Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, keďže môj kolega Jozef Mihál naozaj podrobne zhodnotil ten návrh, dovoľte mne, naopak, veľmi stručne vyjadriť sa skôr k takým zásadnejším otázkam.
V prvom rade chcem zdôrazniť, že naša reakcia na tento zákon je, že konečne. Pred rokom a pol sme predložili práve s Jozefom návrh ako riešiť túto otázku. Tento dnešný vládny návrh v niečom to prevzal, v niečom sa odlišuje, ale my sme v každom prípade veľmi radi a vítame, že po roku a pol toto v parlamente môžme riešiť.
Napriek tomu ten návrh má naozaj veľa nedostatkov, Jozef ich pomenoval, pomenoval ich veľmi slušne a kultivovane, ja to nebudem opakovať. A verím, že medzi prvým a druhým čítaním aj ministerstvo a koalícia budú zvažovať, ktoré z nich aj v záujme občanov, verejných zamestnancov aj vo vlastnom politickom záujme akceptujú.
Čo chcem ja povedať, je to, okolo čoho sa točili aj ostatné poznámky, naozaj povedať, že tu dochádza k jednému zásadnému nedorozumeniu. Nárast verejných výdavkov na Slovensku za vlád Roberta Fica bol najvyšší v Európskej únii, konkrétne o 90 % medzi rokmi 2006 a 2016. Na porovnanie, v Českej republike to bolo 35 %. To znamená, naše verejné výdavky rástli trojnásobným tempom ako v Českej republike. Môžte povedať, že pri sociálnych demokratoch to nie je až také šokujúce, pretože tí chcú práve vybrať peniaze, aby mohli potom poskytnúť občanom špičkové verejné služby, kvalitne zaplatiť verejných zamestnancov a rozvíjať naozaj štátny sektor. No len, máme niečo z toho? Máme niečo z toho? Nemáme! Špičkové verejné služby nemáme, a ako vidím, ani kvalitne zaplatených verejných zamestnancov nemáme, ani budovanie štátneho sektora ako špičkového, konkurencieschopného sektora nemáme. To znamená, v tom jej ten problém, v tomto dochádza k týmto výmenám medzi ľuďmi, ako je pán Blanár, pani Vaľová na jednej strane a pán Mihál a pán Heger na druhej strane, že my sme v unikátnej situácii obrovského zvýšenia výdavkov a nulového zvýšenia komfortu, ale aj platov.
Preto je naozaj šokujúce, že v krajine, kde došlo k takémuto zásadnému nárastu verejných výdavkov verejní zamestnanci sa pohybujú pod úrovňou alebo na úrovni minimálnej mzdy. To, čo tento zákon urobí, je ten základ, že zabezpečí aspoň na chvíľu minimálnu mzdu naozaj pre všetkých. Čo však nezabezpečí - a to je tá výzva na najbližšie roky - sú tri veci.
Jedna vec je spravodlivosť v odmeňovaní napríklad aj podľa vzdelania a náročnosti práce. To, že vláda robí to nevyhnutné minimum, s ktorým my súhlasíme, že tlačí všetkých verejných zamestnancov aspoň na minimálnu mzdu a do jej blízkosti, spôsobuje to, že špičkoví verejní zamestnanci s veľkým vzdelaním, s veľkou náročnosťou práce, ktorí zodpovedajú za zásadné veci v kultúre, v umení, v školstve, v sociálnych sférach, majú dnes, budú mať po tomto zákone platy, ktoré budú v rozmedzí plus-mínus pár euro od zamestnancov, ktorí majú vzdelanie oveľa nižšie, náročnosť práce oveľa nižšiu. To znamená, že dochádza k absolútnej nivelizácii ohodnotenia, čo nie je dlhodobo udržateľné, a nie je to spravodlivé. Tým nechcem zhadzovať túto novelu. Ja chápem, že ten spodok musíme ním začať, keď tak dlho, dlhé roky on bol pod úrovňou minimálnej mzdy, a my sme na to tiež tlačili, to znamená, neberte to ako kritiku toho, že robíte ten prvý krok. Berte to, prosím, ale ako výzvu k tomu, že musíme urobiť spolu ten druhý krok. A naozaj urobiť odmeňovanie, ktoré nebude na úrovni Rumunska, ale minimálne na úrovni Českej republiky.
