Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážená pani ministerka, dovoľte mi v prvom čítaní vystúpiť k návrhu tohto mimoriadne dôležitého zákona. Hovorili predo mnou už viacerí rečníci a myslím si, že nič, čo by som mohol povedať na úvod, nevystihuje šokujúcu úroveň našej reality. Je možné naozaj len z mediálnych správ alebo aj z našich vlastných zistení hovoriť možno aj hodinu o všetkom, čo sa na Slovensku v súvislosti s Policajným zborom a celkovo s vymáhaním právneho štátu deje a čo znie na prvý pohľad neuveriteľne. Keď hovorím mojim zahraničným kolegom o tom, že v dome postavenom daňovým podvodníkom býva bývalý predseda vlády a predseda najsilnejšej strany a jeho susedom je dnes vo väzbe stíhaný a možno aj objednávateľ dnes veľmi závažnej trestnej činnosti, tak mi neveria a hovoria, že to znie ako trošku z iného kontinentu než z európskeho. A hovorím, v týchto historkách sa dá pokračovať, ale podľa mňa to nie je nevyhnutné. Nie je to totiž nevyhnutné preto, že ako uviedla už kolegyňa Remišová, občania Slovenskej republiky, tí, ktorí nás tu zvolili, sú si toho veľmi dobre vedomí. Nie je náhoda, že Policajný zbor má najnižšiu dôveryhodnosť v rámci policajných zborov v rámci Európskej únie, je to výsledok dlhodobej práce, ale nie príslušníkov Policajného zboru, ale vedenia Policajného zboru a politikov troch Ficových vlád.
Myslím, že dnes sa skôr už čaká na to, aké riešenia ponúkneme a čo sa zmení v budúcnosti. Nie na to, aby sme opakovane poukazovali na škandály a v súčasnosti. Nie že by to nebola naša práca, nie že by to nebola naša povinnosť, ale v tomto už súčasnej vláde málokto verí, a preto ani nepovažujem za zmysluplné tu robiť takéto panoptikum.
To, čo naozaj potrebujeme, je verejná a politická diskusia o tom, ako urobiť rekonštrukciu štátu, pretože aj v dnešnej rozprave sa potvrdzuje, že aj v rámci opozície existujú dva zásadne odlišné pohľady na to, ako to robiť. Jeden pohľad hovorí, že netreba meniť zákony, dokonca je nebezpečné meniť zákony a treba hlavne nechať dobrých šerifov, aby ovládli politiku, a dobrí šerifovia vymenia policajných šéfov a vymenia, koho budú potrebovať a to bude stačiť. Druhý pohľad, ktorý tu zatiaľ reprezentoval pán poslanec Galko a ktorý si dovolím reprezentovať dneska aj ja, je ten, ktorý hovorí, že áno, personálne zmeny sú a budú veľmi dôležité, dokonca aj za tej istej vlády vidíme, aký je rozdiel vo vyšetrovaní medzi prezidentom Gašparom a prezidentom Lučanským – a to si nerobím ani o jednom z nich veľké ilúzie – to znamená, bez personálnych zmien sa naozaj nepohneme, na tom sa zhodneme, ale to, kde sa odlišujem od niektorých opozičných kolegov, je viera, že to stačí, je viera, že stačí ovládnuť políciu dobrými ľuďmi a všetko bude lepšie.
Máme dnes už za sebou 30-ročnú skúsenosť s demokraciou, z toho 25-ročnú skúsenosť samostatnej Slovenskej republiky. Počas týchto 25 rokov boli pri moci a políciu ovládali viaceré politické strany, najprv HZDS, potom SDK, SDKÚ, KDH a SMER. Najdlhšie to bol sám SMER, a preto aj vtlačil najväčšiu pečať svojej polícii, ale nebol to len SMER. To, čo počas tých 25 rokov vidíme, je, že za zlých čias je naozaj polícia absolútne politicky ovládnutá, zastavujú sa aj vyšetrovania v najcitlivejších kauzách, či to bolo, s prepáčením, kopanie do gúľ za Vladimíra Mečiara vyšetrovateľom, a ospravedlňujem sa dámam, ale to je výraz slávny, ktorý použil samotný minister vnútra a riaditeľ SIS v rozhovore o týchto vyšetrovateľoch, či je to to, čo sa deje za týchto vlád v súvislosti s vyšetrovaním závažnej ekonomickej aj politickej trestnej činnosti. Za tak lepších vlád sa takéto veci nedejú, ale ani za lepších vlád nebol na Slovensku skutočne nastolený právny štát, kde platilo "padni, komu padni". Mali sme priveľa škandálov, priveľa korupcie, priveľa zneužívania moci na to, aby sme mohli hovoriť len o tom, že problémom je len vláda SMER-u. Problémom je vysoká miera korupcie spoločnosti ako takej, problémom je aj to, o čom hovoril kolega Krajniak, vysoká miera oligarchizácie našej ekonomiky a politiky. A to sú problémy, ktoré sa nezmenia výmenou vlády a tým, že dobrí šerifovia prídu na ministerstvo vnútra. Koniec koncov kolega Krajniak na tom ministerstve vnútra bol a hoci sa nedá porovnať to, čo sa dialo vtedy s tým, čo sa deje aj dnes, ani vtedy sme neboli svedkami toho, čo naozaj potrebujeme a to, čo môžme pozorovať napríklad v Českej republike alebo sme mohli donedávna pozorovať v Rumunsku.
