Videokanál poslanca

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, rozumiem tej motivácii, s ktorou prišli predkladatelia, alebo teda prečo prišli predkladatelia s takýmto návrhom, len mal by som skôr otázky, že či to riešenie, s ktorým prichádzate, je správnym riešením problému, ktorý chcete riešiť. V súčasnosti je právna úprava, ako ste povedali vo svojom úvodnom vstupe, taká, že zákon nestanovuje apriorne, že je voľný pohyb psa zakázaný, ale umožňuje obciam, aby prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia zakázali na časti územia voľný pohyb psa a mnohé mestá, neviem, nakoľko obce, obce využívajú možnosť prijatia takéhoto všeobecne záväzného nariadenia, to robia spôsobom, ktorý je zdanlivo opačný, že povedia, že na území obce, celom, je zakázaný voľný pohyb a vymedzia nejaké miesta, výbehy alebo nejaké priestory, kde je voľný pohyb psa povolený.
Potiaľto je to v poriadku a myslím si, že problém vzniká až tou prokuratúrou, ktorá, ako sa uvádza aj v dôvodovej správe, niekedy spochybňuje a napáda takéto, takéto riešenie, takéto všeobecne záväzné nariadenia. Ja si myslím, že toto je iba nejaká prehnaná horlivosť prokuratúry, že to nevyplýva priamo, priamo zo zákona a nie sú takéto všeobecne záväzné nariadenia protizákonné, pretože keď obec môže vymedziť miesto, kde je na území obce voľný pohyb psa zakázaný, tak môže vymedziť, že tým miestom je územie celej obce s výnimkou nejakých, nejakých priestorov. Tu ja mám kritický názor niekedy na to, čo prokuratúra je schopná napadnúť a úplne, úplne normálny výklad zákona by, by napríklad z takejto veci problém nerobil. Toto je vyrábanie umelého problému zo situácie, ktorá problematická sama o sebe nie je.
No. A vy teda navrhujete to otočiť, povedať, že voľný pohyb psa je zakázaný a zo zákona je zakázaný na území, území obcí a obce budú mať nie možnosť, ale povinnosť prijať všeobecne záväzné nariadenie, ktorým vymedzia tie časti obce, kde je voľný pohyb psa povolený. No. Tie problémy, ktoré tam vidím, je, sú, že jednak v tejto chvíli určite nie všetky obce majú takéto všeobecne záväzné nariadenie a neriešia to, nemajú, nemajú potrebu to riešiť. Potrebu riešiť to zrejme majú mestá a možno nejaké väčšie obce. My týmto dáme obciam, ktoré vôbec tento problém, nijako sa ich nedotýka, majú, majú možno pár psov, ktoré si, ktoré si ľudia chovajú na svojich dvoroch, nechodia s nimi von, my im stanovíme zo zákona povinnosť, že musia prijať všeobecne záväzné nariadenie. Tak ak budeme riešiť v druhom zákone, tak skôr by som uvažoval nad tým, že aby to nebola povinnosť, lebo tým skomplikujeme život niekomu, koho sa tento problém nedotýka. Chápem, že v Bratislave, Košiciach a určite aj v iných mestách tento problém nejako treba ošetriť, ale sú obce, ktoré s tým nemajú žiadny problém a nemali by sme im podľa môjho názoru stanovovať povinnosť, aby prijímali nejaké všeobecne záväzné nariadenie na niečo, čo nie je z ich hľadiska potrebné a dôležité.
A tá druhá, druhá otázka sa týka práve vymedzenia tých verejných priestranstiev a priestranstiev verejne, verejne prístupných, či teda nerozširujeme tú definíciu, definíciu verejného priestoru aj na priestory, ktoré môžu byť povedzme že súkromné, ale môže to mať, môže tam mať prístup verejnosť, teda či tá úprava nebude príliš široká a reštriktívna.
A tretia, posledná otázka sa týka toho, či by to skôr nebolo lepšie naformulovať tak, že sa zverí obci právomoc, že upravme zákon iba tak, že sa obci zverí právomoc, aby vymedzila na území obce územie, na ktorom je voľný pohyb psa buď povolený alebo zakázaný, čím by sme vyriešili ten problém s protestami prokurátora a nechali by sme na obci, či to bude robiť tak, ako doteraz, ale už potom prokuratúra nebude môcť namietať, alebo to bude robiť tak, ako to doteraz hovoril zákon a ako to, ako to málokto robil. Lebo tým môže vzniknúť, vzniknúť aj praktický problém, že mnohé mestá majú upravené, upravené všeobecne záväzným nariadením voľný pohyb psa takým spôsobom, ako to zodpovedá tomu, čo teraz navrhujete. Ale to všeobecne záväzné nariadenie bolo prijaté podľa predchádzajúcej úpravy a aj sa to, aj sa tie nariadenia volajú, že všeobecne záväzné nariadenie, kde je voľný pohyb psa zakázaný a teda v zmysle vašej úpravy by to malo byť všeobecne záväzné nariadenie, kde je voľný pohyb psa povolený.
Čiže aj tie všeobecne záväzné nariadenia, ktoré už dnes existujú, prinajmenšom formálne by bolo treba upraviť a teda zmeniť tam, zmeniť tam názov a možno nejaké, nejaké drobné formulácie a hoci, hoci sú to všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú úplne v súlade s tým, čo vy chcete, tak z úplne formálnych dôvodov zase sa budú meniť. Tak v tom vidím taký nejaký praktický problém a skôr by som sa snažil hľadať nejakú cestu, ako to ošetriť, aby sme sa týmto praktickým problémom, ktoré som spomínal, nejakým spôsobom vyhli.
Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem pani kolegyni Pfundtner za reakciu. Škoda, že to nemohla dohovoriť. Myslím si, že nie je pravda to, čo hovorila, že všetci zamestnávatelia, všetky obchodné reťazce, pokiaľ viem, tak Tesco sa vyjadrilo negatívne, ale áno, väčšina, väčšina zamestnávateľov to podporila alebo nemala námietky. Len ja neviem, či som bol nezrozumiteľný, ale ja som práve hovoril o tom, že môže sa stať, že na to viacej doplatia práve tí zamestnanci, lebo zamestnancom sa príjem za dni, keď nebudú pracovať, škrtne, možno sa im trochu, nie veľmi výrazne zvýši, ak budú mať lepšie výkony, výkony v tie zvyšné dni, ale nebude to plnohodnotná náhrada, náhrada tých sviatkov, kdežto teda podnikatelia, klesne im obrat, nepochybne im klesne obrat, ale výraznejšie, domnievam sa, že výraznejšie, ako tí zamestnanci si to kompenzujú príjmom zo zvýšeného predaja v iné dni. Čiže ja som nehovoril o tom, že zamestnávatelia sa sťažujú. Ja som hovoril o tom, že práve vám sa môže stať, že s vaším návrhom poškodíte viacej zamestnancov ako zamestnávateľov.
A k tej detskej práci pána Blahu, no je dobré zakazovať zlé veci a detská práca je zlá vec, ale teda práca, zarábanie, nakupovanie nie sú zlé veci, ktoré by sa mali zakazovať a teda pozitívne vnímam, že sa SMER takto zaujíma o deti a prajem pekný, čistý deň.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, mnohé z toho, čo som chcel povedať, už povedali moji predrečníci z poslaneckého klubu SaS. Evidentne sa zrejme teda stretávame s úplne inými ľuďmi, lebo osem z desiatich, ak vyjadrilo spokojnosť, ja síce som sa nejako dramaticky nerozprával o tejto téme, ale keď som sa s niekým rozprával, tak vyjadroval nespokojnosť a prípadne si klopal na čelo, že čo to v tom parlamente ideme vôbec urobiť. A tie motivácie sú rôzne. Mne sa najviac pozdáva tá, s ktorou prichádza kolega pán poslanec Blaha, ktorý to vníma ako útok na symboly kapitalizmu a boj proti vykorisťovaniu. Ja viem, že nie všetci predkladatelia a všetci poslanci, ktorí hlasovali za tento zákon, to vnímajú až v tejto rovine, ale niečo také v pozadí je.
A myslím si, že nemuseli by sme používať až také silné slová. Neviem, kto z kritikov hovoril, že je to krok k totalite alebo k zrušeniu, zrušeniu slobody. Takto určite nestojí vec a ani Rakúsko nie je totalitná krajina, pochopiteľne, len preto, že sú tam v nedeľu obchody zavreté.
Na druhej strane, v jednom vystúpení alebo v jednej faktickej poznámke kritizovať takéto prehnané reakcie, ktoré obviňujú tento zákon a jeho predkladateľov, že nám tu div nie zrušia demokraciu a zároveň potom zacitovať výrok pána Sirotu, že prijatím tohto zákona sa Slovensko posunie medzi civilizované krajiny, no tak to je zase tiež trochu pomýlené. Slovensko nie je necivilizovaná krajina v dôsledku toho, že sa cez sviatky a v nedeľu môže predávať v obchodoch s výnimkou tých pár sviatkov, ktoré už dnes nie je možné.
Ale tá argumentácia, že je to obmedzenie slobody, platí. Nie každé obmedzenie slobody znamená automaticky totalitu, koniec demokracie, ale je to obmedzenie slobody. Je to obmedzenie slobody predovšetkým pre spotrebiteľov, čo je najväčšia skupina, ktorej sa tento zákon týka, lebo ich obmedzujeme v tom, čo môžu robiť v niektorých dňoch. Najprv to bolo pár sviatkov, teraz to budú všetky sviatky a skôr či neskôr bude tlak na to, aby to boli aj všetky nedele. Obmedzujeme zamestnancov v tom, že im bránime alebo znížime im príjmy, evidentne im znížime príjmy a obmedzíme aj podnikateľov tým, že ak klesne objem predaja, tak klesnú aj príjmy podnikateľov. Čiže všetky skupiny, ktorých sa to týka, budú poškodené a ja by som si položil otázku, na ktorú nepoznám odpoveď, ale v súvislosti s touto debatou mi napadla, že či tento zákon, ktorý akože má chrániť zamestnancov, v konečnom dôsledku tých zamestnancov nepoškodí viac, ako podnikateľov. Pretože keď obmedzíme predaj v niektorých dňoch, tak evidentne príde k nejakému poklesu, ale keď nepredpokladáme, že k poklesu predaja, teda k poklesu ziskov podnikateľov, ale keď nepredpokladáme, že ľudia si kupujú iba zbytočnosti, tak tie veci, ktoré potrebujú, si kúpia. Kúpia si ich v iné dni, môže im to skomplikovať ich program, ale kúpia si. Čiže aj keď klesne príjem podnikateľov z predaja, tak čiastočne sa im to kompenzuje zvýšeným príjmom v iné dni, povedzme v dni, ktoré predchádzajú sviatkom.
Ale ako sa to kompenzuje tým zamestnancom? Kto to kompenzuje tým zamestnancom? Pretože tí budú robiť menej, možno teda viacej sa narobia v tie dni, ktoré robia a možno za to dostanú nejaký motivačný príplatok, keď to bude, že super, ale príjem za ten deň nedostanú. Takže sa len chcem spýtať, že či aj na toto mysleli predkladatelia návrhu zákona, či svojím návrhom, ktorým chceli urobiť dobre zamestnancom, nebudú zamestnanci nakoniec tí, ktorí budú najviac poškodení z tých troch skupín, ktorých sa zákon týka, ktoré všetky tri ten zákon poškodzuje.
