Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, kolegyne, kolegovia, ja by som len pár poznámok k tomuto návrhu uviedol, o ktorých som si nebol istý, že by sa vošli do pár faktických.
Prvá z nich je to, o tom, ako sa rozhodovalo o tej žiadosti o poskytnutí informácií, tak ako o tom pán predkladateľ hovoril. Vtip je v tom, že všetky orgány, aj samosprávy, aj štátu, majú povinnosť pri pochybnosti o tom, ako sa interpretujú jednotlivé ustanovenia zákona, tieto interpretovať tak, ako je to v prospech väčšej miery slobody občanov. Čiže je podľa môjho názoru nepochybné, že tam, kde tá interpretácia, že sa musí uprednostniť nejaký súhlas alebo nejaká povinnosť rešpektovať tie nejaké, údajné obchodné tajomstvo alebo, alebo nejaké práva k duševnému vlastníctvu, to samozrejme za normálneho použitia práva by neprichádzalo v úvahu. A my všetci dobre vieme, že to bola len výhovorka.
V tej súvislosti ma napadá aj to, že nič o tom postupe neviem, len čo som vyrozumel z toho, čo pán predkladateľ uvádzal. Bolo by zaujímavé, ak by sa situácia vyvíjala keby pán predkladateľ súhlasil s tým, že nezverejní tú informáciu a nakoniec by ju zverejnil. Podľa môjho názoru by nebolo možné ho za takýto postup nejako prenasledovať, pretože urobil len to, čo je v súlade s právom každého a čo je v súlade so zákonom.
Ale chcel som trochu viacej hovoriť o tých dôvodoch, pre ktoré toto všetko takto funguje u nás, lebo my všetci vieme, že toto je protizákonný stav. Pri protizákonnom stave máme tu nejaké orgány, ktoré by mali podľa toho v tej súvislosti konať. Tak základnou takou inštitúciou takým orgánom je prokuratúra. A v tej súvislosti musím uviesť to, aké sú moje skúsenosti s tým, ako Generálna prokuratúra poskytuje informácie na základe infozákona, ktoré má povinnosť poskytnúť. Jednoducho ich neposkytuje, ak sa jedná o niečo, čo je nepríjemné. Tak ja napríklad som žiadal Generálnu prokuratúru, aby mi poskytla informácie z majetkového priznania istých prokurátorov Palovičovcov, otca a syna, v súvislosti so správami, že vlastnia majetok, ktorý nikdy nemohli nadobudnúť zo svojich legálnych príjmov. Predpokladám, že, predpokladajúc teda, že nie sú aktívni na americkej burze a že netrávia hodiny a hodiny denne analýzami trendov akcií, vývoja cien akcií na burzách, tak je logický záver, že verejnosť by mala mať možnosť sa dozvedieť o tom, ako nadobudli také majetky, ktoré im umožňujú nakupovať si extrémne drahé nehnuteľnosti v extrémne drahých lokalitách.
No a výsledok bol taký, že Generálna prokuratúra na základe najrôznejších právnických kľučiek sa snažila najprv vykoľajiť tú našu, tú našu žiadosť o poskytnutie informácií. Používala rôzne finty tak, aby sme sa nejako nachytali. Keď sa im to nepodarilo, tak nakoniec povedali, tak jednoducho my to neposkytneme, lebo to nemôžme poskytnúť, lebo, lebo sa také poskytnutie dotýka osobných dát určitých prokurátorov. Ale veď ten zákon nehovorí nič o osobných dátach, jednoducho, kto je prokurátor, tak ten musí byť pripravený na to tak isto ako iný verejný činiteľ, ktorý má povinnosť zverejniť, zverejňovať svoje majetkové pomery, že jednoducho do, do oveľa vyššej miery ako u bežných občanov bude musieť sa zmieriť s tým, že aj jeho inak súkromné informácie, dáta o jeho, o jeho živote budú zverejnené a každý sa bude môcť oboznámiť s tým, ako sa vyvíja jeho nielen príjmová, ale aj majetková situácia. A teda, aká je korelácia medzi týmito dvomi veličinami.
No ale myslím, že sme sa s pánom generálnym prokurátorom akosi v tichosti dohodli na tom, že, že každý vieme, ako to je, to znamená, že on to nemôže zverejniť, pretože by nejako kompromitoval niekoho, koho nechce kompromitovať. Možnože je to preto, lebo ten zase vie niečo na pána generálneho prokurátora, takže by tam bola nejaká krížová, krížová kompromitácia, to nevieme. Ale výsledok je ten, že ja teraz žalujem Generálnu prokuratúru, o zverejnenie, o sprístupnenie informácií.
Čiže aby sme sa vrátili k tomuto prípadu. Tu je dôvod toho, prečo pán Nesrovnal necíti žiadnu potrebu vám poskytovať informácie, ktoré sa mu nehodia, pretože on vie, že takto to tu funguje. Jednoducho, veď to nie je nič neobvyklé. Veď všetci vieme, že u nás zákony platia len, pokiaľ sa to nedotýka tých, ktorí sú pri moci. Predsa nikto nepochybuje o tom, a to sa mi stalo veľakrát, že orgány činné v trestnom konaní, alebo ktokoľvek iný jednoducho otvorene povie: ale predsa neočakávate, že my budeme nejako stíhať pána ministra alebo nejakého sudcu, to predsa neprichádza do úvahy, to nemyslíte vážne?!
Čiže je dobré si toto povedať, aby sme nemali nejaké neprimerané očakávania od toho, že čo zákony robia. Môžme to skúšať, ale lepšie, ako to skúšať, je hovoriť o tom, prečo to u nás funguje tak, ako to funguje, lepšie povedané, nefunguje vôbec.
Ďakujem.