Preto podľa môjho názoru a názoru SPOLU - občianska demokracia na rekonštrukciu štátu je potrebná zmes personálnych opatrení, ale aj systémových opatrení. A tie systémové opatrenia by sa nemali týkať len tých najvyšších poschodí pyramídy, o ktorých tu diskutujeme dneska, mali by sa týkať celkového fungovania Policajného zboru. V Policajnom zbore je dnes množstvo anomálií a zle zorganizovaných procesov, od toho, ako funguje samotná NAKA, ktorá často rieši veci, ktoré nemusí a, naopak, nerieši to, čo má, spôsob organizácie práce na úrovni okresných riaditeľstiev, obvodných oddelení a množstvo ďalších vecí.
Keď som bol naposledy v okrese Revúca pred pár mesiacmi, hovorili mi miestni ľudia o tom, že v noci je v celom okrese Revúca len šesť príslušníkov Policajného zboru v službe, sú to po dvaja na troch obvodných oddeleniach. A keď pred určitým časom tiahla agresívna banda mestom Revúca, tak sa nikto nemohol postaviť, lebo v meste Revúca boli len dvaja policajti a najbližšia zásahová jednotka je v Banskej Bystrici, ktorá je hodinu a pol cesty autom. To je rovnaká súčasť problému ako neriešenie závažnej ekonomickej a politickej trestnej činnosti, pretože k pocitu bezpečnosti občanov štátu a k realite bezpečnosti občanov štátu toto patrí úplne rovnako. Keď vám beztrestne ukradnú auto, zbijú vás, okradnú vás alebo len agresívne prechádzajú po ulici ľudia, tak to rovnako búra vieru v trestný štát ako Kočner, Krajmer a Gašpar s Kaliňákom.
Preto si myslím, že musíme naozaj predstaviť úplnú reformu a komplexnú reformu Policajného zboru a toho, ako má fungovať bezpečnosť na Slovensku. My na nej spolupracujeme a ju o chvíľu predstavíme. Chcem oceniť, že strana Sloboda a Solidarita už takúto reformu predstavila a aj keď s ňou v mnohých veciach nemusíme súhlasiť, je to jediná z ostatných opozičných strán, ktorá vôbec takéto systémové riešenia diskutuje a snaží sa o nich presvedčiť verejnosť.
Je to dôležité teraz nie kvôli volebnej kampani, lebo ako všetci vieme, voľby sa nevyhrávajú detailnými programami, je to dôležité kvôli tomu, čo sa má udiať po voľbách. Je to dôležité kvôli tomu, aby sa neopakovalo to, čo sa stalo po roku ´98, keď po vláde Vladimíra Mečiara prišli k moci demokrati, mali veľký politický mandát, mali aj vôľu, ale ani len za únos a vraždu nebol vtedy nikto potrestaný a aj v mnohých iných oblastiach zavládla, nazvem to, tichá amnestia. Ona nebola rozhodnutím politikov, ja pokiaľ viem, nikdy sa nezišla koaličná rada, ktorá povedala, že nepôjdeme po tých veciach. Bola práve otázka toho, že Policajný zbor nebol dostatočne zreformovaný tak, aby naozaj išiel po všetkých podľa hesla padni, komu padni. Preto si myslím, že potrebujeme najbližší rok a pol, ktorý zostáva do volieb maximálne, hlbokú verejnú a politickú diskusiu o tom, aká má byť reforma Policajného zboru, aby sme mali spoločnú odvahu ju urobiť, ak nás voliči pošlú do vlády.
Za seba chcem povedať k tomu návrhu, ktorý tu pani ministerka dnes predkladá, že reforma Policajného zboru, tak ako ju ona poníma, teda zhora, musí riešiť minimálne tri veci. Musí riešiť manažment Policajného zboru, ako vybrať a odvolať prezidenta, prípadne celý manažment. Musí riešiť otázku inšpekcie alebo dohľadu, akú istotu má občan, že policajtom všetkým pozerá na prsty niekto nezávislý, kompetentný a čestný. A tretiu otázku, a tou otázkou je, ako sú chránení radoví policajti a vyšetrovatelia, ktorí sú najmä v prípade vyšetrovateľov už dnes podľa zákona procesne nezávislí, ale ja som ešte nestretol vyšetrovateľa, ktorý by mi povedal, že sa reálne cíti nezávislý a nedotknuteľný, ak si koná svoju zákonnú povinnosť, pretože v dnešnom systéme existuje mnoho spôsobov ako sa tých vyšetrovateľov zbaviť, ako im ublížiť, ale málo spôsobov ako ich ochrániť. Preto táto tretia časť trojuholníku je rovnako dôležitá ako tie predchádzajúce dva.
