Ďakujem pekne za slovo. Pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, asi na úvod musím dať zadosť zákonu o konflikte záujmov a povedať, že som zapísaná v zozname advokátov, aj keď momentálne s pozastaveným výkonom, aj keď z toho, čo dnes poviem to bude možno vyzerať tak, že som v konflikte v záujme s tým, že možno raz si ešte tú činnosť obnovím, ale čo už, niekedy to tak býva.
Dovoľte, aby som začala trošičku zoširšia, pretože, pretože stále si myslím, že jednotlivé návrhy zákonov treba posudzovať aj trošku v kontexte situácie, v ktorej sa nachádzame. Na úvod chcem zdeliť alebo sa podeliť o svoj pocit, ktorý mám pol roka po voľbách a niečo po štyroch mesiacoch fungovania tejto vlády z ministerstva spravodlivosti. Mám pocit, že stratégia ministerstva spravodlivosti je vychádzať v ústrety záujmom všetkých skupín justičného prostredia a právnických profesií, ktoré majú vplyv, nikoho si nepohnevať, nech je pokoj a ticho.
Som presvedčená, ale že, naopak, toto prostredie potrebuje zmeny, potrebuje pokračovať v zmenách, potrebuje pokračovať v otváraní verejnej kontrole, potrebuje pokračovať vo vytváraní podmienok, ale aj tlaku na jeho efektívne fungovanie. Teda potrebuje zmeny v záujme toho, čomu hovoríme prístup k spravodlivosti alebo vymožiteľnosť práva. Zmeny v takomto prostredí, samozrejme, vždy znamenajú krik, pretože keď nefunguje nejaké prostredie, tak vždy je skupina ľudí, ktorí z toho profituje, tí, ktorí v tom vedia chodiť. Sú spravidla vplyvní a vedia kričať. Preto pokoj a ticho je práve v záujme týchto ľudí, ktorí vedia chodiť v tomto nefungujúcom systéme, ale nie je v záujme občanov, naopak. Prečo to hovorím? Hovorím to preto, pretože vymožiteľnosť práva je problém a, samozrejme, že všetci vieme, že je to problém dlhodobý. A čím dlhšie tento stav trvá, tým viac sa negatívne podpisuje jak na kvalite podnikateľského prostredia, tak na ekonomickom prostredí na Slovensku vôbec. A v časoch ekonomickej krízy je to ešte väčší problém, pretože, pochopiteľne, v časoch ekonomickej krízy investori, podnikatelia investujú menej a vyberajú si pritom prostredie a do ktorého investovať budú. A jedným z kritérií, na základe ktorého sa rozhodujú je, samozrejme, aj to, kde je ich investícia bezpečná a či vstupujú do bezpečného, istého právneho prostredia, alebo nie. Dokážem chápať, ak nová vláda nový minister spravodlivosti nezačne súkať justičné zákony hneď na druhý deň ako nastúpi do svojej funkcie. Rozumiem tomu o to viac, že SMER nemal vo svojom volebnom programe žiaden ucelený koncept, ako zlepšiť vymožiteľnosť práva na Slovensku. Je to síce ťažko pochopiteľné, že jedna strana, ktorá mala jasne vládne ambície, nemá v takej oblasti ako je spravodlivosť žiaden koncept, ale je to proste fakt. SMER išiel do volieb s kritikou toho, čo robila predchádzajúca vláda Ivety Radičovej v tejto oblasti, ale bez toho, že by zároveň prezentoval nejakú alternatívu ako to robiť inak a lepšie, pochopiteľne. Rozumiem tomu, že minister spravodlivosti, ktorý nevedel pred voľbami, že bude ministrom spravodlivosti, potrebuje čas sa zorientovať vo svojom rezorte. Nechápem ale a nemôžem akceptovať, ak pol roka po voľbách minister spravodlivosti nepredloží aspoň koncept, ako si predstavuje zlepšiť vymožiteľnosť práva a fungovanie súdov na Slovensku.
Pretože všetci vieme, že nielen rýchlosť konania je na Slovensku problém, všetci vieme, že na Slovensku je problémom aj pomery, ktoré vládnu v justícii. A je to problém nielen justície, je to dnes už problém fungovania štátu ako takého, jeho demokratických inštitúcií a prekážkou podnikania na Slovensku, čiže aj ekonomickou brzdou.
Sú len tri možnosti, ktoré má táto vláda a ministerstvo spravodlivosti. Môže pokračovať v zmenách, v reformách, ktoré začala predchádzajúca vláda, to znamená pokračovať v tlaku na otvorenie súdov verejnej kontrole, pokračovať vo vytváraní podmienok a v tlaku na efektívnosť súdov. Je legitímne povedať nie, to neboli dobré riešenia, musia prísť lepšie riešenia. Potom má táto vláda a minister spravodlivosti druhú možnosť. Musí doniesť koncept, ako to chce urobiť. Keď tak neurobí, tak potom je len tretia možnosť. A síce, neurobiť nič. Ale neurobiť nič, znamená zachovať status quo. A status quo znamená, že naozaj tí chlapci z baru Bonano, ak si to ešte pamätáte, sa dnes cítia veľmi, veľmi dobre, pretože potichúčku môžu robiť to, čo vždy robili. A to je pre mňa neprijateľné, pretože to nie je cesta ako zlepšiť fungovanie justičného systému na Slovensku.
