Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, domáce a zahraničné skúsenosti nás učia, že pre extrémistov najväčšia šanca na úspech vzniká vtedy, ak identifikujú správne vážne spoločenské problémy, ktoré sa neriešia a ktoré, či ich nazvem mainstreamoví alebo tradiční politici buď sa len tvária, že riešia, alebo jednoducho nedokážu s nimi pohnúť. Ak takéto vážne, zásadné problémy spoločnosť trápia, tak postupom času nejaká časť ľudí začne načúvať extrémistom, pretože tí pomenúvajú veci z ich pohľadu tak, ako sú. Možno neponúkajú riešenia, ale ponúkajú riešenia skratkovité, ale stále sa im to zdá lepšie, ako dokolečka počúvať reči vlády a tradičných politikov o tom, že sa to buď nedá, alebo že už to vlastne vyriešili, hoci ľudia na vlastných očiach vidia, že to tak nie je.
Prečo to hovorím pri tomto zákone? Lebo tento zákon je exemplárnym príkladom toho, ako je bližšie k skutkovému stavu prejav extrémistu ako prejav vládneho poslanca, a to by malo byť mementom pre nás všetkých, pretože to je situácia, ktorá môže tejto krajine len škodiť. Aby som bol konkrétny, je nespochybniteľná pravda, že za ostatných dvanásť rokov vlád Roberta Fica sa nepodarilo skutočne pohnúť ani s jedným zo štyroch problémov, ktoré dneska v tom zákone vidíme, ich dôsledky a ich riešenia alebo aj neriešenia.
Ten základný a najväčší problém, o ktorom tu už viacerí poslanci hovorili, je nastaviť model vyváženého regionálneho rozvoja. Slovensko je krajina, ktorá má v Európe na tak malej ploche najväčšie regionálne rozdiely. My sa môžme porovnať s Talianskom, ale všetci, ktorí sme boli v Taliansku, vieme, že od hornej strany čižmy do dolnej strany je to asi tisíc kilometrov až na Sicíliu a žije tam, ak sa nemýlim, možno okolo 70 miliónov ľudí; verím, že ma niektorý kolega skontroluje. My v desaťkrát menšom štáte aj možno viac než v desaťkrát menšom štáte máme rovnaké regionálne rozdiely, ako sú medzi talianskym severom a talianskym juhom.
Pán poslanec Paška, nikto od vlády neočakáva, že za 12 rokov to kompletne vyrieši, hoci 12 rokov už nie je taký krátky čas, ale očakával by som, že sa s ich riešením pohne. Keď sa však pozriete na to, čo sa na Slovensku deje, tak zistíte, že tá vzdialenosť medzi najchudobnejšími a najbohatšími sa za tých 12 rokov nijako nezmenšila, nech to meriate akýmikoľvek indikátormi.
To znamená, že máme model regionálneho rozvoja, ktorý prichádza po období – s výnimkou krízy – dlhého hospodárskeho rastu, prichádza po dlhom období, keď s jednou prestávkou tu vládla jedna strana, občas s nejakými partnermi. Mala možnosť realizovať svoj model, a napriek tomu sa nielenže táto situácia nevyriešila, ale sa ani nezlepšila. Zároveň máme absolútne zlyhávajúci model práce s dlhodobo nezamestnanými a s vylúčenými spoločenstvami, teda najmä so sociálne vylúčenými Rómami. Opäť, za 12 rokov sa v tomto smere veľmi málo pohlo. Ja som rád, že celkový trh práce sa zlepšil, najmä posledný, no, dlhodobo sa zlepšuje od krízy, ale teraz, teraz už cítime naozaj to prehrievanie, ale sme jediná krajina v Európe, ktorá pri nezamestnanosti, už keď sme mali tesne pod 10 %, začali zamestnávatelia hovoriť, že nemajú ľudí. Dnes, keď je, dnes keď je podľa spôsobu merania medzi 6 až 8 %, tak zamestnávatelia v podstate tvrdia, že sme na plnej zamestnanosti z hľadiska toho, ako vedia zohnať ľudí. Takýto rozpor, neschopnosť naplniť voľné pracovné miesta spolu s nezamestnanosťou, ktorá podľa rôznych čísiel je niekde medzi tými šiestimi a ôsmimi percentami, hovorí, že nie sme schopní integrovať na trh práce dlhodobo nezamestnaných a vylúčené skupiny. Opäť, toto sa ani za tých 12 rokov nijako nepohlo.
Tretí problém, ktorý máme, je model reformy školstva. Môžme tu riešiť zástupné problémy, už máme napríklad druhý Ficov zákon o duálnom vzdelávaní. Prvý schválila prvá Ficova vláda, druhý schválila druhá Ficova vláda, ale v duálnom vzdelávaní sa stále nachádza len zlomok slovenských žiakov. Môžme donekonečna diskutovať o tom, koľko detí je na gymnáziách, koľko tam nie je, hoci pre tých, ktorých zaujímajú fakty, podotýkam, že máme jeden z najnižších podielov v Európe, takže pri veľkom počte detí na gymnáziách slovenský problém nie je, pokiaľ si teda nemyslíme, že máme úplne o polovicu hlúpejšiu populáciu ako celý zvyšok Európy, ale môžme tieto neproduktívne debaty viesť. Fakt je ten, že zamestnávatelia, či už tí, čo potrebujú vysokoškolsky vzdelanú pracovnú silu, alebo stredoškolsky pracovnú silu, ju napriek pomerne vysokej nezamestnanosti nevedia nájsť.
Všetky tieto problémy sú dlhodobé. Niektoré sa zhoršujú, niektoré sa len nezlepšujú, ale sú dlhodobé. O všetkých týchto problémoch sa vie a diskutuje. Napriek tomu tri vlády Roberta Fica s nimi reálne neboli schopné nič urobiť z hľadiska výsledku. Oni s nimi veľa robili z hľadiska populistických rečí, o niečo menej z hľadiska konkrétnych krokov, ale takmer nulovo z hľadiska skutočného výsledku. Týka sa to najbolestivejšie východného Slovenska, ktoré tu už bolo spomínané, kde sa tieto problémy pretínajú, spájajú, ale týka sa to dneska celého Slovenska. Zlyhávajúce školy nemáme len v Kežmarku, máme ich úplne rovnako aj v Bratislave, len je pravda, že v Bratislave vďaka lepšiemu ekonomickému vývoju je to menej vidno, pretože aj ľudia s horším vzdelaním sa tu ľahšie zamestnajú, aj keď, a človek aj s kvalitným vzdelaním v Kežmarku má niekedy problém.
No a prečo to hovorím pri tejto novele? Totiž táto novela je príkladom dvoch vecí. Prvá vec je, že táto vláda ani v polovici svojho volebného obdobia nevie skutočne tieto problémy riešiť, a preto ich nahrádza buď okamžitými náplasťami, alebo politickými gestami. A druhá situácia je, že aj keď niečo rieši, tak to robí spôsobom, ktorý tie problémy aspoň v niektorých oblastiach skôr zhorší. A dovoľte mi byť konkrétny.
Dve základné črty tejto novely sú príspevok na presťahovanie za prácou a zmena spôsobu zamestnávania cudzincov na Slovensku. To tvorí jadro. Ak sa pozrieme na príspevok na presťahovanie za prácou, tak je to klasický príklad niečoho, čo nikdy v žiadnej krajine nebolo významným nástrojom mobility pracovnej sily. Čo neznamená, že to nemá existovať, môžu existovať aj príspevky a riešenia, ktoré sú pre malú skupinu a niekedy majú aj zmysel. Ja konkrétne v minulosti som aj tomuto príspevku sa venoval, takže ja nebudem hovoriť, že to je nezmysel, ale je to v najlepšom prípade takmer nulový alebo doplnkový nástroj. Ak novela, ktorá je najrozsiahlejšou novelou podmienok zamestnávania za tejto vlády, predkladajú ju poslanci, ale to už je na vás, obsahuje ako najväčšiu zmenu niečo takéto, tak sa musím pýtať, že či toto je naozaj ten koncept zmeny trhu práce a musím sa potom prestať diviť mnohým kolegom, či pani poslankyni Kiššovej, alebo aj ostatným poslancom, že kriticky poukazujú na toto, pretože to je naozaj tá vlajková loď vašej politiky. Niečo, čo by v najlepšom prípade malo byť skôr veľmi maličké a doplnkové, pretože ak by to bolo naozaj veľké, tak to má všetky tie negatívne dôsledky, na ktoré poukázala aj kolegyňa Kiššová vo svojom vystúpení skôr.
To je však stále symbolika. Bohužiaľ, symbolika nešťastná, lebo ona umožňuje naozaj interpretovať politiku vlády ako politiku vysťahovávania a vyľudňovania regiónov Slovenska. To je niečo, čo je podľa mňa neobhájiteľné, aj keď dovolím si povedať, že skôr naozaj v rovine symbolickej v tomto zákone, pretože ten príspevok nikdy nebudú využívať tisíce a desaťtisíce ľudí. Budú ich využívať naozaj desiatky, možno pár stoviek.
Čo je väčší problém a zásadnejší problém, je problém zamestnávania zahraničnej pracovnej sily a migrácie. A tam by som, pán kolega Petrák, vám vyčítal dve veci. Prvá vec je to, čo ste teraz v predchádzajúcom vstupe začali hovoriť, vlastne sa začali tváriť, že toto nie je, keď to poviem jazykom zjednodušeným, proimigračná novela, toto je protiimigračná novela. Nie je dobré nehovoriť pravdu. A vy nehovoríte pravdu, pretože skutočným zmyslom tejto novely je uľahčiť na západnom Slovensku zamestnávanie cudzincov, ktorí sú z krajín mimo Európskej únie, lebo tí, samozrejme, čo sú z krajín Európskej únie, nepotrebujú povolenia, takže tí sa môžu voľne zamestnať aj dneska.
Skutočným zmyslom tohto je tam, kde je nízka nezamestnanosť, uľahčiť zamestnávanie cudzincov. Nemá podľa mňa význam tváriť sa, že to tak nie je, pretože vám to aj tak nikto neuverí a v skutočnosti len, keď niečo skrývate, vždy potvrdzujete tú druhú stranu mince. To znamená, že potom sa naozaj môžu vaši kritici, prípadne extrémisti pýtať, že čo zakrývate, čo tajíte, prečo klamete, prečo nehovoríte pravdu, aká je.
A druhá vec, ktorú ale vyčítam, a to je vážnejšia, lebo zatiaľ je to otázka možno politickej rétoriky a taktiky, je, že vy to robíte bez toho, aby ste vy – už či vo vašom zákone, alebo vláda vo svojich opatreniach – robili niečo preto, aby takáto migrácia bola úspešná a pre Slovensko pozitívna. Inými slovami, ak vy navrhujete dneska zákon, ktorý hovorí, že na Slovensku, v západnej časti Slovenska bude jednoduchšie zamestnávať Srbov, Ukrajincov, Macedóncov, Bielorusov a ďalších, tak potom máte veľkú zodpovednosť naozaj zabezpečiť, že keď sem, lebo veľa už tých ľudí tu je, takže už niečo o tom vieme, aby to bolo čo najmenej problémové a pre krajinu čo najviac úspešné. A v tomto vaša vláda, by som povedal, že označiť ju za pštrosa, je uraziť pštrosa. Lebo vy nieže máte hlavu v piesku, vy máte v tom piesku celé telo ešte aj s chvostom.
