Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pán podpredseda vlády, pán minister, pán spravodajca, kolegyne a kolegovia, dovoľte, aby som začala môj dnešný prejav jednou vetou: „Kritiku Ruska nechajme EÚ,“ povedal včera Jan Mládek, nový minister priemyslu Českej republiky. Takže predpokladám, aj podľa toho, čo hovoril pán minister, že o Rusku dnes debatovať nebudeme.
Máme pred sebou materiál. Videli sme takýchto materiálov, ja osobne už 18 rokov...
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pán podpredseda vlády, pán minister, pán spravodajca, kolegyne a kolegovia, dovoľte, aby som začala môj dnešný prejav jednou vetou: „Kritiku Ruska nechajme EÚ,“ povedal včera Jan Mládek, nový minister priemyslu Českej republiky. Takže predpokladám, aj podľa toho, čo hovoril pán minister, že o Rusku dnes debatovať nebudeme.
Máme pred sebou materiál. Videli sme takýchto materiálov, ja osobne už 18 rokov alebo koľko, veľmi veľa. Ale musím povedať priamo, otvorene, po tom, čo sme mali diskutovať v novembri o tomto materiáli, diskutujeme o ňom až teraz, zisťujeme, že takýto materiál pomaly, ale isto stráca akúkoľvek výpovednú hodnotu, a to nielen pre informovaných outsiderov, ale aj pre informovaných insiderov, hoci priznávam, po skúsenostiach z európskeho a zahraničného výboru, že získať akú takú kvalifikáciu v zahraničnej politike a v politike európskej pre človeka, ktorý nepracoval v zahraničnej politike, len z toho, ako číta slovenskú tlač, je veľmi obtiažne. (Reakcia z pléna.) Nemožné, áno, súhlasím s tým.
Zoberme si SME spred včerajška, ako zahraničná správa sa objavuje prvá až na strane 8. A na týchto stránkach osem až desať pod zahraničnou politikou sa vyskytuje článok Maskot Soči, rybár, ktorý vraj blúdil, bulvárna informácia, že veľvyslanec USA v Moskve končí, lebo mu je smutno za rodinou, Američania pri telke pozerajú ten svoj bal a článok českej novinárky Petry Procházkovej o Ukrajine. Sýria, Irak, Irán, Rusko a tak ďalej budia len veľmi málo pozornosti našich novinárov. A otázka aj pre nás, ktorí sa zaoberáme zahraničnou politikou, pán minister, dlhé roky, je, či naozaj sa aj naši občania o to nezaujímajú, to znamená, novinári len vychádzajú v ústrety ich nezáujmu.
Komentáre o zahraničnej politike nájdete nanajvýš tak v Zahraničnej politike, ktorú vydáva SFPA s finančnou podporou ministerstva zahraničných vecí, o ktorú tak či tak musíme každý rok veľmi bojovať.
Možnosť diskutovať v pléne parlamentu, to znamená vo verejnom priestore prístupnom pre všetkých občanov tak, ako to robia iné parlamenty celého sveta, vlastne pomaly neexistuje. Spomeňte si, naposledy kedy sme naozaj seriózne debatovali o nejakom parciálnom probléme zahraničnej politiky. Je to náš spoločný problém, pán minister. Preto je dôležité, že sa aspoň dnes po dvoch mesiacoch dostávame k tomuto materiálu. A je našou psou povinnosťou sa mu veľmi seriózne venovať.
Ja nie som za to, aby sme mali materiál, v ktorom by sme listovali ako v knihe. A ani nežiadam, aby úradníci a diplomati ministerstva zahraničných vecí písali pre parlament v tomto dokumente tie najaktuálnejšie správy z telegramov súčasných veľvyslancov, ale to, aby sme sa len preberali dlhými frázami a hladkými diplomatickými formuláciami, ktoré majú odložené vo svojich počítačoch, prípadne sa len zaoberali jednoduchým výpočtom medzinárodných organizácií, to by sme snáď mohli myslieť aj ako urážku. A takto máme dnes najtenší materiál, správu, hoci obsahuje dve témy, zahraničnú a aj európsku.
