Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

14.2.2013 o 10:26 hod.

Mgr.

Jozef Viskupič

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 14.2.2013 11:54 - 11:55 hod.

Jozef Viskupič Zobrazit prepis
Ďakujem, pani predsedajúca. Presne ten moment, ktorý si povedal, je veľmi dôležitý. To, čo bolo niekedy v Grécku, neplatí dnes a dnes tu máme nárast elektronických médií, máme matrice, ktoré začínajú v spoločnosti fungovať, a musíme sa k nim akosi postaviť. Právo hovorí to, čo má byť. Ty chceš - tuná právnici hovoria, že obíditeľným spôsobom dokonca - nainštalovať, betónovať čosi, čo má riešiť etika a morálka. My by sme nemali dnes popravovať ľudí za to, že niekedy v stredoveku sa rozhodlo všeobecné zákonodarstvo, že obedná prestávka by mala byť potrestaná trestom smrti. Veď o tom sa bavíme. Robiť zákony, ktoré následne pôsobia v spoločnosti, to je železobetón proste. A my sa pohybujeme na veľmi jemnej pavučine toho, čo si kto myslí, a toho, čo si má kto myslieť a akým spôsobom sa morálka tejto krajiny. A ja sa pýtam a druhýkrát sa to pýtam, kto je vykladač? Úradníci ministerstva školstva a ministerstva kultúry majú takú tvoju dôveru, že vyložia, čo je v tejto spoločnosti morálne a čo nie? Čo je morálne u Blahu, Drobu, Hlinu, Matoviča, Škripeka alebo u mňa? To nemôže predsa robiť úradník!
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 14.2.2013 11:28 - 11:30 hod.

Jozef Viskupič Zobrazit prepis
Ďakujem. Chcem povedať, že dve výborne odhalené veci, s ktorými úplne súhlasím. K prvej. Návrh pravdepodobne neprejde, ale predseda výboru pre kultúru a médiá ohlásil, že čosi bude nasledovať. No a ja som teda zvedavý, ako vznikne potom regulačná rada, ktorú ohlasoval už niekoľkokrát, čo ja som zachytil, myslím, šesťkrát, na reguláciu tlače. No a potom to už nebude opozičný poslanec, ale príde nejaký orgán, ktorý pravdepodobne tak ako retransmisnú radu volí toto plénum, tam zasadnú múdri ľudia a títo ľudia budú regulovať tlač. No tak v tomto prípade som veľmi nadšený, musím povedať, neni.
Druhá vec, reality šou bol výborný príklad toho, akým spôsobom zafungovalo to, že napríklad aj tvoja rodina odmietla tieto reality šou pozerať. Je to jeden z mála príkladov, kedy samotné televízie museli tento formát na Slovensku stiahnuť, lebo, čuduj sa svete, tak ako tvoja rodina zareagovalo obrovské množstvo ľudí na Slovensku a televíziám neklesol podiel vysielanosti medzi nimi navzájom, ale klesol ako taký, celý. Ľudia proste odmietli sledovať vo veľkom, je to daný fakt, štatistický údaj, odmietli, klesla sledovanosť televízií ako takých, pretože to prepálili, pretože reality šou krabicového formátu, ako si ty spomínal Big Brother a neviem, ako sa volali, odmietli ľudia sledovať vo veľkom, tým pádom tento formát zmizol. Samozrejme, sofistikovanými metódami sa prerobil do iných a tam možno zábavnejších a stále ten boj pretrváva. Ale jeden moment krabicových šou z našich televízií zmizol.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 14.2.2013 11:15 - 11:16 hod.

Jozef Viskupič Zobrazit prepis
Ďakujem. Jeden bod, ktorý v rámci toho, aby som aj voľne pokračoval ako predseda výboru Jarjabek, najprv si, Igor, povedal v rozprave, že samoregulovaný svet v Anglicku a denník sám pristúpil k tomu, že nejakým spôsobom bude moment, ktorý zaviedol do printových médií, obmedzovať a pristúpi k tomu, že obrázky, ktoré v 1970. roku v tomto médiu prišli, bude sťahovať. Hneď následne ale, čiže na základe ich rozhodnutia, rozhodnutia vydavateľa, nastáva nejaká korekcia. Na druhej strane hovoríš, že tuná by mal štát vykonať, lebo nejaký zlí liberáli tu zdeformovali prostredie natoľko, že zo ženy urobili handru.
Ja by som chcel vo vývoji celej politickej situácie od ´89. byť veľmi skeptický v tom, čo mohli liberáli urobiť, lebo buď boli v menšine, alebo v parlamente takéto zoskupenie nebolo, ale napriek tomu si myslím, že, tak ako hovoril teraz pán predseda, bude to pokračovať a príde nejaká komisia, ktorá bude mať ambíciu regulovať tlač podobne ako, alebo rovnako ako politicky obsadzovaná Rada pre vysielanie a retransmisiu. Toto je to riziko.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 14.2.2013 10:26 - 10:43 hod.

Jozef Viskupič Zobrazit prepis
Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, vystúpil som aj pri prvom čítaní ohľadom tohto, tohto zákona a snažil som sa zhrnúť niektoré vtedy, keďže bolo prvé čítanie a bolo to o filozofii zámeru, viac-menej ten, ten filozofický rozmer, ktorý mi na predkladanom návrhu vadil. Keďže tento návrh postúpil do druhého čítania, čím si získal pozornosť aj množstva kolegov z opozície, ako to vnímam, najmä z klubu KDH a SaS, mám pocit, že si otvoril, pán kolega, otázku, ktorá pravdepodobne trápi obrovské množstvo ľudí.
My sme absolvovali niekoľkohodinových rozhovorov ohľadom mnohých tém, ktoré formujú našu spoločnosť, dokonca viem o jednej spoločnej aktivite, ktorú z hľadiska tzv. druhej opony a veľmi čudesného postupu ministerstva kultúry, keďže druhú oponu zavádza už na tretíkrát a mení jej účinnosť z januára 2013 na február 2013 a po tlaku, ktorý sme spoločne vyvinuli s tým, že pod rúškom zavádzania druhej opony sa retransmisná rada alebo Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodla masívne pripomienkovať daný návrh ministerstva. Ministerstvo návrh nakoniec stiahlo, a teda ďalšíkrát posunulo účinnosť tohoto na 1. 4. teraz. Uvidíme, čo bude ďalej. My sme ministerstvu v spoločnom konaní navrhovali postup ten, že otázka zavedenia druhej opony by nemala byť riešená vyhláškou alebo jej zmenou, ale normálnou, štandardnou cestou, a to je zmenou zákona o vysielaní a retransmisii.
Tu však pri tomto návrhu zákona napriek zmenám, ktoré tu predniesol kolega z klubu Richard Vašečka, mám výhrady. A tá najdôležitejšia výhrada, ktorá hovorí o tom, že tento inštitút, ktorý chcete zaviesť do distribúcie tlače, aby sme vedeli, o čom hovoríme, môže byť zneužitý a stále zostáva.
