Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Pán kolega, dalo by sa veľa detailne hovoriť, ale už sme aj v tej diskusii veľa povedali, tak ja sa skôr zameriam na takú podstatnejšiu pointu. Ako zlepšovať situáciu v našej krajine? Buď môžme hľadať nové riešenia, ktoré budú našu krajinu postupne posúvať vpred a, samozrejme, tie riešenia musia byť dôveryhodné, to s vami súhlasím, alebo môžme povedať, že je to tu tak zhnité, že pomôže len úplne nová revolúcia. Lebo z toho, čo ste napríklad vy teraz povedali, keby som to bral do dôsledkov, tak to chápem tak, že musí prísť nová revolúcia, ktorá vymetie všetko, čo tu je, a nastolí nejaký nový poriadok.
Problém je v tom, že tieto typy revolúcií vznikajú z absolútnej frustrácie, ktorá vynáša k moci ľudí, ktorí tu za mnou sedia alebo možno v tejto chvíli nesedia, nie ľudí, ako ste vy, a vynáša k moci buď fašistov, alebo komunistov, pretože v tej chvíli sa stratí taká dôvera k štátu a k normálnej politike, že už nikto z normálnych ľudí nedokáže ľudí presvedčiť. To znamená, že bol by som opatrný s tvrdením, že je to tu tak prehnité, že nemožno so žiadnou inštitúciou pracovať, so žiadnym zákonom pracovať, nemožno nič zlepšiť, nemožno tú korupciu posunúť, že demokratické, lebo ak berieme doslova to, čo ste povedali, v podstate ani demokratické voľby nepomôžu, pretože presne, generálny prokurátor je vo funkcii ešte niekoľko rokov, sudcovia sú neodvolateľní a tak ďalej a tak ďalej.
Ja si myslím, že mali by sme na jednej strane priznávať veľmi vážny stav choroby Slovenska, potrebujeme rekonštrukciu štátu, a zároveň by sme mali mať optimizmus k tomu, že sériou postupných krokov k lepšiemu to tu vieme zásadne zlepšiť, lebo to je podľa mňa jediná cesta vpred, ak sa naozaj nechceme vydať cestou fašistickej alebo komunistickej revolúcie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne všetkým kolegom. V prvom rade, pán kolega Grendel, áno, a preto aj slovenské súdy sú kľúčové, ale váš veľmi blízky spolupracovník Daniel Lipšic zriadil Špeciálny súd, ktorý funguje dodnes a pokiaľ; práve pre takéto typy trestných činov; a pokiaľ viem, funguje tak, že ho zatiaľ nikto nespochybňuje. To znamená, že dnes sa, naopak, zdá, že najväčšou prekážkou je práve polícia a prokuratúra. To znamená, že tento návrh by mohol znateľne odbúrať niektoré prekážky, ktoré vedú k potrestaniu vinníkov, pretože tie sa v prípade veľkých korupčných trestných činov dneska ukazujú byť viac na úrovni polície a prokuratúry.
S vašou kritikou stavu na Slovensku ja v mnohom súhlasím, aj keby som upozornil to, čo povedal pán kolega Kresák, že máme v prokuratúre aj v polícii práve mnoho statočných ľudí. Ten dnešný systém ich nepustí, gniavi, vylúči a tento návrh je práve spôsob, ako mnohých takýchto ľudí posilniť a odstrihnúť od tej slovenskej chobotnice, aj preto ho podporujeme.
No a k tomu, čo povedal pán kolega Vašečka, no, pán kolega, len práve tá kritika pána Grendela bola, že my to málo centralizujeme, pretože práve preto, že priveľa vecí zostáva na Slovensku, slovenskí prokurátori budú nakoniec vyšetrovať, slovenské súdy budú nakoniec odsudzovať, práve preto bol pán Grendel skeptický k tomu, že či to pomôže, keď priveľa právomocí zostáva na Slovensku. Takže odpoveďou na jeho kritiku by skôr bolo, aby sme to centralizovali ešte viac, aby sme zriadili európsku políciu a skutočné európske súdy.
Ale ja si dovolím nesúhlasiť s tým, čo ste povedali, z iného dôvodu. Ja nepovažujem kradnutie za národnú identitu, ako ste vy hovorili o prípade Coman, ani za národné špecifikum. Ja tiež súhlasím s tým, že by sme mali byť veľmi citliví v tom, kde zasahuje federálna úroveň do vecí, ktoré sú otázkami národných hodnôt. Ale ja si nemyslím, že korupcia je naša slovenská národná hodnota, alebo by aspoň nemala byť, a preto, naopak, tam budem podporovať veľmi silno posilňovanie tej európskej úrovne, tak ako ich nebudem podporovať v tých niektorých iných témach, ktoré ste spomínali.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v prvom rade mi dovoľte môjmu predrečníkovi poďakovať za to, že vystúpil, lebo prelomil moju obavu, ktorú som mal dnes ráno, že takýto zákon, ktorý ja osobne považujem za suverénne najdôležitejší, o ktorom rokujeme na tejto parlamentnej schôdzi, nebude mať vôbec žiadnu pozornosť v tejto snemovni. A hoci s jeho kritickým názorom budem v mnohom nesúhlasiť, tak si myslím, že robí slovenskej verejnosti dobrú službu v tom, že tú diskusiu otvára a poukazuje aj na slabiny. Takže mali by sme mať oveľa väčšiu diskusiu o tomto návrhu, aj keď je pravda, že tento samotný návrh zákona už je len implementačným zákonom na výber prokurátorov a tým pádom tá hlavná diskusia už prebehla v situácii, keď sa Slovenská republika k európskemu prokurátorovi pripojila. Ten spôsob výberu je už len druhotná vec, aj keď, ako kolega Grendel poukázal, veľmi dôležitá, ja sa k nej ešte vrátim.
Prečo je to tak dôležité, tento zákon a celý koncept európskeho prokurátora? No pretože naozaj sú zločiny, ktoré; najmä také, ktoré siahajú veľmi vysoko; ktoré národné alebo štátne orgány vyšetrujú len veľmi ťažko. Je to z povahy aj ich cezhraničnej povahy, ale často je to aj z povahy vysokopostavenosti páchateľov. To nie je nutne len na Slovensku, pozrime sa do USA, teda do federácie, ktorá už je etablovaná viac ako 200 rokov ako federácia. Keď guvernér štátu Illions Rod Blagojevich spáchal korupčné trestné činy nezatkla ho miestna illionská štátna polícia, ale FBI. A takto by som mohol hovoriť o predchádzajúcich jeho, myslím, že zo siedmich posledných illionských guvernérov piati boli z funkcie odvolaní za porušenie zákonov a viacerí sú vo väzení. A to isté sa týka aj niektorých iných amerických štátov a takmer je to vždy FBI a federálne orgány, ktoré po týchto najvyšších lokálnych a štátnych činiteľoch idú jednoducho preto, že naozaj preťať tie korupčné väzby na najvyšších lokálnych úrovniach cez lokálne orgány je jednoducho v praxi veľmi ťažké aj vo vyspelejších krajinách, aj keď súhlasím, že náš, naša skúsenosť v tomto je obzvlášť tristná. Preto ja osobne vnímam túto Európsku prokuratúru ako veľkú šancu prelomiť ten cyklus beztrestnosti, ktorý na úrovni Slovenska máme. A musím povedať, že to, ako je ten európsky prokurátor nastavený, dáva veľmi slušnú nádej, že sa to začne diať, aj keď treba povedať, že sa to nezačne diať veľmi skoro.
V tomto by som si dovolil nadviazať na kritiku alebo poznámky kolegu Grendela, ktorý to jednak poukázal, že to nebude mať spätnú jurisdikciu, a ja by som si dovolil len doplniť, že tento európsky prokurátor bude, začne reálne fungovať až počas obdobia ďalšej vlády Slovenskej republiky, teda v roku 2020. To znamená, že akékoľvek teda spätné ilúzie ako tie, ktoré on citoval, alebo akékoľvek ilúzie, že sa teraz rýchlo niečo zmení, nie sú namieste a tento inštitút naozaj začne reálne riešiť veci až počas budúceho funkčného obdobia aj na Slovensku. To znamená, ja to považujem za pozitívny inštitút, ale tiež by som nepreceňoval jeho okamžitý dopad.
Ako už bolo povedané, na tomto inštitúte sa zúčastňuje 20 z 28 členských štátov, treba však vysvetliť, že z tých ôsmich nezúčastnených jedno je Dánsko, ktoré má výnimku zo všetkej spolupráce v oblasti práva a spravodlivosti, a jedno je Veľká Británia, ktorá z Európskej únie odchádza, takže by nemalo logiku, aby akurát na tomto participovala. No a z tých zvyšných šiestich krajín, ktoré sa nechcú zúčastniť, jedno je Írsko, ktoré má úplne iný právny systém anglosaský a aj teda v oblasti prokuratúry, no a potom sú tu teda bašty právneho štátu Maďarsko, Poľsko a Malta, kde práve využitie eurofondov je jeden z veľkých problémov a špeciálne v prípade Maďarska to prepojenie politickej moci a zneužívania európskych fondov je jeden z kardinálnych problémov minimálne na tej úrovni ako u nás. To znamená, že ja celkom chápem, prečo Viktor Orbán do toho nešiel, a som skôr prekvapený, že naša vláda do toho išla, predpokladám, že je to aj zásluha bývalej ministerky spravodlivosti, ale to už nechám aj na súčasného ministra, aj na ostatných, aby komentovali.
Zúčastňuje sa toho teda drvivá väčšina členských štátov Európskej únie aj tých, ktorí sú prijímateľmi, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Rumunsko, Bulharsko, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, ale aj tie, ktoré sú najväčšími darcami, teda Nemecko, Belgicko, Francúzsko a podobne. Z tých veľkých darcov jedine Holandsko a Švédsko sú vonku, čo sa priznám, že je možno otázka na pána ministra, že prečo je to tak, aj keď z pohľadu Slovenska to asi nie je až také dôležité.
No a teraz k samotnému, samotnému prokurátorovi. Prečo v ňom vidím tú nádej, ktorú v ňom kolega Grendel nevidí? Vidím preto, že okrem toho návrhu zákona som si prečítal aj detailne ten samotný právny predpis Európskej únie, ktorý tú prokuratúru ustanovuje, a ten predpis, musím povedať, je postavený veľmi dobre. Je postavený veľmi dobre v tom, že odstraňuje a rieši najväčší problém, ktorý dnes na Slovensku máme, a to je, že úzka skupina ľudí dnes na Slovensku vie mocensky ovládať orgány činné v trestnom konaní a vie zabezpečiť tým pádom de facto imunitu v konkrétnych trestných činoch a stačí na to naozaj, aby sa dohodol jeden-dvaja ľudia, špeciálny prokurátor s generálnym prokurátorom, so šéfom NAKA, resp. sa nemusia dohodnúť, stačí, keď sa ticho koordinujú alebo jednoducho postupujú rovnakým smerom.