Druhá vec, ktorú tu spomínali kolegovia, je, že ten odmeňovací systém musí byť aj motivačný a musí sa sústrediť na to, ako naozaj do verejnej správy a do verejných služieb pritiahnuť kvalitných ľudí, a potom ich motivovať, poskytovať kvalitné služby. To ten dnešný návrh neobsahuje nie preto, že by niečo rušil, ale jednoducho preto, že vychádza z doterajšieho systému platov a len zdvíha tie čísla. Opäť nekritizujem, že ich dvíhate, ale v ďalšom kroku musíme rozmyslieť aj o tom, ako ich systémovo zmeniť tak, aby naozaj verejní zamestnanci boli motivovanejší.
Na a tretia, tretia vec, ktorá nás čaká a ktorá vyplýva aj z týchto dvoch, ale musíme sa jej osobitne venovať, je naozaj návrat našej kvalifikovanej sily zo zahraničia, resp. tej, ktorá dneska je nevyužitá pre tento štát a pre nás všetkých. A to opäť vyžaduje úpravu odmeňovania tak, aby sme boli konkurencieschopní, najmä v tých pozíciách, ktoré vyžadujú buď ťažkú prácu, alebo vysoké vzdelanie. Ak opatrovateľky povedia, že keby dostali 700 eur čistého, vrátia sa z Rakúska domov a vy, pán minister, poviete, že to jednoducho nie je reálne, tak niečo je zhnilé v štáte, kde sa chválime takýmto hospodárskym úspechom a najvyššou produktivitou práce v strednej a východnej Európe. Ak naozaj verejné výdavky vzrástli za vašich vlád o 90 % a nevieme zaplatiť 700 eur čistého opatrovateľkám, aby sa mohli vrátiť z Rakúska, tak niečo tu nefunguje a to niečo musíme zmeniť. Takže toto sú tie výzvy, ktoré nás čakajú.
My zo SPOLU, ako povedal aj, aj Jožo Mihál, my podporíme tento návrh v prvom čítaní. Ale hlavne chcem, popracujme spolu na tom, aby sme opravili jeho chyby a v budúcnosti najmä popracujme na tom, aby sme od jednorazovej nápravy takéhoto podminimálnomzdového stavu prešli k systematickej politike efektívnej verejnej správy a platenia ľudí aj podľa vzdelania, aj podľa ich zásluh, tak aby sa na Slovensku oplatilo študovať a oplatilo tvrdo pracovať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Bolo toho veľa, tak dovoľte mi len hutne. Pán poslanec Hrnko, už tu nie ste, ale naozaj ste poslancom za SNS a budete niesť historickú zodpovednosť za toto a ako poslanec SNS, a môžte kričať na všetkých, koľko chcete, ale to podstatnejšie chcem povedať. Naozaj zdá sa, že tu ide o budovy, že už to priznávajú všetci. Keby vláda Slovenskej republiky povedala v príprave transformácie SAV, že je jej návrhom, aby sa SAV v rámci transformácie vzdala týchto a týchto nehnuteľností alebo týchto a týchto zariadení a tie prešli do inej správy štátu, bola by o tom debata medzi SAV a vládou a mohla by sa SAV rozhodnúť, či súhlasí alebo či ide do, či nejde do transformácie, ale žiadna taká debata neprebehla. SAV išla do transformácie ťažkého náročného riskantného procesu s tým, že jej vláda a schválením zákona aj táto snemovňa sľúbila, že jednoducho prevezme svoj majetok a bude s ním môcť narábať lepšie a účelnejšie. A to, čo je problém dnes, je, že ministerka školstva je ochotná tento proces vrátiť aj za cenu toho, že takmer zničí akadémiu tým ročným chaosom, ktorý bude teraz nasledovať a zároveň teda jej vytrhne tieto veci potom z ruky. A to už nie je ani fér, ale ani múdre, ani vo verejnom záujme. Tá diskusia, či má mať akadémia vied observatórium na Lomnickom štíte, mala prebehnúť pred rokom a pol. Dneska už tá debata legitímna nie je, lebo my sami sme tu všetci schválili zákon, ktorým sme povedali, že áno, transformuje sa tak, ako je. A ak niekomu stojí tento pozemok, táto budova za naozaj totálnu stratu dôvery v tento štát, ktorá už je tak či tak podozrivo nízka, tak podľa mňa koná a hazarduje s týmto štátom, nehazarduje len s akadémiou vied, pretože naozaj nikto už sa nebude môcť spoľahnúť na slovo dané vládou a parlamentom tejto republiky.