Zároveň nám tento materiál ale pripomína, ako rýchlo žijeme, v akom rýchlo sa vyvíjajúcom svete žijeme. A to, čo si nevšimneme dnes poriadne, udrie nás zajtra po hlave. Aj tento materiál je teda jasným dôkazom, že netreba zbytočne veštiť budúcnosť, ale poctivo na základe našej základnej hodnotovej európskej orientácie treba sa pokúšať pochopiť, kadiaľ svet ide okolo nás, lebo skončíme v lepšom prípade potom s veľkým tiplom na hlave, v horšom s problémami, s ktorými si naozaj nebude vedieť dať rady, napríklad s hromadným útekom tisícov ľudí, ktorí budú u nás hľadať dočasný prístrešok.
Ale venujme sa podrobnejšie niektorým častiam tohto chudobného textu, o ktorých, si myslím, sa ešte nehovorilo a ktorým sa ja špeciálne venujem.
Napríklad v kolónke Aktívna európska politika sa hovorí jednou vetou o Národnom konvente v SR. A vy, pán minister, vo svojej vstupnej úvodnej reči ste o Národnom konvente hovorili. Nuž pravdupovediac fungujúci Národný konvent na Slovensku by sme dnes veľmi potrebovali. A tak sa, pán minister, pýtam: Kde sú pracovné skupiny Národného konventu? To sú tie tri, v ktorých zasadajú dvadsiati ľudia? Kde je debata s verejnosťou tak, ako to bolo v pôvodnom pláne konventu? Sú to tie tri hodiny pred kamerami raz do roka ako politšou? Kde je dialóg s farmármi, ktorý fungoval do roku 2006 a tak ďalej? Toto všetko predsa fungovalo. A kde je to dnes? Dnes v podstate konvent nemáme a je pre mňa milé, že si myslíte, že áno. Konvent nemáme, pretože ten obnovený konvent alebo stačí novo presadený, pretože slovo obnovený by hádam v niekom mohlo evokovať zmenu a posun k niečomu lepšiemu, modernejšiemu, zišiel zhora a bez akejkoľvek nadväznosti na Národný konvent o Európskej únii z rokov 2003 až 2007. Prepáčte, ale je to zrejme preto, aby jeho pravidlá mohla ovládať iba vláda, keďže tá sa rozhodla ignorovať štruktúru starého konventu, ktorá vychádzala z rovnosti medzi štátnymi a neštátnymi partnermi pri tejto debate. Pôvodný Národný konvent kopíroval demokratické fungovanie spoločnosti a snažil sa odzrkadľovať reálne požiadavky, ktoré vychádzajú zo vzájomnej interakcie medzi Európskou úniou a všetkými zložkami spoločnosti v štáte. Jedine takým spôsobom sa predsa dá dosiahnuť efektívne spracovanie a pripomienkovanie obrovskej legislatívy, ktorou Rada v Európskej únii v súčinnosti s Európskym parlamentom zaplávajú aj našu Národnú radu.
Nie tromi, ale jedine jedenástimi aktívnymi pracovnými skupinami, ktoré sa venovali tým najhorúcejším problémom, dosiahneme skutočný vplyv, nielen na zodpovedné kreovanie európskej politiky, ale aj na to, že naši občania, aspoň tie stovky, ktoré sa toho zúčastňovali, budú vedieť, o čo ide. Pracovné skupiny v minulosti pracovali naprieč spektrom sektorových politík. Napríklad vychádzajúc z praxe a z reality riešila sa dopravná politika na zasadaniach pracovnej skupiny v Žiline, poľnohospodárska v Nitre, regionálny rozvoj v Prešove a tak ďalej a tak ďalej. V súčasnosti máme tri pracovné skupiny, ktoré sa venujú čisto iba inštitucionálnym záležitostiam a veľkým P. R. podujatiam ako príprava slovenského predsedníctva, výročie 10 rokov členstva v EÚ a súčasné výzvy integrácie. Ani jedna z týchto skupín sa nevenuje sektorovej politike Európskej únie. A tieto čisto politické témy nového konventu neponúkajú priestor na celospoločenskú diskusiu o fungovaní Európskej únie a o tom, ako jej legislatívu môžu ovplyvniť aj ľudia experti a ako sú oni sami ovplyvňovaní touto legislatívou.