Tá obava, že Európska prokuratúra bude ovládnutá týmito záujmami zo Slovenska, je možná. Otázka je, že aké prekážky ten predpis kladie tomu, aby sa tak stalo. Kladie tomu prekážky v prvom rade tie, že tak ako pri Európskom súdnom, súdnom dvore, aj tu ustanovuje nomináciu z národnej úrovne a výber z medzinárodnej úrovne, tu dokonca ustanovuje ešte prísnejší režim, ktorý je zhruba na úrovni Európskeho súdneho dvora v Štrasburgu teda, že národná úroveň deleguje troch prokurátorov na európskeho prokurátora a Európska únia si vyberá z nich jedného. To znamená, áno, teoreticky je možné, že slovenská, že Generálna prokuratúra, jej výberová komisia nájdu troch "Harabinov", aby som to povedal na tom príklade, ktorý použil kolega Grendel, tí traja "Harabinovia" budú mať previerky, budú vedieť anglicky alebo francúzsky, budú spĺňať všetky tie podmienky, schváli ich vláda Slovenskej republiky a potom teda Európska únia si bude musieť z nich jedného, bude musieť z nich jedného vybrať. Je to možné, ale považujem to za nepravdepodobné.
Pokiaľ máme aj doterajšie skúsenosti z oblasti, ako je EUROJUST, EUROPOL a pod. a Európsky súd pre ľudské práva, nie vždy tam nominujeme ideálnych kandidátov, aj niektorí sú nám aj opakovane vracaní, ako sme zažili, ale v zásade až také ovládnutie "Harabinmi" a "Kováčikmi", myslím si, že v tomto prípade nehrozí. Zároveň je treba povedať, že európska regulácia pre európskeho prokurátora obsahuje ustanovenie, kde ak je európsky prokurátor alebo ten delegovaný európsky prokurátor v konflikte záujmov, alebo inak má nejaký záujem na tom vyšetrovaní, možno ho aj rozhodnutím zvyšku Európskej prokuratúry od toho odstaviť. To znamená, že nebude to, nebude to v rukách, keby rovno teda tí slovenskí "Harabinovia" a "Kováčikovia" ovládli slovenského európskeho prokurátora, slovenského delegovaného európskeho prokurátora, ešte aj tak majú ostatní nástroj na to, ako ich od toho odstaviť. Samozrejme, žiadny nástroj nie je tak 100-percentne nepriestrelný, aby nikdy nemohol byť zneužitý, ale oproti situácii, ktorú máme dneska na Slovensku, kde v podstate aj na úrovni špeciálnej prokuratúry, aj na úrovni všeobecnej prokuratúry, aj na úrovni Policajného zboru čelíme len veľmi malým bariéram tomu, aby tí najmocnejší zneužívali svoje právomoci či už na personálne rozhodnutia, alebo zasahovanie do konkrétnych prípadov, tak tento európsky systém je oproti tomu asi o tri úrovne vyššie. Aj tie tri úrovne môžu niekedy zlyhať, ale je to naozaj o tri úrovne vyššie.
Zároveň treba povedať aj to, že ten európsky predpis explicitne ustanovuje, že zo strany miestnych zložiek už nebude možné zasahovať do práce týmto, či už európskemu prokurátorovi, alebo európskemu delegovanému prokurátorovi. To znamená, že žiadne negatívne ani pozitívne pokyny nebude môcť vydávať ani generálny prokurátor, ani špeciálny prokurátor, ani nikto iný. To znamená, samozrejme, môžeme, všetko, všetko môže raz zlyhať, všetko môže byť ovládnuté záujmami, ale oproti situácii, ktorú máme dneska, kde na úrovni okresného, krajského prokurátora môže byť prokurátor v podstate neobmedzenú dobu, na úrovni toho, keď o tom rozhoduje generálny prokurátor cez výber, ktorý on ovláda kompletne, pokiaľ, a to navyše pokiaľ neodvolá, tak ani v podstate tento súčasný prokurátor nemôže zasiahnuť, môže len odvolať a potom vypísať nové výberové konanie, tak tento systém, kde výberovú komisiu aj na slovenskej úrovni predstavuje kombinácia zástupcov generálneho prokurátora, Rady prokurátorov, Súdnej rady a ministra spravodlivosti, je tiež pomerne vyváženejší, ako je dnešný systém výberu slovenských prokurátorov okresných a krajských, oveľa vyváženejší. A je dokonca len o krok toho, čo sme za vlády Ivety Radičovej presadili na návrh pani ministerky Žitňanskej ako spôsob výberu okresných a krajských prokurátorov a čo dúfam, že sa raz vráti teda, že to nebude plne v rukách monokratického generálneho prokurátora.
Takže v skutočnosti tento návrh, najmä tá európska regulácia a nie ten slovenský zákon, predstavuje vážnu zmenu systému riadenia prokuratúry na Slovensku a vážny zásah do neho v prospech toho, čo tu dlhé roky presadzujeme. To, že ten návrh nemusí byť dokonalý, o tom koniec koncov svedčí aj ustanovenie paragrafu, dovoľte mi odcitovať, § 14 ods. 1, kde sa píše, že generálny prokurátor vyhlási prvé výberové konanie na kandidátov na funkciu európskeho prokurátora najneskôr do 31. novembra 2018. Ako vieme, november má 30 dní, to znamená, že chybička sa tam "vloudila" nielen ministerstvu, ale aj prešla celým legislatívnym procesom, ale; takže dokonalý určite nie je tento návrh a verím, že je to jediná takáto tajná chyba, ktorá tam pánovi ministrovi prekĺzla. Ale vo všeobecnosti tento návrh bude predstavovať nespochybniteľný pokrok, nebude asi predstavovať 100-percentný pokrok a ja súhlasím s pánom Grendelom úplne v tom, že na Slovensku nám spravodlivosť nikto za nás nezabezpečí, môže nám v tom pomôcť, môže v konkrétnych obzvlášť ťažkých prípadoch na európskej a cezhraničnej úrovni do toho vstúpiť, ale myšlienka, že nejakí federáles tu kompletne zabezpečia spravodlivosť, tá naozaj nemôže nikdy fungovať. A v tom, v tom s ním úplne súhlasím, že táto domáca úloha nám zostane aj po tom, čo sa Európska prokuratúra plne sfunkční.
Ako je asi zrejmé z toho, čo som, čo som naznačil, ja za tento návrh, naopak, hlasovať budem, považujem ho za dobrý a som rád, že Slovenská republika je súčasťou tohto mechanizmu. Čo však je namieste, a to súhlasím s kolegom Grendelom, že kým máme pochybnosti o využívaní Národného bezpečnostného úradu, o fungovaní previerkového systému, tak by bolo veľmi dobré zvážiť, ako presne využívame tento inštitút v týchto citlivých veciach, lebo či už sa jedná o známy prípad pána Jasaňa, ale aj množstvo ďalších prípadov, ktoré sa objavili, sú tu otázniky, takže... Ja chápem, že pán minister možno povie, že to nie je jeho problém, on je ministrom spravodlivosti a NBÚ pod neho nespadá, len ako on vo svojom zákone celú váhu toho zákona stavia na využitie tohto inštitútu, tak preberá určitú spoluzodpovednosť za to, či ten inštitút je plne funkčný, či už preto, že neprepúšťa nevhodných, alebo naopak, že či nezastavuje tých, tých vhodných.
Takže toľko z mojej strany a ešte raz zopakujem, v prvom čítaní to podľa mňa treba podporiť určite, v druhom čítaní môžme mať diskusiu o konkrétnych ustanoveniach, ale tento zákon v kombinácii s tou európskou reguláciou podľa mňa na Slovensku ľuďom, ktorí kradnú eurofondy, ktorí zneužívajú svoju politickú a obchodnú moc na to, aby sa obohatili na úkor všetkých daňovníkov Európskej únie a s tým súvisiacich zločinov, po tomto zákone sa im bude určite dýchať ťažšie. Ako ťažšie, ako veľmi ťažšie, to bude závisieť aj na ľuďoch, ktorí tú Európsku prokuratúru obsadia, budeme to môcť zhodnotiť podľa mňa najskôr o dva, tri, štyri roky reálne, takže ja nechcem teraz kresliť ružové sny, ale to ťažšie dýchanie si dovolím predvídať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Chcem súhlasiť s tým, čo povedal pán kolega Dostál, že akékoľvek pravidlá upravujúce súťaž by mali napriek tomu reflektovať to, že voliči legitimizujú vo voľbách tú stranu. To znamená, že, samozrejme, nie za akýchkoľvek okolností, ale nakoniec naším cieľom je umožniť ľuďom, aby sa mohli vo voľbách vyjadriť. To znamená, že nemali by sme mať pravidlá, ktoré znemožňujú prístup k voľbách.
To je možno moja reakcia na pána poslanca Pčolinského. Priznám sa, pán poslanec, ja som celkom tomu nerozumel, čo ste odo mňa chceli, lebo vy ste bez toho, aby ja som nejaké fakty uvádzal, vy ste vo svojom vystúpení dokázali, že tá strana bola kúpená, bola kúpená za zaplatenie tých dlhov a za miesto na kandidátke.
Ja to nepovažujem úplne za etické, ale v politike ani za nič také super nezvyčajné, aby som, ja som, ani mojím cieľom nebolo vás nejak pranierovať, proste voliči vás sem poslali, ja to rešpektujem. Len celkom neviem, čo ste chceli odo mňa. Aby som vyvracal to, čo ste sám povedali? Viete, ja som prvýkrát toto pochopil pred 4 rokmi, keď mi jeden regionálny politik, ktorý si tiež založil stranu, vyzbieral asi 10-tisíc podpisov, povedal, že ja mám stranu, ale viete, mám ju napísanú na brata... A to bola formulácia, ktorú nikdy nezabudnem, jak budem dlho živý, lebo už som sa s tým stretol pri firmách, ale nestretol som sa s tým pri politických stranách. No tak niekto má firmu na brata, niekto na Marčeka, ako hovorím, ja s tým zásadný problém nemám, len, len nie je to asi v poriadku, na tom sa, verím, že zhodneme. Ja si nemyslím, že ani to riešenie, čo navrhuje Slovenská národná strana, je ideálne, tá lehota na zmenu názvu, ale to, že asi firmy na brata a firmy kupované za miesto na kandidátke, že to, tak by politika fungovať nemala. A ja verím, že by sme sa zhodli.