Tu máme situáciu, kde v konkrétnych oblastiach západného Slovenska už dochádza k výraznej koncentrácii migrujúcich cudzincov za prácou, vzbudzuje to tenzie, ktoré sú od praktického charakteru, dostupnosti bývania, služieb a mnoho ďalších vecí cez rôzne medzikultúrne tenzie a napätia, a vy s tým nerobíte vôbec nič. Ja si neviem predstaviť serióznu západoeurópsku vládu, ktorá by čelila takémuto ťahu na trh práce a dala by od toho ruky preč. Čo je to, čo vaša vláda reálne robí. Vy to hádžete na starostov, vy to hádžete na zamestnávateľov, nech si to oni vyriešia. Potom naozaj sme svedkami toho, keď politici, dokonca aj politici opoziční, hodnotoví, začínajú na tlačových konferenciách používať slovo "Srb" pomaly ako nadávka alebo ako niečo, čoho by sme sa mali štítiť, a začínajú kapitalizovať na týchto obavách a týchto emóciách. Je vaša zodpovednosť, ak naozaj touto novelou ešte viac otvárate kohútik pre zamestnávanie neEÚľudí v okresoch s nízkou nezamestnanosťou, povedať, čo vy v tomto zákone alebo aj vláda mimo zákona ide robiť pre to, aby táto imigrácia bola pre Slovensko úspešná.
My máme na Slovensku príklady, máme tu veľa ľudí zo Srbska, našich krajanov, ale takých krajanov, ktorí sú 200 rokov v Srbsku, Slováci. Mali sme počas balkánskych vojen utečencov z Chorvátska, z Bosny. Máme na Slovensku aj už nemálo Ukrajincov, často lekárov alebo aj iné profesie. V Čechách s tým majú skúsenosti. Vieme, že minimálne v prípadoch týchto kultúrne blízkych národov nie je integrácia až taký vážny problém, ak sa jej aspoň trochu seriózne venujeme. Ale vy sa jej nevenujete ani trochu seriózne a potom, keď začnú správy o konfliktoch, keď v mestách ako Nitra, okolo Trnavy začínajú byť tieto napätia úplne zbytočným zdrojom napätí medzi ľuďmi, tak vy nerobíte nič, ale prinesiete takýto zákon do Národnej rady! A ja musím povedať, že hoci by som za normálnych okolností zvažoval, či za neho nehlasovať, pretože naozaj niektoré veci chce riešiť technokraticky dobre, ako súčasť širšieho politického balíka vášho prístupu k tejto téme ja ho podporiť nemôžem. A pokiaľ táto vláda seriózne nevezme tú výzvu a pokiaľ sa trochu nezobudí, tak sa obávam, že ani nikto seriózny to nebude môcť urobiť.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. No, musím povedať, že som veľmi sklamaný reakciou pána poslanca Čaploviča. To ani nie z hľadiska toho, čo obsahovo hovorí, ale z hľadiska toho, že vôbec žiadnym spôsobom nevstúpil do dialógu. Lebo tu by to malo byť o dialógu. Ja som sa snažil vysvetliť naozaj úplne mimo politiky, že prečo tento problém treba naozaj riešiť trošku inak, ako ho riešite.
A, pán poslanec, a teraz to poviem aj vašim poslancom, aj vašim koaličným partnerom, ktorí zodpovedali za školstvo najviac v histórii Slovenska, Slovenskej národnej strane, že nie je správne maskovať to, že najmä pod vedením vašich strán slovenské školstvo pomaly, postupne, ale neodvratne upadá do tretieho sveta tým, že budete presadzovať jedno opatrenie, ktoré nič nevyrieši, nič nevyrieši, práve preto som sa pokúšal vysvetliť, prečo nič nevyrieši, ale maskuje tento neustály, v tejto chvíli za vašeho vedenia aj neodvratný úpadok slovenského vzdelávania, ktoré, musím sa priznať, ja považujem za absolútnu národnú katastrofu a ako vlastenec tejto krajiny vám to, aj vám, dávam na čelo. A to, že ste to nielen neboli schopní zmeniť, ale že to maskujete namiesto toho, aby ste v čestnom dialógu teraz hľadali ako ďalej, to ja považujem aj za etické a morálne zlyhanie vás ako osoby, aj vašich strán.
A na záver si dovolím povedať ešte inú vec. Toto naozaj – a povedal som to viackrát – nie je to, čo slovenské školstvo najviac trápi, ale ak bez toho, aby ste vyriešili čokoľvek, čo slovenské školstvo naozaj trápi, teraz ešte zavriete aj Evanjelické lýceum, zavriete Teplickú, zavriete ďalšie školy, ktoré sú jedny z mála, ktoré v tomto marazme, za ktorý ste spoluzodpovední, dokážu ešte niečo dobré robiť, tak to je naozaj pre mňa nevysvetliteľné ľudsky aj politicky. A o tom je dneska ten návrh, aby sa nezavrelo Evanjelické lýceum, nezavrela sa Teplická a podobné školy, aby sme do roka prišli či vy, či spoločne na to, ako to naozaj posunúť vpred.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážená pani ministerka, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som vystúpil v rozprave k tomuto návrhu zákona a predložil aj pozmeňovací návrh.
Mohol by som v mnohom zopakovať to, čo povedal pred chvíľou kolega Poliačik o tom, že naozaj nielenže by sme dnes nemali riešiť zastavovanie nejakých problémov a ich odkladania, nielenže by sme dnes nemali riešiť ani tie čiastkové a dobré návrhy, ktoré v tom návrhu poslancov SNS sú, ale my by sme sa naozaj mali na konci druhého roka vlády zaoberať zásadnými opatreniami na zlepšenie stavu rezortu. Pretože zásadné opatrenia, ktoré neprebehnú v prvých dvoch rokoch, už neprebehnú, resp. ak prebehnú, tak budú robené presne spôsobom, že my ich schválime a nech si ich reálne rieši už niekto iný.
Reformy schvaľované na záver funkčného obdobia sú väčšinou tie, ktoré sú najmenej realistické, najmenej premyslené a najviac politické, pretože sú viac nástrojom predvolebného boja a zároveň vláda a minister nie sú nútení si to naozaj premyslieť, pretože už to bude niekoho iného problém. To sa napríklad stalo pri pánovi Mikolajovi, predchádzajúcom ministrovi za SNS, ktorý schválil veľkú školskú reformu spôsobom, ktorý dnes 99 % učiteľov považuje za katastrofu a to bez ohľadu na to, či sú konzervatívnejší alebo progresívnejší vo svojich názoroch na to, ako slovenské školstvo má vyzerať. A pán Mikolaj to urobil práve preto, že vedel, že do veľkej miery on už to nebude musieť realizovať, keďže už to realizovať bude musieť ďalší minister.
Ale poďme od tejto všeobecnej situácie ku konkrétnemu problému, ktorý dneska máme. Ja budem musieť predniesť návrh vo vzťahu k osemročným gymnáziám, hoci úplne súhlasím so všetkými, ktorí hovoria, že to vôbec nie je ani prvý, ani piaty, dokonca ani pätnásty problém slovenského školstva, ktorý by sme tu mali riešiť. My dnes spoločne s ďalšími kolegami, pani Remišovou, pánom Sopkom, pani Zimenovou, skôr vykopávame z brány loptu, ktorá by inak mohla ublížiť niekoľko stovkám detí a niekoľkým veľmi kvalitným školám. To znamená, že využívame naše poslanecké mandáty na to, aby sme zastavili konkrétnu škodu, ktorá nemá zmysel v tejto chvíli, ale nie sme schopní z parlamentu z opozície riešiť to, čo slovenské školstvo naozaj potrebuje. Na to by sme museli byť na iných stoličkách. Takže v tomto zmysle aj, prosím, chápte všetko, čo teraz poviem.
Problém osemročných gymnázií je odborne komplikovaný. Všetci, kto vám povedia, že je jednoduchý a že je to jasné, že sú to dobré alebo zlé inštitúcie, vám nehovoria pravdu. A to hovorím ako niekto, kto o tom má nielen politické, ale najmä odborné a vedecké publikácie. Je problematický a komplikovaný z toho dôvodu, že na jednej strane medzinárodné merania hovoria, že ak školy sú schopné zachovať všetky deti v nejakej lokalite pospolu, ale zároveň im poskytovať vzdelávanie spôsobom, ktoré berie do úvahy ich individualitu, ich individuálne schopnosti, potreby a v dnešnej spoločnosti často aj rôzne znevýhodnenia, tak je to pre tie deti najlepšie za týchto podmienok.
Tie podmienky však na Slovensku nie sú splnené v tejto chvíli minimálne z dvoch nezávislých dôvodov. Jeden ten dôvod je ten, že my dnes na Slovensku nemáme školský systém, ktorý bol schopný brať, plne sa sústrediť na rôzne potreby a schopnosti detí. Každý, kto chodí po školách a rozpráva s učiteľmi, vie, že učitelia na Slovensku nie sú vybavení z hľadiska asistentov, z hľadiska vybavenia tried, z hľadiska svojho vlastného vzdelávania a investícií do toho, aby vedeli zvládnuť triedu, kde sa nachádza dieťa aj mimoriadne talentované, aj dieťa so zdravotným znevýhodnením, aj všetky deti medzi tým. Toho je schopný fínsky učiteľ a je toho schopný preto, že sa do toho desiatky rokov investovalo, aby to tak bolo. Tiež sa to nestalo ako nejaký dar z nebies alebo nie je to nejaká vlastnosť fínskej spoločnosti, ktorá to jednoducho umožňuje. My to dnes nemáme.
Zároveň, a to tiež väčšina tých spoločností nemá v tejto podobe, my máme slobodu rodiča pri vyberaní vzdelávania pre svoje deti. Slovenský rodič si môže vybrať, že za verejné peniaze dá svoje dieťa do bežnej základnej lokálnej školy, na to má dokonca právo, do spádovej školy ho dať, ale má takisto právo, ak ho tam dokáže dostať, dať to dieťa aj do cirkevnej školy kdekoľvek, súkromnej školy kdekoľvek, má ho právo dať do športovej školy, má ho právo dať do školy pre deti s mimoriadnym nadaním a do akejkoľvek inej školy, ktorá legálne existuje v tejto krajine a do ktorej sa to dieťa vie dostať. My môžme mať školy montessori, môžme mať školy waldorfské, môžme mať školy pre deti so športovým nadaním, prírodovedným nadaním, matematickým nadaním. Jednoducho náš systém je postavený na tom, že školy sa môžu a majú od seba líšiť a rodičia a deti si vyberajú, do ktorej z tých škôl chcú to dieťa dať. Samozrejme, inak sa to právo realizuje v okrese, kde najbližšia škola je niekoľko kilometrov a ďalšia je 20 kilometrov a v tom prípade, samozrejme, toto právo je buď reálne nevykonateľné, alebo je vykonateľné len pre ľudí napríklad s autami alebo s veľkou vôľou. A úplne iné je to v Bratislave, prípadne v Košiciach, kde reálne rodič má k dispozícii desiatky škôl, z ktorých si reálne môže vybrať a do ktorých dieťa naozaj reálne môže chodiť. Inými slovami, my máme systém postavený na výbere rodiča a súťaži.
