Ďakujem pekne, pán predseda. Vážené dámy, vážení páni, milí hostia aj hore, čo sa na nás pozeráte, pána ministra už tu máme, takže nemusíme čakať.
No dovoľte, aby som sa vyjadril za klub Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie - Demokratickej strany k uvedenému návrhu zákona. Je to jeden z kľúčových zákonov, ktorým sa vláda rozhodla konsolidovať verejné financie.
Pán minister sa vyjadril krátko po voľbách, že príde s týmto zákonom. Vyjadril sa aj jeho slovami, že "rovná daň zomrela", takže začíname akýsi pohreb rovnej dane týmto čítaním. Je to smutné, pretože rovná daň má svoje opodstatnenie a všade, kde ju zaviedli, tak ukázala, že význam má. Ak teda niekto ju dnes zabíja a vraždí, podľa mňa je to atentátom na ekonomiku a nie je to dobrá správa pre občanov Slovenska. Pretože o rovnej dani sa začalo hovoriť pred 12 rokmi, začali o nej hovoriť najmä malí podnikatelia. Tá pôvodná myšlienka, ešte si pamätám zo svojej skúsenosti z podnikateľského prostredia, pochádzala zo Slovenskej asociácie malých podnikateľov. Tiež si pamätám v roku 2001, ako Podnikateľská aliancia Slovenska v svojej Správe o stave podnikateľského prostredia upozornila na tento možný fenomén, akoby nám mohol pomôcť, pretože už v tom čase rovná daň zafungovala v niektorých krajinách. Estónsko bolo jednou z prvých krajín, ktoré rovnú daň zaviedlo, a Slovensko našťastie sa stalo v roku 2004 pokračovateľom tejto myšlienky.
Malo to význam, pretože rovná daň sa postupne zaviedla v ďalších krajinách a v ďalších krajinách sa ukázalo, že vytvára pracovné miesta a pozitívne prispieva k rozvoju ekonomiky a že pomáha ľuďom. Takže Slovensko bolo jednou z prvých krajín, ktoré rovnú daň zaviedlo a, bohužiaľ, zrejme bude prvou vôbec krajinou, ktorá rovnú daň zruší. Považujem to za veľmi zlý, nešťastný krok, ktorý robí vláda, pretože to nepomáha ľuďom.
Vláda sa snaží zrušením rovnej dane a zvýšením sadzby dane pre firmy nahnať do rozpočtu ďalšie zdroje, hovorí o takmer 370 mil. a viac, dokonca presne 376,55 mil. eur očakáva v budúcom roku. Tieto príjmy sú ale veľmi-veľmi otázne. Tieto príjmy sú otázne už aj preto, pretože vieme všade zo skúseností, keď sa zvýšili dane, tak neexistuje tu priama úmera a treba byť veľmi-veľmi opatrný. Máme skúsenosti aj z iných krajín, kde sa zvýšili rovné, kde sa zvýšila rovná daň alebo vôbec kde sa zvýšili dane z príjmu právnických osôb, že to neviedlo automaticky k rastu príjmov do štátneho rozpočtu. Za všetky si dovolím uviesť príklad z Litvy, kedy zvýšenie dane z príjmu právnických osôb z 15 na 20 % viedlo k tomu, že sa rozpočet naplnil v položke dane z príjmu právnických osôb len na 59 %. A Litva musela prehodnotiť svoje plány. Vieme takisto zo skúseností z ďalších krajín, že tieto rozhodnutia neviedli k naplneniu štátnej kasy.
Považujem teda tento krok za krok do slepej uličky, pretože obávam sa, že sa nenaplnia odhady vývoja príjmov štátneho rozpočtu a naviac že sa vyženie práca zo Slovenska. Už aj z tohto pohľadu, pretože zvýšenie dane z 19 na 23 % pre firmy znamená, že budeme mať vyššiu priamu daň ako Česi, Poliaci, Maďari.
Nie je žiadnym problémom pre firmy, ktoré fungujú na európskom spoločnom trhu, aby si presunuli svoj základ dane z jednej krajiny do druhej a platili tam, kde sú dane výhodnejšie, aby si optimalizovali svoju daňovú základňu. Čo ale, samozrejme, nie je možné pre živnostníkov, malých podnikateľov, ktorí podnikajú na Slovensku a ktorí nemajú túto možnosť, že takéto opatrenie okrem toho, že vyženie prácu zo Slovenska, najviac dopadne na malých podnikateľov, ktorí nebudú môcť si svoje dane optimalizovať nejakým presunom do iných krajín, pretože jednoducho podnikajú a poctivo platia dane na Slovensku.
