Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení hostia, sociálni partneri, ak dovolíte úvodom nejakú možno základnú charakteristiku, ja by som to nazval, preambulu k novele zákona, ktorú prerokovávame z pohľadu prístupu predkladateľa.
Vyvážený vzťah zamestnanca a zamestnávateľa vytvára predpoklady na tvorbu trvalo udržateľného rastu kvality života občanov. Vláda po...
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení hostia, sociálni partneri, ak dovolíte úvodom nejakú možno základnú charakteristiku, ja by som to nazval, preambulu k novele zákona, ktorú prerokovávame z pohľadu prístupu predkladateľa.
Vyvážený vzťah zamestnanca a zamestnávateľa vytvára predpoklady na tvorbu trvalo udržateľného rastu kvality života občanov. Vláda po kvalifikovanom prerokovaní so sociálnymi partnermi pripravila prostredníctvom rezortu ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny zmenu Zákonníka práce. Tak ako som zvýraznil pri predkladaní zákona o sociálnom poistení, zdôrazňujem aj teraz, že pri novele Zákonníka práce nám v prvom rade ide o politiku zodpovednosti, solidarity a sociálneho dialógu. Pokladal som za potrebné zvýrazniť túto skutočnosť a uviesť tieto slová hneď úvodom môjho vystúpenia, pretože ich pokladám za základný prístup k celej problematike. Chcem jednoznačne odmietnuť akékoľvek ideologické prístupy a budem mať záujem pragmaticky hovoriť aj k niektorým tým veciam, ktoré tu zazneli, a možno sa aj trošku ospravedlňujem, pretože budem trochu viacej čítať, budem mať záujem pomenovať, vytypoval som nejakých sedem najhlavnejších zmien, ktoré tu boli diskutované. Aj napriek tomu, že sme v prvom čítaní, kde je všeobecnopolitická rozprava, pokladám za potrebné k nim zaujať isté stanovisko, možno ponúknuť nejaké porovnanie a pokúsiť sa, prečo túto zmenu navrhujeme.
V úvode by som však chcel poďakovať všetkým diskutujúcim, osobne si myslím, že väčšina vystúpení smerovala k obsahu veci, možno sčasti už aj k tomu druhému čítaniu, ale reálne predpokladám, že konkrétne paragrafové znenia, návrhy, doplnky, pripomienky odznejú na októbrovej schôdzi Národnej rady.
Prečo je potrebná novela Zákonníka práce? A opakujem ešte raz, nie ideologicky, ale veľmi pragmaticky to pomenujem:
Po prvé, nevyvážený pomer vzájomného postavenia zamestnancov a zamestnávateľov, to nie je nová vec. My v čase, keď sa tu pred rokom schvaľovala novela môjho predchodcu pána Mihála, sme to nahlas povedali, to znamená, to nevzniklo niekde, s týmto sme šli do volieb, s tým sme oslovili ľudí, ľudia nám dali mandát a my len plníme to, čím sme sa zaviazali. To je veľmi konkrétne a pragmatické.
Tvrdíme, že nastalo reálne zhoršenie pracovných podmienok zamestnancov. Použijem len jeden jediný príklad, budem ďaleko viacej hovoriť uňho, keď budem konkrétne pri tých siedmich vybraných bodoch, a to je napríklad príplatok za nočnú prácu.
Za ďalšie, požiadavky na zmenu zo strany všetkých sociálnych partnerov. Ja len pripomínam, 91 bodov zmien navrhlo ministerstvo práce a sociálnych vecí, to znamená vláda, 28 návrhov doplnili sociálni partneri ako skúsenosti z aplikačnej praxe. Aj toto ma presviedča o tom, že tá novela bola potrebná nielen z pohľadu vlády, ale aj z pohľadu tých, ktorí sa v priestore pohybujú, to znamená zamestnancov a zamestnávateľov, resp. ich reprezentatívnych zástupcov.