A k tomu, čo povedal pán Bernaťák na záver, ja to teda vítam, hovorím, nám nejde o to, že teraz všetko, čo si my predstavujeme, musí v tej novele byť. Chápeme, že je to aj o kompromise, len chceli by sme, aby sme sa aj my vedeli našim voličom pozrieť do očí a povedať, že táto novela je krokom vpred, nielen frčkou Igorovi Matovičovi.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní k návrhu zákona z dielne koaličných poslancov o politických stranách. Je to návrh, na ktorý sme dlho čakali, ak sa nemýlim, bol prvýkrát ohlásený už niekoľko mesiacov po voľbách zo strany pána Andreja Danka, po dvoch rokoch ho tu máme, je čas ho zhodnotiť aj čosi povedať, za akých okolností je možné ho aj podporiť.
Môj predrečník pán kolega Dostál hovoril o zjavných motívoch tejto novely a je pravda, že z tej novely naozaj čiší, že je postavená na konkrétnych skúsenostiach s konkrétnymi politickými stranami a politikmi, nie na nejakom systematickejšom uvažovaní. Jej cieľmi sú evidentne teda najmä Igor Matovič - aj on je asi jediný politik, ktorému tento návrh, ak by bol schválený, by mohol spôsobiť nejaké vážnejšie problémy, aj keď nepochybujem, že sa z nich vyseká. Je to aj snaha zabrániť zopakovaniu skúsenosti s Borisom Kollárom, s tým, že teda niekto si kúpi stranu niekoľko mesiacov pred voľbami.
Otázka je, že či je to úplne legitímny cieľ, ak niekto v tých parlamentných voľbách dokáže získať podporu viac ako 5 % občanov, ale teda ten cieľ je tu evidentný, lebo tá snaha zakázať zmeny, zmeny názvu v nejakom období pred voľbami môže byť motivovaná len týmto. To znamená, motívy sú veľmi konkrétne, sú motivované skúsenosťami, ktoré predkladatelia majú s konkrétnymi politickými stranami, a nie sú to úplne motívy, ktoré ja by som podporoval, pretože si myslím, že takto sa tie zákony robiť nemajú.
Na druhej strane si musíme povedať, že pri zákonoch sú tieto typy motívov, ale aj iných nakoniec len málo podstatné, lebo podstatnejšie než to, čo je motív, je, čo je v tom návrhu naozaj napísané a čo je v ňom nakoniec najmä schválené, pre toto je to, podľa čoho sa môžeme naozaj rozhodnúť.
Tvorcovia tohto zákona deklarujú, že chcú posilniť demokratickú a otvorenú povahu politických strán a chcú posilniť transparentnosť vo fungovaní politických strán najmä vo väzbe na financovanie. To znamená, možno dôležitejšie, než motívy, či je cieľom dať frčku Matovičovi, alebo zabrániť nejakému Kollárovi 2, je, či napĺňa, a za akých okolností môže naplniť tieto dva ciele, teda posilniť demokratizáciu a posilnenie transparentnosti politických strán. To sú ciele, s ktorými sa ja osobne aj SPOLU - občianska demokracia stotožňujeme, v našom programe je rekonštrukcia štátu, ich, nezávisle teda na tvorcoch tohto zákona rovnako pomenúvame ako dve veci, ktoré treba urobiť vo vzťahu k politickému systému, a ja tým pádom chcem oceniť, že o tejto téme v parlamente budeme diskutovať a rozhodovať. Otázka je, či ten návrh a v akej podobe môže k týmto cieľom aj naozaj prispieť. Dneska sú v tom návrhu aj pozitívne veci, spomeniem viaceré technické doladenia v oblasti zapisovania rôznych údajov a fungovania politickej strany v oblasti napríklad aj prijímania darov a podobne. Je v ňom aj veľa technických zmien, s ktorými sa nedá ani súhlasiť, ani nesúhlasiť, lebo sú to technické zmeny. Na návrhu je vidno, že ho písali na ministerstve vnútra úradníci ministerstva vnútra zodpovední za politické strany. On, ak sa nemýlim, má asi 27 strán, ten návrh, a obsahuje naozaj veľa rôznych technických zmien. A potom sú tam aj veci, s ktorými je problém.
Ale než prejdem k nim, dovoľte mi o tom, čo mne v tom chýba, ak ten cieľ transparentnosti a demokratizácie je naozaj cieľom tohto zákona. V prvom rade my máme dnes systém na Slovensku financovania politických strán, ktorý je zavesený len na zisk percent v parlamentných voľbách. Tento systém je jedným z najväčších dôvodov toho, prečo politici nie sú žiadnym spôsobom nielenže nútení, ale dokonca ani len veľmi motivovaní sa uchádzať o dôveru občanov a budovať širšiu politickú stranu, pretože na to, aby politická strana mohla prežiť a fungovať, jej dnes stačí, aby získala v parlamentných voľbách viac ako 3 %, aby získala štátny príspevok a, samozrejme, čím viac, tým tých peňazí je viac. Vieme všetci, že na zisk v parlamentných voľbách je oveľa dôležitejší niekoľko lídrov, niekedy aj jeden líder a prípadne peniaze na volebnú kampaň, než počet členov, vnútorné demokratické usporiadanie, schopnosť získať a nadchnúť členov a aktivistov strany. Aj preto môžu na Slovensku dlhodobo fungovať projekty, ako je Igor Matovič, pretože tieto projekty v parlamentných voľbách môžu uspieť a zároveň na základe parlamentných volieb sú potom pomerne štedro financované.
Naopak, pre stranu, ktorá nie je skorumpovaná, sú dneska komunálne voľby a regionálne voľby čistý náklad. Ona platí za to, že propaguje svojich kandidátov, ale nemá ani len pokryté tieto náklady ani časť z nich, pretože peniaze sú len z parlamentných volieb. To znamená, politická strana dnes do obecných, mestských alebo regionálnych volieb ide len preto, má dva možnosti, buď preto, že sa tam chce tiež finančne zahojiť, či nelegálnym, alebo minimálne nepoctivými spôsobmi, alebo preto, že naozaj vníma dôležitosť komunálnej a regionálnej úrovne aj pre slovenskú politiku. V každom prípade politické strany majú ekonomickú demotiváciu, aby sa o tie voľby uchádzali. To, samozrejme, platí aj pre voľby do Európskeho parlamentu, aj keď tam je to menší problém, keďže naozaj tam ide o malú kandidátku a len zopár poslancov.
Preto napríklad najúčinnejším krokom, ako podporiť vnútornú demokratizáciu strán, by bolo rozdeliť financovanie politických strán tak, aby len časť peňazí išla za parlamentné voľby a časť peňazí, ktorá dnes plynie za parlamentné voľby, išla za tie ostatné voľby, teda za komunálne, za regionálne, za európske. Tým by sme zabezpečili, že strany, ktoré majú ozajstné štruktúry, majú ozajstných členov, ozajstných kandidátov, a to takých, ktorí sa navyše vedia presadiť, že im ľudia dajú dôveru, nielen sú na papieri členmi, tak tie strany budú na tom finančné lepšie a strany, ktoré naozaj vedia len raz za štyri roky robiť šou pred parlamentnými voľbami a vtedy presvedčiť nejakú časť sklamaných občanov, na tom dobre nebudú. Tento krok by nepochybne mal oveľa silnejší účinok na rozširovanie demokratizácie strán a zvýhodňovanie skutočnejších strán, ako tie rôzne obmedzenia, ktoré tu sú.
Takisto krokom, ktorý by k tomu prispel opäť v oblasti financovania, je motivovať, ako je to napríklad v Nemecku, poskytovanie malých darov a členských príspevkov buď členmi, aktivistami alebo priaznivcami. Mohli by sme stanoviť, že do úrovne 100 euro, 200 euro, môžme sa dohodnúť, dar alebo členské, ktoré zaplatí človek do strany, tak štát časť tých peňazí, ktoré opäť dneska vypláca len tak za parlamentné voľby, bude vyplácať cez bonifikáciu takýchto darov. Napríklad ak občan dá 100 euro, štát dá ešte 50 euro. Ak by sme to zlimitovali naozaj na drobné dary, teda nie na to, že štát, niekto dá milión a štát dá milión, tak by sme mohli dosiahnuť, že budú opäť zvýhodnené strany, ktoré chcú komunikovať s občanmi, ktoré chcú presvedčiť čo najviac občanov, aby buď boli členmi a platili členské príspevky, alebo boli priaznivcami a platili dary.
Na opačnom konci by sme napríklad mohli uplatniť český model a model z viacerých krajín, kde je, naopak, limitované, koľko môže jeden človek prispieť politickej strane, aby strana nebola vlastnená nikdy jedným človekom, pretože ak ich niekto financuje možno na tretinu, možno na polovicu, politickú stranu, tak ťažko niekto mu bude v skutočnosti hovoriť do toho, ako to funguje, bez ohľadu na stanovy.
Inými slovami, ak by sme prijali aspoň niektoré z týchto finančne demokratizačných nástrojov, podľa mňa by sme oveľa viac urobili preto, aby neexistovali ad hoc projekty, aby neexistovali marketingové strany, aby neexistovali strany jedného muža alebo jednej ženy, ale aby existovali na Slovensku skutočne politické strany uchádzajúce sa o dôveru občanov aj ako ich členov, aj ako sympatizantov, aj ako voličov. Chápem, že nie všetko z tohto je možné presadiť v tejto novele, ale podľa mňa by bolo dôležité, aby sme aspoň niektoré, aby aspoň jeden krok k tomu urobili.
Dovolím si len podotknúť, že v roku 2012 pred voľbami, keď sa podpisovali záväzky politických strán vo väzbe na financovanie, tak napríklad táto podpora malých darov zo strany štátu tam bola a všetky politické strany, ktoré vtedy ten záväzok podpísali, sa už vtedy k tomu zaviazali, len to dodnes nespravili. Ak sa pamätám správne, môžu ma kolegovia opraviť, podpísal to SMER vtedy, podpísala to aj Slovenská národná strana a podpísali to aj viaceré, aj SaS, ale aj viaceré strany, ktoré už medzitým dejiny poslali niekam inam. To znamená, táto téma finančnej demokracie podľa mňa je veľmi dôležitá. Alebo ešte raz, chápem, nie možno 100 %, aspoň niečo by z nej mohli dosiahnuť.
