Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, ospravedlňujem sa za neskorší príchod, ale v debate s pánom kolegom Čížom sme boli vzadu a neuvedomili sme si, že rozprava pokročila až do fázy, kedy sme na rade.
Chcel by som povedať pár poznámok k tejto nesporne zaujímavej debate, ktorá sa rozvinula pri dvoch témach a snažil by som sa dotknúť oboch z nich. Jednak k parlamentnému vyhláseniu a...
Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, ospravedlňujem sa za neskorší príchod, ale v debate s pánom kolegom Čížom sme boli vzadu a neuvedomili sme si, že rozprava pokročila až do fázy, kedy sme na rade.
Chcel by som povedať pár poznámok k tejto nesporne zaujímavej debate, ktorá sa rozvinula pri dvoch témach a snažil by som sa dotknúť oboch z nich. Jednak k parlamentnému vyhláseniu a aj k samostatnému bodu, a to je schválenie asociačnej dohody s Ukrajinou. Myslím si, že daná téma debatu o situácii, či už sa budeme pozerať z úzkeho a parciálneho záujmu Slovenskej republiky, alebo budeme mať na srdci záujem Európskej únie, a, samozrejme, a tu by som upriamil aj pozornosť, aby sme nestrácali zo zreteľa samostatnú entitu, ktorou je Ukrajina, o ktorej sa bazálne bavíme, je záujmom a predpokladám, že je naozaj dobromyseľným záujmom každého jedného člena tejto poslaneckej snemovne, ak teda v tomto prípade aj exekutívy, keďže tento bod prinášal minister zahraničných vecí a európskych záležitostí a máme tu teda aj príslušnú vládu.
Pár poznámok k vyhláseniu, keďže vyhlásenie ako keby sa dostalo do fázy, napriek tomu, že sme mali niekoľko zasadnutí európskeho výboru a nakoniec v dvoch dňoch zase spoločné zasadnutie zahraničného výboru a európskeho výboru, kde za prítomnosti ministra a poslancov, ako aj verejnosti sme sa snažili plénu predložiť dohodu alebo nejaký konsenzus, ktorý by viedol k možnému vyhláseniu, a to teda s ambíciou, aby ho mohla podporiť 150-členná poslanecká snemovňa, pretože naozaj konsenzus v tejto otázke, ktorý by odišiel po tvorení, teda uznesením aj pléna z Národnej rady, je dôležitý, myslím si, že pre všetky tri subjekty, ktoré som spomínal, čiže v prvom rade občanov Slovenskej republiky, občanov Ukrajiny, ako aj Európsku úniu. Je pre mňa preto trošku sklamaním a cítim smútok nad tým do, že sme sa dostali – a dalo sa to predpokladať už počas zasadnutí spoločného zasadnutia oboch výborov, že k tomuto konsenzu pravdepodobne nepríde, a mám pocit, že ak nepríde k čiastočným úpravám textu, nebude 150-členný súhlas s týmto vyhlásením.
Je mi ľúto, že sa nevieme dohodnúť na tej základnej téze, že je dôležité vydať signál európskym inštitúciám, je dôležité vydať signál susedovi a je dôležité vydať signál občanom Slovenskej republiky. Ja by som sa zastavil a pri vyhlásení mám asi tri okruhy, ktoré som chcel spomenúť. A prvým okruhom je ocenenie toho, že počas zasadnutia výboru som navrhol text, ktorý v rámci uznesenia nakoniec bol jednomyseľne prijatý, a to iba s tým úmyslom, že by sme mohli vo vyhlásení upriamiť pozornosť na občanov Ukrajiny tam, kde by mal byť ten hlavný dôraz, a to tým spôsobom, že máme na srdci, že 26., myslím, októbra v Ukrajine prebehnú voľby. Volebný proces na Ukrajine bude dôležitý z niekoľkých rovín a ak trošička, odhliadnuc od toho možno najširšieho možného kontextu, ktorý často spomínali moji predrečníci, je pre mňa a, samozrejme, aj pre Ukrajincov, aj pre nás ako suseda dôležité, ako tieto voľby dopadnú. A predtým je dôležitá ich kredibilita, resp. legitimita.