Pokiaľ ide o menovanie policajného prezidenta, ja môžem zopakovať to, čo som za SPOLU – občianska demokracia povedal už viackrát verejne, že policajný prezident je a má byť politickou zodpovednosťou ministra vnútra a vlády Slovenskej republiky. Preto si myslím, že policajný prezident by mal byť menovaný a odvolávaný tak, aby za neho vláda Slovenskej republiky a minister vnútra mohli niesť zodpovednosť. Bez ohľadu na to, kto pri moci je. Zároveň si však nemyslím, že to má byť bianko šek pre ministra vnútra, aby si mohol dosadiť kohokoľvek, alebo tam udržať kohokoľvek. Preto považujem za dôležité to, aby ten proces, ktorým sa policajný prezident vymenúva, obsahoval dostatočnú filtráciu, ktorá umožní odfiltrovať zjavne nevyhovujúcich kandidátov. Či už nevyhovujúcich morálne alebo profesne. Ten proces filtrácie a menovania, ktorý nastavila pani ministerka v zákone, toto nespĺňa. Nespĺňa to hneď z dvoch dôvodov. Jeden dôvod je, že ona chce zabetónovať policajného prezidenta, a k tomu sa ešte vrátim, lebo to je jedna zo zásadných point tohto zákona, chce ho zabetónovať proti vôli a zodpovednosti ministra vnútra a vlády Slovenskej republiky, ale aj ten spôsob výberu negarantuje filtráciu. Pretože ako spomenula už, myslím, aj kolegyňa Remišová, výber policajného prezidenta je v návrhu nastavený tak, aby ho vládna koalícia a nielen vládna koalícia, dokonca tí, čo ovládajú ministerstvo vnútra, mohli ovládnuť. Aby jednoducho mohli mať istotu, že vymenujú svojho človeka. Ani s tým sa nedá súhlasiť, pretože ak ten proces filtrácie má mať svoj zmysel, musí naozaj slúžiť na to, aby sme vedeli z toho vytlačiť nevhodných kandidátov a aby na politické rozhodnutie prišli len tí, ktorí vhodní sú.
Na druhej strane návrh obsahuje aj zmenu v oblasti inšpekcie. Tento návrh chcem pochváliť, napriek tomu, že v mnohých veciach konkrétnych s tým nemusím súhlasiť, ale je to prvý vládny pokus, po mnohých rokoch, inšpekciu aspoň čiastočne odstrihnúť od moci ministra vnútra, moci prezidenta Policajného zboru a dať mu iné postavenie. Ten konkrétny návrh nie je z môjho pohľadu dostačujúci a my v druhom čítaní určite k nemu prednesieme viaceré pozmeňujúce návrhy a na rozdiel od spôsobu menovania a odvolávania prezidenta ho považujem za výrazný krok vpred, ale, bohužiaľ, nedostatočný krok vpred. Z môjho pohľadu je to dokonca asi najpozitívnejšia súčasť tohto vládneho návrhu zákona.
Čo mi naopak chýba úplne v tomto zákone, pani ministerka asi povie, že to nebolo ani jej cieľom, je ochrana, skutočná ochrana nezávislosti a nestrannosti vyšetrovateľov a policajtov pri plnení ich zákonných povinností. Ako zabezpečiť naozaj to, že policajt, osobitne vyšetrovateľ, ktorý koná v rámci svojich zákonných obmedzení, sa nemusí báť toho, že si ho zavolá jeho nadriadený, nadriadený jeho nadriadeného a rôznymi spôsobmi ho vyšachuje buď z prípadu, alebo dokonca priamo z celého Policajného zboru.
Pani ministerka, o tých prípadoch vieme, je ich veľa a pokiaľ treba, môžme o nich aj rozprávať, diskutovať, ale myslím, že je to dneska všeobecne známa skutočnosť.
Na záver preto musím povedať, že my v prvom čítaní ako SPOLU – občianska demokracia tento návrh nepodporíme, pretože jeho nevýhody a dokonca veľmi negatívne aspekty vysoko prevažujú nad tými pozitívami. Ak prejde do druhého čítania, budeme sa ho snažiť zmeniť. Ale čo je možno najdôležitejšie, a to chcem povedať na záver, je, že vládna koalícia má hlasy na to, aby to schválila, ak sa medzi sebou dohodne. Tak to je a netreba si pred tým zakrývať oči, nie je to ústavný zákon. To znamená, že na naše pripomienky, pozmeňovacie návrhy sa prihliadať nemusí. Jedine ak by bol záujem naozaj urobiť skutočne nadstranícku reformu polície, urobiť širokú politickú dohodu, ale nič také na obzore za tejto vlády nie je. Skutočným úmyslom tejto novely je zabezpečenie papalášskej imunity, zabezpečenie ochrany strany SMER po budúcich parlamentných voľbách. Pretože už dnes všetci vieme, že je vysoká pravdepodobnosť zmeny vlády aj spôsobu vládnutia po budúcich parlamentných voľbách. Strana SMER má síce stále najvyššie percentá v prieskumoch verejnej mienky, ale pripomínam, že to mal Vladimír Mečiar aj vo voľbách ´98, aj vo voľbách 2002 a nebolo mu to nič platné. Pretože pokiaľ sa demokrati dokážu dohodnúť a dokážu spolupracovať, dokážu stranu SMER prečísliť, vrátane jej satelitov a tichých spojencov.
Preto strana SMER zmenila taktiku a začala robiť hlboko defenzívnu politiku smerujúcu k ovládnutiu štruktúr a ich zabezpečeniu pred zmenou po budúcich voľbách. Tento zákon treba najmä chápať v tomto kontexte a ja tu chcem za nás povedať, že ak nám voliči dajú dôveru, nebudeme rešpektovať tento návrh, nebudeme ho považovať za návrh, ktorý je správny, a budeme podporovať všetky legislatívne kroky, aby sa to zmenilo v budúcom parlamente, pretože tento návrh nielenže nie je správny, nielenže nie je morálny, ale dokonca nie je ani prijímaný širšou zhodou, ktorá by mohla oprávňovať jeho dlhodobé pôsobenie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ja len veľmi stručne okrem poďakovania kolegovi Dostálovi za jeho vystúpenie chcem podporiť a podčiarknuť to, že okrem toho, aby štát zmenil svoj vzťah k občanovi od toho trestajúceho, to bol aj ten predchádzajúci návrh o tých pokutách a je to aj tento, tak je absolútne zásadnou prioritou obmedzovať rozsah povinností občana voči štátu.
