Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

18.5.2017 o 10:32 hod.

doc. Ing. PhD.

Miroslav Beblavý

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 18.5.2017 20:14 - 20:23 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážený pán guvernér, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tejto správe. (Reakcia z pléna.) Mám uvoľnenú (rečník si opravil kravatu), to už je po ôsmej, už by to aj bolo hádam v poriadku, ale ďakujem za upozornenie.
Táto snemovňa sa v uplynulých rokoch pomerne obsiahlo aj dôležitými návrhmi zaoberala, najmä sa ešte len zaoberať bude návrhmi, ktoré majú riešiť nadmernú zadlženosť istej časti obyvateľstva a z toho všetky vyplývajúce dôsledky, najmä exekúcie, osobné bankroty a podobne. Na Slovensku sme sa dostali do situácie, kde, ako vieme, je viac ako 3 mil. exekúcií, kde desiatkam tisícov dôchodcov strhávajú každý mesiac z dôchodku rôzne sumy, to im ponechávajú v podstate len o niečo málo viac ako životné minimum, a kde vrátane samotného predsedu vlády sme priznali, že máme desaťtisíce ľudí na Slovensku, ktorí nepracujú najmä z toho dôvodu, že čokoľvek by zarobili, by im exekútori zobrali.
Tento problém sa tiahol naprieč vládami, ale postupne sme ho začali riešiť. Osekávali sa nebankovky najmä tým, že sa prelicencovali na Národnú banku Slovenska a sprísnili sa podmienky, urobila sa tu najnovšie exekučná reforma, ktorej výsledky ešte nepoznáme, keďže nový exekučný fond, pardon, súd ani nefunguje a pani ministerka Žitňanská aj zjednodušila podmienky osobného bankrotu, aby sa ľudia vedeli dostať aspoň čiastočne z tohto problému. Inými slovami, riešiť následky týchto vážnych problémov vieme.
Čo je však pre mňa veľmi negatívne prekvapujúce, je, že odmietame riešiť alebo sa nezaujímame o tieto veci v situácii a bode, keď vznikajú. Darmo budeme zase o päť rokov chytať za chvost ďalšiu dlhovú vlnu, ak sme mohli proti nej zakročiť vtedy, keď vznikala. Ja napríklad poviem o kolegoch z klubu SME RODINA, ktorí sa inak z môjho pohľadu úctyhodne venujú téme exekučné amnestie a tlačia ju už v podstate, odkedy do tejto snemovne prišli, a dokonca musím uznať, že sa im podarilo aj dotlačiť vládu k tomu, že samotná vláda pripravuje svoj návrh exekučnej amnestie, ale s výnimkou pána poslanca Pčolinského tu pri tejto správe nevidím nikoho z toho klubu. (Reakcia z pléna.) A o tom nepochybujem a to ani neni výčitka v tom, lebo je štvrť na deväť večer, normálny človek by už mal aj právo byť doma. Ale táto správa ukazuje, že sa nám vracajú problémy, ktoré o pár rokov budeme musieť riešiť tak isto.
Aby som bol konkrétny, dovoľte mi odcitovať z tej správy niekoľko odsekov, nebude to dlhé. Tá správa hovorí: "Spotrebiteľské úvery narástli v minulom roku o 13,8 %", čo asi nám nič nepovie, ale je to dvojciferný rast, "v absolútnom vyjadrení je to medziročný rast 550 mil. v eur." To znamená, v čistom sa ľudia zadlžili viac ako pol miliardy eur na viacej spotrebiteľské úvery, teda nie všetky, nie bývanie, ale čisto spotrebiteľské úvery.
"Ide stále o najrýchlejší rast spotrebiteľských úverov v eurozóne. Zároveň ide o úvery dlhé nad 7 rokov vo veľkej väčšine a aj úvery pomerne rozsiahle z hľadiska výšky. Priemerné úrokové sadzby dosiahli RPMN", čo je ten spôsob, ktorým sa počítajú všetky náklady, "9,7 %." Pripomínam, že pri úveroch na bývanie je to dneska niekde okolo 2 až 3 % RPMN. To znamená, že tieto úvery rastú veľmi rýchlo, sú veľké, sú s dlhou splatnosťou a sú drahé, sú veľmi drahé v porovnaní s úvermi na bývanie. A teraz nejde už o žiadne Pohotovosti alebo po prelicencovaní platí to, že dominancia bankového sektora nad nebankovým v spotrebnom financovaní sa prehlbovala. Kým nebankové portfólio stagnuje s hodnotou 1,2 mld., bankové portfólio len za dva roky narástlo o rovnakú hodnotu a podiel nebankových spotrebiteľských úverov sa znížil na 22 %. Inými slovami, dnes už nejde o Pohotovosť. Dnes už ide o banky. Banky, ktoré tvoria asi 80 % týchto úverov.
Ako konštatuje samotná Národná banka, v bankovej a nebankovej produkcii spotrebiteľských úverov rastie podiel nových úverov s veľkým objemom a dlhou dobou splatnosti, a to napriek tomu, že v priemere nedošlo k cenovému zvýhodneniu týchto produktov. Príčinou nie je ani vývoj lízingu, ani vývoj v nebankových spoločnostiach. Príčinou je vývoj v bankách. Naopak, ostatné typy retailových úverov už niekoľko rokov len okrajovo vplývajú na dynamiku retailového portfólia. Inými slovami, toto je to, kde sa dnes ľudia zadlžujú a zadlžujú sa vo veľkom, na dlho a pomerne draho.
A teraz prichádza to najpodstatnejšie. Počas roku 2016 sa prehlboval trend zlyhaných úverov na bývanie a spotrebiteľských úverov. Ako vysvetľuje Národná banka, trend úverov na bývanie, zlyhanie, teda ľudia, čo nie sú schopní splácať úvery na bývanie, sa nemení a dokonca v čistom vyjadrení dosahuje nulové až záporné hodnoty. Naopak, podiel zlyhaných spotrebiteľských úverov už viac ako rok rastie a v jesenných mesiacoch roka 2016 dosahoval 8,8 %. Strmý a sústavný rast čistej miery zlyhania sa už vyrovnal hodnote 2 %. Inými slovami, podiel zlyhaných úverov je už, takmer každý jedenásty dlžník zlyháva, a to v čase, keď máme najvyšší hospodársky rast za niekoľko rokov, a v čase, keď máme najnižšiu nezamestnanosť za niekoľko rokov. To znamená, nedá sa to pripisovať žiadnym spôsobom zhoršenej hospodárskej situácii domácností.
Banka to hovorí inak, tak ekonomicky: "Výrazný nárast zlyhaní spotrebiteľských úverov je v priamom kontraste s priaznivým ekonomickým vývojom. Indikátory kreditnej kvality poukazujú na zhoršenie portfólia pri historicky nízkej nezamestnanosti, historicky najnižších úrokových sadzbách a pri vysokej konkurencii sektora umožňujúcej pomerne jednoduchú konsolidáciu úverov. Zvýšené zlyhávanie úverov už počas dobrých časov naznačuje, že tieto úvery boli poskytnuté pri neprimerane uvoľnených úverových štandardoch."
Aby som to zhrnul. Tam, kde sa kedysi hovorilo o tom, ako zlé nebankovky zavádzajú ľudí do dlhovej pasce za ťažké úroky, tak dnes už to do veľkej miery platí o bankách a spotrebných úveroch, pretože tie dnes poskytujú najväčší rozsah spotrebných úverov, poskytujú ich pomerne draho vo veľkom, a ako poznamenala aj Národná banka, vo vzťahu neprimerane, vo vzťahu k možnostiam dlžníkov tak, že dochádza k čoraz vyššiemu zlyhávaniu týchto úverov, a to v dobrých hospodárskych časoch.
Ja chcem veľmi oceniť to, že pán guvernér, alebo teda banková rada na to v tej správe upozorňujú, koniec koncov citoval som to z tej správy, nie je to nijak ukryté. Dokonca aj chcem oceniť, že stručne o tom pán guvernér hovoril aj v úvodnom slove. To znamená, že Národná banka k tomuto problému nepristupuje, by som povedal, s hlavou zahrabanou v piesku, ale ho veľmi jasne identifikuje a to chcem oceniť.
Čo mi však chýba, je to, že toto nie je problém, ktorý je možné riešiť len na úrovni Národnej banky Slovenska. Národná banka Slovenska má síce dohľad nad finančným trhom, a preto môže aj upravovať niektoré predpisy, ktoré sa týkajú bánk, ale ako vieme aj z iných krajín, keď raz sa začnú nafukovať takéto úverové bubliny, len samotná akcia regulátorov centrálnych bánk na to nestačí a je potrebná aj širšia spolupráca iných štátnych orgánov, v tom to býva najmä ministerstva financií a čiastočne, keďže sa tam týka tá téma, aj ministerstva spravodlivosti, aj keď to až sekundárne. Preto, aby o štyri, päť rokov sme tu opäť, pardon (rečník kýchol), prepáčte, aby sme tu o štyri až päť rokov opäť nemuseli riešiť to, že nám ďalšie státisíce ľudí dlhujú viac peňazí, než môžu niekedy vrátiť, že prišli niektorí o bývanie, niektorí o iné svoje majetky, že ich budeme potrebovať znovu cez osobný bankrot a podobné kroky riešiť, chcel by som, aby sme sa týmto problémom vážnejšie zaoberali už dnes.
A preto mi dovoľte predniesť návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k Správe o stave a vývoji finančného trhu za rok 2016, kde navrhujem, aby Národná rada požiadala vládu Slovenskej republiky, aby v súčinnosti s Národnou bankou Slovenska predložila Národnej rade Slovenskej republiky Správu o stave zlyhaných spotrebiteľských úverov vytvárajúcich riziko vzniku dlhových a následných exekučných problémov, a to spolu s opatreniami alebo návrhmi opatrení, ktoré vláda Slovenskej republiky a Národná banka Slovenska prijali alebo chcú prijať s cieľom zabránenia nepriaznivej situácii na trhu spotrebiteľských úverov s termínom 13. júna 2017.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 18.5.2017 16:57 - 17:13 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne všetkým kolegom za vystúpenie. Ospravedlňujem sa, že vystupujem tretíkrát, ale keďže naozaj zaznelo toho veľa, asi je slušné na to reagovať.
Keďže najviac hovorili v tomto druhom kole kolegovia zo SaS, tak asi primárne budem musieť reagovať na to, lebo SMER, ako som teda, sa nemýlim, už viac-menej nereagoval, okrem jednej faktickej poznámky. Ale, samozrejme, budem reagovať aj na pána Krajniaka, aj keď myslím, že už tu medzitým nie je, ale predsa len zo slušnosti sa patrí.