Prečo to hovorím v súvislosti so zákonom o advokácii? Hovorím to preto, pretože v tejto situácii, o ktorej vieme, že je jeden z prvých vážnejších zákonov, ktoré ministerstvo spravodlivosti predkladá, je zákon o advokácii. Ako keby to bol naozaj ten najväčší problém, ktorý dnes v oblasti spravodlivosti máme. Aj keď nepopieram, aj ten treba novelizovať. Ale zároveň, je to zákon, v tej podobe, ako je predložený, za ktorý sa Advokátska komora pred svojimi členmi nemusí hanbiť, za to vzbudzuje otázku, prepáčte, pán minister, či minister spravodlivosti je minister spravodlivosti alebo predseda Advokátskej komory ešte stále. Zopakujem: áno, zákon o advokácii potrebuje zmeny. Otázka, že aké? Začnem trošku dozadu, pretože aj pod mojim vedením sa začalo pracovať na novele zákona o advokácii. Keď som sa stala v roku 2010 ministerkou spravodlivosti, tak som sa stretla aj s vtedajším vedením ministerstva, aj s vtedajším vedením Advokátskej komory, zhodli sme sa na tom, že áno, aj zákon o advokácii treba novelizovať. Informovala som vtedy vedenie komory, že prioritu majú zmeny justičných zákonov, otvorenie justície verejnej kontrole a že právnej úprave, ktorá sa bude týkať všetkých právnických profesií sa chcem venovať niekedy na jeseň v roku 2012 - na jar v roku 2013. A dohodli sme sa, samozrejme, a úplne normálne aj na komunikácii a spolupráci pri príprave tohto zákona. Niekedy v roku 2012 Slovenská advokátska komora doručila na ministerstvo spravodlivosti svoju predstavu novely zákona a súčasne ju rozposlala aj všetkým advokátom. Samozrejme, každý môže mať svoje predstavy, aj advokátska komora môže mať svoje predstavy, to čo si pamätám dodnes, je, že ma vtedy pomerne dosť nahnevalo, že ten e-mail, ktorý išiel všetkým členom advokátskej komory, evokoval dojem, že je to znenie na ktorom sa advokátska komora dohodla s ministerstvom spravodlivosti. Pamätám si aj to, že sa mi podarilo vtedy to, čo nemám veľmi vo zvyku, napísať aj pomerne sprostý e-mail vedeniu advokátskej komory a potom sme sa stretli a sme sa na tu tému rozprávali, musím povedať, že veľmi korektne a veľmi rozumne, a, a dohodli sme. Dohodli sme sa na tom, že určite sú časti, kde sa zhodneme, že vieme, že ten zákon treba novelizovať. Zároveň sme sa dohodli aj na tom, že sú ale veci, na ktorých sa nikdy nedohodneme, pretože, a jasne som vtedy deklarovala, že ja ako ministerka spravodlivosti nikdy nepredložím na vládu a do parlamentu zákon, ktorý by predlžoval koncipientskú prax z troch na päť rokov a že nikdy nepredložím zákon, ktorý by stanovoval že Slovenská advokátska komora musí dať pred zápisom obchodného mena advokátskej kancelárie súhlas s obchodným menom do obchodného registra. A zároveň som deklarovala aj to, že máme záujem zo strany ministerstva spravodlivosti sa venovať aj takej téme, aby sa zverejňovali disciplinárne rozhodnutia advokátskej komory, kvôli tomu, aby proste aj klienti mali prístup k tomu a vedeli posúdiť, čo je v poriadku, aké správanie advokáta a aké správanie advokáta už je za hranou a disciplinárna advokátska komora takéto správanie disciplinárne stíha. Vytvorili sme pracovnú skupinu, tá začala pracovať, práca nebola dokončená. Dnes máme na stole novelu zákona s päťročnou koncipientskou praxou, obmedzeným počtom koncipientov na jedného advokáta, čo do istej miery dáva "ratia", a komora má vydávať akési potvrdenia k obchodnému menu advokátskej komore v právnej forme obchodnej spoločnosti a, samozrejme, že disciplinárne rozhodnutia sa plánovať, nie, nie, zverejňovať neplánujú, aspoň v návrhu zákona to nie je.
Rozprávali sme sa vtedy aj s advokátskou komorou o tom, že áno, kvalita právnického vzdelávania by mohla a mala byť lepšia. Ja učím obchodné právo na vysokých školách asi 25 rokov a viem, že sú študenti, ktorí už počas štúdia využívajú všetky možnosti na to, aby zvýšili svoju odbornosť a kvalifikáciu, chodia po celom svete, poctivo študujú a praxujú v advokátskych kanceláriách, už keď sú na škole. Títo možno niektorí sú tak schopní, že keď skončia školu, možno by ani nepotrebovali tú trojročnú koncipientskú prax, ale hravo ju zvládnu a zvládnu, samozrejme, aj advokátske skúšky.