Druhá vec, na ktorú by som apelovať, je demokratizácia vo vzťahu k Slovákom v zahraničí, vo vzťahu diaspóre. My máme dnes situáciu, aj ja ju naozaj zažívam teraz ako predseda politickej strany, že mi chce poslať 100, 500, 1 000 euro Slovák, ktorý žije v Bruseli, pracuje v Európskej komisii alebo ktorý dokonca pracuje tu v Bratislave, len žije v Rajke a tam má trvalý pobyt, a tento človek podľa dnešného zákona nemôže poslať dar politickej strane, pretože je slovenským občanom s trvalým pobytom v zahraničí. Ja si myslím, že vzhľadom na to, koľko máme občanov v zahraničí, niekoľko stotisíc, a niektorí z nich dokonca reálne žijú na Slovensku, ale majú vzhľadom na prítomnosť Európskej únie bydlisko tesne za hranicou, myslím si, že naším záujmom by malo byť, naopak, tú diaspóru k nám ťahať, aby bola aktívna občiansky. Nemyslím si, že by teraz cez to prichádzali milióny euro, ale aby sa aj Slovák v Berlíne, Slovák v Bruseli, Slovák v Rajke, Slovák v Hainburgu alebo, ja neviem, taký, ktorý žije v Katoviciach alebo v Brne, cítil, že môže ovplyvňovať ako ostatní Slováci dianie v Slovenskej republike.
To isté sa týka aj členstva. Viaceré politické strany majú dneska v stanovách, že môže byť členom Slovák, ktorý žije v zahraničí, ale ministerstvo vnútra vyhlásilo, že toto ustanovenie je v rozprave so znením zákona, odmieta to registrovať pre nové strany. To znamená, my ako nová strana sme dneska v situácii, že nám to už ministerstvo odoprelo, keď sme chceli byť rovnakí ako napríklad aj vy, a pokiaľ po schválení tohto zákona budete musieť meniť stanovy, čo budete musieť, tak to odoprie aj vám. To znamená, že nielenže Slovákov v zahraničí ideme blokovať, ako blokujeme už dneska ako darcov, my ich už ideme blokovať aj ako členov a blokujeme ich. Toto podľa mňa nemá žiadny zmysel. Ak chce byť Slovák žijúci, hovorím od Rajky, ale aj v Bruseli aktívny, prečo mu v tom brániť. A najväčšia podpora našich krajanov, našich ľudí, ktorí majú občianstvo, teraz naozaj nehovorím o niekom, kto je tri generácie preč, hovoríme o občanov Slovenskej republiky, je umožniť im ovplyvňovať veci aj na Slovensku.
Tretia otázka a tu vnímam, musím povedať, kriticky trošku tú novelu, je byrokratizácia. Dnešný zákon napríklad umožňuje prihlášku do strany elektronicky, podľa nového znenia navrhovaného by to malo byť možné len písomne. V 21. storočí jednoducho sa mnohých ľuďom nechce. Oni vo vzťahu k štátu, dneska riešime vo vzťahu k štátu fungovať elektronicky a my zároveň ideme riešiť, že vo vzťahu k stranám, ktorej chcú byť dobrovoľne členom, nemôžu vykonať elektronickú prihlášku. Ja by som veľmi apeloval na to, a budem sa snažiť presviedčať prekladateľov, aby toto nezhoršovali.
Takisto je tam to ustanovenie, že strany budú musieť teda dať zoznam členov pred voľbami minimálne v tej dvojnásobnej výške, ako to už bolo viackrát povedané, počtu kandidátov, a je povedané, že ten zoznam bude musieť byť notársky overený za každý podpis. Úprimne povedané, kolegovia, tá byrokratická naháňačka, ktorá okolo toho bude, teda 300 ľudí ponaháňať po Slovensku, aby každý išiel k notárovi a poslal, je, samozrejme, niečo, čo každý z nás zvládne, keď bude musieť. Určite nikto seriózny kvôli tomu z tej volebnej súťaže nevypadne. Aj my sa tomu podriadime, keď to tam bude, aj vy sa tomu podriadite. Ale má to logiku? Ja si dovolím upozorniť, že dneska na kandidovanie vo voľbách, teda keď idete na tú kandidátnu listinu, keď vás ľudia majú voliť, stačí čestné vyhlásenie bez notára. To znamená, na to... A nemáme žiadnu historickú skúsenosť s nejakými podvodmi, že by zapisovali hromadne na kandidátku ľudí, ktorí tam nechcú byť. Tento zoznam, ktorý vy navrhujete, bude tiež verejný, ak to správne chápem. To znamená, ak by tam naozaj uviedli niekoho, kto nie je členom, tak sa to veľmi rýchlo zistí a tá strana bude mať prúser, dokonca môže byť na základe toho aj vylúčená za istých okolností z volieb. Takže strany budú mať eminentný záujem, aby si to ošetrili. Len, prosím vás, nebyrokratizujme to takýmito vecami, ak, ak nemusíme.
Tým pádom - a dovolím si chýliť sa k záveru tohto vystúpenia - ciele demokratizovať, stransparentniť, áno. Nástroje ktoré tam sú, ja súhlasím s ňou, s kritikou kolegu Dostála, že mnohé k tomu nevedú, a, naopak, môžu byť kontraproduktívne, a že, naopak, niektoré veci, ktoré by sme vedeli, alebo, myslím si, že aj tu by sme sa na nich zhodli, tak tie tam chýbajú, mnohé dobré veci a také veci, ktoré by demokratizácii transparentnosti pomohli.
Tento zákon je tzv. obyčajný zákon. Na jeho zmenu treba teda väčšinu prítomných, teda 76 alebo za určitých okolností dokonca stačí 38 hlasov a zároveň zo zákona je najcitlivejší, pretože je to zákon, ktorý upravuje našu vzájomnú súťaž. Upravujeme my sami sebe ňou súťaž. Preto je na jednej strane vždy lákavé pre tú existujúcu väčšinu ho zmeniť, pretože si môže tým zmeniť pravidlá vo svoj prospech, a nikto jej v tom nemôže zabrániť, ak to nie je v rozpore s ústavou. Samozrejme, tam by to mohlo naraziť na Ústavný súd. Ale nie je to správne a musím povedať, keďže som často kritický, že ak jednu vec oceňujem na minulej vláde Roberta Fica, tak to bolo to, že Robert Fico na začiatku povedal a potom to aj držal, že volebné pravidlá, pravidlá politického zápasu nebude jednostranne meniť bez dohody aspoň s časťou opozície, aby nebolo možné obviniť SMER z nedemokratických tendencií v politickej súťaži. A tento sľub aj, pokiaľ si pamätám, tie štyri roky dodržali.
Ja chcem tým pádom vyzvať kolegov z SNS, ale aj kolegov zo SMER-u, myslím, že je to spoločná novela nakoniec predkladaná, aj keď jej ťahúňom je Slovenská národná strana, že neschvaľujte takýto zákon jednoduchou väčšinou. Nie je to dobré, samozrejme, v tejto chvíli to môžte urobiť, a len Ústavný súd vás môže zastaviť, ak tam niečo bude neústavné, ale Slovenská národná strana existuje od roku 1990. Ja viem, že vy radi hovoríte o inom dátume, ale existuje od roku 1990, čo z nej robí jednu z najstarších slovenských strán, ktorá ešte stále teda funguje a je v parlamente s občasnými pauzami. A tým pádom práve od Slovenskej národnej strany by som očakával to uvedomenie, že dnes sme pri moci my, ale zajtra bude niekto iný a pozajtra možno zase my a že nerobme veci, ktoré nás môžu samotných v budúcnosti poškodiť. To znamená, ja chcem za nás, za SPOLU - občiansku demokraciu povedať, že my sme ochotní tento zákon podporiť, ak bude upravený tak, aby aspoň čiastočne reflektoval tie obavy, ktoré sú tu, a posúval ten zákon dopredu. To znamená, nejdeme do deštrukčnej, negativistickej, obštrukčnej pozície a zároveň chcem apelovať aj na predkladateľov, aby neschvaľovali tento zákon len preto, že môžu. Aby naozaj hľadali široký konsenzus.
Ja viem, že ten konsenzus sa nám z tohto parlamentu vytratil. Vytráca sa už dlhodobo, to nie je otázka dneska ani včerajška, hoci sú ministri, bola to najmä pani ministerka Žitňanská, ale aj zopár ďalších, ktorým prechádzali v tejto snemovni zákony 120-130 hlasmi v uplynulom roku-dvoch, sú skôr výnimkou a dokonca aj v situáciách, keď by mohla nastať dohoda, tá väčšina časť toho, sa im buď do toho nechce, alebo preferuje si to jednoducho úplne po svojom, nerobiť nejaké kompromisy.
A ja by som teda chcel apelovať na to, aby sa to nerobilo teda ani v iných prípadoch, ale určite nie v tomto. Lebo naozaj upravujete pravidlá našej vzájomnej súťaže, ste zároveň aj hráčmi, aj rozhodcami. A dobre je vtedy, keď sa na tých pravidlách dohodneme, lebo aj keď nie všetci, tak aspoň v nejakej veľmi silnej ústavnej väčšine.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, dovoľte, aby som vystúpil aj v druhom čítaní k tomuto, k týmto dvom návrhom zákonov tak, ako som k nim vystúpil aj v prvom čítaní a tak, ako som si dovolil aj ako hosť vystúpiť na Výbore Národnej rady pre vzdelávanie. A robím to tretíkrát preto, nielenže budem predkladať pozmeňovací návrh, ale preto, že považujem túto tému a tieto zákony za mimoriadne dôležité. Nie som v tom sám. V našej strane SPOLU – občianska demokracia máme taký širší panel, asi 700 ľudí, ktorí prejavili ochotu dávať nám spätnú väzbu zdola na rôzne témy, a nedávno sme sa ich pýtali, že ako vnímajú stav súčasného slovenského vysokého školstva a ako vnímajú jeho dôležitosť zmeny a ako sa pozerajú na, na tieto zmeny. A ja tu teraz nebudem citovať tie percentá, ani vás tým nechcem zaťažovať, ale ja sám som bol prekvapený, ako medzi tými niekoľko stovkami ľudí, samozrejme, nie nutne reprezentatívnymi voči celej populácie, ale ani nie nejakej malej skupinke, ako táto téma rezonovala. Považovali stav nášho vysokého školstva za nedobrý a považovali ale jeho zlepšenie aj za zásadnú prioritu krajiny. Teda nevnímali to ako niečo, čo je problém, ale v podstate by to malo byť za mnohými ďalšími vecami, ale vnímali to ako niečo, čo by malo byť na jednom z prvých miest. A ja som tým bol potešený preto, že rovnako to vnímam a verím že sa nám to podarí zmeniť.
