Pekné ráno prajem. Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, ja si myslím, že rozpočet nie je len pre ekonómov, ale je to zároveň aj politický dokument, svojím spôsobom, a preto sa dá naňho pozrieť z viacerých uhlov pohľadu. A to si dovolím.
Ja mám pocit, že v tejto rozprave už naozaj odznelo veľa, rozpočet bol rozobratý veľmi podrobne, preto vnímajte, prosím, možno aj toto moje...
Pekné ráno prajem. Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, ja si myslím, že rozpočet nie je len pre ekonómov, ale je to zároveň aj politický dokument, svojím spôsobom, a preto sa dá naňho pozrieť z viacerých uhlov pohľadu. A to si dovolím.
Ja mám pocit, že v tejto rozprave už naozaj odznelo veľa, rozpočet bol rozobratý veľmi podrobne, preto vnímajte, prosím, možno aj toto moje vystúpenie už aj ako nejakú reflexiu toho, čo sa tu odohráva, možno aj reflexiu nielen samotnej rozpravy k rozpočtu, ale reflexiu možno doby, v ktorej je tento rozpočet prijímaný, a reflexiu politickej situácie, v ktorej je tento rozpočet prijímaný.
Taká prvá poznámka, ktorú cítim potrebu povedať, je, že naozaj, všetci si to uvedomujeme, ktorí sme v tejto miestnosti, že áno, žijeme dobu krízy, žijeme dobu ekonomickej krízy, je to zložitá situácia a nepochybne nie je, nie je jednoduché v tejto dobe viesť krajinu a pripravovať rozpočet. Zároveň je to kríza, ktorá nepostihuje len Slovensko, ale postihuje celú Európu, celý svet. A to, čo aj považujem za dôležité súčasne povedať, že nežijeme len dobu ekonomickej krízy, ale ako keby sme žili aj dobu krízy politiky alebo určite dôveru v politikov a možno aj, do istej miery aj dôveru v schopnosti fungovania demokratických inštitúcií. A ja som presvedčená, že sú to spojené nádoby, že to nie je nejaká oddelená ekonomická kríza a nezávisle od toho prebiehajúca kríza politiky alebo dôvery v politikov a politickej inštitúcie, ale že sú to naozaj spojené nádoby.
Obidve tieto, nazvime to krízy, nie sú špecifikom Slovenska, ale Slovensko možno podobne ako viaceré krajiny, ktoré pred niečo viac ako dvadsiatimi rokmi zmenili režim svojho fungovania po roku 1989, sú v trošku zložitejšej situácii ako štandardné demokracie v Európe. Zložitejšej preto, pretože, pretože v tom Nemecku, ak mám použiť tento príklad, ku ktorému sa možno upíname ako k určitému vzoru, alebo aj v tých iných krajinách, z ktorých si možno berieme vzor, či už vezmeme Švédsko alebo iné, ktoré tu padali ako príklady, tak aj tam je ekonomická kríza, možno aj tam cítiť do istej miery nedôveru v politikov, ale tým, že v týchto krajinách nemajú za sebou tých štyridsať rokov povojnových, štyridsať rokov budovania komunizmu, fungujú štandardy demokracie a fungujú demokratické inštitúcie, funguje štát vo svojich základných funkciách, justícia sa neborí s takými problémami, ako sa borí na Slovensku.