Tento fakt sa u nás stretáva s tým, že špeciálne v Bratislave naše školstvo dlhodobo nie je žiadnym spôsobom konkurencieschopné vo vzťahu k trhu práce. Ono nie je konkurencieschopné vo vzťahu k trhu práce na celom Slovensku, teda my neplatíme našich učiteľov tak, aby sme vedeli získať fakt špičkových ľudí na celom Slovensku. A tá disproporcia je najväčšia vo veľkej Bratislave, veľkou Bratislavou myslím Bratislavu a jej okolie. Ak nájdete inzeráty a bilbordy, ktoré hovoria o sľubovanej mzde za to, že niekto rozváža potraviny v dodávke, za to, že niekto je pokladníkom, za to, že niekto ide robiť do McDonaldu, a tie mzdy prevyšujú priemernú mzdu mladého učiteľa, povedzme do 35 rokov, ktorú v tomto meste dostáva, tak vám musí byť jasné, že dlhodobým dôsledkom takéhoto stavu musí byť problém. Pretože áno, zostane v školstve, samozrejme, je určitá časť ľudí, ktorí si to môžu dovoliť, zostane tam určitá časť fanatikov, ktorí popritom – a takých som stretol – sú poobede v tej Bille, aby si dovyrobili k tomu platu, ktorý dostávajú, čo teda okrem toho, že je to nedôstojné, značne znižuje kvalitu, ktorú vedia deťom poskytnúť, lebo namiesto toho, aby si pripravil hodiny, si musia ísť ešte živiť svoju rodinu v druhom zamestnaní. Znamená to, že školstvo je problém, v Bratislave veľký problém.
Výsledkom toho, keďže v Bratislave je zároveň aj veľa peňazí na rozdiel od zvyšky tejto krajiny je, že všetci rodičia, ktorí to vedia riešiť, majú ten finančný alebo kultúrny a sociálny kapitál, to riešia tým, že svoje deti umiestňujú tam, kde vedia, do najkvalitnejších škôl.
Inými slovami, Bratislava je dneska najnerovnejšie miesto vo vzdelávaní, a to sa môžte pozrieť na dáta z NÚCEM-u, to nie je moje tvrdenie. Bratislava má najväčší rozptyl výsledkov na jednom území, aký je na Slovensku, a je to práve dôsledok toho, že sme tu systematicky zdevastovali školstvo štátnou politikou. A teraz v rámci toho systému rodičia to riešia naozaj tým, že ak môžu, dajú dieťa na osemročné gymnázium, ak nemôžu, dajú ich niekam na cirkevnú, súkromnú, inú základnú školu alebo do iného typu, proste snažia sa nájsť to najlepšie pre svoje dieťa. A ak im to zakážeme, čo tým vyriešime? Vyriešime tým niečo? Nevyriešime tým vôbec nič. Pretože tým nezvýšime kvalitu škôl, pretože problém bratislavských škôl nie je v tom, že sú super zafinancované, super kvalitné, so super pripravenými učiteľmi a nevystáti rodičia z nich vyťahujú svoje deti, lebo chcú ešte niečo dvakrát non plus ultra.
Problém bratislavských škôl, tých štátnych, tých, o ktoré sa nikto poriadne nestará, je to, že sú zdevastované dlhodobou štátnou politikou. A na to sa musíme sústrediť. Ak ich zmeníme, o 5, 10, 15 rokov môžme očakávať, že fenomén toho, že rodičia hromadne vyberajú deti z bežných škôl, sa tu otupí a naozaj zostane len tam, kde sú rodičia, ktorí naozaj chcú dieťa nejak špeciálne rozvíjať športovo, talentovo, jazykovo.
Zároveň opatrenie, ktoré by v Bratislave osekalo osemročné gymnáziá, nebude mať v skutočnosti vôbec ten efekt, ktorý si sľubujú ani na stránke selekcie. Pretože rodičia, ktorí dnes to dieťa chcú dať do takejto školy, ho dajú nie do osemročného gymnázia, dajú ho do školy pre mimoriadne nadané deti, základnej školy, ktorá sa tak bude volať, dajú ho do iných škôl, ktoré sa budú volať základné školy, ale budú rovnako selektívne ako osemročné gymnáziá, dajú, vymyslia sa nové typy škôl, ak to bude treba, ak nie, tak sa nafúknu tie existujúce, máme s tým už bohatú skúsenosť. Inými slovami, toto opatrenie by dokonca nepomohlo v dnešnom stave ani rovnosti žiadnym spôsobom v bratislavskom školstve. Rovnosti pomôžeme vtedy, keď začneme investovať do verejnej siete škôl, ktorá bude kvalitná a prijateľná a inkluzívna, a vtedy sa môže niečo zmeniť.
Ako z tohto von? To naozaj nie je niečo, čo by sme tu vedeli dneska rozhodnúť, a ani to nie je niečo, čo by opozícia a dokonca parlament vedeli riešiť, pretože školstvo je tak komplexná vec, že sa naozaj podľa mňa dá riešiť návrhovo len z vlády. My tu môžme opravovať, okresávať, odmietať, ale my tu nevieme tvoriť veľké veci. Preto som aj rád, že aj pani ministerka došla osobne, si to chcem oceniť.
A zároveň teda dovoľte mi povedať, že chcem v mene poslancov, mojej osoby, pani Remišovej, pána Sopka, pani Zimenovej predniesť návrh, aby sme to odložili o rok, toto rozhodovanie, aby ministerstvo naozaj mohlo prísť s premysleným návrhom, ktorý bude súčasť dlhodobej stratégie, čo so základnými školami na Slovensku všeobecne a, keďže tento problém je najviac v Bratislave, v Bratislave osobitne. Zároveň chcem zdôrazniť, že takto sa to už raz urobilo v roku 2011, to znamená, že neexistuje ani legislatívny argument, prečo nemôžme zasiahnuť už do rozbehnutého procesu, bude to väčšia istota a pokoj aj pre školy, aj pre žiakov, aj pre deti, vyhneme sa zbytočnému stresu a vyhneme sa tomu, aby sme zlikvidovali možno niektoré školy, ako je povedzme Evanjelické lýceum alebo Teplická.
Teraz na záver si teda dovolím prečítať ten návrh. Ďakujem pekne.
Pozmeňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého, Veroniky Remišovej, Miroslava Sopka a Zuzany Zimenovej k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Evy Smolíkovej, Andreja Danka, Tibora Bernaťáka a Tibora Jančulu na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
K čl. I
Čl. I sa dopĺňa bodmi 11 a 12, ktoré znejú:
"11. V § 161 ods. 2 sa slová "roku 2018/2019" nahrádzajú slovami "roku 2019/2020".
12. Za § 161g sa vkladá § 161h, ktorý vrátane nadpisu znie:
"§ 161h
Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 15. marca 2018.
Zriaďovateľ gymnázia s osemročným štúdiom môže požiadať orgán miestnej štátnej správy v školstve o úpravu počtu tried a počtu žiakov prvého ročníka gymnázia s osemročným štúdiom na školský rok 2018/2019 najneskôr do 31. marca 2018."."
Tento článok nadobúda účinnosť 15. marca 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne obom kolegom za ich poznámky. Nebudem samozrejme opakovať, ale skôr mi dovoľte možno doplniť to, čo bolo povedané.
Jednak malé nedorozumenie, pán kolega Tomáš. Ja som povedal o tom, že motiváciou tohto opatrenia je zamestnávateľa motivovať, aby znížili využívanie tej práce, lebo ekonomicky to tak aj vyplýva, aj sa to dá očakávať. A ja som povedal, že aj z môjho pohľadu je to okej. Netreba to prehnať. Teda viete, že ak to skončí tým, že zavrú prevádzky, tak to nebude asi to, čo chceme. Takže tam to treba citlivo kalibrovať. Ale v zásade to, že zamestnávatelia, ktorí nemusia mať napríklad nočnú alebo nepretržitú prevádzku, aby to zvážili, to je podľa môjho názoru okej. Ale to, čo je podstatnejšie, a to, čo by som predsa len chcel ešte povedať, je, že samozrejme nejaké dane a odvody treba platiť. Ale ekonómovia sa zhodnú, a v tomto prípade sú ekonómovia veľmi sociálni, že nemá veľmi význam ich sťahovať z ľudí s nízkymi príjmami, pretože im ich aj tak musíme potom vracať cez rôzne štátne programy a podpory, akurát sa po ceste toho veľa stratí. To znamená, že ľuďom s nízkym príjmom má význam dane a odvody skôr znižovať a dávať im aj špeciálne úľavy, než im, naopak, ich takto sťahovať. A naopak, to, čo idete robiť vy, to, čo ste urobili teraz aj zrušením tej odvodovej odpočítateľnej položky, čo spočítal kolega Mihál, je, že zo zvýšenia mzdových nákladov v najbližšom roku pre tých nízko platených, nie pre mňa, pre vás, pre tých nízko platených, dve tretiny si vezme ten Robert Fico. Viete, nie 10 %, nie 20 %, nie 30 %, ale dve tretiny si vezme Robert Fico, čo v prípade nízko platených ľudí ja naozaj považujem za určitý druh rozpočtového hyenizmu. To vám poviem otvorene.
A pokiaľ ide o to, kam tie peniaze idú. No, poviem úprimne, že pri normálnej situácii by som aj s vami súhlasil, že áno, tie peniaze predsa nejdú predsedovi vlády, ony idú na potreby nás všetkých. Ale ako sledujem to hospodárenie a šafárenie v ostatných rokoch, tak musím povedať, že ja už neviem koľko z tých eur ide reálne na verejné služby a koľko skončí vo vreckách ľudí, v ktorých vreckách by skončiť nemali, a to, samozrejme, je jeden z hlavných problémov vašej vlády.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ktorý považujem za dôležitý. Rokujeme síce tu o ňom, je to poslanecký návrh, rokujeme o ňom v piatok popoludní, veľa ľudí tu už nie je. Premiér práve dole vyhlásil, že ruší to čo tento parlament na návrh jeho vlastného ministra poslancov prijal pred dvoma dňami, tak bohvie, ako to bude s týmto zákonom o chvíľu, ale napriek tomu treba podľa mňa na neho vážne reagovať, lebo je to veľmi dôležitý zákon. Je to totižto zákon, ktorý sa naozaj snaží, tak ako tu bolo aj viackrát povedané, posunúť mzdovú latku na Slovensko vyššie.
Robí to cez dve veci. Jednu si jeho predkladatelia požičali od nás, od SPOLU – občianska demokracia, druhú si požičali od OĽANO, ako tu už bolo povedané. Ja to teraz nehovorím s nejakým hnevom, ani aby som niekoho napádal. Vždy som hovoril, že v politike autorské práva neexistujú, jednoducho každý má právo presadiť tie návrhy, ktoré považuje za vhodné. Čo by mohlo existovať, je určitý typ takej nejakej korektnosti a slušnosti, že sa to aj povie. Ja si myslím úprimne, že ani preferencií SMER-u by neubudlo, ani by, naopak, možno až pribudlo, keby napríklad páni poslanci pri predložení povedali, že ďakujeme kolegom zo SPOLU - občianska demokracia, kolegom z OĽANO za to, že ste s týmito návrhmi prišli. Ako povedal pán Petrák, teraz odišiel, nastal čas podľa nás ako vládnucej strany, tak my to teraz spravíme, ale ďakujeme, ceníme si to. Ale keď to nie je, hovorím, my tu sme platení, aby sme zastupovali ľudí, nie za to, aby sme boli nejakým spôsobom tešení. Takže ja to nejako ďalej rozoberať nemienim.
