Videokanál poslanca

K pánovi Maďaričovi, že ja ho absolútne chápem, veď to som aj vyjadril a myslím si, že áno, veď aj širší návrh zákona by bol len evolučnou zmenou. Veď nikto nevolá po zbúraní múrov televízie. Ale to, že to zreje k zásadnejším opatreniam, napríklad aj voči koncesionárskym poplatkom, voči financovaniu a kontrole televízie, je pochopiteľné. On mal čiastkový zákon, ktorý pripravoval ešte ako minister a z tej pozície táto korekcia bola celkom na mieste ovplyvnená ešte aj zážitkom z tej voľby riaditeľa. Ja to chápem.
Pánovi Farkašovskému, samozrejme, vy musíte vyčkávať na to, čo ako dopadne. Ja som, ste člen koalície, ja to úplne chápem. Ja tieto skúsenosti za tie roky mám dosť na to, aby som zhruba vedel, kam to smeruje a viem aj to, že nielen umelecká obec a nebagatelizujte nespokojnosť ani expertov a mienkotvorných ľudí a takisto ani ulice. Máte na uliciach traktory, s ktorými si neviete poradiť. V piatok máte demonštráciu. Choďte tam povedať, že je všetko v poriadku, aj v RTVS. Nie, ulica je naozaj tu a verejnosť sa nedá uspať, ani keď došlo teplé letné počasie. Verejnosť žiada zmenu.

Dámy a páni, téma verejnoprávnej televízie je jedna zo zásadných tém slovenskej politiky, pretože spolu s tou našou všeobecnou demokraciou akoby, alebo s tými všeobecnými témami o demokracii akoby tvorili spojité nádoby. Naozaj keď máme trochu lepšie obdobie vo vývoji demokracie, trochu kľudnejšie a by som povedal civilizovanejšie, aj verejnoprávna televízia má šťastnejšie obdobie, dosahuje aj lepšiu sledovanosť, dosahuje lepšiu politickú a odbornú kvalitu, jej vysielanie a naopak, vice versa, v hlbokých 90. rokoch to bolo celkom inak.
Pokusy o štandardizáciu teda verejnoprávnej služby sú teda práve pre toto také staré, ako sú naše pokusy o štandardizáciu našej demokracie. Je to vlastne jedno a to isté. Keďže to trvá už také roky, tak tak trochu sme všetci odborníci na televíziu, ak to je podobne ako s futbalom, každý sa v tom programe vyzná. Predsa je to ale odborná, odborná otázka a je dosť ťažké nájsť a definovať diagnózu. To, že sme nespokojní, je zjavne, zjavne odôvodnené a zjavne na mieste.
Totiž aj táto služba, aj táto verejná služba prechádza nejakým vývojom. Ja by som ho nazval, žiaľ, entropickým, čiže neustále sa dostávame do fázy, kde keď sa ohliadneme dozadu, tak síce sme inde, ale nie sme na tom lepšie. Spomeňte si, že najprv riaditelia samostatnej Slovenskej televízie po vzniku Slovenskej republiky bojovali s vlastným zápecníctvom, obmedzenosťou, naozaj neboli pripravení na to, že k nám vtrhol svet, že sa svet globalizoval, že verejné televízie a súkromné televízie sa ocitli v konkurencii. Túto svoju, toto svoje zápecníctvo a nepripravenosť často zakrývali patriotizmom, nacionalizmom alebo podobnými gestami, ale pravdupovediac, bola to nepripravenosť a zápecníctvo.
Potom sme tu mali éru, kedy sa transformoval národný majetok. Politici, ktorí vtedy vládli, potrebovali ochranu, potrebovali televíziu ako ochranný val, ktorý bude ľudí odvádzať od kritiky toho procesu a bude ich udržiavať, bude udržiavať politickú garnitúru pri moci.
Zdá sa ale, no a toto všetko nie sú veľmi radostné spomienky, pretože nesmeruje to a nesmerovalo to veľmi k dobrému koncu. Preto aj zatiaľ napriek chvíľam, keď tá televízia bola na tom lepšie, zdá sa, že tá entropia pokračuje a teraz sa dostala do fázy, ktorá je mimoriadne nepríjemná, lebo je dosť stabilná. A to je fáza, kedy už nie je takou dominantnou témou boja o televíziu stranícky, stranícka propaganda, pretože tie sociálne siete tu už tak zmnožili informovanosť, že televízia prestala byť dominantnou a monopolnou inštitúciou na tvorbu verejnej mienky.
O to viac tu ale hrozí, že tým dôvodom boja alebo dôvodom problémov Slovenskej televízie je korupčné prostredie. To je záverečná fáza entropie od najprv, od najprv nepripravenosti a zápecníctva cez potom stranícku slúžku, ktorá mala robiť doslova očividné stranícke služby, až po korupčné prostredie, v ktorého temných kútoch miznú verejné peniaze.
Áno, aj dnes sa RTVS stranícky tu i tam zneužíva, ale ako som už povedal, v ére sociálnych sietí už televízia a rozhlas nemajú ten monopol na informácie, aké mali v 90. rokoch. Kľúčovým zápasom pri televízii je, je a môžu byť pre mnohých kšefty.
Takže skúsme sa ale vrátiť k novelizácii pána Maďariča. Podľa môjho presvedčenia ide dobrým smerom, ale nemieri do čierneho. Kľúčové je odstrániť z RTVS, v tejto dobe si myslím, že je kľúčové bojovať v RTVS s korupčným prostredím. Kľúčové je stransparentnenie externých zmlúv a tak isto kľúčové je, aby za peniaze daňových poplatníkov dostávali, alebo koncesionárov dostávali kvalitu a dostávali naozaj verejnú službu. Nie iba lacnú náhradu v podobe zábaviek a rozptýlenia.