No a - to som povedal hneď v úvode - ide nám aj o štandardizáciu politickej kultúry v Slovenskej republike a to je splnenie predvolebných sľubov strany SMER - sociálna demokracia. Keby som to nepovedal, tak by som klamal.
Chcem zvýrazniť ešte raz, že je to výsledok širokého spoločenského dialógu, to, čo predkladáme, áno, nie je to absolútna zhoda, ktorá by vzišla z tripartity z pohľadu sociálnych partnerov. Ale aj včera v hodine otázok, a zvýrazňujem to, aj dnes bolo maximálnou snahou rokovať s každým, kto prejavil záujem k danej problematike predniesť nejaké stanovisko, návrhy, pripomienky, a to bez ohľadu na to, že to nebola nejaká zákonná povinnosť, pretože tripartitní partneri sú uvedení v zákone ako takom. Mal som záujem - ešte raz opakujem - aj moji kolegovia, štátny tajomník, rokovať s každým. Ja osobne chcem aj v tomto prípade, tak ako som to urobil pri tom minulom zákone, ktorý sa týkal sociálneho poistenia, vyzdvihnúť aj úlohu Rady solidarity a rozvoja. Každopádne veľmi dobrý počin, kde je priestor si vypočuť široké názory sociálnych partnerov nielen z pohľadu klasických zamestnávateľov, ale aj toho širšieho diapazónu, vysokých škôl, Akadémie vied, cirkví a ďalších, ktorí, samozrejmá vec, k tejto problematike majú čo povedať.
Chcem povedať, že sme prijali množstvo ústupkov a kompromisov. Štrnásť kľúčových zmien, ktoré ponúkli zamestnávatelia, akceptovali odborári a došlo k zhode. Opakujem, v predchádzajúcom období niečo nebývalé v porovnaní s terajším, to znamená, že jasne pomenujem, to nebol nejaký antagonistický alebo aký iný vzťah medzi odborármi a zamestnávateľmi, jednoducho to bolo hľadanie ambícií po dohode, po kompromise.
A ja chcem aj z tohto miesta poďakovať sociálnym partnerom, či už sú to zamestnávatelia, alebo reprezentanti zamestnancov odborári, že takýto prístup uplatnili. Recipročne vyšli zamestnávatelia v troch prípadoch v ústrety odborárom, to znamená, to len dokresľuje ten stav, ktorý som povedal, a, samozrejmá vec, že potom nebol problém zo strany vlády, to znamená ministerstva, vo viacerých prípadoch prísť alebo prikročiť k istým kompromisným riešeniam za predpokladu, že s nimi súhlasili konkrétni sociálni partneri.
Teraz, ak dovolíte, sedem oblastí, ku ktorým chcem konkrétnejšie zaujať stanovisko, úmyselne som nevystupoval v rozprave, pretože je to v prvom čítaní a bude ešte ďaleko väčší priestor zaujímať konkrétne stanoviská v druhom čítaní pri paragrafovom znení.
Prvý problém, ktorý tu často zaznieval a čo bolo hlavné motto novely Zákonníka práce môjho predchodcu pána Mihála, to je flexikonto, skúsme sa trošku bližšie k tejto problematike, k tejto téze pozrieť.
Nové znenie § 87 o konte pracovného času je výsledkom dohody medzi sociálnymi partnermi, opakujem, výsledkom dohody. Ani zamestnávatelia nemajú žiadne zásadné výhrady, možno jedinou výhradou u niektorej časti zástupcov zamestnávateľov, na čo upozornil, je postoj predstaviteľov k zmene, ktoré je potrebné, použitie flexikonta, dohodnúť so zástupcami zamestnávateľov. Väčšina zamestnávateľov, a to aj zahraničných, však prezentovala, že s takýmto posilnením zástupcov zamestnancov nemajú problém, a to z troch dôvodov:
Po prvé je to bežná prax aj v zahraničí a mnohé slovenské firmy to majú v kolektívnych zmluvách ako výsledok vzájomného dojednania.