Ja musím v tejto súvislosti povedať, že áno, to, čo sa pyšne nazvalo antibyrokratický zákon a spočíva v tom, že nejaké výpisy z obchodného registra si už nemusíte nosiť na ďalší úrad, to je podľa mňa niečo, čo okrem toho, že to malo byť hotové pred desiatimi rokmi, je naozaj tá drobnosť, ktorá veľmi neovplyvňuje praktický život.
Ja si myslím, že musíme urobiť dve veci. Jedna vec je, že naozaj, ak uložíme občanovi novú povinnosť, mali by sme nejakú zrušiť, to pravidlo "jedno dnu, jedno von" ako minimum. My sme to napríklad v návrhu dnešnom, ktorý sme predkladali, pardon, teraz o zverejňovaní údajov o platoch podľa pohlavia, sme zároveň navrhli presne zrušiť jednu oveľa náročnejšiu povinnosť, ale zároveň je podľa mňa potrebné urobiť aj jednu systematickú revíziu alebo audit všetkých tých povinností, ktoré občan voči štátu má, a nabrať určitú odvahu. Lebo keď sa povinnosť schváli, vždy sa dá potom argumentovať, že keď sa zruší nejaký, niečo na hlasovanie alebo niečo, však môže sa to zneužiť. Len fakt je ten, že výsledkom je neustále sa zmnožujúca guľa povinností. Občania majú stále viac povinností, ale majú len obmedzený počet hodín, dní a nakoniec sa tie povinnosti buď často neplnia, alebo ani nevymáhajú, alebo slúžia len na nejaké selektívne trestanie.
Takže podľa mňa nastal čas si povedať, že moderný život aj štát sú zložité, ľudia budú mať veľa povinností, aj majú voči štátu, ale pokiaľ ich vieme okresať, mali by sme na tom systematicky pracovať, pretože všetci ostatní pracujú len na tom, aby ich zmnožovali. Málokto pracuje na tom, aby ich osekával, a bolo by dobré nielen na úrovni parlamentu, ale aj na úrovni vlády postaviť niekoho, kto bude mať, naopak, v náplni práce čo najviac vecí zrušiť.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, na záver tohto balíka dnešného mi dovoľte uviesť zákon, ktorý je z nich pre občana asi najdôležitejší. Je to zákon, ktorý vychádza priamo z inšpirácie súčasným francúzskym prezidentom pánom Macronom, ktorý takýto zákon presadil. Na jar tohto roku tento zákon bol prijatý vo Francúzsku a začal platiť 10. augusta. My sme sa ním zaoberali, odkedy bol vôbec francúzskou vládou navrhnutý, a diskutovali sme interne, či ho k nám preniesť a ako, a po niekoľkých mesiacoch práce vám predkladáme výsledok.
O čo ide. Tento návrh hovorí, že občan by mal mať právo urobiť vo vzťahu k štátu chybu, prvú chybu a jednu chybu. To znamená, navrhujeme, aby ak občan urobí chybu tým, že nepodá nejaké tlačivo alebo nejakým spôsobom inak pochybí, nazvime to v papierovacích povinnostiach a nieže niekoho zrazí alebo nejakým iným spôsobom niekomu ublíži, aby nedostal prvýkrát sankciu, ak ju inak má podľa zákona dostať.
My sme našli veľké množstvo príkladov, ktoré by som vám tu mohol citovať o tom, za čo všetko dneska môžte dostať také, nieže môžte, ale dostanete takéto pokuty. Dovoľte, aby som vám povedal len jeden z nich, teda dva z nich, ktoré mi zostali v hlave. Jedno je pokuta za neohlásenie zabíjačky. Ak urobíte domácu zabíjačku a neohlásite ju, tak máte dostať pokutu. Druhý, teda vidím tu, myslím, len jednu pani poslankyňu a jedna pani poslankyňa je za mnou, ak ste živnostníčka a vydáte sa, alebo teda ste živnostník a oženíte sa a zmeníte si meno, čo sa v slovenskej praxi týka asi najmä žien, a nenahlásite to do ôsmich dní Sociálnej poisťovni, tak za každý deň ďalší dostanete pokutu, ktorá sa vám kumuluje neobmedzene až do výšky 16-tisíc eur. To znamená, že ak takejto povinnosti si nie je niekto vedomý, tak za rok, za dva môže dostať dokonca v starej mene až pol milióna korún.
To sú len dva príklady; vedel by som menovať ďalšie, ale nechcem zdržovať; toho, že dnes asi všetci súhlasíme, že kým štát nie je elektronizovaný, asi je dobré nahlásiť Sociálnej poisťovni zmenu mena, aj keď verím, že o pár rokov to už nebude treba, lebo to urobí samotný štát vnútri. Či treba nahlasovať zabíjačku, to je vec diskusie, ja nie som odborník v oblasti poľnohospodárstva, veterinárstva, to nechám na nich, ale ak taká povinnosť existuje, určite nemá zmysel pokutovať niekoho za to, že si z nevedomosti ju prvýkrát nesplní. Treba ho vychovávať.