Ďakujem, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, toto je druhý z balíka zákonov vysokoškolskej reformy, o ktorom by sme tu za normálnych (pozn. red.: nezrozumiteľne vyslovené) okolností mali predovšetkým diskutovať, ale keďže naozaj tie vložené ustanovenia o Slovenskej akadémii vied sú to, čo môže spôsobiť Slovensku úplne zásadné škody a keďže k tej vysokoškolskej časti som sa už vyjadril v predchádzajúcom bode, dovoľte mi sa venovať striktne otázke Slovenskej akadémii vied.
Dovoľte mi hneď na začiatok nesúhlasiť s kolegyňou Veronikou Remišovou v tom, čo teraz povedala, lebo ona hovorila o neschopnosti ministerky školstva a hovorila o neschopnosti a babráctve aparátu. Ja sa nedomnievam, že ide o neschopnosť. Ja sa naopak domnievam, že ide o schopnosť čohokoľvek, ide o schopnosť prekročiť všetky hranice za určitým cieľom. A teraz otázka je, aký je ten cieľ? Aby som to vysvetlil pre kolegov, ktorí možno nemajú čas veľmi to sledovať, naozaj tento parlament schválil na návrh ešte predchádzajúceho ministra transformáciu SAV, ktorá mala prebehnúť úplne rovnako, ako prebehla transformácia vysokých škôl v roku 2002, teda zo štátnych inštitúcií sa stane verejná inštitúcia a do nej sa prenesie automaticky všetok majetok, aj všetky vzťahy a bude ďalej fungovať ako verejná inštitúcia.
V roku 2002 to prebehlo napriek tomu, že to bolo tesne pred voľbami, keď ten zákon nadobudol účinnosť a prebehlo to bez väčších problémov. Dnes sa nová ministerka školstva v nejakom bode a z nejakých dôvodov rozhodla tento proces v podstate zablokovať a vrátiť ho do bodu nula.
Sú dve hlavné hypotézy, prečo to robí. Jedna hypotéza je, že ide o jej osobnú pomstu voči vedeniu akadémie, s ktorou má osobné spory ešte z čias, keď pôsobila na akadémii, kým sa nestala ministerkou školstva. Druhá hypotéza je, že nejde ani tak o osobnú pomstu, alebo že tá sa kríži so záujmom o budovy a pozemky Slovenskej akadémie vied, ktoré podľa súčasného právneho stavu by automaticky prešli na akadémiu vied, tak ako prešli na všetky univerzity ich majetky v roku 2002 a ak sa naopak tá transformácia zablokuje a prijme sa to riešenie, ktoré tu dnes máme schváliť, tak naopak, štát, resp. vláda a ministerstvo budú môcť zasahovať do toho, ktoré majetky na akadémiu prejdú a ktoré nie.