Ďalším dôležitým, dôležitou témou je definovať programy verejnej služby a odlíšiť ich od ostatných programov, ktoré dajme tomu môžu mať za zmysel to, že zvyšujú sledovanosť a diskutovať o ich pomere, v akom pomere dnes máme vôbec vo verejnoprávnej televízii programy verejnej služby s tou ostatnou vatou. A napokon považujem za veľmi dôležité nastoliť naozaj reálnu a každodennú kontrolu efektivity, ekonomickej efektivity, ale aj politickej nezávislosti.
Návrh pána Maďariča a kolegu poslanca Počiatka by bol, pardon, Poliačika, by bol úplne v poriadku v kontexte, v akom ho pán Maďarič pripravoval - ja som rád, že nám to tu pripomenul -, čiže v tých jeho pokusoch, by som povedal, vytvoriť v SMER-e takú nejakú alternatívu, ak môžem parafrázovať, strany mierneho pokroku v medziach zákona. Tak my, samozrejme, vnímame všetci ako diváci, že on z tohoto neustupuje a ja mu osobne veľmi držím palce. Ale z pohľadu, viete, ľudí mimo tejto budovy, ktorých je neustále viac, ktorí odmietajú ten systém, v ktorom to smrdí korupciou, tí ľudia žiadajú hovoriť o hlbších zmenách.
A bodaj by aj nežiadali, keď RTVS pred našimi očami kolabuje personálne a stráca znovu nadstranícky charakter, pretože vidíme, že aj verejne sa opakujú stranícke tlaky a výzvy straníckych predstaviteľov vládnej koalície, aby im RTVS venovala priestor, alebo aby upravila svoje vysielanie podľa ich požiadaviek. Tak isto pred našimi očami zanikla investigatíva, čo je po vražde Kuciaka viac než zúfalý pohľad. Neviem, či si to vedenie televízie neuvedomuje, lebo tú investigatívu zrušilo, samozrejme, ešte pred vraždou Kuciaka, ale pri pohľade teraz od toho okamihu, keď sa tá vražda stala, tak je naozaj absurdné, že v krajine, ktorá je známa v Európe ako jedna z dvoch, kde v minulých, v minulých dvoch rokoch bola, sa udiala vražda novinára, a to investigatívneho novinára - napokon v obidvoch prípadoch to boli investigatívci -, že práve v takejto krajine médium verejnej služby nemá žiadnu investigatívnu reláciu a ani nemáme ani najmenšiu istotu, že ju bude mať v budúcnosti.
Dámy a páni, stav verejnej služby vykonávanej cez elektrické médiá odráža krízové javy verejnej služby vykonávanej cez iné inštitúcie štátu. Je to stále ten istý obraz. Priveľa skrytých vzťahov, ktoré sa už ustálili a vytvorili korupčné prostredie. Primálo kvality a primálo služby pre toho, kto to všetko platí. Aj RTVS je súčasťou tejto entropie a zároveň aj úpadku dôvery v inštitúcie. Aj voči RTVS sa dvíhajú už nie opozičné výhrady, to je najmenej, ale dvíha sa hnev ulice. Hnev ulice už nerozlišuje detaily, hnev ulice kričí proti systému. Vládnuci to povedzme ignorujú... Ospravedlňujem sa (rečník reaguje na zvonenie svojho mobilného telefónu). Vládnuci to povedzme ignorujú, to je, to je pochopiteľné, k tomu majú sklon všetci vládnuci, ale odkladanie zásadných reforiem v inštitúciách štátu a aktívny boj o obnovenie dôvery, zmysel vôbec týchto inštitúcií by mal byť cieľom každej, každého rozumného politika aj vo vládnej koalícii.
Ja mám pocit, že pán Maďarič zrejme práve takto vníma situáciu a svojím spôsobom vyslal signál, že načúva tej kríze. Lenže toto nie je o drobných korekciách. Ľudia chcú skutočnú reformu a tá v tomto zákone, žiaľ, nie je.

Ďakujem, pán predsedajúci, za pochopenie. Chcem sa prihlásiť len kvôli tomu, aby som poďakoval pani Verešovej, že vyslovila ako za ústavných činiteľov ospravedlnenie. Je to kľúčové, aby na pôde Národnej rady zaznelo ospravedlnenie rodine a pozostalým po Henrym, pretože vskutku sa zapíše do príbehov slovenského zápasu s násilím.
My v posledných rokoch čelíme aj kvôli novším technológiám, ktoré umožňujú nebývalú demokratizáciu verejného diskurzu, čelíme aj obrovskej infekcii agresivity, že v tom verejnom diskurze, ktorý prebieha na sociálnych sieťach, sa veľmi ľahko darí šíriť tejto infekcii, agresivity, násilia, nenávisti. Národná rada je povinná sa voči tejto, tomuto nebezpečiu ohradiť a ja by som chcel veriť, že by mala stáť na čele úsilia o zmierlivú atmosféru v spoločnosti, toleranciu, slušnosť a znášanlivosť. Bez týchto sloganov a neustáleho obnovovania slušnosti a znášanlivosti sa totiž demokracia, pluralita stáva neznesiteľnou, nepríjemnou a nebude mať podporu.
Preto ako hlavný demokratický orgán Slovenska je našou povinnosťou, aby tu zaznelo ospravedlnenie pozostalým, aby tu zazneli jasné gestá solidarity so všetkými, ktorí bránia na ulici bezbranných, so všetkými, ktorí stoja na strane slušnosti.

Plne súhlasím s pánom Dostálom že jedným z našich sebaklamov, ktorý stále obchádzame, je falošný výklad zániku prvej ČSR a vzniku Tisovho režimu. Bol, bol, ten vznik, najmä pokiaľ hovoríme o vznik tohoto vojnového slovenského štátu, bol, bol vecou nemeckého diktátu.