Sú to témy, ktoré zaujmú len veľmi úzky okruh ľudí a, samozrejme, médiá. A o to by malo ísť v tomto novom konvente? Čo tak skúsiť to opačne a pritiahnuť ľudí k EÚ pomocou toho, čo ich zaujíma, čo sa ich profesijne alebo inak dotýka, a potom následne stavať na týchto skúsenostiach a prinášať veľké politické témy? Aj preto si myslím, že je súčasný konvent nastavený nešťastne. A preto máme dnes aj kvôli tomu problém s narastajúcim trendom myslenia ľudí, ktorí nerozumejú politikám Európskej únie, a dokonca stúpajúce percento ľudí, ktorí sú proti nášmu členstvu v Európskej únii. Nestačí nám naozaj to, čo ste aj vy spomínali? A to je to víťazstvo antieurópskych síl vo voľbách do VÚC v Banskej Bystrici? Nestačí nám prečítať si niektoré články na internete o Európskej únii? O niekoľko mesiacov budeme voliť našich nových zástupcov do Európskeho parlamentu. A preto si dnes môžeme oprávnene povedať jednoducho, už je pozde milý drozde. Kampaň o EÚ totiž nebude o skutočných problémoch Európskej únie, ale bude to súboj medzi populizmom stávajúcom na antiEÚ mýtoch a proeurópsky nastavenými, dnes označovanými stranami ako staré politické strany. Voľby do VÚC nám ukázali jasne, kam sa tieto témy môžu posunúť a akú podporu si môžu získať. A otvorene sa treba spýtať, prečo ste zrušili niečo, čo fungovalo. Konečne mohla mať naša európska politika aj pre širšiu verejnosť jasnú víziu a cieľ, niečo, čo by sa dalo uchopiť a čo by ponúkalo konkrétne výstupy. Dnes máme z toho prázdne diplomatické frázy v tomto dokumente. Problémom je, že napríklad popularita listu župana Kotlebu ukrajinskému prezidentovi alebo popularita rečí, ktoré šíri pán Rostas a ktoré získavajú toľko mladých priaznivcov, sa nedotkne len vás, ale aj nás všetkých, my všetci sme v tomto jednom vreci a všetci na to doplatíme. A pritom z rozhovorov, ktoré vediem v Česku, Poľsku, Maďarsku s rozumnými proeurópsky orientovanými ľuďmi vyplýva neuveriteľná pozitívna závisť, závisť, že Slovensko stihlo jeden z najdôležitejších krokov a dnes je členom srdca EÚ, teda členom eurozóny, vy sám ste o tom vo svojom vstupnom slove hovorili. Koľko rokov bude trvať Poľsku, Česku, Maďarsku, kým sa dostanú do tejto našej pozície? Koľko súbojov o stabilitu svojej meny ešte prežijú a koľko Okamurov ešte budú musieť počúvať? Nechcem tým ale, samozrejme, povedať, pán minister, že fungovanie európskeho konventu by všetkému tomu zabránilo. Ale mali by sme tak dnes po ďalších ôsmich rokoch niekoľko stoviek lepšie informovaných ľudí, vybavených argumentmi a schopných diskutovať, ľudí, lídrov roztrúsených po celom Slovensku a nielen tých, čo sedia tu v parlamente alebo v Bratislave.
A teraz niečo také osobné. Ja viem, pán minister, že sa vedie seriózna debata o tom, že sa možno dostanete do štruktúr Európskej komisie. A, ako to počúvam v zahraniční, nie ste bez šancí a ja vám, samozrejme, v tomto veľmi držím palce. Ale ako sa budete cítiť, keď nás tu necháte v stave neinformovanosti a v zajatí populistických rečičiek? Mimochodom, aby sme teda nehovorili len nekonkrétne, škoda že novinári nezverejnili spôsob, akým primitívnym, dokonca antieurópskym jazykom blízkym vari tomu Okamurovi, sa vyjadroval premiér Fico na poslednom spoločnom zasadaní výboru pre európske záležitosti a zahraničného výboru. To by si boli zgustli všetci karikaturisti.