Aj preto keď v prvom čítaní pani ministerka prišla s týmto vládnym návrhom zákona, ja som pristúpil k tomu úplne inak, ako štandardne pristupuje a asi aj má pristupovať opozícia. To znamená, namiesto poukazovania najmä na chyby a nedostatky návrhu som povedal dve veci. Jedna je, že sú tam dve zmeny hodné pozornosti a zmeny, ktoré treba podporiť, a potom som povedal, že mi tam chýbajú nejaké veci, ale zmyslom toho ani nebolo povedať, že tento zákon treba potopiť, ale zmyslom bolo povedať, že ich tam treba dopracovať. A tie som tiež vymenoval, štyri body, ktoré som už vtedy vymenoval. A keďže vždy niekto musí prvý podať tú ruku, nikdy sa to nestane naraz, tak som tú prvú ruku podal za SPOLU aj s tým, že som sľúbil, že naši poslanci budú za ten návrh v prvom čítaní hlasovať a tak sa aj stalo.
Bez toho, aby som si chcel robiť nejaké veľké zásluhy, chcem len poznamenať, že nebolo to úplne prvýkrát, čo naši poslanci hlasovali za vládny návrh, my hlasujeme za ne vždy, keď ich považujeme za užitočné, ale bolo to jeden z prvých razov, keď sme za ne hlasovali aj vtedy, keď sme v ňom, keď nám v ňom práve veľa chýbalo, ale chceli sme dať signál, že chceme spolupracovať a diskutovať o jeho vylepšení. Poznamenám len, že zo strany poslancov Slovenskej národnej strany, teda strany pani ministerky sme opačný jav nezaznamenali zatiaľ nikdy.
No a teraz, čo sa stalo? Musím povedať, že na pôde Národnej rady sa naozaj rokovalo o tom, ako tento zákon vylepšiť, ako ho zmeniť. Pokiaľ viem, tie rokovanie zvolal pán Petrák, predseda výboru, zvolal ich za účasti pani ministerky a nejakých svojich ďalších vybraných hostí. Ale na ten, to rokovanie sme nielenže neboli pozvaní z našich poslancov, ale pokiaľ mám informáciu, nebol tam pozvaný nikto z poslancov opozície a ani sa teda nemohol toho zúčastniť. To znamená, že napriek snahe dať tú ruku, napriek tej snahe aj pochváliť, čo je tam dobré, aj povedať, čo by bolo treba dopracovať, neboli sme žiadnym spôsobom ako, či už my, ako tí, ktorí sme dokonca hlasovali za, ale ani nikto iný z opozície, prizvaní k tej diskusii. Tá diskusia bola za zatvorenými dverami a na jej základe potom pán predseda Petrák predložil na rokovanie výboru štyri pozmeňovacie návrhy, spolu 29 strán textu. (Reakcia z pléna.) Tak ja som počítal, mne vyšlo 29, ale ak ich bolo 33, rád ti to uznám. V každom prípade, zmeny, ktoré dĺžkou sa vyrovnávajú v podstate novele, ktoré, o ktorých teda žiadna diskusia nebola. To by samozrejme bol menší problém, keby ten obsah bol správny. Však nemusíme mať diskusiu, ak sme spokojní, ale nedoplnilo sa tam nič z tých zásadných vecí, na ktoré sme poukazovali, že ich doplniť treba a, naopak, ešte aj tie dve pozitívne veci, ktoré sme hodnotili pozitívne, sa v tých 33-ch stranách dokaličili.
Dovoľte mi to ilustrovať na jednom príklade. Je tu pán poslanec Čaplovič, ktorý bol aj ministrom a bude si pamätať mnohé tie veci, o ktorých budem hovoriť. A to je príklad opatrenia na uvoľnenie pravidiel kariérneho rastu. O čo ide? Dlhodobo je poukázané na to, že Slovensko má systém, kde teda lídri akademického prostredia docenti a profesori sú aj tzv. pracovnými miestami, aj titulmi. Teda sa kombinuje systém, ktorý je, je vo svete pomerne unikátny, teda nie je to, nie je to štandard nikde inde a tento dvojitý štandard bol zavedený v podstate reformou v roku 2001 až ´2 pánom Ftáčnikom, ako určitý kompromis, s tým, že aj vtedy sa hovorilo o tom, že dlhodobo by to bolo treba nejakým spôsobom upraviť. Ešte za ministra Jurzycu vznikol návrh, aby sa teda zrušili tituly, ale zároveň, keďže už aj vtedy bolo jasné, že to bude veľmi komplikované, tak vznikol aj kompromisný návrh, ktorý bol, vtedy ešte teda v žiadnom oficiálnom dokumente, lebo vláda padla, než ho stihla oficiálne do parlamentu predložiť, o tom, že by bolo dobre na päť až šesť rokov umožniť vstup do systému aj zahraničným a odborníkom z praxe, ktorí tie tituly nemajú, aby, aby teda mohli v tom systéme pôsobiť, aby sa systém otvoril voči novým ľuďom, aby sa mohli vrátiť ľudia zo zahraničia, ktorí tam pôsobia úspešne vedecky, akademicky, a oživiť naše skomierajúce vysoké školstvo. Radičová ale padla, nič z toho nebolo, potom prišiel pán minister Čaplovič, ktorý na základe rozhodnutia tohto parlamentu sa zaviazal, že pripraví celkový návrh reformy vysokého školstva, správu o stave s návrhmi krokov. Tie aj pripravil, prešli vládou, prešli týmto parlamentom, vrátili sa do vlády, pretože tam nebolo primerané finančné krytie, ale napriek tomu prešli celým týmto celkom. Bola to vláda strany SMER – sociálna demokracia, jednosmerná, pardon, jednofarebná a jednosmerná. A táto vláda pripravila v tejto správe aj návrh, sa o ňom hovorilo o zrušení tých profesorských a docentských titulov, ale takisto tam už aj bolo povedané, že bez ohľadu na to by bolo dobré otvoriť to a umožniť na obdobie piatich až šiestich rokov vstup praktikov a zahraničných odborníkov bez nejakých podmienok na základe rozhodnutia vysokej školy. Z toho nič nebolo. Pán minister bol odvolaný, odstúpil pred tým, než to stihol pripraviť. Jeho nástupcovia pán Pellegrini, pán Draxler nič z toho do parlamentu nepredložili a tak skončilo volebné obdobie.
Ale potom prišlo nové volebné obdobie, prišiel pán minister Plavčan, ktorý teda povedal, že predloží reformu najväčšiu za 25 rokov. Po nejakom čase predložil teda pomerne hrubý návrh. Tam už tak ambiciózny cieľ, aký mal pán minister Čaplovič, teda zrušiť úplne tieto tituly nebol, ale bol tam aspoň tento cieľ otvoriť teda akademické prostredie odborníkom z praxe zo zahraničia tým, že sa nebudú vyžadovať tituly na obdobie tiež päť až šesť rokov. A v tomto dokumente je to pomerne podrobne rozobraté a hovorí sa tam, že aby teda sa to nezneužívalo, dá sa tam podmienka súhlasu vedeckej rady vysokej školy alebo fakulty, ale inak sa to práve ponechá flexibilne.
S týmto návrhom pána Plavčana sa stotožnila aj pani ministerka Lubyová, teda minimálne v tom, že ho predložila do vlády a následne aj do parlamentu, takže sme sa konečne po šiestich rokoch dočkali toho, že by sa mal realizovať. Tento návrh následne, na základe, neviem, či dvojhodinového alebo niekoľkohodinového stretnutia, o ktorom som hovoril, za zatvorenými dverami sa zničil, dokaličil.
To, čo máte v spoločnej správe, znamená, že nebudú mať, budú mať títo odborníci len tri roky na to, aby si tie tituly dorobili, čo je v skutočnosti pomerne málo, pretože ak by sa mal z niekoho, kto, povedzme, je dneska významný akademik v zahraničí, by si mal urobiť aj docentúru, aj profesúru, tak sa to v slovenských podmienkach za tri roky len tak-tak stíha, aj keby rovno začal. Pretože zákon síce hovorí o tom, že konanie má trvať do dvanástich mesiacov, ale reálne neexistujú žiadne predpisy pre ministra ani pre prezidenta, ako má vymenúvať a tá doba medzi podaním a vymenovaním v prípade profesora prezidentom je často aj výrazne dlhšia.
Ale tie tri roky sú menší problém. Oveľa väčší problém je v tom, že ustanovenie, ktoré tam bolo vložené, v podstate úplne neguje zmysel tohto celého, pretože zmyslom bolo práve umožniť vysokým školám určitú výnimku z veľmi prísnych až rigidných procesov, výnimku časovo limitovanú, výnimku viazanú na súhlas vedeckej rady, ale výnimku tak, aby práve mohli lákať na, nových ľudí na vysokú školu s praxou zo zahraničia. A tu sa hovorí, že títo ľudia budú musieť tak však spĺňať všetky podmienky, ktoré určí novozriadená agentúra ako kritériá na docentov a profesorov, čo znie na prvý pohľad logicky, len má to dva problémy.
Prvý problém je v tom, že kým takéto kritériá nebudú vydané, čo je na niekoľko rokov, tak celé toto ustanovenie bude nevykonateľné de jure, to znamená, že prijmeme dneska niečo, čo nám niekoľko rokov nepomôže po tom, čo sme šesť rokov na to čakali.
A druhý, ešte väčší problém je, že práve tie príliš rigidné podmienky a štandardy sú ten dôvod, prečo aj dneska si mnohí veľmi špičkoví akademici nemôžu urobiť, nemôžu pôsobiť na vysokých školách. Ten dôvod je totižto ten, že tie kritériá sa nevzťahujú len na také objektívne kritériá akademickej excelencie, ako sú publikácie, citácie, patenty a vynálezy, ale vzťahujú sa aj na otázky, ako sú vydané učebnice, skriptá, počty diplomantov, počty doktorandov a mnohé ďalšie takéto kritériá, ktoré samozrejme ani odborník z praxe často nemusí spĺňať a často aj na zahraničných školách sa nevyžaduje, takže ich nutne nespĺňa ani špičkový odborník pôsobiaci v zahraničí. To znamená, celý ten zmysel, aby sme otvorili dvere špičkám, ktoré potom dostanú primerané časové obdobie, aby si dorobili papiere, sa vlastne hodilo do koša týmto pozmeňovacím návrhom.