Inými slovami, sme v horšej situácii preto, pretože nečelíme len ekonomickej kríze, nečelíme len kríze dôvery v politikov, ale zároveň sme v štádiu, kedy dvadsať rokov, čo nie je až tak dlho, len budujeme demokratické inštitúcie a demokratické štandardy na Slovensku. Čo je nezvykle alebo neobvykle zložitá situácia, pretože práve v takých časoch, krízových časoch je veľmi dôležité, aby niečo fungovalo, a to niečo by mal byť štát a jeho demokratické inštitúcie, aby sme sa mohli spoľahnúť na to, že štát vo svojich funkciách nezlyháva. Inými slovami, tuto v tejto debate sa tiež občas pohrávame s tými slovami - silný štát, slabý štát. Máme byť silný štát, máme byť slabý štát? Ja si myslím, že Slovensko dnes je štátom, ktorý je slabý tam, kde by mal byť silný, to znamená, slabý vo fungovaní základných funkcií štátu, slabý vo vymožiteľnosti práva, a snaží sa byť silný tam, kde na to nemá. Pretože ako keby sa snažil byť silný, silný v prerozdeľovaní, silný v sociálnej oblasti a ako keby sme si nevedeli povedať natvrdo, na čo máme, na čo nemáme, a podľa toho robili politiku. A to, čo si myslím, že je dôležité práve v tomto období, urobiť všetko pre to, aby tento štát bol silný tam, kde má byť silný, to znamená, vo svojich základných funkciách, a možno v tých ostatných oblastiach si naozaj povedal, toto sú priority, na ktoré naozaj máme, a, žiaľ, nemôžeme byť silní vo všetkých oblastiach. A to je podľa mojej mienky kľúčové. To je prvá poznámka.
Druhá poznámka, ktorá ma v tomto období napadá, je možno aj otázka, čo je politika. Ja som sa pozerala aj na to, ako prevzal vládu SMER, a sa zamyslela nad tým, o čom to vlastne celé je, a som si uvedomila, že máme premiéra, ktorý je naozaj veľmi úspešným a zručným politikom, pokiaľ politiku vnímame naozaj ako marketingovú komunikáciu. Ale nie je až taký zručný a úspešný, pokiaľ politiku vnímame ako správu vecí verejných a zodpovedné vládnutie, pretože keď si zoberieme prvú vládu Roberta Fica a keď si zoberieme tento prvý trištvrte rok, tak treba jednoznačne povedať, že tie výsledky nie sú také ohurujúce, ako sú možno výsledky volebné. A tu ma napadajú naozaj len dve poznámky. A tá prvá je, no dnes by sme možno nemuseli tak dramaticky sedieť nad rozpočtom a hľadať každé jedno euro, keby naozaj prvá Ficova vláda neskončila s 8-percentným deficitom. To je proste, to je proste fakt. Dnes by sme nemuseli riešiť 22 mil. z arbitráže, keby prvá Ficova vláda neurobila zlé rozhodnutie. A k tejto téme sa tiež ešte vrátim. A napadá ma, možno úplne nesúrodo a úplne z iného súdk, ešte jedna poznámka, priznám sa, ktorá ma dráždi pri tomto prerokovávaní rozpočtu, a síce, nepamätám si z minulosti, že by minister financií predkladal rozpočet, keď ste mali úvodné slovo, pán minister, že by za ministrom financií nesedel premiér a celá vláda. Bolo tu zopár ministrov. Je to možno, môžete to brať ako moju poznámku na tému kultúrno-spoločenskú, ale nie je, a ja sa k tejto téme vrátim, prečo to považujem za dôležité. Je to istým spôsobom vyjadrením váhy toho, ako vláda vníma svoj rozpočet. A zároveň je to aj istý prejav úcty k parlamentu, ktorý ide rokovať o základnom zákone štátu pre ďalší rok, ale zároveň podľa mojej mienky to vyjadruje aj niečo iné.