Pozmeňovací návrh, ktorý predniesol Richard, okrem bodu, ktorý vyňal na osobitné hlasovanie pán kolega Fronc, je pre mňa podstatný aj bod 3. Tento váš návrh, a teda zmenený Richardom, sa snažil v bode 6., ktorý vyňal pán poslanec Fronc na osobitné hlasovanie, vecne zmeniť ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu na ministerstvo kultúry, ktorý by mal byť príslušný na vydávanie stanoviska k prípadom ohrozenia mravnosti, a to na základe odporúčania ministerstva školstva.
Takže dozorom nad mravnosťou, a tu upozorňujem, ako to hovoril Martin Chren, jedná sa o kategóriu subjektívnu, nie sme na pôde etiky, ktorá môže z hľadiska pravidiel, ktoré v spoločnosti pôsobia, vnímať posudzovanie dobrého z objektívneho pohľadu. Mravnosť je proste subjektívny pohľad ľudí. Čiže o tomto bode budú rozhodovať v tom procese, ktorý navrhujete, dve zainteresované ministerstvá.
A čo mám teda výhradu potom aj v bode 3, je, a možnože v záverečnej reči by bolo dobré sa dotknúť, kto je vlastne zodpovedný, ak teda podľa dobrozdania alebo výsledkov skúmania komisií na ministerstve kultúry a po odobrení, pardon, ministerstvom školstva a po odobrení ministerstvom kultúry vydajú, čo na Slovensku mravné je a čo mravné nie je.
Upozorňujem na to, že akákoľvek komisia zasadne, musela by byť tak široká, že aby sa dohodli na nejakom móde, čo na Slovensku mravné je a čo nie je, že by sme tam pravdepodobne mali byť zastúpení všetci, nájsť nejaký spôsob, konsenzus na to, čo ohrozenie mravnosti spôsobuje, a čo nie. Komisie ministerstiev v tejto otázke ja vnímam veľmi skepticky.
Ďalší bod, ktorý nejakým spôsobom z úrovne kompetencií mi vadí, je, že ako keby obvodné úrady, a je to takisto v zákone, a aj po zmene, ktorú vy predkladáte a tentokrát v bode 8, alebo predkladá pán poslanec Vašečka, a ja odcitujem: "V praxi sa umožní, aby obvodný úrad mohol ministerstvo žiadať o stanovisko a takéto stanovisko bolo v rámci správneho konania záväzné pre rozhodnutie obvodného úradu ako správneho orgánu."
Čiže nejakým spôsobom sa zavádza mechanizmus, že príde, alebo teda potom by som poprosil to dovysvetlenie, príde k tomu, že niekto, kto distribuuje tlač, má skontrolovať, či obsah z hľadiska závažnosti, alebo z hľadiska porušenia mravnosti porušuje alebo neporušuje mravnosť. Ak sa mu to zdá, tak obvodný úrad žiada dotknuté ministerstvá o vysvetlenie. A ak sa tak stane, tak obvodný úrad v rámci správneho konania, ktorý ste pozmenili pozmeňujúcim návrhom, udeľuje pokutu.
Ja sa pýtam, kto sú tie subjekty teda distribúcie, ktoré budú? Čiže v rámci 3 600 titulov, ktoré sa môžu dostať na stánky, kto bude posudzovať alebo kto bude ten zodpovedný, ktorý ten subjekt teda je z úmyslu zákonodarcu zodpovedný a bude pokutovaný, ak nenaplní tie parametre, ktoré si bude predstavovať občan, ministerstvo školstva a aj ministerstvo kultúry?
Toľko k otázkam k možnej vykonateľnosti.
Na záver, skôr než budem obvinený z nejakých nestrategických a nepolitických krokov, obávam sa, že skutočne môže byť tento inštitút, ak ho zavedieme, zneužitý otvorením Pandorinej skrinky pri nastavovaní pravidiel u nás, myslím si, celkom slušne fungujúcom tlačovom trhu. Tlač zohrala na Slovensku obrovskú úlohu, čo sa týka v boji proti neprávostiam, ktoré tu napáchali, nechcem povedať, režimy, ale vládne garnitúry, ktoré predchádzali aj túto. A myslím si, že akýkoľvek prvok, ktorý sa v ohlasovacej povinnosti, akou je teraz naša tlač jediným momentom, nazvem to, že regulovaná, čiže aj niekto má úmysel čosi vydávať, tak ohlási kompetentným orgánom a môže teda vydávať, je viazaná na prvky subjektívnych kategórií morálnych dobrozdaní jednotlivých ministerstiev, veľmi podľa mňa pofidérna až ohrozujúca. A nechcem používať slovo cenzúra, lebo by som mohol byť spochybnený, ale v širšom kontexte to môže byť brané aj z tohoto pohľadu.
Mám však, ako sme sa pri tých debatách dostali, jednu nádej, a to je to, že sme sa spoločne dostali k linku, ktorý u nás veľmi som to nezachytil ani na internetových fórach, ani v tlači, obraz pohybu s touto témou v krajinách, ktoré od roku 1970, krajina pôvodu tých obrázkov je Anglicko, a na základe toho, že šéfredaktor jedného časopisu v Anglicku mal dovolenku a jeho podriadený si dovolil dať na tretiu stránku dievča, ktoré nebolo oblečené, a odvtedy tu máme tzv. treťostránkovú nahú dievčinu v bulvárnej tlači, sa pohli spôsobom tým, že moderná doba si vyžiadala, že identifikovateľnosť so značkou by mohla tento moment práve nejakým spôsobom diskvalifikovať. A samotní vydavatelia pristupujú k tomu, aby nie na základe tlaku zákonodarcov alebo niekoho v Anglicku, alebo v iných pristupujú k tomu, že by toto nemalo byť obsahom ich novín. A toto je podľa mňa tá správna cesta.
Správna cesta je, že ak teda si to, ak to ubližuje samotnej téme, ktorú by vydavatelia, napriek tomu, že vydávajú bulvár, a by mala byť, tak na základe tlaku spoločnosti by ustupujú z pozícií, že robiť s prvkom nahoty iba pre ňu samu je nedobré. A sami pristupujú k tomu a otvárajú diskusiu, že na ich stránkach ich časopisov sa obsah, ktorý by mohol v tomto prípade, ako to ohlasuješ, ktorý by mohol ohrozovať mládež, pretože im aj toto môže prinášať pokles predajnosti, sami pristupujú k tomu, že sa to nebude vyskytovať v takom rozsahu a v takom množstve, ktorý vadí asi obrovskému množstvu ľudí aj u nás.
Toto je ten moment, ktorý sme zachytili, predpokladám, alebo keď si dobre pamätám, asi pred týždňom a ani v jednej, či francúzskej, alebo anglickej, krajine nepristupovali k tomuto momentu nastavovaním pravidiel komisií, ministerských komisií, ktorí budú posudzovať, ale samotní vydavatelia pristupujú k tomu, že otázku zobrazovania nahoty budú nejakým spôsobom do budúcna korigovať. Ten článok sa volal "Bulvár ustupuje z pozícií zobrazovania nahoty. Čo ho nahradí?". Čiže je možnosť doštudovať aj túto problematiku z otázok možnej samoregulácie.