Ďakujem.

Vážený pán minister, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aj ja ako pani poslankyňa Pfundtner ocenil tento návrh zákona a chcel by som ho oceniť aj v tom kontexte, že pán minister Maďarič je už tretíkrát ministrom kultúry v tretej vláde Roberta Fica. V tej prvej vláde ste sedeli spolu so zástupcami strán Jána Slotu a Vladimíra Mečiara a spoločne ste, a bola to iniciatíva vášho rezortu, zmenili Mečiarov zákon o štátnom jazyku a vrátili doň pokuty, vtedy sme proti tomu protestovali my v OKS ako mimoparlamentná strana, Strana maďarskej koalície, vtedy aj vznikajúci, alebo vtedy už existujúci MOST - HÍD v parlamente. Ja sám som vystúpil na štadióne v Dunajskej Strede 1. septembra 2009, kde sme protestovali proti zákonu o štátnom jazyku, alebo teda proti tej novele, ktorá doňho vrátila pokuty, bol som tam, myslím, že jediný človek, ktorý vystúpil po slovensky. Ja som rád, že potom za vlády Ivety Radičovej sme aj s kolegami z MOST-u - HÍD, aj teda poslanci za OKS, ktorí boli vtedy v parlamente, zmenili napriek nesúhlasu SMER-u zákon o štátnom jazyku a tie pokuty s jednou malou výnimkou sme odtiaľ vyhodili. Ja som sa veľmi usiloval, aby tam ani tá výnimka nebola, ale nedalo sa. A oceňujem, že za druhej vlády Roberta Fica, kde opäť ste boli ministrom kultúry, ste tam tie pokuty už nevrátili, neprítomnosť Slotu a Mečiara sa snáď pozitívne prejavila a teraz sa snáď prejavila pozitívne prítomnosť MOST-u - HÍD vo vládnej koalícii. A za tretej vlády Roberta Fica pán minister Maďarič predkladá návrh zákona o Fonde na podporu kultúry národnostných menšín.
K samotnému návrhu. Možno mať naňho v zásade dva odlišné, až protikladné pohľady.
Prvý pohľad hovorí o tom, že vzniká nám tu zase nejaká nová inštitúcia, bude to stáť zase nejaké nové prostriedky, ktoré budú musieť zaplatiť daňoví poplatníci, a uznávam, že v mnohých prípadoch je toto aj môj pohľad, že verejné výdavky by sa mali skôr šetriť a znižovať, ako zvyšovať, a inštitúcie by sa mali skôr redukovať alebo dokonca rušiť, než zakladať nové. Hovorím o verejných inštitúciách.
Ale je tu aj druhý pohľad. Ten druhý pohľad je pohľad optikou práv príslušníkov národnostných menšín, ktoré sú zakotvené v ústave, a optikou presvedčenia, že väčšina sa má k menšinám správať slušne a ústretovo.
K ústave. Nezachytil som, že by to tu zaznelo, ale možno som, možno som to len prepočul. Ústava v čl. 34 ods. 1 hovorí o tom, že: "Občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Podrobnosti ustanoví zákon." Čl. 34 ods. 2 písm. c) dáva príslušníkom národnostných menšín aj právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín.
Chcel by som zdôrazniť, že tento návrh zákona je krok nielen k uplatneniu práva príslušníkov národnostných menšín rozvíjať vlastnú kultúru, ale je to aj krok k uplatneniu práva príslušníkov národnostných menšín podieľať sa na riešení vecí, ktoré sa národnostných menšín a etnických skupín týkajú. Keby som chcel byť veľmi optimistický, tak poviem, že je to krok k menšinovej samospráve. To by som tiež pred tými ôsmimi rokmi, keď sme zvádzali boj o novelu zákona o štátnom jazyku, naozaj nepovedal, že z dielne ministerstva kultúry vedeného pánom Maďaričom príde návrh zákona, ktorý bude možné považovať za krok smerujúci k naplneniu toho ústavného práva, zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín, teda istej formy menšinovej autonómie.
Ale aj keby nič z toho nebolo napísané v ústave alebo v nejakých medzinárodných dohovoroch, myslím si, že taký postoj by bol správny, pretože je správne, normálne a prirodzené, že väčšina sa má k menšinám správať slušne, ústretovo a veľkoryso. A je jedno, či ide o náboženské menšiny, a vrátim sa k môjmu obľúbenému zákonu o cirkvách a náboženských spoločnostiach, kde sa väčšina tohto parlamentu k náboženským menšinám rozhodne nezachovala veľkoryso a ústretovo, práve naopak. Alebo ide o menšiny národnostné a zákon o Fonde na podporu kultúry národnostných menšín, o ktorom práve teraz rokujeme, kde verím, že parlamentná väčšina sa k menšinám zachová veľkorysejšie a ústretovejšie.
Posledná vec. Padlo tu slovo reciprocita z fašistických radov. Bol to obľúbený argument v časoch mečiarizmu, že nemôžeme sa my správať slušne a ústretovo napríklad k maďarskej menšine, lebo veď to tam tí Maďari v histórii robili nám a pozrite sa, koľko je, koľko je Slovákov v Maďarsku a jakí sú už asimilovaní. Nuž, reciprocita je dobrý model na mnoho vecí, aj vecí, ktoré sa týkajú vzťahov medzi jednotlivými štátmi, ale je to veľmi zlý model, ak ho chceme aplikovať na politiku štátu voči vlastným občanom, ktorí patria k národnostným menšinám. Pretože to, ako sa my správame k našim menšinám, nehovorí nič o našom vzťahu k iným krajinám. To, ak sa nejaká iná krajina správa zle k Slovákom žijúcim v tej krajine, nedáva nám právo správať sa zle alebo čo i len sa krivo pozerať na našich vlastných občanov, ktorí patria povedzme k tomu istému národu alebo hlásia sa k tej istej národnosti, aká je väčšinová v tom štáte. Pretože sú to naši Maďari, naši Rómovia, naši Rusíni, naši Ukrajinci, naši Češi, naši Nemci a tak ďalej a tak ďalej. Čiže náš vzťah k našim národnostným menšinám nehovorí nič o nejakom medzištátnom vzťahu, hovorí to len a len o nás.