Chcem sa venovať tomu, čo v tých zákonoch je aj čo tam chýba a čo by bolo treba ešte spraviť. Začnem tým jednoduchším, a to je ten návrh na to, aby v inzerátoch musela byť uvádzaná mzda. Tento návrh sme tu teda predložili a je tu jeden rozdiel medzi tým, ako sme ho predložili my, ako ho predkladá pán Podmanický aj kolegovia. My sme predkladali tak, aby zamestnávateľ musel zverejniť v inzeráte tzv. mzdové podmienky a tie potom musel dodržať v pracovnej zmluve. Čo to znamenalo, je, že na jednej strane to zamestnávateľovi ponechalo určitú voľnosť, ako presne by formuloval v inzeráte tie mzdové podmienky, či by hovoril teda o mzde, tak aj teraz to vidíme v tých inzerátoch, povedzme Amazonu a podobne, aj s príplatkami očakávanými, alebo aj s obedom alebo s inými benefitmi. Ale to, čo by tam napísal, by musel dodržať. Výhoda toho nášho návrhu bola v tom, že keďže ho predkladáme v čase, keď naozaj na trhu práce je bitka a jedine v takom čase má takýto návrh význam, povedzme si to úprimne, keby bola 20-percentná nezamestnanosť, tak tento návrh nemá žiadny zmysel. Tak zamestnávatelia sa chcú chváliť tými mzdami. Už teraz vidíme bilbordy Billy, Tesca, Amazonu, McDonaldu o tom, čo ponúkajú. A podľa toho nášho návrhu, keby bol schválený, tak to, čo je tými veľkými písmenami na tom bilborde napísané, by aj museli dodržať. Takže ak Amazon hovorí, že 920 eur po započítaní určitých vecí, tak ten človek, ktorý tie veci splní, by potom musel dostať 920 eur, inak by Amazon mohol dostať pokutu. Ak hovorí Tesco 961 eur za človeka, ktorý rozváža potraviny, veľkým písmom opäť na bilborde, tak by to potom aj muselo dodržať.
Kolegovia zo SMER-u sa rozhodli to robiť inak, teda myslím, že im to napísali na ministerstve, ale to opäť je viac ich vec ako naša, že radšej dajú, že musí zamestnávateľ v inzeráte uviesť základnú zložku mzdy a tú potom musí aj dodržať v zmluve. Čo to znamená v praxi, je, že zamestnávateľ môže naďalej robiť tento bilbord 961 alebo 920 alebo 850, ale niekde dolu musí byť aj napísané, že základná zložka mzdy je 740 eur, povedzme, alebo 650 alebo 820. Na jednej strane je to naozaj výhodné v tom, že aj to bude musieť ten zamestnávateľ dodržať podľa návrhu kolegov zo SMER-u, ale už nebude musieť dodržať to veľké. Inými slovami, z môjho pohľadu táto podmienka je v skutočnosti pre tých zamestnávateľov, najmä pre tých menej, povedal by som, poctivých lepšia, pretože oni v skutočnosti potom môžu povedať, že nás zákonne drží len to malé písmo, tá základná zložka, to veľké, na čo ste sem reálne prišli, to, čo ste videli na tých bilbordoch, na tých veľkých inzerátoch, to je, viete, to je reklamný trik, ktorý nás nijako nezaväzuje. A právne budú mať pravdu.
Takže preto prvá vec, čo by som chcel požiadať kolegov, je, aby sme to zvážili v druhom čítaní a opravili to, nie preto, že my sme to tak formulovali, ale že vy ste to teraz tak formulovali, ale naozaj keď už raz sa to opatrenie zavádza, keď už ovplyvní životy 10-tisícov zamestnávateľov a miliónov ľudí postupne, ktorí budú tie inzeráty študovať a tie bilbordy, tak urobme ho poriadne. Urobme ho naozaj tak, aby potom už mal efekt, lebo najhoršia regulácia je taká, ktorá je zbytočná, obíditeľná, nič nezmení, lebo tá má náklady pre zamestnávateľov, pre noviny, pre neviem koho a nemá efekt pre ľudí. To, myslím, nechceme ani jeden. Takže hľadajme spolu pred tým druhým čítaním nejaký spôsob, ako to, ako to urobiť.
No a teraz k tomu zložitejšiemu a, poviem úprimne, aj dôležitejšiemu, a to sú tie príplatky. No ja už som zažil všeličo v parlamente, ale miliardový poslanecký zákon, ktorý má teda šancu aj byť schválený, som tu ešte nevidel. Zákon, ktorý podľa samotných predkladateľov bude stáť zamestnávateľov miliardu eur, aby ho predložili poslanci jednej strany, to som ešte nevidel. Teda videl som to pri zákonoch, ktoré žiadnu šancu nemali, keď sa tu robia všelijaké gestá, a to už sme tu zažili, aj ešte väčšie veci, ale ako skutočný schváliteľný zákon, o ktorom sa všetci očakávajú, že v nejakej podobe prejde, to je prvýkrát. Nie je to nejaká nepodstatná vec, odráža sa to aj v tom, čo sa teraz deje. Najprv poslanci SMER-u predložia tento návrh s prepočtami dopadov v hodnote teda tej miliardy eur a potom zrazu, až sa stretnú so zamestnávateľmi premiér a ministri a tých sa pýtajú, že čo sa im stane, a tí zamestnávatelia vysvetľujú, čo všetko sa im stane, a zrazu premiér povie ministrovi, že: no tak to treba ešte prepočítať a premyslieť. No takto riadiť štát po jedenástich rokoch pri moci? No neviem si to vysvetliť. Je to populizmus? Je to amaterizmus? Je to populistický amaterizmus? Alebo čo to je, pán kolega? Miliardový zákon. Lebo hovorím, keby išlo o gastrolístky, dobre, ale miliardový zákon.
Aby som nebol len kritický, chcem oceniť, a to povedal pán kolega Podmanický už v úvodnom slove, že reaguje sa aj na verejnú mienku a kritiku opozície. Akonáhle bol tento zákon predložený, my sme povedali, že je v ňom jedna veľmi neférová časť, a to je, že verejní zamestnanci, ktorí už dneska sú ukrátení, lebo sa im nevzťahuje ani minimálna mzda taká istá ako v súkromnom sektore, tak ešte ani príplatky sa im nebudú vzťahovať také isté ako v súkromnom sektore, na čo odpoveď najprv bola, že to je lož, lebo oni majú svoje vlastné príplatky. No po tom, čo sme spočítali, že pre tú drvivú väčšinu verejných zamestnancov, ktorých sa to toto týka, to bude oveľa menej, pretože oni síce majú 30 % z celého platu, ale keď ten ich plat je niekde okolo minimálnej mzdy, tak je to niečo úplne iné ako 100 % z tej minimálnej mzdy, tak potom, potom čo? Viete, väčšinou to býva tak, keď my niečo povieme aj s kolegom Mihálom, že najprv pán Richter a premiér povie dvakrát, že klameme, a potom na tretíkrát urobia to, čo sme povedali. To sa stalo aj tu. A už teda pán Richter vyhlásil a aj pán prekladateľ vyhlásil, že dostane sa do zákona ustanovenie, že pre verejných zamestnancov bude platiť to, čo je pre nich výhodnejšie, teda ak budú mať vyšší príplatok ako keby boli v súkromnom sektore, tak ho budú mať. Ja to chcem oceniť, lebo nakoniec vždy popri tých všetkých hádkach skôr by sme sa mali vrátiť k podstate veci.
A toto je pre tých verejných zamestnancov hrozne dôležité, lebo tí zamestnanci, ktorých sa tento zákon bude týkať, verejní, sú naozaj tí najchudobnejší. Viete, v dobrom, úradníci v štátnej službe v 9. platovej triede s tisíceurovým tarifným platom, tí nerobia nočné a víkendy. Vo verejnej službe riaditelia a rôzne vyššie šarže tiež málokedy robia víkendové, nočné služby. Víkendy, nočné služby vo verejnom sektore slúžia ošetrovateľky, zdravotné sestry, vychovávatelia na internátoch a mohol by som takto pokračovať. Mestskí policajti, aby som povedal ešte jednu skupinu. To znamená, ľudia, ktorých tarifná mzda je dneska naozaj niekde okolo minimálnej mzdy, často aj pod ňou.
To znamená, pre nich, pre verejný sektor, toto, čo ste, pán Podmanický, na úvod povedali, je strašne dôležité, nie je to nejaká formalita. Ich príjem je, tých ľudí, čo v tých nočných a víkendových sú, sa zvýši o desiatky, možno v niektorých prípadoch dokonca aj o stovku eur oproti dnešku, a to je pre nich, to je Ježiško na štvrtú. Takže v tomto zmysle ja to chcem oceniť, že len preto že sme na to my poukazovali, sa to nezabilo, hoci najprv sme boli obvinení z klamstva, ale že sa to ide spraviť, a verím, že sa to aj dotiahne.
Zároveň však treba aj povedať, že aký je celkový zmysel tohto zákona. Lebo to, že zákon zvýši v zásade príplatky za nočné a víkendové a iné podobné práce, znamená, že táto práca bude viac odmeňovaná na úkor inej práce. To je jednoducho fakt. To znamená, že tie pomery medzi mzdami, alebo tým, čo si berú domov, jednotlivých ľudí aj v súkromnom a verejnom sektore sa posunie. A to mi tu zatiaľ chýbalo v tej debate, že to neni, že príde nejaký Ježiško a ten zrazu donesie miliardu eur, ktorá tu bude k dispozícii. To bude miliarda eur, o ktoré sa možno nezvýšia bežné platy, o ktoré sa nepôjde v iných oblastiach.
To znamená, otázka, ktorá je pred nami, že či je to správne. A ja si myslím, že áno. A preto chcem aj tento návrh v tomto podporiť, pretože je to správne minimálne z dvoch hľadísk. Jedno hľadisko je, že máme na Slovensku naozaj veľa ľudí, ktorí robia neštandardne a väčšinou za nízke mzdy navyše, a ak si zaslúži niekto relatívne pomôcť voči iným, sú to títo ľudia, sú to tí ľudia v nočných, sú to tí ľudia v tých víkendových službách. To znamená, z hľadiska sociálnej spravodlivosti s týmto návrhom súhlasím.
Ale ešte tu je druhý rozmer a to je to, že tento návrh bude motivovať zamestnancov, aby takúto prácu používali menej. To si treba tiež povedať, pretože všetko, čo je drahšie (reakcia z pléna), zamestnávateľov, pardon, áno, aby ju používali menej. A presne to chcem povedať, že na to si treba odpovedať, či to chceme. Ja si myslím, že áno, pretože ako bolo povedané, v tej nočnej práce a v iných sme blízko európskej špičke a sú indikácie, že zamestnávatelia nie vždy zvažujú pri využívaní pracovníkov najmä v noci a cez víkendy, že či to naozaj potrebujú, či to naozaj tak musí byť, či nie je lacnejšia cesta.
V takej situácii sú dve možné odpovede. Jedna, ktorú ste použili napríklad pri nedávno schválenom zákone o sviatkoch, je tvrdé kladivo štátu, zavriem obchody v taký a taký sviatok, bodka. Druhá možnosť, ktorá je tu a ktorá sa mne sa zdá lepšia, je povedať, že môžte to robiť, ale bude vás to viac stáť. Takže si to budete musieť rozmyslieť, či je to naozaj nevyhnutné, a ak to je nevyhnutné, ľudia na tom navyše zarobia. Z tohto pohľadu filozofia tohto prístupu sa mi zdá lepšia ako filozofia plošných zákazov a obmedzení, pretože umožňuje naozaj tam, kde to je nevyhnutné, to urobiť a zaplatiť, a tam, kde to nie je nevyhnutné, to zvážiť, či možno neexistuje iný spôsob organizácie.