Po druhé v čase, keď spolurozhodovanie už platilo a bolo to treba povedať v čase najväčšej krízy počas obdobia prvej vlády Roberta Fica, sa nikde ani raz nestalo, že by odborová organizácia alebo zamestnanecká rada zablokovala použitie flexikonta, naopak, bol tu absolútne ústretový vzťah.
No a po tretie táto dohoda, a to treba veľmi pragmaticky povedať, zvyšuje vážnosť, ale i záväznosť zavedenia flexikonta hlavne pre zamestnancov.
Výsledkom nami navrhovanej zmeny je tiež i to, že jedným paragrafom nahradzujeme doterajšie dva. Dovolím si povedať, že tá nová právna úprava je zrozumiteľnejšia, je jasná a je jednoduchšia, o čom nám v značnej miere pri novele Zákonníka práce išlo.
Zároveň sme vyšli v ústrety základnej požiadavke zamestnávateľov a tou bolo predĺženie vyrovnávacieho obdobia z 12 mesiacov na 30 mesiacov, čo výrazne zvyšuje flexibilitu použitia konta pracovného času. Tu chcem povedať jednu vec, že tento návrh podľa vyjadrenia zamestnávateľov neakceptoval ani môj liberálny predchodca pán Mihál. Vychádzajúc z toho, že sa na tomto dohodli sociálni partneri, to znamená aj odborári, aj zamestnávatelia, sme v podstate prebrali a aplikovali nemecký model pracovného práva, ktorý je dnes už súčasťou aj nášho pracovného práva, alebo bude súčasťou pracovného práva. Toto je jasný dokument o tom, že sociálni partneri sa vzájomne počúvali a mali záujem rešpektovať postoje a stanoviská jeden druhého, pretože toto ohrozuje hlavne zamestnanca, aj napriek tomu odborári pristúpili a podporili, podporili tento návrh zamestnávateľov.
No, tá druhá najvýznamnejšia oblasť, okolo ktorej by som chcel hovoriť, ktorá je tu často skloňovaná, to je otázka vplyvu Zákonníka práce na zamestnanosť, resp. nezamestnanosť.
Pragmaticky na nezamestnanosť, ale aj na vývoj zamestnanosti vplýva v prvom rade ekonomický vývoj a nie zmeny Zákonníka práce. Čo však hovorím v druhom rade, podmienky, ktoré sú v Zákonníku práce, majú reálny vplyv na podnikanie, prípadne aj konkurencieschopnosť. Ale opakujem, riadny a priamy vplyv má v prvom rade vývoj ekonomiky ako takej. Jasne to vidieť najmä na vývoji v rokoch 2006 až 2010, a to napriek prijatiu, použijem výraz, ochranárskeho Zákonníka práce pani Tomanovej v roku 2007 naďalej klesala nezamestnanosť a, naopak, rástla zamestnanosť, a to až do roku 2008, začiatku 2009. Opakujem, bolo to podmienené priaznivým ekonomickým vývojom počas fungovania tzv. ochranárskeho Zákonníka práce. Vtedy sa na Slovensko, samozrejmá vec, dostala kríza, nielen na Slovensku, v Európe, vo svete, a to malo potom priamy vplyv na vývoj zamestnanosti, resp. nezamestnanosti. Presne to dokazujú aj najnovšie údaje o vývoji zamestnanosti.
Negatívne dopady dlhovej krízy v Európe zasahujú aj slovenskú ekonomiku, čo má za následok pokles zamestnanosti, a to napriek tomu, že už polroka, alebo deväť mesiacov je v platnosti tzv. liberálny Zákonník práce. Vedel by som použiť aj konkrétne čísla, ešte raz zdôrazňujem, prvý a základný priamy vplyv na zamestnanosť, resp. nezamestnanosť, a to dokazujú vývoj a čísla zamestnanosti, vývoj HDP a z toho vyplývajúca aj nezamestnanosť, konkrétne čísla, je konkrétny stav ekonomiky, ktorý, bohužiaľ, nie je vždy možné ovplyvniť len v podmienkach Slovenska, lebo naša ekonomika v značnej miere podlieha minimálne európskemu vývoju ekonomiky.