Iná vec je, pán kolega, rozpad prvej ČSR, ktorý začal kapituláciou československej, resp. českej elity po Mníchovskej dohode, dobrovoľnou abdikáciou prezidenta Beneša, jeho útekom z Československa. Nebol to veľmi slávny boj. Demobilizácia, podotýkam, že vtedy aj časopis Slovák vyzval k mobilizácii a slovenskí branci a odvedenci nastúpili v celom rozsahu na obranu republiky. České politické elity a najmä prezident Beneš a jeho prostredie sa ale rozhodli kapitulovať. Ako som už povedal, nie sme tu poväčšine veľmi historici. Ani medzi historikmi ešte nieto priveľkého odstupu, dlhé roky doktrinálnej výchovy aj samotných historikov, komunistickej výchovy, neviedli k veľkej objektivite ani v týchto otázkach česko - pomlčka - slovenských vzťahov, a preto ja pristupujem aj k cudzím názorom, s ktorými nesúhlasím, snažím sa s veľkou dávkou pokory.

Dámy a páni, spravodajca chce skorej odísť, tak ma oslovil, aby som radšej ani nevystupoval. Po takýchto bravúrnych výkonoch jednej aj druhej strany sa to ani veľmi neoddá.
Ale cítim povinnosť povedať, že vznik ČSR je skutočne historickým zlomom a zaslúži si štátny sviatok, hoci nie je vecné tvrdiť, že bez vzniku ČSR by slovenské etnikum zaniklo a nemalo už nikdy žiadnu šancu, to je demagógia. Takisto nie je vecné ani tvrdiť, že prvá Československá republika vznikla z nejakej spoločnej vízie. Žiaľ, tá vízia bola odlišná. Dokazujú to všetky etapy nášho spolužitia od Clevelandskej cez Pittsburghskú dohodu, cez ten spomínaný október 1918, kedy, vtedy a možno v ’68. boli tie naše pozície najbližšie, ale zakaždým prišlo zo strany väčšiny, ktorú tvorilo české etnikum alebo česky hovoriace etnikum, k nedodržaniu vytvorených dohôd. No keď sa to stalo už tretíkrát, tak sa náš štát rozišiel.
Českí politici mali pri vzniku Československej republiky iné plány než slovenská reprezentácia, či už teda tá, ktorá sa zišla v spomínanom Clevelande, v Pittsburghu, alebo tá, ktorá sa zišla 30. októbra 1918. Aj to, že tieto politické plány a vízie boli odlišné, spôsobilo potom na konci pred vojnou rozchod a zánik prvej ČSR. Spojenie po druhej svetovej vojne neobnovilo demokraciu, nenaplnilo dohody, ktoré politici urobili po Slovenskom národnom povstaní, konkrétne Košický vládny program alebo Pražskú dohodu, a vytvorilo predpoklady k totalitnému režimu.
Čiže o tretej šanci, ktorou bolo obnovenie demokracie, ktoré skončilo pokojným rozchodom, by som tu nechcel improvizovať, to sú ešte príliš horúce dejiny.
Isté je, že príbeh úsilia o slovenskú samosprávu, o slovenské riadenie vecí verejných vlastnými rukami, vlastne zabral tento príbeh s rôznymi peripetiami, rozchodmi a obnovami vlastne celé 20. storočie a dnes môžeme hrdo konštatovať, že sme úspešným politickým národom, to znamená nielen Slováci, ale aj menšiny, ktoré žijú na území Slovenska, rovnako ako je úspešným politickým národom náš veľmi blízky, jazykovo blízky aj politicky blízky český národ.
Vznik Československej republiky prvej je v tomto príbehu prelomovou udalosťou a urobíme určite správne, ak sa pokúsime nájsť zhodu v tomto parlamente na tom, aby jeho vznik bol každoročne štátnym sviatkom, nie jednorazovým, ale trvalým.
Hoc je aj pravdou, že česká politika nebola vždy k Slovensku láskavá a že nás práve česká politika, jej chyby aj konkrétne prezidenta Beneša zaviedli do náručia Stalina. Vieme si aj priznať, že slovenská politika o podmienkach autonómie podobne ako tá česká tiež pod vplyvom vonkajších okolností nás zaviedla do Hitlerovej náruče. Bol to proste ťažký príbeh, ťažké 20. storočie. Slováci nežili v kozme, žili len tu v Európe a mali veľké dilemy a mali veľké zlyhania, ale na závere toho je a mala by byť hrdosť na to, čo sme spoločne s Čechmi dosiahli, a mali by sme si tento prelom, kedy sa už z etnika začal stavať politický národ, a to je október, či už 28., alebo 30., pripomínať.
Dodávam, že iste tým urobíme krok aj k tomu, aby aj česká politika, tá súčasná, docenila raz štátnym sviatkom niektoré z gest Slovenska v prospech spolupráce, demokratickej spolupráce a demokratickej štátnosti, ako je napr. štátny sviatok 29. augusta, ktorý, žiaľ, česká politika si neuvedomuje, že je to štátny sviatok aj zásadného súhlasu s obnovením a s novým pokusom o spoločnú politickú budúcnosť obnovením Československa.
Nech už ale česká strana sa rozhodne raz oceňovať alebo nikdy sa nerozhodne oceňovať slovenské gestá dobrej vôle, nevymažeme a nie je dôvod vymazávať október 1918 zo slovenského príbehu len zato, že nebol ten príbeh ideálny. V každom prípade Masarykova republika sa nespreneverila nikdy takým spôsobom občianskym právam, ochrane svojich občanov, ako to urobila, žiaľ, republika pod vedením prezidenta Tisu. Nie je dôvod ju považovať za zločineckú, nie je dôvod ju vymazávať z nášho komplikovaného a protirečivého, ale úspešne završovaného príbehu. Prihováram sa preto aj ja za to, aby napriek tomu, že netlieskame všetkému, čo česká politika priniesla Slovensku, aby sme nezabúdali na prelomový okamih októbra 1918 a na to, že zo zápasov a snov sa vtedy začala stávať postupne rodiaca sa politická realita a politický národ, ktorým Slováci ešte stále sa iba stávajú, a ešte stále sú pred nami mnohé výzvy.