Ja tu mám obrazový materiál, ktorý keby nebola schválená novela rokovacieho poriadku, myslím, že by bol pre vás zaujímavý, lebo sú to fotografie tých budov a majetkov, o ktorých sa bavíme. Nie sú to nejaké treťoradé kúsky, keďže máme zákaz, ktorý ja rešpektujem, keďže zákon rešpektujem, aj keď je zlý, tak dovoľte mi vám len povedať, aké to sú. Je to niekoľko historických budov v priamom centre Bratislavy. Napríklad na Klemensovej ulici je knižnica SAV, priamo pri Dóme Sv. Martina je to budova jazykovedného ústavu a priamo pri, hore pri železničnej stanici je to obrovská budova predsedníctva SAV. Tieto budovy sami o sebe majú hodnotu v desiatkach miliónoch eur, ak nie viac. Je to hotelové a kongresové centrum v Tatranskej Lomnici, je to areál SAV na Patrónke, ktorého pozemky sú jedným asi z najväčších zostávajúcich pozemkov v širšom centre mesta, ktoré môžu byť developované teda tým, kto bude mať o to záujem. Je to, alebo je to v Mlyňanoch, je to Observatórium na Lomnickom štíte a je to Smolenický zámok. To všetko sú pozemky a budovy Slovenskej akadémie vied, ktoré podľa súčasného stavu mali prejsť na akadémiu vied a podľa toho, čo chce ministerka, bude môcť ministerka s vládnou koalíciou povedať, že toto vám dáme a toto vám nedáme a necháme si to, prípadne to predáme súkromne.
Či už je cieľom naozaj takýto obchod, alebo či už je cieľom osobná pomsta, ja naozaj dodnes neviem, aká je pravda a z toho, čo viem, to nevedia ani priami účastníci tohto sporu. Čo vieme, je, že ten bod, v ktorom sme, nie je náhodný, nie je výsledkom neschopnosti, ale je naopak snahou ministerky za každú cenu zastaviť transformáciu podľa existujúceho zákona. Aby to ministerka dosiahla, bola ochotná naozaj zablokovať už rozbehnutú transformáciu, niečo čo všetci pozorovatelia považovali za nemožné, si mysleli, že keďže zastaviť existujúcu transformáciu je naozaj možné len brutálnym porušovaním zákona a zároveň teda aj pritlačením SAV do polohy, kde je na hranici svojej existencie, že to si žiaden minister nedovolí, obzvlášť nie minister SNS, ktorý môže byť aj pod slušným politickým tlakom vzhľadom na predchádzajúce problémy.
Pani ministerka sa na to odhodlala a vložila sa do toho s energiou a vytrvalosťou, ktorá hovorí, že v tom má hlboký osobný záujem. Toto nie sú nejakí neschopní úradníci alebo úradníci, ktorí majú svoj vlastný biznisový záujem, ktorí ju zmanipulovali. Toto je osobný projekt pani ministerky Lubyovej a ona sa do neho vložila s osobnou vášňou a vervou, ktorú sme naposledy mali možnosť pozorovať včera, kde pani ministerka zobrala stanovisko generálnej prokuratúry a v podstate nehoráznym spôsobom klamala o tom, čo generálna prokuratúra urobila, len aby vyhrala mediálny súboj dňa.
Ja ako politik v niečom som musel obdivovať tú ochotu zobrať čierne a s absolútnym presvedčením hovoriť, že je to biele, tie tri hodiny, kým sme sa mohli dostať k nejakým iným informáciám, ale hovorí to aj o jej osobnom vklade do tohto. A ja vám poviem úprimne, mne je v skutočnosti aj jedno, že či je to osobná pomsta, alebo je to biznisový zámer s niektorými z týchto budov a pozemkov, alebo je za tým ešte tretí nejaký iný neznámy dôvod. Mne je to v skutočnosti jedno, pretože to, čo je podstatné pre Slovensko, je, akú cenu zaplatíme my všetci za tento projekt pani ministerky, ak sa jej ho podarí dokonať, ak vy dnes schválite túto novelu v tomto znení. Nebude to len devastácia Slovenskej akadémie vied a tá devastácia naozaj nastane. Slovenská akadémia vied totižto nie je dlhodobo, treba povedať, nie je v situácii nejakej zdravej rozkvitajúcej sa, vo finančnej dobe dotovanej, organizačne perfektne urobenej inštitúcie, ktorá teraz bude musieť prežiť nejaké ročné obdobie po tom, čo už pol roka bola v takom transformačnom období, trištvrte, bude musieť ešte rok, by sa musela vrátiť na začiatok a žiť v absolútnom strese. Slovenská, aj to je dosť. Akokoľvek podnik by toto ledva zvládol, aj ten najlepší, aj keby Apple musel cez toto ísť alebo Coca-Cola, tak by z toho mali dosť veľké stresy a straty. Ale Slovenská akadémia vied vôbec v tom bode nie je. Slovenská akadémia vied je dlhodobo podfinancovaná inštitúcia, ktorá žije čiastočne zo zotrvačnosti, čiastočne z nadšenia časti ľudí, ktorí tam pracujú a čiastočne zo všeobecnej úcty spoločnosti k tejto inštitúcii.