Tretia problematika často skloňovaná - bosovia a podobne, posilňovanie odborov na úkor ostatných zástupcov zamestnávateľov. Hovorilo sa o neprimeranom posilňovaní a postavení odborov voči ostatným zástupcom zamestnancov, ako je zamestnanecká rada, prípadne zamestnanecký dôverník, citoval to pán Mihál. Dovolím si odcitovať článok 5 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 135, ktorý ratifikovala aj Slovenská republika, vyslovene zakazuje oslabovanie postavenia odborovej organizácie cez volených zástupcov zamestnancov. To sa stalo pri predchádzajúcej novele, keď odborová organizácia stratila právo na spolurozhodovanie v prospech zamestnaneckej rady, čo slovenskej vláde vyčítala Medzinárodná organizácia práce už v roku 2011 a potvrdilo sa to aj v stanovisku z tohto roku. Jednoducho, že presun práv a spolurozhodovanie je v rozpore s týmto dohovorom.
Ja to nechcem ponúkať ako nejaký fetiš, ale chcem povedať, týmto dohovorom sa riadi Európa a celý vyspelý svet. Sú to základné pravidlá, ktoré prijali a ratifikovali jednotlivé krajiny, ja som veľmi rád, že aj Slovensko. To znamená, že z tohto vychádzame, a preto je postavenie odborov aj v Zákonníku práce také, ako ho navrhujeme, aby zodpovedalo v medzinárodných štandardoch.
Tvrdenie opozičných politikov nad oslabovaním zamestnaneckých rád navyše nemá vôbec nič spoločné s realitou. Budem trošku konkrétnejší. Svedčí o tom napríklad fakt a postoj Asociácie zamestnávateľských zväzov aj Združenia miest a obcí Slovenska, ako jedných z rozhodujúcich zamestnávateľov, na zasadnutí tripartity, Hospodárskej a sociálnej rady Slovenskej republiky 20. minulý mesiac, súhlasili s vypustením § 233a o možnosti uzavrieť dohodu medzi zamestnávateľom a zamestnávateľskou radou. Opakujem, súhlasili. V praxi je totiž tento paragraf, ktorý ste do Zákonníka práce natlačili minulý rok vy, milí priatelia z opozície, nepoužiteľný, lebo zamestnanecká rada nemá právnu subjektivitu a akákoľvek dohoda s ňou nemá žiadny právny účinok, nie je záväzná pre zamestnancov.
Vy sa tvárite, že ste posilňovali zamestnanecké rady, tak sa pozrite, ako to v praxi počas účinnosti novely Zákonníka vyzeralo. Na Slovensku je vyše 5 600 základných odborových organizácií, ale iba v piatich podnikoch existuje zároveň zamestnanecká rada, ktorá však reálne nefunguje. A takýto stav bol aj po účinnosti poslednej liberálnej novely Zákonníka práce. Takže vaša úmorná snaha posilňovať zamestnanecké rady na úkor odborov sa nestretla so žiadnou pozitívnou odozvou zo strany zamestnancov. Tým chcem povedať, že sú spokojní s reprezentatívnosťou odborov ako ich zástupcov zamestnancov. Tvrdenie, ktoré tu prezentovalo niekoľko opozičných poslancov, že údajne posilňovanie odborárskych bosov, no, ani jedno, ani ustanovenie, ktoré meníme, sa netýka tzv. odborárskych bosov, ale práveže sa všetky týkajú výlučne fungovania odborov, a to od tej najnižšej podnikovej úrovne. Ak teda niekto posilňuje, ak niekoho posilňujeme, tak tých ľudí, ktorí priamo v podnikoch ochraňujú záujmy radových pracovníkov a nie sú zamestnancami odborových centrál. Dokonca aj tých 15 minút pre zástupcov zamestnancov, ktorý je istý kompromis, to nie je pre uvoľneného odborára, ale jednoducho je to pre činnosť odborov. To môžu byť aj schôdze a ďalšie aktivity. Ale pozor, toto ustanovenie sa netýka len odborov, ale aj zamestnaneckých rád, samozrejmá vec, že ak v podniku existujú. Takže tu nemôže byť ani reč o posilňovaní odborov. Tu posilňujeme zástupcov zamestnancov v tej všeobecnej rovine a nielen odborárov ako takých.
