Videokanál poslanca

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážený pán predkladateľ, pán kolega spravodajca, skončím do 12.00 hod., mám niekoľko poznámok. Pôvodne som zamýšľal veľmi podobný úvod k tejto téme, ako mal môj predrečník. Možno len na doplnenie, totižto chýbajú mi tu kolegovia z mediálneho výboru z vládnej strany, takisto možno z finančného, vysvetlím neskôr a ale máme tu niekoľko socialistov alebo teda ľudí zo strany, ktorá sa na svojom podtitule sociálne demokracia, a práve preto pri tejto, tomto relikte, ktorý my máme z hľadiska platenia jedného verejnoprávneho telerozhlasu, je mi to úplne rovnako čudné ako môjmu predrečníkovi. Viem, že pri týchto koncesionárskych, teda Richard Sulík ich volal stále koncesionárske poplatky, my nemáme koncesionárske poplatky, my máme úhrady za služby verejnosti, ktoré sú práve od koncesií a ich konštruktu od začiatku 20. storočia, sa odlišujú tým, že platíme za niečo, za čo službu v podstate nedostávame, čiže platíme za elektrinu, alebo je to tá informácia o tom, kto platiť má, a koniec koncov tá služba súvisí s niečím úplne iným. Pri tomto zástrčkovom zákone alebo ďalšej dani, alebo podobne bola svojho času obrovská debata a obával som sa, že pri tomto návrhu zákona, ak nejaká kritika príde, príde tá kritika z toho, že prečo sme toto nerobili, keď sme boli vo vláde. No, keď sme boli vo vláde, odpoveď je jednoduchá, my sme úhrady za služby verejnosti alebo daň na hlavu, alebo úhrady zo zástrčkového zákona zrušili ako také. Úvodom tohoto vládneho obdobia ich vládna strana v rozpore - teda ja som to nevidel v programovom vyhlásení vlády, ani v podobných dokumentoch - znovu obnovila a čiže od 1. 1. 2013 občania musia alebo je zachovaná povinnosť toto platiť. Preto ja tento návrh z dielne novej pravice alebo piatich poslancov na čele s pánom predkladateľom Krajcerom vítam, pretože, a preto som sa pýtal aj na prítomnosť nejakých ľudí z finančného výboru a pod., pretože v programovom vyhlásení vlády sa nachádza jedna vec a tá hovorí o zavádzaní e-governmentu, zavádzaní pravidla, kedy majú obiehať informácie a nie občan. Tento návrh je konkrétnym príkladom toho, ako zdroje pre RTVS sú nadobúdané spôsobom, že neobieha informácia, ktorú všetky zainteresované štátne inštitúcie alebo verejnoprávne inštitúcie majú a disponujú s ňou, ale nútia obiehať občana. Bavíme sa teda o tom, že ten, kto má napríklad dve odberné miesta, čiže vlastní nejakú nehnuteľnosť, byt, alebo dom a má aj chatu, má dve odberné miesta elektriny, a ak nevie, čo nevie, že v mnohých prípadoch, že si môže uplatniť iba jedno platenie, tak toto tento návrh zákona rieši. Nechcem ísť úplne do detailov, ale ak to naozaj vláda myslí vážne s e-governmentom, so zavádzaním pravidiel, kedy majú byť medzi sebou prepojené databázy, kedy, a tie databázy majú slúžiť na to, aby sa predmetný štátny orgán alebo verejnoprávna inštitúcia dozvedela o skutkovom právnom stave, v akom sa konkrétny občan nachádza, v tomto prípade, či má združené, alebo viac odberných miest alebo či sú to pri právnických osobách, lebo aj tomu sa venuje návrh zákona, tak túto informáciu pri vôli platiť iba, lebo pri povinnosti platiť iba na jednom mieste si má zo svojich vlastných zdrojov, ktoré mu už občan dávno odovzdal tým, že sa v tej konkrétnej životnej situácii nachádza, aby si tieto informácie zabezpečil sám štát. Preto pri vylepšovaní, keďže tento zástrčkový zákon sociálni demokrati naňho vymysleli, teda nejaké vylepšenie, a to je, že odpustili nejakým sociálnym skupinám tieto poplatky a využívajú možno neinformovanosť týchto občanov, že sa nachádzajú v tej kategórii, kedy k tomuto odpusteniu môže prísť napriek tomu, že štát o týchto, s týmito informáciami disponuje, necháva týchto ľudí naďalej tieto poplatky platiť. Preto z tohoto pohľadu toto vylepšenie, ak teda vláda sociálnej demokracie sa nerozhodne zareagovať na výzvu Richarda Sulíka, ktorý hovorí o tom, že zrušme túto neoprávnenú daň na hlavu, ktorá možno má konštrukciu niekde ešte v stredoveku, kedy boli vyberané dane na hlavu, tak aby aspoň tí ľudia, ktorí nemajú povinnosť na základe súčasného znenia zákonov a štátne inštitúcie disponujú takýmito údajmi, automaticky prišlo k zrušeniu tejto dane. Obávam sa však jednej veci. A to je, že peňazí je málo. Peňazí je málo, či už keď sa vyberajú, či už z dane príjmu a pod., ale zároveň je peňazí málo aj pre RTVS. Okrem poplatku, ktorý tu spomínal okolo 70 mil., ktoré sa vyberú priamo cez výber úhrad pre služby verejnosti, tu máme diabolskú zmluvu so štátom, ktorá dopĺňa prostriedky telerozhlasu a tam, čuduj sa svete, štátny rozpočet, lebo nikde odniekaľ inakiaľ tieto peniaze nemôžu ísť, pomáha inštitúcii v objeme 28 mil. na tento rok, ak si to dobre pamätám, čo zabezpečuje.