Ďakujem.

Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, zákon o sťažnostiach je dôležitou právnou úpravou, ktorá má slúžiť k ochrane práv a právom chránených záujmov fyzických osôb aj právnických osôb. Na to, aby to tak naozaj bolo, tak by mal byť vyvážený, mal by poskytovať dostatočný priestor pre občanov, aby svoje práva uplatňovali. A, samozrejme, mal by byť nastavený aj tak, aby orgánom verejnej správy, ktorých sa týka, umožňoval normálne fungovať a nespôsoboval im zbytočné technické problémy, pretože potom by tú ochranu práv a právom chránených záujmov občanov nemohli dostatočne efektívne vykonávať.
Predložený návrh zákona rieši predovšetkým ten druhý aspekt, teda vychádza najmä zo skúseností orgánov verejnej správy a z vecí, ktoré sa im zdajú ako problematické. Spolu s viacerými ďalšími ľuďmi a organizáciami som využil možnosť zapojiť sa do pripomienkovania tohto návrhu zákona v rámci medzirezortného pripomienkového konania a uplatnili sme si hromadnú pripomienku verejnosti, ktorá mala viacero bodov. O niektorých som hovoril v prvom čítaní. Viaceré z našich pripomienok boli akceptované a v dôsledku toho nepríde z toho pohľadu občianskeho, nie pohľadu úradníckeho, k zhoršeniu situácie alebo niektoré parciálne veci sa dokonca vylepšia.
Napriek tomu aj po rozporovom konaní ostali niektoré rozpory medzi hromadnou pripomienkou, a teda verejnosťou, ktorá žiadala upraviť návrh zákona, a postojom Úradu vlády, ktorý návrh novely pripravoval a ktorý, to chcem oceniť, opäť že pristúpil k našim pripomienkam korektne, dôkladne sa nimi zaoberal, vyhradil si dostatočný čas na to, aby ich s nami prebral a dôkladne rozdiskutoval a v mnohých alebo vo viacerých veciach sme našli až priamo na rozporovom konaní kompromisné riešenie, ktoré vyhovovalo obom stranám.
Chcel by som vo svojom vystúpení povedať niečo k trom bodom, kde rozpor pretrval, kde z pohľadu občianskej verejnosti vidím naďalej problém, kde by som chcel predložiť aj doplňujúci návrh k návrhu novely.
Prvá sa týka alebo prvý bod doplňujúci sa týka skrátenia lehoty na vybavenie sťažnosti zo 60 pracovných dní na 30 pracovných dní. Z pohľadu úradov chápem, že by to vnímali ako problematické a argumentovali, že by nestíhali. Ale keď sa na to pozrieme z pohľadu občana, tak 60 pracovných dní je zhruba tri kalendárne mesiace, a pritom úrad má možnosť predĺžiť si lehotu na vybavenie sťažnosti o ďalších 30 pracovných dní, čiže dokopy môže byť lehota na vybavenie sťažnosti až povedzme že štyri a pol mesiaca.
Ak má zákon o sťažnostiach a inštitút sťažnosti slúžiť k efektívnej ochrane práv a právom chránených záujmov občanov, tak lehota štyri a pol mesiaca je neprimerane dlhá. A ak máte nejaký reálny problém, ktorý chcete vyriešiť, tak ak úrad, ktorý s tým niečo môže urobiť, má štyri a pol mesiaca na to, aby s tým niečo robil, tak si myslím, že to nie je dostatočne efektívny nástroj.
Pripomínam, že v minulosti v predchádzajúcich verziách zákona o sťažnostiach bola stanovená lehota 30 kalendárnych dní, dokonca ani nie pracovných dní. A tá lehota sa predĺžila a predĺžila sa až na 60 pracovných dní. Navrhujeme úpravu, teda návrat nie k 30 kalendárnym, ale k 30 pracovným dňom s tým, že je tam možnosť predĺženia tejto lehoty, a myslíme si, že je to dostatočná lehota pre úrady, aby v tejto lehote vybavili sťažnosť.
Druhý bod, kde pretrváva rozpor a kde navrhujeme pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom úpravu vládnej novely, je, či sa lehota na vybavenie sťažnosti má prerušiť počas poskytovania súčinnosti iného orgánu verejnej správy. Pokiaľ samotný orgán verejnej správy nie je schopný sám vybaviť sťažnosť a potrebuje súčinnosť niekoho iného a či už je to teda súčinnosť iného orgánu verejnej správy, alebo inej fyzickej a právnickej osoby, tak je možnosť aj podľa súčasnej úpravy prerušiť plynutie lehoty a tým natiahnuť tú dobu, za ktorú sa vybaví sťažnosť.
My sme v hromadnej pripomienke žiadali, aby sa lehota neprerušovala, keďže je stanovené, dokedy orgán verejnej správy má poskytnúť súčinnosť a rovnako sa to má stanoviť aj pre inú právnickú alebo fyzickú osobu, a teda sťažovateľ by nemal byť postihnutý tým, že sa mu bude predlžovať lehota na vybavenie sťažnosti z dôvodu, že niekto tretí poskytuje súčinnosť orgánu verejnej správy. Na rozporovom konaní sme ustúpili od tej požiadavky vo vzťahu k tretím osobám, ale pokiaľ sa to deje v rámci verejnej správy, pokiaľ jeden orgán verejnej správy poskytuje súčinnosť druhému orgánu verejnej správy, tak občanovi by to v zásade malo byť jedno, lebo je to vnútri verejnej správy a občan by nemal doplácať na to, ak jeden orgán verejnej správy nedokáže dostatočne rýchlo poskytnúť súčinnosť potrebnú na vybavenie sťažnosti inému orgánu verejnej správy. Preto teda navrhujeme, aby lehota nebola prerušená a naďalej plynula v prípade poskytovania súčinnosti iným orgánom verejnej správy, nie treťou osobou mimo orgánov verejnej správy.