Je dôležité zdôrazňovať, a to už tu padlo, že politika Európskej únie okrem toho, že má svoj zahraničnopolitický rozmer a rozmer bilaterálnych vzťahov s našimi susedmi a spojencami, je našou vnútornou politikou, a nie sa stavať do pozície, že EÚ, to je Brusel, ktorý je niekde ďaleko, dokonca sme to počuli aj vo vystúpení pána Mikloška, a my sme jeho obete. Táto neblahá viktimizácia, tak vlastná štátom a národom strednej Európy, už zase vykúka aj na Slovensku zo starých truhiel a zaprášených batohov. A tak sa nečudujem, že sa v tomto materiáli síce oháňame slovne podporou európskych hodnôt, ale zároveň nevyšetrujeme neonacistické útoky a predseda vlády vyťahuje protirómsku kartu v prezidentských voľbách snáď preto, aby bol kotlebovskejší.
Pár slov k dvojstranným vzťahom.
Bolo tu veľa povedané o Ukrajine, ale myslím si, že najdôležitejšie je tu povedať, že nejde len o Ukrajinu. To, čo sa deje v Ukrajine, to nie je len o Ukrajine samotnej. To je o Rusku. To je o protiváhe Východu voči Európskej únii. Tu sa hrá o omnoho viacej než len o osud Euromajdanu a vyprázdnenie tohto materiálu, ale už hovorili mnohí o tom, sa dá jasne dokumentovať dnes v tej aktuálnej Ukrajine, citovala by som tiež, o podpore transformačných a reformných procesoch v procese približovania Ukrajiny k EÚ prostredníctvom napĺňania asociačnej agendy. Timothy Snyder vydal v roku 2010 knihu, kde jasne predvídal, čo sa môže stať. Nečítame Snydera? Ale náš predseda vlády, keď sa začali protesty v Kyjeve, povedal ešte jednu dôležitú vec, treba sa pozrieť na to, kto dal akú ponuku. Teda postup medzi demokratické štáty Európy je odpoveďou na otázku, kto dá viac? To, že to tak vníma prezident Ukrajiny, je jedna vec. Ale zviazanie osudu štátu s EÚ je pre nás, voľakedy dokonca úspešnú a hrdú krajinu tatranského tigra, pre predsedu vlády členského štátu Európskej únie od roku 2004 len otázkou, kto dá viac? Veď toto nie je vnímanie európskej integrácie. Toto je primitívne handlovanie. Tak kto dá viac? Žiadne hodnoty ako sloboda, demokracia, spokojné susedstvo, mierové partnerstvo, to nehrá žiadnu úlohu? Daj viac, budeme patriť k tebe, bez ohľadu na to, či máš politických väzňov, zastrelených novinárov, unesených ľudí a autoritatívny režim. A čo, vrátime sa v našom uvažovaní do roku 1947, keď sme v Česko-Slovensku dostali prísun obilia zároveň ale s tým, že ľudia na východ od nás hladovali, v snahe mať zásluhy a materiál na vydieranie a zatváranie očí tým, ktorí všetko merajú jedlom? A tak sa na Euromajdane a Kyjeve striedajú zástupcovia susedných krajín, Európskej komisie, OECD, OSN v snahe prispieť k vyrokovaniu dohodu dohody a podpore demokratických síl. A pre nás je to len zasahovanie do vnútorných záležitostí Ukrajiny? Ešte šťastie, že my v našom osude sme to stihli skôr. Samozrejme, v situácii, keď procesy v Ukrajine sa menia každú hodinu, keď je každá rada drahá, nemôžeme v texte, ktorý vznikol na jeseň 2013, hľadať nejaké aktuality. To je, samozrejme, nemožné. Ale princíp netreba sa miešať do vnútorných záležitostí Ukrajiny, čo to znamená v preklade? Máme síce s nimi spoločnú hranicu, ale čo nás do toho, náš strategický partner snáď, a to sa pýtam, je až niekoľko tisíc kilometrov za tými ďalšími hranicami? To znamená rezignáciu na porozumenie toho, čo sa deje za našimi východnými hranicami, a to nielen na Ukrajine, lebo tam sa nehrá len o Ukrajine, tam sa hrá aj o Bielorusko a hrá sa ale aj o Moldavsko a Gruziu a tak ďalej a tak ďalej. Nie je náhodou, že prezident Lukašenko lapá teraz všetkých, o ktorých tuší, že boli niekedy aspoň jeden deň alebo štyri hodiny v Kyjeve. A zatvára ich do väzenia. Preto mi v tomto materiáli, pán minister, naozaj chýba jasný hodnotový postoj, pretože veta nášho premiéra, kto dá viac, ním pre mňa nie je. To je veta bezškrupulózneho obchodníka, pre ktorého je budúcnosť jeho rodiny, a to ako v slovenskom, tak v ruskom význame rodiny tým najdôležitejším cieľom. Skrátka, povedzme to jasne, máme tu ten mem na to, pätnásť generácií.
