Ďakujem, vážený pán predseda. Vážené dámy a páni, je už dosť neskoro, sedíme tu od rána. Skúsim dať dokopy nejak pár nejakých myšlienok.
To, že sa rozprávame o zdravotníctve, je dobré. To je naozaj potrebná záležitosť. Súhlasím s tým. Ale že sa o ňom rozprávame v situácii, keď chceme odvolávať ministra, ktorý je tri a pol mesiaca vo funkcii, dehonestuje celú tú debatu, dostáva ju na úroveň malicherností, politikárčenia a nedostáva ju na úroveň dosiahnutia nejakých naozaj reálnych výsledkov. Ja dúfam, že sa na výbore pre zdravotníctvo ešte dostaneme naspäť k tejto téme a s ľuďmi, ktorí majú k tomu niečo, čo povedať. Ale naozaj, pani poslankyňa, nemyslím si, že sú to len lekári. Budeme hľadať niektoré východiská.
Zdravotníctvo má naozaj pred sebou niekoľko vážnych tém. Skúsim len pár z nich.
Spomenutý vnútorný dlh v zdravotníckych zariadeniach v zdravotníctve: 3,94 mld. euro. Nech už akokoľvek ten odhad urobíme, je to obrovský peniaz. To je to, čo je pred nami, to je guľa, ktorú tlačíme od roku 1989. Je to neuveriteľná záležitosť a naši pacienti, pracovníci v zdravotníctve budú musieť stále chodiť do tých nemocníc, ktoré vyzerajú tak, ako tu kolegovia ukazovali. Bez toho to jednoducho nejde.
Ďalším obrovským problémom v zdravotníctve je obrovská deregulácia v zdravotníctve, ktorá sa stala v roku 2002, resp. 2005. Miesto toho, aby sme si uvedomili, že zdravie je určitý príklad verejného blaha, o ktoré sa musíme všetci starať, sme ho poskytli na trh ako voľne pohodenú korisť, ktorej sa, samozrejme, všetci zúčastnení veľmi ľahko zmocnili. A teraz budeme rozprávať, že ako to vlastne je? Tak prosím vás, uvedomme si, že o čom sa rozprávame. Kde sa stala tá chyba?
Nie som zástanca absolútnej regulácie, ale určitý stupeň regulácie predsa v zdravotníctve musí byť. Spravujeme predsa verejné peniaze, o tých tu má každý, každý z vás plné ústa slov, ale, bohužiaľ, bez naznačenia naozaj reálnych skutkov.
A poslednú vec, ktorú by som ešte chcel zdôrazniť, ktorá nás očakáva do budúcnosti, je ďalšia vec, ktorá sa stala niekedy medzi rokmi 2002 a 2005, a to je absolútne zničenie stavu sestier a pôrodných asistentiek. Teraz začíname pociťovať tú hroznú krízu, čo sme urobili. Zničili sme naše dobré stredné zdravotnícke školstvo. Naše sestry sa mohli uchádzať o prácu v akejkoľvek krajine Európskej únie a boli veľmi žiadané. (Potlesk.) Zničili sme ho absolútne. Narobili sme plno vysokých škôl, z ktorých nám vychádzajú bakalárky, magistry, ale pri pacientovi nemá kto stáť. Katastrofa. Katastrofa pre každého ministra, pre každého človeka, ktorý chce riadiť zdravotníctvo v budúcnosti. Starne nám personál hlavne zdravotníckych sestier a pôrodných asistentiek a nové neprichádzajú.
V parlamente a v spoločnosti sa vytvára dojem, akoby v zdravotníctve neexistovalo nič dobré. Tu pani poslankyňa pred chvíľkou povedala, že sa to ide zrútiť, že tu je chaos... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Kolegyne, kolegovia pod balkónom, keby ste mohli trošku tichšie, aby pán poslanec mohol predniesť svoje vystúpenie.
Baláž, Vladimír, poslanec NR SR
My poslanci SMER-u sme napádaní a znevažovaní argumentami, ktoré majú pochybný základ. Opozícia, resp. niektorí jej členovia sa podobnými pokusmi, ako je tento, snažia situáciu v zdravotníctve, sa nesnažia ju pomôcť, ale dehonestovať. Žiaľ, podobne sa správajú aj mnohé médiá. Situácia v zdravotníctve sa pre nich stáva nepriateľská. Podnecujú nepriateľstvo medzi pacientami a zdravotníckymi pracovníkmi. Podnecujú nepriateľstvo medzi jednotlivými zdravotníckymi pracovníkmi. Naozaj takto chceme zostať?! Tak ako povedal poslanec Kuffa, kde to pôjde ďalej? Naozaj nemáme žiadny pocit zodpovednosti?!
Prezentovať úspechy slovenského zdravotníctva v médiách, na verejnosti je prakticky nemožné. Prakticky nemožné. Dám vám príklad z našej nemocnice.
Urobili sme stú úspešnú transplantáciu pečene, a kto sa len troška vyzná do zdravotníctva, vie, že transplantovať pečeň je vrcholom medicíny, pretože potrebuje množstvo odborností, ktoré musia byť na vysokej úrovni. Koho to, preboha, zaujímalo?! Koho? Nikoho. Z vás nikoho, z médií nikoho. Prišli sem pracovníci z Európy, z Európskej únie, špecialistov, chirurgov. Prišiel niekto? Urobil z toho nejakú správu, nejaký rešerš? Nikto!