Úplne poslednú poznámku a možno aj v duchu vystúpenia, ktoré tu síce bolo zobrané troška komicky, ktoré hovoril pán kolega Jozef Mikloško. To, že jeho vnúčik zachytil nejaký text pri bilbordoch, tento návrh zákona sa, samozrejme, tohoto celkom netýka. Ale že musel vysvetľovať svojmu vnúčikovi moment erekcie alebo diabolskej erekcie, je presne výrazom toho, čo prináša súčasná doba. Keď to nebude bilbord, bude to internet a práve toto prináša nová doba, ktorá mení matricu výchovy novej generácie a to, čo by sme mali ako rodičia urobiť, je predchádzať možným šokovým momentom, ktoré prinesie omnoho skorej v konfrontácii s nahotou, či už pod médiom internetu, bilbordov, alebo akýchkoľvek iných, ako zodpovedný rodič by každý mal pripraviť na to svojho potomka. Pretože nezakrývajme si oči pred tým, že to naozaj príde. Naozaj tým, že médium, ktoré je veľmi silné a stačí mať akékoľvek elektronické zariadenie, nástupom smartfónov a telefónov je ich čím ďalej viacej, kde ten obsah, ak niekto má, si nájde, a tým pádom kde urobíme najviac pre túto tému, je to, že tú mladú generáciu pripravíme na to, čo je zlé, aby vedel, čo ho môže šokovať, a tým pádom vysvetľovať, pripraviť, odpovedať na mnohé otázky, kde rodič bol doteraz pripravený na to, že to nastupuje s vyšším vekom, možno, a prichádzajú tieto otázky. Tak čím viacej sa o tomto v rodinách s deťmi budeme baviť, tým viac budú pripravení na to, že niekde niekto zbadá bilbord alebo naňho skočí nejaký nepremyslený pop-up na nejakej stránke alebo si tú stránku mladý človek a dieťa vyhľadá samo.
Takže z dôvodov možnej obavy z otvorenia Pandorinej skrinky v miere regulácie a zavedenie možno aj iných parametrov, ktoré po označení tlače, v tomto prípade erotická, môže prísť ďalšia iniciatíva, ktorá bude mať za to, že toto poslanecké plénum môže deformovať mládež, tak budú musieť byť články predávané pod témou politická, pretože aj tu sa požívajú napríklad vulgárne výrazy a hádky, ktoré ohrozovať mládež môžu. A toto je reálnym problémom, ktorý môže ohrozovať morálku a ktorý, môžu zasadnúť vládne, ministerské komisie a posúdiť to, že politické debaty kazia mládež omnoho viacej, preto by mala byť tlač označovaná za politická, preto by mala byť vytesnená do kútov.
A toto je proste obrovské riziko, ktoré som sa aj v prvom čítaní snažil naznačiť a snažil som sa držať palce v tom, aby rozhovory, ktoré, viem, že prebehli s vydavateľmi mnohých denníkov, by mali byť príslušné v tejto debate. A to, čo zobrazujú na stránkach časopisov, by malo zostať v ich kompetencii. Mali by sa zbadať, že obrovské množstvo spoločnosti to nechce, a nezakrývať sa iba nejakou úzkou skupinou predajnosti a hovoriť o tom, že štatisticky to, že tieto obrázky sa v tlači nachádzajú, im zvyšuje predajnosť. Pretože na úkor peňazí by nemal byť ohrozený vývoj mládeže. Ale mali by sme to nechať na tlaku verejnosti voči vydavateľom.
Tuná ja vidím ten moment zákonodarcu veľmi skepticky z dôvodu, ktorý, hovorím, hlavne z dôvodu otvorenia témy, že kam tá regulácia až môže ísť.
Toľko k tomuto druhému návrhu a ja sa pri ňom, ako som avizoval, zdržím.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 8.2.2013 13:49 - 13:51 hod.

Jozef Viskupič Zobrazit prepis
Ďakujem za všetky faktické poznámky. Skúsim len na záver na niečo reagovať. Áno, ja som spomínal parametricky sa treba o tom baviť. A ten parameter si spomenul. Takisto sa mne zdá, že v rámci vyrovnávania skrivodlivosti, a ja si teraz ale dovolím použiť ten historický diskurz o dvoch nespravodlivých a zločinných režimoch, či už to boli majetky odňaté v arizácii alebo zločinným komunistickým systémom, je biľag na riadení tejto krajiny v dvoch strašných režimoch, ktoré sme tu mali. Čo hovorím ja? Tuná je skupina 900 ľudí, ktorí hovoria, že, dobre, ale aj ten štát nepáchal zlo iba na ľuďoch, ktorým majetok bol odňatý, ale aj na „nás“. A my sa teraz máme dohodnúť, či narovnanie tejto nespravodlivosti bude stáť alebo nebude stáť 70 miliónov eur, čo znamená 7 % navýšenia platov učiteľov na jeden rok. A ja hovorím o konečnom riešení, to znamená, aby to nebolo do budúcna ťahané spôsobom, že budeme mať ďalšiu 23-ročnú dekádu za sebou a stále tu budeme mať predmet kšeftárenia ľuďmi, ktorí pritom, že sa nevedia k tomu majetku dostať, predávajú majetok iným skupinám, a tým vytvárajú väčší lobistický tlak a suma narastá. A tak to raz a navždy vyriešme a povedzme si, či spravodlivosť stojí 70 miliónov. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 8.2.2013 13:30 - 13:40 hod.

Jozef Viskupič Zobrazit prepis
Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážená navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení zástupcovia tlieskajúci verejnosti, ktorých sa pravdepodobne táto téma bezprostredne týka, je ťažké byť sudcom, je ťažké hľadať spravodlivosť tam, kde je obrovský desaťročný nános nespravodlivosti. Martin Poliačik vidí princíp spravodlivosti, ktorý máme od roku 1989 definovaný v ústave, spomínal ho Miro Kadúc za to naše liberálnejšie krídlo v našom poslaneckom klube. A treba rešpektovať a snažiť sa nájsť vyváženosť spravodlivosti. Spravodlivosť má rôzne výrazy. A teraz je skutočne ťažké byť sudcom, skutočne ťažké vyriešiť 23-ročný problém už moderného alebo ostatného budovania princípov právneho štátu, ktorý by chcel byť spravodlivý.
Lenže máme tu moment, ako hovoril Maťo Poliačik, sprosto ukradnutého majetku, ktorý bol ukradnutý bývalým režimom. Zároveň ale tento režim ohol spravodlivosť. A ja som vo veľmi ťažkej situácii, pretože takisto či už kolektivizácia alebo odnímanie majetkov sa dotýkalo aj mojej rodiny. Je veľmi ťažké hovoriť o tom, že by malo byť naplnené právo. A ja s tým plne súhlasím a podpisujem sa pod to, že ľuďom bol nespravodlivo vzatý majetok. A následne, a teraz tu je ďalší moment nespravodlivosti, na večné časy a nikdy inak bol ponúknutý tento majetok ľuďom v rámci normálneho bývania, bývania, ktoré sa riešilo, nazvem to tak všeobecne, v socialistickom vlastníctve, ktoré bolo organizované na niektorých parametroch. Veľmi silný moment bolo družstevné bývanie a niektoré byty boli štátne. A napríklad máme starších kolegov v klube, ktorí takisto bývali v štátnych bytoch, napríklad z dôvodu výkonu funkcie, ktorú mali pre štátne podniky. Dostávali ich a možno mali šťastie, že už ich postavil sám režim, a možno mali nešťastie, že ten režim ich odňal a ukradol nejakým ľuďom. Ale v tom priereze tej situácie neviem, či všetci, toto sa týka možno 600 – 700 ľudí, ak sú moje informácie správne, 900 ľudí, vedeli v tom režime družstevného vlastníctva a štátneho vlastníctva, čiže žiadneho súkromného, ktorý trval 40 rokov, rozlíšiť, či páchajú krivdu na tom. A chcem veriť, že bolí mnohí z nich, ktorí nepáchali krivdu na bývalom majiteľovi domu, ale ktorí proste v dobrej viere bona fide vstupovali do nájomného vzťahu k štátnym bytom, ktoré im vtedy režim ponúkal.