Tak obsiahlo som o tom hovoril preto, aby nebola pochybnosť, že tu nejde o nejaký opozičný výmysel, môj individuálny výmysel. Ide tu naozaj o niečo, kde dlhé roky je zhoda, že to treba urobiť. Trvalo šesť rokov, kým sa to dostalo do zákona v skromnejšej forme a stačilo niekoľko hodín pred výborom, aby sa tá aj skromnejšia forma dokaličila do nepoužiteľnej roviny. A to je tá vec, ktorú som tu pred mesiacom pochválil ako najpozitívnejšiu zmenu. To znamená, že nie je to niečo, kde teraz vyťahujem si nejak účelovo, že jedna vec, ktorá bola nepodstatná, teraz zrazu mi na nej záleží. Ten, kto si pozrie záznam z môjho vystúpenia pred mesiacom, uvidí, že toto som tu rovnako vtedy vyzdvihoval, a preto je veľmi úprimné, ak dneska som smutný z toho dokaličenia.
Pozerám sa na exministra, pána docenta poslanca Čaploviča, lebo verím, že jeho postoj k tomu bude rovnaký, keďže to rovnako presadzoval a rovnako ako človek z praxe musí vedieť, že by, že by s týmto, že toto v podstate neguje celú podstatu.
Mohol by som rovnako dlho hovoriť o tom druhom opatrení, o zriadení agentúry a o tom, ako jedným riadkom sa tam tiež tento návrh kaličí, ale vzhľadom na čas to poviem oveľa stručnejšie. Jedným riadkom sa ustanovuje teraz, po opäť tomto rokovaní za uzatvorenými dverami, že bude môcť agentúra rozhodovať len siedmimi z deviatich hlasov o čomkoľvek. To je taká veľmi technologická zmena, ktorú nevyvolá asi vo vás žiadnu vášnivú ani emocionálnu reakciu, len problém je v tom, že ona je jednak úplne nevhodná a jednak zásadne odbúrava väčšinu benefitov a prínosov celého zriadenia agentúry. Nevhodná je preto, že regulačné orgány nemôžu veľmi fungovať, aj málokedy fungujú, okrem veľmi výnimočných situácií, na princípe nejakých obrovských kvór. Toto je 80-percentné kvórum, sedem z deviatich, lebo toto nie je sedem z prítomných, teda že 80 % z prítomných, ale doslova, že aspoň sedem z deviatich, čo znamená, že je veľmi ľahko možné, že ten orgán nebude schopný rozhodovať. To pri regulačných orgánoch, ktoré vydávajú konkrétne rozhodnutia pre konkrétne programy, školy a tak ďalej, je veľmi nevhodná situácia, pretože to znamená, že v mnohých prípadoch nemusí dôjsť ani k rozhodnutiu
tak, ani onak, ale sa jednoducho rozhodnutie neprijme. To považujem za úplne zmätočný spôsob rozhodovania pri regulačnom orgáne. Ak by mala byť takáto super väčšina, tak ju, možno o nej diskutovať pri nejakých zásadných prierezových predpisoch, ak sa povie, že chceme pri nich konsenzus, ale dať to ako podmienku, tak ako ste to tam dali, pri všetkých konkrétnych rozhodnutiach tej regulačnej rady, to je, priznám sa, aj prakticky veľmi problematické ustanovenie.
Ale ešte vážnejší problém toho ustanovenia je v tom, že bude tlačiť na najmenší spoločný menovateľ. Bude tlačiť na to, aby sa dohodlo čo najviac ľudí, to znamená, že menšina bude môcť blokovať väčšinu, aj malá menšina. Odôvodnenie predkladateľa pána Petráka bolo, že progresívna menšina tak dotlačí väčšinu nekvality k tomu, aby sa poučila. Ja sa priznám, že história sveta nepozná veľmi takéto skúsenosti. Pozná najmä skúsenosti o tom, ako konzervatívna a regresívna menšina dokáže blokovať, ak sa náhodou nájde tá reformná väčšina, a to je to, čoho sa dočkáme tu, ak sa taká väčšina nájde, že dokonca aj vtedy ju bude táto menšina môcť tlačiť na rozriedenie akýchkoľvek rozhodnutí.
Toľko k tomu, čo v tom zákone je a čo tam bolo dokaličené. Ale aj z týchto dôvodov ja som si dovolil, a keďže sme sa zo strany ministerstva ani pána Petráka nedočkali teda ani pozvánky na dialóg, ani teda vloženie nejakých zmien z ich strany, tak som si dovolil v spolupráci s kolegami pripraviť štyri významnejšie zmeny v pozmeňujúcom návrhu. Chcem aj z dôvodu korektnosti, aj z dôvodov jasnej komunikácie povedať, že ďakujem aj pánovi poslancovi Gröhlingovi, aj Jurzycovi za Slobodu a Solidaritu, že sa k tomu pripojili, ďakujem aj pani kolegyni Remišovej za občianskych, za Obyčajných ľudí, ospravedlňujem sa ti, Veronika, že sa k tomu pripojila. Ďakujem pánovi profesorovi Štarchoňovi zo SME RODINA, že sa k tomu pripojil, čím chcem povedať, že nejde o nejaký individuálny výstrelok. Je to niečo, čo po zvážení prečítania diskusií sme sa na tom vedeli zhodnúť práve preto, že nám záleží na zásadnej zmene vo vysokých školách a že vidíme, že sa jej nedočkáme.
Ak pani ministerka zrazu objavila to, že ich predloží budúci rok, ja som tomu rád, ale doterajšia historická skúsenosť nám nevelí k optimizmu. Nevelí nám k optimizmu ani v tom, že tie zmeny budú predložené, a velí nám k absolútnemu pesimizmu v tom, že ak budú predložené, že naozaj budú to zmeny kvalitné a k nejakej, k nejakej zmene vpred. Takže preto si dovolím tie zmeny predložiť dneska. Zostáva mi päť minút, takže dovoľte mi stručne, zhruba do minúty každú z nich skúsim zmestiť.
Tá prvá zmena, podľa môjho názoru je jedna z najdôležitejších, je návrh na jednorazové upratanie systému vysokého školstva na Slovensku. Odborníci sa zhodujú, že aj vzhľadom na problémy s kvalitou, aj vzhľadom na demografickú krivku je potrebné tento systém upratať. Nemožno sa v tomto spoliehať, teraz prekvapím možno tu kolegov na ľavej strane, v tomto sa nemožno spoliehať na akýsi trh, pretože drvivá väčšina tých subjektov sú verejné subjekty, ktoré podliehajú úplne iným záujmom a motiváciám. To znamená, vždy, keď sa deje nejaké zásadnejšie upratanie vysokoškolského akademického systému, musí v tom si určitú úlohu významnú zobrať štát a musí to prebiehať nejakými zhora.
Náš návrh je, aby minister školstva podľa tohto zákona vymenoval jednorazovú komisiu zahraničných odborníkov, ktorí do roka zhodnotia stav jednotlivých inštitúcií, aj stav systému ako celku a navrhnú organizačné opatrenia. Teda nejde o akýsi návrh reformy vysokého školstva, lebo na to naozaj musíme, to my musíme už robiť dneska sami, ale je to o pohľade zvonku o tom, čo s konkrétnymi inštitúciami, čo treba spojiť, čo treba zrušiť, čo treba reprofilovať. Potrebujeme takéto zrkadlo, jednorazové, razantné, dôsledné zrkadlo a verím, že tento návrh ho prinesie. Zákon zároveň ustanoví, že minister a vláda tento návrh predložia do parlamentu a tu o ňom budeme môcť hlasovať. Takže samozrejme nikto nevezme poslancom ich ústavné a zákonné právo rozhodovať o vzniku a zániku vysokých škôl, verejných, ale budú mať návrh, ktorý príde zvonku, a každý z nás bude musieť si obhájiť, či ho podporí, alebo nepodporí.
Druhý návrh zmeny je o zvýšení platov na vysokých školách. Naozaj nemôžme očakávať, že slovenské vysoké školy budú minimálne konkurencieschopné, ak odborný asistent, ktorý si dokončí doktorát, dneska dostáva čistý plat tarifný, ktorý je na úrovni toho doktorandského štipendia a je niekde zhruba na úrovni okolo 600 eur podľa jeho osobnej situácie. Takisto nemožno očakávať, že ak mladý profesor má tabuľkový plat v hrubom okolo 1000 eur, že je to motivačné pre toho, aby sa sem niekto vracal zo zahraničia.
Preto navrhujeme ako prvý krok, aby sa tabuľkové platy základné pre tieto tri skupiny zvýšili na niečo, by som nazval, minimálne prijateľné hodnoty, a to je odborný asistent 1 000 eur, docent 1 500 eur a profesor 2 000 eur. Zdôrazňujem, že to sú minimálne hodnoty. Navrhuje sa tam aj to, aby v nadväznosti na hodnotenie sa tento tarifný plat zvyšoval a aby tým pádom mohli špičkoví odborníci dosiahnuť aj garantovaný tarifný plat vo výške dvojnásobku tejto sumy. Samozrejme, nič z toho nebráni školám platiť im aj viac, ale ide o to, že ak chcete pritiahnuť kvalitných ľudí, musíte im poskytnúť aj určité garancie. Nemôžu byť závislí na tom, že či tento rok z projektu niečo bude a budúci rok už nie.
Tretí náš návrh je návrh na posilnenie možnosti profesijného bakalára. O dôležitosti profesijných bakalárov sa zhodujeme, len akosi ich je stále hrozne málo a ich počet rastie na úrovni pilotných programov. Ak sa má slovenské vysoké školstvo zmeniť, nemôže ten počet rásť tak, aby každý rok pribudlo zopár, musí začať rásť oveľa signifikantnejšie a zároveň na to potrebuje zmeniť aj reguláciu. Pretože dneska síce títo bakalári nie sú zakázaní, ale dneska aj profesný bakalár musí písať bakalársku prácu namiesto toho, aby mohol ukončiť svoje štúdium napríklad dielom. Dneska v záverečných komisiách na profesných bakalárov majú sedieť opäť najmä akademici a nemusia tam sedieť praktici, resp. tam vo väčšine a často ani sedieť nemôžu. A tak ďalej a tak ďalej. Preto navrhujeme zmeny, ktoré by uľahčili fungovanie profesijných bakalárov a urobili z nich zmysluplný a iný typ vzdelávania.
A posledný bod je financovanie. To je bod zložitý, ale ak ho musím zjednodušiť do jednej minúty, tak poviem toľko, že dnes sú vysoké školy verejné financované najmä na základe počtu študentov a na základe počtu vedeckých výstupov. My navrhujeme, aby tam bol rovnako dôležitý tretí pilier, a to bola uplatniteľnosť a skúsenosť absolventov. Absolventi sú ľudia, ktorí vysokú školu vyštudovali, dokázali, že na to majú a zároveň už sú v praxi, to znamená, už vedia aj zhodnotiť, či sa uplatnili a na čo im tá škola bola. Majú už aj určitý odstup a zároveň sa nemusia nikoho báť, lebo už sú absolventi.