Zaujímavý je takisto vývoj myslenia rovnej dane aj na Slovensku, pretože spomínal som tie začiatky v roku 2000, v roku 2001, kedy sa objavovali v postupných analytických materiáloch najskôr organizácií, ktoré zastupovali podnikateľov, neskôr aj analytikov, tretí sektor, a kedy sa postupne k tejto téme začali vyjadrovať aj politici. Dovoľte mi upozorniť, že v roku 2002 sa na tému rovnej dane vyjadril aj súčasný premiér Robert Fico, ktorý povedal, že on je predsa za rovnú daň, v roku 2002.
Je pravdou, že v roku 2006 strana SMER vyhrala voľby aj s myšlienkou, že ide už rovnú daň rušiť, ale pamätáme si, že za roky 2006 - 2010 ani náhodou sa rovná daň nezrušila. Našťastie vtedy zvíťazil pragmatický prístup, ktorý znamenal to, že jednoducho, keď sa niečo zabehlo, keď niečo funguje, tak sa to rušiť nebude. Bohužiaľ, dnes strana SMER k tomuto rozhodnutiu pristupuje ináč. K pohľadu na rovnú daň pristupuje ináč a rovnú daň ide rušiť, priame dane ide zvyšovať. Bohužiaľ, považujem to za cestu do slepej uličky, považujem to za zlé rozhodnutie pre budúcnosť občanov Slovenska, pretože znamená to, že budú mať menej práce, znamená to, že budú mať horšie prostredie v porovnaní s Čechmi, Slovákmi(??? Poliakmi), Maďarmi aj v boji o nové investície, ale aj z hľadiska napĺňania štátneho rozpočtu.
Dovoľte mi uviesť zopár čísel. Od roku 2004, kedy sa rovná daň na Slovensku zaviedla, znamenala, že, samozrejme, zatraktívnilo sa prostredie pre tvorbu pracovných miest, ale znamenala aj to, že sa príjmy štátneho rozpočtu z hľadiska platenia daní firiem začali napĺňať vyššie. Už v roku 2004 sa vybralo v štátnom rozpočte z daní z firiem viac ako v roku 2003. V roku 2005 sa dokonca tento nárast pohyboval na úrovni 42,1 mld. slovenských korún, čo znamenalo nárast o viac ako 40 %, presnejšie číslo je 41,75 %, hneď ten ďalší rok. Dokonca v priebehu piatich rokov sa objem dane z príjmu, ktoré platili firmy, v štátnom rozpočte zdvojnásobil, dámy a páni.
Samozrejme, že to bolo spôsobené tým, že ekonomika rástla, pretože rovná daň znamenala podporu rastu. Samozrejme, že v tom boli aj iné faktory a že rovnú daň nechápeme izolovane, pretože sme vstúpili do Únie, vstúpili sme na spoločný trh, zaviedli sme pružný Zákonník práce, proste robili sa opatrenia, ktoré podporili podnikanie, ktoré robili to, že na Slovensku sa podnikať oplatilo a že sa oplatilo pracovať. Takže takéto opatrenia viedli k nárastu, nielen rekordnému nárastu na Slovensku, v roku 2007 dokonca tento nárast presiahol 10 % HDP ročne, čo bol v tom čase najvyšší rast spomedzi všetkých 27 krajín Únie. A mimochodom Slovensko ešte stále doteraz, keď si zoberieme čísla od roku 2004 až dodnes, tak je najrýchlejšie rastúcou krajinou Únie, dámy a páni. Najrýchlejšie rastúcou, keď si zoberieme obdobie od roku 2004 až dodnes. Práve aj pre daňovú reformu zavedením rovnej dane, pre pružný Zákonník práce, pretože sa postupne robili aj v neľahkých časoch opatrenia, ktoré spôsobili, že sa podnikať oplatilo, že sa podporovala práca. Dnes, bohužiaľ, robíme pravý opak. Meníme Zákonník práce, zvyšujeme dane a odvody a zneprehľadňujeme legislatívu.