Bytová otázka predchádzajúceho režimu sa dotýkala asi každej jednej rodiny, ktorá chcela nejakým spôsobom začať bývať, a preto si myslím, že tuná je druhá guľa obrovská, ktorú tento štát 23 rokov nevie doriešiť a ťahá na svojej nohe. Ak je prvá spomínaná ako nespravodlivo odňaté bytové priestory, tak druhá je tá, že režim sa vysporiadal s nájomcami po svojom a možno ich oklamal. Ale to je minulosť, ale čo je tu na nás, to je otázka, čo teda bude do budúcnosti. A je na nás, keďže toto potrebuje nejakú zákonnú úpravu, to nejakým spôsobom riešiť. Niečo rozprával o tom, ako sa k tomuto vedeli postaviť aj predchádzajúce mnohé vlády pred predchádzajúcou vládou, pán Érsek, tu niečo navrhol poslanecký kolega Kondrót, niečo navrhuje pani poslankyňa Mezenská. A to mi teda chýbalo, Martin, v tvojom príspevku, ako teda ďalej s tým, či nastaviť to iba tak, že nebudem rešpektovať možno 700 ľudí z tých 900, lebo ja ešte si myslím, že medzi nimi môžu byť aj tí protežanti toho systému, to som zabudol spomenúť, systému komunistického, ktorí tým v nejakých prvých obvodoch svojim vlastným ľuďom, keďže pravdepodobne to bolo, tie byty mohli priradiť. To je ďalší parameter, ktorý by sme mali zvážiť. A protežanti komunistického systému nám tu 23 rokov žijú v regulovanom nájme a bránia ľuďom, ktorým boli byty ukradnuté, aby sa dostali k svojmu vlastnému majetku. Lenže sú tam aj iní ľudia. Sú tam ľudia, o ktorých sa opiera na základe jej mnohých stretnutí, predpokladám, s týmito ľuďmi Helena Mezenská. A ako teda toto narovnáme? Riešenia sú rôzne. A ja neviem, či je práve toto správne, lebo neviem, či je toto to najsprávnejšie riešenie, sme v prvom čítaní a to znamená, veľmi správne to pomenoval Martin Poliačik, že ide o filozofiu spravodlivosti. Ak tento návrh zákona ide po filozofii spravodlivosti a hľadá ten možný vyrovnávajúci moment medzi tromi nespravodlivosťami, ktoré tu môžeme nejakým spôsobom odhaliť, a dúfam, že ich dokážeme na tejto ploche dostatočne pomenovať, tak teda poďme sa nad tým zamyslieť a poďme do druhého čítania prípadne. Ja sa nebudem venovať jednotlivým ustanoveniam toho zákona, chcel by som len pre tú budúcnosť povedať, aby sme to už neťahali. A proste pristúpme k reálnemu rozriešeniu. Ono by malo ideálnu podobu cez politické spektrum, aby sme vydali signál ľuďom, ktorým záleží na spravodlivom spravovaní tejto krajiny, že 23 ročný horúci zemiak, alebo niekoľkokrát vyhodí sa mi veľký pľuzgier na tvári našej spoločnosti, bol raz a navždy vyriešený. To, čo navrhuje Helena Mezenská, je teda to, čo by malo mať alebo podľa mňa má ambíciu tento problém raz a navždy uzavrieť. Parametre uzatvárania tohto problému sú obsiahnuté v jej návrhu. Môžeme sa o ňom baviť. A ak ich chceme meniť, poďme do druhého čítania. Ako mnohí ľudia, tak Maťo Fecko a ja osobne, ktorí sa agendou reštitúcií zaoberáme aj profesijne, Helenka sa viac-menej venuje otázke spotrebiteľov, budeme na strane spravodlivosti. Takisto Štefan Kuffa, Miro Kadúc budú na strane spravodlivosti a absolútneho dostátia nedotknuteľnostiam vlastníckeho práva. A si študoval aj ty, Martin, ten návrh zákona. Tak hovorí o uzavretí tejto kapitoly. Proste vyriešme jednu nespravodlivosť vrátením majetku, a to čím skôr, a druhú nespravodlivosť sanačnými mechanizmami pre ľudí, ktorí možno boli aj nespravodlivo zatiahnutí do situácie obývania štátnych bytov. To je jediné riešenie.
Aký je problém? Nájsť zdroje na toto riešenie. No a tam sa teda v súčasnej situácii dostávame podľa mňa už po dostatočne dlhej debate k tomu, aby to bolo raz a navždy uzavreté aj z hľadiska financovania jedného možného a čo v najvyššej možnej miere spravodlivého rozhodnutia ohľadom rukojemníkov tejto kauzy, to je tých 900 ľudí, a druhých rukojemníkov, to sú tí ľudia, ktorým bol majetok odňatý. Takže v prvom čítaní sa podľa mňa to dá podporiť aj argumentáciou, ktorú uviedol Maťo Poliačik, pretože tento návrh smeruje k uzavretiu tejto kauzy. A myslím si, že na parametroch jej spravodlivosti pre jednu, druhú alebo tretiu skupinu sa vieme dohodnúť aj v druhom čítaní a bude záležať od teda zdrojov, ktoré pravdepodobne už sú, ktoré už boli nastavené, aby bola na tej miske váh spokojnosť, ktorá by mala byť bazálnym merítkom všetkých našich rozhodnutí, ktoré tuná v Národnej rade prijímame. Samozrejme, toto rozhodnutie ale nezávisí ani od Maťa Poliačika celkom, ani úplne od všetkých nás, ktorí sedíme v opozícii. Ale toto plénum prijíma rozhodnutie väčšinou zo 76 hlasov. A ak sa teda nájdu tie hlasy, tak máme tu riešenie, ktoré vyhovie spravodlivosti. A preto aj pre prvé čítanie vyjadrujem podporu návrhu z dôvodov, ktoré uvádzam. Parametricky si viem predstaviť diskusiu, pretože niektoré parametre tohto návrhu mne celkom nesedia. Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 8.2.2013 12:49 - 12:51 hod.

Jozef Viskupič Zobrazit prepis
Ďakujem, kolegovia. Áno, odhaľovať Achillove päty návrhov je možno v prvom čítaní veľmi dobre. A ak návrh získa podporu z hľadiska jeho vlastnej filozofie, to znamená, treba zmeniť financovanie politických strán. Je na to príslušné druhé čítanie, kde sa možné Achillove päty môžu opraviť.
