No. Ja pripomeniem, pred čím by som chcel varovať a čo sa nemohlo ocitnúť v tomto koncepčnom materiáli. Keď vzniklo povstanie proti Muammarovi Kaddáfimu v Líbyi, keď tam vlastne preskočilo z Tuniska a z Egypta, lebo najprv bolo v Egypte, potom v Tunisku, tak sa všetci potešili, že demokrati povstali proti zlému diktátorovi. No ale to bolo veľké nedorozumenie. Lebo povstanie tam bolo. Otázka je, že či demokratov? Fakt je ten, že v meste...
No. Ja pripomeniem, pred čím by som chcel varovať a čo sa nemohlo ocitnúť v tomto koncepčnom materiáli. Keď vzniklo povstanie proti Muammarovi Kaddáfimu v Líbyi, keď tam vlastne preskočilo z Tuniska a z Egypta, lebo najprv bolo v Egypte, potom v Tunisku, tak sa všetci potešili, že demokrati povstali proti zlému diktátorovi. No ale to bolo veľké nedorozumenie. Lebo povstanie tam bolo. Otázka je, že či demokratov? Fakt je ten, že v meste Bengházi bolo notoricky známe prostredie, z ktorého sa regrutovali bojovníci Al-Káidy, ktorí si chodili potom zastrieľať počas irackých udalostí do Iraku, ktorí sa podieľali na teroristických útokoch v Iraku. Výsledkom pádu Kaddáfiho režimu v Líbyi a teda angažmán NATO, bezletová zóna a tak ďalej, britských a francúzskych lietadiel a nakoniec aj amerického angažmán je, v Líbyi je toto. Výsledkom je, že zo scény zmizol skutočne odporný politik menom Muammar Kaddáfi, ale nebol nahradený slobodným demokratickým režimom, ale chaosom, vedľajším výsledkom ktorého je, že zbrane z obrovských depozitov v Líbyi putovali jednak do rúk džihádistov, s ktorými sa teraz Francúzi trápia v Mali. To sú líbyjské zbrane, ktoré majú v rukách. A tá druhá, veľká časť zbraní smerovala do pásma Gazy. A tie rakety, ktoré boli toto súčasťou, teraz dopadajú na hlavy civilného obyvateľstva z pásma Gazy.
Povedal by som, že vážené NATO, vážená Európska únia, ďakujeme pekne za angažmán v prospech ľudských práv v prípade Líbye. Bolo to ale nedorozumenie. Ja viem, že niektoré zlé vedľajšie dôsledky sú vedené vznešenými úmyslami. Problém v prípade Líbye bol ten, že pri tom rozhodnutí vstúpiť do toho konfliktu buď tí, ktorí sa tak rozhodli, mali zlé informácie, alebo ich viedli veľmi nevznešené záujmy. Konkrétne v prípade Talianska alebo Francúzska. Ja by som vážne chcel, aby sme sa my Európania, my Severoatlantická aliancia týmto spôsobom, napriek tým hrozným obetiam, ku ktorým prichádza v Sýrii, aby sme sa do toho takýmto spôsobom nezamiešali, lebo tie dôsledky nebudú dobré. Ale, samozrejme, že podpíšem opakovane a hrubými písmenami to, čo v tom materiáli stojí ohľadne dôležitosti Severoatlantickej aliancie pre nás, pre bezpečnosť Európy a pre bezpečnosť vlastne celého sveta. Som rád, že Slovensko je členom tohto spolku, a som rád, že je platným členom tohto spolku, a som rád, že to patrí medzi zámery našej zahraničnej politiky. A, samozrejme, že tá požiadavka mať okrem dobrých zámerov a očí upretých zasnene do budúcnosti aj trošku realistický pohľad, sa týka aj ďalších vecí. Už to tu spomenul kolega Droba. Európska únia chronicky zle vyhodnotila udalosti takzvanej Arabskej jari. Jarné na tých udalostiach skutočne nebolo nič, len ten začiatok. Začalo to fakt tým, že povstali tu i tam, najprv v Tunisku, potom v Egypte, potom v iných krajinách ľudia. Povstali, protestovali, ktorí sa chceli zbaviť diktatúry a chceli viacej slobody. Ale okamžite všetky tie hnutia, ktoré, bohužiaľ, predstavovali iba názory lokálnych menšín, proste boli unesené, uchmatnuté úplne inými silami, islamistickými silami. A výsledok napríklad Arabskej jari v Egypte je ten, že 8 až 10 miliónov egyptských kresťanov, koptov je ohrozenejších ako kedykoľvek predtým, že ľudské práva sú ohrozenejšie ako za Mubarakovho režimu. Áno, Mubarak bol škaredý diktátor! A ešte aj skorumpovaný! A, samozrejme, že v Egypte bolo plno politických väzňov a že tá celá krajina bola všetko, len nie demokracia. Veď to bola vojenská diktatúra. No ale fakt je ten, že ak sa opýtate na ich práva egyptských žien, tak momentálne to vyzerá s ich budúcnosťou, s budúcnosťou ich práv a s ich rovnoprávnosťou omnoho černejšie, ako to vyzeralo pred tromi rokmi. Naozaj. A vyzerá to omnoho černejšie nielen s právami ľudskými, so správami teda s ľudskou rovnosťou v Egypte, ale vyzerá to omnoho černejšie aj s geopolitickou budúcnosťou regiónu, pretože jediný dôvod, pre ktorý sa ešte naplnili túžobné slová Moslimského bratstva o odstúpení od mierovej zmluvy s Izraelom, je to, že Egypt je v danom okamihu krajina, ktorá je príliš vojensky slabá na to, aby urobila čokoľvek iného. No ale, mierový postoj, ktorý vyplýva z vlastnej slabosti, teda je niečo úplne iného ako mierový postoj vyplývajúci z dobrých úmyslov, však áno. Takže ja by som bol napríklad rád, keď zase egyptský prezident navštívi Európu a bude si potriasať s každým ruku a proste budú sa na seba usmievať s lady Ashtonovou, keby aspoň niekto sa našiel z Európskej únii, ktorý by mu povedal: "No, milý pán prezident, ale ako je to teda s tými ľudskými právami a s tou demokraciou vo vašej krajine, už keď sa bavíme o týchto témach?"