Ďalší nepriamy efekt rušenia rovnej dane je totiž skutočnosť, že sa skomplikuje daňový systém. Zavedenie rovnej dane nebolo samoúčelné z pohľadu zjednodušenia systému. Sám si pamätám, že opatrenia, ktoré mi najviac vadili, keď som pracoval v podnikateľskom prostredí, bola nejednoznačnosť a komplikovanosť legislatívy. Veľmi dobre si pamätám, že za obdobie 10 rokoch pred zavedením rovnej dane sa zákon o dani z príjmu zdesaťnásobil z hľadiska obsahu. A to je to, čo vždy sme najviac kritizovali, že sa robia časté zmeny, komplikované zmeny a potrebujeme mať stabilnú a jednoduchú legislatívu. Práve preto bol krok ku zavedeniu rovnej dane tak dôležitý, pretože znamenal jednoduchosť, znamenal transparentnosť a znamenal zjednodušenie systému, čo mimochodom spôsobilo, že nielenže sa platilo nakoniec viac daní do štátneho rozpočtu, ale že mali jednoducho tí, ktorí podnikajú a poctivo platia dane, viac času nato, aby sa sústredili na svoju vlastnú činnosť, že nemuseli plytvať svoj čas na študovanie zákonov, na ich vysvetľovanie, na daňových poradcov a na ďalšie nepriame náklady.
Práve z tohto pohľadu som presvedčený, že jednoduchosť, jednoznačnosť, zrozumiteľnosť zákonov pomáha najviac malým podnikateľom, najviac tým, ktorí nemajú veľa času a veľa prostriedkov nato, aby si platili daňových poradcov, aby si skutočne míňali svoje prostriedky aj na nepriame náklady. Ten, kto podniká, sa chce sústrediť na svoju činnosť, chce sa sústrediť na produktívne veci a potrebuje mať stabilné prostredie a stabilnú legislatívu. Rovná daň takýmto krokom vždy bola. Preto sme ju vždy obhajovali a obhajovať budeme, lebo sme presvedčení, že rovná daň má svoj význam.
Dnes v čase, kedy ekonomicky nežijeme ľahké časy, ani v Európskej únii sa nežijú ľahké časy, a nikto skutočne žiadnemu ministrovi financií, ani na Slovensku, ani v Únii, nezávidí, keď má tieto časy prekonať, pretože krajiny sa potýkajú s dierami v štátnom rozpočte, tak, samozrejme, je otázka, ako ich zaplátať. Chcem povedať ale dve poznámky na túto tému.
Po prvé musíme si uvedomiť, že kto túto dieru spôsobil. Ako vznikla.
Samozrejme, že bola spôsobená predovšetkým znížením dopytu po našich výrobkoch, najmä v krízových rokoch 2008 a 9, kedy Slovensko, tak ako ostatné európske krajiny, keďže nie sme izolovaným ostrovom a sme bytostne napojení na krajiny Európskej únie, tak sme pocítili krízu. A v tom čase naše príjmy štátneho rozpočtu, presne to bolo v roku 2009, klesli o 2 mld. eur. Problém ale bol, a veľmi dobre si pamätám na diskusie na túto tému v tejto snemovni, problém bol, že už v tom čase vtedajšia vláda, ktorej mal dominantný priestor SMER - SD, nezarovnala výdavky svojím príjmom a potvrdila, potvrdila výdavky na rovnakej úrovni, ako keby sme rástli zhruba 5 %, ale my sme pritom takmer 5 % klesali. Čiže tá reakcia nieže bola pomalá, tá reakcia bola takmer žiadna. Aj napriek tomu, že sme búšili po celý rok do vlády, aby zarovnala štátny rozpočet, aby urobila úsporné opatrenia, tak aj keď nám chýbali 2 mld., vláda míňala, ako keby sa nič nedialo.
Toto rozhodnutie nás dobieha dnes, dámy a páni. Toto rozhodnutie bolo chybné a kvôli tomuto rozhodnutiu musíme riešiť dnes omnoho bolestivejšie konsolidáciu, ktorá dopadá na všetkých občanov Slovenska práve preto, lebo dobieha vládu a, bohužiaľ, aj nás všetkých tým pádom zlé rozhodnutie z roku 2009.
