Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, vážený pán minister, pekné ráno prajem všetkým zúčastneným.
Myslím, že to už povedal kolega Beblavý, že tento zákon treba trošku čítať aj v súvislosti so zákonom, ktorý sme prerokovávali pod bodom 3 na tejto schôdzi, keď sme rokovali o zákone o správnych poplatkoch, ktorý novelizoval aj zákon o súdnych poplatkoch, tak som hovorila o tom, že tieto zákony treba čítať spolu, a povedala som, že ich treba čítať spolu preto, pretože tak ako boli predložené vládou do parlamentu, tak akoby vysielali občanom odkaz, že naozaj každý občan, ktorý sa domáha svojho práva, je akoby potencionálny kverulant, ktorý obťažuje štát. A to asi nie je dobrý prístup, rovnako ako nie je dobrý prístup zmäkčovanie zodpovednosti tých, ktorí v mene štátu občanom škodu spôsobia. Ja som rada, že aj debata, verejná debata aj debata v tomto parlamente prispela k tomu, že včera sme sa dokázali naprieč spektrom dohodnúť na tom, že tie poplatky, ktoré ten návrh poplatkov, súdnych poplatkov, ktoré vláda predložila, najmä pokiaľ ide o znovuzavedenie poplatkov za, keď sa občan súdi so štátom o náhradu škody, že ten návrh bol neprimeraný. Dobre, nebude to oslobodené od súdneho poplatku, 20 eur je určite lepšie riešenie. Rovnako som rada, že v tomto zákone došlo počas pripomienkového konania ešte na úrovni vlády k zmenám ktoré prispeli k tomu, že to zmäkčenie zodpovednosti, najmä to subjektívne hodnotenie toho, či vymáhať regresný nárok na náhradu škody, alebo nie, v tej podobe, ako bolo pôvodne navrhované ministerstvom spravodlivosti, dnes už vyzerá lepšie a ukazuje sa, že naozaj práca poslancov má zmysel, aj keď sa do verejnej debaty zapoja aj počas pripomienkového konania.
Myslím si, že dnes pri tomto návrhu zákona po týchto úpravách sme v štádiu, keď tento zákon vyžaduje normálnu vecnú debatu, a ja vidím také 3 ustanovenia alebo 3 úpravy v tomto zákone, ktoré si podľa mojej mienky zaslúžia vecnú debatu a dnes v prvom čítaní by som ich chcela pomenovať, a, samozrejme, budem sa tomu venovať ďalej aj na ústavnoprávnom výbore a v rámci druhého čítania.
Tá prvá oblasť súvisí s tým, čo som hovorila na začiatku, že vnímame občana trošku, ako keby a priori obťažoval štát a komplikoval štátu život, bez ohľadu na to, či nárok má, alebo nemá nárok. Táto novela zákona upravuje nanovo pomerne podrobne, čo má obsahovať žiadosť občana, keď sa domáha náhrady škody v prvom štádiu v rámci predbežného prerokovania na príslušnom ministerstve alebo úrade. Ja tomu v zásade rozumiem, pretože aj z vlastnej skúsenosti viem, že to uplatňovanie nároku je niekedy naozaj formulované veľmi nečitateľne a jednotlivé ministerstvá majú mnohokrát proste problém z toho vyčítať, čoho sa vlastne občan domáha. Čiže rozumiem tomu zadefinovaniu, čo má takáto žiadosť obsahovať.
Na druhej strane si ale podľa mojej mienky musíme uvedomiť aj to, že tieto žiadosti podávajú občania, ktorí nemajú právnické vzdelanie a nemusí každý z nich hneď utekať za advokátom, takže možno že je tu treba hľadať cestu ako aj občanom pomôcť napísať správne túto žiadosť, a preto hovorím nebránim sa tomu ani nekritizujem to, že stanovujeme v zákone, ako má taká žiadosť vyzerať, resp. aké má mať náležitosti, ale myslím si, že môžme zájsť ďalej a pomôcť ľuďom, aby to aj zvládli. Taká osvedčená cesta ako pomôcť ľuďom, aby to zvládli, je napríklad formulár zverejnený na webovej stránke ministerstva spravodlivosti alebo všetkých ministerstiev, na ktoré sa ľudia obracajú so svojimi nárokmi, a veľmi osvedčený nástroj je aj taký, sa zvykne používať ako štandardná pomôcka pre občanov -"najčastejšie otázky a odpovede", metodické usmernenie, akým spôsobom vyplniť žiadosť. Mali by sme ľuďom pomáhať v tomto smere. Myslím si, že je to veľmi jednoduchá cesta a môžme to urobiť aj cez nejaké odkazové ustanovenie v zákone, že ministerstvo spravodlivosti niečo takéto urobí, zverejní a dá k dispozícii a bude to prístupné všade, kde to je možné.