Takže ku kolegom z SaS. Ja úplne rešpektujem právo každej nielen strany, ale aj politika si robiť svoju politickú, ideovú líniu, hovoriť to, čo považuje za užitočné, alebo aj niekedy to, čo považuje za populárne, alebo niekedy aj oboje, takže nijakým spôsobom si nedovolím spochybniť, samozrejme, aj toto právo aj u vás, ale priznám sa, že absolútne nerozumiem tejto politickej stratégii, ktorú ste tu dnes predviedli. Lebo si myslím, že ak si myslíte, že to vaše voličské jadro, o ktorom si myslíte, že ho tvoria najmä podnikatelia, že im ulahodíte tým, že budete až nezmyselne sa púšťať do čohokoľvek, čo môže pomôcť na trhu práce, a tým, že ukážete, ale že vaše srdcia bijú len za nich, podľa mňa to nie je správna politická stratégia. Ale ako som už povedal, rešpektujem právo každého, dokonca aj právo na samovražedné postupy.
Napriek tomu dovoľte mi začať tam, kde súhlasím. Pán kolega Ivan, ktorý mal posledný príspevok, mal dlhé vystúpenie, v ktorom podľa mňa pomerne pekne hovoril o tom, ako zaregulované a preregulované je niekedy slovenské hospodárstvo a ako by bolo dobré ho čo najviac odľahčovať v rámci možností. Musím sa priznať, že ja v tom s ním súhlasím, čo bol napríklad dôvod, prečo som niekedy, myslím, v máji hlasoval za takmer všetky zákony z balíka SaS, ak si pamätám, bolo ich 44, opravte ma, mali ste taký balík. Myslím, že bolo 44 zákonov, ktoré sa snažili rušiť regulácie, a to dokonca aj v prípade zákona, ktorý, musím povedať, že bol vecne pomerne smiešny, lebo rušil napríklad povinnosť, myslím, že to bolo v krčmách alebo kde, mať na stene jeden papier, ktorý tam už všetci majú. Takže jediný deregulačný efekt toho by bolo, že ten papier, ktorý už si vytlačili a zalepili, by mohli strhnúť, ale rozumel som tomu, že chceme pomôcť podnikateľskému prostrediu, chceme pomôcť podnikateľom, a preto som vám za to všetko zahlasoval.
Priznám sa, čomu už nie celkom rozumiem, je, je potom tá absolútne taká až obstinantná snaha oponovať všetkému, čo by mohlo pomôcť, naopak, zamestnancom a pracujúcim.
Vy ste, pán Ivan, povedali na konci, a ja to podpisujem plne, že dobre bude vtedy, keď firmy budú súťažiť o zamestnancov a z tej súťaže vzíde to lepšie odmeňovanie. Ja s vami presne súhlasím, preto tento návrh neobsahuje nič o tom, že by sme nariaďovali mzdy, zvyšovali mzdy, minimálnu mzdu zdvojnásobovali a niečo podobné, pretože ja si tiež myslím, že mzdy musia vzísť primárne zo súťaže na trhu práce. To je v trhovej ekonomike asi ten najlepší. My, samozrejme, tú súťaž vždy nejak regulujeme. Väčšina štátov má minimálnu mzdu zákonom, niekde kolektívnou zmluvou, máme, máme mnohé iné zákony, ktoré limitujú veci na trhu práce, lebo ten zamestnanec je často v slabšej pozícii, ale nakoniec máte pravdu, je to aj o tej súťaži.
No ale zmyslom celého tohto návrhu je práve tú súťaž štruktúrovať lepšie, stransparentniť trh práce. To znamená, to je absolútne protrhové opatrenie. Môžte s tým nesúhlasiť, ja vám to neberiem, ale mýliť si ho s nejakými Ficovými populistickými zvyšovaniami minimálnej mzdy, ku ktorému sa dostanem o chvíľku, podľa mňa ukazuje až ultrapravicovú úchylku. Takže ak hneď vy ste povedali, že by ste čakali, že tento zákon presadí Ľuboš Blaha, myslím, že by sa urazil, lebo to je naozaj dosť ďaleko od jeho vkusu, tak ja musím povedať, že tento postup, ktorý vy práve predvádzate, je napravo od Džingischána. To nie je nejaká stredopravá, dokonca už ani pravicová politika, to je jednoducho obsedantný pohľad na vec, že čokoľvek, čo nie je, by som povedal, že čokoľvek, čo nie je len v prospech úzkej vrstvy ľudí, musí byť zlé a my to musíme odmietnuť, resp. čokoľvek, čo niečo upravuje a dotýka sa to zamestnancov, zamestnávateľov, musí byť zlé, lebo my len chceme, aby zamestnávatelia si robili, čo chcú, aj tí dobrí, aj tí neškrupulózni. Toľko, toľko k tomu.
Teraz, obávam sa, pani Janka Cigániková, kolegyňa, že buď si ten zákon nečítala, alebo si nepočúvala rozpravu, lebo v ňom sa nehovorí nič o zverejňovaní miezd. V ňom sa hovorí len to, že v pracovnej ponuke, ktorá je inzerovaná, musí byť zverejnená minimálna ponúkaná mzda, ktorá potom musí byť aj minimálne dodržaná. Čo to má spoločné s tým, že si tvoja suseda bude gúgliť, koľko si zarobila, celkom nechápem, aj keď v tvojom prípade si to tá suseda môže gúliť, lebo ty si firemná vlastníčka, a na Finstate si to môže nájsť a voči tomu, dúfam, neprotestuješ, takže konkrétne v tvojom prípade už to tak aj dneska je. Ale súhlasím, že asi nechceme zverejňovať len mzdy zamestnancov, ale mzdy zamestnancov sa ani zverejňovať nebudú podľa tohto návrhu. Takže, takže toľko k tomu.
A keďže pani Kiššová aj pán Ivan sa pýtali tú istú vec, pozerám, neni tu pán Danko, ukážem vám (rečník zobral do rúk názorný materiál, ukazujúc ho plénu), áno, takto to môže vyzerať na tom bilborde, ktorý momentálne má McDonald, je tam ponuka 800 eur a je to tam, zmestí sa to tam. Verte mi, môžte si to ísť pozrieť. (Reakcia z pléna.) Už, dobre, už som schoval a môžme ísť ďalej. (Potlesk.)
Pokiaľ ide o... (Reakcie z pléna.) Trest ešte len príde, ale od... (Ruch v sále.) Ale teraz, teraz poďme ďalej.
Ja si kolegov zo SaS veľmi vážim za to... A stihol som. Dobre. Vyzerá, že pán predseda nevidel.
Ale teraz, teraz naozaj poďme vecne. Ja si kolegov z SaS veľmi vážim za to, že naozaj konzistentne tlačia na zlepšenie fungovania tejto ekonomiky, lebo to je naozaj to, čo potrebujeme, a v tom s vami budem vždy rád spolupracovať a hovorím, preto som aj hlasoval za drvivú väčšinu vašich antiregulačných návrhov, pretože vo väčšine prípadov dávajú zmysel. Niektoré sú možno príliš, ale vo väčšine, podľa mňa máte dobrý úmysel a dokonca aj dobrú realizáciu. Len netreba byť zaslepený. To je podľa mňa to, čo by som ja si dovolil na konci odporúčať k SaS.
Ale aby sme sa, aby sme nehovorili len o SaS, dovoľte mi ešte povedať niečo aj k pánovi Krajniakovi a trošku aj k SMER-u, k tej poznámke, ktorú hovoril aj pán poslanec Kéry a k celkovému postoju SMER-u. Áno, znížiť dane, ale osobitne znížiť dane a odvody z práce je riešenie, ktorým by mohol, ale aj mal prispieť štát. Verím, že na tom, naopak, ako sme sa dneska nezhodli, sa s kolegami zo SaS zhodneme, pretože to je naozaj to, čo by k tomu štát mohol urobiť.
A, pán poslanec Kéry aj pán poslanec Krajniak, naozaj sme dneska v situácii, ja už som to povedal, musím to zopakovať, kde pri minimálnej, zvyšovaní minimálnej mzdy štát vezme 58 centov z každého eura navýšenia minimálnej mzdy. To nie je nielenže správne, to už nie je ani morálne a na tom by ste naozaj mali niečo zmeniť, to je prvý bod. Ale druhý bod je, že ešte nemorálnejšie je to, že keď tú istú minimálnu mzdu a tie minimálne mzdové nároky, ktoré uplatňujete na súkromný sektor, vy sami vo verejnom sektore neuplatňujete, a keď dneska najnižšie tabuľkové platy vo verejnej správe začínajú na 275 eur pri minimálnej mzde 435 eur. Vaši predstavitelia už dlhú dobu hovoria o tom, že to zmenia a že to upravia, ale ako sa hovorí po česky, "skutek utek". Pán minister Richter to naposledy sľúbil priamo v televíznej relácii O päť minút dvanásť so mnou, ešte začiatkom apríla, povedal, že do konca apríla to bude. Keď sa ho na to dnes moja kolegyňa spýtala, že čo sa s tým sľubom stalo, tak na ňu zaútočil, že to nesľúbil on ani vláda, ale to vlastne sľúbili sociálni partneri na Hospodárskej rade vlády, že niečo, s niečím prídu. No tak sociálni partneri vlády neriešia zákon o odmeňovaní vo verejnom sektore, ten rieši vláda. Je fakt, že ho má na starosti Úrad vlády dneska, už nie ministerstvo práce, ale vedúci Úradu vlády sem nechodí, chodí sem minister práce, takže toho sme sa na to pýtali.
A takýchto premeškaných sľubov už bolo veľa. Ak štát chce naozaj vyššie mzdy pre všetkých, základná vec, ktorú pre to môže urobiť, je začať slušne platiť svojich vlastných ľudí. A teraz budem taký ultrasaskár, je absolútne nefér voči zamestnávateľom súkromným im tlačiť zvyšovanie minimálnej mzdy a všetky možné iné tlaky a nedodržiavať to sám, sám. To je absolútne aj nemorálne, aj nesprávne a dokonca, myslím si, že aj protiústavné. Takže to je, to je voči tomu.
A posledná vec ešte. Včera sme mali, pardon, nie včera, predvčerom sme organizovali jednu konferenciu o mzdách s kolegom Mihálom, kde sme mali viacerých odborníkov a jedna špičková odborníčka, ktorá spolupracuje naprieč politickým spektrom, pani Kahancová tam ukazovala presné analýzy vývoja miezd od krízy na Slovensku v rôznych sektoroch, kde ukázala, že to prudké navyšovanie minimálnej mzdy, ktoré vy ste presadili v posledných rokoch, naozaj zvýšilo mzdy na tom dolnom konci úplne. To znamená, že ten najchudobnejší z najchudobnejších vďaka tomu má väčšiu mzdu dneska. Ale ona rovnako presvedčivo ukázala, že zhruba od takého dvadsiateho až tridsiateho percentilu, teda pre 80 % zvyšných ľudí to už vplyv nemalo. To znamená, minimálna mzda je nástroj, ktorým naozaj môžte riešiť tých najchudobnejších, ak ekonomika na to má, pričom na také skokové zvyšovanie, ako chcete teraz, už si myslím aj dokonca ani ja, že asi nemá, ale aj tak to nepomôže iným ako tomu spodnému, spodnej skupinke, tomu, kto zarába dneska 550, 600, 650 euro, tomu už to nepomôže, to je tupý nástroj. Tomu naozaj pomôžu len veci, ako sú lepšie mzdy vo verejnom sektore, ktoré budú tlačiť na trh práce, alebo aj napríklad zverejňovaním inzerátov Mzda.