Pripomínam, že minulá vláda sa snažila konsolidovať, konsolidovala z takmer 8-percentného deficitu na deficit pod 5 %. Dosiahla konsolidáciu zhruba 3,5 % HDP z väčšej časti, z omnoho väčšej časti na strane výdavkov. Súčasná vláda sa rozhodla ísť konsolidáciou na strane príjmov, bolo ohlásené, bola ohlásená konsolidácia najskôr pánom ministrom z dvoch tretín na úrovni príjmov. Keď si to všetko spočítame, tak vychádza nám možno aj väčšie číslo, ale už len spôsob, že sa konsoliduje tým, že sa zvyšujú najmä dane, odvody, poplatky, tak je bolestivý a nemyslím si, že je správny. Pretože stále ešte je priestor na strane výdavkov a stále by sme sa mali pozrieť pri konsolidácii najmä na spravodlivejší sociálny systém, stále by sme sa mali pozrieť na možnosť v úsporných opatreniach, najmä pri rozpočtových, príspevkových organizáciách, ale mali by sme sa pozrieť aj na výkonnosť štátnych podnikov. Stále sú tu rezervy, ktoré je potrebné využívať a nie ísť okamžite cestou len dopadu na ľudí.
Ten prvý dopad, ako vieme, bola polmiliardová čiastka, ktorú vláda získala tým, že znížila príspevky z 9 na 4 %, čo je pol miliardy ročne, a že o túto časť zobrala, o 55 % zobrala sporiteľom v druhom pilieri, tým pádom im znížila dôchodky z druhého piliera. Táto čiastka predstavuje kľúčovú časť konsolidácie. Druhú najpodstatnejšiu časť predstavuje predpokladaný výber daní, o ktorom hovoríme práve pri tomto zákone. Toto by malo byť druhé najkľúčovejšie opatrenie, bohužiaľ, ktoré dopadá opäť najmä na ľudí. Nie na tých najbohatších, aj keď v tomto smere je to snáď jediný argument, ktorý používa vláda, ktorý sa týka tohto zákona, to je progresivita z 19 na 20 %, o ktorej hovorí, že sa to týka jedného percenta ľudí, ale realitou je, že pracujúci nad 1 150 eur mesačne zaplatia už vyššie odvody. Čiže ta progresivita sa začína omnoho skôr. To bolo schválené v zákone o sociálnom zabezpečení.
Ale realitou je, bohužiaľ, že takmer o pätinu viac by mali platiť dane malí podnikatelia. Totiž ten nárast z 19 na 23 % pri daniach z príjmu sa týka všetkých, sa týka tých, ktorí zarábajú viac, tých, čo zarábajú menej z hľadiska podnikania. Pri firmách sa týka všetkých. Ale znova opakujem, dámy a páni, tí malí podnikatelia, ktorí nemajú možnosť si preniesť svoje daňové základy do iných krajín, tak tí na to doplatia viac, najviac. Malí podnikatelia, ktorí sú najväčší zamestnávatelia na Slovensku a ktorí sú najväčší zamestnávatelia aj vo všetkých európskych krajinách, najviac na to doplatia tí, ktorých by sme mali najviac podporovať. Vieme, že realitou je, ako som už spomínal, že nižšie dane budú mať Česi, Maďari, Poliaci.
Keď sa pozrieme do daňového zaťaženia Slovenska v porovnaní s ostatnými krajinami v Únii, tak vychádzame zhruba na úrovni priemeru. Slovensko je na 14. mieste s celkovým daňovým zaťažením 38,9 %. Nižšie ako Slovensko majú daňové zaťaženie Dáni, Holanďania, Turci, Nóri, Luxembursko, Poľsko, Island, Veľká Británia, Kanada, Japonsko, Írsko, ale aj Spojené štáty a tak ďalej atď.
Veľakrát sa spomínal príklad Švédska. Dámy a páni, počúvali sme v tejto snemovni, najmä od socialistov, ako je to dobré vo Švédsku, ako by sme sa mali správať podľa ich vzoru. Nuž dovoľte mi pripomenúť, že Švédi idú znižovať priame dane z 26 na 22 %. Švédi budú mať nižšie priame dane, ako budeme mať my na Slovensku. Švédi majú momentálne daňové zaťaženie, celkové daňové zaťaženie 42,8 %, o menej než 4 % než Slovensko. Oni idú o 4 % znižovať, my ideme o 4 % zvyšovať. Čiže celkové daňové zaťaženie na Slovensku bude vyššie ako vo Švédsku. Taká je realita a, bohužiaľ, toto je smutný obraz týchto opatrení. Daňové zaťaženie sa dostane nad úroveň takej krajiny, ktorá bola vzorom a ktorá vraj sa správala omnoho zodpovednejšie.