A vrátim sa k tejto téme. Áno, je kríza a kríza znamená, že musíme robiť opatrenia. A kríza je obdobie, ktorá, ktorá je zároveň aj veľkou šancou podľa mojej mienky. Ja to opakujem možno dokola už niekoľko rokov, ale kríza je šanca, pretože z každej krízy niektoré štáty vyjdú ako víťazi a niektoré štáty vyjdú ako porazení. A ako víťazi vyjdú tí, ktorí urobia tie reformy, tie zmeny a tie opatrenia, ktoré je potrebné urobiť. A ja si myslím, že my by sme mali zabojovať o to, aby Slovensko z krízy vyšlo ako víťaz. A preto si myslím, že aj táto rozprava, aj v tejto dĺžke je veľmi dôležitá. Pretože áno, všetci rozumieme tomu, že základnou úlohou vlády a tohto rozpočtu je udržať deficit pod tromi percentami. Je to vlastne povinnosť, robila by to asi každá vláda, robili by sme to aj my. Ja zároveň rozumiem, že politický život je taký, že SMER ako ľavicová populistická strana potrebuje z času na čas urobiť aj nejaké gesto, kde túto svoju ľavicovosť akoby potvrdí v očiach verejnosti. Je to prirodzená súčasť politickej súťaže. Nemôžem však rozumieť tomu, že sa súčasne vláda správa ako keby naozaj Slovensko malo skončiť v roku 2013 alebo prezidentskými voľbami v roku 2014, pretože to je podľa mojej mienky už hazard, hazard so Slovenskom, hazard s ľuďmi, ktorí na Slovensku žijú. A to nie je, to nie je v poriadku. Je to hazard, pretože sa odvolávate na krízu, ale tak ako som už hovorila, z krízy môžeme vyjsť ako porazení alebo ako víťazi. Svet nestojí v kríze, preto nemôžeme ani plakať, ani fňukať, ani sa vyhovárať na krízu, pretože naozaj krízu prežije len ten, ktorý je šikovnejší. Bude to ten, kto vytvorí podmienky, aby veľký pohyb, ktorý prebieha a určite aj prebiehať bude, pohyb na stránke produkcie, pohyb na stránke kapitálu sme nasmerovali na seba. To znamená, aby sme vytvorili také podmienky, aby investori chceli prísť na Slovensko a aby sme vytvorili také podmienky, ktoré vytvoria priestor a uvoľnia tvorivosť našich vlastných ľudí.
Nie, nebudem hovoriť o Zákonníku práce, nebudem hovoriť o rušení rovnej dani, nebudem hovoriť o druhom pilieri, ale možno z tohto uhla pohľadu sa dotknem tých 22 mil., ktoré podľa arbitrážneho rozhodnutia má zaplatiť Slovenská republika. Je to téma, ktorá je dnes veľmi živá. Rozumiem a pochopila som, že je to spor, ktorý ešte úplne definitívne neskončil, a veľmi dobre rozumiem aj tej obrannej línii, ktorú Slovenská republika v tomto spore vedie. Ale zároveň neviem, čo je horšie, alebo čo je lepšie, asi o lepšom neviem hovoriť, neviem, čo je horšie v tejto situácii. Neviem, či je horšie, keď Slovensko bude musieť zaplatiť 22 mil., alebo či je horšie, keď Slovensko uspeje. Pretože keď Slovensko uspeje, tak to vlastne bude znamenať, že tie dohody o ochrane investícií, ktorými je dnes Slovenská republika viazaná, sú neplatné. A to je veľmi vážna vec, pretože keď Slovensko uspeje, tak investori budú vedieť, že keď investujú na Slovensku, tak nie sú chránení dohodami o ochrane investícií. Sú chránení slovenským aj európskym právom, môžu sa domáhať svojich nárokov pred slovenskými súdmi a zároveň investujú v prostredí, kde vlády nectia ochranu vlastníckeho práva do tej miery, že by dokázali garantovať na dlhé obdobia a desaťročia dopredu nedotknuteľnosť investície. Ja si myslím, že tento spor je veľmi vážny, a hovoríme o 22 mil., ale zároveň si myslím, že aj úspech Slovenska v tomto spore bude mať svoje dopady.