Sama veľmi dobre viem, že sú študenti, ktorým nepomôže žiadna koncipientská prax a pravdepodobne nikdy nebudú mať šancu prejsť ani advokátskymi skúškami. A sú študenti, Gábor Gál pokýval hlavou, podľa toho, od čoho to závisí, že? A potom sú študenti, kde áno, ich šanca závisí od toho, či sa im advokát naozaj bude venovať, alebo či sa im venovať nebude a podľa toho budú dobrí advokáti, alebo nebudú dobrí advokáti a spravia advokátske skúšky, alebo nespravia advokátske skúšky.
A nie to naozaj problém nespočíva v tom, či troj- alebo päťročná koncipientská prax. A myslím si, že pokiaľ veci fungujú, trojročná koncipientská prax stačí. Ja rozumiem tomu, že trh právnych služieb je plný, ja rozumiem tomu, a o to viac v kríze, že ten koláč sa nezväčšuje a že čím viacej je advokátov a čím rýchlejšie pribúdajú, tak tým ten konkurenčný tlak je väčší, ale naozaj si nemyslím, že riešenie je v uzatváraní sa a v spomaľovaní prílevu nových, mladých advokátov do systému. To si naozaj nemyslím, že je to správne riešenie. Znovu poviem: rozumiem advokátskej komore, keď toto presadzuje, rozumiem jej v tom zmysle, že, áno, ona má na starosti záujmy svojich členov, advokátov. Nerozumiem ale v tomto ministerstvu spravodlivosti a ministrovi spravodlivosti, pretože jeho svätou povinnosťou je mať na starosti iné záujmy. Inak možno ešte taká drobnosť, ktorú možno ste ešte nezaregistrovali, v pripojenej novele Občianskeho súdneho poriadku sa rozširuje okruh občiansko-právnych sporov, v ktorých môže zastupovať účastníka konania len advokát a nie ten tzv. laik. Inak toto isté znenie, ktoré dnes je v návrhu zákona, presadzovala v parlamente Slovenská komora advokátov pri jednej noviel Občianskeho súdneho poriadku vlani v parlamente. Len podotýkam, že bez úspechu, v ústavnoprávnom výbore to vtedy nedostalo ani hlasy kolegov zo SMER-u. Tak teraz som naozaj zvedavá.
Téma je širšia, ale keď už hovoríme o komorách, tak téma je podľa mojej mienky širšia. Téma je širšia, pretože sa netýka len právnických profesií. Ja si pamätám na obdobie rokov 2002 až 2006, keď sa vtedajšia vláda zaoberala témou rôznych komôr komplexne, skúmala opodstatnenosť jednotlivých komôr zriadených zákonom a skúmala opodstatnenosť povinného členstva v jednotlivých komorách. Vtedy vznikol aj taký komplexný materiál, v ktorom sa navrhlo aj zrušenie niektorých komôr, zrušenie povinného členstva v niektorých komorách, a v niektorých zákonoch aj povinné členstvo zrušené bolo, aj niektoré komory zo zákona, ktoré boli zriadené zo zákona, zrušené boli. Ale pamätám si aj na tú atmosféru, v akej bol prerokovávaný tento materiál, pretože to bol veľmi konfliktný materiál, sám osebe bol kompromisom, lebo tie tlaky jednotlivých záujmových skupín boli obrovské, už vtedy, ale tá vláda do toho išla, a to, čo ma mrzí, je, že tento typ diskusií a vládnych materiálov ako keby už prestal existovať. Rozumiem tomu v tom zmysle, že áno, politické náklady obmedzovania vplyvu záujmových skupín cez rôzne komory a povinné členstvá, politické náklady takýchto diskusií sú pomerne veľké, ale podľa mňa tie diskusie stoja za to, pretože vylepšujú prostredie na Slovensku a vylepšujú aj podnikateľské prostredie na Slovensku. Áno, treba pri ňom zviesť súboj so záujmovými skupinami. Ako vidíme, ale dnes sa súboj so záujmovými skupinami nevedie. Dnes sa záujmové skupiny uspokojujú aj v rámci rôznych "rád solidarity a rozvoja" a pod., pretože uspokojené záujmové skupiny neprotestujú proti vláde a potom je kľud a pokoj.
Takže, aby som sa vrátila na začiatok. Mám pocit, že v súlade s celkovou stratégiou vlády Roberta Fica aj stratégia ministerstva spravodlivosti je vychádzať v ústrety záujmom všetkých skupín justičného prostredia a právnických profesií, ktorí majú nejaký vplyv. Skrátka je to stratégia nikoho si nepohnevať, nech je pokoj a ticho. A ja tvrdím, že tento pokoj a ticho nie je v záujme občanov Slovenskej republiky. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