Zvyšovanie priamych daní nikdy neprinieslo do štátneho rozpočtu očakávania. Vidíme to nielen na príkladoch, ktoré som uviedol, vidíme to aj na štúdiách, ktoré robili analytici v nedávnej minulosti.
Dovoľte mi upriamiť pozornosť na štúdiu Výstup fiškálnej konsolidácie od autorov Alberta Alesinu, Karla Ferreru a Francesca Giavazziho, ktorá vyšla nedávno, v auguste 2012. V tejto štúdii sa za posledné roky analyzovali krajiny, ktoré išli cestou konsolidácie, a porovnávala sa konsolidácia na jednej strane, na strane výdavkov, čiže krajiny, ktoré konsolidovali najmä tým, že šetrili, a na druhej strane krajiny, ktoré išli zvyšovaním daní. Záver štúdie sa dá zhrnúť do jednej vety: Kľúčovým výsledkom pozorovania je, že konsolidácia na príjmovej stránke nevedie k recesii, zatiaľ čo konsolidácia na úrovni zvyšovania daní vytvára dlhodobé trendy recesie. Čiže, jednoduchšie povedané, tí, čo zvyšujú dane, tak ohrozujú ekonomický rast, to je aj skutočnosť, ktorú potvrdia všetci ekonomickí odborníci a ktorú nehovoríme len my, ale o ktorej hovoria fakty zo všetkých krajín, kde zvyšovali dane, že jednoducho zabije to aktivitu, vyženie to pracovné miesta. Ale práve konsolidácia, ktorá je zameraná na úsporné opatrenia, tá má väčší zmysel, lebo neskôr sa môžu vytvárať práve zdravšie pracovné miesta.
Podobným príkladom za všetky okrem spomínanej Litvy bolo aj Taliansko, nedávny príklad, ktoré takisto momentálne konsoliduje a ktoré išlo takisto cestou tou, že naštartuje rast znižovaním daňovo-odvodového zaťaženia. Tých príkladov je spústa a tých príkladov nemusíme pozerať až tak ďaleko, pretože jednoducho fakty hovoria za všetko.
Konsolidačné opatrenia teda dopadnú aj vzhľadom na tento zákon najmä a najmä na občanov, najmä na tých, ktorí jednak stratia pracovné miesta, tí, ktorí sa nedočkajú nových pracovných miest, pretože Slovensko v súťaži o nové pracovné miesta si zhoršuje svoju pozíciu a, bohužiaľ, sa dostáva do nevýhodnejšej pozície v porovnaní so svojimi konkurentmi, ktorí takisto súťažia o pracovné miesta, ale kde sa rozhoduje o tom, kde bude nová investícia podľa daňového systému, podľa kvalifikácie pracovnej sily, podľa stability legislatívy, podľa toho, či administratívne zaťaženie je vyššie alebo nižšie. V tomto boji si dávame vlastný gól.
A tá konsolidácia z celého tohto balíka dopadne na občanov. Dovoľte mi upozorniť najmä, že dopadne na sporiteľov v druhom pilieri, na čo sme upozorňovali od začiatku, tam je 1,5 mil. ľudí, ktorí prídu už o spomínaných 500 mil. eur. Dopadne na dohodárov, ktorých je viac ako 600-tisíc a ktorí majú zaplatiť 140 mil. eur naviac ročne. Dopadne na zamestnancov a živnostníkov, ktorí majú len cez vymeriavacie základy prispieť 130 mil. ročne. Pripomínam, že každý živnostník len cez odvody bude musieť zaplatiť minimálne o 300 eur ročne. Dopadne na samostatne zárobkové činné osoby, pri ktorých vláda počíta s vyššími daňami a odvodmi za 71 mil. ročne. Všetci pracujúci, ktorí pre obmedzenia odpočítateľnej položky na manžela či manželku majú byť ľahší o 5,6 mil. eur ročne. Včera sme hovorili o koncesionárskych poplatkoch. Aj všetci platitelia koncesionárskych poplatkov, ktorí vraj si majú upevniť vzťah s verejnoprávnymi médiami, tak zaplatia 74 mil. eur ročne. Dámy, páni, to nie sú stále tí najbohatší. Majitelia nových áut, ktorí pri aute s výkonom nad 80 kW zaplatia zhruba 30 mil. eur ročne. Fajčiari 8 mil. eur ročne, ale aj všetci ľudia, ktorí pracujú vo firmách a cez vyššie dane majú zaplatiť 350 mil. ročne. Nemusíme si opäť pripomínať, kto je najväčším zamestnávateľom. To sú malé firmy. To a v neposlednom rade nezabúdajme ani na klientov bánk a regulovaných firiem, ktorí pocítia mimoriadne odvody. Vláda presadila, aby tieto mimoriadne odvody budúci rok stáli firmy 170 mil. ročne. Vieme pritom, čo sa deje v bankách.