Poslednú vec, ktorú by som chcel ale povedať, sa týka finančných a fiškálnych dôsledkov tohto opatrenia. Ja sa priznám, že ja celkom nerozumiem, ako môžeme schvaľovať štátny rozpočet bez toho, aby schválili tento zákon. Vy sami v tej dopadovej správe, prepáčte, vy sami v tej dopadovej správe hovoríte, že ten dopad bude asi miliarda eur a z toho asi polovica budú príjmy verejných rozpočtov. No to je suma, ktorá je oveľa väčšia ako všetky zmeny v prognózach daní a odvodov, s ktorými tu minister chodí každý štvrťrok, polrok a povie, že, ja neviem, na DPH bude viac alebo menej, na tom bude viac alebo menej, rast bude rýchlejší a väčšinou sa to pohne o nejakých 100, niekde 200 miliónov eur, že teda buď hore, alebo dole. Tu zrazu prídu poslanci, vrátim sa k tomu, so zákonom, ktorý pre verejné financie je zhruba aj pol miliardu eur, a my ho máme schváliť po rozpočte, ako keby sa nechumelilo. Čo to znamená? Znamená to, že tie dodatočné peniaze do štátneho rozpočtu sa ako použijú? Na čo sa použijú? Aký máte, víziu? To, čo ideme schváliť budúci, teda vy, lebo my za to samozrejme hlasovať nebudeme, štátny rozpočet na budúci rok. Je to teda už v tejto chvíli len neaktuálny zdrap papiera? To sú otázky, na ktoré sme vôbec nedostali v úvodnom slovo, pán poslanec, a podľa mňa je nevyhnutné ich dať.
Zároveň chcem aj zdôrazniť, že tento zákon je najväčším príkladom toho, čo nazývame daňovo-odvodový automat. Táto vláda aj vplyvom hospodárskeho rastu, ale aj vplyvom svojich vlastných opatrení vytvára situáciu, kde na dani z príjmu a odvodoch čoraz viac peňazí prichádza do štátneho rozpočtu. Budúci rok to má byť bez tohto zákona, bez tohto zákona, to má byť o 800 miliónov viac ako v tomto roku, to bolo napísané v štátnom rozpočte. To znamená, že vy počítate s tým, že ten daňovo-odvodový automat vám otriasa z peňaženiek ľudí čoraz viac peňazí do verejnej kasy. Ale tieto peniaze potom nie ste ochotní použiť na to, aby ste tých verejných zamestnancov, tie verejné služby z toho zaplatili. To znamená, tam, kde vám zvyšovanie súkromných miezd automaticky prináša viac peňazí do rozpočtu, tak vy ich automaticky neprenášate do toho, že zaplaťme rovnako aj tých verejných zamestnancov, ale používate ich kade-tade a vereným zamestnancom ich dávate buď vôbec, alebo až pod tlakom. Len tak mohlo dôjsť k tomu, o čom tu už bola reč, že rozdiel medzi minimálnou mzdou v súkromnom sektore a tarifnými mzdami vo verejnom sektore je v tejto chvíli najvyšší v histórii, ale len do 1. januára, kedy bude ešte vyšší.
Tento daňovo-odvodový automat podľa môjho názoru treba zreformovať dvoma spôsobmi. Jeden spôsob je zabrániť, aby tak rástol. Napríklad ešte v roku 2004, keď sa zaviedla rovná daň, tak z minimálnej mzdy sa neplatili žiadne dane, žiadne, lebo minimálna mzda bola pod nezdaniteľným minimom. Dnes máme minimálnu mzdu, od 1. januára ju budeme mať, viac ako 100 eur nad nezdaniteľným minimom a to dokonca, ak odpíšem odvody a všetky tieto veci. A človek na minimálnej mzde je už súčasťou tohto daňovo-odvodového automatu a už to nie je automat, už to je eskalátor, lebo on každý rok ešte vezie vyššie, vyššie a vyššie. To podľa mňa nie je ani pravicové, ani ľavicové, ani sociálne, ani rozumné, aby sme ľudí na minimálnej mzde, ktorých inými spôsobmi sa snažíme podporovať, tak potom ich skasírujeme čoraz viac a viac.
To isté platí pre ľudí, ktorí sú mierne nad minimálnou mzdou, čo sú mnohí ľudia v tomto zákone, že vy im dneska slávnostne chcete dať príplatky, ale potom cez tento daňovo-odvodový automat im z toho idete polovicu zobrať. No aký to má zmysel? No jediný zmysel to má vtedy, ak pre vás je v skutočnosti toto len nástroj, ako si zohnať peniaze do štátneho rozpočtu, ktoré sa potom dajú rozdať na niečo úplne iné. Lebo nevidíme tu, že by s týmto zákonom došla aj tá novela platov vo verejnom sektore a povedalo by sa, že áno, vyzbierame na tom pol miliardu extra a z nej teda už konečne v prvom rade zaplatíme tých verejných zamestnancov, nech oni majú aj dôstojné postavenie.
Inými slovami, nie je to nielen systémové, nie je to ani sociálne a nie je to ani ľavicové. Ale ani pravicové, musím povedať. Je to jednoducho spôsob spravovania štátu, ktorý vystihuje, že: vy sa otraste a my sa budeme mať lepšie. Aby som citoval známy vtip o Robertovi Ficovi, že bohatým bral a chudobným mával. Tento zákon je súčasťou filozofie bohatým brať a chudobným mávať. A keď už im musím niečo dať, ako im tu idem dať, tak im z toho čo najviac zoberiem hneď potom, aby teda náhodou sa neopili z tej radosti, že dostanú trošku vyššie príplatky.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pokúsim sa stihnúť to do desať minút, možno plus-mínus jedna, dve minúty.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, zákon o dani z príjmov býva v každej krajine významný nielen ekonomicky, ale aj politicky, pretože cez zákon o dani z príjmov vlády a parlamenty oznamujú aj spoločnosti, od koho považujú za spravodlivé zobrať a komu aj považujú za spravodlivé cez rôzne úľavy dať. Na Slovensku, a v tejto konkrétnej situácii daň z príjmov a ako sa vyvíja, je silná správa tejto vlády o tom, že chce brať a brať čoraz viac pracujúcim ľuďom, najmä ľuďom s nižším a stredným príjmom. A ako to minúť, to už je otázka na výdavkovú stranu, ale nejde to späť tejto istej skupine obyvateľstva.
Aby som bol konkrétny. My máme dneska na Slovensku niečo, čo by som nazval daňovo-odvodovým automatom, ktorý existuje všade na svete. Ak sa zvyšujú príjmy, ak ľudia zarábajú viac, ak je vyššia zamestnanosť, tak aj štát vyberá viac na dani z príjmu a na sociálnych a zdravotných odvodoch. Potiaľ je to všetko v poriadku. Na Slovensku však pri dani z príjmov platí aj to, že v čase tento daňovo-odvodový automat rastie. Zadokumentovala to aj rozpočtová rada, ktorá ukázala, že kvôli tomu, ako sa nevalorizuje alebo veľmi pomaly valorizuje nezdaniteľné minimum, tak vo výsledku ľudia platia čoraz vyššiu daň z príjmu a to najmä ľudia na najnižších príjmoch. Ak pri zavedení rovnej dane v roku 2004 človek, ktorý zarábal minimálnu mzdu, bol pod nezdaniteľným minimom, to znamená, že neplatil žiadnu daň z príjmu, ak dokonca aj človek s príjmom jemne nad minimálnu mzdu neplatil žiadnu daň z príjmu, tak dneska už človek, ktorý je na minimálnej mzde, platí niekoľko desiatok eur mesačne na dani z príjmu, ak teda bereme do úvahy úroveň, ktorá bude od 1. januára. A nízko platení ľudia platia významnú časť svojho príjmu na dani z príjmu.
Zároveň v práve ukončenom zákone, ktorý tu predkladal pán minister Drucker, sa ide týmto istým ľuďom rušiť takzvaná odpočítateľná odvodová položka zo zdravotného poistenia pre zamestnávateľov, čo znamená, že z ich ceny práce, z toho, čo by reálne mohli dostať, sa ide zobrať ďalšia významná suma. Inými slovami, tento daňovo-odvodový automat na Slovensku nefunguje ako automat, ktorý v dobrých časoch primerane berie ľuďom o niečo viac a potom z toho financuje verejné služby, ale funguje ako taký hyperautomat, ktorý berie čoraz viac a viac a berie to najmä tým najchudobnejším a ľuďom s nízkym príjmom. Ako som už spomenul, od zavedenia minimálnej mzdy sme sa dostali do situácie, kde príjmy na minimálnej mzde buď sú dnes už výrazne zdanené.
S kolegom Jozefom Mihálom sme opakovane predkladali návrh, aby nezdaniteľné minimum dosiahlo úroveň minimálnej mzdy, aby teda ľudia na minimálnej mzde už neplatili daň z príjmu, tak ako to bolo kedysi. Tento návrh by uľavil aj nižšej a strednej vrstve, pretože aj tá by síce daň z príjmu platila, ale na nižšej úrovni, a tým by sme ľuďom vrátili peniaze, ktoré im dneska berieme a ktoré štát nemíňa tak, aby ich videli na kvalite verejných služieb.
Budúci rok tento daňovo-odvodový automat prinesie podľa odhadov ministerstva financií 800 mil. eur naviac oproti tomuto roku, čo je nárast na úrovni jedného percenta HDP. To je obrovské zvýšenie toho, čo si štát chce zobrať. A namiesto toho, aby vláda prišla aj v takomto zákone s návrhmi, ktoré ľuďom s nízkymi príjmami uľavia, tak nič z toho nevykonáva. Namiesto toho prichádza buď s návrhmi smiešnymi, ako sú úľavy pre kúpeľnú starostlivosť, ktoré sú v takom rozsahu a takým spôsobom urobené, že pre normálneho skutočného človeka neznamenajú prakticky nič, alebo prichádza dokonca s návrhmi, ktoré ľuďom peniaze berú. Ak si pamätáte, mali sme tu už zákon, aj v tomto zákone sa to rieši, zmenu štátnej podpory pre mladých na hypotéky. Vláda zrušila podporu pre banky a dáva túto podporu priamo ľuďom, daňovníkom.
My sme tento návrh podporili v princípe, len sme namietali, že vláda chce ľudom dať menej ako predtým dávala bankám, len vo výsledku tie hypotéky budú pre ľudí menej výhodné, pre mladých ľudí. Pán minister tu hovoril, že to nie je pravda, keď sme o tom rokovali prvýkrát. Dnes, keď už je to schválené, môžte si všimnúť, že všetky banky a všetky médiá hovoria ľudom, zoberte si rýchlo, mladí ľudia, hypotéky do konca roka, lebo potom už to bude pre vás menej výhodné. Ľudia, ktorí majú na tom priamy osobný záujem, aby to spočítali správne, hovoria, že tam, kde by tento zákon mohol mladým rodinám pomôcť, im, naopak, ide škodiť. Preto musím povedať za mňa aj za mojich kolegov zo SPOLU – občianskej demokracie, že my nemôžme podporiť takúto novelu, ktorá namiesto toho, aby oslabila daňovo-odvodový automat a jeho neustále zvýšenie daňového zaťaženia, najmä pre nízkych a stredno zarábajúcich ľudí, tak ho zvyšuje a zvyšuje ho výrazne, 800 miliónov eur aj s odvodmi.
Preto nemôžme tento návrh podporiť, hoci obsahuje jedno dobré ustanovenie, ktoré sa tam podarilo doplniť najprv vo vládnom návrhu a potom v spoločnej správe, a to je ustanovenie, podľa ktorého sa rôzne schránkové firmy a oligarchovia, ktorí majú zahraničné firmy, budú musieť konečne aj na Slovensku priznať a podeliť so svojimi peniazmi. Toto ustanovenie, ktoré tam bolo doplnené po našom tlaku, chcem oceniť. Chcem povedať, že neprinesie to okamžite stá milióny eur do štátnej pokladnice. Nie preto, že by neexistovali nelegálne príjmy alebo nezdanené príjmy, ktoré by takto mohli byť zdanené, ale preto, že aj štátu bude dlhšie trvať, kým tieto pravidlá sa naučí a dokáže využívať. Napriek tomu to považujem za historicky veľmi významný signál, ak to prejde, že na Slovensku majú dane platiť nielen normálni, bežní ľudia, ale majú ich platiť aj tí, čo si stíhajú zriadiť firmy kde-kade po svete, že dane by sme mali platiť úplne všetci. Mali by to byť dane nízke, prehľadné a jasné a zároveň dane pre všetkých.