Preto my navrhujeme, aby v týchto prípadoch pokuta nebola uložená, bolo uložené upozornenie. V prípade, že to konanie vyžaduje, samozrejme, nápravu, tak aj tá náprava musí okamžite prísť, teda ak ste nenahlásili zabíjačku a tá prebehla, už to nemá význam nahlasovať, ale napríklad tú zmenu mena, samozrejme, nahlásiť treba. To znamená, ak to občan po upozornení napraví, nedostane pokutu.
Ja to považujem za filozoficky dôležité nielen ako praktickú ochranu občanov, že prvýkrát po mnohých rokoch, keď sa vždy voči ľuďom uťahujú šróby, vždy sa zavádzajú vyššie pokuty, komplikovanejšie systémy, sa snažíme byť na strane ľudí a snažíme sa hovoriť, že majú aj oni právo robiť chybu a funkcia štátu nie je ich len buzerovať a ničiť, ale ich aj, im aj pomáhať.
Samozrejme, vznikla otázka a to bola otázka, ktorú sme najdlhšie riešili, je zneužiteľnosti tohto. Lebo tak ako je veľká väčšina normálnych a slušných ľudí, ktorí nechcú porušovať zákony a majú stres, keď ich porušia, či už z pokút, alebo celkovo zo sankcií a z toho vedomia, že sú v rozpore s legislatívou, tak existuje aj skupina ľudí v každej krajine vrátane Slovenska, ktorej to, naopak, vôbec nevadí a ktorá, naopak, je schopná aj využívať diery v tomto, aby sa obohatila alebo jednoducho si nerobila, nekonala svoje povinnosti. Preto akýkoľvek zákon musí aj na toto pamätať, nemôžme predpokladať, že všetci občania budú konať v dobrej vôli.
Ten náš zákon na to pamätá hneď niekoľkými spôsobmi. Po prvé, nič z tohto sa nebude týkať toho, keď došlo k ujme voči tretím osobám. To znamená, že ak napríklad my tam máme, my tam máme ustanovenie, že napríklad v drobnom stavebnom konaní by sa takáto pokuta nemusela, nemusela udeľovať pokuta, ale ak teda dôjde k ujme tretiemu občanovi, napríklad susedovi, a ten teda si namieta ujmu, tak v tom prípade, samozrejme, je to, je to iné. Ak niekto urobí nejaký iný priestupok, ktorým ublíži niekomu, tak, samozrejme, takéto odpustenie nebude možné.
Zároveň navrhujeme, aby bolo možné takéto odpustenie len raz za päť rokov, to znamená, že voči tomu istému úradu. To znamená, že nie je možné, aby niekto jednoducho sa vykašľal na svoje povinnosti a každýkrát povedal, že no, tak viete, pomýlil som sa, nič z toho nebude. Raz to bude môcť urobiť, druhýkrát už pokutu dostane. A tretia, tretia poistka, ktorú tam máme okrem teda tej povinnosti, že neublížiť iným osobám, a toho, že len raz za päť rokov, je aj samotný fakt, že správny orgán bude môcť preskúmať, ak nie je predpoklad, že je to v dobrej vôli, ak je predpoklad, že je to naschvál, vedome, tak bude môcť napriek tomu tú pokutu udeliť.
To znamená, tento návrh je opäť formulovaný veľmi racionálne v zmysle, že vytvára priestor pre iný vzťah občana so štátom, ale zároveň veľmi jasne obmedzuje jeho zneužívanie. Je to zákon, ktorý predložil francúzsky prezident, ktorý je pôvodne stredoľavého zamerania, my sme, SPOLU je strana, ktorá je skôr stredopravá, ale toto je podľa mňa skôr príklad toho, že v určitých otázkach tieto ideologické rozdiely dneska nie sú podstatné, lebo je to viac o tom, akú máme filozofiu vzťahu občana a štátu. A ak máme filozofiu, že vzťah občana a štátu je dnes dominovaný štátom, najmä ukladaním veľkého množstva povinností, ktoré si takmer žiadna fyzická osoba nemôže už dneska pamätať úplne a sa im vyrovnať, tak je čas aj pristúpiť k selektívnym zmäkčeniam a k určitému pochopeniu pre občana.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Toto je jednoduchý, ale podľa môjho názoru dôležitý návrh, ktorý smeruje k riešeniu situácie, kde dnes sú súčasným systémom zamestnanci štátu v podstate nútení vyberať pokuty. Či sa jedná o príslušníkov Policajného zboru, či sa jedná o obyčajných štátnych zamestnancov na odbore životného prostredia, alebo o kohokoľvek iného, kto teda rozhoduje v priestupkovom konaní a môže teda občanovi udeliť nejakú formu sankcie, tak dnes v zákone existuje, a teda aj v praxi sa využíva spôsob, ako nepriamo nútiť k výberu, ako v podstate nepriamo stanovovať kvóty.
Ten mechanizmus je pomerne jednoduchý, podľa zákona o rozpočtových pravidlách môže štátny rozpočet, aj sa to aj deje, určovať jednotlivým rozpočtovým pravidlám predpísané príjmy, ktoré keď sa nenaplnia, tak je táto kapitola sankcionovaná tým, že sa jej berú peniaze. Tieto, samozrejme, sú, sú kapitoly, kde významnú časť tých príjmov tvorí napríklad nejaké príjmy z prenájmov alebo z majetku, ale vo väčšine kapitol sú to práve príjmy z výberu pokút rôznymi formami od občanov, to znamená, že ak má táto kapitola predpísané príjmy, ktoré musí vybrať, tak jednoducho musia jej zamestnanci tie príjmy vybrať, inak celá kapitola čelí sankciám.