Takáto inštitúcia nemusí prežiť to, čo sa teraz stane, v zdraví, ako sa rôzni či nádejní mladí vedci alebo iní ľudia rozhodnú, že toto tu naozaj nemajú za potreby, v lepšom prípade odídu na niektorú univerzitu alebo vnútroštátne na iné pracovisko, v horšom prípade ich tu už nikdy neuvidíme.
Inými slovami, ak toto dneska schválime, je tu reálna obava s výrazmi jej devastácie Slovenskej akadémie vied. Áno, aj o rok tu bude niečo, čo sa bude volať Slovenská akadémia vied, ale vnútri to už bude značne oslabená a poničená inštitúcia.
Ale sú tu ešte dve väčšie škody, ktoré by som vám chcel stručne povedať. Jedna z nich je, že ten veľmi chabý a zomierajúci pocit, že Slovensko je krajina a môže byť krajina múdrych a vzdelaných ľudí, sa zásadne oslabí, pretože všetkým múdrym a vzdelaným ľuďom týmto pošleme signál, že keď sa jedna ministerka rozhodne, tak je schopná za pomoci koaličnej väčšiny zničiť najväčšiu zostávajúcu inštitúciu múdrych a vzdelaných ľudí v tejto krajine, len aby presadila nejaký svoj záujem, či osobný či biznisový je naozaj jedno. Nemyslite si, áno, možno toto nesleduje šička v Stropkove, lebo ju to možno nezaujíma a možno áno, lebo aj ona chce, aby mala vzdelané deti a tie sa niekam dopracovali a pracuje na tom tvrdo aj pri svojom nízkom plate. Ale garantujem vám, že tisíce vzdelaných ľudí, Slovákov doma aj v zahraničí toto sledujú, pretože na tomto si robia obraz, kam táto krajina smeruje a či sa sem oplatí tu zostať alebo vrátiť.
A druhá škoda, ktorú spôsobíte mimo SAV, je, že všetci ľudia vo verejnej správe, v univerzitách, v samospráve, kdekoľvek, pochopia, že ak je možné toto urobiť Slovenskej akadémii vied, inštitúcii, ktorá existuje 70 rokov, ktorá má najvyššiu dôveryhodnosť zo všetkých inštitúcií v tejto krajine, ktorá má vždy telefón na premiéra, ak ju je možné týmto spôsobom zdevastovať len preto, že ministerka sa rozhodne a je v tom dostatočne aktívna, ak je možné toto takto ponížiť, pošliapať túto inštitúciu uprostred rozbehnutého transformačného procesu, ktorého súčasťou boli jasné sľuby, že takéto niečo sa nikdy nestane, tak je možné všetko. Na tento štát sa nie je možné potom spoľahnúť v ničom, pretože jeho slovo nemá absolútne žiadnu váhu, lebo stačí, aby prišiel nejaký minister, a nič neplatí, ani transformácia Slovenskej akadémie vied.
Táto strata dôvery v Slovensko ako krajinu múdrych a vzdelaných ľudí, strata dôvery v štátne orgány sú minimálne tak veľké škody, ako tie priame straty na Slovenskej akadémii vied, ktoré týmto schválime.