Skúste nevyšetriť nejakého pacienta polhodinu na to, ako príde na urgent s tým, že má dva týždne trvajúce problémy pri močení. Na druhý deň môžte byť v televízii a rozprávať o tom, ako transplantujete obličku. Nikoho to nebude zaujímať.
Dovoľte mi aj trošku osobný pohľad z nemocnice, kde som mal tú česť byť dva a pol roka riaditeľom. Áno, pokazili sme tender na stravovanie. Ale nie v zmysle toho, že sme vytendrovali zlú cenu, ako tu bola spomínaná. Ale v tom, že sme tento tender nedali posúdiť na vládu. A vzhľadom na to som prijal osobnú zodpovednosť a ministrovi som ponúkol svoju rezignáciu, ktorú on prijal. Nehanbím sa za tento tender, pretože pacienti a zdravotníci v našej nemocnici budú môcť po rokoch, po rokoch sa konečne slušne najesť.
Bolo tu, už som to spomínal, že som sa predral na nejaké námestnícke miesto poradcu. Pán poslanec Lipšic povedal, že to z medializovaných nejakých vecí. Mám ja povedať, čo ja mám z medializovaných vecí na pána Lipšica? To takto sa robí politika? Takto to môže existovať?! (Potlesk.)
Keď som prišiel do nemocnice, dlh, mesačné zadlžovanie Rooseveltovej nemocnice bolo na úrovni 1,3 mil. euro. Keď som odchádzal, bolo mesačné zadlženie na úrovni 0,3 mil. euro. Kradol som? Zle som spravoval tú nemocnicu?
Ja v tej nemocnici praxujem od roku 1983 a dúfam, že mi Boh dovolí, aby som tam aj zomrel. Ja sa tým ľuďom musím stále pozerať do očí. Čo si vy myslíte, že to je len také jednoduché?! (Potlesk.)
Nemocnica mala v minulom roku EBIDTU už takmer rovnú nule. Plán, ktorý sme prijali, keď som sa stal riaditeľom, vyslovil presvedčenie, že za štyri roky, ktoré tam budeme, dosiahneme vyrovnaný rozpočet. Ja dúfam, a všetko to tak vyzerá, že v tomto roku sa to stane. Začali sme si plniť všetky pohľadávky voči Sociálnej poisťovni. To je zlé manažovanie v zdravotníctve? To je nehospodárne využívanie zdrojov? Nemyslím si, že to tak je.
Napriek tomu, že sme urobili dobrý hospodársky výsledok a nemocnica našťastie v tom ďalej pokračuje, neopomenuli sme rozvoj liečebno-preventívneho systému a starostlivosti. Pokračujeme v transplantačnom programe, kde stvoríme špičku na Slovensku. Sme oceňovaní kolegami z V4. Môžeme hocikde prísť a rozprávať o tom, aké výsledky sme dosiahli.
Máme enormne dobré výsledky v minimálnej invazívnej a robotickej chirurgii. Robíme wake up operácie v neurochirurgii a milión iných vecí, ktoré by som tu mohol hovoriť. Na to všetko bolo treba nájsť zdroje a - to je hlavné - motivovať ľudí. Pred tých ľudí, pred tých lekárov a sestry a ostatný personál sa musíte postaviť a musíte im dať víziu. Musíte ich motivovať. Nie s takými plagátmi a s takými sprostosťami, čo sa tu robí. Musíte pred nimi vyjsť s tým, aby vám uverili. A uverili a urobili.
V nemocnici na základe Operačného programu Zdravotníctvo sa investovalo 27 mil. euro plus-mínus na rekonštrukciu operačných sálov, urgentného príjmu a centrálnej sterilizácie. Celý program začal ešte v roku 2000, teda myslím za prvej vlády Roberta Fica, pokračoval za vlády Ivety Radičovej, za ministra Uhliarika a skončil za pani ministerky Zvolenskej.
Len ako vtip vám poviem, že rámcovú zmluvu o rekonštrukcii všetkých tých vecí, ktoré som spomenul, s Váhostavom podpísal pán minister Uhliarik. Ale ja musím povedať, že Váhostav odviedol dobrú prácu. Vraveli ste, že nesplnil niektoré faktúry, nevyplatil ľudí. Bohužiaľ, ani, my sme boli platcami, lebo my sme boli príjemcovia, ani jeden z tých malých veriteľov počas mojej kariéry za nami nikdy neprišiel.
V súčasnosti sa nemocnica pripravuje v pilotnom programe ako Otvorená nemocnica. V programe, ktorý spomenul minister Čislák. Budeme hrdí, ak budeme prví, nemocnica prvá, na ktorú sa môžte pozrieť, do ktorej môžete vojsť a rozumieť všetkému, čo sa tam deje. Tam predsa nikto sa za nič nesmie hanbiť. Ani my sa za nič nehanbíme.
Preto ešte raz chcem povedať. Debata o zdravotníctve je potrebná, ale zaplniť ňou dieru, keď už v apríli nemala byť schôdza, je smutné.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