Tretí bod pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu sa týka skutočnosti, že doteraz zákon stanovuje, že sťažnosťou sa zisťuje aj súlad alebo rozpor stavu veci so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s vnútornými predpismi, ako aj príčiny vzniku zistených nedostatkov a ich následky. Vláda navrhuje toto ustanovenie zo zákona vypustiť a prešetrovaním sťažnosti zisťovať iba súlad alebo rozpor stavu veci so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tam je spor o to, že či aj vnútorné právne predpisy môžu mať dopad alebo ich dodržiavanie na uplatňovanie práv, napríklad procesných práv občanov, ktorí konajú alebo vstupujú do nejakých vzťahov s verejnou správou. Úrad vlády argumentoval, že nie, že z vnútorných predpisov nemôžu vznikať žiadne práva a oprávnenia fyzickým osobám alebo právnickým osobám, ktoré nie sú súčasťou tých orgánov. My sa však domnievame, že orgány verejnej správy sú povinné postupovať nielen v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ale aj v súlade s vnútornými predpismi a občan má právo očakávať, že orgány verejnej správy budú konať aj v súlade s vnútornými právnymi predpismi, má právo spoliehať sa na to. A ak sa tak nedeje, ak orgány verejnej správy nekonajú v súlade s vnútornými predpismi, ktoré upravujú ich fungovanie, tak je to skutočnosť, ktorá má dopad aj na uplatňovanie práv a právom chránených záujmov občanov.
Ako príklad by som povedal legislatívne pravidlá vlády, ktoré zaväzujú iba vládu, ministerstvá a orgány verejnej správy, napriek tomu je v nich podrobnejšie ako v zákone upravený postup pri, napríklad pri pripomienkovaní návrhov zákonov, do ktorého sa môže zapojiť aj verejnosť. Podľa doterajšieho právneho stavu, ak povedzme ministerstvo, ktoré dá návrh zákona do pripomienkového konania, poruší nejaké pravidlá stanovené legislatívnymi pravidlami vlády, tak v zásade sa možno na to sťažovať aj využitím inštitútu sťažnosti. Ak schválime túto novelu tak, ako je navrhnutá, tak to už možné nebude. Bude sa možné sťažovať iba v prípade, že by napríklad bol pritom porušený zákon o tvorbe právnych predpisov.
Sme teda presvedčení, že je dôležité, aby orgány verejnej správy dodržiavali aj vnútorné predpisy, a že je legitímne, ak občania očakávajú, že tak orgány verejnej správy budú postupovať a v prípade, že nepostupujú, aby mali možnosť sa na to sťažovať aj podľa zákona o sťažnostiach.
A rovnako je dôležité, aby sa zachovalo tým, že sa zachovalo to ustanovenie, že sa zisťujú aj príčiny vzniku zistených nedostatkov a ich následky, aby to nebolo ponechané úplne na voľno, pretože sťažovateľ má podľa nášho názoru právo sa dozvedieť nielen to, či bola jeho sťažnosť opodstatnená, a teda či sa v činnosti orgánu verejnej správy vyskytli nejaké nedostatky alebo nesúlad so zákonom či inými predpismi, ale aj to, aké boli príčiny a následky týchto nedostatkov. Lebo bez zistenia týchto skutočností sa oslabuje aj samotný zmysel podávania sťažnosti ako nástroja na efektívnu nápravu nedostatkov v činnosti orgánov verejnej správy.
Navrhujem, aby sa o bodoch týchto pozmeňujúcich návrhov hlasovalo samostatne, teda o každom zvlášť, pričom teda upozorňujem, že tie prvé dva body, ktoré sa týkajú lehoty na vybavenie sťažnosti a ktoré sa týkajú prerušenia plynutia lehoty, sú zmenou oproti súčasnej právnej úprave a návratom k právnej úprave, ktorá bola v minulosti a ktorá už bola dávnejšie zmenená. Tretí bod zachováva alebo navrhuje zachovať súčasný právny stav a nerobiť tú zmenu, s ktorou prichádza vláda a ktorá podľa nášho názoru nie je odôvodnená.
A teraz by som teda prečítal, upozorňujem, že začínam čítať znenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu. Pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ondreja Dostála k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (tlač 361).
1. V čl. I sa za doterajší bod 10 vkladá nový bod 11, ktorý znie: 11. V § 13 ods. 1 sa číslovka "60" nahrádza číslovkou "30". Nasledujúce body sa primerane prečíslujú.
2. V čl. I bode 19 sa slová "odsekov 2 a 3" nahrádzajú slovami "odseku 3".
3. V čl. I bode 20 sa v § 18 ods. 1 na konci dopĺňajú slová "a s vnútornými predpismi, ako aj príčiny vzniku zistených nedostatkov a ich následky".
Odôvodnenie som predniesol predtým.
Ďakujem za pozornosť.