Ja sa pýtam kolegov z MOST-u, pýtam sa poslancov SMER-u, to vám to naozaj stojí za to? Ja chápem, že pán predseda Danko vie tlačiť mimoriadne naliehavo, keď má na niečom záujem. Ja chápem, že ministerku svojej vlády nikdy nie je ľahké sa jej postaviť alebo ju nepodporiť, ja to všetko chápem. Ale toto nie je nejaká náhla búrka. Toto je búrka, ktorú sledujeme celé leto, mali sme možnosť nad ňou uvažovať, mali sme možnosť ju pozorovať, mali sme možnosť to analyzovať a nie je v nikoho záujme okrem ministerky školstva a prípadných biznis skupín za ňou, aby sa akadémia vied dostala do tohto absolútneho chaosu.
Potvrdzuje to aj faktická poznámka bývalej ministerky spravodlivosti, ktorú ste počuli pred chvíľkou, kde pani ministerka a exministerka nepovedala žiadnu plamennú reč proti ničomu, len povedala, že v tejto chvíli tento návrh je už návrhom chaosu vzhľadom na to, že sa situácia zmenila, zmenila sa právne. To znamená, že dokonca aj keď ste v niečom na strane ministerstva technicky, že by ste povedali, že majú pravdu v nejakých námietkach, tak toto už dneska nie je riešenie, toto je chaos. Ak chcete riešenie iné, ako predpokladá dnešný zákon, musíte prijať zákon nový. To je to, čo povedala Lucia Žitňanská a má úplnú pravdu. Preto či už ste na strane akadémie, alebo ste na strane ministerstva, ale ak ste zároveň na strane práva, tak nemôžte za toto hlasovať. Za to môžte hlasovať len, ak ste na strane ministerstva proti právu, a to je proti sľubu poslanca, ktorí ste tu všetci zložili a ktorý nám tu nový kolega z MOST-u pripomenul.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, kolegovia, za faktické. Pán poslanec Jarjabek, vy ste povedali doslova, že vám vadí, že pán prezident nám vracia zákony. Ja verím, že vám to vadí, ale ako sa hovorí v známom diele, to je asi tak všetko, čo s tým môžete robiť. Pán prezident využíva svoje ústavné kompetencie spôsobom, ktoré, ako som dokumentoval, v tomto, minimálne v tomto prípade je veľmi nielenže ústavne konformné, ale naozaj nepustil sa do nejakej politickej šarvátky s parlamentom. A ja tým pádom možno skôr využijem aj túto faktickú na to, aby som požiadal kolegov v koalícii, len niektorých, aby naozaj sa zamysleli, že či aj pri týchto zákonoch nie je dôvod, povedal by som, vrátiť sa z kratšej cesty. Lebo tieto schválené zákony, ak ich dneska schválite, tak ako boli pôvodne parlamentnou väčšinou schválené, budú prinášať aj vám veľa politických a vecných problémov počas najbližšieho roku a pol pred voľbami. A nakoniec sa to môže vrátiť aj tým stranám, ktoré to schválili. Takže okrem apelu na vyšší záujem, čo som urobil v tom vystúpení, dovoľte mi apelovať aj na ten nižší praktický záujem a vráťme sa z tej kratšej cesty.
Ako som povedal, tento zákon vyčistený môže byť účinný o maximálne šesť mesiacov, pretože je pripravený a naozaj stačí v ňom vyčistiť tie najväčšie problémy. A tak či tak, tie reálne zmeny začnú až v ďalšom akademickom roku a väčšina z nich až o jeden, dva ďalšie akademické roky. Takže to posunutie by nič neprinášalo, nehovoriac o tom, že podľa toho, čo povedali ste pri schválení tohto zákona, aj pán Petrák, tak ministerstvo školstva chystá ďalšiu veľkú novelu ďalších oblastí. To znamená, že by to bolo možné spojiť a prijať skutočne ucelenú zmenu, ktorá by sa vyhla aj teda predvolebným problémom, aj tomu, že naše vysoké školstvo bude ďalej upadať. Takže s týmto apelom si dovolím skončiť a ešte raz vám ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, väčšinou pri prerokovaní zákonov, teda takmer vždy tu sedí aj navrhovateľ a každý rečník sa obracia vo veľkej miere aj na neho, pretože, samozrejme, navrhovateľ, osobitne ak je členom vlády, má najväčší vplyv na prípadné zmeny v tom návrhu. Dnes tu nemáme ani navrhovateľa, nemáme tu ani prezidenta republiky, ktorý nám zákon vrátil, ale je to naozaj na diskusiu a rokovanie medzi nami.