A keďže sme kritizovali pri znovu obnovení poplatkov aj tento moment, uvádza RTVS do područia ministerstva či už kultúry, alebo financií, pretože tento finančný nástroj má predpoklad, aby vstupoval do nejakých vzťahov veľmi latentne, či keďže minister má v rukách, či tieto peniaze pridelí alebo nepridelí. Narovnanie tohoto systému, ktorý bol zrušený, to znamená, zrušiť koncesionárske poplatky, teda dať na hlavu, stanoviť pevnú sumu s mechanizmom jej valorizácie alebo jej navyšovania cezročne, nechcem sa tomu venovať, ako to bolo vymyslené, je reálnou odpoveďou na to, ako sa dá s otázkou tejto nespravodlivej dane na hlavu, ako sa dá táto otázka vyriešiť, preto mi tu teda chýbajú socialisti, poslanci z finančného výboru, ktorý má mať na starosti informatizáciu spoločnosti a zároveň aj kolegovia z mediálneho výboru za vládnu stranu, pretože skutočne si neviem vysvetliť, ako odpovedajú na otázky občanov, ktorí sa ich pýtajú, prečo musí platiť rovnakú daň človek so 400-eurovým príjmom ako človek, ktorý zarába niekoľko stokrát viacej. Za, myslím si, aj náš klub a za seba túto iniciatívu v zmysle opravy a sprístupnenia toho, aby si štát odrobil svoju prácu a aby naozaj informácie obiehali a nebol nútený občan dokazovať svoj sociálny alebo akýkoľvek iný status, túto iniciatívu vítame a ju podporíme, i keď z hľadiska aj záujmu tuná z pléna mám pocit, že toto asi v súčasnom stave neprejde. Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Súhlasím, Martin, v podstate so všetkými tromi bodmi, ako som ich zachytil z tej tvojej poznámky k danému návrhu zákona. Súhlasím s tým, že bol výpadok generačný alebo v natalite v 90. rokoch a bola aj celková línia taká, že zatvárajme v podstate škôlky a o deti sa budú starať matky. Nakoniec sme zistili po mnohých rokoch, že to takto nie je celkom. Môj, moja osobná skúsenosť hovorí o tom, že samospráva jedného krajského mesta má problém so 120, 160 deťmi, ktoré sa nedokážu umiestniť do škôlok, pretože boli zavreté a nové sa nezriaďujú. Takže cestou, ktorú, ktorou ste sa napriek vašej, vášmu ideologickému presvedčeniu, ktoré je viac-menej liberálne, vydali, a to je zaviesť pravidlo tam, kde chýba. A to je, že ak niekomu chýbajú návyky, je pre spoločnosť užitočné mu tieto návyky nejakým spôsobom dať. Či už debata bude o..., či to má začať pri štyroch rokoch alebo piatich. Tam si myslím, že sa môžme baviť, ale kritizovať tento zámer, ktorý je, tak ako si spomínal, mám pocit, cez celé politické spektrum vo všetkých relevantných dokumentoch, je dobrým zámerom a ja sa teším, že niekto to sformuloval do legislatívneho návrhu a môžme sa tu zaoberať tým. Ďakujem.

Ďakujem. Tiež si myslím, že plytvať zrovna tvojím, Jozef, odborným potenciálom v záujme nejakej úzkej možno politickej ješitnosti nemá význam a SMER, druhá vláda SMER Roberta Fica nejakým spôsobom naznačila, kade vedie cesta. Takže možno že tade, tade cesta vedie, ak pri tvojich návrhoch zákonov prebehne nejaká debata na úrovni vládnych poslancov a tým pádom sa chcú pridať k nejakým zmenám. Myslím si, že tadeto, ak nám ide teda o občanov, vedie cesta.
Ale zaujala ma iná, iná skutočnosť, ktorú som ja trošička naznačil pri debate o odbornom školstve a pri včerajšej správe ministra Čaploviča. Trápi nás to úplne rovnako, keďže som z Trnavy, a pri PSA-čku nemám presne ten údaj, či sú to kuchári a čašníci, ale tiež si myslím, že debata o odbornom školstve ako takom, ako keby nekopírovala realitu, lebo plačeme tu nad tým, že zaniká odborné školstvo, ale vieme, že existujú priamo kurzy, kedy stačí mať maturitu z akéhokoľvek odboru a akadémie vzdelávania alebo podobne nejaké organizácie poskytujú v dvoch trojmesačných kurzoch nejaké, nejakú formu výučného listu, ktorá potom nadväzuje aj na či už praxou potvrdené ako keby náhrady výučných listov.
Ja si len myslím v tejto oblasti, že by bolo treba toto nejakým spôsobom podchytiť, pretože ja poznám aj iné oblasti, kde dokonca s vysokoškolským titulom sa rekvalifikujú v rámci nejakého podniku a robia činnosť, ktorá predtým smerovala alebo bola z odborného... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za faktické poznámky.
Možno len ku kolegovi Petrákovi.
My sme sa trošičku nepochopili. Ja som možno stál aj čiastočne v tom mojom prejave na strane pána ministra, že neexistuje možnosť zaradiť do správy niektoré veci, na ktoré nedokáže odpovedať rezort školstva, pretože na ne musia odpovedať buď iné rezorty, alebo spoločnosť ako taká, čiže sme úplne na jednej lodi v tom, že ja snahu zainteresovať iné subjekty, či už z odbornej, laickej verejnosti, či už z tretieho sektora, či už to urobíte na pôde rady vlády alebo podobne, vítam. S nimi nemôže mať nikto žiaden problém. Môj problém bol v tom obraznom a metaforickom pomenovaní údržbár, architekt nie na úrovni ministerstva školstva. Skôr si myslím, že ministerstvo školstva by prišlo s touto správou na konci procesu toho, čo si ako architektonicky myslíme, že táto krajina by mala mať.
Tiež som použil taký metaforický obrat, či budeme krajina malého a stredného a zodpovedného podnikania alebo krajina montážnych liniek a potom by sme vedeli, akým spôsobom vzdelávací proces vieme nastaviť. To je základná línia. A, samozrejme, pohybujeme sa v oblasti intelektuálnych špičiek tejto spoločnosti, preto je aj možno dobré z východiska, že sa otvára téma budúceho smerovania aj na parciálnych veciach, ako to urobiť zo školstva.
Mňa v tejto téme napadá, že je mi smutno pri tom, ako končíme rok 2013 pri čerpaní eurofondov, kde viem, že máme najväčšie problémy zrovna vo vede, zrovna v školstve, a teda ešte v internetizácii, kde prichádzajú aj realokácie a podobne. A myslím si, že aj pre potreby toho, aby sme vedeli, čo a prečo učiť, musí vzniknúť, nieže debata, ale... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážený pán minister, pán spravodajca, dobré ráno, kolegyne, kolegovia, keďže sa nám rozprava o tomto bode prehupla aj do ďalšieho dňa, mám tú česť otvoriť tento rokovací deň.