Druhý bod sa týka tej časti, kde sa nanovo upravuje zodpovednosť súdov za nesprávny úradný postup, resp. za nekonanie súdu. Poviem príklad. Napríklad ak súd nevykoná nejaký úkon v lehote, ktorú stanovuje Občiansky súdny poriadok, tak ak tým občanovi vznikne škoda, tak má podľa tohto zákona nárok domáhať sa náhrady škody. Novela, tak jak je navrhnutá stanovuje, že pred tým ako by si alebo predpokladom, aby si mohol uplatniť takúto náhradu škody, musí využiť najskôr prostriedky nápravy. Aby sme tomu rozumeli. To znamená nemám úkon zo strany súdu urobený načas, tak asi v prvom kroku by som sa mala sťažovať predsedovi súdu, že úkon nebol urobený načas, že vznikajú prieťahy, aby súd začal konať. Akurát, že tie prostriedky nápravy, tak ako sú vymenované v tom ustanovení, ich je viac a dajú sa, samozrejme, stupňovať a končí to niekde sťažnosťou na Ústavný súd v krajnom prípade a ja dokonca dokážem aj akceptovať možno tento model a viem, že čiastočne tá judikatúra s tým pracuje, ale tak jak je to dnes napísané, priznám sa, že nemám jasno v tom, aké prostriedky nápravy musím všetky využiť na to, aby keď mi vznikne škoda som aj tento nárok na náhradu škody mohla uplatniť. Myslím si, že by malo byť zrejmé, že nie v každom prípade sa musím prepracovať až po nejaké uznesenie Ústavného súdu, nato aby som mohla uplatňovať svoj nárok na náhradu škody. Malo by byť zrejmé, že kedy stačí, že proste sa sťažujem u predsedu súdu a kedy musím prejsť všetkými inštanciami na to, aby nikto nemohol spochybniť môj nárok na náhradu škody, ak mi z takéhoto nekonania súdu včas škoda naozaj vznikne, pretože hovoríme, pochopiteľne, o náhrade škody a tú škodu musím preukázať. Takže tu podľa mňa vidím priestor na to, aby sme sa na tú právnu úpravu pozreli a hľadali v tom nejaké riešenie a zároveň, tak ako je dnes nadstavená táto právna úprava, tak ako keby opomínala situáciu, že môžem využiť všetky prostriedky nápravy, ale nemám šancu tým zabrániť náhrade škody, nároku na náhradu škody, pretože nemám šancu zabrániť škode. Proste tá škoda mi vznikla už z toho, že ten prvý úkon skrátka nebol vykonaný načas. Mne tá škoda vznikla a teda ja sa môžem domáhať všetkými prostriedkami nápravy, aby teda ten súd konečne začal konať a nič nemení na veci, že proste tá škoda vznikla. Bodka. A tu ako keby sme a vlastne sekírujeme toho občana, že musí prejsť nejakou líniou, čo všetko, kde všade musí napísať nato, aby proste nestratil ten nárok na náhradu škody. Zákon síce hovorí o tom, že môžu byť okolnosti hodné osobitného zreteľa na to, aby bolo ospravedlniteľné, že som nevyužila všetky prostriedky nápravy, ale to je veľmi subjektívne kritérium a o tom, samozrejme, rozhodne ten úrad samotný, a preto si myslím, že by mali sme pamätať osobitne na situáciu, keď škoda vznikne bez ohľadu na to a nemôže jej zabrániť využitie akéhokoľvek prostriedku nápravy. A nemali by sme to nechať len na posúdenie toho, či je to okolnosť osobitného zreteľa alebo nie, ale tam by mal byť proste princíp. Keď raz tá škoda vznikla neviem jej zabrániť tým, že teraz sa budem sťažovať do aleluja, že tam by mi to malo byť asi odpustené, že proste takto, takýmto spôsobom nekonám, a myslím si, že to je tiež téma vhodná debaty, pretože si treba uvedomiť, že ten občan aj tak nie je v jednoduchej situácii. On proste musí uniesť to dôkazné bremeno, že mu škoda vznikla a že mu vznikla z toho dôvodu, že súd nekonal načas, čo nie je zas ako taká štandardná situácia, sú to skôr výnimočné situácie, že tá príčinná súvislosť je daná medzi nekonaním súdu k vzniku škody. To sú naozaj výnimočné situácie, ale podľa mojej mienky nemali by sme to ešte sťažovať tým, že tuto nútime všetkých dopisovať si so súdmi.