Ale Egypt, samozrejme, čelí omnoho horším veciam. Egypt čelí perspektíve ekonomického kolapsu. O tom sa nie veľmi hovorí. A nie je to ani veľmi vina terajšej vlády. Fakt je ten, že jeden zo zdrojov egyptských príjmov dôležitý, ktorým bol turistický ruch, sa zredukoval natoľko, že už nie je významným príspevkom v egyptskej ekonomike. Egypt je krajina, kde za posledných 60 rokov sa zoštvornásobil počet obyvateľstva. Mali nejakých 20 miliónov začiatkom 50. rokov, keď padla tá monarchia a zvíťazili, zvíťazila dôstojnícka revolta pod vedením Gamála Abdala Násira, tak mali okolo 25 miliónov obyvateľov. Teraz majú okolo 85 miliónov obyvateľov. Tá krajina už nie je veľmi schopná ich uživiť. A nie je to len výsledkom Arabskej jari. Ale tá Arabská jar teda fakt nepomohla. Bol by som rád, keby aj k týmto témam Európska únia pristupovala realistickejšie a keby Slovensko dalo k tomu podnet. Lebo opakujem opätovne: sme v úžasne výhodnej situácii krajiny, ktorá je síce malá, ale nie je zaťažená vlastnou koloniálnou minulosťou. Ani inou históriou. A toho sa tak trošičku týka aj téma rozširovania Európskej únie.
Naozaj som oceňoval misiu nášho ministra zahraničných vecí na Balkáne. Oceňujem to, že je stálou prioritou slovenskej zahraničnej politiky západný Balkán a jeho integrácia do Európskej únie.
Oceňujem, že slovenská zahraničná politika si je vedomá aj bezpečnostných rozmerov tohoto, tohoto trendu, nuž ale veci majú svoje limity. Už tu bolo spomenuté, že boli tuná na návšteve kosovskí poslanci. Myslím, že nie som jediný, na ktorého oni urobili ako ľudia, ako ľudia vybavení jazykovo, vzdelaní atď. ten najlepší dojem. Stretol sa s nimi aj pán minister, stretli sme sa s nimi aj my, ale z tej návštevy vyplynul ešte jeden poznatok. V podstate tlačia na pílu veľmi a ja tiež by som chcel v tejto veci oceniť postoj slovenskej diplomacie, že sa nenechá dotlačiť k nejakým príliš rýchlym rozhodnutiam v tejto veci, pri všetkom pochopení pre ich ambície. Je jasné, že kosovská samostatnosť je fait accompli, s ktorou sa nič veľmi nedá urobiť, a nedokážu to ani Srbi urobiť, ale zdá sa, že naša zdržanlivosť je úplne namieste. Chcel by som podporiť našu zahraničnú politiku v tomto s tým, samozrejme, že príde určite istý okamih, keď to už nebude mať zmysel. Práve dnes prebehla médiami správa, že Ivica Dačič a Hashim Thaci, teda srbský prezident a kosovský sú blízko k dohode. Oni to tak nevyhodnocujú, lady Ashton povedala, že sú blízko k dohode, ale lady Ashton netreba brať až tak príliš vážne, ale dobre. (Ruch v sále.) Radi by sme tú dohodu videli. A ak tá dohoda bude na svete, nebude žiadna prekážka, aby sme sa k tým krajinám, ktoré status Kosova uznali, pridali, ale vtedy a len vtedy.
No ale čo sa týka rozširovania Európskej únie, tu je jeden ďalší problém. Krajina s ktorou Európska únia dlhodobo rokuje bez toho, aby sa čo i len na obzore črtala perspektíva ukončenia tých rokovaní, je Turecko. Ja by som napríklad rád videl, keby Turecko dostalo jasnejšiu reč. Ja som nie diplomat, nie som viazaný ani obmedzeniami, ktoré má výkonná moc, čiže môžem povedať, čo len chcem. Ja si osobne myslím, že Turecko do Európskej únie pri súčasnej vláde nepatrí a že v istom okamihu mu to bude potrebné povedať. (Ruch v sále.) Ja viem, že sa na tomto nedohodneme, ale Turecko je krajina, ktorá začína byť vzhľadom na to, že postupne sa stáva viac a viac islamistickou pod vládou súčasného premiéra Erdogana a jeho strany. Postupne sa stáva menej a menej demokratickou, hoci je ekonomicky dosť úspešná, a postupne sa stáva stále viac a viac hostilnou, nepriateľskou voči Západu a Aliancii, voči Amerike, voči Izraelu a nakoniec aj voči Európe. Turecký premiér Erdogan sa napríklad nechal počuť, že islamofóbia má byť považovaná za trestný čin. To znamená kritický postoj k islamu. No dobre, ale my tu v Európskej únii máme akúsi slobodu slova a kandidátska krajina nám ide povedať, že si ju máme obmedziť? A tu už prečo? Turecký premiér sa netajil tým, že Turecko sa prihlásilo o stále členstvo v Šanghajskej organizácii spolupráce. Pre tých, ktorí to neviete... (Neutíchajúci ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Skryt prepis