V tejto súvislosti je tragikomické, že vládni poslanci neustále hovoria o akýchsi zbohatlíkoch, na ktorých sa prejavia ich opatrenia. Vláda skôr vážne ohrozuje pracovné miesta a neochvejne presadzuje zásadu, podľa ktorej dieru vo financiách majú daňami a odvodmi a poplatkami zaplatiť aktívni ľudia a tvorcovia pracovných miest. To považujem za kľúčové. Je to potrebné zdôrazňovať neustále, že tieto opatrenia dopadnú najviac na tých, ktorí pracujú, sú aktívni a ktorí budú mať sťažené pozície.
Na druhej strane stále nevidíme vládne opatrenia v efektivite sociálneho systému a v racionalizácii toho, čo by sa dalo robiť. Ľudia, ktorí nerobia, resp. nechcú robiť, tak zatiaľ v tejto fáze vláda s týmto nič nerobí. Ale s čím robí, tak zvyšuje dane, poplatky, odvody aktívnym a zhoršuje pozíciu tým, ktorí najviac prispievajú do štátneho rozpočtu.
To riešenie teda stále vidíme pri konsolidácii v spravodlivejšom sociálnom systéme, ako som spomínal, v lepšom riadení v štátnych podnikoch a v úsporných opatreniach na výdavkovej stránke, či sú to prevádzkové náklady, alebo aj ďalšie náklady rozpočtových a príspevkových organizácií. Analytici hovoria, na to sú analytické štúdie, že je možná úspora až 800 mil. eur pri kombinácii týchto faktorov. Vláda sa ale vydala inou cestou, cestou nespravodlivosti, trestu pre pracovitých a úspešných. Takáto cesta má jasné dôsledky. A, bohužiaľ, tie dôsledky budú znášať len občania v tom, že ich situácia bude horšia, že majú istotu, že sa lepšie mať nebudú. To je tá istota, ktorú vláda dáva týmto zákonom občanom.
Dámy a páni, aj na základe uvedeného, aj na základe toho, čo som povedal k tomuto zákonu, je prirodzené, že poslanecký klub SDKÚ - Demokratickej strany bude hlasovať proti tomuto zákonu.
A dovoľte mi, aby som podľa rokovacieho poriadku, podľa § 73 písm. b), navrhol, aby Národná rada Slovenskej republiky nepokračovala v rokovaní o návrhu tohto zákona.
Tento zákon považujem za krok späť, tak ako som argumentoval na číslach, rovná daň bola jedným z dôležitých faktorov, ktoré na Slovensku priniesli prácu, ktoré priniesli rast. Nezabúdajme, že už v prvom roku, v roku 2004, kedy rovná daň na Slovensku začala platiť, tak sa prejavila na zvýšení príjmov, reálnych príjmov občanov viac ako 2 %. Prejavila sa v počte pracovných miest. Nezabúdajme, že Slovensko malo takmer 20-percentnú nezamestnanosť a rovná daň významne prispela k tomu, aby nezamestnanosť klesla pod 10 %.
Tieto skúsenosti majú aj iné krajiny. Krajiny, ktoré zaviedli rovnú daň, rástli rýchlejšie, vytvárali viac pracovných miest. Práve z dôvodu toho, aby na Slovensku boli pracovné miesta, aby sme podporovali pracovitosť, budeme rovnú daň vždy podporovať a vždy ochraňovať.
Je nemilé, že vláda sa vydala touto cestou. Pán minister financií hovoril o jame ako o deficite, ktorý musí riešiť, ako jame, ktorú musí zahádzať. Keď použil toto pejoratívne označenie, tak dovoľte mi použiť takisto jedno prirovnanie. Keď vláda rieši jamu v podobe deficitu, tak svojimi opatreniami, bohužiaľ, do tejto jamy hádže občanov Slovenska. A proti tomu budeme vždy protestovať, preto, ako som spomenul, navrhujeme, aby o tomto zákone sa nepokračovalo.
Ďakujem. (Potlesk.)