Na záver mi dovoľte už len ku kolegovi Krajniakovi povedať, že on tu predniesol niečo, čo by sme mohli nazvať teória ekonomického nacionalizmu. To znamená, že náš skutočný nepriateľ sú tie veľké nadnárodné korporácie a my slovenskí podnikatelia a slovenskí zamestnanci by sme sa mali proti nim spojiť. No, ja nemám byť prečo obhajcom žiadnej nadnárodnej korporácie, ak sa nemýlim, nikdy som pre žiadnu nepracoval, ani cez penzijné fondy ju nevlastnil, hoci netuším, kam moja dôchodková správcovská spoločnosť posiela aj moje úspory. Ale musím vám povedať, pán Krajniak, že otvárate jednu kapitolu, ktorú sme tu už raz mali a z ktorej sme sa museli poučiť.
V roku ´94 ešte vtedajšia dočasná Moravčíkova vláda chcela v medzinárodnej súťaži predať niektoré veľké štátne podniky a Vladimír Mečiar vtedy rozpútal absolútnu protikampaň proti tomu a hovoril, že je to rozpredávanie rodinného striebra. SNS vtedy mala, myslím, že aj tie slávne bilbordy "Svoje nedáme, cudzie nechceme". A ono to zafungovalo. Vladimír Mečiar a SNS vyhrali voľby spolu aj teda s robotníkmi a zostavili vládu. Národ si naozaj povedal, že radšej nech to majú tí naši. Národ sa potom musel poučiť, pretože o štyri roky neskôr zistil, že naši znamenajú VSŽ-tku na kolenách, naši znamenajú pozatvárané rôzne kúpele a iné, naši znamenajú kompletne rozkradnutú slovenskú ekonomiku po tých štyroch rokoch. Pretože to nedostali do rúk väčšinou ľudia, ktorí na to majú, dostali to ľudia, ktorí boli blízki Vladimírovi Mečiarovi. O tri-štyri roky národ zvolil už inú vládu a tá vláda následne, keď už musela niečo predávať, robila to naozaj už v tých medzinárodných tendroch a dneska naše bankovníctvo dominantne vlastnia cudzie banky. Takže na rozdiel od 90. rokov už nie sme svedkami toho, že musíme draho zachraňovať banky za miliardy korún vtedajších. Je to fakt.
To, že to nie je ideálna hospodárska stratégia, v tom s vami súhlasím, v tom, že by sme mali mať krok B, napríklad rozmýšľať, ako to, čo sa naši manažéri, naši ľudia naučili v týchto veľkých firmách na to, aby si mohli zakladať svoje vlastné firmy, na to, aby sa nám posilňoval domácky aspekt ekonomiky, o tom sa určite bavme, lebo podľa mňa to je dobrá a dôležitá téma. A snažiť sa Slovensko vrátiť do doby ekonomického nacionalizmu a tváriť sa, že lepší je Rezeš ako KIA a lepší Soták ako Volkswagen, no ja s tým nesúhlasím. Ja si myslím, že najlepší je ten, kto zamestnáva slovenských ľudí a dáva im dôstojnú mzdu. Najvyššia mzda robotníkov v slovenskom hospodárstve je, viete kde? Je vo Volkswagene Slovensko. Je tam mzda robotníkov bez príplatkov 1 800 euro mesačne, vo Volkswagene v Bratislave. Dokonca vo Volskwagene majú robotníci také mzdy, že ako mi povedal šéf ich odborov, keď robia aj nočné a zmeny, tak spadajú pod Ficovu milionársku daň. Teda robotníci vo Volkswagene sú Ficovi milionári, to len aby sme si pripomenuli, že kto sú, kto sú podľa akože ľavicovej vlády dneska u nás milionári. Ale takto sa majú robotníci vo Volkswagene.
A preto to rozdeľovanie, že spojme sa proti cudzím, ja považujem nielen hodnotovo za zlé, ale aj za vecne nesprávne. Spojme sa proti tým, ktorí chcú slovenskú pracovnú silu zneužívať, nedodržiavajú zákony, okrádajú ju alebo nejakým iným spôsobom sa chovajú nesprávne. Ale treba si povedať, že takí ľudia sa s rovnakou pravdepodobnosťou volajú John ako Janko, a preto rozlišovať ich podľa ich príslušnosti je absolútne nemiestne. Toľko na záver.
A dovoľte mi ešte raz vás požiadať o podporu tohto zákona, aj keď aj jedna, aj druhá politická strana, ktoré tu majú, myslím, v tejto chvíli najviac mandátov, sa už vyjadrili.
Možno k jednému, lebo to tu zaznelo viackrát, to už bude naozaj posledné. Bolo tu, viackrát padlo obvinenie, že je to vlastne len veľmi dobre vymyslená reklamná kampaň na novú politickú stranu, ktorú s Jozefom Mihálom a s ďalšími kolegami sme ohlásili. Ja by som asi mal to nejak ticho podporiť, lebo v politike vraj dobre funguje, keď človek je považovaný za nejakého takého mága, majstra, ktorý to ťahá, tie nitky, a všetko to má takto dobre premyslené, marketingovo. Ale pravda je omnoho jednoduchšia, a to je to, že tento návrh práve bol opakom. Tento návrh bol takou drobnosťou, ktorú sme mali pripravenú a popri nej sme mali pripravenú aj inú podľa môjho vtedajšieho názoru politicky oveľa zaujímavejšiu vec a chceli sme ich predložiť obidve, ale nakoniec z veľmi drobných technických dôvodov túto politicky zaujímavú vec sme predložiť nemohli. A priznám sa, že keď sme toto predkladali, ešte som si hovoril, že ohlásili sme teraz tú stranu a dávame len takúto maličkú, aj keď peknú drobnosť, či z toho nebudú nejaké mediálne problémy, že neprichádzame s nejakou väčšou bombou, keď už sme s tým, keď už sme to ohlásili.
To, že z toho bude také čoro-moro, a to, že jedni to budú pokladať pomaly za koniec kapitalizmu, ako ho poznáme, tuto kolegovia v strede, tak to mi úprimne nenapadlo. Ja som, naopak, myslel, že ešte toto hádam aj tú SaS-ku na to nakriatneme, lebo to je také jemné protrhové opatrenie, ktoré má v sebe nejakú reguláciu, ale naozaj smerom k vylepšovaniu trhu, nie k jeho obmedzovaniu. (Reakcia z pléna.) Však Jožo, Jožo, Jožo povedal.
No. Sú také hypotézy, že ono to práve súvisí s tým, že neni väčšej nenávisti ako medzi bratmi a že keby tam Jožo nebol podpísaný, že by možno vaše stanovisko nebolo až také tvrdé (reakcie z pléna), ale to už, to už nechám, to už nechám na vás. V každom prípade som prekvapený, že to vyvolalo až taký záujem a polemiku na všetkých stranách a považoval som to naozaj skôr za také technokratické opatrenie, aj keď, aj keď smerujúce k dobrému cieľu. Ukázalo sa však, že je to opatrenie, ktoré aj pomerne silne rezonovalo u ľudí, rezonovalo silno aj u časti politikov. Výsledkom je aj to, že asi naozaj v tejto chvíli nie je, nie je priechodný z našeho pera, ale ja by som veľmi rád hľadal cestu, ako ho presadiť. Hovoril som o tom aj so všetkými koaličnými stranami, ale zdá sa, že je to ako keby priveľmi zaujímavý kúsok na to, aby mohol byť ponechaný opozícii.
Tak, kolegovia, napriek tomu vás chcem poprosiť, podporte ho do druhého čítania.
Ďakujem. Dovidenia.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.5.2017 16:18 - 16:20 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, začnem od konca.
Pán poslanec Dostál, milý Ondrej, ja som sa to už pokúsil vysvetliť, že tá zmena Zákonníka práce bola práve legislatívnotechnická snaha vystužiť potom to použitie v inom zákone. Poviem úprimne, myslím, že si absolvent práva, aj keď taký skôr celoživotného vzdelávania, takže teraz to vnímam, že využívaš svoju vzdelávaciu prevahu nado mnou, lebo ja právnik nie som, na to mám svojich ľudí. Ale pokiaľ mi to teda vysvetľovali, tak dali tam do toho Zákonníka práce to splnomocnenie práve preto, aby to bolo legislatívne čisté. Ale priznám sa, že netrúfam si až na tejto úrovni legislatívnej techniky s tebou diskutovať, takže beriem, že si to vyhral na body.
A pokiaľ ide o to, čo povedal Jožo Rajtár. Jožo, priznám sa, väčšine tých metafor som nerozumel, takže neviem na ne reagovať, ale rozumel som tomu, čo si hovoril na začiatku, že ti tam chýba aj to rušenie regulácií. A musím sa priznať, že to považujem za veľmi dobrý bod. Ja by som povedal takto. Legislatívne je pomerne ťažké teraz akože kombinovať takéto veci, ale myslím, že tá myšlienka pracovať aj s tým, čo vieme skôr znížiť, obmedziť, zrušiť, myslím z hľadiska toho, čo sa deje, je podľa mňa dobrá a beriem ju od teba. Možno by som ja len doplnil to, že okrem rušenia regulácií podľa mňa je dôležité robiť aj lepšie a funkčnejšie regulácie, lebo keď sme zmenili spôsob regulovania hypoték, tak sme naštartovali súťaž na trhu a nebolo to, že by sme ich robili menej, ale jednoducho sme len ako keby postrčili ten existujúci stav, ale napriek tomu súhlasím s tebou, že na Slovensku je regulácií, aj nefunkčných, priveľa, takže určite je to, je to dobrá, je to dobrá pointa.
No a, Jani, pani Kiššová, myslím, že tá diskusia už bola veľmi dobrá a produktívna, aj keď sa nezhodneme, samozrejme, na tom výsledku.
Ja len poviem na záver, že naším cieľom bolo stransparentniť trh práce a jeho cenotvorbu, ale - a ja som to opakovane povedal - aj posilniť postavenie zamestnancov a to sa tým zákonom naozaj posilňuje, a preto sa dá očakávať aj to, že by vzrástli o niečo mzdy najmä v tých skupinách, ktorým by to najviac pomohlo.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 18.5.2017 15:56 - 16:12 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovoľte mi reagovať na vystúpenia oboch rečníkov. Prihlásil som sa z toho dôvodu, že kolega Mihál, ktorý už je jediný prihlásený do rozpravy, bude vystupovať v prospech návrhu, takže k nemu asi nejak komentovať nebude treba. A teda chcel som aj, aby obidvaja kolegovia mali možnosť sa prípadne vyjadriť, ak ešte budú chcieť. Takže dovoľte mi vysvetliť možno viaceré veci k tomu, čo tu zazneli.