Ja by som sa dotkol možno toho, čo hovoril Martin Fecko a troška pán poslanec Jožko Mikuš. Áno, išlo nám o to. Ja som to nespomínal. Nechcel som ťahať ten absolútny krúžok. Chcem to dovysvetliť. V súťaži osobností na 26 politických subjektoch, ktoré boli v posledných voľbách, sa zúčastnilo do 4 000 ľudí. Čiže boli na kandidátkach 26 politických strán. A bolo by dobré, keby platil, tak ako to nazývame pracovne, absolútny krúžok, že z 26 politických subjektov, teda tých 4 000 ľudí si volič vyberie, kto z prvých 150 bude v Národnej rade. Je to presne to, čo spomína Jozef Mikuš, či má ísť o súťaž programov alebo hranie sa na súťaž programov, lebo často vieme, že pri kompromisných zostavovaniach vlád potom programy nie sú tým dôležitým, lebo ide o osobnú zainteresovanosť jednotlivých reprezentantov, ktorí tieto programy vo väčšej alebo v menšej miere a na určitej miere kompromisu chcú reprezentovať, čiže súťaž programov verzus súťaž osobností. A ja si myslím, a som v tom presvedčený, a v politike to chcem reprezentovať, že ak tu máme teda osobný výkon poslanca, ktorého neviaže nič iné, iba svedomie a presvedčenie a nesmie sa riadiť žiadnym presvedčením a nemalo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 8.2.2013 12:29 - 12:40 hod.

Jozef Viskupič Zobrazit prepis
Ďakujem, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, vyjadrím sa veľmi krátko a stručne.
Téma politických strán. Pred voľbami som sa zúčastnil diskusie, ktorú zvolala nezisková organizácia Transparency International, ktorá sa zaoberala aj témou financovania politických strán. A vo všetkých bodoch sme deklarovali vlastne podporu okrem jedného bodu, ktorý sa týkal takzvaného matchingu alebo toho, či budú pomerne rozložené sponzorské prostriedky a koľko ich dokáže daná politická strana pozbierať od prípadných donorov, toľko isto prostriedkov bude štát preplácať v prípade, ak politická strana uspeje v politickom zápase a stane sa parlamentnou stranou. Riešenie tejto otázky má obrovské množstvo riešení. Jedno z nich máme tuná na stole. Jeho ambíciou z opozičných lavíc je pravdepodobne vzbudiť diskusiu a prípadne presvedčiť plénum o správnosti tohto riešenia. A ak teda ho presvedčí predkladateľ, tak by mohlo byť činné v praxi. Po tejto debate mám pocit, že táto cesta nebude asi schodná. Napriek tomu si myslím, že predkladanie akýchkoľvek, neviem, ako sa to volá, či sú to podmienky, ako tu bolo povedané, predkladanie akýchkoľvek zámerov je úplne bazálnou činnosťou každého jedného poslanca, pretože nikto iný v tomto štáte okrem vlády ako kolektívneho orgánu a nás poslancov nemá ani ústavodarnú, ani zákonodarnú moc, o čom sa tiež môžeme baviť, či je to celkom správne a nemalo by sa to rozšíriť.
K samotnému návrhu. Moment spružnenia na jednej strane alebo umožnenia toho reálneho politického zápasu aj strán, ktoré začínajú, je mi sympatický. Vec zrušenia možno kampane politických strán, ktoré aj toto plénum parlamentu často používajú ako marketingový nástroj, čiže môžu aj odtiaľto viesť politickú kampaň pre svoje návrhy, je minimálne vhodná na diskusiu.
Chcel som sa ešte povenovať, keďže máme dva návrhy, ktoré po sebe idú, predkladateľ predtým bol pán poslanec Lipšic, úplne v podobnom duchu, trošička širšej téme, ktorá sa bytostne dotýka financovania politických strán. A to je náš volebný zákon. V našich pilierových činnostiach, o ktorých sme rozhodli od roku 2010, keď sme do politiky vstúpili ako štyria pôvodní poslanci, boli parametre nášho volebného zákona. Ten predchádzajúci návrh dával pán poslanec Lipšic. (Od roku 2010 bol vo funkcii ministra vnútra.) Gestorsky sa tak zastrešovala zmena volebného systému. Cez vtedajších zástupcov z klubu strany SaS sme posielali niektoré konkrétne pripomienky, ktoré sa mali týkať napríklad preferenčného hlasu. Sme ho dostatočnou mierou spropagovali, lebo je tu asi málo poslancov, možnože som v tom sám, zo 147. miesta. A sú tu ďalší traja, ktorí sú tu ešte z vyšších čísel kandidátok. Týmto sme chceli aj deklarovať spôsob politického boja, že napriek tomu, že si sťažujeme podmienky pri tom šprinte, ktorý treba vykonať vo volebnej kampani, a často sa len tuto sústreďuje činnosť politických strán, a v medziobdobí sa zaoberajú možno aj nie celkom agendou, ktorej ľudia rozumejú, treba prispieť k tomu, aby aj občiansky aktivizmus, aby aj ten moment personálneho zastrešenia, personálneho pôsobenia v politike bol omnoho dôležitejší ako nejaká stranícka štruktúra, stranícka kandidátka, ktorá je zostavená. A preto sme teda navrhovali napríklad zrušenie trojpercentnej povinnosti posunu kandidátov na kandidátke, získania trojpercentnej povinnosti, krúžkov, aby sa vôbec ľudia, ktorí majú byť v parlamente, a ľudia rozhodujú, kto má byť v parlamente, už teda na straníckych kandidátkach mohli posúvať na vyššie miesta kandidátok. Čiže sme navrhovali 0-percentný krúžkový zisk.
Ďalej tam boli, nechcem teraz zaťažovať plénum, ďalšie veci. Preto meniť parametre volebného systému už z opozičnej lavice od pána bývalého pána ministra mi príde tak trošku neskoro. Možnože to nestihol. Možnože vláda padla príliš skoro. A jediná zmena, ktorá sa udiala vo volebnom zákone, bola, že ani nenastalo to zjednotenie termínov, ktoré bolo ohlasované, ale, že sa tuším zjednotilo krížikovanie na formu krúžkovania. To bola celá reálna zmena, ktorá sa udiala za bývalej vlády s volebným systémom.
Volebný systém u nás. Ten pilierový moment je odstrániť partokratický moment, ktorý vadí mnohým ľuďom na Slovensku v nejakom kompromisnom riešení, kde je obrovské ohlasovanie ambície priamej demokracie viac byť vťahovaný do procesov rozhodovania zákonodarnej, ústavodarnej iniciatívy samotných občanov. Predtým sme tu mali zákon napríklad o miestnych referendách a podobne. Čiže tieto zákony možno s podmienkou nevykonateľnosti alebo vykonateľnosti sa budú tuná dotýkať všeobecnej diskusie. Ale myslím si, že doba nás pravdepodobne pritlačí k tomu, aby aj nástupom technologických riešení bol inštitút priamej demokracie, inštitút zmeny fungovania politických strán, ktoré v medzivolebnom období fungujú inak ako tesne pred voľbami. A toto odstrániť je výzvou na zmenu volebného systému, ktorý by mal byť viacej orientovaný na osoby a na ich osobné príbehy a na možnú reprezentáciu ich názorov aj pri zákonodarnej a ústavodarnej iniciatíve, ktorú toto plénum má.