V praxi, keďže, samozrejme, sa to oficiálne nedá priznať, tak máme informácie z praxe, že sa to deje tým, že sa rozpisujú tie pokuty, dávajú sa inštrukcie smerom dole, koľko je nutné vybrať, aj keď teda po verejnej kritike sa to už nedeje na papieri, ale deje sa to neformálne, ale deje sa to stále. A tou príčinou nie je to, že by či už zamestnanci štátu, alebo ich nadriadení boli zlí ľudia, ale to, že naozaj čelia systémovému štrukturálnemu tlaku, aby tie peniaze vybrali.
Preto my navrhujeme v tomto zákone zmeniť zákon o rozpočtových pravidlách tak, aby príjmy z pokút neboli súčasťou predpísaných príjmov a aby sa vyberali osobitne do všeobecnej pokladničnej správy, inými slovami, aby zamestnanci štátu určovali pokuty podľa miery porušenia zákona, závažnosti, nie podľa toho, že musia získať nejakú kvótu. Je to jednoduchý zákon, ale voči občanom by bol podľa mňa pomerne zásadný, pretože by naozaj odstránil motivácie zamestnancov štátu v podstate snažiť sa občana nachytať, snažiť sa niečo vybrať a naozaj by mohli sa oveľa viac venovať či už prevencii, alebo výchovnej práci voči, voči fyzickým a právnickým osobám, ktoré sa nejakého priestupku dopustia.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pri tomto návrhu musím na začiatku hneď vysvetliť, že je to návrh, ktorého reálnym obsahovým autorom je môj stranícky kolega a náš podpredseda SPOLU pán Erik Baláž, pretože je to návrh z oblasti ochrany lesov. Je to návrh, ktorého ja som predkladateľom, keďže on, samozrejme, poslancom Národnej rady v tejto chvíli nie je.
My sme s ním na ňom spolupracovali, ale nebolo by férové mu nedať určitý kredit. S Erikom Balážom sme vychádzali z toho, že jedna z hlavných problémov ochrany lesov – dneska najmä v národných parkoch – je to, že štát nie je schopný; alebo, respektíve ochotný, schopný by aj bol; zaplatiť kompenzácie majiteľom lesov v tom najvyššom stupni ochrany a tým pádom ich nemôže ani obmedzovať v ich činnosti a tým pádom aj lesy v najvyššom stupni ochrany sú dneska často vytínané, vyrubované a zaobchádza sa s nimi spôsobom, ktorý všetci vidíme už niekoľko rokov, či na sociálnych sieťach, či v televízii, a tí z nás, čo tam chodia, samozrejme, na vlastné oči.
Preto tento zákon je veľmi jednoduchý, on hovorí, že štát je povinný vyčleniť sumu 30 mil. ročne až do okamihu, keď vyrieši ochranu tých lesov, ktoré sú v najvyššom stupni ochrany. To znamená, že my nehovoríme, že sa má zakazovať, zakazovať ťažba všade alebo na väčšine územia, alebo dokonca aj na menšine územia, my hovoríme, že majú byť reálne chránené tie lesy, ktoré sú v národných parkoch v najvyššom stupni ochrany alebo sú inak absolútne zásadné pre túto krajinu, a na to by mal štát vynaložiť svoje prostriedky.
My hovoríme, že štát ich môže vynaložiť tým, že si tie lesy prenajme od majiteľov alebo ich od nich aj odkúpi. My si myslíme, že ak štát investuje do národných kultúrnych pamiatok, čo podporujeme, ak štát investuje do národného kultúrneho dedičstva, mal by byť ochotný investovať aj do národného prírodného dedičstva, to znamená, okrem prenájmu vidíme možnosť aj naozaj v postupnom odkupe, tak aby toto najkrajšie a najdôležitejšie prírodné dedičstvo Slovenska bolo zachované.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za vystúpenie kolegu Dostála, položil veľmi korektné otázky, ktoré si, samozrejme, zaslúžia odpoveď.
Začnem od konca, je to veľmi dobrá pripomienka, ktorú by sme určite mali zvážiť, ak by tento zákon postúpil ďalej, že či teda predsa len to nerozšíriť aj na prvý stupeň. My sme boli motivovaní naozaj tým, lebo keď sme ten zákon pripravovali, rozmýšľali sme, že čo bude otázka na jeho odmietnutie, a vnímali sme tam tri možnosti. Jedna je, že zásah do súkromia tých účastníkov, to sme vyriešili tým, že sú anonymizované – rovnako ako súdne rozhodnutia – v tom návrhu zákona tieto veci.
Druhá možnosť bola teda otázka rozsahu a tá má dve časti. Jednak sú tam prvostupňové, druhostupňové a my sme to preto obmedzili na druhostupňové, aby toho nebolo príliš veľa. Ale má pán poslanec úplnú pravdu, že to by bolo treba zvážiť, či v určitých prípadoch by to nestálo za to.