V prvom rade chcem zdôrazniť, že tento návrh a nápad nepochádza ani z mojej hlavy, ani z hlavy kolegu Mihála, to hovorím, nie aby som sa vyhováral, naopak, ja som veľmi hrdý, že sme ten návrh predložili, a zatiaľ tá diskusia ma nepresvedčila o inom, ale pretože toto naozaj nie je otázka nejakej intelektuálnej alebo inej márnivosti. Tento návrh pochádza od hnutia alebo, neviem, jak to nazvať, iniciatívy Pracujúca chudoba, ktorú zhodou okolností založil bývalý člen SaS, ale to je iná téma, a pochádza z Rakúska inšpirovaný, kde teda v legislatíve sú tieto veci ustanovené. Nás to zaujalo a zdalo sa nám to vhodné a verím, že to aj vhodné je a pokúsim sa vysvetliť prečo.
Začnem vystúpením pani Kiššovej. Pani Kiššová povedala pomerne veľa konkrétnych argumentov, ktoré sa dajú tým pádom aj na ne reagovať, takže sa im budem venovať trošku obsiahlejšie. V prvom rade ona hovorila, že nie je správne vyvolávať dojem, že podnikatelia sú tí zlí, ktorí ako chcú len ľuďom ubližovať. Ja s ňou úplne súhlasím, a preto sa nikdy ani taký dojem nesnažím vyvolať. Myslím si, že podnikatelia sú úplne rovnaká skupina ako všetky ostatné skupiny obyvateľstva v tom, že sú medzi aj hlúpi, aj múdri, aj dobrí, aj zlí, aj akékoľvek ľubovoľné slová nájdeme, a práve som aj v tom úvodnom vystúpení, na ktoré kolegyňa nereagovala, ale možno, myslím, neviem, či tu bola vtedy, myslím, že nebola, vysvetľoval, že práve ten, kto vyvoláva triednu vojnu, kde sa stavia proti sebe zamestnancov a zamestnávateľov, je ten, kto podľa mňa robí chybu, pretože takú triednu vojnu zamestnávatelia musia prehrať, keďže sú v menšine. A aj som tu citoval tvojho vlastného predsedu pána Richarda Sulíka, ktorý podľa mňa práve takú vojnu vyvoláva svojimi citátmi, kde hovorí o tom, že zamestnávateľ, ktorý dobrovoľne platí viac, je hlupák a filantrop a jedine bude platiť lepšie, viac, ak k tomu bude donútený, napríklad hrozbou odchodu zamestnancov. To sú práve podľa mňa výroky, ktoré vyvolávajú pocit, že pokiaľ tvrdá ruka buď trhu, alebo štátu nezasiahne, tak zamestnávateľ je prirodzený zdierač. Ja si to nemyslím a hovorím to ako dlhoročný zamestnávateľ, že to tak je.
Povedala si, Jana, že čo je zlé na tom, nechať sa dohodnúť? No nič. Ja s tebou úplne súhlasím. My chceme nechať sa dohodnúť, my len hovoríme o podmienkach ponuky. V tejto krajine a vo všetkých vyspelých krajinách je pomerne podrobne regulovaná napríklad reklama, ale to nebráni spotrebiteľovi ísť si potom kúpiť do obchodu. V tejto krajine je, pomerne sú prísne regulované a v mnohých iných všetkých vyspelých finančné služby, za akých okolností sú ponúkané a tak ďalej atď. To znamená, samotný fakt, že obídeme ponuku, ešte nehovorí nič o tom, že by sme nejakým spôsobom zakazovali zmluvnú voľnosť. Nech sa dohodnú. Nech sa dohodnú, len my chceme, aby zamestnanec bol lepšie informovaný a aby mal v tom tým mierne posilnené postavenie, v tom vyjednávaní.
Ďalšia otázka bola, že čo má robiť zamestnávateľ, ak hľadá viacero ľudí na viacero pozícií. No, povedzme povedal si, že 10 ľudí na štyri typy pozície. Na pomerne jednoduché, napríklad ku každej tej pozícii do zátvorky dať to rozpätie, to je, myslím si, že asi tá najjednoduchšia vec, čo sa dá spraviť, ale nechal by som na zamestnávateľa, čo spraví, ale naozaj tento typ argumentov už skôr pripomína potom snahu umelo niečo hľadať.
To isté platí aj o ďalšom argumente, že výsledkom môže byť aj nižšia mzda, lebo teda údajne na základe toho zamestnanec, ktorý by si inak zapýtal viac, akceptuje menej, lebo tým, že išiel na interview s takouto ponukou, už nejak prirodzene zakceptoval, že dostane menej. To bol, ak som to správne pochopil, tvoj argument. Priznám sa, že mu vôbec nerozumiem. Pretože zamestnanec, ktorý je rozhodnutý, že chce minimálne 1 200 eur, môže ísť na inzerát, ktorý povie, že ponúka sa minimálne 1 000 eur. Ak má napríklad pocit, že tam môžu ponúknuť aj viac a potom si to aj vypýtať, inak to neakceptovať. Oproti dnešnej situácii bude však vo výhode, že si bude môcť lepšie odhadnúť, ktoré zamestnania to ponúkajú a ktoré ponúkajú nižšiu ako jeho sumu a nebude musieť chodiť na tie inzeráty, kde tá vzdialenosť je podľa neho príliš veľká. Lebo, opakujem, tento zákon ponúka alebo vymedzuje len minimum, nie maximum. Ten, kto si chce na interview vypýtať viac, bude to môcť urobiť.
Hovoríš, že bude to vyvolávať veľmi zlé vzťahy vnútri zamestnávateľov, ak zamestnávateľ bude musieť niekoho konkrétneho preplatiť, keď ho bude chcieť získať, a zverejnenie vysokej tejto mzdy v tom inzeráte vyvolá veľmi zlú krv vo vnútri zamestnávateľa. No, filozoficky to, čo niekto volá zlú krv, by som ja nazval korektné zaobchádzanie s existujúcimi zamestnancami a priznám sa, že tiež tomu ako manažér som tomu často čelil a nemyslím si, že cesta je nutné v tom oklamávať svojich existujúcich zamestnancov, najmä ak sú dlhoroční lojálni ľudia v tíme, ale to je menej podstatné ako to, že tento zákon nič také nevynucuje.
Po prvé, zamestnávateľ, ak je naozaj v takejto situácii, tak skôr predpokladám, že použije buď služby headhunting agentúry, alebo inej formy, ktorá neobsahuje inzerát.
Po druhé, keby aj inzerát chcel z nejakého dôvodu použiť, tak bude môcť tam dať, nebude musieť dať až takú super vysokú sumu, ale dá túto minimálnu, ale povie, že je tam rozpätie a tak ďalej atď. Takže tých nástrojov má v ruke pomerne veľa.
Povedala si, že nie je na tom nič zlého, ak podnikatelia optimalizujú svoje náklady tým, že neplatia rovnaké sumy ľuďom, alebo teda nechcú platiť viac, ako musia, ako si ten zamestnanec vypýta. No súhlasím, ale rovnako je v poriadku, ak zamestnanci optimalizujú svoje výnosy a my im v tom chceme pomôcť tým, že budú mať k dispozícii viac informácií.
Povedala si, že neprekvapuje ťa, že 84 % ľudí je za tento návrh, lebo keby sme zaviedli zákon, že sa bude platiť 1 000 euro mesačne prémia, tak za to bude 100 % ľudí, resp. 100 % mínus samotní zamestnávatelia. No dovolím si oponovať. Po prvé súhlasím v tom, že samotná popularita návrhu nie je a nikdy nemôže byť tým najdôležitejším argumentom, a preto aj v našom návrhu jednak sme to nezisťovali vopred, zisťovali sme to až po jeho predložení, lebo nás to naozaj nezaujímalo, a aj pri jeho dnešnom uvádzaní to vždy uvádzam možno v treťom alebo štvrtom rade. Takže určite súhlasím s tým, že keby celá argumentácia bola alebo hlavná argumentácia na tomto mala stáť, že je to populárne, tak by som s tým nesúhlasil.
Ale je to zaujímavý argument, najmä ak zistíme aj podľa toho prieskumu, teda PAS-ka, teda nie my, ale PAS-ka, že rovnaký počet podnikateľov bol voči tomuto návrhu pozitívne naladený, ako negatívne naladený. To už hovorí niečo o tom, že to asi nie je problém toho, že by len zamestnancom sa to páčilo.
A spýtala si, súhlasíš, že treba sa spýtať tých, čo tomu rozumejú, personalistov, manažérov. Tak po prvé v priebehu procesu výberu ľudí podľa mňa rozumejú všetci v tom, že ho všetci niekedy absolvovali aj na jednej, aj na druhej strane, niektorí na oboch stranách a je podľa mňa prejavom neprípustného elitárstva tvrdiť, že mu rozumejú len tí, čo sú zamestnanci HR alebo personalizmu. Rozumie mu každý zamestnaný a pracujúci človek, ktorý sa o prácu uchádzal. Ale dovolím si ťa informovať, že keď sa minulý rok realizoval internetový prieskum o tejto zmene, tak 72 % personalistov s ním vyjadrilo súhlas. Takže to je len teda k tej skupine, o ktorú sa ty chceš opierať.
A v poslednom rade mi dovoľte uviesť, že zamestnávatelia už dneska niektorí to používajú a ako to vidíme aj teraz v čase, by som povedal, väčšieho boomu pracovného trhu, ten počet stúpa. Takže je pravda, že nejaké percento, myslím, že je to okolo 20 %, ale môžem sa mýliť, už to spontánne zhruba robí v ponukách práce, takže nejde o nejaký výnimočný jav. To aj naznačuje, že asi to nie je až tak problematické pre tých zamestnávateľov. Ale, áno, väčšina zamestnávateľov dnes uprednostňuje, buď si to neuvedomujú a neriešia to, alebo uprednostňujú stratégiu, kde si myslia, ako som to čítal aj v úvode svojho príspevku, keď som zákon uvádzal, že prečo neušetriť, keď môžem, a prečo nedotlačiť toho zamestnanca k niečomu, keď môžem. V tomto smere naozaj náš návrh posilňuje postavenie zamestnancov, a preto sa dá aj očakávať, že posilní mzdy, keď aj ako som uviedol v úvode, najväčšie posilnenie sa bude týkať tých, ktorí majú dnes najslabšie postavenie na trhu práce. To znamená žien, menšín, mladých ľudí a podobne a najmenej to asi pomôže asi ľuďom, ktorí už dnes majú vysoké platy a exkluzívne postavenie. Takže súhlasím, že ten dopad nebude úplne rovnomerný.
Pokiaľ ide o pána poslanca Kéryho, ďakujem mu za jeho vystúpenie v tom, že bolo pomerne vecné, aj keď občas si tam neodpustil nejaké také osobnejšie podkopávania, ale však sme v parlamente, je to v poriadku. Dovoľte mi však povedať, že ten argument, že nie je možné to podporiť, lebo je to podľa neho v nesprávnom zákone, je, špeciálne musím povedať, z predstaviteľa strany SMER taký celkom zaujímavý, lebo ak sa niektorá strana, by som povedal, nekafre s legislatívnou čistotou v tejto Národnej rade, tak je to strana SMER. Už len protizákonné používanie skrátených konaní, ktoré tu máme približne raz za mesiac, je toho najlepší dôkazom. To znamená, ja som ešte nezažil situáciu, keby by legislatívnotechnická diskusia odradila stranu SMER od toho, aby hlasovala za niečo, za čo skutočne hlasovať chce. Preto sa aj musím domnievať, že, a najmä, keďže v tom prípade ten argument navyše nie je úplne presný, že je ten motív iný, ale k tomu sa vrátim.