Pani poslankyňa Shahzad, aj ja vám ďakujem za pohľad na jednu časť správy verejnej ochrankyne práv, ktoré sa, ktorá sa týka bezbariérovosti, teda témy, o ktorej vy – na rozdiel od nás – neviete iba zo správ verejnej ochrankyne práv a z článkov v novinách, ale aj z vlastnej skúsenosti. Teraz si vybavujem, že bezbariérovosť nie je problém iba pre zdravotnícke zariadenia a pre školy, ale aj pre Národnú radu Slovenskej republiky. Pamätám si, ako sme sa v lete stretli pred priestormi výboru, Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny, vy ste chceli ísť na to zasadnutie a nemohli ste sa tam dostať, na zasadnutie Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny. Je smutné, ako sa zachovali kolegovia z koalície, keď vám neumožnili dokončiť vystúpenie. A neumožnili vám ho dokončiť, pretože ste podľa nového rokovacieho poriadku sa prihlásila ústne z dôvodu, že ste boli u lekára a nemohli ste sa teda prihlásiť dnes hneď písomne, lebo taký máme rokovací poriadok a u tých lekárov je tiež problém s bezbariérovosťou, tak to možno tiež k tomu prispelo. Tak je to taká smutná symbolika o prístupe kolegov k téme ľudských práv.
A keďže tu bol pán poslanec Simon vyzvaný, aby vyniesol z rokovacej sály kvety, ktorými sa chcel poďakovať pani ombudsmanke, tak sa chcem spýtať, že či sú kvety propagačný materiál, plagát, jedlo alebo výbušnina, pretože... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
(Povedané súbežne s rečníkom.) Pán poslanec, musíte sa vyjadrovať k predrečníkovi a nie ku kvetom, prepáčte.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
(Povedané súbežne s predsedajúcim.) ... pán predseda Danko, pán predseda Danko porušil rokovací poriadok. (Potlesk.)

Ďakujem za reakcie všetkým kolegom okrem jedného, k tomu jednému by som sa rád vyjadril.
Pán poslanec Uhrík, asi došlo k nejakému nedorozumeniu, možno je chyba na mojej strane, že som to nepovedal dostatočne zrozumiteľne. Keď som hovoril o tom, že ma mrzí, že parlamentná väčšina odmieta zobrať čo i len na vedomie správy verejnej ochrankyne práv, tak som tým myslel parlamentnú väčšinu, v žiadnom prípade som nemyslel fašistov. To, ak niekto pohŕda ľudskými právami tak ako vy, ak niekto šíri nenávisť tak ako vy, keď sa niekto hlási k nacistickým symbolom typu 1 488 eur ako vy a váš predseda, od toho pochopiteľne nemožno očakávať, že by zobral na vedomie niečo také, ako je správa o dodržiavaní ľudských práv. A myslím si, že mňa to teda určite netrápi a som presvedčený, že to netrápi ani pani ombudsmanku a nemôže to trápiť ani nikoho normálneho, že fašisti odmietajú zobrať na vedomie ľudské práva.
To, čo je smutné, je niečo iné, je, že ako sa SMER v predchádzajúcom volebnom období správal k verejnej ochrankyni práv a k jej podnetom, a to, ako sa aj dnes poslanci a politici politických strán, ktoré samy seba označujú za štandardné a za hrádzu proti extrémizmu, správajú k odporúčaniam verejnej ochrankyne práv. Aby som to nepaušalizoval na celú koalíciu, MOST – HÍD, pokiaľ viem, tak väčšina ich poslancov hlasovala aj za tie mimoriadne správy, ale SMER a SNS zobrali výročnú správu na vedomie, ale odmietli zobrať na vedomie tie mimoriadne správy, ktoré na dôležité problémy upozor... (Prerušenie vystúpenia časomerom, potlesk.)

Vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, nezačnem citátom od Ľudovíta Štúra, ktorý sa nachádza v správe verejnej ochrankyne práv. Začnem citátom Eriky Jurinovej, ktorá tu vystúpila predo mnou k tomuto bodu a povedala: "Nebolo to zbytočné." Áno, aj ja mám pocit, že nebolo to zbytočné, malo to zmysel, aj keď to niekedy vyzeralo, že to je hádzanie hrachu na stenu.
A začnem príkladom, ktorý sa aj mňa osobne týka a ktorý sa nachádza v správe verejnej ochrankyne práv a pani verejná ochrankyňa práv tento prípad zmienila aj vo svojom vystúpení na úvod. Ide o ihrisko v obci Hrčeľ. Týka sa ma to preto, lebo ja som bol ten, kto dal podnet verejnej ochrankyni práv, pretože som si všimol, že v obci zaviedli segregačnú praktiku, keď rozdelili dni na párne a nepárne a mali oddelene mať prístup Rómovia a Nerómovia. Podnet mal zmysel, pretože sa ukázalo, že zo strany obce možno ani nešlo o zlý úmysel, išlo o snahu riešiť nejaké praktické problémy, aj keď tie prvé reakcie zo strany starostu, ktoré som zaznamenal, boli také obranné a obhajujúce toto opatrenie, potom sa tvrdilo, že už je to staré a neaktuálne. V každom prípade ľudské práva nemožno porušovať ani v dobrom úmysle a ani omylom a nevedomky a som preto rád, že ten podnet mal zmysel, že došlo k náprave možno aj prispením zásahu zo strany verejnej ochrankyne práv a že aj kontrola neskôr ukázala, že veci fungujú, že problém nie je a že veci môžu fungovať aj bez segregácie.