Jedna z tých výziev je aj prijatie októbra 1918 za prelomovú udalosť a za udalosť hodnú štátneho sviatku.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, správa generálneho prokurátora je svojím spôsobom správa o stave republiky, pretože zasahuje, logicky musí zasahovať do všetkých oblastí. Zasahuje aj do napríklad oblasti životného prostredia, verejnej správy, čo sú dve oblasti, v ktorých sa pohybujem, a chcel by som na okraji konštatovaní tejto výročnej správy povedať niekoľko slov.
Generálna prokuratúra nás informuje, že podľa jej mienky došlo k zníženiu kriminality v oblasti environmentálnej kriminality, v oblasti životného prostredia. Stíhaných bolo až takmer o pätinu menej vinníkov. Ja ale toto číslo nepovažujem za povzbudivé, pretože všetky skúsenosti aj správy z posledných dní nám potvrdzujú, že, naopak, táto kriminalita prekvitá, nadobúda vlastne čoraz väčšie rozmery a aj väčšiu bezohľadnosť a bezočivosť.
Podľa Generálnej prokuratúry vlastne najviac bolo stíhaných pytliakov. Povedal by som, že to je taká envirokriminalita z 19. storočia, alebo teda v akejsi minulosti, v skutočnosti ale tu máme dnes inú dobu a myslím, že hlavná environmentálna kriminalita sa zameriava na biznis. Proste je doba podnikania, zameriava sa na zárobky práve prostredníctvom porušovania zákonov v oblasti odpadového hospodárstva a v oblasti ochrany lesov. O tomto existuje také množstvo článkov a dôkazov a musím povedať, že keď ich občania, keď občania na ne upozorňujú alebo odhaľujú, tak isteže príde už potom k zásahu polície, ako prišlo teraz v prípade Vassalu, ale nie je dostatočná citlivosť slovenskej polície a prokuratúry na celú túto sféru.
Ako sme počuli od zastupujúceho, od pána Šufliarskeho, ktorý nám predniesol správu v zastúpení za generálneho prokurátora, teraz si Generálna prokuratúra uvedomuje, že niekde je chyba. No, uvedomuje si to preto, lebo v januári bolo hodnotenie, ôsme kolo hodnotenia transpozície smernice z roku 2008/99/ES, čo je smernica o environmentálnych, environmentálnych; environmentálnej kriminalite alebo environmentálnych predpisoch, kde Európska únia konštatovala, že transpozícia environmentálnej legislatívy do nášho prostredia je slabá. Nie je to ale preto, že by neboli žiadne, že by neboli žiadne zákony. Naopak, my tie zákony máme, často ich aj tuná prejednávame, ale ony sa neuplatňujú. Citlivosť polície a prokuratúry v tejto oblasti je nízka. Veci sa bagatelizujú. Naozaj riešia sa nejakým pohovorom. Ľuďom sa stále zdá, že to by nemal byť ani trestný čin. Trestný čin je proste vražda, možno môže byť trestný čin pytliactvo, ale vyvezenie nejakého odpadu do prírodnej rezervácie im takým trestným činom mnohým aj našim policajtom nepripadá.
Reakcia v správe generálneho prokurátora je taká typicky slovenská. Jeden môj známy si raz zavtipkoval – a ja sa s ním teda vonkoncom nestotožňujem, ale predsa len ten vtip poviem, že v Slovenskej republike bude poriadok, keď naozaj zamestnáme sa všetci v štátnej správe. V skutočnosti nie je, a hovorím to ako environmentalista a ochranár, nie je na prvom mieste problém, či tu vznikne, alebo nevznikne enviropolícia, po ktorej volá teraz Generálna prokuratúra, lebo nikdy nebude taká veľká, ako sú šíky polície. To by potom museli sme mať aj špeciálnu políciu, ja neviem, na rodinné násilie, špeciálnu políciu na, ja neviem, bitky na uliciach. Je to proste policajt a, samozrejme, aj dozorujúci prokurátor musia mať citlivosť pre túto sféru. Nemôžu chodiť ľahostajne okolo, okolo prečinov a trestných činov.
Vcelku v našej legislatíve dnes máme 10 trestných činov týkajúcich sa environkriminality a bezpočet predpisov, ktorých porušenie znamená prečin a ktorý by mal nasledovať pokuta alebo nejaká sankcia. No ale tieto činy sú málo vynucované. Treba povedať, že verejnosť čoraz viac – a v tomto smere ja som veľmi spokojný – získava environmentálne vedomie, vidíme to na rastúcom stupni triedenia odpadov, vidíme to aj na tom, že verejnosť je schopná poukazovať na vinníkov a na prečiny v životnom prostredí, ale naráža na neochotu polície. Jasné, ilegálne skládky sa dosť ťažko v našich podmienkach zatiaľ skúmajú, kto je vinníkom. Polícii rastie neobjasnenosť a neochotne prijíma podnety, u ktorých už dopredu vie, že zrejme napokon zostanú v kolónke neobjasnené. Ale riešením nie je ľahostajnosť, riešením nie je zatváranie očí a obávam sa, že riešením ani nie je čakanie na enviropolíciu.
Riešením je riadny výkon, obrana práva a riadny výkon polície a prokuratúry takej, akú v tejto chvíli máme. Ak sa budú rozširovať lesné hliadky, ktoré sú veľmi slabé, ak sa budú rozširovať špecialisti, ktorí, ja netvrdím, že v polícii nie sú, je tam niekoľko špecialistov na environmentálnu problematiku, na ochranu vtáctva, na ochranu pred pašovaním vzácnych rastlín a druhov, ale je ich málo a, ako som povedal, kľúčové je to, že vrchnosť, riadenie polície, ministerstva a takisto prokuratúry nekladie dostatočný dôraz na to, aby vzniklo povedomie, právne vedomie u týchto ľudí, že envirozločiny sú také isté zločiny ako ostatné, ktoré máme v Trestnom zákonníku.