A druhá vec bolo obmedzenie teda naozaj na tie výšky od 2-tisíc, 5-tisíc eur pokuty pre fyzické a právnické osoby. My sme vychádzali z toho, že sme pozerali sadzobníky alebo teda v tom priestupkovom konaní aké sú rozsahy a odhadli sme, že ktoré sú tie významnejšie. Ale, samozrejme, nakoniec je to subjektívne rozhodnutie, rovnako by tam mohlo byť tisíc a 3-tisíc, nie je to žiadna veda. Toto bol náš odhad, že ak naozaj udeľuje správny orgán pokutu fyzickej osobe od 2-tisíc eur vyššie alebo právnickej osobe od 5-tisíc eur vyššie, respektíve ak je tam nejaký zákaz výkonu činnosti, tak to už sú naozaj tak zásadné veci, že ťažko môže niekto spochybniť, že by takéto rozhodnutie malo byť zverejnené, že je to nejaká trivialita. Takže išli sme na to skôr konzervatívne a opatrne a určite by sa bolo možné baviť o tých hraniciach, ale boli by sme vôbec spokojní, keby sa ten princíp podarilo etablovať.

Ďakujem pekne. Toto je, myslím si, návrh, ktorý by za normálnych okolností prešiel asi 140 hlasmi, obávam sa, že v tomto parlamente to tak nebude. Je to návrh zároveň, povedal by som, stredne dôležitý a nemal by byť kontroverzný.
Vychádza z toho, že podľa dnešného právneho stavu sa zverejňujú súdne rozhodnutia, to je dlhodobo etablovaná prax, ktorú teda aj, myslím si, že všetci podporujú, aspoň som nezachytil, že by ju niekto chcel zrušiť. My sme si však na konkrétnych prípadoch uvedomili, že aj veľmi významné rozhodnutia v oblasti správnych rozhodnutí a udeľovania pokút v priestupkovom konaní sa nezverejňujú dneska, to znamená, že aj veľmi drobné a nepodstatné súdne rozhodnutia sú zverejnené, ale ak dneska v rámci správneho konania a v rámci priestupkového konania dôjde k uloženiu obrovskej pokuty, ak dôjde k zákazu činnosti, čo sú veľmi zásadné veci, alebo naopak, ak nadriadený orgán zruší takéto rozhodnutie, tak to zverejnené nie je a nie je to možné verejne kontrolovať.
Nás k tomu inšpiroval teda konkrétny prípad v prípade Národnej banky Slovenska, kde Národná banka rozhodla aj na náš podnet, podnet občanov, voči, v oblasti nedodržiavania zákona o bankách, ale vlastne nemali sme sa možnosť dostať k tomu rozhodnutiu práve preto, že nie je podľa dnešného rozhodovania verejné. Znamená to, že napríklad v oblasti životného prostredia, v oblasti developerstva a v oblasti porušovania zákonov v tejto, povedzme v znečisťovaní a v mnohých ďalších, desiatkach ďalších dnes verejnosť nemá možnosť zistiť, čo sa deje, a nemá možnosť zistiť napríklad, prečo sa rozhodlo, ako sa rozhodlo. Z tohto dôvodu sme predložili tento návrh.
Samozrejme, keďže takýchto rozhodnutí sa vydávajú ročne, nevieme koľko presne, odhadujeme, že sú to minimálne desaťtisíce až stotisíce, tak sme nenavrhli paušálne ich zverejňovanie, aby sa každá drobná pokuta, každé drobné rozhodnutie zverejnilo, naopak, navrhujeme, aby sa zverejňovali len tie rozhodnutia v správnom a priestupkovom konaní, ktoré majú zásadné následky. To znamená, v ktorých došlo buď k udeleniu vysokej pokuty, alebo došlo k udeleniu zákazu činnosti niekomu, alebo bolo zrušené takéto rozhodnutie.
Inými slovami, nie je možné alebo nie je v našich silách presne vyčísliť, ale náš odhad je, že by išlo ročne o zverejnenie pravdepodobne zopár desiatok, no maximálne stoviek rozhodnutí, čo si myslíme, že by predstavovalo nulovú administratívnu záťaž pre tento štát a zároveň by to umožnilo lepšiu verejnú kontrolu, ale aj by to umožnilo občanom a právnickým a fyzickým osobám vedieť aj, čoho sa vyvarovať vo vzťahu k svojmu konaniu, pretože by vedeli, za čo takéto vysoké pokuty môžu byť udelené aj s podrobným odôvodnením.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za teda stručnú rozpravu. Ja poďakujem kolegovi Grendelovi za jeho slová. Ja s ním súhlasím v tom, že to, čo vidíme najmä v oblasti polície, prokuratúry a podobne, je, že systémové zmeny a personálne zmeny musia ísť v ruka v ruke. Jedny bez druhých nebudú fungovať na to, aby sme zásadne zlepšili situáciu. A myslím, že už sme sa všetci poučili z tej možnej ilúzie v minulosti, že keď sú dobre nastavené zákony, je jedno, kto vládne, alebo je jedno, kto riadi štátne inštitúcie. Vidíme jednoznačne, že to tak nie je. Zároveň však vidíme, že dobre nastavené systémy môžu ovplyvniť, kto riadi aj kto musí odísť, a môžu to vylepšiť. To znamená, že to je cieľom tohto návrhu.