Vieme, že mandát tohoto parlamentu ukrajinského, ktorý po turbulentných časoch Majdanu, spochybňovania legitímnosti moci a medzinárodno-právne zaviazané následne, že tento parlament teda dovládne až do usporiadania volieb, mal, bolo v tom vyhlásení záväzok a tento parlament mal záväzok prijať nový volebný zákon. Asi vieme, že už do 26. októbra sa tak nestane a ukrajinské voľby sa budú diať podľa starého a stávajúceho volebného zákona. Napriek tomu sme ubezpečení, že aj tento volebný zákon umožní spravodlivo, spravodlivú a demokratickú súťaž. Čiže by som chcel oceniť aj hlasovanie kolegov z vládnej strany, aj kolegov z opozície, že sme upriamili pozornosť na to, že je záujmom Slovenskej republiky, aby v októbri prebehli nerušené spravodlivé a demokratické voľby, aby naozaj mohli mať Ukrajinci, dokonca sme tam dali poznámku po dohode s podpredsedom zahraničného výboru pánom Blanárom, že by to malo byť záujmom zúčastnených strán a celého územia Ukrajiny, čiže aj problémových častí Luhanskej alebo Doneckej oblasti, aby bolo jasné, že v novom ukrajinskom parlamente sa zídu tí reprezentanti, ktorí dokážu legitímne a s celým demokratickým mandátom sa prihlásiť k smerovaniu krajiny, a my dúfame, že to bude v mierovej atmosfére a že konflikt, ktorý bol čiastočne pribrzdený dohodou z Minska, nakoniec bude zastavený možnými rokovaniami, myslím, že vo Viedni a príde k mierovému riešeniu tohoto konfliktu.
Na iných miestach tohoto vyhlásenia, ktoré máte na stole, a tu by som chcel, než sa pohnem k druhej časti môjho vystúpenia, je dôležité poznamenať, že na viacerých miestach, a ja sa k tomu hlásim, hovoríme o diplomatickom a mierovom riešení. Nemyslím si, napriek debate, ktorá tu doteraz bola, že je tu jeden jediný zástupca, volený zástupca Slovenskej republiky, ktorý by mal na srdci inú alternatívu, a je mi naozaj alebo veľmi zle sa mi počúvajú vyjadrenia, ktoré sú podľa mňa až na hrane, o vojnových štváčoch, o porušeniach alebo skutkových podstatách, nabádaniu k vojne, pretože snaha o docielenie čo najlepšieho kompromisu aj s možnými výhradami či na jednej, alebo druhej strane by nemali viesť k tomu, že sa tu budeme navzájom obviňovať z vojnového štváčstva alebo na druhej strane z ideologického štváčstva.
Dôležité teda je, že k tomuto vyhláseniu sa hlásim a mám ambíciu to podporiť, ale dve, dve konfliktné alebo dve poznámky alebo dve vyjadrenia, ktoré v tomto vyhlásení sú, naozaj vzbudzuje otázku a pre mňa je dôležitá tá jedna, kde spomíname Spojené štáty americké. Predrečníci tu rozprávali z rôznych uhlov pohľadu, prečo spomínať v konflikte, ktorý na Ukrajine vznikol, Spojené štáty americké je scestné, a ja sa možno rečnícky pýtam na to, že kde, na akom fóre európskom, minskom alebo ruskom alebo nejakom inom sú Spojené štáty americké, a preto sa k pozmeňovaciemu návrhu, ktorý by Spojené štáty americké dostal z tohoto vyhlásenia, chcem prihlásiť. Chcem povedať, že by tam tieto štáty z rôznych dôvodov, jeden tu bol, jeden tu bol spomínaný, ten, logicky, a nie preto, že to chce od nás Únia, a nie preto alebo že uniálny text alebo text ministerstva zahraničných vecí navrhuje čosi iné, ale preto, že to má základnú elementárnu logiku, lebo neexistuje ani vilniuské fórum, ani minské fórum s tým, že by Spojené štáty americké, ak chceme zostať naozaj striktne na pôde vyhlásenia a nabádania k mierovým riešeniam, neťahať do tohoto sporu ďalšieho hegemóna.