Podotýkam, že práve u týchto odborníkov z polície sme sa mohli dozvedieť, že ilegálna činnosť envirokriminality, napríklad pri pašovaní vzácnych druhov rastlín, je vlastne na Slovensku vo väčšom objeme finančnom než drogy. Ešte raz to zopakujem, vo väčšom objeme než drogy. Vyjadril sa tak prednedávnom plk. Kern, ktorý je expertom na environmentálnu kriminalitu v radoch ministerstva vnútra. A predsa na drogy sme nervózni, o drogách každý ako keby vie a bránime sa im, ale environmentálna kriminalita je často považovaná za džentlmenský prehrešok a rieši sa slabo.
Predovšetkým, a znovu to podčiarknem, naozaj nejde o pytliactvo. Ak máme najviac trestných činov obžalovaných z pytliactva, tak je to signál, že všetky tie ostatné, čiže najmä trestná činnosť v oblasti nakladania s odpadmi a trestná činnosť v lesoch, čiže nelegálne výruby, zneužívanie zákonov, napríklad aj ten zákon o štiepke, ktorý sa práve preto budem pokúšať znovu novelizovať na tomto zastupiteľstve spolu s kolegami poslancami z opozície, pretože polícia a prokuratúra nie sú schopné ukontrolovať výkon zákona, kde namiesto alternatívneho zdroja prichádza k spaľovaniu kvalitného dreva a ničeniu lesov.
Na záver ešte jednu vetu: Vynucovanie práva v komunálnej sfére a v samospráve. Ako som avizoval, veľmi nespokojný som s vynucovaním práva, dodržiavaním práva v oblasti ochrany prírody a prírodných zdrojov, ale ešte hádam horší stav je v samospráve. Tam spolupráca medzi prokurátorom, aspoň môžem povedať na základe 10-ročnej, 10-ročného pôsobenia v samospráve, viac než 10-ročného, často končí tak, že sa veci zametajú pod koberec, očividné porušovanie zákona sa nesankcionuje a tu v Bratislave sme toho opakovane svedkami. Ja chcem veriť, že raz sa tieto prípady vyšetria a napravia, ale mnohé z toho, čo spôsobila ľahostajnosť mestskej prokuratúry, keď poslanci aj verejnosť upozorňuje na porušovanie zákona, sa už napraviť nebude dať.

Ďakujem pekne. Ďakujem kolegom za ich slová. Fakt je ten, že prax tretej vlády Roberta Fica plus vražda dvoch mladých ľudí a jedného z toho investigatívneho kritika takejto politiky vyprovokovala v ľuďoch požiadavku zásadnej zmeny. Nie detailov, nie zametanie pod koberec, zásadnej zmeny. Ak ju neuskutočníme alebo ak aspoň sa nestaneme jej hlásateľmi, tými Jánmi Krstiteľmi, tak sa dočkáme volania po tom, aby sa demokracia nahradila systémom odvodeným od hnedej alebo červenej totality. To nesmieme dopustiť! A v tom je zmysel a poslanie súčasnej opozície v tejto výzve. Nazývať hriech hriechom nie je žiadne krikľúnstvo, nie je to žiadna neslušnosť, ale mravná povinnosť.

Ďakujem pekne. Pani predsedajúca, prosím, upokojte plénum, ktoré je plné poslancov a potom nepočujú prejav.

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Prosím plénum, aby sa upokojilo, pán poslanec Bernaťák, pani poslankyňa Zemanová.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Takisto pani neprítomnú, pani ministerku pozdravujem. Ja som ju spoznal ako člen vlastne gestorského výboru Národnej rady. Nemal som voči nej žiadnu predpojatosť. Vystupovala spočiatku ako odborníčka a, ale kto si dnes vypočul kauzy a obvinenia spojené s vami, pani neprítomná, pani ministerka, ten od vás čakal viac vysvetlení a viac argumentov proti faktom a argumentom, ktoré tu zazneli. Nielen poukazovanie na to, že pred ôsmimi, desiatimi a dvadsiatimi rokmi sa kradlo tiež, ale odpovede na veci, ktoré sa týkajú vás, vás osobne, vášho rezortu a vašej vlády, lebo o tej je reč v tejto sále dnes. Aj ja by som mohol pridať niekoľko argumentov z vlastnej iniciatívy a skúsenosti.
Napríklad som vás prosil, aby ste pomohla preniesť štátne lesy na území Bratislavy preč spod vlastníctva štátnych lesov, lebo tie tu rúbu ako divé, a pritom lesy na území hlavného mesta mali byť pod správou hlavného mesta. Kedysi tomu zabránilo len to, že tam bola železná opona, ale teraz si štátne lesy dovoľujú aj v tomto meste sa chovať ako čisto v hospodárskych lesoch, hoci ide o rekreačné zázemie Bratislavčanov.
Mohol by som pripomenúť aj tie chránené bukové lesy, o ktorých tu bola reč, ale rozhodol som sa, že nebudem do vašej noše plnej faktov a obviňujúcich argumentov vŕšiť ešte ďalšie. Aby sme neskončili iba pri takýchto potýčkach a vzájomných obvineniach, chcel by som si dovoliť úvahu vysvetľujúcu to, čo, na čo tu poukazovali viacerí poslanci a napokon aj vy, že prečo opozícia, rétorika opozície tunajšej parlamentnej opozície je ostrejšia, než bolo v minulých rokoch. Prečo je taký spor aj o vás a o systém, ktorý sa tu vytvoril. Vy ste totiž dnes už súčasťou toho systému. Systému, ktorý sa vytrhol svojmu účelu. Skloňujú sa tu teda hlavne pochybnosti okolo nakladania s majetkom, ktorý sme vám zverili my zástupcovia verejnosti, ale hlavne verejnosť.