Téma školstva. Keďže som študentom pedagogickej fakulty v odbore história a etika, považoval som si troška za povinnosť vystúpiť. Navštívil som aj výbor, ktorý prejednával predmetnú správu o stave školstva, ktorá bola ponúknutá na verejnú diskusiu. Priznávam, že môj profesijný život a kariéra sa neuberali spôsobom, že by som bol zainteresovaný ako učiteľ, i keď toto vzdelanie mám. Napriek tomu si myslím pri verejnej diskusii o tomto materiáli, že si minister podľa mňa zobral aj trošku neľahkú úlohu, a často to tu zaznelo od mnohých mojich kolegov, hlavne teda z opozície, čo je pre mňa troška škoda, a snažil sa urobiť možno odpočet aj za dosť dlhé obdobie, ten odpočet v takom širšom kontexte možno sa dá vnímať za 23-ročné obdobie. Jeho analytická časť sa venovala možnému popisu stavov, respektíve, ako to nazýva samotná správa, stručným charakteristikám aktuálneho stavu či už regionálneho školstva alebo vysokého školstva alebo iných úsekov, ktoré pán minister riadi a o ktorých mal záujem sa vyjadriť v tejto správe. Zároveň už všetka tá kritika ako keby tejto správy sa orientovala na dôvody. A ja z tohto uhla pohľadu tejto správe venovať nechcem.
Skôr ma zaujímajú dva vypuklé problémy, ktoré my v spoločnosti máme. A jeden môžeme nazvať všeobecne ako keby odtrhnutie vzdelávacieho procesu od reality, čo sa niekedy hovorí aj slovami, že naše školstvo nekopíruje potreby trhu alebo podobne, druhý je konkrétna zlá situácia v jednom z odborov, často to tu bolo spomínané, tzv. učňovské školstvo alebo stredné odborné školstvo.
Často to tu zaznievalo, dokonca cez celé politické spektrum, že táto správa je svojím spôsobom výnimočná, lebo ako keby bola prvým materiálom z hľadiska nejakej ambície urobiť odpočet a načrtnúť ďalšie línie toho vývoja až miestami do roku 2020. Môžeme teda vnímať, a asi tu je všeobecná zhoda na tom, že túto snahu treba privítať.
Kde ja mám problém pri tejto správe z hľadiska tejto všeobecnej ambície, je, že som sa zameriaval na jednotlivé body pri základných otázkach, čo ako a prečo učiť, čo ako a prečo nastavovať procesy. Pri otázke, ktorú by som cez celý tento dokument vedel nejakým spôsobom nájsť, boli odpovede, ako to zabezpečiť.
Problémy pri mne nastávali, keď som pozeral, čo učiť a prečo učiť. Myslím si ale, že toto má trošička hlbšiu príčinu. A tu si ani nemyslím, ako sa hovorí možno obrazne, že má maslo na hlave pán minister školstva, pretože on za svoj rezort nejakým spôsobom prispel do debaty. Ale mám pocit, že tuná sa ani veľmi nedá dať odpoveď na základné, ak nevznikne širšia a hlavne teda medzirezortná debata. Tu často v parlamente zažívame veci, kde máme hospodársku stratégiu štátu, kde máme energetickú stratégiu štátu, kde máme oblasti, ktorým sa ja venujem, mediálnu, kultúrnu. Viem, že niektoré dokumenty existujú. Ale sú veľmi parciálne. A to, o čom sa tu dlhodobo sporíme a podobne, je, či riešenia, ktoré sú presadzované, idú v nejakej danej línii alebo sa tejto línii vyhýbajú. Ak ale nemáme zadefinovanú základnú líniu, potom trpí každý jeden rezort zvlášť. Čiže ambícia, aj minister školstva, ktorú by som teraz chcel možno rozobrať troška na podrobnejšie, je veľmi ťažko odpovedať, čo učiť a prečo učiť. A dám konkrétny príklad. Ak sa z hľadiska národného hospodárstva, ekonomiky a podobne nerozhodneme, či budeme štátom malého a stredného podnikania alebo budeme štátom veľkých investícií a budeme tu naďalej proste využívať lacnú pracovnú silu a investovať a štátom podporovať tieto investície do veľkých, tak pejoratívne ich nazývajú, montážnych hál, tak potom aj pre potreby ministerstva školstva je veľmi ťažké odpovedať na otázku, prečo a čo učiť. Ak by bola jasná línia toho, že budeme do budúcna štátom malého a stredného podnikania, myslím si, že pri tých analytických schopnostiach, ktoré sú ukázané v tejto správe, by bolo aj pre ministerstvo školstva veľmi jednoduché povedať, akým spôsobom sa to bude uberať a aké parametre treba nastaviť na to, aby sme mohli odpovedať na otázku týkajúcu sa stredného odborného školstva. Keďže by to boli malé, stredné podniky, možno je tu riešenie cez vedecké parky, podnikateľské inkubátory a podobne. Ale ak sa štát rozhodne tak a jeho línia bude o tom, že na tento čas riešenia nezamestnanosti je potreba do budúcna uzatvárať zmluvy s veľkými montážnymi linkami, tak potom aj parametre stredného odborného vzdelávania budú musieť byť nastavované nejakým spôsobom inak, budú musieť vznikať pri veľkých fabrikách, možno to bude jednoduchšie a podobne. Čiže ak by sme si mali odpovedať na otázku, prečo niečo učiť a čo vlastne má byť obsahom toho, bude to na tú najzákladnejšiu otázku, či naše školstvo bude zodpovedať potrebám pracovného trhu v tomto prípade, bude musieť byť odpovedané na úplne iné otázky, ako môže odpovedať sám minister školstva, pretože tá východisková situácia nestojí nám.
To isté si môžeme v tejto línii povedať aj o školstve vysokom. Niekto to tu spomínal predo mnou počas včerajšej rozpravy, že sú vlastne len dva parametre, akým spôsobom môže ministerstvo vstupovať do posvätnej akademickej pôdy. A to sú nejakým spôsobom prenesené financie a nejaký spôsob nastavovania, nazvime ho pracovne licenčným procesom, čiže nejaký ten akreditačný, aké parametre si zvolíme, či to bude medzinárodne posvätené a staneme sa súčasťou v rámci našej Akreditačnej komisie nejakej medzinárodnej organizácie a podobne. Sú parciálne veci, ktoré by mohli ako keby legitimizovať tento proces. Ale tú najzákladnejšiu otázku, prečo a čo učiť a ktoré odbory tým pádom reagujú na potreby trhu a ktoré odbory na ne nereagujú, nenastaví ministerstvo, kým nepríde nadrezortná celospoločenská debata o tom, čo vlastne a akým spôsobom majú vysoké školy ponúkať pracovnému trhu.