Chcem v tejto súvislosti požiadať kolegov z koalície, aby tento návrh, ktorý bol doplnený, ho podporili, napriek tomu, že my sme naňho tlačili s pani Lukačovičovou, s pánom Mihálom, tak nie je to návrh opozičný, to znamená, nič vám nemôže brániť v tom, aby ste ho podporili, je to návrh, ktorý je oficiálne koaličný. Bol napísaný, pokiaľ viem, technicky na ministerstve financií, a preto dneska nič nemôže naozaj stáť v ceste tomu, aby tento návrh prešiel. Ak ten návrh neprejde, bude to signál, že vo vládnej koalícii, možno aj v opozícii je dostatok ľudí, ktorí nechcú, aby schránkové firmy a oligarchovia museli tiež platiť dane, a bude to veľmi zlý signál. Preto vás chcem poprosiť o podporu týchto tzv. CFC ustanovení a napriek tomu, že my budeme hlasovať proti návrhu zákona ako o celku, za tieto návrhy sa postavíme.
Ďakujem pekne.

Bohužiaľ, aj po všetkých tých poznámkach musím stáť na tom, čo som povedal v rozprave, že takáto novela vytvorí priestor len pre bohatých a zúfalých. Nie pre nikoho iného a nie je dobré robiť v zdravotníctve zákony, ktoré sú len pre bohatých a zúfalých. Treba vytvoriť zákony pre všetkých. To je prvý bod.
Druhý bod je, ako možno vysvetliť kolegom, ktorí sa tej rozprave tak nevenovali, že ten návrh, ktorý ja som predložil, tiež vytvára extra hodiny, to znamená, že objednávanie, nové platené za tých do 10 eur bude možné len na extra pridané hodiny, nie na tie dnešné presne, pretože nemalo by dochádzať k uprednostňovaniu v štandardných hodinách, tomu úplne súhlasím a nepôjde ani o prácu lekárov zadarmo, ako tu niektorý z kolegov naznačil, lebo práve my hovoríme, že to má byť aj ten poplatok, ale aj platba zdravotnej poisťovne štandardná a dokonca vieme, že poisťovne by takýmto lekárom mali poskytovať extra bonusy pri tých špecialistoch, ktorí sú už dneska prebookovaní, lebo to je jediné riešenie.
A posledný bod, taký odľahčený, pán poslanec Tomáš už zmizol, tak možno niekde počúva, ja som tu nikdy nevyťahoval svoje vzdelanie a tituly a publikácie, ale ak je záujem, kedykoľvek môžme si to vytlačiť a porovnávať s každým v tejto snemovni. Ja sa v tejto oblasti určite nemám za čo hanbiť. Ale to podstatné, viete čo, ja som za tie dvadsaťkorunáčky síce nehlasoval, lebo som nebol poslanec, ani člen vlády, ale navrhujem vám, pán Tomáš, dve veci. Urobme spolu dve fotky. Ja budem mať na jedenej, ako ste povedali, nalepené na čelo tých sedemdesiat centov, ktoré zaviedol Zajac, hoci ja som za ne nehlasoval a vy budete mať na čele nalepených tých tridsať euro, za ktoré teraz zahlasujete v utorok a uvidíme, čo si na to ľudia povedia. Tých sedemdesiat centov verzus tých tridsať euro. A druhá fotka, ktorú vám odporúčam, je, že spolu sa odfotíme s pánom masérom Kostkom a s tým riaditeľom Univerzitnej nemocnice Bratislava, ktorý teraz pôsobí u pána ministra v jeho podriadenej inštitúcii, spolu sa odfotíme, ale vy sa s nimi budete objímať a ja nie, lebo to tiež zodpovedá našej doterajšej pozícii, lebo ak si pamätám správne, vy ste pánovi Kostkovi dokonca radili, ako má zvládať svoje nepríjemnosti ešte pred voľbami. Keď tieto dve fotky sú pre vás prijateľné, rád si ich spravím.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, toto je naozaj jeden z takých zákonov, kde tých 20 minút by sa zišlo aj rozšíriť, ale rešpektujem, že ten limit je daný. Tým pádom len však nebudem môcť uvádzať pri niektorých veciach aj tie fakty podrobnejšie. Takže ak bude záujem, môžme si to vysvetliť mimo, mimo rozpravy, budem musieť byť hutnejší.
Tento zákon sa rozhodnutiami koalície a koaličných poslancov stal nie zákonom o technických otázkach poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale stal sa zákonom o zásadnej zmene organizácie a financovania zdravotnej starostlivosti na Slovensku a pre stav slovenského zdravotníctva v budúcom roku je tento zákon dôležitejší, ako celý zákon o štátnom rozpočte, ktorý budeme schvaľovať budúci týždeň. Chcem upozorniť všetkých poslancov, že dnes, respektíve keďže budeme hlasovať v utorok, tak v utorok rozhodneme týmto hlasovaním o finančno-ekonomickej podobe slovenského zdravotníctva minimálne na najbližší rok a preto by som ich chcel poprosiť, aby aj s plnou vážnosťou k tomu pristúpili.
Dovoľte mi začať stavom slovenského zdravotníctva veľmi stručne, ale je to nevyhnutné povedať, keďže, ako uvidíme, tie návrhy na to priamo nadväzujú, v akom sa slovenské zdravotníctvo ocitlo a ocitá v tejto chvíli. Máme najväčšiu štátnu Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, ktorá je v podstate v bankrote a keby nemala osobitný režim, tak je v tejto chvíli v krachu. Je tak hlboko v mínuse, že by už nemala existovať ako podnik. Za to môže primárne zlý manažment a hospodárenie nominantov vlády Roberta Fica, pretože to je kľúčovou zodpovednosťou, že takto poisťovňa hospodárila. Koniec koncov najlepším dôkazom je fakt, že ostatné dve zdravotné poisťovne v takejto situácii nie sú, hoci všetky iné pravidlá sa ich týkajú rovnako.
Druhý fakt je, že štátne nemocnice sú rovnako v krachu v tejto chvíli a keby na ne platil štandardný bankrotový režim, tak už sú rozpredané. Chvalabohu, že ich máme ochránené, ale to, že sme včera museli schváliť 600 miliónov na to, aby boli zachránené, je najlepší dôkaz toho, že bez týchto 600 miliónov a v normálnom režime by už dávno tiež neexistovali. Inými slovami, výsledkom 5-ročného, môžme povedať aj 10-ročného a 5-ročného pôsobenia najmä strany SMER v zdravotníctve je kompletne skrachované štátne zdravotníctvo a to, čo v ňom nie je skrachované či už vlastnou zásluhou alebo lobizmami, je súkromné zdravotníctvo. Máme kompletne skrachované štátne zdravotníctvo vďaka SMER-u - sociálnej demokracii.
Ako už bolo poznamenané zo strany pána poslanca Krajčího, v tomto systéme však naopak existujú mnohí, ktorí v ňom vedia veľmi dobre existovať. Často pretože sú efektívnejší a lepšie zorganizovaní, často preto, že si vedia vybaviť veci, ktoré by sa vybaviť dať nemali. Keby sme mali na rozpravu hodinu až hodinu a pol, bola by veru možnosť analyzovať detailne mnohé prípady, pretože na verejnosť sa dostanú najmä také tie atraktívne, ja sa k nemu ešte vrátim, napríklad masér Kostka, ale existujú mnohé ešte väčšie prípady, ktoré spôsobujú nášmu zdravotníctvu oveľa väčšie škody, ktoré v novinách nie sú alebo sú len veľmi krátkym informatívnym článkom, pretože je to ťažké takto, takto jednoducho vysvetliť.
Tu by som si dovolil argumentovať na pána poslanca Zelníka, ktorý sa pýtal, keď pán kolega Krajčí hovoril, myslím, 1,5 miliardy, ktorá sa mrhá v slovenskom zdravotníctve, že jak je to možné, že či teda keď v podstate, že to sú prostriedky na mzdy v nemocniciach alebo v ambulanciách. No. Ja musím povedať, že číslo 1,5 milióna nechám na pána kolegu Krajčího, ale Inštitút finančnej politiky ministerstva financií tejto vlády opakovane povedal, že neefektívnosť slovenského zdravotníctva je minimálne v sume 800 miliónov eur, to je oficiálne číslo a dosiahli to tak, že porovnali vstupy a výstupy, lebo tak sa pán kolega porovnáva efektívnosť, že pozrete si, že čo sa do niečoho dáva a potom, čo z toho je a porovnáte to s inými. A oni zistili, že keď porovnáme Slovensko nie s Novým Zélandom, ale s okolitými krajinami, tak my za o 800 miliónov viac dosiahneme tie isté výsledky, respektíve máme ešte hrošie výsledky za tie isté peniaze. Takže 800 miliónov je tá diera.
A viete, pán poslanec Zelník, vy ste mi trochu pripomenuli ľudí, čo sa pýtali za socializmu, že prečo ten socializmus nefunguje? Však ľudia chodia ráno do fabriky, stroje fungujú, všetko ide, prečo nedokážeme vyrábať rovnako kvalitné autá za také isté peniaze ako na západe? No problém je práve v tom, že okrem konkrétnych ľudí, ktorí sa väčšinou snažia robiť svoju prácu najlepšie, ako vedia, máme niečo ako organizáciu práce, manažment, motivácie a mnohé ďalšie veci z ekonómie, ktoré práce spôsobujú to, že hoci už dneska, chvalabohu, slovenské automobilky sú rovnako efektívne, ak nie efektívnejšie ako tie na západ od nás, tak slovenské zdravotníctvo také, bohužiaľ, nie je a vo svojich veľkých častiach je zorganizované extrémne zle.
Samozrejme, že z neho aj vycuciavajú veľa peňazí konkrétne skupiny. To znamená, že ten problém tých 800 miliónov je v oboch týchto veciach. Aj v peniazoch, ktoré sa doslova vyparia do vzduchu, aj v peniazoch, ktoré sa vôbec nevyparia do vzduchu, ale vyparia sa do vreciek konkrétnych ľudí. Ako sa hovorí pri Robertovi Ficovi, sociálne balíčky majú vždy veľmi konkrétnu adresnosť, pretože najviac z nich profituje zhruba 10 až 15 ľudí a tí, a to platí aj v zdravotníctve.
No a teraz, čo s tým robí súčasný minister? No čo s tým robil doteraz? Zatiaľ sme boli svedkami veľmi jemných väčšinou racionálnych krokov. Pán minister začal sanovať všeobecnú zdravotnú, čo je nevyhnutnosť, ak ju naozaj nemal dať do krachu. Robil to krokmi, ktoré teda vzbudili nevôľu premiéra v niektorých prípadoch, v niektorých si ich nikto nevšimol, ale v zásade sa ich snažil technokraticky, tú všeobecku nepustiť úplne, by som povedal, ku krachu. Začal robiť centrálne obstarávanie na niektoré položky, na ktorých sa ušetria spolu asi milióny ročne, si to dovolím odhadnúť z toho, čo vieme, keď to bude fungovať lepšie, môže to byť aj pár desiatok. To znamená, robí jemné čiastkové skôr pozitívne kroky.
