujú niekomu ďalšiemu, a preto aj tá úcta, ktorá patrí rodičom, prechádza ďalej. A tento smer je podľa mňa správny, teda od rodičov smerom k štátu, smerom k systému.
Veľakrát sa zdá, nielen v oblasti školstva, tu to rozšírim, že štát alebo Únia, alebo niekto vie lepšie, čo je dobré pre deti, ako ich rodičia v tej danej oblasti školstva. Takisto čo sa týka napríklad povinného očkovania alebo aj sociálnej oblasti, kde úplne normálnym, zdravým, samozrejme nie úplne bezchybným rodičom štát odoberie, alebo sociálka odoberie deti.
V rámci toho, že sme vo verejnej diskusii, by som chcel prečítať dva odstavce z jedného článku o školstve na Novom Zélande. To sa budeme musieť otočiť nohami hore, veď oni sú úplne na opačnej strane, protinožci, to je ešte ďalej, ako vo Fínsku, ale zaujalo ma to, prečítam len teda krátky úsek z toho. Upozornil ma na neho jeden človek, keď sme diskutovali o školstve. Takže citujem z tohto, z tohto článku, ktorý je prepisom prednášky jedného profesora, ešte raz opakujem, je to o Novom Zélande: "Školstvo zlyhávalo tiež. Systém zlyhával asi u 30 % detí, predovšetkým z nižších sociálnych vrstiev. Školstvo bolo dotované počas 20-ch rokov viac a viac a výsledky boli horšie a horšie. Dosiahnutie horšieho výsledku ako pred 20-mi rokmi nás stálo dvakrát viac peňazí. Preto sme sa rozhodli prehodnotiť aj túto činnosť. Prvou úlohou bolo zistiť, kam a koľko dolárov tieklo do školstva. Najali sme si medzinárodných konzultantov, pretože sme neverili vlastnému ministerstvu, a ich správa poukázala, že z každého dolára vyčleneného do školstva 70 centov zhltli náklady na administratívu.
Keď sme sa to dopočuli, okamžite sme zrušili všetky školské úrady v celej krajine. Každá škola bola potom pod kontrolou správcovských úradov, ktoré tvorili ľudia zvolení rodičmi študujúcich detí a nikým iným. Školám bola pridelená suma peňazí na základe počtu študentov, ktorí ju navštevovali, bez ďalších obmedzení.
V tom čase sme rodičom oznámili, že si môžu vybrať školu, ktorú budú ich deti navštevovať. Je absolútne neprijateľné, ak niekto povie rodičom, že musia poslať svoje deti do zlých škôl.
Počas jedného dňa sme aplikovali nový systém na 4 500 školách. Ale my sme šli ešte ďalej," pokračuje ten text, "umožnili sme, aby súkromné školy boli financované rovnakým spôsobom ako verejné školy, dávajúc tak rodičom možnosť vynaložiť peniaze na školu podľa vlastného výberu. Opäť sa predpokladal obrovský odchod študentov z verejných na súkromné školy, pretože tieto školy dosahovali o 14 až 15 % lepšie výsledky. Tento odchod sa však nekonal, pretože v priebehu 18-ch až 24-ch mesiacov sa školy medzi sebou kvalitatívne vyrovnali. Prečo? Učitelia si uvedomili, že odchod študentov by znamenal aj odliv peňazí a v konečnom dôsledku aj stratu ich zamestnania. Na začiatku procesu nastúpilo na verejné školy 85 % študentov. O 3 roky neskôr verejné školy navštevovalo až 87 % všetkých študentov. Oveľa dôležitejší bol fakt, že vedomostné výsledky študentov sa zlepšili z úrovne 14 až 15 % pod priemerom porovnateľných krajín na úroveň 14 a ž 15 % nad nimi."
Chcem povedať, že nie so všetkým súhlasím. Nemyslím si napríklad, že v orgáne povedzme porovnateľnom s našou radou školy by mali byť len zástupcovia rodičov, iste, hej. Sám som bol v rade školy na škole, kde chodili moje deti, ako zástupca rodičov a na škole, kde som učil, ako zástupca učiteľov, zamestnancov, takže poznám túto vec. Ale myslím si, že keď hovoríme o verejnej diskusii, tak by sme si mali uvedomiť jednu vec, že keď sa pozrieme na štátny rozpočet, tak do kapitoly ministerstva školstva ide vlastne najviac peňazí zo štátneho rozpočtu. Porovnateľne. A sú to veľké sumy. Ak chceme zachovať systém a chceme v ňom pokračovať, iste, môžme nalievať ďalej peniaze a v niektorých situáciách je to potrebné, napríklad na mzdy učiteľov, ale otázka je, a preto som čítal aj tento dosť radikálny text, aby sme si uvedomili, že skutočne veľa z tých peňazí použijeme na administratívu, na to vyškrtávanie kolóniek a nie na učiteľov, na deti, na ich vzťah, na ich rast, na ich vzdelávanie. Tu vyznieva aj zaujímavo vlastne to tvrdenie, že školstvo je bezplatné. No stojí nás, táto kapitola nás stojí najviac zo všetkých, zo všetkých, zo svojich daní dávame najviac na školstvo. To znamená, že je samozrejmé, že rodičia a občania očakávajú kvalitu. Len otázka je, či tým napumpovaním peňazí, zvýšením nejakých čísel sa to automaticky vyrieši. Iste, v niečom to môže pomôcť.