Pán poslanec hovorí, že chybou je dávať to do zákona o nelegálnej práci, je to treba dať do zákona o službách zamestnanosti. Musím povedať, že v zákone o nelegálnej práci je to preto, že je to zákon, ktorý definuje pojem ponuka práce a má o tom osobitný paragraf, preto v absencii osobitného zákona sa nám to zdalo ako legislatívne najlepšie miesto. Súhlasím, že optimálne miesto to nie je, lebo optimálne miesto v súčasnej legislatívne neexistuje, optimálne miesto v súčasnej legislatívne by bol osobitný predpis, teda zákon o ponukách práce. Keby sme tu však s takým zákonom prišli, myslím, že kolegovia, najmä zo SaS, by ma oprávnene vyhnali z tejto snemovne, pretože robiť kvôli takejto veci osobitný zákon by naozaj nebolo namieste, hoci legislatívne by to bolo najčistejšie, naozaj, ale vecne by to, aj symbolicky by to bola podľa mňa hlúposť. Takže v situácii, keď nechceme robiť osobitný predpis, tak vznikla otázka, kam to dať. Ani zákon o službách zamestnanosti na to nie je vhodný, ani tento zákon na to nie je vhodný, ale ani Zákonník práce na to nie je úplne vhodný a pokúsim sa vysvetliť prečo.
Zákon o službách zamestnanosti je primárne o službách zamestnanosti. To, že v jednom bode sa riešia niektoré antidiskriminačné ustanovenia ponúk práce, z neho ešte nerobí dobrý zákon na toto, lebo je to zákon o inom. A, pán poslanec, vy ste mi citovali úvodné ustanovenia zákona o nelegálnej práci, aby ste dokázali, že podľa vás to nie je vhodný. Ja by som teraz rovnako mohol citovať úvodné ustanovenia zákona o službách zamestnanosti a dokázať vám, že ani tam to neni vhodné podľa toho úvodného paragrafu. Máte pravdu v tom, že nie je to vhodné nikde, otázka je, kde je to najmenej nevhodné.
Pokiaľ ide o Zákonník práce, tam sme rozmýšľali, že to dať. To bolo prvé, čo nás napadlo, len Zákonník práce je po prvé zákon tzv. kódexového typu a tie ponuky práce tam práve definované nie sú, ani sa tam nepoužívajú. V celom Zákonníku práce nenájdete slovo ponuka práce v žiadnej forme. Preto sme zvolili to riešenie, ktoré, pán poslanec Dostál sa naňho pýtal, že dať tam odkaz, aby práve bolo jasné, že je oprávnený aj ten druhý zákon to definovať, ale dať tú samotnú ponuku tam, kde už je definovaná, to je v § 4 zákona o nelegálnej práci.
Preto si myslím, že to legislatívne riešenie je technicky úplne v poriadku, a považujem na ňom postaviť nejaké odmietnutie za nie úplne kóšer a zároveň chcem poďakovať pani kolegyni Kiššovej, že na rozdiel od kolegu Kéryho to odmietla otvorene. Proste nehrala tento typ hry, proste povedala, nesúhlasím, lebo toto, a to je podľa mňa fajn, ako nemusíme sa zhodnúť, na toto sme 150, a nie úplne sa, musím povedať, že som stotožnený s tým, že je to fajn, ale potom musím nájsť dôvod, aby vám som to nemohol podporiť.
Napriek tomu, a tam, pán poslanec, musím povedať, že v závere, neviem, či chtiac, alebo nechtiac, ste sa prezradili, alebo možno ste sa neprezradili, možno to naozaj bolo premyslené, vy ste vlastne pomenovali tú stratégiu vlády. Nie je možné, aby poslanec Mihál a Beblavý presadili tento zákon, nebodaj im to pomohlo politicky, preto tento zákon musí byť zamietnutý, a preto ako vládny zákon sem príde, lebo to je jediná politicky prijateľná forma pre vás. To je podľa mňa to skutočné posolstvo. A ak si myslíte, že je nepravdivé a ak si myslíte, že chcete ukázať, že to tak nie je, lenže naozaj máte vecný problém, tak vám tu namieste dávam verejnú ponuku, že som ochotný, a hovoril som o tom ráno ... (pozn. red.: rýchlo vyslovené) Mihálom, sme ochotní tento návrh stiahnuť a sme ochotní v spolupráci či už s vami, alebo s ministerstvom úplne v pohode dopracovať tak, aby ste s ním technicky boli spokojný a môžme ho aj predložiť spoločne, ja s tým nemám žiadny problém. A chcem sa vás ale spýtať, že či pre vás je to prijateľné. Lebo ja si myslím, že skutočná odpoveď, že to nie je prijateľné pre vás, lebo zákony môžu byť buď koaličné, alebo tu byť nemôžu. Toľko k tomu.
Posledná vec k pánovi kolegovi Kérymu, lebo on sám to teda otvoril, a to je otázka zníženia daňového, odvodového zaťaženia. No, pán kolega, ak máme situáciu, kde dnes z minimálnej mzdy, z každého eura zvýšenia minimálnej mzdy, ktoré zamestnávateľ zaplatí na cene práce, 58 centov odtečie do verejných rozpočtov a len 42 centov odtečie tomu človeku, tak to je podľa mňa zo strany štátu bohapusté zderstvo, to sa inak nedá nazvať. A to, že to tak je, nevyplýva žiadnym spôsobom od Boha, ale vyplýva to z toho, že vy kontinuálne nastavujete daňové, odvodové mechanizmy tak, že tie nízke príjmy sa čoraz viac odvodňujú. Je na to, a nielen nízke, ale aj tie stredné potom, ale to je teraz iná téma, to znamená, že tam naozaj je vážny problém, ktorý treba riešiť a jeho najlepšie riešenie podľa mňa by naozaj bolo to, čo sme navrhli s kolegom Mihálom, nie v tomto zákone, ale zatiaľ ako verejný návrh, aby nezdaniteľné minimum základu dane bolo na úrovni minimálnej mzdy očisteného o sociálne odvody a aby aj odvodová odpočítateľná položka zo zdravotných odvodov bola na úrovni minimálnej mzdy, pretože to by znamenalo, že človek, ktorý robí za minimálnu mzdu, by síce platil sociálne odvody a základné zdravotné odvody by sa platili zaňho tiež, aby, samozrejme, mal prístup k sociálnemu systému, ale štát by z jeho výplaty nezobral 58 %, ale oveľa, oveľa menej.
Zároveň ja chcem položiť konkrétnu otázku, či si myslím, že ak sa zníži daňové, odvodové zaťaženie práce, že ľuďom stúpnu čisté mzdy, áno, matematicky to tak nevyhnutne musí byť, pokiaľ si nemyslíte, že zamestnávatelia si zavolajú zamestnancov a dokážu ich prinútiť k tomu, aby si sami dobrovoľne znížili mzdu, ktorú majú v pracovnej zmluve uvedenú, čomu, myslím, neveríte a práve, ako ste sám pred chvíľou hovorili, dneska už, chvalabohu, nie sme na Slovensku v takom bode.
Zároveň na záver mi dovoľte povedať, že vy ste povedali veľmi pekne a jednoducho, že na Slovensku máme dva, sme mali dva problémy nezamestnanosť a výšku miezd a ste rád, že už máme len jeden, to je výška miezd. No, v krajine, ktorá má najvyššiu nezamestnanosť z Visegrádskej štvorky a ktorej nezamestnanosť je takmer dvojnásobok priemeru Visegrádskej štvorky, je to podľa mňa, ako povedal kedysi klasik, radosť mierne predčasná. Nezamestnanosť niekde okolo deviatich percent je veľmi vysoká nezamestnanosť a len o niečo vyššia viedla napríklad vo Francúzsku k tomu, že prezident Hollande povedal, že nemôže ani znovu kandidovať na prezidenta, lebo sa mu nepodarilo tú úroveň vo Francúzsku, ktorá je o niečo vyššia, ale nie významne, znížiť za svojho funkčného päťročného obdobia. To znamená, že za tých okolností by som ešte tú vojnu proti nezamestnanosti neuzatváral nejakým víťazstvom, lebo zatiaľ to môže byť trošku aj Pyrrhovo víťazstvo. Ja chápem v dobrom, čo ste chceli povedať, že tie mzdy už sú to, čo ľudia vnímajú, dneska viac, ale nezabúdajme aj na tých 300-tisíc ľudí, ktorí ešte stále prácu nemajú, hoci si ju hľadajú.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Doplňujúca otázka / reakcia zadávajúceho 18.5.2017 14:26 - 14:28 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem vám pekne, pán minister, za možnosť položiť doplňujúcu otázku aj za, by som povedal, váš seriózny prístup k zodpovedaniu otázky od občana.
Dovoľte mi však jednak uviesť to, čo aj vy ste v závere tak jemne naznačili, že pre občana aj pre nás všetkých je dôležité celkovo daňovo-odvodové zaťaženie. To, z čoho sa skladá, má svoje nejaké dôsledky, ale je až sekundárne. To znamená, že možnosť znížiť daňovo-odvodové zaťaženie práce sa neodvíja ani tak od konkrétneho stavu v Sociálnej poisťovni, o ktorom ste najviac hovorili, ale od celkovo jeho stavu verejných financií, aj od našej vízie.
No a to, čo môžme pozorovať aj v ostatných rokoch, je, že ak sa daňovo-odvodové zaťaženie neznižuje a tie prostriedky sa ponechávajú vo verejných financiách, tak vláda tie prostriedky nevyužívať tak, aby sme zabezpečovali budúcu prosperitu, budúci rast alebo lepší život ľudí reálne. Máme dneska stav, keď z veľmi podobného stavu verejných financií ako v roku 2012 s Českou republikou sme v situácii, keď náš deficit je stále skoro 2 % a v Čechách majú prebytok. To znamená, že my máme tendenciu alebo minimálne vaša vláda má tendenciu tie peniaze porozdeľovať, porozdávať a práve pracujúci ľudia, osobitne tí s nízkymi príjmami, prídu skrátka.
Ako dokumentoval môj kolega Jozef Mihál, väčšinu zvýšenia minimálnej mzdy si vezme späť štát a to verím, že budete aj vy súhlasiť, že nie je celkom v poriadku. Je to aj cez systém odvodovej odpočítateľnej položky zo zdravotného poistenia, aj cez daň z príjmu, aj cez sociálne poistenie.