Myslím si, že Európska únia, a som dlhodobým kritikom toho, že neexistuje jednotná politika Európskej únie. Je to chiméra. Často tu spomíname a bolo tu spomínané napríklad otázka Kosova a myslím si a dovoľte mi to, že napríklad aj Kosovo a napríklad aj vilniuské podpisovanie alebo snaha o podpísanie asociačnej dohody sú jednoznačné príklady zlyhávania jednotnosti európskej zahraničnej politiky, a to, čo sa následne dialo v Kyjeve, podľa mňa a podľa mnohých komentátorov odzrkadľuje len nemohúcnosť toho, čo chceme navonok deklarovať, a to je možná zahraničná, zahranično-politická jednota v Európskej únii. Únia ústami mnohých komentátorov sa vydala na možnú geopolitickú hru a či už, či už dohoda z, chýbala tá banálna dohoda s Ruskom alebo nechýbala alebo tie alebo rozbehla rokovania s Ukrajinou až do bodu podpisu asociačnej dohody, ktorú symbolicky; a ja som sa pýtal aj ministra Lajčáka, či máme vôbec príklad, kedy sa stalo že symbolickým potvrdením na fóre, ako bolo vo Vilniuse, či sa niekedy v diplomacii stalo, že tam prišlo k stiahnutiu podpisu, či máme niekedy v diplomacii precedens, že na, už pri symbolickom podpisovaní nejakej dohody príde k takémuto kroku jednej zo zainteresovaných strán a či naozaj príprava na tento proces nevykazovala chybu a tú chybu deklarujú rôzne, a to je, že kde bolo pri tej dohode Rusko. Zároveň ale sa pýtam, kde bolo Rusko počas tých rokovaní, pretože ten systém nefunguje ako jednosmerka, ale je otvorený a deklarovanie a predvídateľnosť asociačného procesu aj s Ukrajinou predsa sa nediala, nedeje za zatvorenými dverami, či už fóra Európskej únie v Bruseli, alebo zasadnutia, formácie Európskej rady, kde posielame aj našich ministrov zahraničných vecí, predsa nespadol z neba, predsa Vilnius a ten symbolický akt potvrdenia tejto ukrajinskej snahy nejaké rokovania predchádzali a ak hovoríme o predvídateľnosti, alebo chceme v medzinárodných vzťahoch hovoriť o predvídateľnosti, tak Európska únia rozbehnutím asociačného procesu s Ukrajinou predvídateľná predsa bola.
To, čo sa dialo následne, a s tým súhlasím a tu som kritický, ak mal, ak mala protistrana, alebo sa cítila v tomto spore ruská strana nejakým spôsobom obchádzaná, alebo že neexistovala pôda, kde by mohli, mohla svoje výhrady k asociačnému procesu povedať, s týmto súhlasiť celkom nemôžem, a preto aj následné kroky, ktoré ruská strana podnikla a sú všeobecne známe, to je nepriznanie, pôvodne nepriznávanie sa k vojenskej, vojenskému obsadeniu, kde možno 30-tisícová armáda bez výsostných insígnií Ruskej federácie obsadila Krym a následne sa diala z môjho pohľadu anexia Krymu a mám pocit, že to je ako keby všeobecný konsenzus, že áno, je to bazálne porušenie medzinárodného práva a nemôžeme Krym oddeľovať od celkovej situácie v Ukrajine. Nemôžeme ho oddeľovať aj preto, to som tu v debate nezachytil, pretože územná celistvosť Ukrajiny je aj záväzkom Ruskej federácie, spomínané budapeštianske memorandum, kde výmenou za odsun jadrového arzenálu z ukrajinského územia sa Ruská federácia v ´94. roku zaviazala chrániť územnú celistvosť Ukrajiny.