Druhá vec, ktorej by som sa chcel dotknúť a na ktorú upozorňuje aj správa verejnej ochrankyne práv, je porušovanie práva na prístup k informáciám. Je to, žiaľ, bežné. Prípady, ktoré sa spomínajú v správe verejnej ochrankyne práv, sú len vrcholom ľadovca. Najmä v samospráve, ale aj v štátnych orgánoch dochádza k porušovaniu práva na prístup k informáciám, k porušovaniu zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Sám s tým mám bohaté osobné skúsenosti aj teda z vlastných infožiadostí, dokonca aj so spomínaným úradom vlády, ktorý, už je to síce staršieho dáta, z roku 2006, ale ktorý ako vrcholný štátny orgán na moju žiadosť o sprístupnenie informácií neodpovedal v súlade so zákonom aspoň formálne, že by vydal rozhodnutie, ale napísal mi list, niečo v štýle, že, milý Ondrej, ale však o toto si nemôžeš žiadať, to nie je informácia. Čiže toto právo je dosť významne na území Slovenskej republiky zo strany aj štátnych orgánov, aj orgánov verejnej správy porušované. Samozrejme, že nie všetko môže vyriešiť verejná ochrankyňa práv, či už koná na základe podnetov, alebo upozorňuje na to, že dochádza k porušovaniu, k porušovaniu tohto práva.
V tejto súvislosti by som rád upozornil na to, že sa pripravuje pomerne rozsiahla novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorá má riešiť aplikačné problémy. A verím, že jej výsledná podoba bude taká, ktorá skvalitní zákon o slobodnom prístupe k informáciám, vyjasní niektoré nejasnosti, ktoré tam existujú, a bude riešiť aplikačné problémy, ktoré vznikajú úradom a povinným osobám v súvislosti s vybavovaním žiadostí o prístup k informácii. Pretože je pravda, že dochádza zo strany niektorých žiadateľov aj k zneužívaniu tohto práva, ale to by sa nemalo stať zámienkou na to, aby sme obmedzili prístup k informáciám alebo volili riešenia, ktoré budú znamenať obmedzený prístup k informáciám, pretože v naprostej väčšine tie veci fungujú a v naprostej väčšine ľudia, ktorí žiadajú o informácie, ich žiadajú korektným spôsobom a aby sme teda nepaušalizovali, tak aj mnohé povinné osoby korektným spôsobom tie infožiadosti vybavujú.
Len mi je trochu ľúto, že termín prerokovania správy verejnej ochrankyne práv bol stanovený na stredu, zrovna deň, keď rokuje vláda, takže tu nemôže byť nikto z členov vlády, ani pani ministerka spravodlivosti, ktorá zastrešuje nielen zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ale aj tému ľudských práv na úrovni vlády ako takú.
Tretia a posledná vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, sú odporúčania, ktoré sú obsiahnuté či už v tejto správe verejnej ochrankyne práv, alebo v tých predchádzajúcich, pretože súčasťou správy je aj informácia o tom, ako bolo naložené s odporúčaniami z predchádzajúcich výročných, ale aj mimoriadnych správ verejnej ochrankyne práv. Minulý rok, keď sme, myslím že v máji, prerokúvali správu verejnej ochrankyne práv za rok 2015, tak ma zaujalo práve to veľké množstvo návrhov a odporúčaní verejnej ochrankyne práv z predchádzajúcich rokov, ktoré ostali úplne bez odozvy, neakceptované, nevypočuté. A tak by to rozhodne nemalo byť.
Samozrejme, že nie všetko, čo navrhuje alebo odporúča verejná ochrankyňa práv, musí vláda alebo parlament automaticky bezo zvyšku a v úplnosti realizovať. Je možné, že poslanci alebo vláda majú na niektoré otázky a problémy iný názor, inú predstavu o vhodnom riešení problémov, či dokonca aj inú predstavu o príčinách a závažnosti problémov, na ktoré upozorňuje verejná ochrankyňa práv. Niektoré veci môžu byť problematické z hľadiska praktickej uskutočniteľnosti kapacít štátu alebo finančných prostriedkov na riešenie problémov v oblasti ľudských práv. To všetko je možné, odporúčania, s ktorými sa verejná ochrankyňa práv obracia na parlament, by však nemali ostať úplne bez akéhokoľvek povšimnutia, bez akejkoľvek reakcie. A najmä také, kde je možné nápravu dosiahnuť aj pomerne jednoducho bez miliónových investícií, bez zložitých zmien zákonov, ale povedzme jednoduchou novelou, opatrením, či dokonca len dôsledným dodržiavaním existujúcich zákonov a iných právnych predpisov.
Minulý rok pri prerokovaní správy verejnej ochrankyne práv za rok 2015 som navrhol, aby sme tú správu nielen zobrali na vedomie, ale aby sme požiadali vládu aj o zaujatie stanoviska k odporúčaniam verejnej ochrankyne práv. V tomto parlamente je však smutným zvykom nielen to, že verejná ochrankyňa práv prednáša... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec Jahnátek, poprosím o kľud v sále.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
V tejto sále je však smutným zvykom, že verejná ochrankyňa práv prednáša svoje správy pred poloprázdnou snemovňou, ale aj to, čo je obzvlášť závažné, že parlament, teda parlamentná väčšina, aby som bol presný, odmieta jej správy čo i len zobrať na vedomie. To považujem za niečo neuveriteľné. Ale v kontexte toho je potom zasa pochopiteľné, že návrh, ktorý som dal minulý rok, teda aby sme požiadali vládu o zaujatie stanoviska, neprešiel. Tak ako neprechádza ani to samotné vzatie správy na vedomie.
Odvtedy pani verejná ochrankyňa práv prišla do parlamentu ešte dvakrát s dvoma mimoriadnymi správami. Jedna sa týkala skutočností nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd postupom policajných orgánov, táto správa bola z októbra 2016. A druhá správa bola mimoriadna správa o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately z januára 2017. V oboch prípadoch som aj s niektorými kolegyňami a kolegami navrhol doplniť uznesenie o odporúčanie riešiť problémy, na ktoré upozorňuje verejná ochrankyňa práv vo svojich mimoriadnych správach, v oboch prípadoch to parlament odmietol.