Ja chcem síce oceniť, pán minister, že vy ako minister zahraničných vecí a európskych záležitostí ste sa vyjadrili jasne a korektne v rámci pravidiel diplomacie európskeho štátu, aj k použitiu násilia pre potlačovaní protestov na Euromajdane, ale tých vyjadrení je málo. Ako si vysvetliť rozdiel medzi reakciou ministerstva zahraničných vecí a Úradu vlády? Roky sme tu bojovali s rozdielom medzi vyjadrením Kancelárie prezidenta, Úradu vlády a ministerstva zahraničných vecí. Zase sa vraciame do tých deväťdesiatych rokov? Zase sa vraciame do toho, že doma hovoríme drsným jazykom ako pán predseda európskeho výboru Blaha po slovensky a vonku v angličtine politically correct? To tu už bolo. To snáď už máme, pán minister, za sebou. A toto primitívne správanie, ktoré sa tu zakorenilo ešte aj v mladej generácii, dnes sedí osamelé nad ohníkom v Trenčianskych Tepliciach a opeká si klobásky.
Čo sa týka Východného partnerstva. Pán minister, vy viete a mnohokrát sme aj my osobne o tom hovorili, že ja neviem zakryť dlhoročné rozčarovanie, že sme sa od začiatku nepripojili k poľsko-švédskej iniciatíve, ktorou presadili tento koncept komunikácie a spolupráce so šiestimi postsovietskymi republikami na východ od nás. Pritom koncept Východného partnerstva dokumentujeme, že je našou prioritou. Ale nie sme priamo v tom. Neboli sme v tom od začiatku. Možno by sme vedeli trochu schladiť, a aj keď viem, že hore sedí jeho excelencia poľský veľvyslanec, musím to povedať, trošku prioptimistickejší zápal našich susedov Poliakov a prispieť k realistickejšiemu projektu spolupráce. Viem, dnes sa všeobecne píše vo všetkých článkoch a vyjadreniach expertov a politikov severnej pologule, že Východné partnerstvo stroskotalo alebo že tento koncept nanajvýš potrebuje nové impulzy.
Zároveň sa objavujú výzvy, že nemáme právo vzhľadom na našu históriu a nesmieme sa vzdať tohto konceptu, pokiaľ naozaj máme zastávať európske hodnotové postoje, tak ako to robili, a bolo to tu už spomenuté, západoeurópske krajiny medzi rokmi 1994 – 1998 voči nám v Slovenskej republike. Inak ktovie kde by sme dnes boli, pán minister, vy, ja a veľmi veľa ľudí? A je to príznačné, že dneska o tom hovoríme, keď odišiel jeden z tých ľudí, ktorí nám zničili časť našej budúcnosti, pán Vasil Biľak. Čo by sa bolo s nami stalo, keby v rokoch 1996 – 1997 nemecký kancelár alebo americký prezident prehlásili tú slávnu vetu pána Fica, že treba sa pozrieť na to, akú kto dal ponuku. Cynizmus nemá čo robiť ani v našej zahraničnej politike, ani v európskej politike.
Dnes by sme, samozrejme, na hodnotenie toho, čo sa stane zajtra na Ukrajine, na to, ako pôjde ďalej integračný proces s Gruzínskom, Moldavskom, kde skončí Bielorusko, čo sa stane do pár rokov s colnou úniou v Ruskej federácii, naozaj potrebovali krištáľovú guľu. Ale ako som tu už raz z tohto miesta povedala, na veštenie z krištáľovej gule sú tu iní povolaní, ja sa toho nebudem zúčastňovať, ale z tohto materiálu, ktorý je jedinou možnosťou dnes v parlamente, debatovať o zahraničnej politike, povedala by som, an sich, musí jasne presakovať naše presvedčenie a naša vôľa, vôľa byť aj doma, nielen hinten Grenzen in Ausland, Európanmi, nielen rečičkami v zahraničí a v korektnej angličtine, ale aj rečami po slovensky tu na Slovensku, bez ohľadu na to, čo komu kto dá a sľúbi.