Sú náklady, ktoré vieme vyčísliť dnes, sú náklady, ktoré nevieme vyčísliť, a rozumiem tomu, že vnútropoliticky je pre SMER a Roberta Fica, pána ministra Kažimíra dôležité uspieť, ale nie som si úplne istá, či z dlhodobého hľadiska, a možno práve teraz v čase krízy, zneistenie investorov investovať na Slovensku je to, čo je v konečnom dôsledku v záujme Slovenskej republiky. Takže každá, každé rozhodnutie má svoje náklady a každé rozhodnutie má svoje dopady. Obávam sa, že napríklad v tomto prípade nie je dobré riešenie, to mlieko sa rozlialo za prvej vlády Roberta Fica, ale naozaj som presvedčená, že nie je dobré riešenie.
Ako som povedala, ak platí, že z krízy môžeme vyjsť ako víťazi, alebo môžeme vyjsť ako porazení, tak to, či vyjdeme ako víťazi alebo ako porazení, to závisí, a teraz budem menovať, je to môj výber, kde som presvedčená, kto sú tí kľúčoví a rozhodujúci ľudia dnes na Slovensku, ktorí rozhodujú o tom, či vyjdeme z krízy ako víťazi alebo ako porazení.
Je to nespochybniteľné, ak hovoríme, že kľúčovým problémom podnikateľského prostredia je vymožiteľnosť práva a fungovanie štátu a štátnych inštitúcií, tak je to nesporne minister Kaliňák, ktorý si zobral na seba nielen starostlivosť o to, ako bude fungovať naša polícia, ale zobral si na seba aj zodpovednosť za reformu verejnej správy. A teda musím povedať, že zobral si na seba aj zodpovednosť za reformu v oblasti, ktorú nazývame rómska téma. Ja musím povedať, že cením si odvahu pána ministra vnútra, čo si zobral na seba. Zobral si tým zároveň pod svoje krídla a na svoju zodpovednosť aj jeden obrovský balík peňazí, ale zároveň aj obrovskú zodpovednosť, pretože na jeho bedrách dnes je, ako bude fungovať polícia a na jeho bedrách dnes je, či štátne inštitúcie na Slovensku budú fungovať kvalitnejšie, lepšie. A je to reforma, od ktorej závisí vo veľkej miere budúcnosť Slovenska.
Ďalší, od koho závisí, či vyjdeme ako víťazi alebo porazení, je pán minister Borec, pretože on prevzal na seba zodpovednosť, ako bude fungovať vymožiteľnosť práva na Slovensku, ako bude fungovať prokuratúra, ako bude fungovať justícia. Dovolím si povedať, že fungovanie polície, prokuratúry a súdov je kľúčové pre budúcnosť Slovenska. Môžeme robiť reformy vo všetkých ostatných oblastiach, pokiaľ nebudú tieto základné funkcie štátu na Slovensku fungovať, dovtedy nebude plnohodnotne fungovať nielen demokracia na Slovensku, ale aj ekonomika. Dnes je to, dnes sú to spojené nádoby, vymožiteľnosť práva aj ekonomika.
Ďalším, ktorý si zobral na seba veľkú zodpovednosť z hľadiska budúcnosti krajiny, je pán minister Čaplovič, pretože od toho, či budeme mať vzdelaných a tvorivých ľudí, závisí vo veľkej miere budúcnosť Slovenska.
Ďalší je pani ministerka Zvolenská, pretože práve tam platí, že buď vieme povedať, čo je priorita, a zdravie je určite priorita, ale zároveň musíme dokázať aj povedať, na čo máme. A je to oblasť, kde naozaj ten pomer medzi tým, čo do tejto oblasti dávame a aké služby zo zdravotníctva dostávame, je obrovský.
A potom nám zostáva minister práce a sociálnych vecí Richter a samozrejme minister financií, ktorí nastavujú prostredie, ktoré vo veľkej miere ovplyvňuje podnikateľské prostredie.