Preto moja otázka na vás znie, že či naozaj neuvažujete v najbližšom čase nad znížením daňovo-odvodového zaťaženia aspoň nízkopríjmových skupín tých na minimálnej mzde, kde dúfam, že budete súhlasiť, že nie je ani morálne, ani ekonomicky správne, aby štát zo zvýšenia minimálnej mzdy zobral 58 centov z každého eura.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 18.5.2017 11:36 - 11:57 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Počkám ešte asi na spravodajcu... (Reakcia z pléna.) Á, si tu, prepáč. Pardon. Vidím, že je tu pani spravodajkyňa, takže môžme začať.
Dovoľte mi teda predložiť návrh, ktorý sme vymysleli spolu s kolegom Jozefom Mihálom a ktorý by mohol pomôcť ľuďom sa dôstojnejšie zamestnať za lepších podmienok a zároveň aj zamestnávateľom by mohol pomôcť napriek tomu, že časť zamestnávateľov je k nemu skeptická. Ale k tomu všetkému sa dostanem. Dovoľte mi na úvod vysvetliť, o čom ten zákon je, a potom ho aj trošku zdôvodniť.
Ten zákon samotný je pomerne stručný a hovorí dve veci. Prvá vec, ktorú hovorí, je, že ak niekto inzeruje verejne dostupným spôsobom pracovnú ponuku, tak je povinný v tej pracovnej ponuke uviesť, aj koľko je minimálna mzda alebo minimálna odmena, ktorú za to ponúka. A zároveň túto sumu potom následne aj musí s víťazným uchádzačom dodržať. Samozrejme, môže dohodnúť aj viac, ale nemôže dohodnúť menej. Inými slovami, inzeráty pracovné by po prijatí tohto zákona museli hovoriť aspoň to, koľko najmenej je zamestnávateľ ochotný za tú prácu zaplatiť.
Zákon nekladie žiadne limity zamestnávateľom v tom, aké ďalšie informácie by tam uvádzali. To znamená, mohli by uvádzať rozpätie, mohli by uvádzať dodatočné výhody a benefity, koľko sa platí za nadčasy a aké iné výhody, ktoré má. Nič z toho by zákon neobmedzoval. Zákon by len hovoril, že to číslo, ktoré je uvádzané ako najnižšie, nemôže zamestnávateľ ani následne podliezť.
Zároveň návrh zákona hovorí o tom, že ako tento zákon vymáhať. Navrhuje sa, aby ho vymáhala inšpekcia práce, ktorá teda vymáha aj ostatné pracovnoprávne predpisy. A vymáhala ho spôsobom, kde výslovne je v zákone uvedené, že pri prvom porušení zamestnávateľ dostane len upozornenie. To znamená, že v snahe byť zase ústretoví k zamestnávateľom sme ten zákon naformulovali tak, aby sa nikto nemohol stať nevedomky obeťou nejakej štátnej byrokracie, pretože ak náhodou si tohto zákona nebude vedomý alebo nebude si vedomý, ako presne ho má uplatniť, tak pri prvom porušení dostane len upozornenie. A následne už môže byť zamestnávateľ aj pokutovaný, ale tým pádom zabezpečíme, že to porušenie už bude musieť byť vedomé, pretože bude minimálne raz upozornený štátom, aj keby nemal sám osebe o tomto zákone povedomie.
Prečo treba takýto zákon prijať? Dovoľte mi namiesto toho, aby som možno hovoril štatisticky, analyticky, dovoľte mi odcitovať dva príbehy zo života, ktoré nám povedali ľudia z praxe, žijúci na Slovensku. Takže dovoľte mi odcitovať prvý príbeh.
"Za svoj život som absolvoval naozaj veľa pohovorov, či už prvé kolo, druhé kolo, tretie, a nikdy, opakujem nikdy, mi ani personálka, ani potenciálny zamestnávateľ neponúkli vyšší plat, ako som pýtal. Nehovoriac o ix kolách, času, výdavkov, energie, príprav a tak ďalej stratených zbytočnými výjazdmi nielen v rámci Slovenskej republiky, kde som sa dosť často cítil doslova ako zaujímavé šikovné zvieratko, na ktoré sa prišli pozrieť niekedy počas jedného pohovoru aj viac ako šesť ľudí. Nehovoriac, že na moje špecifické odpovede, ktoré mali viesť k tomu, aby som si urobil detailnejší pohľad na pracovné miesto, kde veľakrát ani samotní manažéri, pod ktorými som pracoval, nevedeli odpovedať. A to som sa napočúval potenciálnych zamestnávateľov, aký som erudovaný, s bohatými skúsenosťami a podobne. Prečo mi ani jeden z nich po tom, čo som sa im páčil a vyhovoval ich požiadavkám, ba niektoré som predčil, mi neponúkli vyšší plat? No prečo asi? Pretože väčšinou čakali, že sa nájde iný uchádzač, rozumej, z odľahlejších a chudobnejších častí Slovenska, ktorý to bude robiť za menej, resp., aby som bol presnejší, za oveľa menej. A kto tvrdí, že nie, tak nech už konečne vystrčí hlavu z piesku a pozerá sa, aká je realita." To je od občana.
A potom od pracovníčky, ktorá robila v personálnej agentúre. "Pre personálku som robila dva roky. Klient chcel zamestnanca získať vždy za čo najnižšie ohodnotenie z rozsahu, ktorý si sám zadal. Základným pravidlom bolo nikdy nepovedať ponúkanú mzdu vopred, vždy žiadať predstavu zamestnanca. Ak chcel viac, mali sme ho skúsiť ukecať na toľko, koľko bol budget a nabaláchať ho na ostatné benefity a postupný rast platu. Ak chcel menej, super, máme lacnejšieho človeka. A keď toto robíš dlhšie, jednoducho to máš v sebe. Ak uchádzač zavolal a opýtal sa na mzdu alebo sa na ňu pýtal na začiatku pohovoru, bol odpísaný. Logika bola, že keď niekoho zaujímajú peniaze, nebude to dobrý kandidát."
Tieto dva príbehy som vybral z množstva, ktoré sme dostali rôznymi či už sociálnymi, alebo inými médiami, pretože ilustrujú mentalitu súčasného trhu z pozície aj jednej, aj druhej strany. Tá mentalita je naozaj o čo najlacnejšom získaní zamestnanca.
Zároveň však voči zamestnancovi nie je pristupované korektne. Aby som to odcitoval ešte z iného, z iného prípadu, tak dovoľte mi odcitovať. "Nedať do inzerátu plat je zneužívanie pozície na trhu toho, čo si prácu hľadá. Plat je pre zamestnanca veľmi dôležitá vec, podobne ako pre zamestnávateľa moja kompetentnosť vykonávať prácu. Si predstavte, že situácia by bola opačná a firmy zúfalo potrebovali zamestnancov a oni by im posielali životopisy bez informácií o svojom vzdelaní a skúsenostiach, tie by prezradili až na pohovore. Neuvádzanie kompletných informácií je mrhaním času pre obe strany."
A posledný úvodný citát. "Zverejnenie ponúkanej mzdy nie je informácia len pre uchádzačov o zamestnanie, ale aj pre zamestnaných, aby mali možnosť porovnať a rozhodnúť sa, či ostanú pracovať pre súčasného zamestnávateľa, alebo to skúsia inde."
Preto som si dovolil odcitovať tieto stanoviská a skúsenosti, lebo ilustrujú to, že dnes máme trh práce a najmä teda jeho aktérov, ktorí sa v mnohých prípadoch sústreďujú skôr na zneužitie, alebo využitie podľa vášho uhlu pohľadu, nedostatočnej vyjednávacej sily, informovanosti a postavenia ľudí, ktorí sa o prácu uchádzajú. Je to aj v súlade, a k tomu sa dostanem neskôr, s filozofiou toho, že len hlupák platí ľuďom viac, než absolútne musí. A to je filozofia, s ktorou ja síce nesúhlasím, a to ako človek, ktorý manažoval, najímal a platil dlhé roky mnoho ľudí, ale je to filozofia, ktorú nepochybne mnohí majú, a ja sa k tomu ešte na záver vrátim, pretože ju má aj zjavne líder najväčšej opozičnej strany.
Pokiaľ má veľa zamestnávateľov takúto filozofiu, tak potom povinné zverejňovanie ponúkaných platov je nástroj, ako pomôcť ľuďom vyrovnať túto mocenskú nerovnováhu. Inými slovami, pre zamestnávateľov, ktorí nechcú zneužívať neinformovanosť zamestnancov alebo ich zraniteľnejšie postavenie, to žiadny problém nemôže byť. Naopak, pre zamestnávateľov, ktorí to zneužívať chcú, by tento faktor aspoň čiastočne prispel k vyrovnaniu mocenskej nerovnováhy a k tomu, aby zamestnanci boli v lepšom postavení.
Dovoľte mi, keďže to je jadro celého zákona, o tom hovoriť aj podrobnejšie.
Prvá námietka voči tomuto návrhu, ktorá sa objavila, bolo, že je to zvýšenie byrokracie. Ako som už uviedol, tento argument je jednoducho nepravdivý. My hovoríme o tom, že mzda sa musí uvádzať v inzerátoch, ktoré sa aj tak zverejňujú. To znamená, my nepridávame zamestnávateľovi žiadnu administratívnu povinnosť navyše, že by musel niečo zverejňovať. My navyše nechávame na zamestnávateľa, ako som spomenul, aj formu toho, tej informácie. To znamená, že nepredpisujeme, ako som povedal, presne, že to musí byť takto a takto naformulované. Keď niekto chce uviesť rozpätie, nech uvedie rozpätie, keď niekto chce, napríklad sťažoval sa niekto, že ja dávam nízky základný plat, ale ľudia si neuvedomujú, že ja platím dobre nadčasy a mám tieto benefity. Nie, to tam môže pokojne tiež napísať, keď chce. Môže napísať, ponúkame síce len 740 hrubého, ale popritom si môžte zarobiť na tomto.
Zamestnávateľ bude môcť robiť úplne, čo chce, jediné, čo bude musieť dodržať, je dodržať to minimum, ktoré tam ale uvedie. Nemôže sa stať, že tam napíše tých 740 euro a zamestnanec nakoniec zistí, že, prepáčte, je to len 690, lebo, bohužiaľ, sa nám zhoršilo hospodárenie. Takže preto musím absolútne odmietnuť argument byrokratizácie.
Druhý argument, ktorý predviedol alebo predložil pán Richard Sulík, je, že je toto opatrenie zbytočné, lebo zamestnávatelia ho budú obchádzať tým, že zverejnia len minimálnu mzdu. To znamená, napíšu do inzerátu, plat je 435 eur minimálne a podobne a tým pádom vlastne to celé sa minie účinku. Tento argument je zaujímavý, ale keby bolo tak, tak by som nerozumel celkom zúrivosti niektorých zamestnávateľov z tohto návrhu, pretože skôr by sa z nás mohli smiať, ale oni sa z nás nesmejú podľa reakcie.