A ja úplne súhlasím s tým, že kým je ministerkou vnútra Denisa Saková a kým vládne táto koalícia, tak forma zákona nemá nejaký významný vplyv na to, kto, ako kvalitne bude riadený Policajný zbor. Toto je návrh, ktorý sa pokúša to nastaviť najmä do budúcnosti. Aj keď jedna z vecí, čo si dovolím povedať, je, že keby tento návrh dnes prešiel, tak napríklad v oblasti inšpekcie by znamenal už dnes obrovskú zmenu k lepšiemu, a tam by som nieže nesúhlasil, tam by som tú zmenu videl. V oblasti riadenia Policajného zboru, keďže aj my zachovávame filozofiu, že má to byť štruktúrovaná, ale vôľa ministra vnútra, tak je pravda, že osoba ministra vnútra je v tom kľúčová. Ten proces, ktorý my tam máme, môže zabrániť veľmi zlým kandidátom vďaka verejnému tlaku, vďaka zisťovaniu, vďaka úlohe ďalších orgánov. Ale súhlasím, že pri ministerke Denise Sakovej to dobrý policajný prezident nebude, nech to napíšeme do zákona akokoľvek.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, toto je tretí z toho balíka zákonov, ktorý sa týka prokuratúry a polície a orgánov činných v trestnom konaní. My sme tento návrh aj s ostatnými predložili už na jar, lebo sa týkal aj vtedy, aj dnes dôležitej témy, ktorá je otázka menovania a vedenia Policajného zboru, ale aj otázka inšpekcie. Keďže však vláda neustále sľubovala svoje riešenie, chceli sme, aby sme to v parlamente zladili, tak sme ten návrh odkladali až na septembrovú schôdzu. Ako vieme, napriek tomu, že tu bol prísľub vlády, tie návrhy tu stále nemáme, tak sme sa rozhodli to už ďalej neodkladať a dať parlamentu možnosť o tomto hlasovať.
Obsahom tohto zákona sú, je viacero vecí, ale ja by som zdôraznil tie štyri najvýznamnejšie veľmi stručne. Prvá je, teda zavádzame nový mechanizmus výberu policajného prezidenta, kde teda musí sa uskutočniť výberové konanie, musí sa uskutočniť verejné vypočutie v parlamente, je pomerne podobne upravené, ako to má byť, ale zároveň chcem povedať, že zachováme právomoc ministra vnútra si nakoniec vybrať, teda rozhodnúť, či akceptuje kandidátov z výberového konania. A takisto navrhujeme, aby minister teda mohol mať možnosť aj odvolať. Pretože my si myslíme, že ak minister vnútra má niesť politickú zodpovednosť za Policajný zbor v dnešnom stave, tak mal by mať možnosť aj menovať, aj odvolať, ale nemala by táto možnosť jeho byť neobmedzená, teda nemala by to byť jeho svojvôľa, mal by vybrať z kvalifikovaných kandidátov, ktorí prejdú verejným vypočutím, verejnou kontrolou. Vidíme tam aj úlohu prezidenta Slovenskej republiky. To znamená, že navrhujeme, aby minister zostal, ale, povedal by som, štrukturálnym spôsobom.
Čo to však musí vyvážiť, je náš návrh na nezávislosť inšpekcie a kontroly v rámci Policajného zboru, kde navrhujeme, aby táto bola podriadená novozriadenej rade pre integritu Policajného zboru, ktorá bude zvonku Policajného zboru aj zvonku ministerstva vnútra. A zároveň navrhujeme, aby táto rada mohla zastaviť aj konanie voči policajtom, ktorí majú podozrenie, že sú šikanovaní za vykonávanie svojej práce.
Tretím návrhom je, podobne ako pri prokuratúre som už spomínal ustanovenia o jednak výberových konaniach na krajských a okresných riaditeľov Policajného zboru, ale aj ustanovenia o tom, že po 10 rokoch teda musia prejsť do iného regiónu alebo vo funkcii skončiť, aby sa tiež odstránili prílišné budovania miestnych väzieb.
Takže to sú, to sú také tie najdôležitejšie veci, ktoré v tom návrhu zákona sú, a dovolím si vás týmto požiadať o jeho podporu. Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v debate k predchádzajúcemu bodu ešte, myslím, že to bolo predvčerom, sme obsiahlo diskutovali o filozofii nášho projektu rekonštrukcia štátu, ktorý spolu prezentujeme a ktorého súčasťou je tento balík zákonov, takže nebudem o tom hovoriť znovu. Dovoľte mi veľmi stručne pomenovať, čo je obsahom tohoto konkrétneho návrhu zákona.
On obsahuje dve významné zmeny. Jedna sa týka povinnej kariérnej rotácie šéfov prokuratúry, v podstate zavádzame tam princíp, že okresný a krajský prokurátor môžu byť vo svojej funkcii nanajvýš 10 rokov a potom musia zmeniť svoje pôsobisko. Je to na základe podnetov priamo, musím povedať, z prostredia prokuratúry, kde nám bolo povedané, a teda skúsenosti tomu nasvedčujú aj po tých posledných kauzách, ktoré sme mali napríklad na východe Slovenska, že príliš dlhé spočívanie jednej osoby v tej istej funkcii je veľkým rizikom, rizikom vytvárania miestnych väzieb, rizikom v podstate zabetónovania systému, a preto aj v mnohých iných krajinách rôznymi spôsobmi rotujú najvyššie postavených či úradníkov, prokurátorov a podobných predstaviteľov práve preto, aby sa vytváraniu týchto miestnych väzieb zabránilo. Sú dokonca krajiny, kde je zákaz, aby takýto človek pôsobil v regióne, z ktorého pochádza, ale to my nenavrhujeme, len hovoríme, aby po 10 rokoch najneskôr musel prejsť do iného regiónu alebo skončiť v tejto funkcii.
Toľko z mojej strany. Ďakujem.