Štvrtý problém - pracovný pomer na dobu určitú. Dovolím si povedať, že zamestnávateľ vie veľmi skoro odhadnúť potenciál zamestnanca. V prípade investícií do jeho vzdelávania, zaučenia, zaškolenia počas dvoch rokov nie je predstaviteľné, že by zamestnávateľ po dvoch rokoch prepustil zamestnanca, ktorý sa osvedčil a prijal ďalšieho. Číselne, veď pritom by v podstate na tej fluktuácii po dvoch rokoch stratil; stratil veľmi veľa, veď tá fluktuácia by presiahla v podstate až 100 %, keď by mal využívať tieto veci, ktoré s tým súvisia. Neustále prepúšťanie ľudí po dvoch rokoch by brutálne zvýšilo náklady na opätovné zapracovanie a zaškolenie stále nových a nových zamestnancov, pričom v praxi sa firmy správajú celkom logicky, práve naopak, usilujú sa znížiť fluktuáciu svojich zamestnancov, čo iste uznáte, že je celkom logické a pragmatické. A ja si dovolím povedať, že tie dva roky je skutočne dostatočná doba na to, aby spoznali, čo v tom zamestnancovi je.
No a na to tvrdenie pána poslanca Štefanca by som rád zareagoval, čo sa týka sezónnej práce, pretože veľmi často s tým operuje. Zákonník práce už dávno umožňuje výnimku z reťazenia pracovného pomeru na dobu určitú. Na sezónne práce teda môže firma zamestnávať na dobu určitú opakovane každý rok bez obmedzenia. Opakujem, táto novela sa netýka sezónnych prác, tá výnimka je, fungovala a som presvedčený, že fungovať aj bude, pretože má svoje plné opodstatnenie.
Piaty problém - súbeh odstupného a výpovednej doby. Použijem vyjadrenie pána poslanca Mihála, ktorý to povedal jasne. Nie je to nič neštandardné, ak hovoríme o medzinárodných porovnaniach, tak navrhované znenie nového modelu poskytovania odstupného je právnym riešením v súlade s čl. 12 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 158, podľa ktorého zamestnanec má právo na odstupné pri skončení pracovného pomeru s prihliadnutím na výšku mzdy. Podľa tohto čl. 11 tohto dohovoru má zamestnanec právny nárok na výpovednú dobu v prípade, ak sa pracovný pomer skončil z iniciatívy zamestnávateľa. Kombinácia poskytovania výpovednej doby a odstupného je právne korektná a je v súlade aj so znením Charty základných práv Európskej únie.
Aj podľa zahraničných právnych úprav odstupné sa legislatívne upravuje rôzne. Nie je pri jeho naviazaní na konkrétne výpovedné dôvody, ale na samotné trvanie pracovného pomeru. Tak je to napríklad v Luxembursku, prípadne v Slovinsku. Napríklad zamestnancovi v Slovinsku patrí odstupné, pokiaľ jeho pracovný pomer - tak ako sme navrhli aj my - trval aspoň jeden rok. My sme prijali kompromisný návrh a dohodu sociálnych partnerov, ktorí sa dohodli na podmienke minimálne dva roky. Ja som osobne presvedčený, že ak zamestnanec odrobí dvadsať rokov v jednej firme, celkom prirodzene si zaslúži štvormesačné odstupné, pretože za tých dvadsať rokov priniesol v podobe zisku a prínosu svojej práce pre tú firmu ďaleko a ďaleko viac. Je to jednoducho prirodzený postoj (potlesk) a je to aj istá zásluhovosť, ktorá by mala byť úplne normálna. A opakujem ešte raz, vláda, resp. ministerstvo prijalo kompromisný návrh, na ktorom sa dohodli sociálni partneri.