No a potom je tretí bod, kde podľa mňa je namieste vážne, vecne diskutovať a síce je tú tá časť, kde sa upravuje nanovo uplatňovanie regresného nároku voči tomu, kto v mene štátu škodu spôsobil, kde dnes, tak ako máme predložený návrh zákona, existuje alebo sa predpokladá povinnosť, alebo sa navrhuje povinnosť vymáhať tento regresný nárok vtedy, ak ten, kto konal, konal úmyselne a pokiaľ škodu spôsobil v nedbanlivosti, tak tam je to na posúdení príslušného orgánu, či ten regresný nárok vymáhať bude, alebo nie. Preukazovať úmysel je vždy veľmi zložité a neviem, že či tá hranica je položená dobre. Ja viem, že v našom poriadku to nie je úplne štandardné, ale už sme to raz urobili, že sme posunuli tú hranicu na úroveň vedomej nedbanlivosti a posunuli sme ju pri novele Trestného zákona, keď sme sprísnili trestnú zodpovednosť verejných činiteľov a položili sme tú hranicu na úroveň vedomej nedbanlivosti, kde si myslím, že je to aj správnejšie a akýmsi spôsobom spravodlivejšie, pretože túto mieru ako keby zodpovednosti od všetkých, ktorí konajú v mene štátu, máme právo vyžadovať. Inak je to pomerne štandardný model aj v zahraničí, minimálne, ak sa pozrieme do nemecky hovoriacich krajín, a stojí za úvahu podľa mojej mienky, aby sme zviedli debatu, či neposunúť tú hranicu pre povinné vymáhanie regresného nároku na prípady zavinenia toho prípadu vedomej nedbanlivosti.
Toto sú tri čisto vecné otázky. Možno, že ma napadnú v priebehu ďalšieho štúdia tohto zákona aj ďalšie, ale myslím si, že tieto tri sú hodné toho, aby sme úplne normálne vecne na tú tému debatovali, a myslím si, že to môže prispieť k tomu, aby tento návrh bol vo výsledku lepší a hlavne pomohol tým, ktorým je tento zákon určený. Lebo tento zákon je určený predovšetkým ľuďom, ktorým štát spôsobil škodu, či už svojim rozhodnutím, alebo svojim nekonaním a myslím si, že práve pri takomto zákone by sme sa mali správať k občanom ústretovo, a skôr im pomáhať, aj keď je to taká zvláštna situácia, ale myslím si, že áno. Keď raz štát spôsobí škodu, tak by mal byť schopný občanom pomáhať, keď si uplatňujú svoje nároky.
A na záver možno ešte jednu vetu. Áno podporujem aktivitu kolegu Procházku aj Beblavého vyrovnať sa s majetkovou zodpovednosťou verejných činiteľov. Myslím si, že je to téma hodná debaty a vo vecnej debate tiež sa dá nájsť model, ktorý na jednej strane nebude pôsobiť šikanózne voči všetkým verejným činiteľom, aby sa nebáli rozhodovať, ale na druhej strane zvýšia vymožiteľnosť práva na Slovensku. Ďakujem pekne.