Myslím si, že všetkým nám tu by prospelo takzvané odanonymizovanie tohto fóra, tohto pléna, pretože je tu obrovské množstvo ľudí, o ktorom volič ani netuší, že tu je a pôsobí. A tým pádom sa odtrháva zodpovednosť výkonu poslaneckého mandátu od zdroja moci, od toho voliča. Ste v regiónoch takisto aktívny mnohí z vás. A je veľmi diskutabilné, či sa budeme baviť so študentmi politológie, či naskladajú 150 mien, čo v parlamente vlastne pôsobia. Už ľudia sú, ktorí sa tomu profesijne venujú. A by sme mohli ísť do väčšej hĺbky na diskusiách, ktoré často vedieme, či už so študentmi alebo verejnosťou, napríklad o odbornej profilácii poslancov, kde sú zaradení (vo výboroch), o tom, aké vôbec výbory existujú v Národnej rade. Nula, nikto, toto je celé spôsobené anonymizáciou poslaneckej snemovne a tým, že politické strany nominujú svojich ľudí a záleží potom iba na lídroch politických strán, či majú alebo nemajú dôveru, a všetko ostatné sa potom deje v duchu anonymity alebo až-až do takej miery, že dokáže tu byť poslanec s 900 krúžkami úplne rovnako ako poslanec so 600 000 krúžkami. A potom tu nastáva to reálne, koho reprezentuje, čo to je, sila mandátu a podobne. Všetko toto otvára aj návrh možno predkladateľa preto, aby bola reálna možnosť zvádzať ten politický zápas alebo výmenu argumentov nie v ohnutom prostredí nejakých finančných dotácií, nejakej reprezentácie, ktorá betónuje tú reálnu reprezentáciu. A skutočný pluralitný systém by potreboval z východiska mať aspoň rovnakú štartovaciu pozíciu. A ak by tuná páni poslanci z SaS nezosmiešňovali predkladateľa, tak by v tom videli aj veľký kus toho ohlasovania rovnosti šancí v zápase, ktorý nie je vedený pre politické strany a nie je vedený pre jednotlivých zastupiteľov, lebo je vedený alebo mal by byť vedený v záujme tejto krajiny a ľudí, ktorí by mali viac vedieť rozhodnúť, kto v tom parlamente sedí, a menej by o tom mali rozhodovať politbyrá jednotlivých politických strán. To je všetko. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 8.2.2013 10:18 - 10:20 hod.

Jozef Viskupič Zobrazit prepis
Ďakujem kolegom za faktické poznámky.
K pánovi predsedovi výboru Jarjabkovi. Áno, v duchu tom, v ktorom sa tá debata vlastne viedla doteraz, ako keby východiskom aj tvojho prejavu bolo to, že ide o rušenie fondov. A ak sa teda stotožníme s tým, že jeden z pilierov financovania by mal zmiznúť, tak možnože skutočne sa dá z tohto východiska vychádzať, či o rušenie ide alebo nie. To bolo aj obsahom toho môjho vystúpenia. A možnože v záverečnej reči dostaneme aj naň odpoveď.
Čo sa týka pani poslankyne Vášáryovej, poviem len jednu poznámku k populizmu. Ja si pamätám, ja som štandardne dlhodobejší volič, než som aktívny v politike. Priamo ja sám, SDKÚ, vaše programy veľmi dobre poznám. A práve preto hovorím, že práve pri tomto bode, keďže tomu som sa aj profesijne venoval, som to študoval, ma zaujímalo v tom programe dlhodobo, že vždy ponúkate alebo snažili ste sa ponúkať pri riešení a otvorení otázky aj to B, otvorili ste A, povedali ste B. Tu asi, mám pocit, treba urobiť najprv zmenu zákona a až potom hovoriť o tom, či existuje nejaká neoprávnená daň alebo neexistuje neoprávnená daň. Ak to urobíme inak, tak najprv zrušíme fondy, pretože nebude jeden pilier financovania, a potom sa budeme baviť o tom, či ich nejakým spôsobom potrebujeme. Ja som len preto hovoril, aby sme nezačínali zo zlého konca, lebo rušenie nejakej daňovej povinnosti je vždy populárne. Je preto ten populizmus a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 8.2.2013 9:49 - 9:50 hod.

Jozef Viskupič Zobrazit prepis
Ďakujem, pani predsedajúca. Vážená pani navrhovateľka, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, ťažko sa kráča po zamínovanom poli, ktoré tento návrh určite otvára.
Pán poslanec Beblavý pri uvádzaní tohto návrhu spomínal sociálne prostredie, ktoré je na Slovensku zlé, a ťažké časy sa dejú. Preto navrhujú zrušenie povinného dvojpercentného odvodu do fondov. Do umeleckých fondov ďalšia argumentácia. Čiže sú to verejnoprávne inštitúcie, ktoré máme na Slovensku od roku 1954. A zabezpečujú rôzne funkcie. Nezaznelo tu to, že tieto inštitúcie sú verejnoprávne a pôsobia v nejakej určitej sfére, ako keby umeleckej vzájomnosti. Ja som pri návrhoch z dielne SDKÚ zvyknutý, že ak povedia A, tak povedia B. A tuná práve mi to B veľmi chýba. Skôr pri tom akoby sme sa zamerali na to, že je možno neoprávnené, že určitá časť obyvateľstva má vyšší daňový odvod, keďže tento dvojpercentný odvod je povinný a musia ho platiť, tak ako spomínal napríklad môj kolega poslanec Hraško, že ho musí platiť a nevie sa pri činnosti, ktorej sa venuje, je to umenie v oblasti folklóru, dostať k nejakým výhodám, ktoré tieto fondy majú zabezpečovať, a nevie sa na základe toho, ako sú definované, dostať k tým benefitom, ktoré by mali pre umeleckú obec platiť, to je jedna strana mince.
Ja si však myslím, že tento problém by sme mali otvoriť z úplne inej strany. Zákon o týchto fondoch je starý z roku 1993. V roku 1993 sa tento parlament dohodol na tom, že fondy budú financované a všetky režijné náklady budú platené, a to tu teda nezaznelo, z, a teraz sa možno počudujete, kolegovia, príspevkov z tzv. vtedy koncesionárskych poplatkov a teraz na základe tzv. zástrčkového zákona. Zákon z roku 1993 totižto hovorí, že v nejakom podiele, sú, nechcem zaťažovať celé plénum, tieto fondy financované vlastne z toho, čo odvádzajú ľudia na sledovanie, ak sledujú Slovenskú televíziu alebo Slovenský rozhlas. Ja som asi pred pol rokom začal pracovať na tom, aby sme sa presne pozreli na to, či tento spôsob financovania je správny, či je určené presne percentuálne, koľko z odvodov do verejnoprávneho v súčasnosti telerozhlasu na financovanie týchto fondov ide a či tieto fondy z týchto peňazí majú šancu plniť zákonom stanovené povinnosti, ktoré majú. Ešte raz, toto sú verejnoprávne inštitúcie.