Nemáme silu na to, aby sme zaviazali vládu niečo robiť, to má iba parlamentná väčšina, ale spravili sme to, čo bolo v našich silách, a na februárovú schôdzu som spolu s poslankyňami Zuzanou Zimenovou a Vierou Dubačovou a poslancom Petrom Osuským predložil návrh novely zákona o Policajnom zbore, ktorý reagoval na októbrovú správu pani ombudsmanky, a na túto schôdzu predkladáme spolu s pani poslankyňou Blahovou návrh na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa Civilný mimosporový poriadok, ktorý reaguje na tú správu upozorňujúcu na porušovanie práv detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Na oboch návrhoch a na ich príprave sme spolupracovali aj s pani verejnou ochrankyňou práv a chcem sa jej týmto poďakovať za spoluprácu. A hoci ten prvý návrh nebol prijatý a nerobím si žiadne ilúzie, ako dopadne náš návrh na tejto schôdzi, nepovažujem to za zbytočné.
Budeme sa snažiť ďalej o to, aby sa odporúčania verejnej ochrankyne práv premietli do legislatívy, a verím, že časom sa to podarí, možno to nebude na náš návrh, možno si to osvojí vláda niekedy neskôr alebo ministerstvo, možno to nebude v tomto volebnom období, ale verím, že sa to nestratí a že tie návrhy nie sú zbytočné, ako povedala pani poslankyňa Jurinová vo vzťahu k činnosti pani ombudsmanky. A ja si myslím, že tá práca, ktorú vynaložila, nebola zbytočná a my sa budeme snažiť o to, aby bola zmysluplne premietnutá do slovenskej legislatívy. A teda aby sme to vládnej väčšine nezjednodušovali, tak aj na tejto schôdzi si dovolím predniesť doplňujúci návrh, idem ho čítať, tak možnože by sa mala zastaviť časomiera alebo neviem, čo sa robí podľa rokovacieho poriadku. (Reakcia spravodajkyne.)
Pán predseda, poprosím zastaviť časomieru, idem na záver čítať doplňujúci návrh poslanca...

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Ďakujem.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
... poslanca Ondreja Dostála a poslankýň Natálie Blahovej, Eriky Jurinovej, Zuzany Zimenovej, Viery Dubačovej a Anny Verešovej k návrhu uznesenia k bodu Správa verejného ochrancu práv podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov za obdobie roka 2016, parlamentná tlač č. 424.
Navrhuje sa doplniť uznesenie o nový bod v znení:
"Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky, aby vypracovala a Národnej rade Slovenskej republiky predložila stanovisko k návrhom a odporúčaniam verejnej ochrankyne práv Národnej rade Slovenskej republiky na základe zistení v roku 2016 obsiahnutých v Správe verejného ochrancu práv podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších prepisov za obdobie roka 2016 a k dosiaľ nerealizovaným návrhom a odporúčaniam verejného ochrancu práv predloženým Národnej rade Slovenskej republiky v správach verejného ochrancu práv za roky 2012, 2013, 2014 a 2015 a v Mimoriadnej správe o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd konaním niektorých orgánov z augusta 2013, v Mimoriadnej správe verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd postupom policajných orgánov z októbra 2016 a v Mimoriadnej správe verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately z januára 2017."
Termín: 26. máj 2017, teda tak, aby to mohlo byť prerokované na júnovej schôdzi parlamentu.
Odôvodnenie sa v zmysle nového rokovacieho poriadku nečíta, máte ho v písomnej podobe, takže ho nebudem čítať.
Ďakujem vám za pozornosť a ja sa pripájam k tým, ktorí ďakujú pani verejnej ochrankyni práv, pani Jane Dubovcovej za celý výkon jej činnosti v priebehu celého volebného obdobia, ktoré sa končí, nielen za túto správu. Ďakujem.

Pani poslankyňa, ja na rozdiel od kolegu Mihála zatiaľ neviem, či ten váš návrh podporím, a nie je to ani tak tým, ako ste to povedali, alebo čo ste povedali, ale skôr tým, ako ste to museli povedať vzhľadom na rokovací poriadok, pretože ak sa návrhy uvádzajú tak, že sa najprv prečíta odôvodnenie a potom až na konci samotné návrhy, tak si myslím, že je to značne na úkor zodpovednosti, teda zrozumiteľnosti toho prednášaného návrhu, a som teda veľmi rád, že práve v tejto chvíli vedie schôdzu pán predseda Národnej rady Danko, a teda sledoval vaše vystúpenie, lebo vás na to upozornil, tak dúfam, že si aj on všimol, že možno toto, táto úprava nie je celkom optimálna, že poslanci sú obmedzovaní v tom, akým spôsobom prednášajú svoje pozmeňujúce návrhy, a potom vyznievajú nie vlastnou vinou, ale vinou zmeneného rokovacieho poriadku nie celkom zrozumiteľne.
Ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec Marosz, za tú zmienku o súvislosti medzi rastom extrémistických nálad a nedostatočným, až falošným bojom proti korupcii.
Dnes bola zverejnená informácia, že voči pánu Bašternákovi bolo vznesené obvinenie, a keďže som mal krátky časový limit a keďže tiež nie veľmi demokratickým spôsobom boli obmedzené pravidlá rokovania parlamentu, tak by som chcel využiť možnosť reagovať na vašu zmienku o korupcii nadviazaním na tú dobrú tradíciu, ktorú zaviedol pán poslanec Beblavý, a vyzvať nie pána poslanca Fica, aby začal s vysťahovaním, či pána premiéra Fica, aby začal s vysťahovaním, ale chcel by som vyzvať Roberta Kaliňáka, aby odstúpil z funkcie ministra vnútra, pretože kým na tamto dôležitom poste zotrváva človek podozrivý s prepojením na organizovaný zločin, akékoľvek rokovanie tohto parlamentu je zatienené touto skutočnosťou vrátane rokovania parlamentu o zmene volebných pravidiel.
Ďakujem.