Ale načim by bolo podebatovať naozaj o možných scenároch vývoja v Ukrajine, dnes tak rozčestnutej krajine, nielen na polovice, ale aj sever, juh, v štáte, ktorého jazyku rozumieme, ale kde, ako som už povedala, miznú ľudia, tak ako mizli u Lukašenka, kde ľudí ukrižovávajú a ich liečia Litovčania, nie my, pán minister, ale Litovčania, kde sa mladí búria a nechcú byť znovu sojuznikom Ruska. Kam budú utekať? Kladiem tú otázku v parlamente. Kam budú utekať, keď po olympijských hrách v Soči niektorá z armád zaútočí? A to je reálna možnosť, pán minister. A vy o tom ako odborník určite viete. Členovia vlády ukrajinskej a samotný prezident majú kde utekať. Rýchlo zachraňujú svoje miliardové majetky poukrývané toť u susedov v Rakúsku. Ale čo sa stane s tými mladými ľuďmi? Koľko z nich utieklo z Bieloruska, keď boli protesty v Bielorusku? Dva milióny? Podľa mňa dva milióny. Rozmýšľame o tom, sediac s rukami v lone?
Vývoj v Ukrajine podlieha veľkej brutalizácii, lebo ulica urobila to, čo mala a čo mohla. Teraz tam musia nastúpiť negociácie. Ale ako sa budú dohovárať s Berkutom? V Ukrajine sa dostávame do napätia medzi politikou ako rozvážnym a reálnym postupovaním a politikou, ktorá je svedkom zabíjania a mučenia ľudí. Najhoršie by bolo, keby to všetko vyústilo do krízy ukrajinského štátu ako takého a ľudia budú utekať aj k nám a už sa nebudeme môcť smiať na slove tituška.
A keď sme už pri Ukrajine, venujme chvíľku ešte energetickej bezpečnosti.
V tomto materiáli nenájdeme heslo o spoločnej energetickej politike EÚ. Hovorí sa tu len o dobudovaní energetického trhu EÚ. Jasný postoj pritom je, a na to stačia dve-tri vety, že prioritou našej zahraničnej politiky a európskej politiky v oblasti energetiky bude posilnenie nezávislosti od doterajšieho hlavného dodávateľa. Alebo nám nestačí skúsenosť z roku 2009? Sloboda rozhodovania, diverzifikácie zdrojov, zásobovania energetickými surovinami, nič z toho tam nie je. A v tomto budeme mať podľa mňa, pán minister, najviac problémov. To už vieme. V Európe sa už dnes tanky neposielajú, ako to bolo v roku 1968, dnes sa zatvárajú kohútiky.
Vajatanie slovenskej vlády ohľadne reverzného chodu plynovodu zo Slovenska na Ukrajinu je neodpustiteľné, pán minister. A s plným vedomím tu hovorím, že poškodilo doteraz veľmi dobré meno Slovenskej republiky ako spojenca a partnera, ako v EÚ, tak aj v NATO. To je snáď ešte horšie, ako to príslovečné, kto dá viac.
A dovoľte, budem trošku ironická. Keďže o likvidovaní chemických zbraní zo Sýrie na Slovensku, čo je teda vraj hlavný dôvod rýchlej návštevy dokonca aj ministra vnútra Slovenskej republiky vo Washingtone, čo je teda neuveriteľná výnimka, už nepípne ani vrabec na streche Úradu vlády, tak musíme len hádať, či aj možnosť zásobovania Ukrajiny zo Slovenska nebola jednou z tém u amerického prezidenta.
Vyhlásenie Klausa-Dietera Borchardta zo 4. septembra 2013 v Európskom parlamente, tento pán je riaditeľ pre trhy s energiou v Európskej komisii, že bilaterálne dohody týkajúce sa výstavby plynovodu South Stream so siedmimi európskymi krajinami nespĺňajú podmienky európskej legislatívy, to tiež je len súčasťou a viditeľným bodom veľkej hry, ktorá sa už veľa rokov hrá, bohužiaľ, často ponad naše hlavy, napriek tomu, že dnes dve tretiny ruského plynu, je to asi, stúpa to stále, 160 miliárd kubických metrov plynu ročne, a keďže náš plynovod má deväťdesiat oficiálne, neoficiálne pravdepodobne stodesať, by stále mohli plynúť cez naše územie. Ale neplynú. Tomu sa tiež v zahraničnej politike nevenujeme.