Máme tu dva zákony, ktoré sú reálne o jednej téme, aj keď v tom druhom zákone je tá osobitná téma o Slovenskej akadémii vied, ku ktorej sa ešte dostanem v tom druhom bode, a dovoľte mi teraz hovoriť o tej samotnej vysokoškolskej reforme, ktorú nám pani ministerka predložila a ktorú ste schválili, a ktorú nám teraz prezident vrátil.
Dovolím si len pripomenúť, že v prvom čítaní som ešte s mojimi kolegami poslancami, ktorí sme dnes združení v strane SPOLU, hlasovali za tento návrh, lebo vnímame dôležitosť zmeny na vysokých školách, ktoré sú dnes vo veľmi nezávideniahodnej situácii. Napriek tomu sme museli v záverečnom hlasovaní zmeniť toto rozhodnutie a dokonca hlasovať až proti, lebo nielenže sa do tohto zákona nepodarilo dostať žiadne zásadnejšie pozmeňovacie návrhy napriek tomu, že sme ich poctivo pripravili, ale dokonca aj tie pozitívne veci, ktoré v zákone boli, sa pomerne skazili. Nová agentúra, ktorá je vytvorená týmto zákonom, aby nahradila akreditačnú komisiu, nakoniec skončila ako nástroj nie kvality, ale priemernosti a zmeny, ktoré súvisia miesta, s obsadzovaním miest profesorov a docentov flexibilnejším spôsobom, sa tak isto v podstate v konečnom znení zničili. Preto sme hlasovali proti. Bol to náš politický postoj, v ktorom nám chýbali zásadné zlepšenia a vadili nám pokazenie tých zlepšení, ktoré už návrh obsahoval.
Pán prezident však zákon vrátil z iných dôvodov, aj keď sa čiastočne prekrývajú, pretože pán prezident rešpektuje a plní si svoje povinnosti. Úlohou prezidenta v slovenskom politickom systéme nie je presadzovať svoj politický názor, ale je vo vzťahu k parlamentu byť poistkou. Keďže nemáme hornú komoru ako jedna z mála krajín, máme prezidenta, ktorý nám môže vrátiť zákon, ktorý nie je v niečom domyslený, dopracovaný, môže byť protiústavný, aby sme ešte raz zvážili, či to naozaj tak chceme, alebo ho chceme nejakým spôsobom opraviť. V Čechách túto funkciu plní senát. Tiež môže vrátiť dolnej snemovni zákon, ona ho môže prehlasovať, ale senát je touto poistkou. Naším senátom je prezident.
Keď som si prečítal prezidentov list, ktorým nám tento návrh zákona vracia, musím konštatovať, že prezident si poctivo svoju povinnosť splnil. Otázka je, či si ju splníme aj my. Prezident totiž vôbec nejde do základných politických otázok toho, ako má vyzerať vysoké školstvo, to, čo sme namietali my, že sa majú výrazne zvýšiť platy, prepojenie s trhom práce sa zlepšiť, alebo reorganizovať zásadne vysokoškolský sektor. Prezident len upozorňuje na to, že tak, ako je zákon nastavený, je aj v svojej vlastnej koncepcii veľmi zle urobený. To znamená, on slúži ako poistka kvality. Aby som bol konkrétny a vybral z toho návrhu pár vecí, ktoré by vám mohli, vás aspoň na chvíľku zastaviť a možno prinútiť k zamysleniu, pán prezident hovorí, že podľa tohto zákona ak na vysokej škole dôjde k zásadnejšiemu porušeniu vnútorného systému riadenia kvality, tak obligatórne dôjde k odobratiu v podstate akademickej existencie školy ako celku.