Majetok je fascinujúca vec, je, môže spôsobiť aj veľký prospech. U nás ale spôsobuje veľké rozhorčenia a pocit nespravodlivosti širokej verejnosti, preto zaznievajú aj na námestiach slová "do basy", výkriky, ktoré vás poburujú. Aj tu vás poburuje, keď poslanec Matovič nazýva veci expresívne a volá po trestaní mafie, zločinov, zlodejstiev.
Vážená pani ministerka, zamotali ste sa do systému, ktorý podľa nášho názoru nehospodári s majetkom tak, ako sľuboval, a preto váš problém mieri, alebo vaša kauza, vaše odvolávanie, rovno ku koreňom našej biedy, ku slovenskému príbehu, ktorý je príbeh slobodnej a demokratickej krajiny, ale ktorý od svojho vzniku trpí jednou obrovskou chybou. Tí, čo riadia náš štát, nevedia občanom žijúcim v ňom zaručiť spravodlivosť, a tak sa stáva, že bohatstvo nevzniká prácou a úsilím, ale parazitne a zlodejsky. A ak to nazývame plným menom, ak hovoríme rečou ulice tu v tejto sále, nekonáme nič neslušné. Naopak, je veľmi slušné a potrebné nazývať v tomto prípade veci pravým menom.
Slobodná spoločnosť a slobodné podnikanie je u nás napadnuté parazitným systémom, ktorý na ňom ako zvláštny votrelec parazituje už dlhé desaťročia. Nie je to, samozrejme, pani ministerka, neprítomná ministerka, len vaša vina. Ale ste už pomerne dlhé roky súčasťou toho systému. Systému, v ktorom nebohatnú tí, čo sú najpracovitejší, najdômyselnejší, najvytrvalejší, ale bohatnú neverejné a nikým nevolené skupiny ľudí. Nečudujte sa, že sa tomu hovorí mafia, lebo tak sa tomu hovorí všade na svete. Tie neverejné ukryté a nikým nevolené skupiny, ktoré bohatnú z verejného, existujú aj na Kalábrii a na Sicílii a aj tam sa im hovorí mafia.
To, čo kritizujeme, že mafia je u nás chránená často účelovo vytvorenými, účelovo nastavenými zákonmi a je chránená aj komplicmi, ktoré ich má dosadených všade tam, kde by mali fungovať zákonné kontrolné mechanizmy. Ale nefungujú. Nefungujú preto, lebo sú vyradené, vypnuté komplicmi týchto zlodejov.
Väčšinu tohoto systému nemá bežný človek ani my ako opoziční poslanci nijakú šancu zahliadnuť v jeho úplnosti. Vidíme len kauzy, vidíme špičky ľadovca a vidíme, samozrejme, politikov, ktorí sú vystrčení do popredia, lebo niekto za to musí niesť zodpovednosť. Niekto musí ťahať tie horúce gaštany osudu, ako hovorí klasik, za tie neviditeľné skupiny, za tých nevolených boháčov, ktorí od nich žiadajú plniť služby. To sú tí koneční užívatelia výhod, ale nedá sa nič robiť, politici, ktorých vidíme, chránia týchto neviditeľných, chránia zlodejov. Nie je na tom slogane nič urážlivé, je to krutá pravda.
Takže v tomto leží naša bieda. Dnes si hovoríme o tom, že si pripomenieme sviatkom napríklad storočnicu Martinskej deklarácie. Pripomíname si, že žijeme štvrťstoročie od vzniku samostatného štátu, ale predsa máme podľa názoru občanov v štáte najvyššiu mieru korupcie v EÚ. Nemajú naši občania dôveru v políciu, nedôverujú súdy a pomaly už ani v demokratické inštitúcie. Tento, tento stav štátu je proste šokujúci a je našou obrovskou hanbou.
Od opozície vy by ste chceli, aby to takto nenazývala, lebo tým sa vraj škodí obrazu Slovenska v zahraničí. Obvinenia by sa mali vraj v tejto snemovni vyslovovať až vtedy, keď vinníkov uznajú vinnými súdy alebo čosi podobné. Len aby tu neznela reč ulice, žiadne ostré slová. Všetky zlodejstvá by sa mali bagatelizovať, zametať pod koberec. Dožíva tu ešte predstava, že veď keď sú už pri moci, no tak si namočili zobák. Však tak to bolo v uhorských pomeroch od nepamäti.
Dámy a páni, nečudujme sa a nečudujte sa, že nemohol tento stav trvať donekonečna. Nemohol nevyvolať nedôveru verejnosti. Najmä mladých ľudí, ktorí sú už scestovaní a poznajú svet.
Pán Rezník, ktorý to asi cíti podobne, dal v predvečer tohoto odvolávania pani Matečnej do televízie slávnu trilógiu Krstný otec, kde ste si mohli overiť, ako dokáže mafia premeniť reálny svet na akýsi paralelný svet, ktorej slová znamenajú niečo iné. Ctihodný človek je ten, kto vraždí, elegantne drží slovo a vždy splní rozkazy bosa. To je čestný človek v tomto svete. Dámy a páni, napriek tomu, že ten film je fascinujúci, a neviem teda, či pán Rezník nám chcel práve toto ním povedať, fakt je ten, že mafiu musíme odmietnuť, aj keď tu má takú dlhú tradíciu a silné korene.
V tomto paralelnom svete sú totižto obyčajní voliči iba úbožiakmi, ktorí majú platiť dane a triasť sa pred mocou. Pretože moc dokáže byť brutálna, moc disponuje spoluvinníkmi v radoch polície a politikov.