Európska komisia otvorila v roku 2012 antimonopolné vyšetrovanie Gazpromu, čo ruskú stranu, samozrejme, nemilo prekvapilo. O čo ide? No ide o cieľ zistiť, či a ako obmedzuje Gazprom voľný tok plynu v EÚ a blokuje konkurenčných dodávateľov, a teda najmä nás. A tak čakáme, kedy aj my začneme konečne nakupovať väčšie množstvá plynu na krátkodobých trhoch.
Z možnosti prispieť do nášho energetického mixu v budúcnosti pritom z bridlíc za najlacnejšie ceny no už sa niektorým staromilcom aj tu v parlamente stavajú vlasy dupkom. Ale o toto sa dnes hrá, aj v zahraničnej a v európskej politike, pán minister, to nemožno prejsť dvoma vetami, a my nie a nie dostavať južnoseverné spojenie plynové, ešte okrem toho za európske peniaze.
A tu poviem jednu dôležitú informáciu, ktorú nemám ale overenú, pán minister. Hovorí sa, že naša plynová spojka medzi Maďarskom a Slovenskom sa síce buduje, ale že medzi proklamáciami vlád a skutkami na úrovni stredného manažmentu tohto projektu sa začínajú objavovať rozpory. Neviem, či máte o tom informácie. Ja mám takéto, ale nemám možnosť ich overiť. Môžeme sa tešiť z toho, že slovenská a poľská vláda sa už konečne dohodli, podpísali dohodu a nielen memorandum o plynovej spojke medzi Slovenskom a Poľskom, pričom ale akékoľvek oneskorenie prác na jednom aj druhom smere nás môže, pán minister, stáť veľa.
Odchod pána Kellnera z SPP je predsa aj zahraničnopolitická téma, pretože išlo o vstup zahraničného finančníka do nášho strategického podniku, ak by mal niekto pochybnosti o tom, že by to malo byť súčasťou tejto debaty. A je to nielen na zamyslenie o kvalite strategického myslenia v našej vnútornej politike, lebo tieto kroky sú sledované a hodnotené zahraničím, a, samozrejme, Európskou komisiou. Ale už sme sa naučili, že v parlamente len veľmi zriedka diskutujeme o zásadných strategických európskych a zahraničných témach. A to je škoda.
Posledných pár slov k problémom v strednej Európe. Vy ste hovorili o Vyšehradskej štvorke a o tom, že spolupráca Vyšehradskej štvorky nadobúda kvalitatívne nové rozmery. Ale ako sa my vyrovnávame s faktom, že každý z nás, ktorý sme vo Vyšehradskej štvorke, sme niekde úplne inde. My sme v jej vnútri, teda de facto by sme mali byť najsilnejší. Ale máme plány, ako budeme presviedčať našich susedov, ako im budeme pomáhať, aby sa snažili a pridali sa k nám, bohužiaľ, hovoríme o horizonte 5 až 15 rokov, aby vstúpili s nami do srdca Európy, aby stredná Európa bola silnejšia pri rozhodovaní o európskej politike? Chceme povedať, že to je pre nás nedôležité.
A nakoniec tie voľby do Európskeho parlamentu a ten záver. Už nielen v západných štátoch, ale aj u nás sa musíme seriózne zaoberať myšlienkou, kto sa dostane z vôle voličov do Európskeho parlamentu, aby nás tam zastupoval. Nejde o to, aby sme protestovali, ale dôležité je, aby sme spoluvytvárali európsky priestor, aby sme sa pomaly, ale isto zbavovali provincionalizmu, o tom ste vy hovorili, pán minister, ale ja som za to, aby sme sa pomaly a isto zbavili aj toho pocitu obete, ktorý stále máme, a získavali tú hodnotovú kompetenciu. My ako súčasť Európskej únie sa predsa zúčastňujeme na kultivovaní sveta. EÚ má kompetencie pre udržanie a posilnenie mierovej spolupráce vo svete. Nesmieme stratiť ten pocit my tu na Slovensku, že sme na jednej lodi a že ako občania Európskej únie sme si aj my na Slovensku vedomí tejto dôležitej úlohy. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