Môžeme sa na to pozerať aj zo širších možno európskych pohľadov, minimálne čo sa týka teda vysokého školstva, či náhodou nie je aj ten proces, ktorý teraz my zažívame chystaním kapacít pre širší a možno aj európsky pracovný trh. Ak si povieme ale, že aj toto je ambíciou nášho vzdelávacieho alebo celkového školského systému, tak potom z tohto uhla pohľadu by sme si teda mohli hovoriť o niektorých ambíciách vysokých škôl, ktoré by to mohli robiť z pohľadu, že by to bolo legitímne. Ale s tým, že sa nenachádzame v horných priečkach v hodnoteniach univerzít, tak myslím si, že ak by to bolo ambíciou, tak bola by nie celkom uplatniteľná.
Ako z toho von. Myslím si, že sa nám tu stretávajú dve reality. A teraz skôr si dovolím taký apel. Ak vnímame racionálne aj stret politickej reality, ktorý tu zažívame, kde je obrovská dôvera ľudí, ktorú požíva vládna strana, a v podstate jej monolitná vláda urobila na druhej strane alternatívu iba, sú tu v samotnom parlamente, ak by sme to mohli obrazne znázorniť, by to mohlo vyzerať, že sa tu stretla politická realita jedného 83-členného monolitu a na ňu narazila iná a roztrieštila sa na súčasných desať subjektov, ktoré ako alternatívu vládnutiu ponúka samotný parlament, je tu desať opozičných projektov momentálne, vyzná sa v tom ťažko aj samotný poslanec, nieto verejnosť, tak práve v tomto si myslím, že by mohla byť aj snaha vlády kúsok ambicióznejšia možno nastaviť parametre nielen pomenovaním úzko rezortným po rok 2020, ale skutočne nastaviť parametre na to, čo sú línie a záujmy vývoja Slovenska v nasledujúcom období, aby na to mohol výchovno-vzdelávací proces, školstvo ako také reagovať. Ak sa toto nestane, tak potom máme aj my, ktorí nie sme súčasťou súčasného vedenia krajiny, dôvod sa pýtať, aká je teda ambícia tohto obrovského mandátu, či to bude vláda do budúcna iba konsolidácie, či to bude vláda udržiavačov systému alebo bude to vláda architektov, ktorí zoberú ten svoj mandát a pretavia ho na to, že môže vzniknúť skutočná reforma, a to skutočná reforma tam, kde nás naozaj tlačí topánka.
Mal som potrebu vyjadriť sa a nechcem zdržovať, pretože myslím si, že na toto dokážu odpovedať kolegovia pána ministra. A vidím to možno v tých intenciách, že ak by vznikli podobné materiály, z ktorých by mohol aj následne potom čerpať nejaký realizačný plán na úrovni iných ministerstiev a nielen často spomínaného ministerstva financií, ktorý by mal preplácať to, ako sa môžu dodržať tieto ciele, ktoré si tu stanovuje pán minister, tak vtedy verejnosť by možno dokázala skutočne uchopiť to, že táto vláda ako celok má záujem nebyť vládou údržbárov, ale architektov novej budúcnosti, kde samotné školstvo ťažko urobí odpočet za mnohé svoje kroky v rámci jedného volebného obdobia. To bolo priznané alebo všetci to vedia, ktorí majú záujem o relevantnú a racionálnu debatu o tomto, že mnohé veci tu idú cez dekády, idú cez niekoľko volebných období, a preto kým nebudú nastavené parametre nadrezortne a širšie, kým nebude jasné to, či budeme krajina malého a stredného podnikania alebo krajina montážnych liniek, tak veľmi ťažko sa budú akémukoľvek ministrovi nastavovať parametre vzdelávacieho procesu, pretože vlastne z jeho pohľadu nevie, na čo má odpovedať. Čiže pri otázke ako si myslím, že táto správa je vyčerpávajúca a pri súčasnom vnímaní reality a jej analytických potrieb splnila svoj účel. Kríva v otázkach čo a prečo. A tam si myslím, že rezort ministerstva, a to teraz úplne bez urážky poviem, ťahá za veľmi krátky koniec, pretože toto musí odrobiť buď vláda ako celok alebo dokonca, si myslím širšie, celá spoločnosť.
Takže ja správu o stave školstva na Slovensku, ktorá bola poskytnutá na verejnú diskusiu, vítam. Rád sa pri oblastiach, ktorým rozumiem, zapojím. A držím vám palce v tom, pán minister, aby kolegovia, ktorí majú byť do toho zainteresovaní, možno aj na vaše apely, verím tomu, že to tak je, skúsili sa prehodiť z polohy údržbárov a udržiavacieho systému do širšej ambície alebo vyššej ambície architektov systému toho, aby bolo jasné, čo, prečo a ako vzdelávať. Ďakujem.

Ďakujem. Už je nejak tradičné, že po tvojich prejavoch, pán poslanec, sa skúsim aspoň malou poznámkou zapojiť. Možno aj pán minister, aj kolegovia zo začiatku hľadali význam tohoto referátu, alebo, alebo prejavu, vo vzťahu k správe, ktorú predkladá pán minister.
Mňa napadli slová, spomínal si pána Heviera, kde význam vedomostí, ktoré nebudeme nikdy potrebovať, tak aj v prejave politiky, ktorá je niekedy veľmi cynická, veľmi pragmatická, sú možno prejavy, ktoré z pohľadu pragmatiky, ktorú toto plénum ponúka, by sme nemuseli nikdy potrebovať.
Ale kde potom inde zaznie poézia? Kde potom inde zaznie nejakej, hĺbkosť alebo hĺbka témy, o ktorej sa v podstate bavíme?