Vážená pani ministerka, vy ste prijala pozvanie do takéhoto systému. Nie je to vaše dielo, ale napriek tomu môžete, ak sa rozhodnete, vykročiť z tohto paralelného sveta a zrieknuť sa paralelnej morálky.
Keďže čas mi nepraje dokončiť tento prejav, chcem, prečítam iba záver alebo poviem iba záver. Nie sme iba kritici chýb a osobných jednotlivých zlyhaní, pretože už to nestačí. Pretože tu sa nedejú už iba nejaké vecné chyby a osobné zlyhania úradníkov, tu je systém a my sme kritici systému, ktorý nie iba trpí, ale vyžaduje takéto zlyhania. Možno ich vyžaduje aj od vás, pani ministerka, odmietnite to.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, NKÚ oslavuje 25 rokov a oslavuje to žatvou varovných a dôkladných správ, ktoré nám predložilo tento rok. NKÚ, v príbehu NKÚ je to podľa mňa zásadný rok, tento dvadsiaty piaty, aspoň ja som presvedčený, že toto účtovníctvo fungovania štátu je adekvátnou a presnou odpoveďou na volanie verejnosti, ktorá volá po obnovení dôvery v inštitúcie štátu. Každá demokratická spoločnosť stojí na demokratických občanoch a tí majú právo a aj povinnosť sa dožadovať, aby nimi volené inštitúcie boli dôveryhodné, aby si plnili účel, za ktorým boli vytvorené. Iba vtedy, keď demokracia má demokratické inštitúcie, iba vtedy sa z mechaniky, z demokratickej mechaniky, ktorá môže, môže byť aj pláštikom v pseudodemokracii, ako to občas vídať v treťom svete v Južnej Amerike, ale niekedy aj dosť neďaleko od nás, iba vtedy sa tento mechanizmus, iba vtedy, keď má statočné inštitúcie a keď má statočných občanov, vtedy dostáva ducha a vtedy sa mení na živý systém, ktorý je schopný vytvoriť spoločnosť, v ktorej sa jednotlivcovi dokážu garantovať zatiaľ v dejinách ľudstva najväčšie práva a najväčšie istoty, najväčšie šance naplniť svoj údel, svoje schopnosti a svoje talenty. Táto šťastná spoločenská, toto šťastné spoločenské zriadenie je pre Slovensko stále iba kdesi na dohľad. Nevytvorili sme ho, nie. Po revolúcii zlyhania nových elít spôsobili, že sa naťahoval stav, v ktorom nie sme si istí, či sme na východe alebo na západe, či sme demokrati alebo totalitári, či milujeme Putina alebo uznávame to, že politici nie sú pánmi, ale sluhami svojich občanov.
Aj posledné prieskumy, ktoré rezonujú po konferencii GLOBSEC, v spoločnosti nás varovne označujú za najrizikovejšiu krajinu z krajín V4. Posledných zopár rokov sme žili v ilúzii, že to len Orbán a Kaczynski. Nie, priatelia, Slovensko, Slovensko je krajina, ktorá skrýva veľké skryté riziká. Občania boli zmätení. K bohatstvu a k moci sa tu dostali nehodní, občania boli najprv klamaní a potom sklamaní, frustrovaní, odvrátili sa častokrát od inštitúcií demokratického štátu. Nebránili ich a inštitúcie mleli naprázdno. Zverejňovali formálne správy.
A tu som pri tom prelomovom postoji, ktorý preukázal pán Mitrík a jeho tím na NKÚ. NKÚ nepredkladá správičku, ako po dlhé roky, kde sa komentuje, že či účtovníctvo je v súlade s výkazníctvom na jednej strane a druhej strane stránky. Tentokrát NKÚ skúma skutočné poslanie jednotlivých inštitúcií, jednotlivých investícií do spoločensky potrebných cieľov. Či je to oblasť hospodárstva, sociálnych vecí, zdravotníctva, alebo oblasť, ku ktorej si dovolím povedať pár slov, a to je oblasť environmentálna.
A teraz ku konkrétnym správam. A toto politické hodnotenie by som dovolil zakončiť osobným poďakovaním pánovi Mitríkovi.
Pokiaľ ide o jeho správu pri kontrole našich záväzkov v rámci medzinárodnej biosférickej rezervácie Východné Karpaty, nemožno si nepovšimnúť, že Slovenská republika - a konštatuje to teraz aj NKÚ - si dlhé roky plní tieto povinnosti len formálne, prijíma v zahraničí, podpisuje dohody, prijíma verbálne na seba záväzky, ale potom ich nepremieňa na konkrétne plány úloh, ktoré by boli kontrolovateľné, nedokáže, nedokáže vlastne prijaté záväzky preukázať činmi. Je veľkou zásluhou NKÚ, že to nazvala pravými, pravými slovami. Už uznesenie vlády z roku 1994, ktoré bolo v rámci medzivládneho programu Človek a biosféra, predpokladalo vykonanie konkrétneho plánu, ktorý by sa potom z roka na rok plnil. Ale nič také sa nepodarilo. Nedostatky sa vyskytovali aj v implementácii medzinárodných odporúčaní UNESCO pre biosférické rezervácie. Také biosférické rezervácie máme na Slovensku len dve.
Pre tých, ktorí sa tým nezapodievajú hlbšie, by som si dovolil vysvetliť, že biosférická rezervácia je rezervácia, ktorá nie je len národnou, ako sú povedzme pre nás Vysoké Tatry alebo teraz navrhovaný Žitný ostrov, ale ktorá má nadnárodný význam pre celú biosféru na zemeguli, ktorá má význam buď ako jedinečná destinácia nejakých biotopov alebo biologických reťazcov, ktoré sa tiahnu bez ohľadu na hranice. Biosférická rezervácia je to, čo má právo podľa našich medzinárodných dohôd sledovať aj zahraničie a pripomínať nám, že máme zodpovednosť nielen voči svojim deťom, lebo ak už sme takí ignoranti, že si ničíme prírodné dedičstvo a nechceme nechať krajinu lepšiu, než sme ju prevzali, našim deťom a vnukom, tak potom sú tu deti a vnuci našich susedných krajín, ktorých svojou ignoráciou poškodzujeme a UNESCO nám to pripomína.