Skúsim k záveru. Mám taký pocit, že tento materiál, tá správa o stave školstva je dobrý analytický dokument, ale chýba mu vízia a odvaha. To vôbec nemyslím teraz osobne na pána ministra. Nemyslím si, že v tom postoji k systému je nejako zásadne iný, ako to bolo doteraz. Súvisí to aj so stavom spoločnosti na Slovensku a stavom politiky na Slovensku.
Zacitoval by som len raz z tohto dokumentu, a to sa týka strany 23, kde sa hovorí o strategickom cieli ďalšieho rozvoja regionálneho školstva. "Najstručnejšie by sa strategický cieľ ďalšieho rozvoja regionálneho školstva dal definovať dvoma slovami: výborní absolventi." A potom je táto veta, alebo tieto dve slová, tento výraz rozvinutý ešte odsekom: "Dostatočne financované a efektívne fungujúce regionálne školstvo zabezpečujúce kvalitnú výchovu a vzdelávanie, reagujúce na aktuálne i očakávané potreby praxe, dostupné pre všetky vrstvy spoločnosti, poskytujúce deťom a žiakom základ zdravého životného štýlu a zabezpečujúce učiteľom postavenie a ohodnotenie zodpovedajúce mimoriadnemu významu ich práce." Potom nasleduje jeho rozbor v ďalších podkapitolách. V zásade nedá sa nesúhlasiť, len som presvedčený a mám obavu, že v prípade pokračovania v dnešnom systéme bez nejakých zásadných zmien tieto strategické ciele nebudeme dosahovať. Tak isto dúfam, že výraz "výborný absolvent" neznamená len jedničkár, ktorý zvládne podľa možnosti nejaký priemer a teda nejaký priemerne dobrý absolvent, niekto, kto zvláda dobre systém, ale nemusí byť pripravený dobre na život.
Vôbec vám nezávidím, odvaha je veľmi dôležitá vec a tieto veci sa budú rodiť ťažko. Je tam zamontovaných veľmi veľa ľudí, ktorí majú svoje pohľady, svoje skúsenosti, svoje nároky. Sú to rodičia, sú to deti, sú to učitelia, zamestnanci, daňoví poplatníci. Ale som presvedčený, že situácia okolo nás, v našej krajine, v Európskej únii, v celom svete, ide takým smerom, že súčasné systémy nebudú ďalej fungovať, smerujú ku kolapsu. A my si nemôžme dovoliť v tak vážnej veci zostať bez nejakých vážnych zmien, ktoré budú vizionárske. Áno, za ľudí s víziou a odvahou sa platí zlatom, alebo možno až platinou, ale je to nevyhnutné.
Momentálne ste tu vy, pán minister, boli tu iní za tých 15 rokov, čo učím, teraz je to vo vašich rukách a v rukách vašich poradcov a pomocníkov. Ale je nevyhnutné, aby sme nespravili takú prácu, že dobre, bola tu žiadosť, treba urobiť analýzu, zbavili sme sa povinnosti, úlohy, máme materiál, ktorý má svoju kvalitu určitú, ale tým to končí. Naozaj je potrebná verejná diskusia a otvoriť aj veci, ktoré bolia, na ktorých naozaj treba odvahu, treba až také revolučné kroky. A myslím, že tá diskusia nemôže zostať do nekonečna otvorená, ale je potrebné urobiť uzávery a konkrétne rozhodnutia.
Svojich študentov učím takému princípu 80 - 20. A hovorím, keď budete robiť rozhodnutia, tak 20 z nich bude mať nejaké chybné dôsledky alebo škody a 80 bude dobrých, ale ak nebudete robiť vôbec, aby ste sa vyhli tým 20-m percentám chybným, tak nastanú ešte oveľa väčšie škody.
Takže ďakujem vám za spracovanie tohto materiálu, ten nám bol daný k dispozícii. A povzbudzujem vás k odvahe robiť rozhodnutia, ktoré v konečnom dôsledku budú niesť aj určité politické riziko, ale verím, že prospejú školstvu, teda rodičom, deťom, učiteľom.
Ďakujem vám.