Problém je však v tom, že ako vyplýva aj zo správy NKÚ aj z analýz, najväčšie diery slovenského zdravotníctva sú v štátnej nemocničnej sfére a v tom, ako operuje a tieto sa nedajú nahradiť tým, že sa týmto nemocniciam vezme obstarávanie vybraných položiek a to sa bude robiť centrálne. Tým sa dá možno časť toho nezmyslu opraviť, o ktorú sa minister snaží, ale veľká časť z toho, čo z tých nemocníc zmizne alebo sa vyparí, sa nedá centrálne obstarávať, ako je zorganizovaná starostlivosť, ako sa odtiaľ kradne, s prepáčením, ako sa tam veci robia. To je niečo, čo môže urobiť len manažment. Ako všetci vieme, organizácia môže fungovať dobre, len keď funguje dobre jej manažment. Nedá sa to z vonku centrálnymi obstarávaniami zabezpečiť.
No a tu sa musím dostať k dosť podstatnej veci, že chýbajú aj zodpovednosť aj motivácie. Čo myslím pod zodpovednosťou, je to, že najzadlženejšia nemocnica na Slovensku Univerzitná nemocnica Bratislava, ktorá sa neustále zadlžuje ešte aj v tejto chvíli, viete, čo sa stalo s jej dlhoročným manažérom, ktorý to dopustil? Bol príkladne potrestaný, stal sa generálnym riaditeľom sekcie na ministerstve zdravotníctva. Všetci ostatní manažéri slovenských štátnych nemocníc žijú nepochybne v hrôze z toho, že keď budú aj oni takto hospodáriť, rovnako hrozný osud sa im prihodí a určite sa oveľa viac snažia. Mohol by som takto pokračovať, lebo nie je jediný, ale toho času je málo.
Motivácie. Pán minister tam dosadil nového manažéra, teda on to robil ako kolektívny manažment, lebo vymeniť jedného riaditeľa by mu SMER nedovolil, tak zaviedol kolektívne vedenie a v rámci toho tam robí také rotácie, ale chápem to ako snahu, aby aj SMER bol nažratý, aj nemocnice zostali aspoň trochu celé. No a takého manažéra dosadil práve do Univerzitnej nemocnice Bratislava. Ja toho pána nepoznám, ale prišiel s takým životopisom z konzultačnej sféry, z biznisu taký typ, ako je aj pán minister a ktorý teda veríme, že by to tam upratal. No a keď sa ho v rozhovore spýtali, že o koľko zníži na budúci rok stratu - to je pre vás, páni poslanci, čo ste včera schválili tých 600 miliónov do oddlženia aj tejto nemocnice -, tak povedal, že na budúci rok znížim zo straty 15 %. To znamená, že tá strata aj na budúci rok sa prehĺbi o niekoľko desiatok miliónov, len o niečo bude menšia. To je ambícia krízového manažéra. Ja si predstavujem Eichlera v 2000, či kedy prišiel do U. S. Steel-u, či do VSŽ vtedy ešte, keby sa ho pýtali, čo urobí s tým VSŽ a on by povedal, že no budúci rok budeme krachovať o trochu menej. Myslím, že ani banky, ani vláda, ani U. S. Steel by takýto prístup neakceptovali, ale toto majú byť tí noví úžasní manažéri zavedení do slovenského štátneho zdravotníctva.
Na tej orálnej rovine, a to si nemôžem odpustiť, pán minister, vami riadená štátna Zdravotnícka univerzita nielenže dala atestáciu po 17. rokoch pochybnému lekárovi Kostkovi, ona mu zriadila ordináciu, proti ktorej dnes protestujú odborníci z fyzioterapie a balneológie a zriadila mu osobitné semináre pre neho. To je vami riadená zdravotnícka univerzita. Takže poučenie pre všetkých podvodných lekárov vybavujúcich si veci vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni je, že môžte mať hanbu na celú republiku, môže minister zdravotníctva povedať, že spôsobila sa škoda vo výške 1,5 milióna eur a podriadené organizácie toho istého ministra vám dajú kšeft znovu, stačí len počkať rok. Ako sa potom má niečo zmeniť v slovenskom štátnom zdravotníctve, keď všetci vedia, že Paška, Raši a podobní ľudia vedia všetko ďalej vybaviť a vy, pán minister, to len kryjete? To je pre mňa aj morálne neprijateľné. A to nepomôžu k tomu žiadne poplatky.
No a teraz sa dostaňme k tým skutočným riešeniam, ktoré tu dneska máme schvaľovať. Tento zákon po pozmeňovacích návrhoch vo výbore obsahuje tri významné finančné zmeny. Prvá je, že štát ide ušetriť 120 miliónov eur z vlastných peňazí na zdravotníctve. Stodvadsať miliónov eur je rozdiel medzi tými štyrmi bežnými percentami a 3,71, ktoré sa tam schváli. To je 120 miliónov eur. Jedným pozmeňovacím návrhom do štátu sa dá menej. Na to treba pamätať pri všetkých ostatných diskusiách o tom, že čo musíme, lebo nie sú peniaze a chudáci pacienti. Vy koaličná väčšina jedným rozhodnutím ste si povedali, že čo by sme tam dávali štandardne, dáme tam o 120 miliónov menej.
A teraz otázka je, kto to zaplatí? Zaplatia to hlavne chudobní. Zaplatia to chudobní cez zrušenie tej odpočítateľnej odvodovej položky, ktorá má priniesť 100 miliónov. Skoro až vyrovnať do veľkej miery ten, tú stratu, nie úplne. Pán poslanec Tomáš tu použil jeden argument, že zaplatí, že tí ľudia to nezaplatia, aj keď sa tá položka zruší, lebo vlastne tá časť, čo je u zamestnanca, tie 4 %, tie sa nezrušia, zruší sa len tých 10 %, čo je u zamestnávateľa. Pán poslanec, priznám sa, nemám váš životopis, predpokladám, že ste vyštudovali žurnalistiku, ale možno sa mýlim, predpokladám, že ste neštudovali ekonómiu alebo možno v Sládkovičove, lebo ak by ste študovali ekonómiu alebo verejnú politiku na akejkoľvek normálnej škole, tak by ste nemohli takúto vetu povedať. Pretože všetci vedia, že jediná ekonomicky relevantná veličina je cena práce. Cena práce je tá suma, ktorú zamestnávateľa stojí človek a on potom z nej platí všetky možné dane, odvody a to, čo je čisté, zostane človeku. To je veľmi jednoduchá rovnica.
To znamená, že ak vy zrušíte časť úľavy, tak vy automaticky beriete tomu človeku tie peniaze, pretože o tie mu ich nie je možné zvýšiť. Ale však o tie mu je ich nutné zobrať, pokiaľ je nad minimálnou mzdou. To znamená, vy ste ich priamo a je jedna zo základných ekonomických poučiek, že tieto zmeny sa vždy nakoniec premietnu do čistej mzdy zamestnanca. To je jedna zo základných ekonomických poučiek, môžte si to naštudovať v ekonómii práce. Je na to, že stovka príprav. To znamená, vy idete zobrať tým chudobným, tým, čo zarábajú 480 do 570, tým idete zobrať a tým idete zafinancovať slovenské zdravotníctvo. A myslíte si, že vďaka vašej rétorickej schopnosti to nejakým spôsobom zakryjete.
Váš vlastný šéf váš predseda, keď to zavádzal, povedal, že je veľmi rád, že takéto významné opatrenie prešlo ústavnou väčšinou. Hovoril, že urobí všetko pre to, aby toto rozhodnutie bolo udržateľné. No urobil všetko pre to, dneska ho ruší. O tri roky. Stojí si za týmto opatrením, lebo zvyšuje reálne príjmy a nevytvára ďalšie podmienky pre zamestnávateľov. To povedal Robert Fico, všetko, dneska nič z toho neplatí.
Je mi to hrozne ľúto ešte aj kvôli tomu, dneska už tu bol spomínaný, že pre môjho nebohého priateľa Martina Filka a toto bol jeden z jeho najväčších úspechov vo verejnej politike. On bol hrdý asi na dve veci alebo tri veci veľmi za to, keď robil pre vašu vládu. Jedna z nich bolo referencovanie cien liekov, ktoré, chvalabohu, ešte žije a druhé bolo toto. No tak dneska jednu z nich rušíte, aby ste mohli ušetriť a dať to, ja neviem, na národný systém dopravných informácií, alebo čo sú tie veci, na ktoré to tak v rámci tých svojich opatrení dávate?
No ale posledná, posledný bod je, toto všetko sú čísla, ktoré vieme. Ale najmä je tu dneska návrh, o ktorom jeho dopady nevieme, pretože ich nikto nespočítal. Ak ste očakávali, že keď ministerstvo zdravotníctva spolu tuto s poslanci vládnej koalície navrhne zavedenie najväčšej privatizácie ambulantnej starostlivosti z hľadiska nákladov od revolúcie, tak by som očakával nejakú dopadovú štúdiu. No ale viete, naivní sme, lebo najväčšie poplatky zatiaľ naozaj zaviedol minister Zajac, ktorý zaviedol za tzv. prednostné objednávanie do jednej štvrtiny kapacity 10 euro. To bol ten limit, teda do 10 euro, niekde bolo aj menej. Dneska to vy prekonávate, lebo zavádzate do 30 % kapacity 30 euro. To znamená, že spolu je to asi štyrikrát viac, ako bola vôbec možnosť u Zajaca a nedoniesli ste k tomu jediné číslo, koľko to ľudí bude stáť. Preto mi dovoľte urobiť také veľmi jednoduché výpočty.
Minulý rok bolo v ambulantnej starostlivosti 67 miliónov návštev. Keby sme brali, že 30 % kapacity z nich teda je spoplatniteľných, tak to je 2 miliardy eur, dve miliardy eur. Keď berieme z toho, že 18 miliónov je všeobecná starostlivosť, ktorú vy tiež umožňujete spoplatniť, ale odhaduje sa tam oveľa nižší záujem a 6 miliónov je stomatológia, čo je osobitná kategória, tak zostáva 43 miliónov návštev, a to je 1,3 miliardy eur. Aby sme si rozumeli, ja nehovorím, že tie poplatky vyberú dve miliardy eur alebo 1,3 miliardy, ja hovorím, že to je limit, ktorý vytvára váš zákon. Ak by bol naplno využitý, toľko by to boli pacienti skešovaní a Slovensko by sa stalo v rámci Európskej únie krajinou s najväčším podielom súkromných platieb na zdravotníctve vôbec. To vám garantujem. Lebo toto je zhruba, len toto by bolo zhruba 30 až 40 % výdavkov na zdravotníctvo na Slovensku. Samozrejme, že to tak nebude, lebo ľudia na to nemajú. Ľudia nemajú na to, aby dali dve miliardy eur do slovenského zdravotníctva, takže ich ani platiť nebudú. Čo sa stane? Čiastočne to naznačil pán poslanec Tomáš, budú platiť najmä bohatší pri 30 eurách, vy, si to nemôže dovoliť normálny človek, alebo budú platiť tí hrozne ubolení aj najchorejší, pretože tí zase nemajú na výber, aj keby si mali požičať v nebankovke, tak nebudú čakať pol roka, keď sú v zúfalej situácii.