Aj toto leto máme, sme mali, už od jari sa od nás žiadalo, že vytvoríme jasnú, jasnú situáciu práve v Poloninách. Celá vec sa na ministerstve životného prostredia odďaľovala, lebo vraj nezasadajú spoločenstvá vlastníkov lesov. Potom mi pán minister sa sťažoval na nesúlad so Štátnymi lesmi, ktoré patria pod iný rezort a ktoré konajú podľa inej réžie. Áno, toto je práve jeden z nedostatkov, na ktoré poukazuje aj správa NKÚ, ktorá doslova konštatuje, že kontrolované, kontrolované subjekty vlastníci, užívatelia tej rezervácie nekonajú pod jedným rezortom a tie rôzne rezorty, rôzne sféry, ktoré majú dodržať implementáciu našich medzinárodných záväzkov, pokiaľ ide o biosférické rezervácie, vzájomne nespolupracujú.
Konkrétne na strane 6 hovorí správa v programe starostlivosti o NP Poloniny na roky 2017 až 2026, neboli vzájomne odkonzultované, ani zosúladené. Hoci úlohy vytvorené a odsúhlasené koordinačnou radou medzinárodnej biosférickej rezervácie v spoločnom rámcovom pláne aktivít neboli súčasťou plánovacích dokumentov štátnej ochrany prírody. Ľavá ruka nevedela, čo chce urobiť pravá a ešte tá tretia ruka nevedela, že vôbec má tie dve predošlé.
Z dokumentu o nedostatkoch, ktoré zistilo NKÚ nielen v problematike biosférickej rezervácie, ale celkovej problematike, ako pristupujeme k starostlivosti o životné prostredie, by som znovu vypichol to hlavné. Naše uznesenia vlády, naše záväzky, medzinárodné aj domáce, berieme formálne, predstierame, že nám záleží na prírode. V skutočnosti sa nekoná, minister životného prostredia jeden po druhom odchádza a zanecháva stav stále horší a horší.
Ďalším, ďalšou správou, ktorá je významná a ktorá ma zaujala, za ktorú som vďačný, že ju NKÚ vypracovalo, je správa o situácii s ovzduším. Ovzdušie je na Slovensku druhé najhoršie na európskej pevnine, pokiaľ ide o štáty Európskej únie. Je to, zomiera nám tu na dôsledky zlého ovzdušia, najmä nadpriemerných výskytov koncentrácie malých prachových častíc NP 2,5 a NP 10, PN 2,5 a PN 10 dvadsaťkrát viac ľudí, ako pri dopravných nehodách.
Vážení, keď si uvedomíte, koľko pozornosti často venujeme dopravným nehodám, dvadsaťkrát viac zomrie na to, že žiadnu pozornosť nevenujeme ovzdušiu.
Záverečná správa o efektívnosti a účinnosti triedeného odpadu v komunálnej sfére je, samozrejme, smutným čítaním. Chýba 700 miliónov na odkanalizovanie a NKÚ upozorňuje, že tento fakt sa ignoruje. Keď sa aj niečo vo verejnom záujme stavia vo veci odpadov a triedeného komunálneho odpadu, sú rozdiely až 1 000-percentné v cenách. To poukazuje na zneužívanie životného prostredia, na všade prítomnú korupciu.
Ešte raz ďakujem NKÚ za mnohé tieto správy, tie, ktoré boli zo životného prostredia, si určite zaslúžia pozornosť vás, dámy a páni, aj celej slovenskej verejnosti. NKÚ si začína plniť tú rolu dôstojnej inštitúcie Slovenskej republiky, pre ktorú bola stvorená.

Ďakujem pekne. Dámy a páni, premýšľajúc nad slovami predkladateľky, dodám iba to, že snažíme sa spoločne a verím, že aj s väčšinou vás, za pomoci väčšiny vás nahradiť to, čo zanedbali vlády Slovenskej republiky, ochrániť naše prírodné zdroje, vyzdvihnúť ochranu Žitného ostrova na úroveň zákona. Napĺňame aj víziu dávnych ochranárov, ktorí o Podunajsku a o Žitnom ostrove dlho pred nami hovorili, a či to bol Mikuláš Huba, alebo Pavel Šremer, navrhovali špecifické režimy.
Chránená vodohospodárska oblasť a ešte k tomu na chvoste záujmu vlády a príslušných orgánov zlyhala. Studne na Žitnom ostrove sa napĺňajú škodlivinami, a preto verím, že toto vyburcuje vládnu koalíciu k tomu, aby začala chrániť tento majetok Slovenskej republiky.
Minister životného prostredia zatiaľ berie podľa mňa riziká, ktoré s týmto plynú, s tým znečistením, na ľahkú váhu. Osobne som ho žiadal, aby zmeral, aby dal merať studne všetkých občanov, ktorých sa tento mrak podzemných exhalátov alebo podzemných škodlivín týka. Bol toho názoru, že nie je to také akútne a že tie škodliviny, nie je ich tam tak veľa. No tak naozaj je otázne, čo by na to povedali ľudia, lebo tak veľa, aby rovno od toho umierali, tam asi nie sú, ale tak dosť, aby to bolo možné považovať za ohrozenie zdravia, tak niektoré prvky sa určite vyskytujú. Myslím si, že jeho počínanie bolo prejavom neskúsenosti aj ľahkovážnosti. Žiaľ, ľahkovážnosti na takom mieste, kde ľahkovážnosť nesmie byť, a to je ochrana zdravia a bezpečia občanov Slovenskej republiky.
Ďakujem.