Šesť mien šiestich ministrov, Kaliňák, Borec, Zvolenská, Čaplovič, Richter a Kažimír, sú dnes rozhodujúce pozície na Slovensku, ktoré, podľa mojej mienky, od toho, ako zvládnu fungovanie svojich rezortov, aké reformy dokážu v priebehu nasledujúceho roka, dvoch priniesť a presadiť v tomto parlamente, tak sa budeme na Slovensku mať o desať rokov. Myslím si, že to treba jednoznačne pomenovať. A toto sú kľúčové pozície dnes na Slovensku.
A preto mi vadí, priznám sa, preto mi vadí, že títo ľudia tu nie sú, keď sa prerokováva rozpočet, pretože tento rozpočet možno určuje priority do budúcnosti, ale tento rozpočet bez toho, aby títo šiesti ľudia mali jasnú predstavu, boli schopní túto predstavu realizovať, je naozaj len rozpočtom, ktorý možno bude znamenať, že udržíme budúci rok deficit, ale zároveň je to rozpočet, ktorý nerieši problém. A ten istý problém budeme mať o rok, o dva, o tri, pretože ten deficit budeme musieť udržiavať stále v tejto výške, respektíve každým rokom nižší a nižší. A od týchto šiestich ľudí, ktorých som vymenovala, vlastne závisí, že či tu každý rok takto budeme hľadať každé euro, alebo či bude mať Slovensko perspektívu, či budú mať ľudia na Slovensku perspektívu a či budúce rozpočty budú vyzerať inak.
Áno, myslím si, že tá otázka, či Slovensko, Slovenská republika má byť silný štát alebo slabý štát, že na túto otázku existuje naozaj len jedna odpoveď. Podľa mojej mienky Slovensko by malo byť, alebo mali by sme mať ambíciu, aby Slovensko bolo silné tam, kde má byť. To znamená, vo fungovaní základných demokratických inštitúcií, to znamená, vo fungovaní štátnych inštitúcií ako takých, aby tu fungovala vymožiteľnosť práva. A mal by byť silný v tom, že dokáže vytvárať prostredie pre všetkých tvorivých ľudí tak, aby sa ich tvorivosť naplno uvoľnila v prospech ich samotných, ako aj v prospech Slovenska, a silný v tom, aby vytvoril také prostredie, že kapitál bude mať záujem investovať práve na Slovensku.
Ja musím povedať ale, že to, čo môžem sledovať trištvrte roka, je, že sem alebo týmto smerom nesmerujeme, pokiaľ ide o politiku vlády, pretože nevidím veľkú ambíciu pracovať na tom, aby Slovensko bolo silné tam, kde silné má byť. Nevidím veľkú ambíciu ministra spravodlivosti a ministra vnútra, aby polícia, prokuratúra a justícia fungovali inak ako doteraz. Zároveň ale vidím ambíciu strany SMER obsadzovať všetky kontrolné inštitúcie, nech to stojí, čo to stojí, a potom ma to vedie k myšlienke, že možno sme dnes na rázcestí, na rázcestí, kedy sa rozhoduje o tom, či budeme sa snažiť o to, aby Slovensko naozaj bolo silné tam, kde má byť, to znamená, kde sú základné funkcie štátu vo vymožiteľnosti práva, fungovaní inštitúcií, fungovaní demokratických inštitúcií, a vytváralo podmienky pre jednotlivcov a priestor pre investície a tvorivosť každého jedného človeka na Slovensku, alebo naopak, smerujeme k tomu, čo nazývam demokraciou východného typu, kde štát je silný tam, kde nemá byť, politiku riadia ľudia z pozadia a ich záujmy, a vymožiteľnosť práva je v tomto prípade na poslednom mieste.
Je to pre mňa kľúčová otázka, ktorým smerom sa Slovensko vyberie, a preto som si dovolila týchto pár poznámok, možno nie úplne ucelene, ale ako reflexiu aj na prebiehajúcu debatu, aj na to, s čím sa stretávame dnes prakticky každý deň, aj ako reflexiu možno na včerajšie nezvolenie kandidáta na pozíciu šéfa nezávislého kontrolného úradu.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