Na osobnom príbehu, na čo mnohí z nás nemajú odvahu, si nakoniec premostil a dostal si sa k správe a možno aj k hlbšej podstate toho, čo tu vykonávame ako poslanci, či v rámci debát, či sme v pracovnom parlamente alebo v parlamente prejavov, či plénum parlamentu používame ako marketingový nástroj výkonu politiky, kde sa dvakrát do dňa hlasuje, a to určuje ústavné a, a riadne zákony. A medzitým sa objaví niečo, čo môžme nazvať, že: ajhľa, prejav! Prejav pre ľudí, ktorí sa môžu možno na základe toho, čo si povedal, lepšie oboznámiť s tým, čo pán minister predkladá, aká je hĺbka a šírka tohoto problému.
A ja za tento prejav ďakujem.

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vystupoval som aj v prvej, v prvom čítaní pri tomto návrhu zákona a už vtedy som mal problém so šírkou záberu, lebo pán minister teda prišiel s jednou transpozičnou iniciatívou a otvoril dve filozofické témy, ktoré sú teda, myslím si, že pri takom štandardnejšom postupe každé zvlášť na diskusiu. Aby možno pre záznam bolo jasné, momentálnym stavom sa k tomuto cez jeden z výborov pridala štvrtá téma, ktorá, ak by sme zostali na tej filozofickej rovine, ktorá ide v príkrom rozpore s inými ustanoveniami alebo zámermi ministerstva. Ak ministerstvo spravodlivosti sa vydalo cestou úpravy Trestného práva, myslím si, že je legitímnou súčasťou, aby tá najväčšia zákonodarná iniciatíva, ktorá ide priamo z vlády, a poslanci niekedy menia, niekedy komentujú a možno vstupujú pozmeňujúcimi návrhmi, je legitímne, že sa takto ten proces deje, a myslím si, že tá legislatívna iniciatíva vlády je niekde cez 90 %, toto teraz spochybňovať veľmi nechcem.
Čo sa nám ale stalo procesom z prechodu z prvého do druhého čítania? Tá téma sa rozšírila o tému, opozícia ju vidí z pohľadu negatívneho vývoja a z pohľadu kriminalizácie jednej profesnej skupiny, v tomto prípade lekárov, vidia ju, alebo vidíme ju v opozícii z pohľadu toho, že za to, že sa tu niekto ozval v spoločnosti a využil účinný nástroj, ako v situácii bezmoci primeť možno - a vtedy to nebola táto vláda, ale iná - prinútiť vládu k tomu, že máme oprávnené požiadavky, že naozaj situácia je vážna a musíme pristupovať možno k neštandardným krokom, ktoré, myslím si, že použili nástroj, možno ho vidieť aj v rovine štrajku, nástroj podávania hromadných výpovedí a docielili nejakých spôsobom svoje. Pre mňa je paradoxná situácia, že kontinuálna vláda, vláda sociálnej demokracie obmedzuje právo na štrajk riešením v Trestnom zákone.
Čo sa nám ale deje z pohľadu celého, z celej konštrukcie tohto návrhu zákona? Tak na jednej strane - v oblasti drogovej problematiky - hovoríme, že náš trestný poriadok by mal rešpektovať možnosti nejakej dohody, možnosti zainteresovania rodičov, rodiny a neísť striktne po represii, na druhej strane však pritom, že vládny poslanec zo zdravotného výboru pán doktor Valocka predloží pozmeňovací návrh, Valocký, pardon, a tu ideme po podľa mňa veľmi ťažko obhájiteľnej miere represie voči skupine obyvateľstva, voči profesnej skupine, ktorá sa dokázala ozvať, ozvala sa a čiastočne si presadila nejaké svoje záujmy a vyzerá to teraz, že za spôsob, akým sa ozvali, a že proti - a teraz je jedno, či bývalá vláda, alebo aj táto vláda, lebo idú v kontinuite - za to, že sa ozvali, dostávajú adekvátny trest. Prečo zavádzame do, alebo chceme zaviesť, alebo poslanci z výboru zdravotníckeho chcú zaviesť dve nové skutkové podstaty, ktoré ako keby, a môžme povedať, chcú kriminalizovať jednu časť obyvateľstva a v širšom kontexte dostávajú trest za to, že v situácii bezmoci, v situácii, kedy arogancia moci dosiahla tak veľké rozmery, že si nevedeli pomôcť a upozorňovali podľa mňa na oprávnené záujmy svoje - týkali sa stavu zdravotníctva, týkali sa ich platových podmienok, týkali sa poskytovania zdravotných služieb, týkali sa pacientov - prečo teda sa dostal do spoločnej správy tento neoprávnený trest? Je preto aj legitímne sa pýtať, kto bude ďalší.
Ja si pamätám veľmi plamennú diskusiu z predchádzajúceho volebného obdobia na eurovýbore, kde súčasný štátny tajomník ministerstva sociálnych vecí a rodiny pán Ondruš sa v téme štrajku a spôsobu a metód štrajku zastával lekárov a hovoril, že môžu použiť akúkoľvek metódu na to, aby v situácii, kedy sa mu zdalo, že ministerstvo zdravotníctva pristupuje veľmi arogantne k tejto téme a teda schyľuje sa vlastne k voľbám, je dobré túto sociálnu skupinu podporiť. A právo na štrajk, právo na štrajk je neobmedzené, nedotknuteľné, majú všetky, majú možnosť využiť všetky nástroje na to, aby mohli presadiť svoje. Čo sa stalo, kde je teraz pán štátny tajomník, že táto skupina ľudí, ktorí využili jednu z metód, ako moc dostať do úzkych, aby počúvala ich požiadavky, čo sa teraz deje, že jeho kolega z vládnej strany cez pozmeňujúci návrh cez výbor, to aby obišiel štandardné procesy, ktoré si ministerstvo, ktoré musí ministerstvo absolvovať, to je medzirezortné pripomienkové konanie, to je široká odborná diskusia, to je zacielenie verejnosti na to, že nejaká skupina obyvateľov dostane pre seba desaťnásobne vyššie tresty ako, ako iná skupina obyvateľstva. Ja sa teda prihováram za to, aby sme, nie preto, že iné ustanovenia zákonov, či už tá transpozičná snaha ministerstva bola nejakým spôsobom zadržaná, ale prihováram sa, dávam aj procedurálny návrh, aby sme nepokračovali v rokovaní o tomto bode, pretože zmiešali sa nám štyri roviny, štyri sólo legislatívne návrhy, ktoré, každý by si zaslúžil svoju debatu, svoj časový priestor. Je možno príkladom aj toho, že je neobvykle veľká diskusia o týchto štyroch návrhoch zákona.