Predstavte si Univerzitu Komenského, na ktorej som aj osobne dlhé roky učil a viem, že viacerí z vás tiež, alebo Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika. To sú univerzity, ktoré majú veľa fakúlt, aj cez desiatku, ktoré sú vo veľmi rôznych vzťahoch a kde v podstate týmto zavádzame stopercentné vzájomné ručenie smrťou. Ak filozofická fakulta urobí nejaký zásadný prehrešok Univerzity Komenského podľa tohto zákona, tak to môže stáť existenciu všetky ostatné fakulty tejto univerzity. Môžte namietať, že má univerzita si to vnútorne postrážiť a v určitej miere by si to aj mala, ale máme akademickú samosprávu fakúlt, máme ju dokonca definovanú aj v tomto istom zákone. To znamená, že fakulty majú zo zákona určitú samostatnosť v niektorých oblastiach a tým pádom nie je namieste zavádzať vzájomné ručenie smrťou, ktoré zavádzame týmto zákonom.
Zároveň pán prezident upozornil na to, že v každom právnom systéme na Slovensku ak niekto rozhoduje o dôležitých právach a povinnostiach iných, musí tam byť riadne odvolacie konanie, ktoré je buď ovládané správnym poriadkom alebo nejakým iným predpisom, aby ste mali zaručené, že keď vám niekto zasiahne do vašich práv a povinností, musí to ešte niekto poctivo preskúmať. Pán prezident upozorňuje, že tieto pravidlá absolútne chýbajú v tomto zákone, pretože odvolanie proti rozhodnutiu agentúry sa nebude riadiť ani správnym poriadkom, ani žiadnym zákonne určeným predpisom, ale vnútorným predpisom, odvolacím poriadkom tejto komisie, ktorý si môže v podstate určiť, ako chce. Pán prezident upozorňuje, a podľa mňa má pravdu, že tento štandard pravdepodobne neobstojí ani ústavne, lebo teraz sa nebavíme o tom, že či dostanete 20-eurovú poukážku, bavíme sa o tom, o živote a existencii vysokých škôl a stá tisícoch študentov na nich a desaťtisícoch zamestnancov, o ktorých bude táto agentúra rozhodovať bez transparentného a ústavne konformného procesu odvolania.
Tak isto pán prezident upozorňuje, že ministerstvo školstva môže pri čo len trochu širšom výklade právomocí ovládnuť túto agentúru tým, že v podstate odmietne uznať kvalifikovanosť navrhovaných kandidátov v súlade so zákonom, keďže samo vyhodnocuje, či oni spĺňajú podmienky. A keď vyhodnotí, že nespĺňajú, tak môže aj samo týchto kandidátov presadiť. To znamená, ak sledujeme mimoriadne agresívny postup napríklad súčasnej ministerky voči Slovenskej akadémii vied, ktorý je za hranicou zákona, tak si viem úplne predstaviť aj niečo takéto. Nie je to už, bohužiaľ, žiadne dystopické science fiction. To sú len tri z mnohých námietok pána prezidenta, ktoré naozaj nie sú politické, sú odborné, upozorňujú na vážne a významné riziká, ktoré idú ovplyvňovať sektor, v ktorom je zamestnaných, sú desaťtisíce ľudí a v ktorých študuje takmer dvestotisíc slovenských študentov.
Za tých okolností pán prezident hovorí, že zastavme sa. Tých chýb je toľko, že sa to to nedá opraviť konkrétnymi pozmeňovákmi, preto by sme to mali zastaviť ako celok a samozrejme v zrýchlenom procese môžme prijať aj opravu. Môžme mať zákon, ktorý bude účinný na jar budúceho roku a bude obsahovať všetko to, čo potrebuje bez týchto problémov. Ja si myslím, že tento návrh pána prezidenta je správny a preto aj za mojich kolegov môžem vyjadriť, že budeme hlasovať v súlade s jeho pripomienkami, teda nepodporiť tento zákon vo finálnom hlasovaní. A upozorňujem, to hovoríme ako poslanci, ktorí ho v prvom čítaní podporili a mali naozaj maximálnu vôľu ho schváliť.
Ďakujem veľmi pekne.