Preto navrhujeme, aby absolventský pilier financovania bol založený na dvoch bodoch. Jeden je platová zamestnanecká uplatnenosť absolventov, teda či sa uplatnia a koľko zarábajú v porovnaní s rovnakými absolventmi iných škôl, ale druhá vec je, navrhujeme, aby ministerstvo v trojročných intervaloch robilo aj rozsiahly prieskum medzi týmito absolventmi, aby práve oni zhodnotili kvalitu svojej školy s odstupom času nezávisle, ale zároveň so skúsenosťou a aby aj toto bol faktor financovania. A nie jediný, my navrhujeme, aby študenti zostali, veda zostala, ale uplatniteľnosť a názor absolventov sa nám zdá ako primeraný tretí pilier.
To sú tie štyri zmeny, ktoré tu navrhujeme. Ešte raz chcem poďakovať všetkým kolegom, ktorí to podporili, za ich podporu, nevymenoval som všetkých pätnásť, vymenoval som ich niekoľko. Dúfam, že ostatní sa neurazia.
A teraz mi dovoľte na záver ten návrh prečítať s tým, že chcem uviesť, že navrhujem hlasovať spoločne o bode 8, potom o bode 1, 2, 3, 4 spoločne, potom o bodoch 5 a 9, a potom o bode 6 a 7 spoločne. (Zaznievanie časomeru.) A teraz začínam čítať návrh.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony.
V článku I... Bod 1, v čl. I 81. bod znie:
"81. V § 51 ods. 3 znie: "(3) Súčasťou štúdia podľa každého študijného programu je aj záverečná práca, ktorá spolu s jej obhajobou tvorí jeden predmet. Obhajoba záverečnej práce patrí medzi štátne skúšky. Pri profesijne orientovaných bakalárskych študijných programoch možno záverečnú prácu nahradiť iným dielom, so súhlasom vysokej školy alebo fakulty môže byť záverečná práca napísaná a obhajovaná aj v inom ako štátnom jazyku. Podmienkou pripustenia k obhajobe záverečnej práce je, okrem prípadov podľa § 63 ods. 11, aj písomný súhlas študenta so zverejnením a sprístupnením záverečnej práce verejnosti podľa § 63 ods. 9 po dobu jej uchovávania podľa § 63 ods. 7 bez nároku na odmenu. Ak je záverečná práca nahradená iným dielom, podmienka podľa štvrtej vety sa nepoužije.".
2. V čl. I sa za 85. bod vkladá nový 86. bod, ktorý znie: "86. V § 52 ods. 4 sa na konci pripája táto veta: "Pri profesijne orientovaných bakalárskych študijných programoch možno záverečnú prácu nahradiť iným dielom.".
Tento bod nadobúda účinnosť 1. septembra 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti. Zostávajúce novelizačné body sa primerane prečíslujú.
3. V čl. I sa za 100. bod vkladá nový 101. bod, ktorý znie: "101. V § 56 ods. 2 sa na konci pripája táto veta: "Absolvent profesijne orientovaného bakalárskeho študijného programu môže byť prijatý na štúdium študijného programu druhého stupňa podľa § 53 ods. 1 po splnení základných podmienok podľa prvej vety najskôr dva roky po jeho úspešnom absolvovaní."
Tento bod nadobúda účinnosť 1. septembra 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti. Zostávajúce novelizačné body sa primerane prečíslujú.
4. V čl. I sa za 103. bod vkladá nový 104. bod, ktorý znie: "104. V § 63 ods. 4 časť vety za bodkočiarkou znie: "ak ide o akademicky orientovaný bakalársky študijný program, najmenej jeden vysokoškolský učiteľ pôsobiaci vo funkcii profesora alebo vo funkcii docenta a ak ide o profesijne orientovaný bakalársky študijný program, najmenej dvaja významní odborníci v danom študijnom odbore z praxe a jeden vysokoškolský učiteľ pôsobiaci vo funkcii profesora alebo vo funkcii docenta."
Tento bod nadobúda účinnosť 1. septembra 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti. Zostávajúce novelizačné body sa primerane prečíslujú.
5. V čl. I sa za 129. bod vkladá nový 130. bod, ktorý znie:
"130. Za § 75 sa vkladá § 75a, ktorý vrátane nadpisu znie:
"§ 75a
Určenie platu niektorých vysokoškolských učiteľov
(1) Vysokoškolským učiteľom pôsobiacim vo funkcii profesor, docent a odborný asistent patrí tarifný plat, ktorý je súčtom platovej tarify priznanej podľa prílohy k osobitnému predpisu 2) a sumy zvýšení podľa odseku 2.
(2) Suma zvýšení sa ustanovuje na základe záverov hodnotenia vypracovaného vedúcim príslušného pracoviska, na ktorom vysokoškolský učiteľ uvedený v odseku 1 pôsobí.
(3) Hodnotenie sa vykoná raz za rok a obsahuje hodnotenie pôsobenia vysokoškolského učiteľa z hľadiska
a) plnenia pracovných povinností v oblasti vzdelávania a v oblasti vedy a techniky alebo umenia,
b) celkovej výkonnosti a prínosu pre vysokú školu pozostávajúcich najmä zo správnosti, včasnosti, samostatnosti a iniciatívy pri plnení pracovných povinností,
c) dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov a vnútorných predpisov vysokej školy.
(4) Záver hodnotenia pozostáva zo slovného vyjadrenia a jemu zodpovedajúcej bodovej hodnoty. Záver služobného hodnotenia a jeho bodovej hodnoty znie:
a) "vykazuje mimoriadne výsledky pri vykonávaní funkcie"; bodová hodnota "4",
b) "vykazuje vyšší stupeň požadovaných výsledkov pri vykonávaní funkcie"; bodová hodnota "3"
c) "vykazuje uspokojivé výsledky pri vykonávaní funkcie"; bodová hodnota "2",
d) "vykazuje čiastočne uspokojivé výsledky pri vykonávaní funkcie"; bodová hodnota " 1",
e) "nevykazuje požadované výsledky pri vykonávaní funkcie"; bodová hodnota "0".
(5) Ak vysokoškolský učiteľ podľa odseku 1 nevykazuje požadované výsledky pri vykonávaní funkcie, ďalšie hodnotenie sa môže vykonať už po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa doručenia hodnotenia.
(6) Platová tarifa na základe záverov hodnotenia pri dosiahnutí bodovej hodnoty
a) 4 sa zvýši o 3 %,
b) 3 sa zvýši o 2 %,
c) 2 sa zvýši o 1 %,
d) 1 a 0 zostáva bez zmeny.
(7) Pri zvýšení platových taríf sa suma zvýšenia platovej tarify vypočíta ako súčin zvýšenej platovej tarify a súčtu percentuálnych zvýšení priznaného vysokoškolskému učiteľovi ku dňu účinnosti zvýšenia platových taríf."
Tento bod nadobúda účinnosť 1. septembra 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti a zostávajúce novelizačné body sa primerane prečíslujú.
Bod 6. V čl. I 148. bod znie:
"148. V§ 89 ods. 4 prvá veta znie:
"Pri určovaní dotácie na uskutočňovanie akreditovaných študijných programov je rozhodujúci počet študentov, počet absolventov, ekonomická náročnosť uskutočňovaných študijných programov, kvalita, uplatnenie absolventov v praxi, údaje o platoch a príjmoch absolventov porovnateľných študijných odborov, vyhodnotenie kvality výučby a možností uplatnenia po skončení štúdia od absolventov podľa § 102 ods. 2 písm. z), druh daného bakalárskeho študijného programu a ďalšie hľadiská súvisiace so zabezpečením výučby.".
Poznámka pod čiarou k odkazu 43a) znie: "43a) § 170 ods. 10 zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov."
7. V čl. I sa za 169. bod vkladá nový 170. bod, ktorý znie:
"170. Paragraf 102 ods. 2 sa dopĺňa písm. w), ktoré znie:
"w) v trojročných intervaloch zabezpečuje vyhodnotenie názorov ku kvalite výučby a možnostiam uplatnenia po skončení štúdia od absolventov vysokých škôl, ktorí riadne skončili štúdium, najneskôr tri roky pred začatím zhromažďovania týchto názorov; pri zhromažďovaní názorov využíva údaje z centrálneho registra študentov."
Tento bod nadobúda účinnosť 1. septembra 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti. Zostávajúce novelizačné body sa primerane prečíslujú.
8. V čl. I sa za 193. bod vkladá nový 194. bod, ktorý znie:
"194. Za § 112 sa vkladá § 112a, ktorý vrátane nadpisu znie:
"§ 112a Zmena v počte a štruktúre vysokých škôl
(1) Za účelom zvýšenia kvality vysokého školstva a posilnenia práva na vzdelanie zriadi minister školstva do 30. septembra 2018 dočasnú komisiu k zmene v počte a štruktúre vysokých škôl (ďalej len "dočasná komisia") a vydá jej štatút.
(2) Členmi dočasnej komisie sú zahraničí odborníci, ktorí sú považovaní za všeobecne uznávané osobnosti vo svojom povolaní. Členov dočasnej komisie menuje minister školstva. Členom dočasnej komisie nesmie byť osoba, ktorá pôsobila počas piatich predchádzajúcich rokoch na vysokej škole (§ 2 ods. 2) alebo nevysokoškolskej inštitúcií (§ 2 ods. 4) v Slovenskej republike.
(3) Členstvo v dočasnej komisii je čestné. Členovia majú nárok na náhradu výdavkov spojených s výkonom tejto funkcie podľa osobitného predpisu. 28) Ministerstvo školstva činnosť dočasnej komisie finančne zabezpečuje.
(4) Dočasné komisia navrhne ministerstvu školstva do 30. septembra 2019 konkrétne organizačné kroky na reštrukturalizáciu sústavy vysokých škôl za účelom zvýšenie kvality vzdelávania a jeho efektívnejšieho poskytovania. Za také kroky možno považovať najmä:
a) zlúčenie, splynutie, rozdelenie alebo zrušenie 1. verejnej vysokej školy, 2. fakulty verejnej vysokej školy, 3. súčastí verejnej vysokej školy, ktoré nie sú fakultami.
b) odňatie štátneho súhlasu súkromnej vysokej škole.