Ja sa v tomto kontexte chcem spýtať, že či si vie niekto vôbec na svete predstaviť to, že niekto, kto vyvíja atómovú zbraň, alebo by sme chceli hovoriť o možnom odzbrojení, čo sme nechali alebo čo nechávame, alebo čo zostáva za týmto symbolom, keďže územná celistvosť Ukrajiny zachovaná nebola, a chcel by som vidieť jednu jedinú krajinu, ktorá by vôbec uvažovala nad tým, že sa, že odzbrojí, že nebude alebo zníži svoj jadrový arzenál, alebo ho nebude ďalej vyvíjať. Pretože to, čo zostalo, potom to je, že akonáhle z Ukrajiny jadrová veľmoc nie je, tak iná mocnosť v jej tesnom susedstve môže trhať jej územie, ako sa jej zapáči, a medzinárodné spoločenstvo sa zmôže na podľa mňa veľmi platonickú kritiku. A to nehovorím, aby sme tam posielali tanky, ale ukrajinská kríza má v sebe obsiahnutú tému Krymu a chcem iba upozorniť, že Krym bol súčasťou ukrajinského územia trikrát dlhšie, ako existuje Slovenská republika.
Začul som na zahraničnom výbore aj poznámky o tom, že, myslím, že to bola kolegyňa Gabániová zo SMER-u, že Ukrajina bola predsa iba medzinárodnoprávnym konštruktom, ktorý nikdy v tých hraniciach, v ktorých Ukrajina je, nefungoval, a preto, čo sa teda deje, a Krym vždycky patril a patrí Rusku. Ja chcem iba upozorniť možno malou poznámkou, že južná hranica Slovenska je len medzinárodnoprávnym konštruktom a vôbec celý vznik Československa stál na medzinárodných a stojí dodnes na medzinárodných dohodách a aby sme nezabúdali na ten jeden a jediný fakt, že veľmoci a hegemóni majú tanky, zbrane a silu, my menšie štáty máme medzinárodné právo, a preto je dôležité dbať o to, aby parametre medzinárodných dohôd a medzinárodného práva boli dodržiavané do dôsledkov.
Dokonca sa mi veľmi zle počúvajú vyjadrenia o tom, že medzinárodné právo, OSN ako inštitúcia, sú v troskách a situácia v medzinárodnom kontexte sa nie že podobá situácii zlyhania Spojených národov v medzivojnovom období, ale dokonca sú isté historické paralely s tým obdobím, ktoré sme tu mali presne pred storočím aj v kontexte teda vypuknutia prvej svetovej vojny, kde bezmocnosť, liknavosť veľmocí viedla ku konfliktu, a preto aj hlasy o tom, že či hrozí, začína, alebo bude konflikt rozmerov tretej svetovej vojny je treba brať s veľkou vážnosťou, a preto aj rozhodovanie o vyhlásení k situácii na Ukrajine je dôležité.
Tretia poznámka k tomu, tomu vyhláseniu sa týka toho posledného odseku. Po dlhom rozmýšľaní si myslím, že ak by, ak by sme expressis verbis netrvali na tom poslednom odseku, to prijatie bez, prijatie tohoto vyhlásenia bez spomienky Spojených štátov amerických... (Ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Páni poslanci, prosím vás o kľud v miestnosti. Nech sa páči.
Viskupič, Jozef, poslanec NR SR
... by sa dalo akceptovať, a súhlasím, že v tom texte sa viackrát spomína presný odkaz na všetky strany konfliktu, takže ak ctení kolegovia neuznajú to, že tento text, ktorý bol pripravený ministerstvom zahraničných vecí, má byť bez tohoto posledného odseku, myslím si, že ak sa mám odosobniť, tak to v rámci toho textu nič nedelí a nenásobí a dal by sa konzistentne prijať.