Šiesta problematika je nočná práca. V prípade nočnej práce sa vraciame k pôvodnej definícii nočnej práce, ktorá sa používala desaťročia, a treba povedať, že bez problémov. Tzv. úspory, pre ktoré sa zmena prijala, boli minimálne, takže príplatok len tých 20 % minimálnej mzdy za hodinu práce, v prepočte je to 0,2 x 1,88 = 0,376 eur, cca 38 centov za jednu hodinu nočnej práce, teda že pri počte pracovných zmien v roku cca 240 eur ide o úsporu 7,52 eur mesačne na zamestnanca. No, a teraz a pýtam, priatelia z opozície, ak to zrušíme, bude to mať vplyv na podnikateľské prostredie a konkurencieschopnosť? Ja mám veľmi jednoduchú odpoveď: Nie. Odstránime okrádanie ľudí práce, ktoré ste vy zaviedli. (Potlesk.)
Posledná téma, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je otázka nadčasov. Je to istý výnimočný charakter a má aj niektoré objektívne dôvody. Domnievam sa, že práca nadčas má vždy istý výnimočný charakter a musia pre ňu naozaj byť isté objektívne dôvody, nie je súčasťou plánovaného výkonu práce ako takého. Pravidlo, že práca nadčas má byť vždy, mať ten nejaký výnimočný charakter, platilo desiatky rokov. Nie je to nič nového a obsahuje ho už i zákon o osemhodinovom pracovnom čase z roku 1919, ktorý vznikol niekde za morom a má veľký konkrétny súvis napríklad s oslavami Sviatku práce ako takého. Veď toto bola jedna z prvých a základných požiadaviek, ktorá súvisí s osemhodinovým pracovným časom.
O tom, že, alebo voči tomu, že práca nadčas má istý výnimočný charakter, nenamietali v konečnom dôsledku pri rokovaniach v pracovných skupinách ani zástupcovia zamestnancov. Voči argumentu, zamestnanci si prácou nadčas chcú privyrobiť, iste, do istej miery to pravda je, ale možno uviesť jedno konštatovanie, že zamestnanec si má zarobiť hlavne v pracovnom čase, a to tak, aby mu to bolo zabezpečovalo dôstojnú životnú úroveň a práca nadčas nemá slúžiť na privyrobenie, ale na riešenie náhlej a nepredvídanej potreby práce. Nie ako nástroj plánovanej výroby z pohľadu zamestnávateľa. Ja si myslím, že k tomuto by sme mali postupne dospieť. Opakujem ešte raz, postupne dospieť. No a tu treba povedať, že vo vzťahu k bežnému zamestnancovi nenavrhujeme obmedzenie práce nadčas, ale zachovanie súčasného právneho stavu.
Toľko som si dovolil k tým siedmim najzávažnejším bodom, ktoré som potreboval za potrebné tu rozobrať.
Na záver chcem povedať jednu dôležitú vec, lebo aj to tu zaznievalo, že v náväznosti na prijatie novely Zákonníka práce budú spracované, ale už postupne sú spracovávané a do legislatívneho procesu budú predložené novely ďalších šiestich legislatívnych noriem, po prvé o kolektívnom vyjednávaní, o bezpečnosti a ochrane pri práci. Teraz pripravujeme otázku zvýšenia minimálnej mzdy. Ďalej sú to služby zamestnanosti, veľmi dôležitá novela zákona, ktorú je potrebné zefektívniť. Často spomínaná čierna práca. Áno, pripravujeme aj novelu zákona o nelegálnej práci a o nelegálnom zamestnávaní aj vrátane novely zákona o postavení inšpekcie práce.
Toľko som pokladal za potrebné vo svojom záverečnom slove. Vopred ďakujem všetkým poslancom za podporu pri schválení novely Zákonníka práce.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