A ten dôvod je veľmi jednoduchý. To, čo hovorí pán Sulík, by mohla byť pravda, keby sme v tejto chvíli na Slovensku mali 20-percentnú nezamestnanosť a ľudia jednoducho by zúfalí chodili na všetky pohovory, ktoré tu sú, pretože by boli zúfalí po akejkoľvek práci. Za takých okolností je dosť možné, že by tento zákon sa neusadil do praxe dobre, ani keby sme ho tu schválili.
To však dneska situácia na Slovensku nie je. My sme dnes na Slovensku v situácii, keď kvalifikovanej pracovnej sily je nedostatok a najmä v niektorých regiónoch zamestnávatelia sa doslova začínajú biť o zamestnancov.
Je tu pán predseda Danko a on tak dbá na ten rokovací poriadok, tak nemôžem tu vytiahnuť tie vizuálne pomôcky, ale, ale mám odfotených viacero inzerátov, dokonca bilbordov, kde dnes spoločnosti, a teraz nehovorím o Esete, teraz hovorím o McDonalde, Bille, kde, o Lidli, kde títo zamestnávatelia dneska začínajú na bilbordoch uvádzať, že u nás má pokladník aspoň 750, u nás má zamestnanec v McDonalde aspoň 800. To znamená, že to ukazuje, že práve naopak, tá mzda sa stáva jednou z kľúčových častí konkurenčnej výhody.
No a čo by sa stalo v takej situácii so zamestnávateľom, ktorý začne písať na bilbordy, že chcem programátora, ponúkaná mzda 435 eur minimum. No, nikto by mu neprišiel na taký pohovor.
To znamená, že to, čo my si myslíme, je, že v súčasnom stave trhu práce tento zákon by, naopak, mal veľmi silný účinok, pretože by zamestnávatelia, ktorí by ho obchádzali, sami sebe škodili a sami seba strelili do nohy.
Tretí argument, ktorý sa objavil, jeho autorkou je pani kolegyňa Kiššová, ktorá, viem, že aj chce v rozprave vystúpiť, takže môžme aj ďalej diskutovať, ona hovorila, že ono to môže teoreticky viesť k nižším platom, lebo vlastne keď sa do inzerátu dá nižší plat a potom príde uchádzač, ktorý už je s tým spokojný, tak mu vlastne neponúknu vyšší. No ako som uviedol ten citát od tej personálnej agentúry, personálna agentúra práve, naopak, nikdy nejde nad svoje možnosti, na to, čo je dané a, naopak, ešte sa snaží tých kandidátov, ktorí chcú viac, tlačiť. To znamená prípad, že by niekto si mohol zapýtať viac, oni boli ochotní zapýtať viac a on len vďaka tomu, že na inzeráte bude uvedená nižšia suma, už bude spokojný, sú jednoducho úplne mimo realitu.
Otázka je, čo sa stane s platmi celkovo, keby bol prijatý tento zákon. Pravdepodobne by to prispelo k vyšším platom, ale osobitne by to pomohlo skupinám, ktoré sú dneska nejakým spôsobom znevýhodnené. Dovoľte mi odcitovať hlavnú ekonómku ministerstva financií a šéfku Inštitútu finančnej politiky Luciu Šramkovú, teda najvyššieho ekonóma tejto, by som povedal, slúžiaceho v štátnej službe, ktorá povedala: "Vítam opatrenia, ktoré stransparentňujú platy, napríklad zverejňovanie platov v inzerátoch. Sú to veľmi dobré opatrenia pre zmazávanie medzier vo výplatách medzi diskriminovanými skupinami obyvateľstva. Dlhšia kariéra a lepšie vzdelanie dnes napríklad ženám neprinášajú vyšší príjem v takej miere ako mužom a na Slovensku máme nadpriemerné príjmové rozdiely medzi pohlaviami. Na základe uvedených zistení bude transparentnosť platov pravdepodobne jedno z odporúčaných opatrení na trhu práce." Povedala Šramková.
To sa, samozrejme, netýka len žien. Týka sa to napríklad mladých uchádzačov, týka sa to napríklad menšín, osobitne, osobitne Rómov, teda všetkých tých, ktorí sa cítia byť na trhu práce v ešte slabšej pozícii, a preto sú ešte opatrnejší v tom, čo si zapýtajú, a často si zapýtajú menej, než zamestnávateľ je ochotný dať, ale, samozrejme, veľká časť zamestnávateľov nebude umelo ponúkať viac. Pre týchto ľudí by bol tento návrh asi najväčším benefitom, ale nielen pre nich.
Ako už som citoval na úvod, bol by veľkým benefitom pre existujúcich zamestnancov, ktorí by vedeli, či si môžu zapýtať viac, lebo keby zrazu zistili, že na to isté miesto u toho istého zamestnávateľa už sú ponuky o dve stovky vyššie, tak by si to asi išli so svojím zamestnávateľom vydiskutovať, a keby im nevyhovel, tak by asi začali hľadať nové zamestnanie. Inými slovami, môžem vám garantovať, že keď Lidl a Billa a McDonald dávajú na bilbordy tie sumy, ktoré dávajú, tak nemajú vo svojich obchodoch ľudí, ktorých za tú istú prácu platia horšie, pretože by sa im tí ľudia začali búriť. Inými slovami, transparentnosť pomôže aj existujúcim zamestnancom, ktorí sa ani nechcú, nutne tú prácu zmeniť.
V konečnom dôsledku to pomôže všetkým zamestnancom a nemyslím si to len ja a dovoľte mi aj odcitovať prieskum, ktorý sme si zadali medzi občanmi všeobecne, teda nie všetkými, od 18 do 65 rokov, aby som bol presný, a v tomto výskume 45 % ľudí povedalo, že tento krok by určite viedol k zvýšeniu platov, a 27 % povedalo, že by to skôr viedlo k zvýšeniu platov. To je spolu 72 % občanov, ktorí považovali tento krok, teda nielenže s tým súhlasili, k tomu sa ešte dostanem, ale zároveň ho pokladali za potenciálne veľmi užitočný.
Teraz dovoľte mi k záveru sa vyjadriť aj trošku k politike tohto návrhu, aj vzťahu k podnikateľskej a zamestnávateľskej triede. V prvom rade tento zákon je naozaj veľmi podporovaný občanmi, podľa nášho prieskumu, ktorý bol robený na reprezentatívnej vzorke teda vo veku 18 až do 65 rokov, 84 % ľudí buď súhlasilo úplne alebo skôr s týmto návrhom. Tých, čo boli proti, bola drvivá menšina. Čo je zaujímavejšie, že keď si Podnikateľská aliancia Slovenska robila svoj vlastný prieskum medzi podnikateľmi na rôzne návrhy, tak tento návrh bol aj medzi samotnými podnikateľmi pol na pol, teda myslím, že o 1 % viac s ním nesúhlasilo, ako s ním súhlasilo, ale ten pomer bol takmer vyrovnaný. Inými slovami, toto je návrh, ktorý ľudia, zamestnanci, absolútne podporujú a samotní podnikatelia a zamestnávatelia sú rozdelení, ale je aj výrazná časť, ktorá je proti.
A tu je podľa mňa jadro toho, čo by sme si mali vydiskutovať, ako chceme, aby na Slovensku fungovali vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi a ako by do toho mala vstupovať politika. Jedna možnosť je tá, ktorá preferuje triednu vojnu. To je možnosť, ktorá hovorí, že zamestnávateľ je ten, kto chce zamestnanca čo najviac vytlačiť a čo najmenej mu zaplatiť, a zamestnávateľ je ochotný robiť niečo dobré pre zamestnávateľov (pozn. red.: správne "zamestnancov") len pod veľmi tvrdým tlakom, napríklad, že mu ľudia odídu. Ale nikdy nie dobrovoľne a nikdy nie iniciatívne. Takýto krok napríklad vidí toto zverejňovanie inzerátov, keďže to posilní pozíciu zamestnancov v celom procese ako protipodnikateľský, ako nejaký nástroj, ktorý má ublížiť zamestnávateľom alebo ich pritlačiť, a preto ak chce niekto hájiť podnikateľov, manažérov, zamestnávateľov, musí s ním bojovať. Toto je postoj triednej vojny, postoj, kde stoja nevyhnutne záujmy jedných proti druhým. Kde v podstate aj komunisti majú pravdu, keď hovoria, že podnikatelia a zamestnávatelia sú len tvrdí zdierači ľudí. Len na rozdiel od možno komunistov títo ľudia to pokladajú za prirodzené, dokonca aj dobré.
Aby som ilustroval tento pohľad, dovoľte mi jeden citát pána Richarda Sulíka, ktorý povedal: "Podnikateľ, ktorý dobrovoľne zvyšuje svojim zamestnancom plat, nie je podnikateľ, ale filantrop. Ale úplne bežne zvyšuje podnikateľ svojim zamestnancom plat z donútenia, že ak tak nespraví, tak mu odídu."
Dovoľte mi v prvom rade povedať, že to jednoducho nie je pravda a to ako človek, ktorý som či vo verejnom, neziskovom alebo aj súkromnom sektore najímal, manažoval a niekedy aj prepúšťal pomerne veľké množstvo ľudí za ostatných sedemnásť rokov. Často dokonca aj z pomerne skromných prostriedkov, pretože či už aj v tom verejnom sektore, alebo aj v tom neziskovom ten objem peňazí, ktoré som mal na mzdy, bol veľmi skromný, napríklad aj v porovnaní s podnikateľmi, ktorí bojovali o tých istých ľudí so mnou. Tak často som nemohol ponúkať atraktívne podmienky, minimálne finančné. Ale napriek tomu som nikdy nepristupoval k tomu takto. Naopak, vychádzal som z predpokladu, ktorý sa mi osvedčil, že najproduktívnejší zamestnanec je ten, ktorý je spokojný, aj keď možno neviem zaplatiť toľko, koľko v ideálnom svete by on chcel, aj ja by som chcel, tak určite sa nevnímam, nás ako ľudí, ktorí majú úplne protichodné záujmy, kde ja som ten, kto ho má čo najviac pritlačiť a zdierať a nedať mu ani o korunu viac. Naopak, pokiaľ tie možnosti dovoľujú, treba sa so zamestnancami o prosperitu podeliť, pokiaľ to možnosti nedovoľujú, treba hľadať porozumenie na oboch stranách pre to, aby sme to vydržali.
Tento pohľad je nielen podľa mňa ekonomický a sociálne pravdivý, ale je podľa mňa aj politicky vhodný, pretože ak budeme veriť vo vzťahy zamestnávateľa a zamestnanca ako v triednu vojnu, tak dovolím si upozorniť zamestnávateľov a podnikateľov, že to je vojna, ktorú nevyhnutne prehrajú, pretože je to v pomere zhruba 1 : 20, 1 : 10? A taká vojna sa nedá vyhrať.
Preto ja si osobne myslím, že práve vyvolávanie zdania nevyhnutného rozporu záujmov, konfliktov triednej vojny je v tých, ktorí práve sú proti trhovej ekonomike a ktorí sa práve snažia presvedčiť ľudí, že to nemôže fungovať aj inak ako vzájomným zdieraním.