(5) Ak uplatnenie návrhu vyžaduje predloženie návrhu zákona alebo iného návrhu vláde, ministerstvo školstva tento návrh predloží do 31. októbra 2019."
Tento bod nadobúda účinnosť 1. septembra 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti. Zostávajúce body sa primerane prečíslujú.
Posledný bod 9 k návrhu zákona ako celku: Za čl. III sa vkladá nový čl. IV, ktorý znie:
"Článok IV
Zákon č. 553/2003 o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov znie:
1. V § 7 ods. l tretej vete sa slová "a osobitná stupnica platových taríf zamestnancov, ktorí pôsobia vo verejnej vysokej škole alebo v štátnej vysokej škole ako vysokoškolskí učitelia (ďalej len "učitelia vysokých škôl"), je uvedená v prílohe č. 5a nahrádzajú slovami "osobitná stupnica platových taríf zamestnancov, ktorí pôsobia vo verejnej vysokej škole alebo v štátnej vysokej škole ako vysokoškolskí učitelia (ďalej len "učitelia vysokých škôl"), je uvedená v prílohe č. 5a a osobitná stupnica platových taríf zamestnancov, ktorí sú učiteľmi vysokých škôl vo funkciách profesor, docent a odborný asistent, je uvedená v prílohe č. 5b.".
2. V § 28 ods. 3 sa za číslicu "5a" vkladá čiarka a slová "5b".
3. Za prílohu č. 5a sa vkladá príloha č. 5b, ktorá vrátane nadpisu znie:
"Príloha č. 5b k zákonu č. 553/2003 Z. z.
Platové tarify učiteľov vysokých škôl vo funkcii profesor, docent a odborný asistent (v eurách mesačne)
Platové tarify, funkcia odborný asistent, platová tarifa 1000 eur, funkcia docent, platová tarifa 1500 eur, funkcia profesor, platová tarifa 2000 eur."
Tento článok nadobúda účinnosť 1. septembra 2018, čo sa premietne do ustanovení o účinnosti.
Odôvodnenie návrhu som už urobil v rámci rozpravy.
Ďakujem veľmi pekne.

Nie, ja som bol prihlásený do rozpravy.

Ďakujem, pani predsedajúca. Nech nám vaše predsedovanie ako bývalej žurnalistke prinesie lepšiu karmu ako za predchádzajúceho predsedajúceho k týmto zákonom.
A, kolegyne, kolegovia, chcem len stručne vystúpiť, lebo vystúpil som k tomu návrhu, ktorý dával povinnosť verejnoprávnym médiám robiť investigatívnu žurnalistiku, a tento zákon je dvojičkou k nemu, tak preto som cítil potrebu vystúpiť, lebo on vydáva situáciu, kde štát bude financovať aj pre súkromné média investigatívnu žurnalistiku. To je samozrejme veľmi citlivá vec, keď štát financuje média. My sme aj zvažovali, či to, či to spraviť, ale ten náš návrh je taký, že zákon síce garantuje sumu, ktorou má byť milión eur ročne, tá, priznám sa, pochádza aj symbolicky, jak si pamätáte, z toho milióna eur na stole, ktorý nás všetkých zhrozil vtedy, ale je to aj suma, ktorá by naozaj pomohla. A zároveň je to suma, ktorá pre štát nie je dnes žiadnou reálnou prekážkou.
A my navrhujeme, aby ten milión eur štát cez Úrad vlády nerozdeľoval, aby on neurčoval, že to pôjde, ja neviem, Marekovi Vagovičovi alebo Zuzane Petkovej, lebo to by naozaj nebolo asi prijateľné ani pre jednu, ani pre druhú stranu. My navrhujeme, aby samotné média sa dohodli a vytvorili si vlastné združenie, ktoré o tom bude rozhodovať, aby štát takémuto združeniu dal dotáciu. To znamená, medzi novinárov a štát a politikov sa musí dostať pomerne pevná bariéra, ktorá nebude ohrozovať ich nezávislosť.
Takže to som chcel len do vysvetliť a chcel som povedať, že tak ako je dôležité, aby sme budovali investigatívnu žurnalistiku vo verejnoprávnych médiách, tak je dôležité podporiť odvážnych ľudí, ktorí pracujú v súkromných médiách. Niektoré mená už spomenula Vierka Dubačová v predchádzajúcej rozprave, niektoré som spomenul ja. Opäť, nie musíme ani s týmito ľuďmi vo všetkom súhlasiť, aj oni robia chyby, to teraz nie je o tom, o vytváraní nejakých nedotknuteľných alebo bohov, ale je tu nepochybne skupina ľudí v slovenských médiách, ktorá aj za cenu veľkých osobných rizík robí prácu v náš všeobecný prospech, prospech tohto štátu. A najmä po tej hroznej vražde, myslím si, že viac než kedykoľvek inokedy je dôležité ich podporiť, nie preto, aby si žili tým životným štýlom, ktorým si žijú ľudia, ktorým sa oni venujú, oligarchom a skorumpovaným politikom, aby mali základné vybavenie pre svoju prácu.
Ďakujem veľmi pekne.

Chcem poďakovať aj za pozitívne slová, aj za, za pozitívny impulz a chcem možno dodať, že my to tiež vnímame v rámci nášho projektu rekonštrukcie štátu ako prvý krok, lebo je jasné, že jedným balíkom zákonov, jedným návrhom sa tá situácia nezmení. Čo sa nám zdá dôležité, je, tlačiť na túto tému, pretože dnes sme v podstate tri mesiace po tých hrozných udalostiach po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a zdá sa, akoby sa všetko vrátilo do starých koľají. Voči novinárom, voči mimovládkam je spôsob vyjadrovania, zasahovania rovnaký, niekedy ešte hrubší ako predtým, aj tie nástroje rôzne, ktoré sa používajú na ich zastrašovanie, sa v podstate vracajú do tých koľají spred, spred toho obdobia. To znamená, že nemôžme s tým prestať, musíme vytrvať. Veď nerobíme to kvôli tomu, aby sme robili z novinárov alebo z aktivistov chránený druh, oni musia tiež podliehať zodpovednosti, ak niekomu poškodia, ak niečo zlé urobia. Aj za novinára, aktivistu sa môže vydávať aj niekto, kto je nemorálny alebo sleduje svoju agendu. To znamená, že my sme si toho vedomí, ale tento náš návrh práve umožňuje veľmi účinne oddeliť tieto dve skupiny, pretože ak naozaj novinár koná čestne a dobre, alebo aktivista, tak tento návrh mu pomôže. Ak, naopak, koná nečestne, tak mu nepomôže, pretože on nakoniec sa na tom súde dočká svojho trestu.
Takže ešte raz ďakujem za tie pozitívne slová a súhlasím s vami, že mal by to byť len prvý krok oveľa širšej diskusie a práce, ktorá nás čaká.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, dovolím si vystúpiť ako spolupredkladateľ aj preto, že tento zákon je aj dôležitý, ale zároveň je aj kontroverzný v tom, že mal som diskusiu napríklad s pánom poslancom Kresákom, aj mnou uznávaným odborníkom na ústavne právo, ktorý, bohužiaľ, tu momentálne nie je. A on sa ma teda pýtal, že chápe dobrý úmysel, ale či nie je možné tento zákon zneužiť, lebo samozrejme, ak chránime novinárov, aj mimovládnu organizáciu pred určitým typom žalôb, či to nebude aj zneužiteľné tým, že niekto so zlým úmyslom si tiež vytvorí mimovládnu organizáciu alebo sa bude vydávať za novinára a bude šíriť lži, klamstvá a očierňovania a že teda treba zvážiť tú rovnováhu práv občanov, médií a, samozrejme, zneužiteľnosti každého zákona. A keďže to je vážna otázka, chcel by som ju len vysvetliť, pretože tento problém tu naozaj nie je. Ale keď aj tak významný odborník pri prvom prečítaní si ju kládol, tak treba o tom niečo povedať.
To, čo my hovoríme, je, že dnes vás môže zažalovať aj novinár, aj mimovládnu organizáciu každý a súd je povinný sa tým zaoberať. V podstate pokiaľ máte, pokiaľ ste bohatý oligarcha, pokiaľ ste skorumpovaný politik, máte dosť zdrojov na to, aby ste médiá a novinára alebo mimovládnu organizáciu aktivistu ťahali po súdoch aj roky. On to nakoniec vyhrá, ak má pravdu na svojej strane, ale medzitým ho to môže stať veľké peniaze, stresu, môže sa to aj vzdať. To znamená, že žaloby a neodôvodnené žaloby sa môžu stať súčasťou zastrašovania nezávislých hlasov mocnými a bohatými ľuďmi.
Celé, čo my navrhujeme, je podľa britského vzoru, Briti to schválili v roku 2013, je, že ak je takáto žaloba za ujmu podávaná na novinára alebo na mimovládnu organizáciu, musí ten, kto žaluje, hneď na začiatku preukázať škodu, ktorá mu bola spôsobená, a súd ju musí hneď na začiatku preskúmať.
To znamená, že ak príde, poviem príklad z posledných dní, ak by povedzme sa pán Beljajev, o ktorom písalo veľa médií v súvislosti s tým, čo povedala pani poslankyňa Remišová o rybníku, na ktorý dostal peniaze, ak by sa rozhodol zažalovať médiá, tak môže ich zažalovať a ak dokáže, že hovorí nepravdu, zasiahli mu do jeho práv, vyhrá, len súd bude musieť hneď na začiatku skúmať, či mu naozaj spôsobil niekto, ten, koho bude žalovať, vážnu ujmu. Ak súd dospeje k záveru, že mu ju spôsobil, tak normálne žaloba bude pokračovať a na konci on môže vyhrať, môže vyhrať aj odškodnenie, ospravedlnenie. Ale ak súd usúdi hneď na začiatku, že žiadna ujma spôsobená nebola, tak jednoducho žalobu zamietne a nebude možné rok, dva potom sa ňou zaoberať a ťahať po súdoch nejakého individuálneho novinára bez zdrojov alebo mimovládku. Inými slovami ten, kto má pravdu, ten, kto bol poškodený, ten nebude týmto zákonom nijako z definície môcť byť poškodený, pretože on, ďalej jeho žaloba pôjde. Toto je len poistka pred žalobami, ktoré sú v podstate určené na trápenie a týranie nezávislých hlasov bez skutočného podkladu. Preto si ju dovolíme navrhnúť. A musím aj dodať, že od jej schválenia vo Veľkej Británii nezaznamenali žiadne zneužívanie tohto inštitútu, takže aj z praxe vidíme, že to naozaj môže fungovať.
Ďakujem veľmi pekne.