Nespájajme predsa užívateľov drog, nespájajme lekárov, nespájajme skupiny obyvateľstva, ktoré môžu dostať zvýšenú trestnú sadzbu za to, že použijú nejaké hanlivé výroky a majú, majú teda nejaký osobitný motív, do jedného návrhu zákona, pretože toto sa v jednej rozprave ani veľmi nedá obsiahnuť. Sú tu rôzni odborníci, ja sa aj pre túto chvíľu pýtam, kde je, naozaj, kde je predkladateľ tohto pozmeňujúceho návrhu, či mu stačí fórum výborové na to, aby vysvetlil svoje motívy, a plénum, možnože aj samotný pán minister mu nestoja za to, aby prišiel vysvetliť motiváciu zavedenia dvoch skutkových podstát, ktoré môžu trestať a kriminalizovať lekárov za to, že sa ozvali. Je naozaj dôležité, či toto má byť odkaz iným sociálnym skupinám, iným nespokojným, či už to budú nižší súdni úradníci, či už to budú štrajkujúci učitelia, ktorí, kde sa vymyslí, ako účinne obmedziť ich právo na štrajk, ich právo ozvať sa a nepôjdeme po legitímnej rovine možno zmeny práva na štrajk a zadefinovanie iných mechanizmov, ale rovno otvoríme Trestný zákon a rovno zadefinujeme skutkové podstaty na to, aby sme ich veľmi dobre vystrašili, aby nabudúce účinný nástroj, ak moc bude arogantná a ak sa bude arogantne správať, aby použili to, že bude musieť začať načúvať a bude musieť korigovať svoje rozhodnutia alebo zámery, aby tieto sociálne skupiny alebo profesné skupiny, ako ich nazveme, boli vypočuté.
Pre mňa aj teraz od tohto pultu je veľmi ťažké naozaj, keď tu máme takto obrovskú agendu, ktorú možno, možno ste sa aj v tejto situácii ocitli aj nevinne, chcem tomu veriť, nachystali vám poslanci z výboru nezávideniahodnú situáciu: obhajovať aj poslanecký návrh, ktorý tu prichádza a chce kriminalizovať lekárov. A možno pri uvoľňovaní podmienok na to, aby sa obete dílerov - a nech si tu hovoria zástancovia represií, čo chcú - je to uvoľňovanie podmienok preto, aby ak sa niekto stane obeťou dílera, neskončil, aby sme tu zainteresovali viacej rodičov a mali možnosť pri upozornení na ten fakt, že niekto, dieťa alebo adolescenta dostali do styku s drogou, aby mohol nastúpiť ten účinný mechanizmus, a to je rodinné prostredie a nie väzenské prostredie, kde túto iniciatívu, tak ako som hovoril aj v prvom čítaní, veľmi vítam. Či už, keďže sa tu sporíme o represii a represívnejšom možnom a zákazoch a uvádzaní ľudí do väzenia, myslím, že táto zložitejšia cesta, na ktorú sa vydávate, je predsa len legitímna. Len ako o tejto otázke hovoriť skutočne, aby spoločnosť mohla byť upozornená na to, že nie je to čierno-biele a je to zložitá vec, zložitá vec aj z hľadiska odborníkov, ktorí musia definovať nejaké chemické záležitosti. Počuli sme tu aj bývalého ministra spravodlivosti, ktorý v podstate, v jeho reči zaznelo to, že no tak my sme sa na túto cestu nevydali. Ako nevydali sme sa, čiže pán Lipšic povedal iba, že nechajme veci proste pre túto chvíľu radšej tak, ako sú, lebo je to zložitá téma. Myslím si, že všetky zložité témy potrebujú nejakým spôsobom riešenia a bolo by veľmi dobré, aby sme sa na pôde druhého čítania bavili o tejto konkrétnej veci a nemuseli ju tu umelo zmiešavať pozmeňujúcim návrhom, ktorý, kde fakt nechápem, aj z vecného myslím, že Janko Mičovský to tu hovoril, že ja vám tú situáciu takisto nezávidím. Ako dávať absolútne nesúvisiaci prvok do aj tak zložitého a myslím si, že filozoficky zložitého okamihu dvoch vecí, ktoré ste si sám zadefinovali tým, že ste toto ako vládny návrh priniesli do parlamentu, je neakceptovateľné, nie je to dobré, spoločnosť môže byť zmätená. Jediné, čo sa môžem domnievať, je, že aby táto téma prešla potichu, aby bola prekrytá teda rôznymi inými témami a vzhľadom na moje vzdelanie, ktoré sa viacej venovalo mediálnemu diskurzu a marketérstvu, tak je to urobené teda veľmi obratne. Pretože tam platí, ak sa povie sedemkrát jedna správa spoločnosti, zostane nula. Ak sa povedia trikrát tri správy, tak možno zostane jedna. Čiže ak si povieme, ak si toto zadefinujeme, že toto malo byť účelom a pre toto vládni poslanci cez pozmeňujúci návrh cez výbor, kedy tá diskusia je omnoho obmedzenejšia a skutočne nemôže sa zapojiť odborná verejnosť, nemôže sa zapojiť verejnosť, pripomienkové konanie nulové. Mne už pri tomto napadá, či pozmeňujúce návrhy, ktoré často sem prinášajú, veľmi kvalitne prinášajú lobisti a podobne, by sme sa nemali začať zamýšľať pre budúcnosť, že toto je pozmeňujúci návrh, ktorý prichádza z pléna alebo výboru, by nemal mať trošička iný režim, ktorý by mal byť podrobený nejakému širšiemu spoločenskému diskurzu. Pretože zostáva len na toto plénum, kde ani samotný predkladateľ, ja ho tu teda stále nevidím, nepríde a nemá ani úctu možno ku kolegom, k pánovi ministrovi a ostatným, aby vysvetlil svoje zámery, čo to teda má znamenať.
Ja teda rozdelím to a chcem povedať, že ak prístup k drogovej tematike má ísť spôsobom tým, že bude vťahovaná viacej rodina, viacej apelované na zodpovednosť, viacej o tom, že si priznáme, že takýto jav tu máme a nevyriešime ho tým, že ľudí budeme zatvárať do väzenia a vytesňovať ich zo spoločnosti, ale reálne sa zameriame na to, že tento problém tu hrozí a nebudeme to hlavne vidieť v optike 01 alebo v optike čierno-bielej, tak tejto téme omnoho viacej pomôžeme, ako keď tu budeme hřímat, ako hovoria Česi, alebo plamenne nadávať aj od tohto pultu.