Čo sa stalo. Prišiel k nám na výbor pre kultúru a médiá list od pána riaditeľa Hudobného fondu, že hrozí jeho zánik, pretože neexistuje dohoda medzi RTVS a Hudobným fondom a tento fond je existenčne ohrozený. Existenčne ohrozený bol preto, že nebola naplnená litera zákona z hľadiska financovania, z hľadiska percentuálneho odvodu prostriedkov z výberu koncesionárskych poplatkov RTVS. A RTVS a jeho nové vedenie pristúpilo k parciálnym dohodám so všetkými tromi fondmi, či už Literárnym fondom, Hudobným fondom alebo Fondom výtvarných umení. Týmto pádom sa otvára teda tá základná otázka, ktorá tu počas celej tejto rozpravy je vo vzduchu: Potrebujeme tieto fondy, sú na niečo alebo sa budeme baviť o tom, že majú zaniknúť?
Zároveň pri tejto iniciatíve hovoríme o druhej nohe, ktorá je možno v takej tej samosprávnej činnosti, že koľko umelci odvedú, toľko na základe rozhodnutia orgánov, ktoré tieto fondy majú, ešte raz, tie prostriedky nejdú na réžiu, sú to tie dvojpercentné, bude poukázaných späť do umeleckých obcí. Ak tieto prostriedky ale nebudú do fondov poukázané, tak fondy si nebudú môcť plniť zákonom stanovené podmienky. A tým pádom sa teda reálne bavíme o tom, či ich v slovenskej spoločnosti potrebujeme alebo nepotrebujeme, a teda otvárame obrovskú otázku, či v spoločnosti potrebujeme ďalšie tri verejnoprávne inštitúcie, alebo, ako hovoril Igor Hraško možno ešte ďalšiu inštitúciu, ktorá sa bude venovať folklóru, alebo ich vôbec nepotrebujeme.
Myslím si, že otázka rušenia nejakej povinnosti je vždy veľmi populárna. Myslím si, že 1 300 ľudí podpísaných pod zámer, ktorý prezentuje tuná pán poslanec Beblavý a pani poslankyňa Vášáryová, bude mať obľubu medzi jednou časťou dotknutých ľudí, pretože im chce znížiť povinný odvod, chce im zrušiť daň. A argumentácia je z úst pani Vášáryovej aj taká, že je to nejaký relikt, nejaká prežitá vec, ktorú tu máme od komunizmu.
Myslím si, že v tomto bode by sme mali teda naozaj otvoriť tú debatu omnoho širšie, či umelecká vzájomnosť, nechcem používať to veľmi sprofanované slovo solidarita, má nejaké miesto na Slovensku, nemyslím Slobodu a Solidaritu, ale solidaritu už má v ústach každý, či táto vzájomnosť medzi umelcami nejaký význam má alebo nie. Ak sa teda zhodneme, že ho má, tak by sme mali potom pristúpiť k zmene financovania a k zmene odvodu najprv zmenou podľa mňa nevykonávaného zákona z roku 1993. Poviem aj, prečo je nevykonávaný.
Čo sa nám stalo v poslednom polročnom období, to je zaujímavý fakt. Verejnoprávna inštitúcia ako RTVS a všetky tieto tri fondy môžu konať len, keďže sú verejnoprávne, na základe a podľa zákona. Ale my tu sledujeme to, že vedenie Literárneho fondu sa ad hoc dohaduje na odvode z koncesionárskych poplatkov pre Literárny fond. A dohodne sa aj výtvarný, ale nedohodne sa hudobný na tom. A prečo sa nedohodne? Lebo trval na tom, že to, čo je v zákone z roku 1993 napísané, je, že má právo tieto finančné prostriedky dostať. Ale keďže ich nedostáva, ohrozuje svoje vlastné financovanie. Tým pádom ohrozuje to, aby zabezpečoval zo zákona dané funkcie, ktoré má plniť. Čiže ja by som tú debatu potreboval podľa mňa, keby bola úprimná, otvoriť z tejto strany. To znamená, buď ten zákon zrušíme, alebo ho zreformujeme do takej podoby, že tieto fondy môžu byť upravená a bude napĺňaný model financovania presne a do bodky. Dokonca tieto inštitúcie, keďže konajú alebo mali by konať na základe a podľa zákona, sa nemajú ad hoc dohadovať, pokiaľ ide o vedenie RTVS, úhrady za služby verejnosti vyberajú, a na druhej strane tieto fondy sa nemôžu dohodnúť na tom, že máte síce nárok na daný objem finančných prostriedkov, ale RTVS z výberu dane, ktorá je namierená teraz nie na umelcov, ale na všetkých obyvateľov, ktorí majú elektrinu na Slovensku, tak tento odvod nebude napĺňaný podľa znenia zákona, ale podľa toho, čo RTVS má. A toto fondy robiť nemôžu, sú to všetko verejnoprávne inštitúcie. A čo sa tu deje pri predkladaní tohto návrhu? To, že ešte im zoberieme ďalšie finančné prostriedky. Tak potom si myslím, že naozaj rozprávame o tom, že ak im urežeme akúkoľvek možnú bázu financovania, tak sa bavíme o tom, že chceme zánik. Pýtam sa teda aj predkladateľov: Chceme zánik týchto troch verejnoprávnych inštitúcií? Ak áno, tak si to potom v rámci verejnoprávneho priestoru vyjasnime, ako má byť ten verejnoprávny priestor u nás na Slovensku budovaný.
Z hľadiska toho mínového poľa, čo som spomínal na začiatku, je vždy veľmi populárne, ak niekomu chceme znížiť daň. Je to, samozrejme, mínové pole aj preto, že napr. ak sú píšuci autori alebo píšuci redaktori novín, myslím, že podpísaní pod podporou vašej iniciatívy sú mnohí novinári, ktorí sa venujú aj politike, je veľmi ťažké stáť proti tomu, aby sme vysvetľovali, že nie je dobré najprv zrušiť odvod a potom sa baviť o financovaní, ale mali by sme to otočiť na hlavu. Je tu nápad napr., a ja sa s ním stotožňujem, že ak teda je tu takáto dvojpercentná povinnosť, aby sme znížili pre týchto ľudí daň, daňovú povinnosť presne o tieto dve percentá. Samozrejme, nebudú s tým súhlasiť daňoví puristi, ktorí chcú mať jednoduchý systém bez výnimiek. Dá sa súhlasiť aj s tým, ja si myslím, že je to cesta, ale nemusí byť správna. Komentovať to nemusíte, mám pocit, že to hovoril pán Jarjabek. A nie celkom sa viem s týmto stotožniť. Sú tu ale aj iné nástroje, možno zdobrovoľniť odvod do týchto fondov a tým pádom teda prispieť k tomu, že bude to naozaj stáť na nohách nejakej vzájomnosti alebo solidarity. Sú teda možné ďalšie scenáre. Myslím si však, že v súčasnom stave nepripravenosti debaty a podľa mňa otvorenie debaty zo zlého konca je tým, že ohrozujeme verejnoprávnosť, ohrozujeme to, že tieto fondy nebudú môcť byť nejako zreformované.