Čo sa týka samotného procesu, a tu by som skončil k tomu vyhláseniu, čiže dúfam, že pri pozmeňovacom návrhu, ktorý predkladal, nie som si istý, či pán poslanec Šebej, alebo nejaký iný kolega, aby sa vyňala, vyňali Spojené štáty americké, som ochotný a podporím tento návrh a zároveň by sme ten text mali omnoho viacej vyčerpávajúci a konzistentný.
Chcel by som sa opýtať, keďže som členom európskeho výboru a záverom môjho vystúpenia by som chcel upozorniť aj vedenie výboru, že nie preto, že je to reprezentatívna funkcia, často tu kolegovia hovoria o tom, že niekedy je lepšie dvakrát merať a predtým, než sa strihá, aby aj z pozície vedenia výboru sme mali trošička na mysli to, že čo je naozaj záujmom Slovenskej republiky, a že záujem Slovenskej republiky je vyjadrovaný hlasovaním a nie formálnym hlasovaním, aj keď schválime týmto plénom asociačnú dohodu, nikdy som nemal ambíciu skákať proste od radosti, je to procesuálny, ale nie celkom formálny krok. Tento krok je veľmi dôležitý a je to veľmi dôležitý odkaz tým Ukrajincom, ktorí sa prihlásili, že chcú patriť k civilizačnému okruhu, ktorý, a tu aj predseda výboru spomínal vo svojom prejave Huntingtona, ktorý nie je delený ani, ani samotným týmto autorom, pretože si myslím, že otázka príslušnosti Ukrajiny a rozhodnutie Ukrajincov by malo byť vážené aj týmto plénom.
Myslím si, že našou snahou by malo byť to, že náš sused má ambíciu stať sa alebo približovať sa k prostrediu, ktoré, ktorého my sme súčasťou, a preto si chcem a kladiem otázku, že ako sa vníma, ako vníma Ukrajinec vyjadrenia, ktoré niekedy z tejto poslaneckej snemovne zaznievajú a niekedy aj ústami vedenia európskeho výboru.
Nechcel by som byť v situácii, keď si voľne spomeniem, ako historikovi mi dovoľte kúsok analógie s osemdesiatym deviatym, kedy nebolo nič jasné, takisto bolo využité z hľadiska režimu len ius resistendy alebo právo odporu, nemali sme nič legitimizované a napriek tomu sme zvládli tzv. sametovú alebo Nežnú revolúciu, ale asi by sa nám veľmi ťažko počúvalo z ukrajinských, nemeckých alebo iných štátov vtedy západnej Európy, ak by niekto hovoril o tom, že náš zápas tu na uliciach, naše štrnganie kľúčmi je geopolitický zápas a my sami do toho veľmi sme neni podstatní, naše vystúpenie alebo odvaha ľudí, ktorí vystupovali na námestiach, sú nejakí pučisti, ktorí idú proti vtedy, vtedajším režimom.
Myslím si, že tu je treba naozaj vážiť slová, a či už budeme nazerať na to, že Strana slobody je súčasťou vlády, že pravý sektor bol na Majdane, ale ako keby jednotný hlas Ukrajincov hovoril, že toto, toto je propagandistická vec, a prihováram sa za to, aby sme sa odosobnili od toho, že nikto nechce nasilu vyvážať demokratizačné a humanistické a neviem aké ciele zo Západu, ale takisto propaganda o tom, že ruský vojak chodí na dovolenku na východ Ukrajiny, pretože chce brániť Ukrajincov proti fašistickému režimu, ktorý je na Ukrajine, je rovnaká demagógia, ako znie z druhej strany.