Druhá vec, ktorá sa týka, moji kolegovia z klubu predkladali návrh, aby problematika toho osobitného štatútu pri, aby nebola tak úzko špecifikovaná iba na LGBTI komunitu alebo teda aby sa tam, kde to vidí verejnosť, nevzťahovala sa len na sexuálne, sexuálne motivované činy, aby sa to, keď už sa vydávame po tejto ceste, aby sa to rozšírilo možno aj na iné. Pretože týmto osobitným štatútom nemusí byť iba to, že ak niekto niekoho udrie a povie mu pritom ty homosexuál, ale môže mu kľudne povedať aj ty socka a podobne. A z tohto, ak sa ten motív teda dokáže, aby toto nevypadávalo, a či už to pôjde cez tému sociálnej skupiny, alebo užšej špecifikácie jednotlivých sociálnych skupín. Prihováram sa za to, i keď viem, že vôľa, vôľa asi nebude, aby sme to rozšírili aj o ten nenávistný spôsob vôbec, ktorý v spoločnosti teda nie je dobrý.
Tieto dve veci, ak sa ministerstvo spravodlivosti vydalo takouto cestou, z môjho pohľadu sú na diskusiu. Ale tá diskusia môže prebehnúť vo vecnej rovine, ak ale, a to by ma zaujímalo, pán minister, teda, či nebude vôľa skôr odkázať vládnym poslancom zo zdravotného výboru, aby otvorili, aby kontaktovali predmetné ministerstvo a prišlo sa s nejakým relevantným návrhom cez aspoň odborné zdanie tejto témy. Lebo ak doktor chce meniť trestný zákonník, tak si myslím, že sme mimo témy. A veľmi by som sa prihováral za to, aby sme ukľudnili spoločnosť, ukľudnili dotknutú stavovskú sociálnu skupinu profesnú a možno nevydávali signál ľuďom, že bojte sa viac, lebo nabudúce, keď budete štrajkovať vy, alebo zvolíte nejakú metódu štrajku, ktorá bude účinná voči moci, príde znova k nejakej účelovej zmene cez výbor k sprísneniu. A zadefinujeme aj desať ďalších skutkových podstát na to, aby sme vás umlčali a aby ste mali ďalej strach. K tomuto teda ak sa dostane - či už v rozprave, alebo v záverečnej reči - by som rád počul stanovisko a apelujem na to, aby sme touto cestou ďalej nekráčali.
Ďakujem.

Ďakujem. Martin, ja, ja viem, že si učiteľ a že názornosť je jednou z metód a vôbec celý ten tvoj, celá tá tvoja cesta, ktorú presadzuješ v oblasti možno boja proti drogám, hovorí skôr o tom, aby sme nepristupovali na represiu, kde je možné vysvetľovanie, aby sme neničili mladým, mladým ľuďom život kvôli jednému omylu. Napriek tomu si myslím, ja som tiež nikdy nevidel dávku a nemám to presne usporiadané, že či tá názornosť už, už nejde niekde na hranicu a nespôsobuje zbytočne nejaký taký dikobrazí efekt medzi ľuďmi, od ktorých aj závisí podpora na to, aby sme cez cestu represie nešli. Nemyslím si zase, na druhej strane, že toto bolo úplným prekročením nejakých hraníc, pretože ak sa bavíme o téme drog, tak niekedy mi to pripadá, ako keby sme sa o nich chceli baviť bez nich. Bez tých drog. A to, akým spôsobom tu vznikla atmosféra, ako si vytiahol ten papierik na stôl, tak tento papierik veľmi to pokľudné, tú pokľudnú debatu dovtedy naježilo. Napriek tomu si myslím, že niektoré veci treba zvážiť, pretože neviem, či je spoločnosť nachystaná na to, aby sa s touto problematikou vedela vysporiadať bez predsudkov.

Ďakujem, pán predsedajúci. Mňa by v tom duchu, čo sa pýta Igor, a zaujímal jeden fakt, na ktorý tu upozornil jeden z rečníkov, myslím, že to bol pán poslanec Novotný, a to je 165 pozmeňujúcich návrhov od vládnych poslancov. Myslím si, že e-health a vôbec elektronizácia štátnej správy a vôbec celej, celého verejného priestora je skutočne dobrým procesom, ale čo umožňujú pozmeňovacie návrhy, ktoré nemohli byť v rámci štandardnej legislatívnej procedúry pripomienkované, ale mohli byť možno aj, a chcem veriť tomu, že to tak nebolo pod rôznymi lobistickými záujmami, pretláčané a pretlačené do predkladaného návrhu zákona, mne osobne minimálne spôsobuje to, že som veľmi opatrný, čo 165 pozmeňujúcich návrhov robí pri jednom - a podľa mňa, podľa mňa ambíciou jeho by malo byť kvalitným návrhom zákona - vôbec robí.
Takže ak sa dostanem k odpovedi, k tomu, či náhodou lobisti nepretlačili 165 lobistických záujmov do návrhu zákona, budem rád, ak sa toto dozviem. Ďakujem.

Ďakujem, vážená pani predsedajúca. Vážená pani ministerka, kolegovia, pri, chcem dopredu priznať, že pri tomto návrhu zákona v jednom konkrétnom bode sa cítim troška v konflikte záujmov. Napriek tomu z hľadiska toho, že predrečník, vlastne spolu s ním som spolupredkladateľ návrhu, jedného pozmeňovacieho návrhu a zároveň som podrobne sledoval debatu ohľadom absolútneho zákazu fajčenia. Dovolím si pre účely osvetlenia niektorých sporných bodov, ktoré, si myslím, že by sme už mohli raz a navždy pri téme ochrany nefajčiarov a zákazu fajčenia vo, či už v zariadeniach spoločného spravovania alebo verejných priestoroch všeobecne vyriešiť.