A ja chcem aj predkladateľov možno vyzvať, aby sme sa na to pozreli tak, že skúsime zmeniť zákon, a teda sa pozrieť na to, či potrebujeme tieto fondy, či musí byť zavesené toto financovanie na odvode iba z používania diel či už literárnych alebo výtvarných, alebo hudobných jedným, a to verejnoprávnym médiom. Ja si na tomto mieste aj kladiem otázky: My sme si nevšimli na Slovensku, že máme duálny systém? My sme si nevšimli, že okrem používateľa týchto diel RTVS máme aj iný sektor, ktorý ich rovnako používa a neodvádza do týchto fondov vôbec nič? V roku 1993 sme nemali duálny systém, mali sme jednu STV a mali sme Slovenský rozhlas. Odvtedy sa s týmto zákonom nestalo nič. Tento zákon platí a ten odvod do týchto fondov zo zástrčkového zákona ide stále potichu. Dokonca je tam nejaké úzusové právo, ktoré je viazané na odvod z použitia diela na haliere, 0,25 haliera na použitie diela. A toto nám do tých fondov ide.
Chcel by som ešte povedať, prečo je to mínové pole. Vy sama dobre viete, pani predkladateľka, že samotná umelecká obec, ktorej sa to najviac dotýka, nie je v tejto otázke jednotná. Ja nepôjdem po ceste pána predsedu výboru, proste tu ako keby pranieroval, jedni sú za to a vymenujeme ich a druhí sú proti tomu. Sú ľudia, ktorí s rovnakou váhou svojho pôsobenia či už v novinárskej oblasti alebo v akejkoľvek umeleckej podporujú tento návrh, pretože sa im zdá neoprávnene platiť o 2 % vyššie dane, ale sú rovnako ľudia, ktorí vidia viaceré benefity používania, ktorých nemôžeme obviniť z toho, že sú len tí zainteresovaní, lebo samotný predkladateľ tohto zákona bol zainteresovaný spôsobom tým, že dostal nejakým spôsobom štipendium pri preklade svojej hry. A vyvážiť to, to je to mínové pole. Proste kde sa, preboha, v SDKÚ vzal ten populizmus, ktorý často vyčítajú nám a úplne všetkým okolo, že teraz my ideme znižovať alebo máme zámer znížiť daň, lebo sa nám toto zdá správne zo sociálnych dôvodov, ako hovoril pán poslanec Beblavý, a z nejakých dôvodov, možno ich nazvať ideologickými, ale z takých, že toto je reliktom minulého režimu? Fondy ako verejnoprávne inštitúcie, ako inštitúcie umeleckej vzájomnosti, nie sú výmysel Slovenska. A musím naozaj povedať, že českí kolegovia nám to, že sme nezlikvidovali tento inštitút, často aj závidia. Ja nehovorím, že fungujú dobre. V rámci slovenského nastavenia fungovania prerozdeľovania prostriedkov v akejkoľvek oblasti je aj toto zahalené rúškom tajomstva. Málo ľudí sa venuje tomu.
Podľa mňa je chorý, a ešte raz to poviem, princíp, že používaním diel či už obrazových, literárnych alebo hudobných, sa tvárime na Slovensku, že ich používa iba verejnoprávna inštitúcia RTVS a z hľadiska toho je pilierovým finančným zdrojom pre tieto fondy odvod z RTVS. myslím si, zo zástrčkového zákona. Čiže ak by som to mal premostiť možno ad absurdum, tak teraz hovorím, že umelci alebo časť umelcov nechce platiť 2 % dane. Ale fondy budú zachované aj po prijatí tohto zákona. A tým pádom budeme musieť tlačiť na to, aby ľudia cez zástrčkový zákon odviedli dostatočné množstvo finančných prostriedkov, lebo RTVS ich inak nebude mať. Kto kedy sa zameral na tú otázku, že naozaj tu máme vysielateľov z licencie či už audiovizuálnych alebo televízie a rozhlasu a tieto sú nie používatelia diel hudobných, literárnych alebo obrazových? Tak skúsme sa teda dostať v roku 2013 k tomu, že sme vybudovali v deväťdesiatych rokoch duálny systém, že máme vysielateľov aj zo zákona, že máme vysielateľov aj z licencie. Teda otvorme otázku, či umelecká vzájomnosť má byť financovaná na základe povinnosti alebo na základe dobrovoľnosti.
Aby som nebol nekorektný. Včera sme sa o tomto bavili. Pri tomto bode mám pocit, že strana SaS má vo svojom programe, keďže mi to včera Martin Poliačik ukázal, presne tento moment. Ak si to správne pamätám, to znamená dobrovoľný odvod a transformácie, možno nadačný model a podobne.
Ešte raz. Chcem povedať, že na spôsob financovania fondov, na ich zotrvanie alebo nezotrvanie si dovolím ohlásiť, že robím na zákone ohľadom financovania fondov a chcel by som možno kolegov, ktorí sa tejto otázke venujú, pozvať, aby sme sa na tento návrh zákona pozreli až následne a otvorili to presne z toho konca, odkiaľ nás tento problém páli. Možno, aj kolegovia z vládnej strany či už vo výbore alebo tí, ktorí sa tejto otázke venujú, mohli by sme pristúpiť k tomu, že pokiaľ ide o zákon z roku 1993, ktorý podľa mojich informácií bol pripravovaný veľmi narýchlo a nikdy nebol vykonaný do dôsledkov, pretože tie odvody, ktoré sú tam, sa nikdy neplnili z tých prostriedkov verejnoprávnych inštitúcií, rozhlasu a Slovenskej televízie, smerom k fondom podľa toho, ako ten zákon znel, ale vždy prichádzalo k dohodám medzi inštitúciami, týmito tromi fondmi, a našimi vysielateľmi, skúsime sa teda naozaj pozrieť na to, či moment, ktorý ohlasujú, a mám pocit, že už sa stáva takou nejakou črtou slovenskej kultúry, že máme tu spoločnosť, ktorá je, chcem používať tie ministerské slová, idiotizovaná, ale asi to je také najviac, čo znie, verejnoprávny rozmer Slovenskej republiky, ktorý máme zachovaný aj v tom, že tieto fondy existujú, by nepotreboval skôr debatu o tom, akým spôsobom ich zreformovať, akým spôsobom ich stransparentniť, akým spôsobom ich viac nasmerovať k skutočnej podpore umelcov, a potom sa baviť o tom, akým spôsobom odľahčiť jednotlivým skupinám obyvateľstva alebo zainteresovaným umelcov, aby sa tu nevytvárali ako keby dve znepriatelené skupiny jedných, podporovateľov zachovania fondov, ktorí boli vymenovaní, a jedných, ktorí sú proti tomu, ktorí teda boli ohlásení v čísle 1 300, ktorí sa podpísali pod tento návrh.
Ja keďže ideovo súhlasím s tým a sme v prvom čítaní, sa zdržím hlasovania pri tomto návrhu zákona, a to hlavne preto, že súhlasím s tým, že fondom sa treba venovať, ale mám pocit, že v tejto otázke sme začali, tak ako býva na Slovensku zvykom, zo zlého konca. Ďakujem.
Skryt prepis