A na záver sa teda chcem spýtať, keďže vystúpením predsedu výboru sme tu mali postavené ako keby dve konštrukcie, jedna idealistická a jedna realistická, a to aj smerom na našu exekutívu, že teda čo je výrazom, ak chceme byť realisti a nechceme hovoriť o idealizme a nechceme otvárať alebo reinkarnovať bremeno bieleho muža aj pri Ukrajine, čo je výrazom slovenského realizmu? Ak je jeho výrazom to, že inak hlasujem na europôde a inak to interpretujem v domácom prostredí, tak toto nie je realistické, toto je klamlivé. Ak bolo výrazom európskej, proeurópskej politiky a výrazom slovenského realizmu, tak by som sa, ak by tu sedel minister zahraničných vecí a európskych záležitostí, opýtal, akú hru tu hrá iný náš sused, a to je Rakúsko, ktoré na neskorú jar podpísalo South Stream, čo ide v príkrom rozpore, a využívať situáciu, ktorá sa na Ukrajine deje a politické nastavenie v Rusku a podpíšu možnú dohodu napriek všetkým legislatívnym a v celej sile Európskej únie, kde Bulharsko sa nevydalo touto cestou a podpísali dohodu o South Streame, toto ide v príkrom rozpore s domácimi záujmami Slovenskej republiky. A ak má skončiť tento proces, po ktorom sa vydali Rakúšania, ktorí neležia na zemi ako Ukrajinci, a kde by sme mali naozaj, viacero ľudí to tu spomínalo, Ukrajincom pomôcť, tak tento bilaterálny rozmer nášho západného suseda voči Ruskej federácii je pre mňa ako keby západnou, ako keby našou diplomaciou obchádzaný, a ja by som sa teda pýtal, či máme skončiť tým, že nakoniec reverz skončí takým spôsobom, že keďže Ukrajina je nestabilný partner, tak Eustream bude odpojený a my budeme tou krajinou, ktorá bude dostávať reverzný plyn, v tomto prípade z Rakúska.
Ak má byť naozaj nejaký dôraz na vyjadrenie slovenského realizmu a slovenskej diplomacie, tak tuto by som súčasne zameral pozornosť, aby sme naozaj neprišli v tomto, či už na to budeme pozerať ako geopolitický spor alebo aj to, že my v tomto spore, kde by sme mali mať hlavne ako vždy na mysli aj záujmy Slovenskej republiky, pri tomto momente neprišli skrátka.
Druhý význam, ktorý som ja nabádal aj ministerstvo zahraničných vecí, malo pre mňa to, že my máme dlhú tradíciu a Slovák a Slovenská republika mohlo využiť, podobne ako sa hlásili Estónci, podobne ako sa hlásil český prezident Zeman, a nakoniec sa stalo to, že to rokovanie možné o mieri bude vo Viedni možno aj v duchu toho, že South Stream nakoniec pri dvojhodinovej návšteve prezidenta Putina bol podpísaný, že toto rokovanie bude vo Viedni. Bratislava je päťdesiat kilometrov a tým, že poznáme a môžme povedať, že rozumieme ruskej duši, mohli sme zahrať politiku našu vlastnú a byť tým mediátorom toho sporu a ponúknuť fóra aj v historickej tradícii Bratislavy – mesta mieru, hovoril som to ministrovi na dvoch zasadnutiach výboru, aby sa stretli možno sporiace sa strany na území, ktoré nemôže byť obvinené z veľmocenských ambícií, ktoré dokáže aj z historického kontextu rozumieť aj geopolohou východnému aj západnému, keďže sme súčasťou toho západného okruhu, a tieto rokovania kľudne aspoň v rovine ponuky mohli prebehnúť. Myslím si, že nech sa budeme dívať na situáciu na Ukrajine z akéhokoľvek pohľadu, je teda dôležité apelovať tak, ako sa apeluje vo vyhlásení na mierové riešenie. Všetky ostatné falošné tóny, ktoré zaznievajú z akejkoľvek strany propagandy, skôr konflikt môžu eskalovať a nie ukľudniť, a preto toto vyhlásenie podporím napriek tomu, že mám mierne výhrady k dikcii textu v dvoch stranách, ktoré som hovoril.
Toľko. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