Kde mám ja najväčší problém, a to nebude problém ani mandátu pani ministerky, ale vôbec celkovo, že pri tejto téme sme vždy tak trochu, boli vždy tak trochu polovičatí. Zažil som, keďže som určitý čas svojho života strávil v Edinburghu, zavedenie takzvaného absolútneho zákazu fajčenia priamo na vlastnej koži, kde, myslím, že ten legislatívny proces od návrhu zákona po jeho priamu implementáciu, platnosť aj účinnosť trval tri mesiace. Trošička sa spoločenské rámce a sociálne modely zatriasli, ale vysporiadali sa s tým raz a navždy a platí tam odvtedy všeobecný zákaz fajčenia, ak to môžem preniesť na naše pomery v zariadeniach spoločného stravovania, vo verejných priestoroch a podobne.
Čiže skúsim ten pohľad aj trošku z podnikateľského uhla pohľadu a tu je ten konflikt záujmov, keďže vlastním dve prevádzky, ktoré sú zariadeniami spoločného stravovania, a kde je a bolo nejakým spôsobom umožnené fajčiť. A jedno zrovna a obe sú nie v tých istých podmienkach. Jedno je v súkromnom priestore mimo obchodného centra, druhé priamo v obchodnom dome alebo teda v nákupnom centre. A zdalo sa mi, že pôvodný návrh, predtým než v článku 1 bode 8 § 7 prišlo spoločne, teda prišlo cez výbor pozmeňujúci návrh, že vytvárame opäť nejaké nevyrovnané prostredie alebo nevyrovnané podmienky pre majiteľov takýchto zariadení v, mimo obchodných centier a v obchodných centrách. Išlo o to, že odrazu by fajčenie bez následných úprav, po prijatí tejto právnej úpravy, mohlo zostať mimo obchodných priestorov a tam, kde sú a boli a kde k tejto zmene museli pristúpiť v horizonte pred dvomi rokmi približne, čiže museli vynaložiť obrovské finančné prostriedky na to, aby urobili reálne oddelenie svojich prevádzok od spoločných priestorov, museli vybudovať klimatizačné zariadenia, vzduchotechniku a iné úpravy, ktoré sa v korunách rátali do niekoľko miliónov korún. Nemali ani možnosť zarobiť na to, aby tieto investície zaplatili. A preto ja oceňujem teda ten návrh, ktorý čítam v spoločnej správe, ak by nebol v spoločnej správe, bol by som ho predkladal ja, aby sme pri zavádzaní tohoto pravidla pozreli alebo mali na zreteli, myslím, že to bola aj pripomienka z odboru legislatívy, na zreteli to, že niekomu tu vznikli finančné prostriedky, finančné náklady. Prečo sa tak stalo? Lebo sme boli opäť polovičatí. Kolegovia z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností predložili podľa mňa, napriek tomu, že som teda fajčiar a že takéto prevádzky vlastním, si myslím, že toto by bola cesta, aby sme raz a navždy prijali jednotné pravidlo, ak teda svetový trend, európsky trend je, aby boli fajčiari zo zariadení spoločného stravovania, verejných vylúčení, tak ho prijmime raz a navždy, pripravme nejakú dostatočnú preklenovaciu lehotu. Myslím, že kolegovia navrhujú od 1. 1. 2015 a môže sa podnikateľský svet, verejnosť, všetci dotknutí pripraviť na to, aby k zákazu fajčenia alebo vylúčení fajčiarov z týchto priestorov verejného, zariadení verejného stravovania prišlo raz a navždy a máme to vyriešené.
Preto čiže ako keby ten, tá poloha mala dva rozmery. To znamená, nevytvárajme stále nejaké, nejakými polovičatými zásahmi do týchto parametrov to, aby niekto získaval neoprávnenú výhodu, že fajčiari sa budú grupovať v tých prevádzkach, kde im to umožníme, a tie ostatné prevádzky zostanú bez toho, aby tam chodiť mohli alebo zostávať. A tým pádom robíme konkurenčnú výhodu neoprávnenú, možno neúmyselne v podnikateľskom svete, kam by sme nemali ísť.
Jednotné pravidlo pre všetkých s nejakou nábehovou dobou je jedno riešenie alebo potom, keď to teda pre účely tejto novely a vnímajúc asi tie nálady, ktoré sú ohľadom tohto, vyrovnajme podmienky ľudí mimo nákupných centier a v nákupných centrách, ak sú oddelení. Tu chcem povedať, nehovorím o takzvaných, nazvem ich v tých kaviarňach, ktoré sú v chodbách a foyer tých nákupných stredísk a nie sú stavebne oddelené a môže tam prísť do kontaktu okoloidúcich s fajčiarskym dymom, tam súhlasím s tým, aby pravidlo vylúčenia fajčenia bolo zavedené.
K pozmeňovaciemu návrhu, ktorého som spolupredkladateľ, a predkladal ho pán poslanec Chren, som veľkým zástancom toho, aby akýkoľvek prostriedok, ktorý pomôže ľuďom a fajčiarom zbaviť sa tohoto zlozvyku, v tomto prípade to bolo myslím namierené na umožnenie používania takzvanej elektronickej cigarety v priestoroch spoločného stravovania, tak ak by sme tento moment ponechali, tak myslím si, že sa nikomu nestane. Samotným fajčiarom to pomôže, sú na to nejaké výskumy, aby sme ich teda nevynášali. Môže tu byť nejaký prechodný moment k tomu, aby sa tohoto neblahého zlozvyku zbavili.
Čiže ak by som to zhrnul, oceňujem to, že na výbor, predmetný výbor prijal teda do spoločnej správy to, aby sa odstránila, aby sa odstránila nevyrovnaná pozícia medzi kaviarňami, ak to tak mám pracovne nazvať v nákupných centrách a mimo nich. A ak to teda plénum a prihováram sa za to, aby toto plénum schválilo. A ak by prešiel aj pozmeňujúci návrh, aby od 1. 1. 2015 od mojich kolegov z klubu prešiel, že by sme zaviedli takzvaný absolútny zákaz fajčenia v týchto zariadeniach, obe tieto iniciatívy vítam a poprosím vás aj o podporu toho, aby závislí ľudia od nikotínu, ktorí sa rozhodli bojovať s týmto zlozvykom spôsobom používania elektronickej cigarety alebo nejakej náhrady, neboli vylúčení z týchto priestorov, ale aby svoj bol proti tomuto zlozvyku zvládli a prosím o podporu poslaneckého pozmeňovacieho návrhu, ktorý tu predložil pán poslanec Chren, rovnako.
Ďakujem za pozornosť.