To znamená, vy vytvárate tento systém, kde hovoríte, v Bratislave si to možno bude môcť dovoliť 30 - 40 % ľudí, stane sa z toho asi nový štandard. Tu to naozaj bude fungovať inak. V okrese Svidník si na to budú ľudia požičiavať z nebankoviek, aby na to mali, tí, čo skutočne budú ubolení, pretože tam sú to úplne iné peniaze. Pre ľudí, ktorí naozaj robia za tých 480 eur. Bude to samozrejme spôsobovať aj to, že stav ambulantnej starostlivosti a špecialistov v tých najchudobnejších regiónoch sa ďalej zhorší relatívne k tým lepším, pretože ten nárast výkonov zďaleka nebude rovnaký, to je základná poučka opäť ekonómie, že peniaze sa nalejú najmä tam, kde už dneska sú, čo je Bratislava, Žilina, Košice a niektoré iné mestské regióny. V chudobných vidieckych regiónoch z toho naozaj bude doplnkový nástroj pre zúfalých. Či toto je v súlade s programovým vyhlásením vašej vlády a s hodnotami strán, ktoré tu zastupujete, je pre mňa dosť otázne.
A teraz sa priznám k jednej politickej chybe. Keby tu bol Robert Fico dneska a toto zavádzala pravicová vláda, tak presne robí to, čo je politicky najpriaznivejšie. Povedal by vám všetky tieto veci a potom by s buchnutím päste odišiel a povedal, že keď bude SMER - sociálna demokracia pri moci, všetko toto zruší. Tak mu to fungovalo, aj celkom mu to fungovalo, treba uznať politicky, minimálne.
Áno, máte pravdu, my sme v tomto naivní, my sme hlúpi niekedy, že my sa snažíme prinášať aj alternatívy. To, pán Tomáš, by sa vášmu šéfovi nikdy nestalo, takže pre mňa bolo obzvlášť smiešne, keď ste pani Cigánikovú vyzývali, že prečo SaS-ka nemá k tomu alternatívu, lebo keby to povedal niekto iný, tak to beriem, ale od vás je to, ako keď sa zlodej pýta niekoho, že prečo, prečo kradne.
Ja tú alternatívu sem dneska prinášam aj s kolegami poslancami a prinášame ju nie preto, že je to politicky výhodné, je to nevýhodné. Keby som v tejto chvíli skončil, je z toho nepochybne viac bodov politicky, ale ja si myslím, že je dôležité pre túto krajinu dávať aj alternatívu a nevznášať politiku na poli populisticko-demagogickú úroveň.
A teraz mi dovoľte k tej alternatíve v závere vysvetliť a potom ju prečítať. Zhodneme sa na tom, že je potrebné rozšíriť kapacity špecialistov. Lebo jednoducho pokiaľ sa nerozšíria, tak nebudú môcť ľudí, sa im venovať. Nemyslím rozširovať kapacity v zmysle, že stavať im nové budovy, ale naozaj natiahnuť ich pracovný čas, pomôcť im. Na tom sa zhodneme. Vy ste pôvodne navrhovali, aby to objednávanie mali len tí platiaci, keď ste priniesli tých 50 eur. My sme proti navrhli, aby keď už niekto ide do toho a ide objednávať platiacich, to znamená, že musí mať takýto systém, nech už objednáva aj tých neplatiacich na tie bežné hodiny. Som veľmi rád, že to ste prijali, že to v dnešnom tom vašom návrhu je, tak v rámci nejakej ľudsko-politickej slušnosti ste to mohli aj spomenúť, ale dobre, sme v politike, sme v parlamente. Každopádne to tiež vnímam pozitívne, že bude sa možné objednávať nielen na tie platené hodiny, ale aj na ten zvyšok času.
Veľký rozdiel je v dvoch veciach. Jedna je v tom, že vy keďže ste v politickej pasci, lebo ste ten poplatok predtým zrušili, tak naozaj sa teraz musíte tváriť, že to nie je poplatok a keď to nie je poplatok, tak vlastne to nejak vynímate zo zdravotného poistenia, hoci potom z neho platíte všetky následné vyšetrenia aj lieky a neviem čo všetko, vzniká maglajz, ktorý ja, priznám sa, že nikdy nepoznám. Existuje naozaj súkromné zdravotníctvo v niektorých krajinách, ktoré nie je platené z verejného zdravotného poistenia, môžte zaplatiť úplne mimo, ale tam potom vy ste mimo. Ale v prípade, ak tu niekto začal, že SVaLZ-y sa platia, ale vyšetrenie sa neplatí, to nech mi niekto vysvetlí, že čo je logika toho, lebo buď je tam pacient ako poistenec a potom má byť poistený, alebo ten pacient nie je ako poistenec a potom si to kešuje celé. To najlepšie dokazuje, že skutočný dôvod tohto opatrenia je len to, aby ste to nemuseli nazvať poplatkom, lebo predpokladám, že váš šéf, keď počuje poplatok v televízii, dostáva koprivku.
Ľudia však nie sú hlúpi, ani novinári nie sú hlúpi, keď je niečo, viete, keď začnete úplatky volať všimnými a províziami, neurobí to z nich o nič menšie úplatky a keď začnete volať poplatky doplnkovými ordinačnými hodinami za úhradu, tak to nerobí z nich o nič menšie poplatky a toto poplatky sú a budú, tak ako tá kačka, keď kváka a chodí, tak je to kačka, nech sa nazýva akokoľvek.
Rozdiel medzi tými našimi opatreniami, návrhmi tým pádom zostal na dvoch úrovniach. Jedna je výška, my navrhujeme 10 eur, tak ako to bolo do 2015 a zároveň hovoríme, že nech to zdravotná poisťovňa uhrádza, ten výkon, ako štandardne. Vy hovoríte 30 eur. Môžeme povedať, keby som bol suchý účtovník, že číslo ako číslo, len ja keď som sa v zahraničí bavil počas uplynulých týždňov s kolegami o týchto poplatkoch, tak ešte aj v krajinách s vyšším platom na mňa pozerali, že 30 euro? Fakt za toto? Že to nie, to nie je u vás problém trošku sociálny? Priemerná mzda 950 eur, že v takej krajine? A ja im hovorím, že je. Desať eur tiež nie je málo peňazí. Pacienti pokiaľ v prieskume povedali, že do 5 eur by boli najspokojnejší, keby bolo. Problém je v tom, že do 5 eur by to asi nezvládli. No a teraz mi dovoľte prečítať ten pozmeňujúci návrh na záver.
Takže pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Bod 1. V Čl. I sa za bod 1 vkladajú nové body 2 a 3, ktoré znejú:
"2. § 2 sa dopĺňa odsekom 33, ktorý znie: (33) Doplnkové ordinačné hodiny sú nepretržitý časový úsek, ktorý si môže určiť nad rámec ordinačných hodín za podmienok podľa § 2a poskytovateľ, ktorý má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti so zdravotnou poisťovňou ^2b) a v ktorom poskytuje ambulantnú starostlivosť za podmienok podľa § 2a osobám, ktoré sú poistencami tejto zdravotnej poisťovne a sú objednané na vyšetrenie."
Poznámka pod čiarou k odkazu 2b) znie:
"^2b) § 7 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov."
3. Za § 2 sa vkladá nový § 2a, ktorý znie:
"2a Doplnkové ordinačné hodiny
(1) Doplnkové ordinačné hodiny musia byt' určené tak, aby ich rozsah za kalendárny týždeň nepresiahol 20 % schválených ordinačných hodín v kalendárnom týždni. (Rečník si odkašľal.) Prepáčte.
(2) Zdravotná starostlivosť počas doplnkových ordinačných hodín sa poskytuje najneskôr do 15 dní po objednaní sa.
(3) Zdravotná starostlivosť poskytovaná počas doplnkových ordinačných hodín sa osobe uhrádza na základe verejného zdravotného poistenia; tým nie je dotknutá možnosť úhrady podľa odseku 5.
(4) Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý má určené doplnkové ordinačné hodiny, musí spolu s ordinačnými hodinami umiestniť na viditeľnom mieste aj nápis DOPLNKOVÉ ORDINAČNÉ HODINY pre doplnkové ordinačné hodiny.
(5) Úhrada osoby za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v rámci doplnkových ordinačných hodín za jednu návštevu nemôže presiahnuť 10 eur."
Tieto body nadobúdajú účinnosť 1. januára 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti. Nasledujúce body sa primerane prečíslujú.
Odôvodnenie som predniesol, ak na tom netrváte, nebudem ho znovu čítať, ak trváte môžem. Pán spravodajca netrvá. Dobre.
Bod 2. V Čl. I sa za bod 7 vkladá nový bod 8, ktorý znie:
"8. V § 8 sa odsek 5 dopĺňa písmenom f), ktoré znie: f) na poskytnutie špecializovanej ambulantnej starostlivosti v doplnkových ordinačných hodinách."
Tento bod nadobúda účinnosť 1. januára 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti. Nasledujúce body sa primerane prečíslujú.
Opäť odôvodnenie som už uviedol.
Bod 3. V Čl. I sa za bod 23 vkladá nový bod 24, ktorý znie:
"24. V § 46 ods. 1 písm. m) sa za slovo «hodiny» vkladajú slová «a doplnkové ordinačné hodiny»."
Tento bod nadobúda účinnosť 1. januára 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti. Nasledujúce body sa primerane prečíslujú.
Bod 4. V Čl. II sa za bod 2 vkladajú nové body 3 a 4, ktoré znejú:
"3. § 42 sa dopĺňa odsekom 7, ktorý znie: (7) Zdravotná poisťovňa poskytne osobitnú úhradu za zdravotnú starostlivosť poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytol zdravotnú starostlivosť v doplnkových ordinačných hodinách podľa osobitného predpisu ^34a) bez akejkoľvek úhrady, ak zmluva o poskytovaní zdravotnej starostlivosti medzi zdravotnou poisťovňou a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ďalšiu úhradu za zdravotnú starostlivosť neumožňuje."
Poznámka pod čiarou k odkazu 34a) znie:
"^34a) § 2a zákona č. 576/2004 Z. z. v znení zákona číslo, ešte nie je určené číslo z roku 2017 Z. z."
Bod 4. V § 44 ods. 1 sa na konci nahrádza bodka čiarkou a pripájajú sa tieto slová "ak osobitný zákon neustanovuje inak."
Tieto body nadobúdajú účinnosť 1. januára 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti.
Doterajší bod 3 sa označuje ako bod 5.
Bod 5. V Čl. III sa za bod 5 vkladá nový bod 6, ktorý znie:
"6. V § 79 ods. 1 písmeno za) znie: za) ak ide o zdravotnícke zariadenie, v ktorom sa poskytuje ambulantná zdravotná starostlivosť, umiestniť na viditeľnom mieste a dodržiavať
1. ordinačné hodiny schválené a potvrdené samosprávnym krajom,
2. doplnkové ordinačné hodiny schválené a potvrdené samosprávnym krajom na základe čestného vyhlásenia o funkčnom systéme objednávania všetkých pacientov na dohodnutý čas, ak sú takéto doplnkové ordinačné hodiny určené a označiť doplnkové ordinačné hodiny nápisom DOPLNKOVÉ ORDINAČNÉ HODINY; povinnosť dodržiavať doplnkové ordinačné hodiny neplatí v čase, v ktorom poskytovateľ nemá objednaných pacientov."
Tento bod nadobúda účinnosť 1. januára 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti.
Nasledujúce body sa primerane prečíslujú.
Ďakujem veľmi pekne. Dovoľte mi ešte zo spoločnej správy vyňať na osobitné hlasovanie body 1, 4, 10, 12, 13, 14, 15, 19, 21, 26, 40, 42 a 50 a body 29, 31 a 33. To sú body súvisiace práve so zavedením doplnkových ordinačných hodín, ako aj so zrušením odvodovej odpočítateľnej položky.
Ďakujem veľmi pekne.