A krásnym príkladom je táto, je toto zverejňovanie inzerátov, kde dovoľte mi odcitovať tri citáty manažérov, podnikateľov tiež k tomuto zákonu, ktorí sú z tej menšiny alebo z tej polovice, ktorá s tým nemá problém. Samozrejme, sú aj takí, ktorí sú proti, ale verím, že tých bude citovať kolegyňa Kiššová.
"Roky som prijímal, aj dnes vyberám a prijímam do firmy zamestnancov. Vždy som chcel prijať zodpovedných ľudí a nie ovce. Preto som vždy hral otvorenú hru a vždy sa mi to oplatilo. Nikdy som za tie roky nikoho z tých, čo som vybral, nemusel vyhodiť. Na druhej strane som prešiel desiatkami konkurzov a je to skutočná bieda. Chcem počuť normálny argument, prečo nezverejňujú v ponuke aj odmenu. Pre uchádzačov je plat či mzdy tá najpodstatnejšia informácia. Ponuky "predám auto, príďte do Košíc a tam vám poviem cenu" sa tiež nedávajú."
Mám známeho, ktorý podniká. Včera som mu dal otázku v rámci debaty: "Zverejňuješ mzdy v inzerátoch?" Odpovedal mi: "Áno, kedysi sme to tak nerobili." A ja na, ďalšia moja otázka bola: "Ako to hodnotíš?" Povedal: "Veľmi pozitívne. Máme uchádzačov, ktorí hneď vedia, s čím môžu počítať, hlásia sa mi oveľa relevantnejší kandidáti, oveľa viac, ako keď sme plat neuvádzali."
A tretí. "Ja som vždy do ponuky uviedol, o aký charakter práce pôjde, na koľko zmien sa bude robiť, či sú v tom sviatky, víkendy, nočné, miesto práce. Vždy som uvádzal napríklad základný plat 750 eur plus 250 výkonnostný bonus, preplácané nadčasy plus odmena za nadčas, prípadne ďalšie benefity. Potom mali záujemcovia dosť informácií, prišli mi len tí, čo chceli robiť, a mohli sme sa v kľude baviť o ďalších veciach."
Dovoľte mi teda tento úvod, úvodné slovo ukončiť tým, že toto nie je zákon proti podnikateľom, toto je zákon za lepšie fungovanie trhu práce, ktorý je v prospech zamestnancov, najmä v súčasnom stave ekonomiky, ale aj v prospech zodpovedných podnikateľov, ktorí skutočne hľadajú dobrých ľudí a nevnímajú pracovnoprávny proces ako triednu vojnu, a preto si dovoľujem uchádzať sa o vašu podporu pre tento návrh.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie 18.5.2017 10:53 - 10:54 hod.

Miroslav Beblavý
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.5.2017 10:49 - 10:51 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne pánovi poslancovi Dostálovi za jeho vystúpenie nielen preto, že ho podporil, tento návrh zákona, ale myslím si, aj za jeho argumentáciu. Tiež sa chcem pripojiť k tomu, že je podľa mňa prekvapujúce, že toto v našom právnom poriadku dodnes nie je zakotvené, lebo naozaj som nepočul ani pri tomto zákone, ani predtým žiadnu praktickú alebo logickú, alebo systémovú argumentáciu proti.
Priznám sa, že zatiaľ asi jediný argument proti je, že to nevymyslela vládna koalícia. Čo ja chápem, že v tejto snemovni je nad všetko. Ale napriek tomu by podľa mňa stálo za zváženie, či takýto návrh, ktorý by jednoznačne pomohol, nikomu neuškodil a zároveň to nie je ani návrh nepodstatný, lebo každý, kto teda pracuje a má deti, vie, že je to pre tú rodinu veľké bremeno, keď vždy len jeden rodič môže pomôcť. Okrem teda ľudí, ktorí sú tak finančne zabezpečení, že im je toto všetko jedno, ale takých, bohužiaľ, v tejto krajine je málo.
Takže preto si myslím, že tie argumenty pána poslanca Dostála, aj keď možno z takej konzervatívnejšej perspektívy, ale úplne rovnako prispeli k tomu, aby tento návrh zákona bol priechodný.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.5.2017 10:32 - 10:32 hod.

Miroslav Beblavý
Ďakujem pekne. Chcem len poďakovať za obidve faktické poznámky a verím, že sa naozaj spoločnými silami to vám podarí to dotiahnuť. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 18.5.2017 10:23 - 10:28 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predsedajúci, vážená pani navrhovateľka, ďakujem za slovo.
Dovoľte mi ešte na úvod sa ospravedlniť pánovi kolegovi Mihálovi, že som teda poskytol tú nesprávnu informáciu, a teda chcem ešte raz oceniť, že šíri tieto informácie medzi slovenskou populáciou charitatívne a zadarmo a bodaj by viac poslancov robilo takéto aktivity pre ľudí tejto krajiny. Potom by možno vedeli viac o svojich právach a možnostiach.
Ale poďme k samotnému návrhu zákona. Z obsahového hľadiska ja myslím, že kolegyňa Petrík ho vysvetlila viac než vyčerpávajúco, takže nebudem do toho nejak pridávať ďalšie a ďalšie argumenty. To, čo navrhuje, naozaj je očakávateľné, že v priebehu niekoľkých mesiacov až roka bude v podstate navrhované aj Európskou komisiou ako záväzok pre členské štáty, a to koniec koncov aj z toho dôvodu, že naozaj drvivá väčšina členských štátov to už má. To znamená, že náklady vzniknú maximálne tak štátom, ako je Slovensko, tým pádom zostávajúcim, ktorí to nerobia.
A namiesto tejto analytickej diskusie dovoľte mi možno prispieť osobnou skúsenosťou, prečo podporím tento návrh. Keď sa mi narodil prvý syn, tak som pracoval vtedy na ministerstve a nemohol som si naozaj zobrať dovolenku bez ohľadu na to, či by bola platená, alebo neplatená. Takže dokonca si pamätám, že už pár hodín po pôrode som znovu musel sedieť v kancelárii a riešiť nejaké veci. Ale keďže som mal to šťastie, že sa mi syn narodil v novembri a okolo Vianoc sa to predsa len robí ľahšie, tak si pamätám, že som si vtedy zobral normálnu dovolenku, keďže, samozrejme, táto otcovská neexistovala, neexistuje, a strávil som 3 týždne doma so svojím čerstvo narodeným synom. A musím povedať, že to bolo významným prínosom, myslím si, aj do nášho vzťahu, aj do jeho výchovy, aj pre mňa samotného, aby som sa teda netváril len ako filantrop. Bola to veľmi, veľmi hlboká a napĺňajúca skúsenosť otcovská. A nie každý má to šťastie, že sa mu narodí dieťa akurát vtedy, keď si mesiac potom môžu zobrať dovolenku v čase, keď je to jednoduchšie z hľadiska pracovného procesu. Nie každý vôbec tú dovolenku má. Ja sa priznám, že pri tej práci na ministerstve som si ju ani vybrať nestíhal, takže mi to nevadilo, že otcovská dovolenka nebola.
A preto by som to chcel veľmi podporiť, pretože vzťah obidvoch rodičov k dieťaťu je veľmi dôležitý, ten čas dva týždne je naozaj skromný, to nie je teraz nejaká, nič excesívne. Tak ako pri materskej a materskej dovolenke, to slovo dovolenka je, samozrejme, pomerne nesprávne, lebo osobitne, ak máte prvé dieťa, tak, by som povedal, o dovolenke sa veľmi hovoriť nedá, človek sa ledva učí, ako to celé funguje, ako to všetko zvládnuť. Ale je to podľa mňa z hľadiska spoločenského úžitku veľmi, veľmi dôležité.
A možno by som už len na záver dodal jednu vec pre tých, čo majú pocit, že pre rodiny sa tu robí nejak veľa alebo že priveľa takýchto sociálnych výhod navrhujeme osobitne na stredopravých politikov, tak dovoľte mi možno na záver uviesť to, že Slovensko je už dneska definitívne za bodom, v ktorom bolo ľudstvo státisíce rokov, kde sme mali veľmi veľa detí, ale z nich len malá časť prežila do dospelosti. Dnes máme, naopak, dnes máme deti veľmi málo, v prípade Slovenska až objektívne primálo vôbec na to, aby sme prežili ako národ a štát v tejto chvíli. A naopak, chvalabohu, ale sme schopní zabezpečiť, že drvivá, drvivá väčšina tých detí vyrastie na zdravých mladých ľudí, ktorí potom môžu, samozrejme, mať vlastné deti a ďalej niesť našu, našu identitu. A práve ale preto, aby sa to dialo, do tých detí čoraz viac investujeme. Súkromne môžem povedať, že keď si porovnám svojich rodičov, ktorí mali v tom čase, keď som bol dieťa, by som povedal, pomerne podobné spoločenské postavenie, možnosti, ale aj časový tlak ako ja dnes, tak napriek tomu o nás vtedy bolo oveľa menej postarané. Ale to nebolo výrazom nejakej menšej lásky alebo menšej starostlivosti, ale jednoducho toho, že jednak ten život bol v mnohom tvrdší vtedy, ak ste o štvrť na šesť večer neboli v potravinách, už rodina nemala čo, čo jesť potom a mnohé iné, iné záležitosti praktického života, ktorý si pamätáme, tí, čo máme viac možno ako 40 rokov, ale aj jednoducho spoločenský úzus bol taký. My sme nemali v autách vzadu žiadne bezpečnostné pásy, asi ste si to všetci, čo máte určitý vek, pamätáte, že ja som celé detstvo prejazdil v aute, kde som nebol pripútaný a nikomu to ani nenapadlo, že je to nejakým spôsobom zle. Dnes mám veľa priateľov, ktorí keď majú menšie dieťa, mám ho odviezť, pokiaľ by som nemal sedačku, nieže ho pripútať, sedačku, tak mi ho nezveria, pretože si to dieťa jednoducho cenia. Mnohí ľudia to kritizujú, a čiastočne asi aj oprávnene, ako nejakú prehnanú opatrnosť, že tie deti až príliš sa o ne staráme a všetko sa dá prehnať, samozrejme, vrátane spravodlivosti. Ale netreba zabúdať, že veľká časť tej starostlivosti vedie aj k tomu, že len oproti obdobiu pred 40 rokmi nám menej detí ešte stále umiera na smrteľné nehody, láme si nohy a väzy alebo je, alebo je inak ničených.
A niečo podobné podľa mňa potrebujeme vo verejnej politike. Čím je každé dieťa, čím ich máme menej, či je vzácnejšie, tým by sme mali viac myslieť na to, aby vyrastalo v harmonickej rodine, aby malo možnosť mať svojho blízkeho vzťahu s rodičmi a aby si navzájom naozaj dokázali jeden druhého užiť. A tento návrh je pomerne skromný, ale podľa mňa veľmi dobrý príspevok tejto filozofie, a preto verím, že ho podporíte, ak nie dnes, tak keď nám ho prinesie pán minister Richter, a keď nie pán minister Richter, tak keď nám ho prinesie Brusel, verím, že v najbližšom roku sa ho tu v každom prípade dočkáme.
Ďakujem.
Skryt prepis